Xu Hui, Čína

V roku 2010 mi počas lekárskeho vyšetrenia diagnostikovali chronickú hepatitídu B s pozitívnymi antigénmi. Bola som vtedy vystrašená a bála som sa, že jedného dňa môže môj stav prerásť do rakoviny pečene. Keď som počula, že niekto zomrel na rakovinu pečene, vždy mi zovrelo srdce. Ale keďže moja rodina bola chudobná a nemohla si dovoliť liečbu, cítila som, že mám trpký osud, a zmierila som sa s tým, že budem žiť zo dňa na deň. V roku 2020 som mala to šťastie, že som prijala Božie dielo posledných dní. Dozvedela som sa, že jednej sestre diagnostikovali rakovinu krčka maternice, ale keď začala veriť v Boha a aktívne konať svoju povinnosť, ani sa nenazdala a z choroby sa vyliečila. To mi dalo nádej pre môj vlastný stav. Pomyslela som si: „Veriť v Boha je naozaj úžasné. Pokiaľ budem riadne konať svoje povinnosti a nadšene sa vydávať, Boh určite vylieči aj moju chorobu.“ Neskôr som teda aktívne konala svoje povinnosti a stala som sa kazateľkou. Hoci bolo cirkevnej práce pomerne dosť a niekedy som sa cítila vyčerpaná alebo mi bolo fyzicky zle, pri myšlienke na to, že ak budem riadne konať svoje povinnosti, Boh moju chorobu vylieči, sa moje srdce sa uspokojilo a v povinnostiach som sa cítila silnejšia.

Vo februári 2023 som išla do nemocnice na vyšetrenie. Lekár zistil, že mám veľmi vysokú hladinu DNA vírusu hepatitídy B a vírus sa rýchlo replikuje. Okamžite ma poslal na infekčné oddelenie so špecializáciou na ochorenia pečene a s vážnosťou povedal: „Musíte hneď začať užívať lieky, aby sme to mali pod kontrolou. V opačnom prípade by sa z toho mohla s veľkou pravdepodobnosťou vyvinúť cirhóza alebo rakovina pečene.“ Tento výsledok ma zasiahol ako blesk z jasného neba. Bola som nesmierne znepokojená a vystrašená a premýšľala som: „Čo ak sa to naozaj vyvinie do cirhózy alebo rakoviny pečene a ja zomriem?“ V tom období som celé dni žila v negatívnych emóciách strachu, úzkosti a obáv. Rozmýšľala som: „Svoje povinnosti konám, odkedy som začala veriť v Boha. Aj keď ma moja rodina prenasledovala, svojich povinností som sa nevzdala. Prečo sa však moja choroba nezlepšila? Namiesto toho sa zhoršila. Božie dielo sa má práve zavŕšiť, ak teraz zomriem, nestratím nádej na spásu? Nebolo by všetko utrpenie a úsilie, ktoré som vynaložila za posledné dva roky, zbytočné?“ Tieto myšlienky mi trhali srdce a rozrušovali ma. Spomenula som si aj na to, ako mi lekár radil, aby som veľa odpočívala a nepreťažovala sa. Pomyslela som si: „Keďže ma Boh neuzdravil, budem sa musieť o svoje telo lepšie starať. Odteraz sa pri konaní svojich povinností nemôžem príliš namáhať. Ak sa môj stav naozaj zhorší a vyvinie sa z neho rakovina pečene, ktorá bude neliečiteľná, potom môžem naozaj zomrieť.“ V tom čase sa práca na evanjeliu v cirkvách, za ktoré som bola zodpovedná, dostala do istých ťažkostí. Nechcela som sa tým však zaoberať a tieto problémy som včas neriešila, v dôsledku čoho sa práca na evanjeliu zastavila. Počas zhromaždení mi myseľ neustále blúdila a stále som myslela na svoju chorobu. Snažila som sa počas nich hovoriť čo najmenej v obave, že priveľa rozprávania ma vyčerpá. Chýbala mi aj chuť a sila na vybavovanie každodennej pracovnej korešpondencie a svoje povinnosti som konala spomalene. Nesledovala som prácu, ktorú bolo potrebné riešiť, a bez ohľadu na všetky naliehavé úlohy som každý večer chodila spať skoro, lebo som sa bála preťaženia. Dokonca som rozmýšľala, že ako kazateľka skončím a prejdem na menej namáhavú povinnosť. Moje srdce sa postupne stále viac vzďaľovalo od Boha. Už som nechcela čítať Božie slová ani sa modliť a každý deň som sa trápila nad svojou chorobou.

Neskôr so mnou vodca hovoril v duchovnom spoločenstve o možnosti prevziať zodpovednosť za prácu v ďalších dvoch cirkvách. Vedela som, že by som to mala prijať, ale potom som si pomyslela, že zodpovednosť za väčší počet cirkví by mi priniesla viac starostí. Čo ak by sa môj stav v dôsledku prepracovania zhoršil? Spomenula som si aj na môjho vzdialeného príbuzného, ktorému diagnostikovali rakovinu pečene a krátko po začatí liečby zomrel. S týmito vecami na mysli som to odmietla. Vodca so mnou neskôr hovoril v duchovnom spoločenstve o mojom stave a prečítal mi dva úryvky z Božích slov: „Potom sú tu tí, ktorí majú podlomené zdravie, slabú telesnú konštitúciu a nedostatok energie, často ich postihujú závažné alebo menej závažné ochorenia, nedokážu vykonať dokonca ani základné veci potrebné v každodennom živote a nevedia žiť alebo sa pohybovať ako normálni ľudia. Takíto ľudia sa pri vykonávaní svojich povinností neraz cítia nepríjemne a zle; niektorí sú telesne slabí, iní majú skutočné choroby a, samozrejme, niektorí majú to či ono známe alebo potenciálne ochorenie. Keďže majú takéto praktické telesné ťažkosti, často prepadajú negatívnym emóciám a pociťujú smútok, úzkosť a obavy. Čo je dôvodom ich smútku, úzkosti a obáv? Obávajú sa, že keď budú naďalej takto vykonávať svoju povinnosť, vydávať sa Bohu, neúnavne pre Neho pracovať a pritom vždy pociťovať rovnakú únavu, ich zdravie sa bude čoraz viac zhoršovať. Budú vo veku štyridsať alebo päťdesiat rokov pripútaní na lôžko? Sú tieto obavy oprávnené? Uvedie niekto konkrétny spôsob, ako k tomu pristupovať? Kto za to prevezme zodpovednosť? Kto bude zodpovedný? Ľudia s podlomeným zdravím, ktorí nie sú v dobrej telesnej kondícii, pociťujú pre takéto veci smútok, úzkosť a obavy.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) „Hoci narodenie, staroba, choroba a smrť sú medzi ľuďmi konštantami a v živote sa im nedá vyhnúť, existujú ľudia s určitým zdravotným stavom alebo so zvláštnou chorobou, ktorí bez ohľadu na to, či vykonávajú svoje povinnosti alebo nie, upadajú do trápenia, úzkosti a obáv z ťažkostí a chorôb tela; majú obavy ohľadom svojej choroby, obávajú sa mnohých ťažkostí, ktoré im choroba môže spôsobiť, či sa ich choroba stane vážnou, aké budú následky, ak sa stane vážnou, a či na ňu zomrú. V osobitných situáciách a určitých kontextoch tento rad otázok spôsobuje, že sa utápajú v úzkosti, strachu a obavách a nedokážu sa z nich vymaniť; niektorí ľudia dokonca žijú v stave úzkosti, strachu a obáv pre vážnu chorobu, o ktorej už vedia, že ju majú, alebo pre skrytú chorobu, ktorej sa nemajú ako vyhnúť, a tieto negatívne emócie ich ovplyvňujú, zasahujú a ovládajú.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Po prečítaní Božích slov som si uvedomila, že som počas tohto obdobia žila v negatívnych emóciách strachu, úzkosti a obáv zo svojej choroby. Keď lekár počas vyšetrenia povedal, že vírus hepatitídy B sa u mňa veľmi rýchlo replikuje a na jeho kontrolu potrebujem lieky, inak by sa hepatitída mohla rozvinúť do cirhózy alebo rakoviny pečene, začala som sa svojím stavom trápiť. Obávala som sa, že nadmerná práca by mohla moju chorobu zhoršiť, viesť k cirhóze alebo rakovine pečene a že zomriem. Potom by som nemala nádej dosiahnuť spásu. Pri myšlienke na to som bola veľmi skormútená. V mysli som sa zaoberala tým, ako sa dobre starať o svoje telo a zabrániť zhoršeniu svojho stavu. Pri konaní svojich povinností som vôbec nemala zmysel pre bremeno. Práca na evanjeliu v cirkvi narazila na ťažkosti a ja som ich včas nevyriešila, v dôsledku čoho sa táto práca zastavila. V noci sa mi niekedy nechcelo až tak spať a mala som poruke niekoľko naliehavých listov, ktoré som mala vybaviť, keď som však videla, že je už neskoro, rýchlo som si šla ľahnúť bez toho, aby som na ne pohotovo odpovedala. Dokonca som premýšľala nad tým, že prejdem na menej namáhavú povinnosť, aby som sa nemusela príliš trápiť ani pracovať, čo by mohlo zabrániť zhoršeniu môjho stavu. Počas celého dňa ma neustále pohlcovali negatívne emócie a moje srdce sa nedokázalo skutočne venovať povinnostiam. Dokonca som odmietla prevziať aj pridelené povinnosti. Videla som, že sa celý deň zožieram trápením pre svoju chorobu, nie som schopná plniť záväzky, ktoré mám plniť, a že v konaní svojich povinností neprejavujem žiadnu vernosť. Boh ma povýšil a dovolil mi vzdelávať sa v roli kazateľky, dal mi možnosť konať moje povinnosti a získať pravdu. To bola Božia milosť. Napriek tomu som každý deň žila pohltená negatívnymi strachu, úzkosti a obáv. K svojim povinnostiam som pristupovala povrchne a spomalene a neriešila som včas rôzne ťažkosti a problémy v cirkevnej práci, čo spôsobovalo straty v práci. Akým spôsobom som mala zmysel pre zodpovednosť, alebo nejaké svedomie a rozum? Skutočne som si nezaslúžila Božiu spásu! Keď som o tom premýšľala, pociťovala som ľútosť a sebaobviňovanie. V hĺbke duše som si uvedomovala, že život v negatívnych emóciách je veľmi ťaživý a bolestivý. Nielenže to ovplyvňovalo vykonávanie mojich povinností, ale zároveň som tým strácala odhodlanie usilovať sa o pravdu a dosiahnuť spásu. Pri myšlienke na to som pociťovala strach a úzkosť. Nemohla som ďalej žiť v takomto neusporiadanom a zmätenom stave. Potrebovala som sa zbaviť negatívnych emócií strachu a úzkosti a úprimne sa usilovať o pravdu, plniť si svoje povinnosti, a nič neľutovať.

Neskôr som si spomenula na úryvok z Božích slov: „Mnohí vo Mňa veria len preto, aby som ich mohol vyliečiť. Mnohí vo Mňa veria len preto, aby som použil svoju moc na vyhnanie nečistých duchov z ich tela. Mnohí vo Mňa veria jednoducho preto, aby odo Mňa mohli dostať pokoj a radosť. Mnohí vo Mňa veria, len aby odo Mňa požadovali viac materiálneho bohatstva. Mnohí vo Mňa veria, len aby strávili tento život v pokoji a v budúcom živote žili v bezpečí a zdraví. Mnohí vo Mňa veria, aby sa vyhli utrpeniu pekla a dostali nebeské požehnanie. Mnohí vo Mňa veria len kvôli dočasnému pohodliu a nesnažia sa získať nič vo svete, ktorý príde. Keď ľuďom dám svoj hnev a vezmem im všetku radosť a pokoj, ktorý kedysi mali, začnú pochybovať. Keď ľuďom dám utrpenie pekla a vezmen si späť požehnania neba, rozzúria sa. Keď Ma ľudia požiadajú, aby som ich vyliečil, nevšímam si ich a cítim k nim odpor. Opustia Ma, aby hľadali cestu zlej medicíny a mágie. Keď im zoberiem všetko, čo odo Mňa požadujú, všetci bez stopy zmiznú. Preto hovorím, že ľudia vo Mňa veria, lebo Moja milosť je príliš rozsiahla a pretože je príliš veľa výhod, ktoré možno získať.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Čo vieš o viere?) Odhalenie v Božích slovách bolo prenikavé a znepokojujúce. Mala som pocit, akoby ma Boh súdil zoči-voči. Moja viera v Boha bola len o dožadovaní sa Jeho milosti a požehnaní, o vyjednávaní s Bohom a o Jeho vnímaní len ako objektu svojich požiadaviek. Keď som si spomenula na to, ako som prvýkrát uverila v Boha, videla som, že keď niektorí bratia a sestry, ktorí mali nevyliečiteľné choroby, uverili v Boha, uzdravili sa, a tak som dúfala, že keď v Neho uverím, tiež sa vyliečim. S týmto úmyslom získať požehnania som zanechala veci a vydávala sa a bola som veľmi proaktívna v konaní svojich povinností, ako aj ochotná trpieť a platiť cenu. Keď som po tejto poslednej kontrole videla, že môj stav sa nielenže nezlepšil, ale sa zhoršil a dokonca mi hrozí smrť, nedokázala som sa podriadiť a začala som sa sťažovať na Boha a nesprávne Ho chápať. Dokonca som ľutovala, že som zanechala veci a vydala sa Bohu, a už som nechcela konať svoje povinnosti. Cieľom mojej viery v Boha nebolo plniť si povinnosť ako stvorená bytosť, snaživo sa usilovať o pravdu a žiť normálnu ľudskú prirodzenosť, ale žiadať od Boha požehnania. Pri konaní svojich povinností som trpela a platila cenu, aby ma Boh uzdravil. V akom zmysle to bolo konanie mojich povinností? Vyjednávala som s Bohom, využívala som Ho a klamala! Vo všetkom som chránila svoje vlastné záujmy. Vo svojej prirodzenosti som bola príliš sebecká, bez akéhokoľvek svedomia a rozumu! Premýšľala som o tom, ako Pavol vykonal veľa práce, zanechal veci a vydal sa, trpel útrapami a platil cenu a cestoval naprieč krajinami a moriami, aby kázal evanjelium a získal mnoho ľudí. Nenamáhal sa a nepracoval však preto, aby konal svoju povinnosť alebo bral ohľad na Božie úmysly, ale aby získal požehnania nebeského kráľovstva – vyjednával s Bohom. Nakoniec nielenže nezískal Božie schválenie, ale Boh ho aj odsúdil. Moje názory na úsilie vo viere v Boha boli rovnaké ako Pavlove, zamerané na požehnania a výhody. Ak by som sa okamžite neobrátila, môj výsledok by bol ako Pavlov – Boh by ma odsúdil a potrestal. Keby nebolo Božieho zjavenia, neuvažovala by som o sebe ani by som samu seba nepoznala a pokračovala by som na tejto nesprávnej ceste, až by som nakoniec stratila nádej na spasenie. Keď som si to uvedomila, pocítila som veľké výčitky svedomia. Pochopila som, že choroba, ktorej som čelila, bola pre mňa Božou láskou a spásou. Preto som sa k Nemu kajúcne modlila: „Ó, Bože, či už moju chorobu možno vyliečiť alebo nie, chcem sa vzdať svojich nesprávnych úmyslov a plniť svoju povinnosť, aby som Ťa uspokojila.“ Neskôr som vodcovi povedala, že chcem prevziať zodpovednosť za prácu ďalších dvoch cirkví.

Potom som svoje povinnosti konala normálne. Keďže sa však pracovná záťaž zvýšila a každý deň bolo potrebné vybaviť veľa vecí, znovu som sa začala obávať: „Bude ma takéto konanie povinností telesne vyčerpávať? Zhorší sa môj stav pre dlhodobé trápenie a únavu a vyvinie sa z neho cirhóza alebo rakovina pečene?“ Uvedomila som si, že opäť žijem v negatívnych emóciách strachu, obáv a úzkosti. Preto som sa pomodlila k Bohu, prosiac Ho, aby ma vyviedol z toho, že som pohltená svojou chorobou, a dal mi vieru. Neskôr som si prečítala tieto Božie slová: „Či už si chorý alebo máš bolesti, pokiaľ ešte vládzeš s dychom, pokiaľ si stále nažive a pokiaľ ešte vieš hovoriť a chodiť, potom máš energiu, aby si vykonával svoju povinnosť, a mal by si byť pritom disciplinovaný a stáť nohami pevne na zemi. Nesmieš zanechať svoju povinnosť stvorenej bytosti ani zodpovednosť, ktorú ti dal Stvoriteľ. Pokým ešte nie si mŕtvy, mal by si zavŕšiť svoju povinnosť a dobre ju plniť. Niektorí ľudia vravia: ‚Tie veci, čo hovoríš, nie sú veľmi ohľaduplné. Som chorý a ťažko to znášam!‘ Keď je to pre teba ťažké, môžeš si oddýchnuť a môžeš sa o seba postarať a podstúpiť liečbu. Ak si ešte stále želáš vykonávať svoju povinnosť, môžeš znížiť svoju pracovnú záťaž a vykonávať nejakú vhodnú povinnosť, takú, ktorá nebude mať vplyv na tvoje zotavenie. To dokáže, že si vo svojom srdci neopustil svoju povinnosť, že tvoje srdce sa neodklonilo od Boha, že si v srdci nezaprel Božie meno a že si v srdci neopustil túžbu byť riadnou stvorenou bytosťou. Niektorí ľudia hovoria: ‚To všetko som urobil, tak vezme mi Boh túto chorobu?‘ Vezme? (Nie nevyhnutne.) Či už ti Boh tú chorobu vezme alebo nie, či ťa Boh vylieči alebo nie, to, čo robíš, je to, čo by stvorená bytosť mala robiť. Bez ohľadu na to, či si fyzicky schopný vykonávať svoju povinnosti alebo nie, či sa môžeš chopiť akejkoľvek práce alebo nie, či ti zdravie dovoľuje vykonávať tvoju povinnosť alebo nie, tvoje srdce sa nesmie vzdialiť od Boha a vo svojom srdci nesmieš opustiť svoju povinnosť. Týmto spôsobom si splníš svoju zodpovednosť, svoje záväzky a svoju povinnosť – to je oddanosť, ktorej by si sa mal držať. Len preto, lebo už nedokážeš robiť veci svojimi rukami alebo už nedokážeš hovoriť, alebo tvoje oči už nevidia, alebo už nedokážeš hýbať svojím telom, si nesmieš myslieť, že Boh by ťa mal uzdraviť, a ak ťa neuzdraví, tak Ho chceš vo svojom najhlbšom srdci zaprieť, opustiť svoju povinnosť a zanechať Boha. Aká je prirodzenosť takéhoto činu? (Je to zrada Boha.) Je to zrada!“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Po prečítaní Božích slov som našla spôsob praktizovania. Povinnosti sú Božím poverením pre človeka a zodpovednosťou a záväzkom stvorenej bytosti. Je jedno, akej chorobe alebo fyzickej bolesti človek čelí, nemal by sa vzdávať povinnosti, ktorú má konať stvorená bytosť. Boh nemá na ľudí veľké požiadavky. Žiada len, aby si človek v rámci fyzickej odolnosti plnil svoju povinnosť celým srdcom a celou silou, a to by Ho uspokojilo. Pri fyzickej bolesti človek môže primerane odpočívať, užívať lieky a podstupovať liečbu. Môže tiež pravidelnejšie cvičiť a rozumne si rozvrhnúť plán práce a odpočinku. Takto to nebude mať vplyv na konanie jeho povinností.

Neskôr som z Božích slov pochopila, ako sa treba pozerať na smrť. Boh hovorí: „Každý v tomto živote musí čeliť smrti, teda smrť je to, čomu musí čeliť každý na konci svojej cesty. Smrť má však mnoho rôznych atribútov. Jedným z nich je, že v čase, ktorý Boh predurčil, si splnil svoje poslanie a Boh urobí čiaru za tvojím telesným životom a tvoj telesný život sa skončí, hoci to neznamená, že tvoj život sa skončil. Keď je človek bez tela, jeho život sa skončil – je to tak? (Nie.) Forma, v ktorej bude existovať tvoj život po smrti, závisí od toho, ako si sa správal k Božiemu dielu a slovám, kým si bol nažive – to je veľmi dôležité. Forma, v ktorej budeš existovať po smrti, alebo to, či vôbec budeš existovať alebo nie, bude závisieť od toho, aký postoj máš k Bohu a k pravde, kým žiješ. … Je tu ešte niečo, čo treba poznamenať, a to, že záležitosť smrti má rovnakú prirodzenosť ako iné záležitosti. Nie je na ľuďoch, aby si sami vybrali, a už vôbec sa to nedá zmeniť vôľou človeka. Smrť je rovnaká ako akákoľvek iná dôležitá udalosť v živote: je to úplne vec predurčenia a zvrchovanosti Stvoriteľa. Ak by niekto prosil o smrť, nemusí nevyhnutne zomrieť; a ak by prosil o život, nemusí nevyhnutne žiť. To všetko je pod Božou zvrchovanosťou a je to Božie predurčenie, mení to a rozhoduje o tom Božia autorita, Božia spravodlivá povaha a Božia zvrchovanosť a Jeho opatrenia. Preto povedzme, že dostaneš vážnu chorobu, potenciálne smrteľnú vážnu chorobu – nemusíš nevyhnutne zomrieť. Kto rozhoduje o tom, či zomrieš alebo nie? (Boh.) Boh rozhoduje. A keďže Boh rozhoduje a ľudia o takej veci rozhodovať nemôžu, prečo sa potom cítia znepokojene a utrápene? Je to rovnaké ako to, kto sú tvoji rodičia, kedy a kde si sa narodil – ani tieto veci si nemôžeš vybrať. Najrozumnejšou voľbou v týchto záležitostiach je nechať veciam prirodzený priebeh, podriadiť sa a nevyberať si, nevynakladať na túto záležitosť žiadne myšlienky ani energiu a necítiť sa pre ňu utrápene, znepokojene alebo si robiť starosti. Keďže ľudia nie sú schopní vyberať si sami, vynakladať toľko energie a myšlienok na túto záležitosť je hlúpe a nerozumné. … Pretože nie je známe, či zomrieš alebo nie, a nie je známe, či Boh dovolí, aby si zomrel – tieto veci sú neznáme. Konkrétne nie je známe, kedy zomrieš, kde zomrieš, v akom čase zomrieš ani ako sa bude tvoje telo cítiť, keď zomrieš. Keď si lámeš hlavu premýšľaním a uvažovaním o veciach, ktoré nevieš, a pociťuješ pre ne úzkosť a obavy, nerobí to z teba hlupáka? Keďže to z teba robí hlupáka, nemal by si si lámať hlavu nad týmito vecami.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (4)) „Nech už ľudia riešia akúkoľvek záležitosť, vždy by k nej mali pristupovať s aktívnym a pozitívnym postojom a to platí o to viac, keď ide o smrť. Aktívny, pozitívny postoj neznamená súhlasiť so smrťou, čakať na smrť ani pozitívne a aktívne sa usilovať o smrť. Ak to neznamená usilovať sa o smrť, súhlasiť so smrťou ani čakať na smrť, čo to znamená? (Podriadiť sa.) Podriadenie sa je druh postoja k záležitosti smrti a odpútať sa od smrti a nemyslieť na ňu je najlepší spôsob, ako k nej pristupovať.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (4)) Po prečítaní Božích slov som pochopila, že život a smrť každého človeka sú v Božích rukách. Boh dlho vopred plánuje a zariaďuje, kedy a ako v tomto živote zomrieme, a nemá to nič spoločné s tým, či ochorieme alebo nie. Ak aj neochoriem, keď nadíde čas smrti, ktorý mi Boh predurčil, neuniknem jej. Dokonca aj keď dostanem veľmi vážnu chorobu, ak sa moje poslanie neskončilo, Boh mi život len tak ľahko nevezme. Život a smrť človeka sú v Božích rukách a neurčuje ich to, ako sa ľudia o seba starajú. Do otázky života a smrti som však nedokázala preniknúť a žila som v negatívnych emóciách strachu, obáv a úzkosti. Stále som sa obávala, že môj stav sa môže zhoršiť, rozvinúť do rakoviny pečene a viesť k smrti, preto som sa vo svojich povinnostiach vždy držala bokom, nerobila som všetko, čo som mohla, a svoj čas a energiu som míňala na udržiavanie svojho zdravia. Bola som naozaj nevedomá a hlúpa! Teraz som si uvedomila, že aj keby som sa o svoje zdravie dobre starala, ak by som nesplnila svoju povinnosť, nedostala by som Božie schválenie a každý deň, ktorý by som prežila, by bol prázdny, bez akejkoľvek hodnoty a zmyslu. Nakoniec by som po príchode pohromy aj tak musela zomrieť. Spomenula som si na to, keď som sa prvýkrát dozvedela o svojom zhoršujúcom sa stave. Nechcela som čítať Božie slová, nemala som čo povedať v modlitbe a každý deň som chodila skoro spať. Navonok sa moje telo zdalo byť v pohode a dobre udržiavané, necítila som však žiadne Božie vedenie a každý deň som žila bez zmyslu. V srdci som cítila veľkú prázdnotu a muky. Hoci bolo konanie mojej povinnosti trochu vysiľujúce a vyčerpávajúce, pocit pokoja a ľahkosti v mojom srdci sa nedal ničím iným nahradiť. Skutočne som zakúsila, že iba úprimným usilovaním sa o pravdu a plnením svojich povinností môže mať život hodnotu a zmysel a ja sa môžem cítiť pokojne a vyrovnane. Keď som o mesiac išla do nemocnice na kontrolu, lekár povedal, že môj stav sa zlepšil na miernu hepatitídu B a že musím užívať len antivirotiká. Keď som to počula, len ťažko som tomu dokázala uveriť. Vidiac, že všetko je v Božích rukách, som bola Bohu hlboko vďačná.

Po skúsenosti s touto chorobou jasne vidím opovrhnutiahodný úmysel vo svojom úsilí o požehnania prostredníctvom viery v Boha, a uvedomujem si škodu, ktorú spôsobili moje negatívne emócie. Uvedomujem si tiež, že Boh dopustil, aby ma postihla choroba, aby očistil moje prehnané túžby a nerozumné požiadavky voči Nemu, a umožnil mi jasne vidieť škaredú pravdu o mojom skazení satanom, aby som sa mohla úprimne usilovať o pravdu, odvrhnúť svoje skazené povahy a dosiahnuť Božiu spásu. To je Božia láska a spása! Som Bohu zo srdca hlboko vďačná!