Všemohúci Boh hovorí: „Ľudia majú taký slabý rozum – majú na Boha príliš veľa požiadaviek a žiadajú od Neho priveľa. Chýba im čo i len kúsok rozumu. Stále žiadajú, aby Boh urobil to alebo ono, a nie sú schopní sa Mu úplne podriadiť alebo Ho uctievať. Namiesto toho Mu kladú nerozumné požiadavky, ktoré vychádzajú z toho, čo sami uprednostňujú. … Ľudský rozum je taký slabý, nie je to tak? Ľudia sa nielenže nedokážu úplne podriadiť Božiemu ovládaniu a opatreniam alebo prijať všetko, čo pochádza od Boha, naopak, kladú na Neho ďalšie požiadavky. Ako môžu byť ľudia s takýmito požiadavkami verní Bohu? Ako sa môžu podriadiť Božím opatreniam? Ako môžu milovať Boha? Všetci ľudia majú požiadavky na to, ako ich má Boh milovať, tolerovať, bdieť nad nimi, chrániť ich a starať sa o nich, nikto z nich však nemá žiadne požiadavky týkajúce sa toho, ako by mali oni sami milovať Boha, myslieť na Neho, byť k Nemu ohľaduplní, uspokojiť Ho, mať Ho vo svojom srdci a uctievať Ho.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Keď som v minulosti čítal tento úryvok Božích slov, nevidel som v ňom žiadnu paralelu. Myslel som, že Boh ním naráža na veriacich, ktorí hľadajú chlieb len preto, aby sa zasýtili, že len takíto ľudia by neustále Bohu kládli požiadavky a dožadovali sa od Neho milosti a požehnaní. Čo sa mňa týka, už som jedol a pil mnoho Božích slov; vedel som, že som stvorená bytosť a že by som mal zastávať jej postavenie. Tiež som vedel, že bez ohľadu na to, či ma Boh požehná alebo nie a či mi pripraví priaznivé alebo nepriaznivé okolnosti, mal by som sa podriadiť Jeho ovládaniu a opatreniam. S takýmto chápaním a ambíciou som mal pocit, že sa Mu dokážem podriadiť a že od Neho nič nepožadujem. Tentoraz to bola práve synova choroba, vďaka ktorej som nakoniec jasne uvidel svoje pravé duchovné postavenie a pravdu o svojej skazenosti.

V septembri 2015 sa môj syn vrátil domov od svojej starej mamy a tá podotkla, že pribral. Všimol som si, že má trochu opuchnuté viečka; niečo sa mi na nich hneď nezdalo. Povedal som mu, aby si vyzliekol tričko a nohavice, že ho prezriem. Zistil som, že má celkom opuchnuté a na pohľad lesklé nohy. Keď som na jednu z nich zatlačil, ostala mu tam priehlbina a nevypla sa hneď ako to u ľudí bežne býva. Zrazu som si spomenul na niečo, čo zvykli hovorievať starší ľudia: „Chlapci sa boja opuchnutých nôh, zatiaľ čo dievčatá sa obávajú opuchnutých hláv.“ Z toho vyplýva, že ak má chlapec opuchnuté nohy, musí ísť o dosť vážnu chorobu. V srdci som mal zlé tušenie; môjho syna postihla určite nejaká vážna choroba. Nasledujúci deň sme nášho syna vzali na nefrológiu do provinčnej nemocnice. Doktor povedal, že by mohlo ísť o nefrotický syndróm. Pri tejto chorobe sú hladiny albumínu v organizme extrémne nízke a naopak hladiny kreatinínu sú až príliš vysoké. Pacient s postupom času slabne a ak sa jeho stav zhorší, rozvinie sa u neho urémia. Spomenul som si, že v čínskej medicíne sa hovorí, že obličky sú u človeka vrodeným základom. Ak sa vyskytne problém s obličkou, má to priamy vplyv na zdravie dieťaťa. Ak by sa synovu chorobu nepodarilo vyliečiť, nemohol by chodiť do školy ako normálne deti a nemuselo by sa mu podariť ani oženiť. Keď som na to myslel, v obavách som si v duchu povedal: „Môj syn má len 14 rokov, ešte má celý život pred sebou. Naozaj ho už bude do konca života trýzniť choroba? Ako by to mohlo dieťa v jeho veku znášať? Nemôžem dovoliť, aby bol môj syn takto chorý. Aj keby sme museli predať dom a pozemok, musím zaistiť, aby sa vyliečil.“ S obavami som v nemocnici očakával výsledky synovej diagnózy. V srdci som sa neprestajne modlil k Bohu. Počas modlitby som si spomenul, že som mal deň predtým u seba hostiť zhromaždenie. Neodďaľoval som svoju povinnosť? Pocítil som veľké výčitky svedomia a pomyslel si, že nesmiem dovoliť, aby mi liečba synovej choroby bránila hostiť zhromaždenia. Moja žena sa starala o syna v nemocnici, a tak som šiel domov skôr, hostil zhromaždenia a súčasne som pracoval.

Neskôr môjmu synovi diagnostikovali nefrotický syndróm. Keď som sa to dozvedel, bolo to ako blesk z jasného neba. Práve toho som sa najviac obával a teraz sa to potvrdilo. Môj syn odteraz nebude môcť chodiť normálne do školy a bude musieť zostať v nemocnici. Ako má taký malý chlapec niečo také vôbec zniesť? Keď som o tom premýšľal, nedokázal som zadržať slzy. V mojom srdci zavládla ťažoba a nevedel som sa ubrániť nasledovným myšlienkam: „Odkedy som prijal Božie dielo, nikdy som sa na Boha neobracal ohľadne telesných záležitostí. Bolo by úžasné, keby mi Boh tentokrát urobil láskavosť a umožnil môjmu synovi úplne sa zotaviť.“ Veľmi som sa chcel modliť k Bohu a žiadať Ho, aby môjho syna zbavil choroby, ale vedel som, že Božie dielo posledných dní je dielom súdu a napomínania, skúšky a zušľachtenia; jeho úlohou je očistiť ľudstvo od skazenej povahy. Klásť Bohu takúto požiadavku nebolo vôbec v súlade s Jeho úmyslom. Len čo som však pomyslel na synovu chorobu, stále som mal nádej, že Boh mu s ohľadom na moju „podriadenosť“ prejaví svoju priazeň. Keby sa tak stalo, môj syn by nemusel znášať takúto bolesť. Nádeje som sa nevzdával ešte nejaký čas, no synov stav sa vôbec nezlepšoval. Hoci som svoju povinnosť navonok neodďaľoval, na srdci som pociťoval ťažobu. Ak som chcel prekonať svoju bolesť, mohol som sa jedine modliť k Bohu, hľadať Ho a jesť a piť Jeho slová. Všemohúci Boh hovorí: „To, o čo sa usiluješ, je schopnosť dosiahnuť pokoj vierou v Boha, aby tvoje deti neboli choré, tvoj manžel mal dobrú prácu, aby si tvoj syn našiel dobrú manželku a tvoja dcéra poriadneho manžela, aby tvoje voly a kone dobre orali pôdu a aby bolo počas roka dobré počasie pre tvoju úrodu. Toto hľadáš. Usiluješ sa len o život v pohodlí, aby tvoju rodinu nepostihli žiadne nehody, aby ťa vietor obišiel, aby sa ti do tváre nedostal žiadny piesok, aby nezaplavilo úrodu tvojej rodiny, aby ťa nepostihlo žiadne nešťastie, aby si žil v Božom objatí a v útulnom hniezde. Zbabelec ako ty, ktorý sa vždy usiluje o telo – máš srdce, máš dušu? Nie si zviera? Dávam ti pravú cestu a nič za to nepýtam, ty sa však neusiluješ. Patríš medzi tých, čo veria v Boha?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Skúsenosti Petra: Jeho poznatky o napomínaní a súde) Pri čítaní mi Božie slová prenikli hlboko do srdca. Boh trafil do čierneho a odhalil môj pohľad na usilovanie sa o požehnania v mojej viere v Boha. Po tom, čo môjmu synovi potvrdili nefrotický syndróm, som sa navonok zo všetkých síl snažil vyhnúť tomu, aby som Bohu v modlitbe kládol požiadavky. Vo vnútri som však dúfal, že Boh sa pre moju „podriadenosť“ nado mnou zmiluje a zbaví môjho syna choroby. Keď však Boh moje požiadavky neuspokojil, cítil som v srdci bolesť a nehľadal som ponaučenie, ktoré by som si mal vziať z takejto situácie. Čím som sa líšil od tých ľudí v náboženstve? Vo svojej viere som sa stále usiloval hľadať chlieb, aby som sa zasýtil, čo vôbec nebolo v súlade s Božím úmyslom. Keď som nad tým uvažoval, cítil som sa veľmi zahanbene a nenávidel sa za to, že sa neusilujem o pravdu a že Bohu kladiem tieto požiadavky. Naozaj som nemal ani štipku rozumu. V srdci som sa modlil k Bohu: „Ó, Bože, som pripravený zveriť Ti synovu chorobu a podriadiť sa Tvojmu ovládaniu a opatreniam. Prosím Ťa, daj mi pocit bremena a dodaj mi vieru, aby som mohol dobre konať svoju povinnosť a uspokojiť Ťa.“ Po modlitbe som v srdci trochu pocítil pokoj a ľahkosť.

V marci 2016 som prevzal povinnosti súvisiace s vedením cirkvi. O niekoľko mesiacov sa stav môjho syna opäť zhoršil. Zadržiaval moč, ktorý nedokázal vylúčiť, čo spôsobilo opuch celého tela. Keď som to videl, bol som úplne zdrvený. Ako sa také dobré dieťa ako on ocitlo v tomto stave?! Kedy sa mu pri všetkých tých zhoršeniach polepší? Pomyslel som si: „Možno svoju povinnosť nekonám v dostatočnej miere. Keby som vynaložil viac úsilia, mohol by sa jeho stav trochu zlepšiť?“ A tak som do konania svojej povinnosti vložil viac energie. Na moje prekvapenie sa synov stav začal kúsok po kúsku zlepšovať. Bol som Bohu nesmierne vďačný a svoju povinnosť som vykonával ešte svedomitejšie, dosahoval som výsledky v rôznych úlohách. Čas plynul a na jeseň roku 2016 sa stav môjho syna nečakane náhle zhoršil. Každým dňom vylučoval čoraz menej moču a v tele sa mu hromadila takmer všetka tekutina. Celé telo mu veľmi opuchlo až do takej miery, že jeho tvár zmenila svoj tvar a z očí mal len úzke štrbinky – bol úplne na nepoznanie. Nohy mal veľké ako slon, pokožku žiarivo lesklú a len sotva dokázal vstať z postele. Keď sme konali svoje povinnosti mimo domu, čas si mohol krátiť len hrou na mobile. Keď sme sa ho chystali vziať do nemocnice, vyspelo tvrdil: „Môj choroba sa vôbec nezlepší; nemá zmysel tam chodiť. Len robte, čo musíte.“ Želal som si vziať všetku jeho bolesť na seba, ale nemohol som robiť nič. Skôr než som sa nazdal, sťažoval som sa Bohu a myslel si: „Ó, Bože! Nie som Jób, nie som ani Peter; moje duchovné postavenie nie je také veľké. Navyše, po celý tento čas som nikdy neprestal vykonávať svoju povinnosť. Prečo sa stav môjho syna nezlepšuje? Ak sa aj jeho choroba nemôže zlepšiť hneď, stačilo by mi, keby sa aspoň sústavne nezhoršovala.“ Ako som tak o tom premýšľal, uvedomil som si, že sa sťažujem na Božiu nespravodlivosť. Pocítil som veľký nepokoj a rýchlo sa pomodlil k Bohu: „Bože, viem, že by som sa na Teba nemal takto sťažovať, ale naozaj to nedokážem prekonať a neviem aké ponaučenie si z tohto vziať. Prosím Ťa, veď ma v tejto záležitosti.“

Po modlitbe som si prečítal jeden úryvok z Božích slov: „Spravodlivosť nie je v žiadnom prípade férovosť ani rozumnosť; nie je to rovnostárstvo ani otázka toho, že ti bude pridelené to, čo si zaslúžiš, podľa toho, koľko práce si vykonal. Nie je to ani otázka toho, že dostaneš zaplatené za odvedenú prácu alebo že dostaneš, čo ti prináleží podľa vynaloženého úsilia. To nie je spravodlivosť, je to len férovosť a rozumnosť. Len veľmi málo ľudí dokáže spoznať Božiu spravodlivú povahu. Povedzme, že Boh by sa zbavil Jóba po tom, čo o Ňom Jób vydal svedectvo – bolo by to spravodlivé? V skutočnosti áno. Prečo sa to nazýva spravodlivosťou? Ako ľudia vnímajú spravodlivosť? Ak je niečo v súlade s ľudskými predstavami, potom sa im veľmi ľahko povie, že Boh je spravodlivý; ak sa im však niečo javí v rozpore s ich predstavami – ak je to niečo, čo nedokážu pochopiť –, potom im padne zaťažko povedať, že Boh je spravodlivý. Keby Boh vtedy zničil Jóba, ľudia by nepovedali, že je spravodlivý. No či už boli ľudia skazení, alebo nie, či už boli hlboko skazení, alebo nie, musí Boh v skutočnosti ospravedlňovať svoje konanie, keď ich ničí? Mal by ľuďom vysvetľovať, na základe čoho tak koná? Musí ľuďom oznámiť pravidlá, ktoré určil? Nie je to potrebné. V Božích očiach nemá človek, ktorý je skazený a má sklon odporovať Bohu, žiadnu cenu; akokoľvek s ním Boh naloží, bude to náležité, a všetko sú to Božie opatrenia. … Božou podstatou je spravodlivosť. Aj keď nie je ľahké pochopiť, čo robí, všetko, čo robí, je spravodlivé; to len ľudia tomu nerozumejú. Ako zareagoval Peter, keď ho Boh vydal satanovi? ‚Ľudstvo nie je schopné pochopiť, čo robíš, ale vo všetkom, čo robíš, je Tvoja dobrá vôľa; vo všetkom je spravodlivosť. Ako by som nemohol vysloviť chválu za Tvoju múdrosť a skutky?‘ Teraz by ste mali chápať, že Boh v čase Božej spásy človeka nezničí satana preto, aby ľudia jasne videli, ako a do akej miery ich satan skazil a ako ich Boh očisťuje a prináša im spásu. Keď ľudia napokon pochopia pravdu a jasne uvidia satanovu ohavnú tvár a uzrú obludný hriech satana, ktorý ich skazil, Boh zničí satana a ukáže im svoju spravodlivosť. Načasovanie okamihu, keď Boh zničí satana, je naplnené Božou povahou a múdrosťou. Všetko, čo Boh robí, je spravodlivé. Ľudia možno nedokážu vnímať Božiu spravodlivosť, no nemali by vynášať svojvoľné súdy. Ak sa ľuďom nejaké Božie konanie zdá byť nerozumné alebo ak o ňom majú nejaké predstavy, a preto tvrdia, že Boh nie je spravodlivý, potom sú nanajvýš nerozumní.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Po prečítaní Božích slov som pochopil, že Božia spravodlivá povaha nie je taká, ako som si myslel – férová, rozumná a rovnostárska. Myslel som si, že pokým ľudia dokážu konať nejaké povinnosti, Boh ich obdarí láskavosťami a že čím väčšiu cenu dokážu vo svojej povinnosti zaplatiť, tým väčšmi by im mal Boh požehnať. Sú to vypočítavé názory na svet a nie sú vôbec zosúladené s pravdou. Božia podstata je spravodlivá. Všetko, čo Boh robí, je prirodzeným zjavením Jeho spravodlivej povahy. Myslel som na to, ako sa Jób bál Boha a vyhýbal sa zlu a ako bol v Božích očiach dokonalým človekom. Podľa ľudských predstáv nemal čeliť satanovým pokušeniam, ale Boh dovolil, aby sa mu to stalo. Hoci to nebolo v súlade s ľudskými predstavami, zdokonalilo to Jóbovu vieru. Pochopil som, že bez ohľadu na to, či Boh ľuďom požehnáva alebo im berie, či ich vystaví skúškam a zjaví ich alebo ich zdokonalí, všetko sú to zjavenia Božej spravodlivej podstaty a každý by sa im mal podriadiť a prijať ich. Ľudia by svoje vydávanie sa nemali používať ako kapitál k tomu, aby Bohu hovorili, čo má robiť. Ja som však Božej spravodlivosti nerozumel. Keď som sa vo svojej povinnosti trochu vydával a videl, že synov stav sa zlepšuje, veril som, že Boh je spravodlivý a do povinnosti som vkladal veľa energie. Keď sa stav môjho syna opäť zhoršil a bol čoraz vážnejší, sťažoval som sa na Boha a myslel si, že skúšky, ktorým ma vystavuje, sú príliš ťažké. Začal som sa s Bohom dohadovať a odporovať Mu. Na tomto sa ukázalo, že moja definícia Božej spravodlivosti bola založená na tom, či mi moja tvrdá práca a vydávanie sa môžu vyniesť milosť a požehnania; bola plná kalkulácií a výmen. Vari som Bohu nekládol požiadavky na základe vlastných predstáv? Vôbec som si nekonal svoju povinnosť ako stvorená bytosť a už vonkoncom som nemal svedomie a rozum, ktoré by stvorená bytosť mala mať. Modlil som sa k Bohu: „Ó, Bože! Chcem byť človekom, ktorý má svedomie a rozum a dobre konať svoju povinnosť, aby som Ťa uspokojil. Prečo Ti nerozumiem a sťažujem sa na Teba zakaždým, keď čelím niečomu, čo mi nie je po chuti? Bože, prosím Ťa, veď ma, aby som v tejto veci porozumel sám sebe.“

Neskôr som si prečítal dva úryvky z Božích slov: „Od chvíle, keď človek prvýkrát začal veriť v Boha, považoval Ho za roh hojnosti a vreckový nožík a seba považoval za najväčšieho Božieho veriteľa, akoby snaženie získať požehnania a zasľúbenia od Boha boli jeho vrodeným právom a povinnosťou, zatiaľ čo Božou zodpovednosťou bolo chrániť, starať sa o človeka a zaopatrovať ho. To je základné chápanie ‚viery v Boha‘ všetkých tých, ktorí v Boha veria, a to je ich najhlbšie porozumenie pojmu viery v Boha. Od prirodzenosti-podstaty človeka až po jeho subjektívne úsilie neexistuje nič, čo by súviselo so strachom pred Bohom. Cieľ človeka veriť v Boha pravdepodobne nemal nič spoločné s uctievaním Boha. To znamená, že človek si nikdy neuvedomil ani nepochopil, že viera v Boha si vyžaduje strach z Boha a Jeho uctievanie.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II) „Aký majú ľudia problém, že majú na Boha neustále požiadavky? A prečo o Ňom majú vždy predstavy? Čo je súčasťou ľudskej prirodzenosti? Zistil som, že nezáleží na tom, čo sa ľuďom stane alebo čím sa zaoberajú, vždy chránia svoje vlastné záujmy, robia si starosti o svoje telo a neustále hľadajú dôvody alebo výhovorky, ktoré im slúžia. Ani v najmenšom nehľadajú ani neprijímajú pravdu a všetko, čo robia, je v záujme obrany vlastného tela a intrigovania v prospech vlastných vyhliadok. Všetci sa dožadujú Božej milosti a chcú získať najrôznejšie výhody. Prečo majú na Boha toľko požiadaviek? Svedčí to o tom, že sú od prírody chamtiví a že pred Bohom nemajú vôbec žiadny rozum. Ich usilovanie sa, myšlienky a túžby vo všetkom, čo robia – či už sa modlia, hovoria v duchovnom spoločenstve alebo kážu – to všetko sú požiadavky na Boha a pokusy vyžiadať si od Neho nejaké veci. Všetko to robia v nádeji, že od Boha niečo získajú. Niektorí ľudia hovoria, že ‚toto je ľudská prirodzenosť‘, čo je správne! Navyše, to, že ľudia majú na Boha priveľa požiadaviek a majú priveľa prehnaných túžob, dokazuje, že im skutočne chýba svedomie a rozum. Všetci požadujú a domáhajú sa vecí pre svoje vlastné dobro alebo sa snažia argumentovať a hľadať si výhovorky – všetko to robia pre seba. Na mnohých veciach možno vidieť, že tomu, čo ľudia robia, úplne chýba rozum, čo plne dokazuje, že satanská logika ‚Každý sám za seba a ostatných nech vezme čert‘ sa už stala ľudskou prirodzenosťou. Na aký problém poukazuje skutočnosť, že ľudia majú na Boha priveľa požiadaviek? Poukazuje to na to, že ich do istej miery skazil satan a že s Bohom vo svojej viere v Neho vôbec nezaobchádzajú ako s Bohom.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Ľudia majú na Boha priveľa požiadaviek) Pri čítaní týchto slov ma hlboko pichlo pri srdci. Bol som presne ten typ človeka, aký Boh odhalil – považoval som sa za Jeho veriteľa a Boha som nepokladal za Stvoriteľa. Keď si spätne pomyslím na čas, keď som veril v Pána, po tom, čo som si užíval Božiu milosť a požehnania, som veril, že pokým sa ľudia v ťažkostiach modlia a obracajú na Boha, splní im ich želania, pretože nič nie je väčšie ako láska Boha k človeku. Po prijatí diela Všemohúceho Boha z posledných dní som vďaka Božím slovám pochopil, že Boh je Stvoriteľ a ľudia by Mu nemali klásť prehnané požiadavky a žiadať, aby ich obdaril milosťou a požehnaniami. Môj pohľad na získavanie požehnaní sa však stále nezmenil. Zoberme si napríklad chorobu môjho syna: Spočiatku som ju dokázal zveriť do Božích rúk a keď som videl, ako sa jeho stav o čosi zlepšil, myslel som si, že Boh sa o nás naozaj stará. Domnieval som sa, že ak sa budem držať svojej povinnosti a Boh uvidí, ako sa vydávam, možno sa zdravotný stav môjho syna zlepší. Ovládaný týmito úmyslami som vkladal obzvlášť veľkú energiu do vykonávania svojej povinnosti. No keď moje vydávanie sa neprinieslo želané výsledky a choroba môjho syna bola čoraz vážnejšia, nemohol som si pomôcť a začal som sa sťažovať na Boha. Za vykonávanie niektorých povinností a zaplatenie určitej ceny som si podľa seba zasluhoval uznanie, mal som pocit, že ma to oprávňuje s Bohom vyjednávať. Pochopil som, že moja viera v Boha a konanie povinnosti boli motivované získaním požehnaní a výhod, a nie tým, aby som Boha uspokojil. Moja prirodzenosť bola vážne veľmi sebecká! Napríklad to, keď sa deti k svojim rodičom správajú úctivo, je čosi úplne prirodzené a oprávnené, a deti by nemali byť úctivé len vtedy, keď pre nich rodičia hromadia majetok. Pre nás, stvorené bytosti, je viera a uctievanie Boha niečo ešte celkom prirodzenejšie a oprávnenejšie, no ja som v sebe vždy ukrýval vlastné úmysly a požiadavky, každým svojím počinom som Boha klamal. Takouto vierou si nemožno získať Božie uznanie. Cítil som sa veľmi ponížene a zahanbene. Jediné, čo som chcel, bolo vrátiť sa k Bohu, zaujať postavenie stvorenej bytosti a urovnať si myseľ, už viac Bohu neklásť požiadavky ani sa na Neho sťažovať a zveriť Mu svojho syna.

Koncom roka 2018 som pre bezpečnostné riziká musel opustiť domov. Práve v tomto období môjmu synovi pre dlhodobé užívanie liekov obsahujúcich hormóny diagnostikovali osteonekrózu hlavice stehennej kosti. Pri chôdzi sa nedokázal narovnať v páse a mohol kráčať len s oboma rukami na kolenách. Hoci som vedel, že má pri sebe moju ženu, ktorá sa o neho starala a že doma už nemám s čím pomôcť, situácia, v ktorej sa ocitol, mi stále spôsobovala veľkú bolesť. Pomyslel som si: „Môj syn sa ešte nevyliečil zo svojej starej choroby a už má novú; čo mám robiť?“ Čím viac som o tom premýšľal, tým nešťastnejší som bol a dúfal som, že Boh učiní zázrak, ktorý čo najskôr dostane stav môjho syna pod kontrolu. Matne som vytušil, že Bohu zase kladiem požiadavky, a tak som sa k Nemu v srdci mlčky modlil a prosil Ho, aby ma ochraňoval, nech dokážem pevne stáť na svojej pozícii stvorenej bytosti a podriadiť sa týmto okolnostiam. Po modlitbe som si pobalil nejaké oblečenie a odišiel z domu.

Počas obdobia, keď som bol mimo domova, som na svojho syna často myslieval, čo v mojej povinnosti zapríčinilo isté vyrušenia, a tak som sa modlil k Bohu a jedol a pil Jeho slová. Prečítal som si Božie slová, ktoré zneli nasledovne: „Zodpovednosť rodičov v živote ich detí spočíva okrem ich narodenia a výchovy len v tom, že im poskytnú formálne prostredie, v ktorom budú vyrastať, pretože na osud človeka nemá vplyv nič okrem predurčenia Stvoriteľa. Nikto nemôže kontrolovať, aká budúcnosť ho čaká. Je to predurčené dávno dopredu a ani rodičia nemôžu zmeniť osud svojho dieťaťa.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III) Vďaka Božím slovám som pochopil, že Boh má zvrchovanosť nad osudom každého človeka a usporadúva ho. V živote každého človeka sa vyskytne utrpenie, ktoré musí znášať sám, nikto iný ho na seba nemôže vziať. Pokiaľ šlo o môjho syna, mohol som ho iba vychovať do dospelosti a splniť si svoju zodpovednosť. To, aké utrpenie má vo svojom živote znášať a ako sa jeho život vyvinie, mal už vo svojich rukách Boh. Ja som o tom nemohol ani rozhodovať, ani to zmeniť. Keď som bol v minulosti doma, trochu som sa o syna staral a pripomínal mu, aby bral lieky načas, no aj tak mu diagnostikovali femorálnu osteonekrózu. Moja starostlivosť ani spoločnosť nemohli zmeniť spôsob utrpenia, ktorý mal môj syn znášať. Ak by som aj zostal po jeho boku, mohol som mu poskytnúť jedine spoločnosť a trochu útechy. Rozhodne som nemohol rozhodovať o tom, či sa jeho choroba zhorší alebo zlepší. Svojho syna som musel zveriť Bohu; nechať Boha, aby túto situáciu usporiadal a mal nad ňou zvrchovanosť bolo jediné správne riešenie. Keď som o tom premýšľal, cítil som sa slobodnejšie a pri výkone povinnosti som mal v mysli pokoj.

Neskôr mi žena povedala, že môj syn je opäť v nemocnici. Keď som počul, že sa jeho stav zase zhoršil, bol som dosť znepokojený. Modlil som sa k Bohu a povedal som Mu, že som pripravený zveriť Mu svojho syna, dovoliť Mu mať nad všetkým zvrchovanosť a všetko usporiadať. Mal by som sa len podriadiť Božej zvrchovanosti a usporiadaniu a konať dobre svoju povinnosť. Keď som sa k Bohu takto modlil a už som Mu nekládol požiadavky, cítil som sa mimoriadne pokojne a uvoľnene a do svojej povinnosti som dokázal vložiť celé srdce.