V Pána som začala veriť v roku 1994. Bola to moja matka, ktorá prvá uverila v Pána Ježiša. Do troch mesiacov sa vyliečila z ischemickej choroby srdca, čo mi ukázalo Božiu všemohúcnosť a Jeho požehnanie. Myslela som si, že pokiaľ budem úprimne veriť v Boha, bude našu rodinu chrániť a ochráni nás pred chorobami a nešťastím. Takto som nasledovala svoju matku vo viere v Pána. Odvtedy som sa aktívne zúčastňovala na stretnutiach a aj v podnikaní som videla Božie požehnania. Bola som nesmierne vďačná.

1. júna 2002 som počula evanjelium o príchode Pána Ježiša a zistila som, že Boh sa vrátil do tela, aby naposledy vykonal svoje dielo spásy ľudí. Pomyslela som si, že som ozaj požehnaná a že musím využiť túto poslednú príležitosť a riadne si plniť svoju povinnosť. V novembri toho roku som zanechala svoje podnikanie s drevom a všetok svoj čas som venovala plneniu svojej povinnosti. Hovorila som si: „Pokiaľ úprimne verím v Boha a naháňam sa, aby som sa Mu vydala, požehná ma a postará sa, aby všetko dobre dopadlo.“ Preto som sa od svitu do mrku venovala práci v cirkvi, ktorá ma stále tešila a nikdy ma neomrzela. Svojho syna som priviedla do Božieho domu v roku 2012. Odvtedy plnil svoje povinnosti v cirkvi spolu so mnou. Vravela som si: Počas tých rokov sme so synom zanechali všetko a celý ten čas sme sa vydávali Bohu. Určite by sme získali Božiu ochranu a požehnania. Ale práve v čase, keď som sa horlivo vydávala, aby som získala väčšie požehnania, zo sna o získaní požehnaní ma prebrala jedna náhla udalosť.

Zavolal mi krátko po šiestej večer, bolo to 17. októbra 2020. Sklesnutým hlasom mi povedal: „Mami, ochorel som, rýchlo príď!“ Vtedy sa mi tomu nechcelo veriť a povedala som: „Keď som ťa videla cez obed, vyzeral si dobre. Bolo to len pred niekoľkými hodinami, tak ako si mohol zrazu ochorieť?“ Môj syn povedal netrpezlivo: „Mami, táto choroba je veľmi vážna! Príď hneď!“ Ponáhľala som sa a k synovi som sa odviezla taxíkom. Len čo som vstúpila do izby, syn povedal: „Mami, nemôžem sa postaviť. Necítim si dolnú časť tela.“ Videla som tam svojho syna, ktorý sa nemohol pohnúť, a v hlave sa mi zatmelo. Spolu s mladším bratom sme podopierali môjho syna a chceli sme zísť dole, ale nohy môjho syna boli mäkké ako blato a nedokázal spraviť ani krok. Nedokázali sme mu pomôcť, a tak sme zavolali záchranku, aby ho odviezli do nemocnice. Lekár povedal: „Tieto príznaky naznačujú Guillain-Barrého syndróm, ale toto ochorenie sa nelieči ľahko. Nedávno bola táto choroba diagnostikovaná jednej zdravotnej sestre z našej nemocnice. Liečba ju stála 60 alebo 70-tisíc jüanov, no aj tak bola neúspešná, napokon zomrela.“ Bol to úplný šok. Zrazu sa mi podlomili nohy. Bola som nesmierne nervózna a uvažovala som: „Ako mohol môj syn tak náhle dostať takú strašnú chorobu? Ja a môj syn sme odišli z domu a prišli sme sem plniť si svoje povinnosti. Ako sa mohlo stať niečo takéto? Prečo nás Boh neochránil?“ Neodvažovala som sa tomu uveriť. Lekár nám kázal ísť ihneď do krajskej nemocnice, pretože tam by bola väčšia šanca na vyliečenie choroby. Moje srdce rozžiaril lúč nádeje, no keď som sa vrátila do synovej nemocničnej izby a videla som ho tam ležať, srdce sa mi zovrelo. Mala som len 20-tisíc jüanov a to na jeho vyliečenie nestačilo! Nemohla som si pomôcť, ale čiastočne som vinila aj Boha: Toľké roky som si plnila svoje povinnosti mimo domova. Nikdy som nepovedala „nie“ na žiadnu povinnosť, ktorou ma cirkev poverila. Toľko som zo seba vydávala! Ako mohol Boh dopustiť, aby sa čosi také stalo môjmu synovi? Ležala som v posteli, prehadzovala sa a nemohla som zaspať. V duchu som neprestajne premýšľala: „Boh nedovolí, aby môj syn zomrel, alebo áno? Môže to byť skúška od Boha, ktorý testuje našu vieru? A možno bude môj syn v poriadku, keď vyjde slnko.“ Na druhý deň som po rýchlom odovzdaní svojej povinnosti vzala svojho syna do krajskej nemocnice. Keď službukonajúci lekár vyšetril môjho syna, povedal mi: „Na prvý pohľad príznaky pripomínajú Guillainov-Barrého syndróm, ale s nasadením liekov proti tejto chorobe musíme počkať, kým ju nediagnostikujeme, čo bude až zajtra. Dnes v noci musíte dávať veľký pozor; lebo ak sa mu zastaví dýchanie, môže zomrieť.“ Keď som to počula, zostala som ako obarená. Naozaj hrozí, že by môj syn neunikol smrti? Skutočne som sa bála, že môj syn neprežije noc. Čím viac som premýšľala, tým viac som sa bála a v tichosti som sa rýchlo modlila k Bohu: „Bože, prosím, zachráň môjho syna. Ty si všemohúci, a ak mu podáš pomocnú ruku, nebude musieť zomrieť. Bože, nič iné od Teba nechcem, len Ťa prosím, aby si môjho syna ochránil a nechal ho žiť…“ Po modlitbe bolo moje srdce o niečo pokojnejšie. V tú noc som sa nepretržite modlila k Bohu a nespúšťala oči zo svojho syna. Vždy, keď sa mi zazdalo, že ťažko dýcha, hneď som ho zobudila. Bála som sa, že sa zadusí. Na tretí deň ráno môjmu synovi diagnostikovali akútnu transverzálnu myelitídu. Primár povedal: „Ak nezomrie, pravedepodobne ochrnie alebo zostane vo vegetatívnom stave.“ Keď som počula lekárove slová, bola som na pokraji zúfalstva. Pomyslela som si: „Ak ochrnie alebo prejde do vegetatívneho stavu, v čom sa bude jeho život líšiť od smrti?“ Potom mi pridelený lekár povedal, že používanie hormonálnych liekov by bolo veľmi riskantné, a dal mi podpísať informovaný súhlas. Cítila som, ako sa mi trasie ruka. Ak by som ho podpísala, hrozilo, že sa objavia vedľajšie účinky liekov a život môjho syna sa skončí. Ale ak by som ho nepodpísala, znamenalo by to vzdať sa liečby a čakať na smrť. V tej chvíli som trochu zaváhala a v duchu som si pomyslela: „Boh je všemohúci a všetky záležitosti sú v Jeho rukách, vrátane choroby môjho syna. Mala by som sa upokojiť a zveriť to všetko Bohu.“ A tak som ten informovaný súhlas podpísala. Po podaní hormonálnych liekov sa môjmu synovi na druhý deň trochu vrátil cit do nôh a chodidiel a na tretí deň sa už dokázal trochu hýbať. Bola som nesmierne dojatá a v srdci som opakovane ďakovala Bohu. Potom sa však stalo niečo, čo som nečakala. Na štvrtý deň ráno som svojmu synovi podávala telefón, keď zrazu jeho ruka stratila všetku silu a telefón tlmene dopadol na posteľ. Keď som to videla, stuhla som: Čo sa to deje? Prečo sa to tak zrazu zhoršilo? Rýchlo som zavolala lekára, a ten povedal: „Tento vírus ochromí ktorúkoľvek časť tela, ktorú napadne. Teraz napadol horné končatiny a ak sa posunie ešte o kúsok vyššie, napadne mozog. Ak to takto pôjde ďalej, váš syn sa môže dostať do vegetatívneho stavu. Musíte byť na to pripravená.“ Keď som počula tieto slová, akoby mi v hlave vybuchla bomba. Pomyslela som si: „Ak sa dostane do vegetatívneho stavu, nie je to podobné, ako keby bol mŕtvy?“ Bola som vydesená a rýchlo som sa začala v tichosti modliť k Bohu: „Bože, môj syn je ešte taký mladý. Už niekoľko rokov si neustále plní svoje povinnosti v cirkvi. Prosím, ochráň ho. Odovzdávam Ti svojho syna a Ty rozhodni, či bude žiť, alebo zomrie.“

Neskôr nebezpečenstvo ohrozenia života môjho syna pominulo a vírus neprenikol ani do jeho mozgu. Ronila som slzy a v modlitbe som Bohu obetovala svoju vďačnosť. Keď to takto pokračovalo pol mesiaca, lekár navrhol, aby sme ho presunuli do rehabilitačného centra, aby sa mu obnovili telesné funkcie. Keď sme tam prišli, lekár povedal: „Keď sa pacienti zotavujú z tejto choroby, najlepšie výsledky sú počas prvých troch mesiacov. Pravdepodobnosť, že sa váš syn opäť postaví na nohy, je vzhľadom na závažnosť jeho ochorenia nízka. Ak sa nedokáže postaviť na nohy počas nasledujúcich troch mesiacov, nepostaví sa už nikdy.“ Jedného dňa som sprevádzala svojho syna na jeho rehabilitačnom cvičení. Keď som videla, ako leží ochrnutý na posteli s ustráchaným výrazom v tvári, vo vnútri som sa cítila ešte horšie. Pomyslela som si: „S takou radosťou som verila v Boha a jediné, v čo som dúfala, bolo, že dokáže ochrániť môjho syna a mňa. Nikdy by mi nenapadlo, že môj syn zrazu skolabuje a nebude sa môcť hýbať. Teraz nie je isté dokonca ani to, či dokáže opäť stáť na nohách. Kedy sa to všetko skončí?“ Spomenula som si na niečo, čo mi pripomenula jedna sestra: „Nie je náhoda, že vášho syna náhle postihla taká vážna choroba. Boh niekedy použije určitú udalosť, aby očistil skazenú povahu v našom vnútri.“ Premýšľala som, aký presne môže byť Boží úmysel. Vzala som do ruky telefón a prečítala si úryvok z Božích slov: „Mnohí vo Mňa veria len preto, aby som ich mohol vyliečiť. Mnohí vo Mňa veria len preto, aby som mohol použiť svoje schopnosti a vyhnať z ich tela nečistých duchov. Mnohí vo Mňa veria jednoducho preto, aby som im mohol dať pokoj a radosť. Mnohí vo Mňa veria, len aby odo Mňa požadovali viac materiálneho bohatstva. Mnohí vo Mňa veria, len aby strávili tento život v pokoji a v budúcom živote žili v bezpečí a zdraví. Mnohí vo Mňa veria, aby sa vyhli utrpeniu pekla a dostali nebeské požehnanie. Mnohí vo Mňa veria len kvôli dočasnému pohodliu a nesnažia sa získať nič vo svete, ktorý príde. Keď som na človeka zoslal svoj hnev a vzal som mu radosť a pokoj, ktorý kedysi mal, človek začal pochybovať. Keď som človeku udelil utrpenie pekla a vzal som si späť požehnania neba, jeho hanba sa zmenila na hnev. Keď Ma človek požiadal, aby som ho vyliečil, nevšímal som si ho a cítil som k nemu odpor. Človek sa odo Mňa odklonil a uchýlil sa k diabolskej medicíne a mágii. Keď som si zobral všetko, čo človek odo Mňa požadoval, všetci bez stopy zmizli. Preto hovorím, že človek vo Mňa verí, lebo mu dávam priveľa milosti a môže veľa získať.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Čo vieš o viere?) Každé Božie slovo rozoznievalo v mojom srdci. Boh odhalil, že pohľady ľudí na vieru v Boha sú nesprávne a že každý v sebe skrýva vlastné úmysly a ciele. Kladú na Boha nároky a požiadavky, aby od Neho získali milosť a výhody. Bola som presne takýmto človekom. Na začiatku som videla, že keď moja matka začala veriť v Pána, dostala sa z vážnej ischemickej choroby srdca. Až keď som na vlastné oči videla Božie požehnania, začala som v Neho veriť, všetko som zanechala a vydala sa Mu. Tiež som chcela, aby ma Boh chránil, aby som bola v bezpečí a aby všetko dobre dopadlo. Bez ohľadu na to, či išlo o chorobu, nešťastie alebo akékoľvek ťažkosti, ktoré ma postretli, vždy som volala o Božiu pomoc. Boha som považovala za útočisko. Po prijatí Božieho diela posledných dní som sa ešte ochotnejšie hnala, aby som sa Mu vydala. Myslela som si, že ak sa budem takto usilovať, určite od Boha prijmem väčšie požehnania. Keď však môj syn vážne ochorel a hrozilo mu ochrnutie alebo dokonca smrť, nedokázala som to prijať. Sťažovala som sa na Boha, dohadovala som sa s Ním a skladala som s Ním účty. Vypočítala som, koľko som sa v minulosti vydávala, a ako protihodnotu som od Boha žiadala, aby zbavil môjho syna choroby, pričom som považovala za samozrejmé, že to urobí. Bola som presne ako títo pobožní ľudia, ktorí sami seba považujú za deti v Božích rukách; Boha som vnímala ako Boha, ktorý reaguje na každú ľudskú prosbu a ľuďom udeľuje len milosť a požehnania. Pokiaľ som od Neho niečo žiadala, On mi mal vyhovieť. Aj keď som nasledovala Všemohúceho Boha, nebola moja viera rovnaká ako u týchto pobožných ľudí? Je to ako vo Veku milosti, keď Pán Ježiš nasýtil tých päťtisíc ľudí piatimi chlebmi a dvoma rybami. Títo ľudia chceli len získať od Boha výhody. Boha nepoznali a nikdy sa nezaujímali o pravdy, ktoré vyjadroval, ani o dielo, ktoré konal. Boh týmto ľuďom nevenoval pozornosť, uspokojoval len ich telesné potreby a nevykonával na nich žiadne dielo spásy. To, čo Boh koná v posledných dňoch, nie je dielo uzdravovania chorých a vyháňania démonov, ale skôr vyjadrovanie pravdy na súdenie a očistenie ľudí, aby odvrhli svoju skazenosť a dosiahli Božiu spásu. No ja som po celé tie roky verila v Boha len preto, aby sa mi dostali požehnania a výhody. Takéto snaženie bolo v rozpore s Božím dielom, tak ako by som mohla byť spasená? Vtedy som pochopila, že Boh dopustil, aby môj syn ochorel, aby mi pomohol hľadať pravdu a vstúpiť do nej. Ja som však Božie dielo nechápala a nehľadala som Boží úmysel, aby som získala pravdu. Chcela som len, aby ochránil a požehnal môjho syna, aby sa čo najskôr vyliečil z choroby. Bola som rovnaká ako tí pobožní ľudia, ktorí hľadali chlieb, aby zahnali hlad. Moja podstata bola podstata neverca! Už som viac nemohla bezdôvodne klásť na Boha požiadavky. Bez ohľadu na to, do akej miery sa stav môjho syna vyvíjal, bola som ochotná podriadiť sa a okúsiť Božie dielo.

Ako čas plynul, môj syn musel každý deň absolvovať šesť druhov rehabilitačného cvičenia. Po dokončení každého z nich sa veľmi potil. Približne po pol mesiaci sa mu cit do rúk aj nôh trochu vrátil. Videla som svetlo na konci tunela a každý deň som dúfala, že sa stane zázrak. Verila som, že jedného dňa bude môj syn opäť stáť. Ale veci sa nevyvíjali podľa mojich predstáv.

Jedného dňa som sprevádzala svojho syna pri jeho cvičení a on sa vyprázdnil do nohavíc. Pohľad na tento výjav ma vtedy nesmierne rozrušil. Hoci môj syn už nebol v ohrození života, každý deň ešte nosil vrecko na moč a plienku. Takýto život bol príliš bolestivý! Môj syn mal len niečo vyše 30 rokov, bol ešte taký mladý. Ako by mohol takto pokračovať v budúcnosti? V srdci som pocítila skľúčenosť, a tak som predstúpila pred Boha a potichu som sa k Nemu modlila: „Bože! Ak sa môj syn nedokáže postarať sám o seba, ako si poradí v budúcnosti? Bože, verím v Tvoju moc. Ak sa môj syn dokáže opäť postaviť, rozhodne budem pracovať usilovnejšie a svedomito si plniť svoju povinnosť.“ Uvedomila som si, že takáto modlitba nebola v súlade s Božím úmyslom. Preto som sa nad sebou zamyslela.. Povedala som, že som ochotná podriadiť sa Božiemu ovládaniu a Jeho opatreniam, tak prečo som vzniesla voči Bohu ďalšiu požiadavku? Vtedy som si spomenula na Božie slová: „Túžite po tom, aby sa z vás Boh tešil, aj keď ste od Neho ďaleko. O čo tu vlastne ide? Vy uznávate len Jeho slová, ale nie Jeho orezávanie, a už vôbec nie ste schopní uznať všetky Jeho opatrenia tak, aby ste Mu mohli bezvýhradne veriť. O čo tu teda vlastne ide? Veď v konečnom dôsledku je vaša viera ako prázdna vaječná škrupinka, z ktorej sa nikdy nemôže vyliahnuť kuriatko. Vaša viera vám totiž nepriniesla pravdu, ani vám nedala život, ale len nejaký zdanlivý pocit útechy a nádeje. Cieľom vašej viery v Boha je zakúsiť tento pocit útechy a nádeje, a nie pravdu a život. Týmto zdôrazňujem, že príčina vašej viery v Boha spočíva len v snahe získať si Jeho priazeň podlízavosťou a trúfalosťou. A to sa v žiadnom prípade nemôže považovať za pravú vieru. Ako by mohla takáto viera priniesť ovocie? Inými slovami, čo sa dá dosiahnuť takouto vierou? Zmysel vašej viery v Boha tkvie v tom, že Ho používate na dosiahnutie svojich vlastných cieľov. Nie je to ďalšia skutočnosť, ktorá potvrdzuje, že urážate Božiu povahu?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Ako poznať Boha na zemi) Po prečítaní Božích slov som cítila, ako mi horia líca. Z týchto slov som mala pocit, akoby ma Boh súdil tvárou v tvár. Keď lekár povedal, že môj syn sa z choroby pravdepodobne nevylieči, vložila som všetku svoju nádej do Boha, líškala a zaliečala som sa Mu v snahe dostať sa do Jeho priazne. Keď Boh ochránil môjho syna a priviedol ho späť z prahu smrti, s radosťou som Mu ďakovala. Môj syn sa držal pri živote, ale potom mu hrozilo, že ochrnie alebo zostane vo vegetatívnom stave, a ja som opäť žiadala Boha, aby tomu zabránil. Dokonca som Boha dychtivo žiadala, že ak zariadi, že môj syn sa o seba dokáže postarať sám, určite si budem svedomito plniť svoju povinnosť a splatím Mu Jeho lásku. Pochopila som, že svojimi bezostyšnými snahami o Božiu priazeň som len chcela dosiahnuť svoje vlastné ciele. Bolo to odo mňa také opovrhnutiahodné! O Bohu som premýšľala rovnako ako o skazenom ľudstve, myslela som si, že má rád lichôtky. Myslela som si, že ak Mu budem ťahať medové motúzy popod nos, Boh bude spokojný, poskytne mi za to výhody a choroba môjho syna sa vylieči. Boh je svätý a verný a chce, aby Ho ľudia uctievali skrze svoje srdcia a svoju úprimnosť, aby Ho vnímali s úprimným srdcom, no ja som sa Bohu zaliečala a usilovala sa o Jeho priazeň zo zištných dôvodov. A presne to Boh neznáša. Tentokrát som na vlastnej koži pocítila Božiu prozreteľnosť. Ak by ma nebol postavil do takejto situácie, nikdy by som nezistila, že moja viera sa po celé tie roky zameriavala len na získanie bezpečia a požehnania. Ak by som takto verila v Boha po celý život, nikdy by som nezískala pravdu a život. Tieto udalosti boli pre mňa obrovskou záchranou a prejavom milosrdenstva. Keď som to pochopila, vybehli mi slzy zaviazanosti a sebaobviňovania. Bolo mi ľúto, že som tak veľmi vzdorovala, líškala sa a využívala Boha. Vôbec som sa k Nemu nesprávala ako k Bohu. Boh sa však ku mne nesprával podľa toho, ako som konala, ale použil svoje slová, aby ma viedol k pochopeniu svojho úmyslu. Vtedy som sa ešte viac hanbila za to, že som prijala Božiu lásku a spásu. V tichosti som sa modlila k Bohu: „Bože, bez ohľadu na to, či sa môj syn dokáže o seba v budúcnosti postarať, som ochotná podriadiť sa, hľadať pravdu, prežívať Tvoje slová a dielo a poučiť sa z tejto situácie.“

Jedného dňa, keď som sprevádzala svojho syna počas jeho cvičenia, podvedome som si začala vybavovať všetky spomienky na moju vieru v Boha Keď sa moja matka vyliečila z ťažkej ischemickej choroby srdca, žiadala som od Pána požehnania. Keď som podnikala, tiež som dúfala, že Pán zariadi, aby všetko prebiehalo hladko. Keď som prijala túto etapu Božieho diela, niečo som zanechala a vydala sa Mu, ale stále to bolo len preto, aby som od Neho žiadala milosť a požehnania. Potom som si spomenula na úryvok Božích slov: „Povaha človeka je úplne podlá, jeho rozum je úplne otupený, jeho svedomie úplne pošliapané zlom a už dávno prestalo byť pôvodným svedomím človeka. Človek je nielen nevďačný vtelenému Bohu za to, že dal ľudstvu toľko života a milosti, ale dokonca sa na Boha hnevá za to, že mu dal pravdu. Je to preto, lebo človek nemá najmenší záujem o pravdu, a preto voči Bohu prejavuje hnev. Nielenže človek nie je schopný položiť svoj život za vteleného Boha, ale snaží sa od Neho získať priazeň a nárokuje si záujem, ktorý je desaťkrát väčší ako to, čo človek dal Bohu. Ľudia s takýmto svedomím a rozumom si myslia, že to nie je veľká vec, a domnievajú sa, že zo seba vydali Bohu tak veľa a Boh im dal príliš málo. Sú ľudia, ktorí Mi podajú misku s vodou, natiahnu ruky a žiadajú, aby som im zaplatil za dve misky mlieka, alebo Mi dajú izbu na jednu noc a žiadajú, aby som zaplatil nájomné za niekoľko dní. Ako by ste si mohli zaslúžiť život s takou ľudskou prirodzenosťou a s takým svedomím? Ste len opovrhnutiahodní úbožiaci! Tento druh ľudskej prirodzenosti a tento druh svedomia sú príčinou toho, že vtelený Boh putuje po zemi a nemá kde skloniť hlavu. Tí, ktorí naozaj majú svedomie a ľudskú prirodzenosť, by mali uctievať vteleného Boha a z celého srdca Mu slúžiť nie preto, aké dielo vykonal, ale dokonca aj vtedy, keby neurobil vôbec nič. Mali by to robiť tí, ktorí majú zdravý rozum, a je to povinnosťou človeka. Väčšina ľudí dokonca hovorí o podmienkach svojej služby Bohu. Nezaujíma ich, či je to Boh, alebo človek, hovoria len o svojej vlastnej situácii a snažia sa uspokojiť iba svoje vlastné túžby. Keď pre Mňa varíte, žiadate poplatok za obsluhu, keď pre Mňa niečo spravujete, požadujete prevádzkové poplatky, keď pre Mňa pracujete, požadujete plat, keď periete Moje šatstvo, požadujete poplatky za pranie, keď niečo poskytnete cirkvi, požadujete náhradu za obnovu, keď hovoríte, požadujete rečnícke poplatky, keď rozdávate knihy, požadujete distribučné poplatky, a keď píšete, požadujete autorské poplatky. Tí, ktorých som orezával, odo Mňa dokonca požadujú náhradu, zatiaľ čo tí, ktorých som poslal domov, požadujú odškodnenie za poškodenie ich mena. Tí, ktorí nie sú zosobášení, požadujú veno alebo odškodné za stratenú mladosť. Tí, ktorí zabijú kurča, požadujú mäsiarske poplatky, tí, ktorí vypražia jedlo, požadujú odmenu za vyprážanie, a tí, ktorí uvaria polievku, sa tiež dožadujú platby… Toto je vaša vznešená a mocná ľudská prirodzenosť a toto sú činy, ktoré vám diktuje vaše vrúcne svedomie. Kde sa podel váš rozum? Kde je vaša ľudská prirodzenosť? Ja vám to poviem! Ak budete takto pokračovať, prestanem medzi vami pôsobiť. Nebudem pôsobiť medzi svorkou šeliem v ľudskom šate, nebudem trpieť pre takú skupinu ľudí, ktorých bledé tváre skrývajú divoké srdcia, nebudem znášať takú svorku zvierat, ktorá nemá ani najmenšiu šancu na spásu. Deň, keď sa k vám obrátim chrbtom, je dňom vašej smrti, dňom, keď sa ponoríte do tmy, a dňom, keď vás opustí svetlo. Ja vám to poviem! Nikdy nebudem dobrotivý ku skupine, ako je tá vaša, skupine, ktorá je ešte podradnejšia ako zvieratá! Moje slová a skutky majú svoje hranice a s vašou ľudskou prirodzenosťou a svedomím už neurobím nič, pretože nemáte dostatok svedomia. Spôsobili ste Mi príliš veľa bolesti a som príliš znechutený z vášho opovrhnutiahodného správania. Ľudia, ktorým chýba ľudská prirodzenosť a svedomie, nebudú mať nikdy šancu na spásu. Nikdy by som nespasil takých bezcitných a nevďačných ľudí.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Nezmeniť svoju povahu znamená byť nepriateľom Boha) Keď som predtým čítala tento úryvok Božích slov, nikdy som ho nevzťahovala na seba a dokonca som sa na týchto ľudí pozerala zvrchu. Myslela som, že ľudia, ktorí si kladú nároky a rátajú sa s Bohom, trpia nedostatkom ľudskej prirodzenosti! Keď som tieto slová čítala dnes, líca mi horeli. Bolo to, akoby som dostala facku. Naozaj to bolo veľmi ponižujúce. Nebola som ja presne týmto typom človeka? Potom, čo som začala veriť v Boha, verila som, že Boh uchráni moju rodinu pred nešťastím. Zanechala som všetko, aby som získala väčšie požehnania. Akúkoľvek povinnosť som vykonávala, konala som ju ochotne, pretože som verila, že ak sa vydám Bohu, dá mi milosť a požehnania. Bolo to ako kúpiť si pre seba v tomto svete poistku. Keďže som svoj kapitál využila na poistenie, moje osobné záujmy mali byť zabezpečené a očakávala som náležitú protihodnotu. Podľa tejto logiky, pokiaľ som sa vydávala Bohu, mal plniť všetky moje požiadavky. Plnenie svojej povinnosti ako stvorenej bytosti som premenila na kapitál, aby som kládla na Boha požiadavky, a požehnania mali byť dokonca mnohonásobne väčšie ako moje vydanie sa. Keď môj syn ochorel, vypočítala som, koľko som sa za tie roky vydala, a verila som, že Boh môjho syna z tejto choroby určite vylieči. Zároveň som Boha dychtivo žiadala, aby spravil zázrak, aby sa môj syn opäť postavil a dokázal sa o seba postarať. Myslela som si, že pokiaľ v Neho verím, musí sa o mňa postarať a splniť všetky moje požiadavky. Inak by som Ho vnímala ako nespravodlivého. Takto bez hanby som tlačila na Boha a s odvážnou sebaistotou som Naňho kládla požiadavky. Skutočne mi chýbala akákoľvek ľudská prirodzenosť a rozum. Spomenula som si na Pavla vo Veku milosti, ktorý pri šírení evanjelia znášal značné utrpenie, ale neusiloval sa o pravdu ani zmenu povahy. Z utrpenia, znášania následkov a tvrdej práce urobil podmienku a akýsi kapitál pre vstup do nebeského kráľovstva, a od Boha žiadal veniec spravodlivosti. Povedal: „Bojoval som dobrý boj, prišiel som na koniec svojej cesty, zachoval som si vieru: odteraz je pre mňa pripravený veniec spravodlivosti.“ (2 Tim 4, 7-8) Pavol veril, že ak mu Boh neudelí tento veniec, potom je nespravodlivý. Verejne sa toho u Boha dožadoval, v dôsledku čoho urazil Božiu povahu a bol potrestaný. Nebola cesta, po ktorej som kráčala, presne ako tá Pavlova? Bola to cesta bez usilovania sa o pravdu alebo zmenu povahy ale len cesta úsilia o získanie milosti a požehnania od Boha. Pochopila som, že som všetky tie roky zanechávania, vydávania sa a tvrdej práce, ako aj fakt, že môj syn opustil svoju mladosť a vzdal sa manželstva po tom, čo uveril v Boha, využívala ako kapitál a páku na Boha. Keď Boh neuspokojil moje túžby, spochybňovala som Ho, bola k Nemu nepriateľská a brojila proti Nemu. Bol som skutočne príliš nehanebná! Čím viac som uvažovala, tým viac som si uvedomovala, že moje správanie urazilo Božiu povahu a vyvolalo Jeho hnev. Bola som zdesená. Ak by som nezačala činiť pokánie, určite by ma stihol Boží trest tak ako Pavla. Rýchlo som sa začala modliť k Bohu a činiť pokánie: „Bože, v priebehu týchto rokov som Ťa neuctievala úprimne. Vždy som Ťa považovala za niečo, čo treba využiť, a žiadala Ťa, aby si uspokojil moju túžbu po požehnaniach. Som ozaj taká opovrhnutiahodná! Bože! Som ochotná kajať sa pred Tebou. Bez ohľadu na to, či môj syn prežije alebo zomrie, alebo či bude ochrnutý, už sa viac na Teba nebudem sťažovať. Som ochotná podriadiť sa všetkým okolnostiam, ktoré ovládaš a konať ako stvorená bytosť s rozumom a ľudskou prirodzenosťou, aby som Ti splatila Tvoju lásku a potešila Tvoje srdce!“

Potom som svojmu synovi povedala: „Zmeňme svoje nastavenie a berme veci tak, ako prichádzajú. Nemôžeme žiadať, aby ťa Boh vyliečil z choroby, tak sa naučme, ako sa podriadiť. Aj keď ochrnieš a už nikdy sa nepostavíš, nesmieme sa sťažovať.“ Povedal: „Máš pravdu. To, kedy sa ľudia narodia a kedy zomrú, je všetko v Božích rukách. On to už určil a ja som ochotný podriadiť sa Mu!“ Ja ani syn sme už potom nežili v takej bolesti a už som viac od Boha nežiadala, aby zariadil, aby sa môj syn rýchlejšie uzdravil. Prežívali sme veci tak, ako prichádzali. Zanedlho sa synova choroba začala nečakane zo dňa na deň zlepšovať. Jedného dňa sa môj syn vozil na vozíku po chodbe sem a tam ako zvyčajne. Bola som už trochu ospalá, a tak som šla do izby, aby som si chvíľu oddýchla. Práve som si ľahla, keď som začula, ako niekto z chodby hlasno kričí a volá: „Pozrite, ľudia, ten muž práve vstal!“ Keď som to počula, strčila som do dverí, aby sa otvorili. Zbadala som, že to bol môj syn, ktorý sa postavil. Cítila som sa ako v sne. Nemohla som uveriť vlastným očiam. V duchu som opakovala: „Bože, ďakujem Ti! Bože, velebím Ťa! To, že môj syn dokáže stáť, je len vďaka Tvojej moci, je to Tvoj skutok!“ Postupne sa môj syn naučil ovládať močenie a vyprázdňovanie a dokonca mohol ísť na vozíku sám na toaletu. Jedného dňa mi príbuzný jedného z pacientov závistlivo povedal: „Moje dieťa a váš syn trpia rovnakou chorobou. Minuli sme už viac ako milión jüanov a on stále nedokázal vstať!“ Pomyslela som si: „To, že môj syn sa dnes môže postaviť, je Boží skutok, a takú moc má len Boh!“ Niekto tiež povedal: „Vaše dieťa je naozaj jedno z milióna, ktoré sa dokázalo z tejto choroby zotaviť v takom rozsahu. Máte skutočne šťastie!“ Usmiala som sa a prikývla, no opakovane som v srdci ďakovala Bohu! O niekoľko dní nás prepustili z nemocnice a vrátili sme sa domov.

Nasledujem Všemohúceho Boha dvadsaťjeden rokov. Keď nad tým rozmýšľam, Boh ma v tomto procese sprevádzal krok za krokom. Ibaže ja som bola príliš vzdorovitá a k svojej viere v Boha som pridávala ďalšie podmienky. Obchodovala som s Bohom, aby som získala milosť a požehnanie. Keby Boh nebol použil chorobu môjho syna, aby ma odhalil a rozbil môj sen o získaní požehnaní, neprišla by som na tento mylný aspekt mojej viery v Boha. Uvedomila som si, že zmysel mojej viery v Boha je taký škaredý a tak opovrhnutiahodný! Keď som zakúsila toto Božie dielo, dalo mi to pocítiť, že choroba môjho syna bola pre nás obrovskou spásou. Božia láska nespočíva len v milosti a požehnaniach. Naopak, Jeho pravá láska spočíva v chorobe a bolesti, v súde a napomínaní, v skúškach a zušľachťovaní. To všetko ma má očistiť a zmeniť. Choroba môjho syna mi tiež umožnila zakúsiť Božiu spravodlivú, krásnu a dobrú podstatu. Telo môjho syna sa už celkom dobre zotavilo. Myslím na to, ako ho lekár odsúdil na smrť a on sa teraz dokáže postarať nielen sám o seba, ale mi ešte môže pomáhať aj pri práci. V niečo také som sa neodvážila ani dúfať. Vidím, že Boh má zvrchovanosť nad všetkým a všetko zariadi, že autorita nad životom a smrťou človeka spočíva v Jeho rukách a že má všetko na starosti. Bohu všetka sláva!