Vo veku 62 rokov som uveril v Pána. Vedomie, že Pán prisľúbil svojim nasledovníkom vstup do Jeho kráľovstva a večný život, dodalo môjmu životu nádej, a z myšlienky na to, že dostanem také veľké požehnanie, mi zaplesalo srdce. Začal som sa vo všetkom angažovať. Tvrdo som pre Pána pracoval a každý deň som mal nekonečne veľa energie. O tri roky neskôr som mal to šťastie prijať dielo posledných dní Všemohúceho Boha. Nesmierne som sa tešil, že môžem privítať Pána a získať nádej byť úplne spasený a vstúpiť do Jeho kráľovstva. A tak moje úsilie a obeta ešte vzrástli. Začal som aktívne šíriť evanjelium a plniť si svoju povinnosť. Počas týždňa som takmer neoddychoval a šíril som evanjelium aj po večeroch. Potom ma bratia a sestry zvolili za vedúceho kostola a neskôr za kazateľa. Mať možnosť vykonávať takéto dôležité povinnosti v pokročilom veku ma veľmi potešilo. Na stretnutiach som si všimol, že som tam bol najstarší, no stále som bol schopný viesť stretnutia a pomáhať ostatným riešiť ich problémy. Bola to pre mňa pocta. Pomyslel som si, že ak budem vytrvalo hľadať, môžem byť spasený rovnako ako tí mladší, a preto som mal neutíchajúcu túžbu plniť svoju povinnosť.

Akoby mihnutím oka prešlo sedem alebo osem rokov a moje zdravie a energia už neboli, ako kedysi. Keď som mal 73 rokov, utrpel som mozgový infarkt. No po niekoľkých dňoch na infúziách mi príznaky prakticky zmizli. Vyviazol som bez následkov. Cítil som, že Boh musel vidieť moju úprimnú vieru, že som slúžil s radosťou a od srdca, a preto ma požehnal. Bol som naozaj vďačný a pokračoval som v plnení svojej povinnosti. Vzhľadom na moje zdravie ma však vedúci požiadal, aby som slúžil ako domáci hostiteľ. Vedomie, že niektoré povinnosti zanechám a už budem len doma hostiť vo mne vyvolalo pocit osamelosti. Obzvlášť keď som videl mladých bratov a sestry plných energie zaneprázdnených rôznymi povinnosťami, zmocnila sa ma závisť. Pomyslel som si, že keď som už starý a zdravie mi neslúži, nemôžem behať a vykonávať toľko rôznych povinností. Nemám už žiadnu hodnotu. Skutočne som si prial vrátiť sa o 10 alebo 20 rokov späť a robiť množstvo povinností rovnako ako oni, aby som mal väčšiu šancu na spásu. Vo svojej starobe som sa už jednoducho nemohol porovnávať s mladými. Táto myšlienka ma vyčerpávala a upadol som do depresie. Navyše som vedel, že mozgové príhody majú tendenciu sa opakovať, takže ak by som niekedy utrpel ďalšiu, mohla by byť pre mňa osudná a Božiu slávu by som nikdy nezažil. Ako by som potom bol spasený? Nemohol som sa viac obetovať pre Boha a cítil som, že už nemám šancu na spásu, tak aký význam malo veriť v Boha? Táto myšlienka ma hlboko zarmútila. Na chvíľu som sa aj prestal venovať čítaniu Božích slov a počúvaniu chválospevov. Vo svojom nešťastí som sa modlil k Bohu: „Bože! Cítim, že som stratil nádej na spásu. Som taký zronený a cítim sa na dne. Bože, nechcem sa od Teba vzdialiť. Viem, že nie som v najlepšom stave, ale neviem, ako to napraviť. Prosím, veď ma preč z tohto chybného stavu.“

Jedného dňa som v Božích slovách našiel toto: „Božou vôľou je, aby sa každý človek stal dokonalým, aby ho Boh nakoniec získal, úplne očistil a aby sa stal Jeho milovaným ľudom. Nezáleží na tom, či hovorím, že ste zaostalí alebo máte nízku kvalitu – to všetko je fakt. Moje vyjadrenia nedokazujú, že vás mám v úmysle opustiť alebo že som vo vás stratil nádej, tým menej, že vás nechcem spasiť. Dnes som prišiel vykonať dielo vašej spásy, to znamená, že dielo, ktoré konám, je pokračovaním diela spásy. Každý človek má šancu byť zdokonalený: ak budeš chcieť a budeš sa usilovať, nakoniec budeš schopný dosiahnuť tento výsledok a nikto z vás nebude opustený. Ak máš nízku kvalitu, Moje požiadavky na teba budú zodpovedať tvojej nízkej kvalite. Ak je tvoja kvalita vysoká, Moje požiadavky na teba budú v súlade s tvojou vysokou kvalitou. Ak si nevedomý a negramotný, Moje požiadavky na teba budú zodpovedať tvojej negramotnosti. Ak si gramotný, Moje požiadavky na teba budú v súlade s tvojou gramotnosťou. Ak si starší, Moje požiadavky na teba budú zodpovedať tvojmu veku. Ak môžeš poskytnúť pohostinnosť, Moje požiadavky na teba budú v súlade s touto schopnosťou. Ak povieš, že nemôžeš ponúknuť pohostinnosť a môžeš vykonávať len určitú funkciu, či už ide o šírenie evanjelia, starostlivosť o cirkev alebo o všeobecné záležitosti, Moje zdokonaľovanie teba bude zodpovedať funkcii, ktorú vykonávaš. Byť verný, podriadiť sa až do samého konca a snažiť sa o najvyššiu lásku k Bohu – to je to, čo musíš dosiahnuť, a neexistujú lepšie praktiky ako tieto tri veci.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Obnoviť normálny život človeka a priviesť ho do nádherného konečného osudu) Božie slová mi hneď všetko objasnili. Boh neurčuje osud ľudí podľa toho, koľko úsilia vynakladajú, podľa ich veku alebo pracovnej kapacity. Pokiaľ sú oddaní svojej povinnosti, podriaďujú sa Božiemu vládnutiu a usporiadaniu a snažia sa Boha uspokojiť, môžu byť spasení. Nerozumel som však Božej vôli a nevedel som, koho zachraňuje. Vždy som sa mylne domnieval, že aby som bol spasený, musím sa vo všetkom angažovať a vykonávať množstvo práce. Keďže som starol a nemohol pracovať tak tvrdo ako mladí ľudia, považoval som svoju spásu za beznádejnú. Upadol som do negativity a nepochopenia, a dokonca som premýšľal o zrade Boha. Tak silno som vzdoroval! Hoci som bol starší a nevládal toľko povinností, čo mladí, Boh na mňa nekládol rovnaké požiadavky. A ani mi neodopieral príležitosti nasledovať pravdu a plniť svoje povinnosti. Myseľ a duševný stav som mal stále v poriadku a mohol som čítať Božie slová a robiť všetko potrebné v rámci svojej povinnosti. Ale bez hľadania Božej vôle som sa považoval za starého a bezcenného, ako keby ma Boh opustil, a rozmýšľal som nad Jeho zradou. Nepochyboval som o Bohu pre svoju podvodnú povahu? Boh nikdy netvrdil, že množstvo povinností by niekoho zachránilo, ani to, že keď niekto zostarne, Boh ho odvrhne a už ho nezachráni. Boh veľmi jednoznačne objasnil, ako by sme sa v starobe mali postaviť k svojej povinnosti. Ak som bol oddaný a poslušný až do konca a mohol som sa snažiť o lásku k Bohu, mal som nádej na spásu. Nedíval som sa na veci z hľadiska Božích slov, čo bolo odo mňa hlúpe. Svoje vlastné predstavy som považoval za pravdu a celý čas som nesprávne chápal Božiu vôľu. Moje svedomie sa cítilo obvinené, a tak som sa modlil k Bohu: „Ó, Bože! Musím prestať byť negatívny a odmietavý kvôli svojim nesprávnym názorom. Kým mám ešte jeden dych, ďalší deň života, ďalší deň pre moju službu, budem hľadať cestu a vstup do pravdy.“ Modlitba a Božie slová mi priniesli určitú útechu – necítil som sa taký rozrušený. Myslel som si, že pokým si udržím zdravý rozum a pohyblivosť, budem sa opierať o Boha a snažiť sa byť dobrým hostiteľom. Celé svoje srdce a dušu vložím do úprimnej služby Bohu.

Ale stále som nerozumel jednej veci. Prečo ma ubíjalo vidieť, že nie som taký zdatný ako mladí ľudia, až natoľko, že som premýšľal o zrade Boha? Čo spôsobilo tento pocit? Vo svojom hľadaní som v Božích slovách našiel toto: „Ľudia veria v Boha, aby boli požehnaní, odmenení, korunovaní. Nie je toto v srdci každého človeka? Popravde je. Hoci o tom často nerozprávajú, a dokonca skrývajú svoju pohnútku a túžbu získať požehnania, táto túžba a pohnútka hlboko v ľudských srdciach bola vždy neochvejná. Bez ohľadu na to, v akom rozsahu rozumejú duchovnej teórii, aké majú skúsenostné poznatky, akú povinnosť dokážu vykonať, koľko utrpenia znášajú alebo akú vysokú cenu platia, nikdy sa nevzdajú pohnútky získať požehnania, ktoré majú ukryté hlboko vo svojich srdciach, a neustále potichu drú na ich naplnení. Nie je toto ukryté kdesi v hlbinách ľudských sŕdc? Ako by ste sa cítili bez tejto pohnútky získať požehnania? S akým postojom by ste si vykonávali svoju povinnosť a nasledovali Boha? Čo by sa z ľudí stalo, keby sa zbavili tejto pohnútky získavať požehnania, ktorú skrývajú vo svojich srdciach? Je možné, že z mnohých ľudí by sa stali negativisti a niektorí by nemali motiváciu plniť si povinnosti. Stratili by záujem o svoju vieru v Boha, ako keby sa ich duša rozplynula. Vyzerali by, akoby im vytrhli srdce z hrude. Preto hovorím, že pohnútka získať požehnania je niečo, čo je skryté hlboko v ľudských srdciach.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Šesť ukazovateľov rastu života) „Antikristi veria v Boha len preto, aby získali zisk a požehnania. Aj keď znášajú nejaké utrpenie alebo platia nejakú cenu, všetko je to preto, aby uzavreli s Bohom obchod. Ich úmysel a túžba získať požehnania a odmeny je obrovská a pevne sa ich držia. Neprijímajú žiadnu z mnohých právd, ktoré Boh vyjadril, v srdci si vždy myslia, že viera v Boha je len o získaní požehnaní a zabezpečení dobrého konečného osudu, že to je najvyšší princíp a že ho nič nemôže prekonať. Myslia si, že ľudia by nemali veriť v Boha, iba ak kvôli získaniu požehnaní, a že keby to nebolo kvôli požehnaniam, viera v Boha by nemala zmysel ani hodnotu a že by stratila svoj význam a hodnotu. Vštepil tieto myšlienky antikristom niekto iný? Vychádzajú zo vzdelanosti alebo z vplyvu niekoho iného? Nie, sú dané vrodenou prirodzenosťou-podstatou antikristov, čo je niečo, čo nikto nemôže zmeniť. Napriek tomu, že vtelený Boh dnes hovorí toľko slov, antikristi žiadne z nich neprijímajú a namiesto toho odolávajú a odsudzujú ich. Prirodzenosť ich odporu k pravde a nenávisti k pravde sa nikdy nemôže zmeniť. Ak sa nemôžu zmeniť, čo to naznačuje? Naznačuje to, že ich prirodzenosť je podlá. Nie je to otázka usilovania alebo neusilovania sa o pravdu; je to podlá povaha, je to otvorené vykrikovanie proti Bohu a znepriatelenie si Boha. To je prirodzenosť-podstata antikristov; to je ich pravá tvár.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Siedmy bod: Sú podlí, zákerní a nečestní (Druhá časť)) „Antikristi považujú svoju povinnosť za transakciu. Svoju povinnosť konajú s úmyslom urobiť obchod a získať požehnania. Myslia si, že viera v Boha by mala byť pre získanie požehnaní a že získavanie požehnaní prostredníctvom konania povinnosti je primerané. Skresľujú pozitívnu vec, ktorou je vykonávanie povinnosti, a znevažujú hodnotu a význam vykonávania povinnosti stvorenej bytosti, pričom znevažujú aj jej oprávnenosť. Povinnosť, ktorú by stvorené bytosti mali prirodzene vykonávať, menia na transakciu.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Siedma časť)) Z Božích slov som pochopil, že antikristi veria len preto, aby dostali požehnanie. Ich srdce obchodníka sa nikdy nezmení a nevzdajú sa napriek všetkým ťažkostiam a utrpeniu. Ak stratia všetku nádej na požehnanie, je to akoby sa skončil ich život. Cítia, že pokračovať vo viere je zbytočné. Bojujú proti Bohu a odporujú Mu. Uvedomil som si, že som sa správal presne ako antikrist. Keď som uveril v Pána, bol som nadšený z toho, že ma moja viera môže priviesť do Božieho kráľovstva. Cítil som, že pre Božie požehnania a milosť v tomto živote a večný život v budúcom by akékoľvek utrpenie stálo za to. Byť požehnaný a vstúpiť do Božieho kráľovstva sa stalo cieľom mojej viery a myslel som si, že čím viac obetujem, tým väčšie požehnania dostanem. Po prijatí diela posledných dní Všemohúceho Boha som čoraz viac cítil, že sa môj sen o požehnaní stane realitou, a mal som väčšiu chuť plniť si svoju povinnosť. Vtedy som mal 66 rokov, ale vôbec som sa necítil starý. Mysľou mi neprechádzali žiadne obavy, len som tvrdo pracoval na svojej povinnosti. Bicykloval som na stretnutia všade v okolí a aj keď som neskôr dostal mŕtvicu, nezastavilo ma to. Chcel som len tvrdo pracovať na plnení svojej povinnosti, vymeniť utrpenie a pot na čele za požehnanie. Videl som však, že som zostarol a pre svoj zdravotný stav som už nemohol vykonávať toľko povinností. Chcel som stále cestovať, ale už som to nedokázal, a postupne som sa stal neschopným robiť čokoľvek. Cítil som, že sa moje nádeje na požehnanie vytrácali a nechcel som to prijať. Nič som nehovoril, ale vo svojom srdci som nechcel prijímať Božie vládnutie, tak som sklonil hlavu a odporoval Mu. Nerozumne som si myslel, že keď som mal slúžiť ako hostiteľ, znamenalo to, že som nebol vážený, a dokonca som premýšľal o zrade Boha a zanechaní viery. Motív mojej viery bolo byť požehnaný, mať dohodu s Bohom. Nie je to chybné poňatie viery podobné antikristovi? Prekrútil som niečo také pozitívne a úžasné, ako je plnenie povinností. Svoje povinnosti a cestovanie som vedel využiť len ako prostriedok na dohodu s Bohom výmenou za požehnanie kráľovstva a svoju povinnosť som používal ako nástroj na uspokojenie svojich divokých túžob. Mal som skutočne zahmlenú myseľ nádejami na požehnanie. Myslel som iba na to, ako sa dostať do nebeského kráľovstva. Zaujímalo ma len, či budem požehnaný, aký bude môj výsledok a konečný osud. Na odplatu Božej lásky alebo porozumenie Jeho úprimnej vôle som ani nepomyslel. Nemal som žiadne svedomie. Boh mi daroval dych života a šancu plniť svoju povinnosť. Je to od Neho veľká milosť. Ale pre požehnanie som od Boha vždy vyžadoval nereálne veci, argumentoval s Ním, sťažoval sa, šíril negativitu a odporoval Mu. Bol som taký vzdorovitý a zarytý. Prejavoval som zlú povahu. Ak by mi Boh vzal život, konal by spravodlivo. Potom, čo som si uvedomil vážnosť problému, som sa v srdci pomodlil k Bohu. Prosil som Ho, aby mi pomohol oslobodiť sa od túžby po požehnaniach a podriadiť sa Jeho vládnutiu. Potom som pomyslel na Božie slová: „O konečnom osude každého človeka nerozhodnem na základe veku, hodnosti, množstva utrpenia a už vôbec nie podľa toho, do akej miery si vyžadujú ľútosť, ale na základe toho, či vlastnia pravdu. Žiadna iná možnosť neexistuje.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Priprav si dostatok dobrých skutkov pre svoj konečný osud) Božie slová ma priviedli k rozumu. Uvedomil som si, že keď Boh určuje náš výsledok a konečný osud, nemá to nič spoločné s tým, koľko sme za Neho obetovali, koľko sme pracovali alebo trpeli. Záleží na tom, či sme počas našej skúsenosti s Božím dielom získali pravdu, či sme očistili a zmenili naše skazené povahy. Taktiež som si uvedomil, že konať mnoho povinností neznamená vlastniť pravdu ani zmeniť svoju povahu. Nech robím akokoľvek veľa povinností, dôležité je, či som na ceste za pravdou. Predtým som robil veľa povinností a všade cestoval, ale nikdy som nerozvíjal túžbu po pravde. Chcel som vymeniť svoje povrchné úsilie za dobrý osud. Nepostrehol som svoj vypočítavý, nepriateľský prístup, ktorý som pestoval voči Bohu. Nakoniec, keď sa moja túžba po požehnaní zlomila, hádal som sa s Bohom a vzdoroval Mu. Videl som, že bez ohľadu na to, koľko povinností si plním, ak nebudem hľadať pravdu, nikdy nezmením svoju povahu. Stanem sa len sebeckejším a arogantnejším. Nakoniec by som sa s Bohom len hádal o tom, koľko práce som vykonal, pričom by sa zo mňa stával čoraz horší človek. Presne ako Pavol – vykonal množstvo skvelej práce, ale jeho úsilie spočívalo vo výmene za korunu. Vždy to bol obchod s Bohom. Dokonca to neľutoval ani na prahu smrti a nakoniec ho Boh potrestal. Peter zas nevykonal veľa práce, ale vo svojej viere nasledoval pravdu. Vo všetkom hľadal Božiu vôľu a snažil sa Ho poslúchať. Nemal podmienky a nezamýšľal sa nad tým, či bude požehnaný. Dosiahol najvyššiu Božiu lásku, získal Jeho uznanie a Boh ho zdokonalil. Obaja boli veriaci, no ich pohnútky a pohľady na duchovnú cestu boli odlišné, a preto aj ich výsledok. Boh je spravodlivý a iba ak sa budeme usilovať o pravdu a zmenu vlastnej povahy, môžeme splniť Jeho vôľu. To, o čo som sa usiloval a akou cestou som kráčal, bolo rovnako absurdné a nesprávne ako u Pavla a určite by som skončil ako on. Osvietenie Božích slov mi ukázalo Jeho vôľu a postoj, aký by som mal mať vo viere. Musel som sa naučiť poslúchať Božie vládnutie a usporiadania, byť rozumnou bytosťou. Nie je toto Božou láskou a spásou? Keď som pochopil Božiu vôľu, zlepšil sa mi stav a bol som vďačný Bohu. Odvtedy, keď prichádzali bratia a sestry na stretnutia, ponúkal som im pohostinnosť. Keď neprichádzali, pokojne som si čítal Božie slová a snažil sa pochopiť pravdu v súlade so svojím stavom.

Jedného dňa som si prečítal úryvok z Božích slov: „Boh nielenže platí cenu za každého človeka počas desaťročí od jeho narodenia až po súčasnosť. Z Božieho pohľadu si na tento svet prišiel nespočetnekrát a nespočetnekrát si sa prevtelil. Kto to tu vedie? Boh to tu vedie. Ty nemáš možnosť tieto veci poznať. Zakaždým, keď prídeš na tento svet, Boh to pre teba osobne zariadi: On zariadi, koľko rokov budeš žiť, do akej rodiny sa narodíš, kedy si vybuduješ domov a kariéru, ako aj to, čo budeš na tomto svete robiť a čím sa budeš živiť. Boh zariadi spôsob, akým si budeš zarábať na živobytie, aby si mohol bez prekážok splniť svoje poslanie v tomto živote. A čo sa týka toho, čo by si mal robiť vo svojom ďalšom vtelení, Boh ti tento život zariadi a poskytne podľa toho, čo by si mal mať a čo by si mal dostať… Boh tieto opatrenia pre teba urobil mnohokrát, až si sa nakoniec narodil do veku posledných dní, do svojej súčasnej rodiny. Boh pre teba pripravil prostredie, v ktorom si v Neho mohol uveriť, dovolil ti počuť Jeho hlas a vrátiť sa pred Neho, aby si Ho mohol nasledovať a vykonávať povinnosť v Jeho dome. Iba vďaka tomuto Božiemu vedeniu si až dodnes žil. Nevieš, koľkokrát si sa narodil medzi ľuďmi, ani koľkokrát sa tvoj vzhľad zmenil, ani koľko rodín si mal, ani koľko vekov a dynastií si prežil – no Božia ruka ťa po celý čas podporovala a Boh nad tebou vždy bdel. Koľko úsilia Boh vynakladá pre človeka! Niektorí ľudia vravia: ‚Mám šesťdesiat rokov. Šesťdesiat rokov ma Boh strážil, chránil a viedol. Ak nebudem môcť vykonávať povinnosť a nebudem môcť nič robiť, keď budem starý – bude Bohu na mne stále záležať?‘ Nie je to pochabé tvrdenie? Boh nemá zvrchovanosť nad osudom človeka a nestráži a nechráni ho len počas jedného života. Keby šlo len o jednu dĺžku života, jeden život, to by nepreukázalo, že Boh je všemohúci a má zvrchovanosť nad všetkým. Práca, ktorú Boh vykonáva, a cena, ktorú platí za človeka, nie je len na to, aby usporiadal, čo robí v tomto živote, ale aby mu usporiadal nespočetné množstvo životov. Boh preberá plnú zodpovednosť za každú dušu, ktorá sa prevtelí. Pozorne pracuje, platí cenu svojho života, vedie každého človeka a usporadúva životy všetkých ľudí. Boh takto drie a platí cenu kvôli človeku a obdarúva ho všetkými týmito pravdami a týmto životom. Ak ľudia v týchto posledných dňoch nevykonávajú povinnosť stvorených bytostí a nevrátia sa pred Stvoriteľa – ak si nakoniec bez ohľadu na to, koľko životov a generácií prežili, nekonajú svoje povinnosti dobre a neplnia Božie požiadavky – nebol by potom ich dlh voči Bohu priveľký? Neboli by nehodní všetkých cien, ktoré Boh zaplatil? Natoľko by im chýbalo svedomie, že by si nezaslúžili byť nazývaní ľuďmi, pretože ich dlh voči Bohu by bol príliš veľký. … Milosť, láska a milosrdenstvo, ktoré Boh prejavuje človeku, nie sú len akýmsi postojom – sú aj skutočnosťou. Aká je to skutočnosť? Znamená to, že Boh do teba vkladá svoje slová, osvecuje ťa, aby si videl, čo je na Ňom milé a o čom je tento svet, aby bolo tvoje srdce plné svetla, ktoré ti umožní pochopiť Jeho slová a pravdu. Takto, bez toho, aby si o tom vedel, získaš pravdu. Boh na tebe veľmi reálnym spôsobom vykonáva tak veľa diela, čím ti umožňuje získať pravdu. Keď získaš pravdu, keď získaš tú najcennejšiu vec, ktorou je večný život, Božie úmysly sú uspokojené. Keď Boh vidí, že ľudia sa usilujú o pravdu a sú ochotní s Ním spolupracovať, je šťastný a spokojný. Vtedy má postoj, a kým má tento postoj, pustí sa do práce, schvaľuje človeka a žehná mu. Hovorí: ‚Odmením ťa požehnaniami, ktoré si zaslúžiš.‘ A potom získaš pravdu a život. Keď budeš poznať Stvoriteľa a získaš Jeho uznanie, budeš vo svojom srdci ešte pociťovať prázdnotu? Nebudeš. Budeš sa cítiť naplnený a budeš mať pocit radosti. Neznamená práve toto, že život človeka má hodnotu? Je to ten najhodnotnejší a najzmysluplnejší život.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Zaplatiť cenu za získanie pravdy má veľký význam) Božie slová ma naozaj dojali a utešili. Bez ohľadu na svoj vek a zdravotný stav, kým som miloval a túžil po pravde, Boh by ma neopustil. Nepochopil som však Božiu vôľu. Myslel som si, že keď som už starý a nepoužiteľný, nemôžem robiť toľko povinností. Mohol by som vážne ochorieť a jedného dňa odísť, čím by som prišiel o nádej na spásu. Viera by pre mňa stratila zmysel, a tak som prestal hľadať. Uvedomil som si, že ma ovplyvňovali nesprávne mienky a zle som chápal Božiu vôľu. Prepadol som slabosti a negativite a manipuloval mnou satan. Predtým som nevedel, že ako stvorená bytosť musím Boha poslúchať a plniť Jeho požiadavky. Nemal som taký rozum. Mal som vieru len pre pozemské požehnanie – s Bohom som obchodoval. Teraz som pochopil, že aj keby som sa dožil 800 rokov, s takým prístupom by môj život nemal zmysel ani hodnotu. Keď Jóba postretlo nešťastie a stratil majetok, nikdy nemyslel na to, čo získal alebo stratil. Keď ho postihli vredy, život sa mu stal neznesiteľným a ostala mu len malá iskra nádeje, nikdy nevinil Boha. Vďaka svojej skutočnej viere sa podriadil Božiemu vládnutiu a usporiadaniu. Satanovi predložil prenikavé svedectvo o Bohu, čo Boha potešilo pri srdci. Nakoniec ho Boh požehnal a zjavil sa mu. V Petrovej viere, nech Boh zariadil čokoľvek, Peter vyhľadal Božiu vôľu a podriadil sa Mu. Sústredil sa na praktizovanie Pánových slov. Nakoniec ho za poslušnosť voči Bohu ukrižovali hore nohami, čím si splnil povinnosť stvorenej bytosti a prežil zmysluplný život. Pochopil som, že snaha podriadiť sa Bohu a uspokojiť Ho, plniť si povinnosti stvorenej bytosti, učiť sa z nej a získavať pri tom pravdu, podriadiť sa a milovať Boha je pre veriaceho cesta, ako neprežiť prázdny život, ale život, ktorý má zmysel. Toto Boh schvaľuje. Ak sa niekto neustále snaží s Bohom obchodovať, vymieňa tvrdú prácu a úsilie za požehnania kráľovstva, koná ohavný čin a jeho život stráca zmysel a hodnotu. Nemohol som stále uvažovať o tom, či budem v budúcnosti požehnaný alebo nie. Chcel som nasledovať pravdu každý deň svojho života, konať si svoju povinnosť čo najlepšie a spoliehať sa na Boha, snažiť sa Mu podriadiť a uspokojiť Ho a usilovať sa pritom o zmenu svojej povahy. Aj keby som jedného dňa vážne ochorel a čelil smrti, a prišiel by som o šancu plniť si povinnosť, stále by som sa podriaďoval Božiemu vládnutiu. Teraz by som sa mal zamerať na to, aby som si v tomto živote plnil svoju povinnosť čo najlepšie. Či bude môj výsledok život alebo smrť, závisí od Božieho vládnutia. Ako stvorená bytosť by som sa nad niečím takým nemal zamýšľať. Po tejto úvahe som sa cítil oveľa pokojnejšie. Potom som každý deň čítal Božie slová a počúval chválospevy ako zvyčajne. Po odhalení svojej skazenosti som sa modlil a hľadal pravdu. Vedel som o svojich satanských povahách a zdôveril som sa s nimi mojim bratom a sestrám. Postupne som robil pokroky. V rámci svojej povinnosti som sa zvyčajne aktívne angažoval a usilovne sa snažil okolo seba šíriť evanjelium. Keď som videl bratov a sestry písať svedectvá, chcel som ich písať tiež. Cítil som, že ma táto snaha naplní a prinesie mi pokoj. Jedného dňa som počul chválospev Božích slov: „Stvorená bytosť by mala byť v milosti Boha.“ Veľmi ma to dojalo. Obzvlášť na mňa zapôsobil druhý úryvok, kde sa spomína Petrova skúsenosť.

2  V minulosti bol Peter pre Boha ukrižovaný dolu hlavou; ty by si mal však Boha uspokojiť v týchto posledných dňoch a minúť celú svoju energiu v Jeho záujme. Čo môže stvorená bytosť spraviť pre Boha? Preto by si sa mal v predstihu vydať do Božích rúk, nech ťa ovláda podľa vlastného uváženia. Pokiaľ Ho to urobí šťastným a spokojným, dovoľ Mu, nech si s tebou robí, čo chce. Aké majú ľudia právo sťažovať sa?

Nasledujte baránka a spievajte nové piesne

Počúval som tú pieseň stále dokola a nevedel som sa od nej odtrhnúť. Každý jeden riadok ma inšpiroval a dojímal, až som nemohol udržať slzy. Stal som sa bytosťou skazenou satanom a dožil sa takého vysokého veku, a aj napriek tomu som dostal šancu nasledovať Boha a zažiť Jeho dielo, svedčiť o Ňom a žiť pre Neho. Bolo to také obrovské požehnanie! Piť a jesť Božie slová, poznať svoju skazenosť a ohavné pohnútky pre požehnania, už to bolo Božím požehnaním. Oslavoval by som Boha až do konca, aj keby mi nedal nič. Môj život by mal zmysel! Chcem sa usilovať byť rozumným a podriadeným stvorením Boha. Bez ohľadu na svoje zdravie či výsledok, chcem sa podriadiť Božiemu usporiadaniu.