Keď prišlo náhle očné ochorenie
Začiatkom roka 2002 som prijala Božie dielo posledných dní. Netrvalo dlho a začala som šíriť evanjelium a polievať nováčikov. Bola som plná viery v Boha a deň čo deň som dôsledne konala svoje povinnosti. Bez ohľadu na dážď, slnko, vietor alebo sneh, nič mi nemohlo zabrániť v tom, aby som konala svoje povinnosti. Pamätám si, že raz, keď som šírila evanjelium, potenciálny príjemca evanjelia ma nielenže odmietol, ale aj na mňa ukázal, vynadal mi a pohrozil, že zavolá políciu. V tej chvíli som sa cítila hlboko ponížená a negatívna, ale potom som si pomyslela: „Ak dokážem znášať výsmech a urážky za šírenie evanjelia, Boh ma určite požehná.“ S touto myšlienkou som sa cítila lepšie a pokračovala som vo svojich povinnostiach. Roky plynuli, a hoci počas tohto obdobia konania povinností moje telo trpelo a moja sebaúcta bola zranená, tešila som sa aj z mnohých požehnaní a milosti od Boha. Počas týchto rokov viery v Boha moja rodina zažívala pokoj a bola ušetrená od katastrof a útrap. Myslela som si: „Moja viera v Boha je určite úprimná.“ Práve keď som sa cítila šťastná, stalo sa niečo nečakané.
Bol jún 2008 a zrazu som začala vidieť trochu rozmazane, akoby mi niečo prekrývalo oči. Pomyslela som si, že možno mám oči len podráždené, takže som tomu nevenovala veľkú pozornosť a pokračovala som v konaní povinností ako zvyčajne. Verila som, že keďže verím v Boha, Boh ma ochráni, a že aj keby som bol chorá, nemala by som prestať konať svoje povinnosti. Oči sa mi možno uzdravia samy od seba. Môj stav sa však nezlepšil, ale nečakane zhoršil. Videla som čoraz rozmazanejšie a pri pohľade do diaľky som nedokázala zaostriť a točila sa mi hlava. Vtedy som sa začala báť. Ak rýchlo nevyhľadám liečbu, čo ak zmeškám najlepší čas na liečenie a oslepnem? Ponáhľala som sa do okresnej nemocnice na vyšetrenie. Lekár povedal, že nejde o vážny problém a že niekoľko dní podávania injekcií to vyrieši. Po tomto sa mi uľavilo. No po niekoľkých dňoch podávania injekcií sa nič nezlepšilo a moje obavy sa vrátili: Čo ak oslepnem? Znova som si však pomyslela: „Celé tie roky, čo som verila v Boha, som šírila evanjelium a polievala nováčikov. Boh ma určite ochráni, keďže som všeličo zanechala a vydala sa Mu. Nemusím sa báť, isto neoslepnem. Navyše, moderná medicína mi oči určite vylieči.“
Neskôr ma manžel vzal do mestskej nemocnice k očnému špecialistovi a podstúpila som CT vyšetrenie očí. Lekár mi diagnostikoval edém sietnice. Spočiatku som po niekoľkých dňoch tekutinovej terapie pocítila mierne zlepšenie, ale netrvalo dlho. Naopak, s ďalšími tekutinovými terapiami sa môj stav zhoršil, a keďže lekár mi predpísal hormonálne lieky, celé telo mi začalo opúchať. Zrak sa mi zhoršil a videla som tak rozmazane, že som sotva niekoho spoznala. Päťkrát som bola v mestskej nemocnici a stav očí sa mi zakaždým zhoršil. Lekár sa cítil bezmocný a veľmi vážne mi povedal: „Vaše očné ochorenie je ťažké vyliečiť. Mohlo by sa opakovať niekoľkokrát do roka a časté opakovanie môže viesť k slepote na obe oči. Okrem toho môžete prísť o všetky vlasy a ohluchnúť. Dlhodobé užívanie hormonálnych liekov vám navyše môže oslabiť kosti. Ak spadnete, môžu sa vám polámať kosti v celom tele.“ Lekárove slová ma zasiahli ako blesk z jasného neba. Cítila som sa celá slabá a nemohla som uveriť, že to, čo hovorí, je pravda. Spýtala som sa ho znova a skutočne to bolo tak. V tej chvíli sa mi celé telo začalo nekontrolovateľne triasť. To je koniec! Moja choroba je nevyliečiteľná! Keď som sa vrátila domov, cítila som sa veľmi deprimovaná a nepokojná. Začala som si myslieť, že Boh ma nechráni a nechcela som sa k Nemu modliť. Môj zrak sa naďalej rozmazával, takže bolo ťažké jasne vidieť. Raz ma prišila navštíviť sesternica. Keby nerozprávala, ani by som nevedela, kto to je. Videla som pred sebou len tmavý tieň. Pomyslela som si: „Stále som taká mladá. Ak naozaj oslepnem, nebudem zbytočná? Ako budem teraz žiť svoj život?“ Postupne som sa utiahla, zamykala som sa doma a vyhýbala sa ľuďom. Často som plakala a každý deň sa mi zdal ako večnosť. Môj manžel, zaneprázdnený prácou na poli aj doma, začal byť netrpezlivý. Niekoľkokrát mi povedal: „Nič nevidíš a nemôžeš robiť žiadnu prácu. Na čo ťa mám? Možno by som ťa mal opustiť!“ To ma ešte viac zarmútilo a rozhorčilo. Vo svojej bolesti a bezmocnosti som sa modlila k Bohu: „Bože, prečo som dostala túto chorobu? Ako môžem teraz, keď nevidím, v Teba naďalej veriť a konať svoje povinnosti? Ak naozaj oslepnem, nebudem sa o seba vedieť postarať, nieto ešte robiť nejakú prácu. Ak sa budem vo všetkom spoliehať na manžela, určite sa na mňa vykašle. Vždy som bola hrdá a nechcela som, aby mnou ostatní pohŕdali. Ako budem teraz žiť? Bože, aj keby mi ochrnuli ruky alebo nohy, stále je to lepšie, ako nevidieť! Bože, tak veľmi to bolí. Prosím, zbav ma tejto choroby. Ak sa uzdravím, budem konať hocijakú povinnosť, o ktorú ma požiadaš.“ Nakoniec, po nejakom čase modlenia k Bohu bez zlepšenia, som stratila vieru a prestala sa modliť. Keďže Boh ma neochráni ani nespasí a môj manžel ma nechce, aký zmysel má žiť? Začala som premýšľať o smrti. Potom mi však napadlo: „Ak zomriem, čo sa stane s mojím malým synom?“ Neskôr som sa dopočula o inej nemocnici, ktorá bola vychýrená liečbou očných chorôb, tak sme tam s manželom rýchlo zašli. Zostala som v nemocnici vyše desať dní na liečení, ale neuzdravila som sa. Prešlo šesť mesiacov a minuli sme všetky úspory. Stav mojich očí sa nezlepšil, vlastne sa zhoršil. Úplne som stratila nádej, že oči sa mi uzdravia.
Práve keď som bola v bolesti a zúfalstve, náhodou som stretla jednu sestru. Pripomenula mi: „Nemôžeš ďalej žiť vo svojej chorobe. Musíš hľadať Boží úmysel, uvažovať nad sebou a poučiť sa z tejto choroby.“ Touto vetou ma prebrala a ja som si pomyslela: „Naozaj. Odkedy som ochorela, vôbec som nad sebou neuvažovala a Boh nemá v mojom srdci miesto. Sústredila som sa iba na hľadanie lekárov, v domnení, že iba lekári a moderná medicína mi môžu vyliečiť oči. Ako som mohla zabudnúť na Boha?“ Keď som však chcela čítať Božie slová, bez ohľadu na to, ako veľmi som sa snažila, nevidela som ich, čo vo mne vyvolávalo úzkosť. Musela som sa modliť k Bohu a prosiť Ho, aby ma viedol. Neskôr som si spomenula na tieto Božie slová: „Keď ťa postretne choroba, ide o Božiu lásku a zaiste sa v nej ukrýva Jeho dobrá vôľa. Hoci tvoje telo môže podstúpiť trochu utrpenia, nezapodievaj sa žiadnymi ideami od satana. Chváľ Boha počas svojej choroby a teš sa z Boha počas svojej chvály. Tvárou v tvár chorobe nestrácaj srdce, pokračuj v hľadaní znova a znova a nevzdávaj sa, a Boh ťa osvetlí a osvieti. Aká bola Jóbova viera? Všemohúci Boh je všemocný lekár! Prebývať v chorobe znamená byť chorý, ale prebývať v duchu znamená byť zdravý. Pokiaľ máš ešte stále jeden dych, Boh ti nedovolí zomrieť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 6. kapitola) Áno, Všemohúci Boh je všemocný lekár. V tomto čase som žila v chorobe a stratila som vieru v Boha. Nehľadala som Boží úmysel vo svojej chorobe ani som nad sebou neuvažovala a nepoučila sa zo svojej choroby. Bola som vskutku otupená! Moja choroba bola v Božích rukách a nemohla som stratiť vieru v Boha. Aj keď som stále nerozumela Božiemu úmyslu, bola som ochotná modliť sa k Bohu viac a prosiť Ho, aby ma osvietil a viedol k dôkladnej sebareflexii a sebapoznaniu. V tomto období som mohla len počúvať niektoré čítania Božích slov. Niekedy, keď som počula Božie slová o tom, ako sa k Nemu modliť v chorobe, som praktizovala modlitbu podľa cesty praxe v Božích slovách. Modlila som sa: „Bože, v mojich predchádzajúcich modlitbách chýbal rozum. Dokonca som Ťa prosila, aby si mi dovolil radšej prísť o ruky alebo nohy, než aby som stratila zrak. Tiež som Ťa prosila, aby si ma zbavil tejto choroby, a sľúbila som, že ak sa uzdravím, budem konať hocakú povinnosť. Bože, moje predošlé modlitby boli ozaj nerozumné!“
Neskôr som počula úryvok z Božích slov: „Zamyslite sa nad Ježišovými modlitbami. V Getsemanskej záhrade sa modlil: ‚Ak je možné…‘ To znamená: ‚Ak sa to dá urobiť.‘ Bolo to povedané ako súčasť diskusie. Nepovedal: ‚Úpenlivo Ťa prosím.‘ S podriadeným srdcom a v stave podriadenosti sa modlil: ‚Ak je možné, nech ma tento kalich minie, nie však tak, ako si želám Ja, ale ako si želáš Ty.‘ Pokračoval v tejto modlitbe druhýkrát a tretíkrát sa modlil: ‚Nech sa stane Tvoja vôľa.‘ Keď pochopil túžbu Boha Otca, riekol: ‚Nech sa stane Tvoja vôľa.‘ Dokázal sa úplne podriadiť, bez akejkoľvek osobnej voľby. … Ľudia sa však takto jednoducho nemodlia. Vo svojich modlitbách vždy vravia: ‚Bože, prosím Ťa, aby si urobil to či ono, a prosím Ťa, aby si ma viedol v tom či onom, a prosím Ťa, aby si mi pripravil podmienky…‘ Možno ti Boh nepripraví vhodné podmienky a nechá ťa znášať tieto ťažkosti a uštedrí ti lekciu. Ak sa vždy modlíš takto – ‚Bože, prosím Ťa, aby si pre mňa urobil prípravy a dal mi silu‘ –, je to mimoriadne nerozumné! Keď sa modlíš k Bohu, musíš byť rozumný a mal by si sa k Nemu modliť s podriadeným srdcom. Nesnaž sa určovať, čo urobíš. Ak sa pred modlitbou snažíš určiť, čo robiť, nie je to podriadenosť Bohu. V modlitbe musí byť tvoje srdce podriadené a musíš najprv hľadať u Boha. Takto sa tvoje srdce počas modlitby prirodzene rozjasní a budeš vedieť, čo je vhodné urobiť. Prechod od tvojho plánu pred modlitbou k zmene vytvorenej v tvojom srdci po modlitbe je výsledkom pôsobenia Ducha Svätého. Ak si už urobil svoje vlastné rozhodnutie a určil si, čo urobíš, a potom sa modlíš, aby si požiadal Boha o povolenie alebo aby urobil to, čo chceš, takáto modlitba je nerozumná. Boh mnohokrát nevypočuje modlitby ľudí práve preto, lebo sa už rozhodli, čo urobia, a len žiadajú Boha o povolenie. Boh hovorí: ‚Keďže si sa už rozhodol, čo urobíš, prečo sa Ma pýtaš?‘ Takáto modlitba je trochu ako podvádzanie Boha a ich modlitby preto vyschnú.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Význam modlitby a jej praktizovanie) Z Božích slov som si uvedomila, že moje modlitby k Bohu boli zamerané výlučne na to, aby ma zbavil choroby. Chýbal mi rozum! Ako by som mohla ja, obyčajná stvorená bytosť, byť spôsobilá požadovať od Boha uzdravenie? Dokonca som chcela, aby Boh splnil moje osobné záujmy podľa mojej vlastnej vôle. Naozaj mi chýbalo bohabojné srdce! Potom som premýšľala o modlitbe Pána Ježiša. Vedel, že byť pribitý na kríž bude nesmierne bolestivé, no vo svojej modlitbe sa nepokúšal klásť na Boha požiadavky. Bol ochotný podriadiť sa Otcovej vôli, aj keby to znamenalo trpieť. Mala by som hľadať Boží úmysel a podriadiť sa Mu vo svojej chorobe. Potom som sa modlila k Bohu: „Bože, Som ochotná modliť sa s podriadeným srdcom a hľadať Tvoj úmysel. Táto choroba neprišla náhodou, ale stále nerozumiem Tvojmu úmyslu. Neviem, aké ponaučenie by som si z nej mala vziať. Bože, prosím, osvieť ma a veď ma.“ A tak som sa nejaký čas modlila k Bohu týmto spôsobom a zrak sa mi nečakane začal postupne zlepšovať. Keď som sa vrátila k Božím slovám, videla som veci jasnejšie.
Neskôr som si prečítala úryvok z Božích slov a lepšie som porozumela stavu, v ktorom som bola. Boh hovorí: „Pre všetkých ľudí je zušľachťovanie bolestné a veľmi ťažko ho prijímajú – ale práve počas zušľachťovania Boh objasňuje človeku svoju spravodlivú povahu a zverejňuje svoje požiadavky na človeka, poskytuje mu viac osvietenia a viac skutočného orezávania; prostredníctvom porovnávania faktov a pravdy dáva človeku lepšie poznať pravdu i seba samého a umožňuje mu lepšie pochopiť Božie úmysly, vďaka čomu môže človek dosiahnuť pravdivejšiu a čistejšiu lásku k Bohu. Také sú Božie ciele pri vykonávaní zušľachťovania. Všetko dielo, ktoré Boh koná na človeku, má svoje ciele a význam; Boh nevykonáva bezvýznamné dielo a nevykonáva ani dielo, ktoré je pre človeka bez úžitku. Zušľachťovanie neznamená odstránenie ľudí spred Boha ani ich zničenie v pekle. Skôr znamená, že počas zušľachťovania sa mení povaha človeka, menia sa jeho úmysly, jeho staré názory, mení sa jeho láska k Bohu a mení sa celý jeho život. Zušľachťovanie je skutočnou skúškou človeka a formou skutočnej prípravy a len počas zušľachťovania môže jeho láska plniť svoju prirodzenú úlohu.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Človek môže mať skutočnú lásku len vtedy, keď prejde zušľachťovaním) Z Božích slov som pochopila, že Boh použil túto chorobu, aby zjavil motívy a nečistoty týkajúce sa mojej viery v Neho, a hlavne aby ma očistil a premenil. To bol Boží úmysel. Počas tých rokov viery v Boha som si vždy myslela, že ak vydržím utrpenie a zaplatím cenu, Boh na mňa bude pamätať a získam Jeho požehnania. Dokonca som verila, že za tie roky pokojného rodinného života bez nešťastí a útrap vďačím svojej dobrej viere, ktorá si vyslúžila Božiu ochranu. Potom som zrazu prestala jasne vidieť a modlila sa k Bohu za uzdravenie. Keď Boh nekonal podľa mojich požiadaviek, stratila som v Neho vieru a začala sa spoliehať na lekárov, veriac, že moderná medicína mi oči vylieči. No keď aj lekári boli bezmocní, upadla som do zúfalstva a pomýšľala na smrť. V tom čase som nikdy nehľadala Boží úmysel a už vôbec som nad sebou neuvažovala. Teraz som však videla, že keď som si myslela, že verím v Boha a konám svoju povinnosť, moje pohnútky neboli čisté. Používala som Boha, klamala Ho a snažila sa s Ním uzatvárať dohody! Bohu vďaka! Keby mi to choroba nezjavila, neuvedomila by som si o sebe tieto veci.
Neskôr som si prečítala niekoľko ďalších úryvkov Božích slov a lepšie som porozumela svojim problémom. Všemohúci Boh hovorí: „To, o čo sa usiluješ, je schopnosť dosiahnuť pokoj vierou v Boha, aby tvoje deti neboli choré, tvoj manžel mal dobrú prácu, aby si tvoj syn našiel dobrú manželku a tvoja dcéra poriadneho manžela, aby tvoje voly a kone dobre orali pôdu a aby bolo počas roka dobré počasie pre tvoju úrodu. Toto hľadáš. Usiluješ sa len o život v pohodlí, aby tvoju rodinu nepostihli žiadne nehody, aby ťa vietor obišiel, aby sa ti do tváre nedostal žiadny piesok, aby nezaplavilo úrodu tvojej rodiny, aby ťa nepostihlo žiadne nešťastie, aby si žil v Božom objatí a v útulnom hniezde. Zbabelec ako ty, ktorý sa vždy usiluje o telo – máš srdce, máš dušu? Nie si zviera? Dávam ti pravú cestu a nič za to nepýtam, ty sa však neusiluješ. Patríš medzi tých, čo veria v Boha? Dávam ti skutočný ľudský život, no ty sa oň neusiluješ. Nelíšiš sa od prasaťa alebo psa? Prasatá sa neusilujú o život človeka, neusilujú sa o očistenie a nechápu, čo je život. Každý deň, keď sa nažerú, jednoducho spia. Dal som ti pravú cestu, ty si ju však nezískal. Máš prázdne ruky. Si ochotný pokračovať v tomto živote, v živote prasaťa? Aký má význam, aby takíto ľudia žili? Tvoj život je opovrhnutiahodný a nehanebný, žiješ v špine a nemravnosti a neusiluješ sa o žiadne ciele. Nie je tvoj život najhanebnejší zo všetkých? Máš tú drzosť pozerať sa na Boha? Ak budeš mať naďalej takéto skúsenosti, nie je pravda, že nič nezískaš? Dostal si pravú cestu, no to, či ju nakoniec získaš, alebo nie, závisí od tvojho osobného úsilia.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Skúsenosti Petra: Jeho poznatky o napomínaní a súde) „Všetci skazení ľudia žijú sami za seba. Každý sám za seba a ostatných nech vezme čert – to je zhrnutie ľudskej prirodzenosti. Ľudia veria v Boha pre svoj vlastný prospech. Keď sa niečoho zriekajú a vydávajú sa Bohu, je to preto, aby boli požehnaní, a keď sú Mu verní, je to preto, aby boli odmenení. Stručne povedané, celé sa to robí pre požehnanie, odmenu a vstup do nebeského kráľovstva. V spoločnosti ľudia pracujú pre svoj vlastný prospech a v Božom dome vykonávajú povinnosti, aby boli požehnaní. Zrieknu sa všetkého a dokážu zniesť veľa utrpenia, len aby získali požehnania: niet lepšieho dôkazu o satanskej prirodzenosti človeka.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Všetko, čo Boh zjavuje, je skutočné. Moja viera v Boha bola len úsilím o pokoj a bezpečnosť mojej rodiny, v domnení, že práve to znamená veriť v Boha. Žila som podľa satanských jedov: „Každý sám za seba a ostatných nech vezme čert“ a „Bez odmeny ani prstom nepohni“. Takže som verila v Boha len preto, lebo som pre seba hľadala požehnania a pokoj, a vykonávala som svoje povinnosti, zanechávala veci a vydávala sa Bohu, aby som získala odmeny v nebeskom kráľovstve. Všetko som robila pre svoj vlastný prospech. Keď som verila v Boha a videla Jeho požehnania a pokoj mojej rodiny, dokázala som zanechávať veci a vydávať sa Mu. Myslela som si, že som Bohu verná a úprimne v Neho verím, že som niekto, kto miluje pravdu. Keď som však ochorela a moje modlitby za uzdravenie neboli vypočuté, vzdialila som sa od Boha a prestala sa modliť a spoliehať sa na Neho. Aj keď som nevidela, stále som mohla počúvať čítania Božích slov. No aj keď som driemala v nečinnosti, nechcela som počuť Božie slová. Moje srdce bolo pred Bohom úplne uzavreté a nechcela som sa k Nemu priblížiť. Čím sa moja viera v Boha líšila od viery tých, ktorí hľadajú len plný žalúdok? Veria v Boha, len aby hľadali materiálne výhody a pokoj, a želajú svojim rodinám dobré počasie a zdravie počas celého roka. Keď nedostanú, čo chcú, a občas sa stretnú s nešťastím, vzdialia sa od Boha a zradia Ho. Uvedomila som si, že som ako oni, sebecká a odporná, bez štipky svedomia a rozumu! Boh vyjadril toľko pravdy, ale ja som sa neusilovala ani o ňu, ani o očistu a premenu. Čím som sa potom líšila od zvierat, ako sú prasce a psy?
Neskôr som si prečítala úryvok z Božích slov a trochu som porozumela tomu, čo je pravá viera v Boha a aký význam má viera v Boha. Všemohúci Boh hovorí: „‚Viera v Boha‘ znamená veriť, že Boh existuje. Ide o najjednoduchší koncept, čo sa týka viery v Boha. Veriť v existenciu Boha navyše nie je to isté, ako skutočne v Boha veriť. Je to skôr akýsi druh jednoduchej viery so silnými náboženskými podtónmi. Skutočná viera v Boha znamená toto: človek na základe viery, že Boh má zvrchovanosť nad všetkým, vníma Jeho slová a Jeho dielo, očisťuje svoju skazenú povahu, uspokojuje Božie úmysly a spoznáva Ho. Len takúto cestu môžeme nazvať ‚vierou v Boha‘. Napriek tomu ľudia často vnímajú vieru v Boha ako jednoduchú a nepodstatnú záležitosť. Ľudia, ktorí veria v Boha takýmto spôsobom, stratili predstavu o tom, čo to znamená veriť v Boha, a hoci môžu veriť až do úplného konca, nikdy nezískajú Boží súhlas, pretože kráčajú po nesprávnej ceste. Aj dnes stále existujú takí, ktorí veria v Boha podľa slov a prázdneho učenia. Nevedia, že im chýba podstata viery v Boha, a nemôžu získať Boží súhlas. Stále sa však k Bohu modlia kvôli požehnaniu bezpečia a dostatku milosti. Zastavme sa, upokojme naše srdcia a položme si otázku: Môže byť viera v Boha skutočne tou najľahšou vecou na zemi? Môže viera v Boha znamenať len prijímanie veľkej Božej milosti? Sú ľudia, ktorí veria v Boha bez toho, aby Ho poznali, alebo veria v Boha a napriek tomu Mu odporujú, skutočne schopní uspokojiť Božie úmysly?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Predslov) Čítaním Božích slov som pochopila, čo skutočne znamená veriť v Boha. Uvedomila som si, že po všetky tie roky som verila v Boha neurčito a s predstavami, v domnení, že viera v Boha slúži len na získanie stonásobku v tomto živote a večného života v tom budúcom. Môj názor na vieru v Boha bol mylný a išla som nesprávnou cestou. Bez ohľadu na to, ako dlho som verila v Boha, takto by som Ho nespoznala. Kto skutočne verí v Boha, ten zažíva Božie slová a dielo, spoznáva Boha, odvrhuje skazené povahy a začína byť v súlade s Bohom, a to všetko na základe uznania, že Boh je Zvrchovaný nad všetkými vecami. Uvažovala som o Petrovej viere vo Veku milosti: cesta jeho úsilia bola v zhode s Božím úmyslom. Zdôrazňoval usilovanie sa o pravdu a snažil sa pochopiť Božie úmysly aj v najmenších detailoch každodenného života. Navyše, Peter bol v pozícii stvorenej bytosti a vykonával svoje povinnosti. Usiloval sa o lásku k Bohu a podriadenie sa Bohu a nakoniec bol kvôli Bohu ukrižovaný hore nohami a vydal krásne a zvučné svedectvo. V porovnaní s Petrom som sa cítila zahanbene a trápne. Modlila som sa k Bohu v pokání: „Bože, som pripravená kajať sa pred Tebou. V čase, ktorý mi zostáva, sa chcem úprimne usilovať o pravdu, hľadať Tvoje úmysly pri konaní mojich povinností, uvažovať nad sebou a sústrediť sa na svoj vstup do života.“ Vďaka tejto očnej chorobe som nad sebou uvažovala a spoznala svoje názory a cestu, po ktorej som kráčala vo svojej viere v Boha. Keď som sa trochu poučila, oči sa mi postupne uzdravili.
Uplynulo vyše desať rokov a moja očná choroba sa už nevrátila. Hoci som pre chorobu takmer prišla o zrak a znášala utrpenie, keď som si tým prešla, zažila som dobré Božie úmysly a jasne som uvidela pravdu o tom, ako ma satan skazil. Získala som aj praktické vedomosti o spôsobe, ako Boh koná svoje dielo, a o premyslených Božích úmysloch pri spáse ľudí. Niečo také by som v pohodlnom prostredí nikdy nezískala. Vďaka Bohu za Jeho spásu!
Ak vám Boh pomohol, chceli by ste sa oboznámiť s Jeho slovami, aby ste sa dostali do Jeho blízkosti a tešili sa z Jeho požehnaní?