Keď som prvýkrát našla Boha, bola som veľmi zapálená a po dvoch mesiacoch som začala konať všeobecné povinnosti. Neskôr som prijala hostiteľské povinnosti a napriek tomu, že som bola zaneprázdnená všelijakými úlohami, som sa nikdy nesťažovala na ťažkosti ani vyčerpanie. Verila som, že ak chcem byť spasená, musím si pripraviť viac dobrých skutkov a že vo svojich povinnostiach musím viac trpieť a platiť cenu. O dva roky neskôr, v roku 2007, ma zvolili za cirkevnú vodkyňu a ja som vynakladala ešte viac úsilia a ešte viac som sa vydávala. Nevedela som jazdiť na bicykli, takže som na zhromaždenia, kam sa zle dopravovalo, chodila pešo. Necítila som sa unavená, akoby som mala nekonečnú energiu, a cítila som, že Boh moje úsilie sleduje a v budúcnosti moje obete odmení dobrým konečným osudom. Neskôr som aktívne spolupracovala pri akýchkoľvek povinnostiach, ktoré cirkev zariadila, a hoci môj vysoký vek predstavoval isté skutočné ťažkosti, nikdy som sa týmito vecami nenechala spútať.

V roku 2017, keď som mala 76 rokov, mi vodcovia zariadili, aby som v cirkvi konala prácu na vyčisťovaní. Bola som veľmi šťastná a cítila som, že aj vo svojom veku mám stále príležitosť konať svoje povinnosti, čo bolo skutočne Božie požehnanie a povýšenie! Povedala som si, že si túto príležitosť konať povinnosti musím vážiť. Povinnosti ma v tom čase dosť zamestnávali a zvyčajne som chodila spať neskoro, ale necítila som sa unavená. Jedného dňa v roku 2019 som zrazu pocítila závrat a pri chôdzi som mala trochu ťažkosti s dýchaním. Po vyšetrení v nemocnici mi diagnostikovali vysoký krvný tlak a srdcové ochorenie a lekár mi kvôli liečbe odporučil hospitalizáciu. Cítila som sa nesvoja a premýšľala som: „Hospitalizácia nie je záležitosť jedného alebo dvoch dní; ak budem hospitalizovaná, vodcovia určite budú musieť nájsť niekoho iného, kto prevezme moju povinnosť. Nestratím potom svoju šancu konať ju? Vo svojom veku, so svojimi zdravotnými problémami, nebudem môcť konať ani iné povinnosti. Ak ma prepustia a budem môcť iba hostiť malé skupinové zhromaždenia, aké dobré skutky budem môcť vykonať v takejto bezvýznamnej povinnosti? Ako budem bez dobrých skutkov spasená? Nie, rozhodne nemôžem opustiť svoju povinnosť, aby som kvôli liečbe bola hospitalizovaná. Okrem toho, ak Boh uvidí, že napriek chorobe vytrvávam vo svojich povinnostiach, určite ma ochráni.“ Rýchlo som povedala: „Nezostanem v nemocnici; pôjdem domov a budem sa liečiť liekmi.“ Potom som každý deň pokračovala vo svojich povinnostiach ako zvyčajne.

Jednej noci o dva roky neskôr som zrazu pocítila ostrú bodavú bolesť od pása až po boky. Na druhý deň ma dcéra vzala do nemocnice na vyšetrenie a diagnostikovali mi zlomeninu chrbtice spôsobenú osteoporózou. V hlave mi hučalo a mala som pocit, akoby sa na mňa rúcal svet. Cítila som, ako mi búši srdce, a z tela mi odchádzala sila. Sedela som na stoličke, cítila som v srdci neopísateľnú bolesť a nevedela som, ako čeliť tejto realite. Pomyslela som si: „Verím v Boha toľko rokov, a hoci som vo svojich povinnostiach nezažila veľké útrapy, malých ťažkostí som zniesla mnoho. Navyše, ako ma zrazu mohla postihnúť táto choroba, keď teraz konám svoje povinnosti? Mohlo by to byť tak, že to Boh používa, aby ma v ich konaní zastavil?“ Cítila som sa úplne zdrvená. Potom som si pomyslela: „Aj keby som sa v budúcnosti z tejto choroby zotavila, vo svojom veku už nebudem môcť konať žiadne významné povinnosti. Nanajvýš budem môcť hostiť zhromaždenia. Nebudem môcť trpieť ani sa vydávať, tak aké dobré skutky by z takého konania povinností mohli vzísť? Naozaj závidím tým mladším bratom a sestrám, ktorí môžu konať všelijaké povinnosti. Aké úžasné by bolo, keby som mohla vrátiť čas o niekoľko desaťročí! Prečo mi Boh nedovolil narodiť sa o niekoľko desaťročí neskôr?“ Keď som prišla domov, mohla som len ležať a musela som sa pohybovať krôčik po krôčiku. Nemohla som konať žiadne povinnosti. Keď prišli sestry, bolo pre mňa namáhavé aj otvorenie dverí. Cítila som sa naozaj negatívne a premýšľala som: „Stala som sa zbytočnou? Verím v Boha toľko rokov, vždy som konala svoje povinnosti a toľko som sa vydávala a trpela. Kedysi som verila, že môžem byť spasená, ale nikdy sa mi nesnívalo, že sa stanem zbytočnou a neschopnou konať akékoľvek povinnosti.“ Tieto myšlienky mi ťažili srdce. Žila som v stave negativity a v srdci som pred Bohom nemohla nájsť pokoj. Môj duch sa stal naozaj temným. Tak som sa modlila k Bohu: „Bože, odkedy som ochorela a nemôžem konať svoje povinnosti, cítim sa dosť skľúčená. Stále sa obávam, že nemôžem byť spasená, a neviem, aký aspekt pravdy by som mala hľadať, aby som to vyriešila. Prosím, osvieť ma a veď ma, aby som spoznala svoje problémy.“

Neskôr som si prečítala niekoľko Božích slov: „Existujú medzi bratmi a sestrami aj starší ľudia od šesťdesiat do približne osemdesiat alebo deväťdesiat rokov, ktorí majú pre svoj pokročilý vek tiež určité ťažkosti. I napriek ich veku nemusí byť ich myslenie úplne správne alebo racionálne a ich myšlienky a názory nemusia byť v súlade s pravdou. Títo starší ľudia majú tiež problémy a stále sa trápia: ‚Už nemám také dobré zdravie, takže povinnosti, ktoré môžem vykonávať, sú obmedzené. Ak budem vykonávať len túto malú povinnosť, bude si ma Boh pamätať? Niekedy bývam chorý a potrebujem, aby sa o mňa niekto postaral. Keď sa o mňa nemá kto postarať, nedokážem vykonávať svoju povinnosť, čo mám teda robiť? Som starý a nepamätám si Božie slová, keď ich čítam, a je pre mňa ťažké porozumieť pravde. Počas duchovného spoločenstva o pravde rozprávam popletene a nelogicky a nemám žiadne skúsenosti, ktoré by stáli za to, aby som sa o ne podelil. Som starý a nemám dosť energie, už dobre nevidím a nemám silu. Všetko je pre mňa ťažké. Okrem toho, že nedokážem vykonávať svoju povinnosť, ľahko zabúdam a robím veci zle. Niekedy som zmätený a spôsobujem problémy cirkvi a svojim bratom a sestrám. Chcem dosiahnuť spásu a usilovať sa o pravdu, je to však veľmi ťažké. Čo mám robiť?‘ Keď premýšľajú o týchto veciach, začnú si robiť starosti a pomyslia si: ‚Ako to, že som začal veriť v Boha až v tomto veku? Prečo nie som ako dvadsiatnici a tridsiatnici alebo aspoň ako štyridsiatnici či päťdesiatnici? Ako to, že som sa stretol s Božím dielom až teraz, keď som taký starý? Niežeby bol môj osud zlý – chvalabohu, že som objavil Božie dielo aspoň teraz. Mám dobrý osud a Boh bol ku mne láskavý! Len jedna vec ma trápi – že som príliš starý. Moja pamäť už nie je najlepšia ani zdravie mi už tak neslúži, ale zato mám veľkú vnútornú silu. No telo ma už neposlúcha a po chvíli počúvania na zhromaždeniach na mňa idú driemoty. Niekedy, keď zavriem oči, aby som sa pomodlil, tak zaspím a pri čítaní Božích slov sa neviem sústrediť. Po chvíli čítania zostanem ospalý, zadriemem a Božie slová do mňa nepreniknú. Čo s tým môžem urobiť? Som s takýmito praktickými ťažkosťami ešte schopný usilovať sa o pravdu a pochopiť ju? Ak nie, a ak nedokážem praktizovať v súlade s pravdou-princípmi, nebude potom všetka moja viera márna? Podarí sa mi vôbec dosiahnuť spásu? Čo môžem urobiť? Robí mi to starosti! …‘ … Nie je to tak, že starší ľudia nemajú čo robiť, nie sú schopní vykonávať svoje povinnosti a už vôbec, že sa nedokážu usilovať o pravdu – je mnoho vecí, ktoré môžu robiť. Rôzne bludy a omyly, ktoré si počas svojho života nahromadil, ako aj rozličné tradičné myšlienky a predstavy, nevedomosti a zaryté, konzervatívne, iracionálne a skreslené veci, ktoré si nahromadil, sa všetky nakopili v tvojom srdci a mal by si v porovnaní s mladými ľuďmi venovať ešte viac času ich odkrývaniu, analyzovaniu a rozlišovaniu. Nie je pravda, že nemáš čo robiť alebo že by si mal pociťovať smútok, úzkosť a obavy, keď sa len ponevieraš – nie je to tvoja úloha ani zodpovednosť. Starí ľudia by mali mať v prvom rade správne myslenie. Roky ti možno pribúdajú a fyzicky si pomerne starý, no tvoje myslenie by malo byť mladistvé. Hoci starneš, máš spomalené myslenie a zlú pamäť, ak stále spoznávaš sám seba, rozumieš slovám, ktoré hovorím, a rozumieš pravde, dokazuje to, že nie si starý a tvoja kvalita je dostatočná. Ak však človek po sedemdesiatke nedokáže porozumieť pravde, je to prejav jeho príliš nízkeho duchovného postavenia, ktoré nie je schopné danej úlohy. Preto pokiaľ ide o pravdu, vek je nepodstatný.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Po prečítaní Božích slov a úvahách o svojom stave som si uvedomila, že je presne taký, aký ho Boh odhalil, a cítila som sa zahanbene a trápne. Mnoho rokov som verila v Boha a sústredila som sa na vonkajšiu prácu namiesto toho, aby som vynakladala úsilie na pravdu, a nemala som jasné pochopenie právd o tom, ako Boh pracuje na spáse ľudí. Keď som ochorela, odhalila sa moja skazená povaha a všetky moje mylné, zaujaté myšlienky a názory. Keď som bola zdravá a nepostihla ma žiadna choroba ani nešťastie, rovnako ako každý mladý človek som každý deň konala svoje povinnosti a cítila som sa naozaj šťastná. Ako som starla, prichádzali jedna za druhou rôzne choroby a neustále som sa obávala, kedy by som mohla ochorieť a nebyť schopná konať svoje povinnosti. Často som bola úzkostlivá a frustrovaná a utápala som sa v negatívnych emóciách. Neskôr, keď som ochorela a nemohla som konať svoje povinnosti, úplne som sa zrútila a dokonca som mylne chápala Boha a myslela som si, že ma chce vyradiť a že ma už viac nespasí, takže som sa nemohla pozviechať a žila som v negatívnom stave. Teraz som pochopila, že hoci som bola stará a chorá a nemohla som chodiť von konať svoje povinnosti, moja myseľ bola stále jasná, stále som dokázala pochopiť Božie slová a stále som mohla hľadať pravdu, aby som vyriešila svoju skazenú povahu. Pod vedením Božích slov som získala vieru. Potichu som si povedala, že kým som ešte nažive, musím túto obmedzenú príležitosť usilovať sa o pravdu využiť a použiť pravdu na riešenie svojich zaujatých a mylných myšlienok a názorov. Modlila som sa k Bohu: „Bože, keď som sa predtým mohla vydávať vo svojich povinnostiach, cítila som, že sa naozaj usilujem o pravdu, ale keď som teraz ochorela, začala som mať nedorozumenia a byť príliš zaťažená negativitou. Čo presne to spôsobilo? Prosím, osvieť ma a veď ma, aby som sa mohla poučiť.“

Prečítala som si dva úryvky z Božích slov: „Každý, kto uverí v Boha, je pripravený iba prijať Božiu milosť, požehnania a zasľúbenia a je len ochotný prijať Jeho dobrotu a súcit. Nikto však nečaká ani sa nepripravuje na prijatie Božieho napomínania a súdu, skúšok a zušľachťovania alebo núdze, a ani jeden človek nerobí prípravy na prijatie Božieho súdu a napomínania, núdze alebo kliatby. Je tento vzťah medzi ľuďmi a Bohom normálny alebo nenormálny? (Nenormálny.) Prečo hovoríte, že je nenormálny? V čom je nedostatočný? Nedostatočný je v tom, že ľudia nevlastnia pravdu. Je to preto, lebo ľudia majú príliš veľa predstáv a domnienok, neustále nesprávne chápu Boha a nenapravujú tieto veci hľadaním pravdy – to zvyšuje pravdepodobnosť výskytu problémov. Ľudia veria v Boha najmä preto, aby boli požehnaní. Chcú s Ním len uzavrieť dohodu a požadujú od Neho veci, ale neusilujú sa o pravdu. To je veľmi nebezpečné. Len čo sa stretnú s niečím, čo je v rozpore s ich predstavami, okamžite si vytvoria predstavy, krivdy a nedorozumenia vo vzťahu k Bohu, ba dokonca môžu zájsť až tak ďaleko, že Ho zradia. Sú následky takéhoto konania vážne? Akou cestou kráča väčšina ľudí vo svojej viere v Boha? Aj keď ste si možno vypočuli veľa kázní a máte pocit, že ste pochopili dosť veľa právd, faktom je, že stále kráčate po ceste viery v Boha len preto, aby ste sa nasýtili bochníkmi chleba.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Čo znamená usilovať sa o pravdu (11)) „Ľudia veria v Boha, aby boli požehnaní, odmenení, korunovaní. Nie je toto v srdci každého človeka? Popravde je. Hoci o tom často nerozprávajú, a dokonca skrývajú svoju pohnútku a túžbu získať požehnania, táto túžba a pohnútka hlboko v ľudských srdciach bola vždy neochvejná. Bez ohľadu na to, v akom rozsahu rozumejú duchovnej teórii, aké majú skúsenostné poznatky, akú povinnosť dokážu vykonať, koľko utrpenia znášajú alebo akú vysokú cenu platia, nikdy sa nevzdajú pohnútky získať požehnania, ktoré majú ukryté hlboko vo svojich srdciach, a neustále potichu drú na ich naplnení. Nie je toto ukryté kdesi v hlbinách ľudských sŕdc? Ako by ste sa cítili bez tejto pohnútky získať požehnania? S akým postojom by ste si vykonávali svoju povinnosť a nasledovali Boha? Čo by sa z ľudí stalo, keby sa zbavili tejto pohnútky získavať požehnania, ktorú skrývajú vo svojich srdciach? Je možné, že z mnohých ľudí by sa stali negativisti a niektorí by nemali motiváciu plniť si povinnosti. Stratili by záujem o svoju vieru v Boha, ako keby sa ich duša rozplynula. Vyzerali by, akoby im vytrhli srdce z hrude. Preto hovorím, že pohnútka získať požehnania je niečo, čo je skryté hlboko v ľudských srdciach.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Šesť ukazovateľov rastu života) To, čo Boh odhalil, bol môj skutočný stav. Po mnoho rokov viery v Boha boli všetky moje výdavky a utrpenia poháňané mojou túžbou získať požehnania. Svoje obete a výdavky som považovala za žetóny na výmenu za vstup do kráľovstva. Verila som, že čím viac utrpenia znesiem, čím väčšiu cenu zaplatím a čím viac dobrých skutkov si pripravím, tým som hodnejšia spásy. Preto som sa pri svojich povinnostiach sústredila na utrpenie a výdavky, ale keď som ochorela a už som nemohla konať svoje povinnosti, zrazu som sa zrútila. Toto ma skutočne zjavilo a ukázalo, aká naozaj som. Keď bolo čo získať, dokázala som všetko odložiť bokom, znášať ťažkosti, platiť cenu a vydávať sa, no len čo som videla, že moja nádej na prijatie požehnaní zmizla, vzdala som to a v okamihu sa vynorili všetky moje nedorozumenia a sťažnosti. Uvidela som, že som svoje povinnosti konala len preto, aby som získala požehnania, a považovala svoje úsilie, utrpenie a výdavky za prostriedky, ktorými sa dá s Bohom vyjednávať. Bola som naozaj opovrhnutiahodná! To, čo som robila, spôsobilo nielen to, že ma Boh neznášal a nenávidel, ale aj to, že som sa cítila znechutená sama sebou. Človek ako ja si Božiu spásu nezaslúžil! Až prostredníctvom odhalenia v Božích slovách som videla, že som vo svojej viere na nesprávnej ceste a že ak sa nebudem kajať, som odsúdená na neúspech.

Jedného som si prečítala ďalšie Božie slová: „Viera v Boha nie je o získaní milosti alebo Božej tolerancie a Jeho súcitu. O čom teda je? Je o spasení. Takže čo je znakom spasenia? Aké štandardy vyžaduje Boh? Čo je potrebné k tomu, aby bol človek spasený? Vyriešenie jeho skazenej povahy. To je jadrom veci. Takže na konci dňa, keď je všetko vypovedané a vykonané, bez ohľadu na to, ako veľmi si trpel, akú vysokú cenu si zaplatil alebo ako veľmi sa považuješ za pravého veriaceho – ak sa nakoniec tvoja skazená povaha vôbec nevyriešila, znamená to, že nie si človekom, ktorý sa usiluje o pravdu. Alebo sa dá povedať, že keďže sa neusiluješ o pravdu, tvoja skazená povaha sa nevyriešila. To znamená, že si sa vôbec nevydal na cestu spásy; znamená to, že všetko, čo Boh hovorí, a všetko dielo, ktoré koná, aby spasil človeka, v tebe nič nedosiahlo, neviedlo k žiadnemu tvojmu svedectvu a neprinieslo v tebe žiadne ovocie.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Čo znamená usilovať sa o pravdu (2)) Z Božích slov som pochopila, že spása sa nemeria podľa toho, koľko ciest človek prešiel alebo akú veľkú cenu zaplatil. Ak sa jeho povaha nezmenila, bez ohľadu na to, koľko ciest prešiel alebo koľko trpel, nemôže byť spasený a nakoniec bude vyradený. Len usilovaním sa o pravdu a zmenou svojej povahy môže človek získať Božie schválenie. V minulosti som verila, že čím viac povinností vykonám a čím viac budem trpieť, tým väčšie budú moje šance na spásu. Preto som sa sústredila výlučne na vonkajšiu prácu, vydávala som sa, trpela som a myslela som si, že ak tieto veci urobím, budem mať šancu na spásu. Dokonca som si myslela, že je moje úsilie oprávnené. Uvedomila som si, že moje názory boli naozaj skreslené. Keď som ochorela, nehľadala som pravdu, nech vyriešim svoju skazenú povahu, ale namiesto toho som Boha začala mylne chápať a sťažovať sa na Neho a žila som v stave negativity. Ak by sa moja životná povaha nezmenila, Boh by ma pri mojom nedostatočnom úsilí o pravdu určite neschválil a bolo by jedno, koľko ciest som prešla alebo koľko trpela. Boh dáva ľuďom príležitosť konať svoje povinnosti s určitým cieľom. Chce, aby sa počas svojich povinností sústredili na vstup do života. Umožňuje im konať podľa pravdy-princípov, neustále nad sebou uvažovať a hľadať pravdu, aby vyriešili svoju skazenú povahu. Len konaním týchto vecí môžu ľudia dosiahnuť spasenie od Boha. Počula som chválospev Božích slov s názvom „Boh si praje, aby sa ľudstvo usilovalo o pravdu a prežilo“:

…

3  Pokiaľ ide o každého človeka, bez ohľadu na tvoju kvalitu, vek či počet rokov, ktoré veríš v Boha, mal by si sa snažiť kráčať po ceste usilovania sa o pravdu. Nemal by si klásť dôraz na žiadne objektívne ospravedlnenia; o pravdu by si mal usilovať bezpodmienečne. Neponevieraj sa. Predpokladaj, že berieš úsilie o pravdu ako veľkú záležitosť vo svojom živote, snažíš sa a vkladáš do toho snahy a možno pravdy, ktoré získaš a dokážeš v tvojom úsilí dosiahnuť, nebudú také, ako si si želal, Boh však hovorí, že ti nadelí vhodný konečný osud z pohľadu tvojho postoja k usilovaniu sa o pravdu a k tvojej úprimnosti, aké to len bude skvelé!

4  Nateraz sa nezameriavaj na to, aký bude tvoj konečný osud alebo výsledok, čo sa stane a čo prinesie budúcnosť ani či sa dokážeš vyhnúť pohrome a smrti – na tieto veci nemysli ani o ne nežiadaj. Len sa sústreď na Božie slová a požiadavky, začni sa usilovať o pravdu, dobre vykonávaj svoju povinnosť, uspokoj Božie úmysly a vyhni sa sklamaniu šiestich tisícov rokov Božieho čakania a šiestich tisícov rokov Božieho očakávania. Dopraj Bohu trochu útechy. Dovoľ Mu, aby v tebe videl nádej, a aby sa v tebe splnili Jeho želania. Povedz Mi, zaobchádzal by s tebou nespravodlivo, keby si to urobil? A aj keď konečné výsledky nie sú v súlade s očakávaniami, stvorené bytosti by sa mali bez osobných plánov vo všetkom podriadiť Božiemu ovládaniu a opatreniam. Je správne mať toto myslenie.

Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Prečo sa človek musí usilovať o pravdu

Potom som si prečítala úryvok z Božích slov: „Hľadanie pravdy je významnou témou v ľudskom živote. Žiadna iná téma nie je taká dôležitá ako hľadanie pravdy a žiadna iná nemá vyššiu hodnotu než získanie pravdy. Bolo ľahké nasledovať Boha do dnešného dňa? Ponáhľaj sa a sprav zo svojho hľadania pravdy prioritu! Táto etapa diela v posledných dňoch je najdôležitejšou etapou diela, ktoré Boh vykonáva na ľuďoch vo svojom pláne riadenia trvajúcom šesťtisíc rokov. Hľadanie pravdy je niečo, čo Boh od svojho vyvoleného ľudu očakáva zo všetkého najviac. Dúfa, že ľudia kráčajú po správnej ceste, ktorou je hľadanie pravdy.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Prečo sa človek musí usilovať o pravdu) Z Božích slov som vycítila Božie starostlivé úmysly a moje srdce bolo naozaj dojaté. Nemohla som si pomôcť a rozplakala som sa od ľútosti a viny. Keď som sa obzrela na roky svojej viery v Boha, videla som, že som sa nesústredila na hľadanie pravdy v Božích slovách, ale len na vonkajšiu prácu a že moja život-povaha sa takmer nezmenila. Boh ma obdaril príležitosťou konať moje povinnosti s úmyslom, aby som sa v priebehu svojich povinností usilovala o pravdu a vstup do života, ale ja som zišla z cesty a svoje povinnosti som využívala na to, aby som s Bohom vyjednávala. Mala som vôbec nejaké svedomie či rozum? Už som sa viac nemohla sústrediť na svoj výsledok a konečný osud. Bez ohľadu na to, ako by sa ku mne Boh správal alebo či by som mala dobrý výsledok, musela som sa úprimne usilovať o pravdu a konať svoju povinnosť najlepšie, ako viem, aby som potešila Božie srdce. Neskôr, keď sa moje zdravie trochu zlepšilo, začala som konať hostiteľské povinnosti.

Potom už som ich z dôvodu prenasledovania a zatýkania zo strany ČKS konať nemohla. Cítila som sa trochu stratená. Ale potom som si pomyslela, že aj keď nemôžem konať svoju povinnosť, stále môžem doma samostatne praktizovať jedenie a pitie Božích slov a viac sa o nich snažiť rozjímať a tiež môžem písať články so skúsenostnými svedectvami, hľadať pravdu a uvažovať nad sebou. Okrem toho, poučiť som sa mohla aj doma. V minulosti som vždy chcela mať posledné slovo a hovoriť z pozície postavenia. Keď sa niečo stalo, hneď som sa hádala. Prejavovala sa v tom moja arogantná povaha, ktorú som potrebovala vyriešiť. Tak som čítala Božie slová a uvažovala nad sebou, a keď sa mi niečo stalo, vedome som sa podriadila, poučila a učila som sa potlačiť samu seba a prijímať usmernenie od druhých. Teraz som stará a nemôžem konať žiadne dôležité povinnosti. Ale Boh hovorí: „Bolo ľahké nasledovať Boha do dnešného dňa? Ponáhľaj sa a sprav zo svojho hľadania pravdy prioritu! Táto etapa diela v posledných dňoch je najdôležitejšou etapou diela, ktoré Boh vykonáva na ľuďoch vo svojom pláne riadenia trvajúcom šesťtisíc rokov. Hľadanie pravdy je niečo, čo Boh od svojho vyvoleného ľudu očakáva zo všetkého najviac. Dúfa, že ľudia kráčajú po správnej ceste, ktorou je hľadanie pravdy.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Prečo sa človek musí usilovať o pravdu) Božie slová ma inšpirujú a chcem sa snažiť usilovať o pravdu. Kým budem žiť, budem sa usilovať o pravdu a usilovne nasledovať Boha!