Li Yuan, Čína

V apríli 2023 cirkev zariadila, aby som svoje povinnosti konala na inom mieste. Bola som veľmi nadšená, rýchlo som sa zbalila a čakala som na odchod. Potom som si však spomenula, že mám gynekologický problém, a keďže by hľadanie lekárskej starostlivosti na neznámom mieste mohlo byť zložité, pred odchodom som išla do nemocnice na prehliadku. Keď sa lekár dozvedel o mojich príznakoch, odporučil mi kyretáž maternice na biopsiu a vyjadril obavu, že by akékoľvek oneskorenie mohlo umožniť chorobe prerásť do rakoviny. Kým som čakala na výsledky, cítila som sa nesvoja, a nevedela som, čo diagnóza odhalí. O niekoľko dní prišli výsledky a v správe stálo: „Podozrenie na endometriálny karcinóm.“ Bola som ohromená. Keď som sa trochu upokojila, spýtala som sa: „Píše sa tu ‚podozrenie na rakovinu‘. Znamená to teda, že to nemusí byť rakovina?“ Lekár odpovedal: „Lekári zriedka priamo povedia, že ide o rakovinu, a nechávajú priestor na výklad. Treba ďalšie testy na určenie typu a potom bude liečba založená na špecifickom stave.“ Keď som to počula, zastavila sa mi myseľ a už som ďalej nedokázala vnímať nič, čo lekár povedal. Tvárou v tvár náhlej a nečakanej rakovine som bola úplne nepripravená. Pomyslela som si: „Ako by to mohla byť rakovina? Ako by som mohla mať rakovinu?“ Hoci som voči Bohu navonok nevyjadrila žiadnu zlosť, vnútorne som túto realitu nebola ochotná prijať. Premýšľala som: „Je táto diagnóza rakoviny Božím spôsobom, ako ma zjaviť a vyradiť, alebo je to zušľachtenie? Aký je Boží úmysel?“

Keď som sa vrátila domov, cítila som vo vnútri prázdnotu a moja myseľ bola plná myšlienok o tom, že mi zostáva len niekoľko dní života. Keď som v to popoludnie išla so sestrou konať svoje povinnosti, nemala som náladu a cítila som sa roztržitá a bez motivácie. Cestou späť som sa pozrela na modrú oblohu a pomyslela som si: „Aká je krásna! Koľko dní života mi ešte zostáva? Ako dlho ešte budem môcť pozerať na túto krásnu oblohu? Ak zomriem, nikdy neuvidím neslýchanú nádheru šírenia evanjelia.“ Potom som si na telefóne vyhľadala informácie o rakovine maternice. Na internete som videla, že niektoré ženy, ktoré dostanú endometriálny karcinóm v päťdesiatke, sa môžu vyliečiť, zatiaľ čo iné nie. Písalo sa tam, že pacientky v neskorom štádiu žijú len tri až päť rokov a v závažnejších prípadoch môžu prežiť len jeden rok. Čím ďalej som čítala, tým viac som sa bála a premýšľala som, v akom štádiu je moja rakovina a ako dlho mi ešte zostáva. V tú noc, keď som ležala v posteli, moja myseľ neustále pracovala a premýšľala som: „Dúfala som, že viera v Boha bude znamenať, že budem spasená a nikdy nebudem čeliť smrti, ale nezomriem teraz, keď mám rakovinu? Boli všetky tie roky viery márne? To som rovno ani nemusela veriť v Boha!“ Keď sa tieto myšlienky objavili, uvedomila som si, že nie sú správne a že sú zradou Boha. Pomyslela som na to, že aj tí, ktorí neveria v Boha, ochorejú a že aj ako veriaca v Boha musím čeliť chorobe. Existuje niekto na tomto svete, kto neochorie? Navyše, nebolo pre mňa ako skazenú osobu celkom normálne ochorieť? Keďže som bola chorá, musela som sa podriadiť Božiemu ovládaniu a usporiadaniam. Ale myšlienka na smrť ma napĺňala utrpením. „Ó, Bože, nechcem zomrieť. Za posledné roky som zanechala svoju rodinu a kariéru a konala svoju povinnosť, a predsa mám teraz rakovinu. Znamená to, že ma opúšťaš a vyraďuješ?“ Žila som v úzkosti a starostiach a po lícach mi stekali slzy. V srdci som povedala Bohu: „Bože, čo mám robiť?“ V tej chvíli som si spomenula na Božie slová: „Ako by si mal prežiť chorobu, keď ťa postihne? Mal by si prísť pred Boha a modliť sa, hľadať a pochopiť Boží úmysel… Keď čelíš vážnej chorobe alebo neznámej pliage, pre ktorú veľmi trpíš, obvykle sa to nedeje náhodou. Či už si chorý alebo sa tešíš dobrému zdraviu, je v tom Boží úmysel.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Vo viere v Boha je najdôležitejšie získať pravdu) Božie slová mi pripomenuli, že vážne choroby nepostihujú ľudí náhodou; vždy sú v tom Božie úmysly. Tak som sa v srdci modlila k Bohu: „Bože, viem, že v tom, že som dostala rakovinu, je Tvoj úmysel a ponaučenia, ktoré si musím vziať, ale nerozumiem, čo ten Tvoj úmysel je. Prosím, osvieť ma a veď ma.“

Potom mi moji bratia a sestry poslali úryvok z Božích slov: „Po akej ceste by mali ľudia kráčať, keď príde choroba? Aká by mala byť ich voľba? Nemali by prepadnúť smútku, úzkosti a obavám a rozmýšľať o svojich vyhliadkach do budúcnosti a cestách. Skôr platí, že čím viac sa ocitnú v takýchto časoch a v takýchto zvláštnych situáciách a okolnostiach a čím väčšmi budú mať takéto neodkladné ťažkosti, tým viac by mali hľadať pravdu a usilovať sa o ňu. Len takto nebudú kázne, ktoré si si v minulosti vypočul, a pravdy, ktorým si porozumel, zbytočné a budú mať účinok. Čím hlbšie sa ocitneš v takýchto ťažkostiach, tým väčšmi by si sa mal vzdať vlastných túžob a podriadiť sa Božiemu riadeniu. Keď pre teba Boh pripravil takúto situáciu a vytvoril ti tieto podmienky, Jeho cieľom nebolo, aby si prepadol emóciám, ako sú smútok, úzkosť a obavy. Nejde pritom ani o to, že Boha môžeš podrobiť skúške, aby si zistil, či ťa uzdraví, keď ťa postihne choroba, a odhaliť tak pravdu. Boh pre teba pripravuje tieto zvláštne situácie a podmienky, aby si v týchto situáciách a podmienkach mohol získať ponaučenia, vstúpil hlbšie do pravdy a podriadil sa Bohu a aby si jasnejšie a presnejšie vedel, ako Boh ovláda všetkých ľudí, udalosti a veci. Ľudské osudy sú v Božích rukách a či už to ľudia dokážu vnímať, alebo nie, a či si to naozaj uvedomujú, alebo nie, mali by sa podriadiť Bohu a nemali by Mu vzdorovať ani Ho odmietať a už vôbec by Ho nemali skúšať. V každom prípade môžeš zomrieť, a keď budeš Bohu vzdorovať, odmietať Ho a skúšať, je zrejmé, aký bude tvoj výsledok. Naopak, ak v rovnakých situáciách a okolnostiach dokážeš skúmať, ako by sa stvorená bytosť mala podriadiť ovládaniu Stvoriteľa, aké ponaučenia si máš osvojiť a aké skazené povahy máš spoznať v situáciách, ktoré ti Boh vytvára, ak v takýchto situáciách dokážeš porozumieť Božím úmyslom a dobre svedčiť, aby si splnil Božie požiadavky, potom by si mal robiť práve toto. Keď Boh zariadi, aby niekto ochorel, či už veľmi, alebo len mierne, nerobí to preto, aby si ocenil, aké je to byť chorý, ako ti choroba ubližuje, aké nepríjemnosti a problémy ti spôsobuje a aké nespočetné pocity v tebe vyvoláva – Jeho cieľom nie je dosiahnuť, aby si ocenil chorobu vďaka tomu, že budeš sám chorý. Skôr chce, aby si si z nej zobral ponaučenie, naučil sa chápať Božie úmysly, spoznal skazené povahy a nesprávne postoje, ktoré zaujímaš voči Bohu, keď si chorý, a zistil, ako sa podriadiť Božej zvrchovanosti a opatreniam, aby si mohol dosiahnuť skutočnú podriadenosť voči Bohu a dokázal si pevne stáť za svojím svedectvom – toto je úplne kľúčové. Boh ťa chce prostredníctvom choroby zachrániť a očistiť. Čo chce na tebe vyčistiť? Chce očistiť všetky tvoje prehnané túžby a požiadavky na Neho, a dokonca aj rôzne výpočty, súdy a plány, ktoré za každú cenu pripravuješ, aby si prežil a žil. Boh ťa nežiada, aby si plánoval, nežiada ťa, aby si súdil, a nepovoľuje ti, aby si mal voči Nemu prehnané túžby. Žiada len, aby si sa Mu podriadil a pri praktizovaní a prežívaní podriaďovania sa spoznal svoj vlastný postoj voči chorobe a voči týmto telesným stavom, ktoré na teba zosiela, ako aj k vlastným osobným želaniam. Keď budeš tieto veci poznať, dokážeš oceniť, nakoľko je pre teba prospešné, že Boh ti pripravil okolnosti tejto choroby alebo ti zoslal tieto telesné stavy; a dokážeš oceniť, ako ti pomáhajú meniť vlastnú povahu a dosiahnuť spásu a vstup do života. Preto keď sa ozve choroba, nesmieš nikdy premýšľať, ako pred ňou môžeš utiecť či uniknúť alebo ako ju môžeš odmietnuť.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Vďaka Božím slovám som pochopila, že Jeho úmysel v tom, že mi privodil chorobu, nebol ten, aby som žila v úzkosti a strachu ani aby som si vďaka tejto skúsenosti uvedomila všetky detaily svojej choroby. Ale skôr ten, aby som sa prostredníctvom nej poučila, spoznala nečistoty vo svojej viere a svoje prehnané túžby voči Bohu. Boh chcel použiť túto chorobu, aby ma očistil, premenil a spasil. Ale ja som Boží úmysel nepochopila. Keď som sa dozvedela, že mám rakovinu, žila som v úzkosti a strachu, neustále som sa obávala, že moja choroba je nevyliečiteľná, a bála som sa, že ak zomriem, nebudem už nikdy môcť čítať Božie slová ani konať svoje povinnosti, a tak ani dosiahnuť spásu. Dokonca som sa s Bohom snažila dohadovať v domnení, že keďže som na všetky tie roky zanechala rodinu a kariéru, aby som vo viere v Boha konala svoju povinnosť, a nezradila som Ho, keď som čelila prenasledovaniu zo strany rodiny, nemal dopustiť, aby som dostala rakovinu. Žila som v strachu zo smrti, nemala som vieru v Boha a chýbala mi motivácia pri mojich povinnostiach. Cez zjavenie skutočností som videla, že mi chýba svedomie, rozum a ľudskosť a že v srdci vôbec nemám Boha. Keď som tieto veci pochopila, dokázala som správne čeliť svojej chorobe.

O dva dni neskôr mi zavolal lekár, aby mi oznámil, že má výsledky mojich testov a že ide o rakovinu v počiatočnom štádiu. Povedal, že je šťastie, že to zachytili včas, a aby som čo najskôr prišla do nemocnice na operáciu. Noc pred operáciou som ležala v posteli, prehadzovala som sa, nemohla som zaspať a cítila som sa trochu nesvoja a vystrašená. Nevedela som, či operácia uspeje alebo prebehne hladko, alebo či zomriem na operačnom stole. Potichu som sa modlila k Bohu: „Bože, zajtra mám operáciu. Bez ohľadu na to, či bude úspešná alebo zomriem na operačnom stole, všetko vkladám do Tvojich rúk a podriaďujem sa Tvojmu ovládaniu a usporiadaniam.“ Potom som si prečítala ďalšie Božie slová: „Bez ohľadu na to, či ťa postihne vážna, alebo ľahšia choroba, vo chvíli, keď sa tvoj stav zhorší alebo budeš čeliť smrti, spomeň si len na jednu vec: neboj sa smrti. Aj keď budeš mať rakovinu v posledných štádiách a úmrtnosť na tvoje ochorenie je veľmi vysoká, neboj sa smrti. Nech je tvoje utrpenie akékoľvek veľké, ak sa bojíš smrti, potom sa nepodriadiš. Niektorí ľudia hovoria: ‚Keď Ťa to počujem povedať, inšpiruje ma to a mám ešte lepší nápad. Nielenže sa nebudem báť smrti, ale budem o ňu prosiť. Nebude potom ľahšie sa cez to preniesť?‘ Prečo prosiť o smrť? Prosíkať o smrť je extrémny nápad, zatiaľ čo nebáť sa smrti je rozumný postoj, ktorý si môžeme osvojiť. Nie je to tak? (Správne.) Aký je správny postoj, ktorý by si mal zaujať, aby si sa nebál smrti? Čo by si si mal myslieť vo svojom srdci, ak bude tvoje ochorenie také vážne, že môžeš zomrieť, a úmrtnosť naň je vysoká bez ohľadu na vek postihnutého, a ak je čas od vzniku ochorenia do smrti veľmi krátky? ‚Nesmiem sa báť smrti, každý nakoniec zomrie. Podriadiť sa Bohu je však niečo, čo väčšina ľudí nedokáže, a toto ochorenie môžem použiť, aby som praktizoval podriadenosť Bohu. Moje myslenie a postoj by mali byť zamerané na podriadenie sa Božiemu riadeniu a opatreniam a nesmiem sa báť smrti.‘ Zomieranie je ľahké, oveľa ľahšie než žitie. Môžeš mať obrovské bolesti a nebudeš o tom vedieť, a len čo sa ti zatvoria oči a prestaneš dýchať, tvoja duša opustí telo a tvoj život sa skončí. Takto prebieha smrť; je to také jednoduché. Nebáť sa smrti je postoj, ktorý si treba osvojiť. Okrem toho nesmieš mať obavy, či sa tvoja choroba zhorší alebo či zomrieš v prípade, že ťa nemožno vyliečiť, koľko času máš do smrti alebo akú bolesť budeš cítiť, keď nastane čas smrti. Z týchto vecí nesmieš mať obavy; nie sú to veci, ktorými by si sa mal trápiť. Je to preto, lebo ten deň musí prísť a musí prísť v niektorom roku, niektorom mesiaci a v nejaký konkrétny deň. Nemôžeš sa pred tým skryť ani tomu uniknúť – je to tvoj osud. Tvoj takzvaný osud predurčil Boh a už ho aj pripravil. Boh už stanovil, koľko rokov budeš žiť, aký vek dosiahneš a tiež čas tvojej smrti, tak čoho sa obávaš? Môžeš sa toho obávať, nič sa tým však nezmení; môžeš sa toho obávať, no nemôžeš tomu predísť; môžeš sa toho obávať, nemôžeš však zabrániť tomu, aby ten deň prišiel. Tvoje obavy sú preto zbytočné, len robia bremeno, ktorým je tvoja choroba, ešte ťažším.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) „Záležitosť smrti má rovnakú prirodzenosť ako iné záležitosti. Nie je na ľuďoch, aby si sami vybrali, a už vôbec sa to nedá zmeniť vôľou človeka. Smrť je rovnaká ako akákoľvek iná dôležitá udalosť v živote: je to úplne vec predurčenia a zvrchovanosti Stvoriteľa. Ak by niekto prosil o smrť, nemusí nevyhnutne zomrieť; a ak by prosil o život, nemusí nevyhnutne žiť. To všetko je pod Božou zvrchovanosťou a je to Božie predurčenie, mení to a rozhoduje o tom Božia autorita, Božia spravodlivá povaha a Božia zvrchovanosť a Jeho opatrenia. Preto povedzme, že dostaneš vážnu chorobu, potenciálne smrteľnú vážnu chorobu – nemusíš nevyhnutne zomrieť. Kto rozhoduje o tom, či zomrieš alebo nie? (Boh.) Boh rozhoduje. A keďže Boh rozhoduje a ľudia o takej veci rozhodovať nemôžu, prečo sa potom cítia znepokojene a utrápene? Je to rovnaké ako to, kto sú tvoji rodičia, kedy a kde si sa narodil – ani tieto veci si nemôžeš vybrať. Najrozumnejšou voľbou v týchto záležitostiach je nechať veciam prirodzený priebeh, podriadiť sa a nevyberať si, nevynakladať na túto záležitosť žiadne myšlienky ani energiu a necítiť sa pre ňu utrápene, znepokojene alebo si robiť starosti. Keďže ľudia nie sú schopní vyberať si sami, vynakladať toľko energie a myšlienok na túto záležitosť je hlúpe a nerozumné. … To, čo by mali ľudia robiť, keď čelia nesmierne dôležitej záležitosti smrti, nie je sa rozčuľovať, trápiť sa tým alebo sa toho báť, ale čo? Ľudia by mali čakať, či nie? (Áno.) Však? Je čakanie čakaním na smrť? Čakanie na smrť, keď človek čelí smrti? Je to správne? (Nie, ľudia by sa k tomu mali postaviť pozitívne a podriadiť sa.) Presne tak, neznamená to čakať na smrť. Nebuď vydesený zo smrti a nevenuj všetku svoju energiu premýšľaniu o smrti. Nepremýšľaj celý deň: ‚Zomriem? Kedy zomriem? Čo budem robiť po smrti?‘ Jednoducho na to nemysli. Niektorí ľudia povedia: ‚Prečo na to nemyslieť? Prečo na to nemyslieť, keď čoskoro zomriem?‘ Pretože nie je známe, či zomrieš alebo nie, a nie je známe, či Boh dovolí, aby si zomrel – tieto veci sú neznáme. Konkrétne nie je známe, kedy zomrieš, kde zomrieš, v akom čase zomrieš ani ako sa bude tvoje telo cítiť, keď zomrieš. Keď si lámeš hlavu premýšľaním a uvažovaním o veciach, ktoré nevieš, a pociťuješ pre ne úzkosť a obavy, nerobí to z teba hlupáka? Keďže to z teba robí hlupáka, nemal by si si lámať hlavu nad týmito vecami.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (4)) Z Božích slov som pochopila, že život a smrť človeka predurčuje Boh. Aj keď niekto dostane rakovinu, nezomrie, ak to tak nemá byť. A keď človeku vyprší čas, zomrie, aj keď nie je chorý. Nikto nemôže zomrieť ani žiť dlhšie len preto, lebo chce; o všetkom rozhoduje Boh, ktorý je nad všetkým zvrchovaný a všetko usporadúva. Keď som spätne premýšľala o čase, odkedy som sa dozvedela, že mám rakovinu, obávala som sa, či sa moja choroba dá vyliečiť, či zomriem a či nezahyniem na operačnom stole. Každý deň som žila v neustálom stave úzkosti a strachu. Zvyčajne som pri každej príležitosti hovorila, že Boh všetko ovláda a život a smrť človeka sú v Jeho rukách, ale keď som skutočne ochorela, odhalilo sa, že som vôbec nerozumela Božej všemohúcnosti a zvrchovanosti, nemala som skutočnú vieru v Boha a už vôbec som nemala podriadenosť. Keď som to pochopila, cítila som hlbokú hanbu. Uvedomila som si, že operácii musím čeliť pozitívne. To, či uspeje alebo zlyhá, bolo v Božích rukách a ja by som sa podriadila Jeho ovládaniu a usporiadaniam, aj keby to znamenalo, že v ten deň zomriem. Božie slová mi dali nesmiernu vieru a odvahu. Keď ma viezli na operačnú sálu, už som sa tak nebála. Operácia trvala šesť hodín. Keď som sa prebudila a uvedomila si, že stále žijem, cítila som sa veľmi šťastná. Na druhý deň, keď ma prišiel skontrolovať lekár, povedal: „Operácia bola veľmi úspešná. Ak nenastanú žiadne ďalšie mimoriadne okolnosti, ďalšia liečba nebude potrebná. O niekoľko dní spravíme ďalšie vyšetrenie a uvidíme, čo povedia výsledky testov. Ak bude potrebná rádioterapia, urobíme ju, ale váš stav nie je vážny.“ Keď som to počula, v srdci som vedela, že to nebolo vďaka lekárovej zručnosti, ale skôr vďaka Božej zvrchovanosti a Jeho usporiadaniam.

Neskôr som si vo svojej nemocničnej izbe potajomky prečítala ďalšie Božie slová a narazila som na dva úryvky: „Ľudia sa vo svojej viere v Boha snažia získať požehnania pre budúcnosť. To je cieľ ich viery. Všetci majú tento úmysel a túto nádej, no skazenosť v ich prirodzenosti musí byť odstránená prostredníctvom skúšok a zušľachťovania. Ak v ktorýchkoľvek aspektoch nie si očistený a zjavuješ skazenosť, sú to aspekty, v ktorých musíš byť zušľachťovaný – to je Božie opatrenie. Boh pre teba vytvára prostredie a núti ťa v ňom k zušľachťovaniu, aby si mohol spoznať vlastnú skazenosť. Nakoniec dosiahneš bod, keď by si radšej zomrel, aby si sa vzdal svojich úmyslov a túžob a podriadil sa Božej zvrchovanosti a opatreniu. Preto, ak ľudia neprejdú niekoľkoročným zušľachťovaním a neznesú určité množstvo utrpenia, vo svojich myšlienkach a srdciach sa nebudú vedieť zbaviť obmedzení skazenosti tela. Bez ohľadu na to, v ktorých aspektoch stále podliehajú obmedzeniam svojej satanskej prirodzenosti a v ktorých aspektoch majú stále vlastné túžby a požiadavky, sú to aspekty, z ktorých by mali trpieť. Len prostredníctvom utrpenia môžu dosiahnuť ponaučenie, čo znamená schopnosť získať pravdu a porozumieť Božím úmyslom. Človek v skutočnosti porozumie mnohým pravdám, keď zažije utrpenie a skúšky. Nikto nemôže porozumieť Božím úmyslom, rozpoznať Božiu všemohúcnosť a múdrosť ani oceniť Božiu spravodlivú povahu v pohodlnom a nenáročnom prostredí alebo za priaznivých okolností. To by bolo skrátka nemožné!“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) „Mnohí vo Mňa veria len preto, aby som ich mohol vyliečiť. Mnohí vo Mňa veria len preto, aby som použil svoju moc na vyhnanie nečistých duchov z ich tela. Mnohí vo Mňa veria jednoducho preto, aby odo Mňa mohli dostať pokoj a radosť. Mnohí vo Mňa veria, len aby odo Mňa požadovali viac materiálneho bohatstva. Mnohí vo Mňa veria, len aby strávili tento život v pokoji a v budúcom živote žili v bezpečí a zdraví. Mnohí vo Mňa veria, aby sa vyhli utrpeniu pekla a dostali nebeské požehnanie. Mnohí vo Mňa veria len kvôli dočasnému pohodliu a nesnažia sa získať nič vo svete, ktorý príde. Keď ľuďom dám svoj hnev a vezmem im všetku radosť a pokoj, ktorý kedysi mali, začnú pochybovať. Keď ľuďom dám utrpenie pekla a vezmem si späť požehnania neba, rozzúria sa. Keď Ma ľudia požiadajú, aby som ich vyliečil, nevšímam si ich a cítim k nim odpor. Opustia Ma, aby hľadali cestu zlej medicíny a mágie. Keď im zoberiem všetko, čo odo Mňa požadujú, všetci bez stopy zmiznú. Preto hovorím, že ľudia vo Mňa veria, lebo Moja milosť je príliš rozsiahla a pretože je príliš veľa výhod, ktoré možno získať.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Čo vieš o viere?) Božie slová presne poukázali na motív a cieľ mojej viery počas všetkých tých rokov. Trpela som, zaplatila som cenu, zanechala som veci a vydávala som sa vo svojich povinnostiach, aby som si získala požehnania a zabezpečila výsledok bez smrti. Spomenula som si, ako som prvýkrát začala veriť v Boha. Dozvedela som sa, že veriaci môžu získať spásu a večný život, a tak som aktívne čítala Božie slová a konala svoje povinnosti. Aj keď sa ma moja rodina snažila prenasledovať a brániť mi a môj manžel sa so mnou rozviedol, stále som Boha nezradila. Aktívne som spolupracovala pri akejkoľvek povinnosti, ktorú mi cirkev zariadila, a nikdy som sa jej nesnažila vyhnúť. Ale keď mi diagnostikovali rakovinu a pomyslela som na to, že po všetkých tých rokoch zanechávania vecí a vydávania sa vo viere v Boha aj tak nakoniec zomriem, začala som sa s Bohom dohadovať. Myslela som si, že rakovina nie je niečo, čo by ma malo postihnúť, a dokonca som ľutovala svoju vieru, čím som nezjavila nič iné ako vzdorovitosť a zradu! Videla som, že keď som kvôli konaniu svojej povinnosti zanechala svoju rodinu aj kariéru, tak som sa Bohu úprimne nevydávala, ale namiesto toho ma motivoval môj nízky cieľ získať požehnania. Chcela som vymeniť svoje úsilie a výdavky za požehnanie vstupu do kráľovstva a snažila som sa s Bohom vyjednávať. Je úplne prirodzené a oprávnené, aby stvorená bytosť konala povinnosť; je to ľudská zodpovednosť a človek by nemal od Boha nič požadovať. No ja som sa s Ním po príchode svojej choroby nielenže dohadovala a sťažovala sa na Neho, ale som od Boha aj žiadala, aby mi odňal chorobu. Videla som, že som vôbec nemala bohabojné srdce. Spomenula som si, ako Jób prišiel o všetok svoj dobytok a deti a ako sa jeho telo pokrylo vredmi. Trpel tak veľmi, no nielenže sa na Boha nesťažoval, ale ani nechcel, aby Boh videl jeho bolesť, a neželal si Ho zarmútiť. Jób radšej preklial sám seba, než by opustil Boha, stále dokázal chváliť Božie meno a nakoniec pre Neho vydal krásne svedectvo. Videla som, že Jób mal čestnú a láskavú ľudskú prirodzenosťa že sa podriadil Bohu a bál sa Ho. A bol tu aj Peter. Mal skutočné poznanie Boha, prijal zušľachtenie aj súženie, nerozumel Bohu zle, nesťažoval sa na Neho ani od Neho nič nežiadal, podriadil sa Božím usporiadaniam a nakoniec bol pre Boha ukrižovaný dolu hlavou. V porovnaní s tým bolo moje vlastné správanie naozaj hanebné. Neverila som v Boha a nekonala som svoje povinnosti na to, aby som Ho spoznala ani aby som sa usilovala o pravdu a premenila svoju život-povahu, ale skôr preto, aby som získala požehnania a výsledok bez smrti. Bola som presne ako Pavol, ktorý veril, že dokončil svoj beh, vybojoval dobrý boj a že je pre neho pripravená koruna spravodlivosti. Namáhal sa a vydával sa, aby s Bohom vyjednával, nech to vymení za odmeny a korunu, a urazil Božiu povahu a utrpel Boží trest. Môj pohľad na vieru v Boha bol rovnaký ako Pavlov. Keby ma Boh cez túto chorobu nezjavil, nikdy by som si to neuvedomila. Namiesto toho by som pokračovala po tejto mylnej ceste a nakoniec by ma Boh vyradil. V tej chvíli som si uvedomila, že v skutočnosti pre mňa táto choroba bola Božou spásou.

Neskôr som si prečítala ďalšie Božie slová: „Povedzte Mi, kto z tých miliárd ľudí na celom svete je taký požehnaný, že počuje toľko Božích slov, chápe toľko životných právd a rozumie toľkým tajomstvám? Kto z nich môže osobne prijímať Božie vedenie, Božie zaopatrenie, Jeho starostlivosť a ochranu? Ktože je taký požehnaný? Je ich veľmi málo. Preto, hoci len málo z vás môže dnes žiť v Božom dome, prijímať Jeho spásu a Jeho zaopatrenie, všetko to stojí za to, hoc by ste mali hneď teraz zomrieť. Ste tak veľmi požehnaní, nie je to pravda? (Áno.) Ak sa na to pozrieme z tohto pohľadu, ľudia by sa smrti nemali desiť, ani by ňou nemali byť obmedzovaní. Aj keď ste sa netešili zo slávy a bohatstva sveta, predsa mal Stvoriteľ s vami súcit a počuli ste toľko Božích slov – nie je to úžasné? (Je.) Nezáleží na tom, koľko rokov žiješ v tomto živote, všetko to stojí za to a ty nič neľutuješ, pretože si neustále vykonával svoju povinnosť v Božom diele, pochopil si pravdu, porozumel si tajomstvám života a pochopil si cestu a ciele, o ktoré by si sa mal v živote usilovať – získal si tak veľa! Žil si hodnotný život! Dokonca aj keď to nedokážeš veľmi jasne vysvetliť, si schopný praktizovať niektoré pravdy a vlastniť určitú realitu, a to dokazuje, že si získal určité životné zaopatrenie a pochopil si niektoré pravdy z Božieho diela. Získal si tak veľa – pravú hojnosť – a to je také veľké požehnanie! Od počiatku ľudských dejín sa nikto počas všetkých vekov netešil z tohto požehnania, ale vy sa z neho tešíte. Ste ochotní teraz zomrieť? S takouto ochotou by bol váš postoj k smrti skutočne podriadený, však? (Áno.)“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (4)) Po prečítaní Božích slov som bola dojatá k slzám. V tomto podlom veku som spomedzi miliárd ľudí mala to šťastie vstúpiť do Božieho domu, kde som prijala Jeho polievanie a zaopatrenie, čo mi umožnilo pochopiť mnohé pravdy a tajomstvá. Dozvedela som sa, že človek pochádza od Boha, že život každého človeka mu dáva Boh. Dozvedela som sa, ako by mal človek uctievať Boha a žiť, ako byť čestným človekom, čo je dobro a čo zlo a ešte viac. Dalo mi to cieľ pre moje usilovanie a postavilo ma to na správnu životnú cestu. Za všetky tie roky nasledovania Boha som získala tak veľa a bola som naozaj taká požehnaná, takže aj keby som vtedy zomrela, všetko by to stálo za to. Pri premýšľaní o Božích slovách som bola taká šťastná, že som plakala. Neskôr som mala ďalšiu kontrolu a lekár povedal, že po šírení rakoviny nie je ani stopy a rádioterapia preto nebude potrebná. Potrebovala som len chodiť na kontrolu každé tri mesiace a mohla som byť prepustená a ísť domov. Keď som počula túto správu, bola som taká šťastná, že som neustále ďakovala Bohu. Neskôr som absolvovala ďalšiu kontrolu a výsledky testov ukázali, že všetko je v poriadku.

Vďaka tejto skúsenosti s chorobou som získala určité poznatky o svojom mylnom pohľade na to, o čo sa mám vo viere usilovať, a tiež som trochu porozumela Božej všemohúcnosti a zvrchovanosti. Veci, ktoré človek v živote zažije, ako je jeho narodenie, starnutie, choroba a smrť, nie sú veci, ktoré si môže vybrať, a sú všetky predurčené Bohom. Bez ohľadu na to, či v budúcnosti budem žiť alebo zomriem, chcem sa len podriadiť Božiemu ovládaniu a usporiadaniam, usilovať sa o pravdu a plniť svoje povinnosti.