Mám vysoký tlak, čo je v mojej rodine dedičné. V roku 2013 ma začali trápiť aj silné bolesti hlavy, ktoré sa objavovali každý deň až dva. Keď zasiahla bolesť, nedokázal som nič robiť. Cítil som celkovú slabosť, nemohol som ani vstať a bolesti hlavy sprevádzali aj boľavé zuby a nevoľnosť. So zistením príčiny mi nepomohlo ani niekoľko návštev veľkých nemocníc. Bolesť bola niekedy taká intenzívna, až som mal sto chutí trieskať si hlavu o stenu a prial som si vlastnú smrť, no pri pohľade na svoju ženu a novorodené dieťa som to vydržal. Moja mama sa so mnou neskôr podelila o evanjelium Všemohúceho Boha posledných dní a ja som do Neho vložil nádej. Myslel som si, že keďže je všemohúci, mohol by ma za to, že v Neho budem veriť celým svojím srdcom, požehnať a vyliečiť moju chorobu. Keď som začal veriť v Boha, môj stav sa trochu zlepšil. Jedného dňa som si prečítal tieto Božie slová: „Tým, ktorí sa Mi úprimne vydajú, určite veľmi požehnám.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 55. kapitola) Bol som nadšený a nabral som ešte silnejšie presvedčenie, že pokiaľ sa Bohu budem snažiť vydávať, tak ma v budúcnosti požehná. Neskôr som sa vzdal svojej dobre platenej práce, aby som sa na plný úväzok venoval svojej povinnosti, a bez ohľadu na to, koľko utrpenia a útrap som znášal, som to robil s ochotou a radosťou. Moje bolesti hlavy sa v tých rokoch výrazne zmiernili a záchvaty sa už neobjavovali tak často. Keď som o niekoľko rokov konal svoju povinnosť mimo domova, stretol som jednu sestru, ktorá bola lekárkou. Povedala mi, že moje bolesti hlavy spôsobuje zápal trojklaného nervu, a predpísala mi lieky, ktoré stáli len niečo vyše desať jüanov. Zápal sa na moje prekvapenie po dvoch mesiacoch ich užívania celkom vytratil. Chronická choroba, ktorou som trpel celé roky, bola fuč a ja som bol radosťou bez seba. Vedel som, že aj keď sa na prvý pohľad zdá, že ma vyliečili lieky, v skutočnosti mi tým Boh udelil milosť. Zdalo sa, že vydávanie sa Bohu naozaj prináša odmeny, a tak som sa konaniu svojej povinnosti venoval ešte viac.

V júli roku 2023 som sa zrazu cítil ustavične malátny a niekedy som mal bolesti hlavy a závraty. Spočiatku som tomu neprikladal veľký význam a myslel som si, že občasné závraty sú vzhľadom na môj vysoký tlak normálne. Po viac ako mesiaci bez akéhokoľvek zlepšenia sa však moje príznaky zhoršili natoľko, že som svoju povinnosť mohol konať iba ráno. Než prišlo popoludnie a večer, hlava sa mi už točila a bolela a stratil som cit v ľavej ruke, a keď závraty začali byť vážne, zvykol som si na chvíľu ľahnúť, aby som si oddýchol. Jedného dňa som vyšiel z kúpeľne a hlava sa mi zatočila tak veľmi, že som sa oprel o stenu a zavrel oči. Po krátkej chvíli som však nečakane odpadol. Po precitnutí som v zátylku pocítil prenikavú bolesť a uvedomil som si, že ležím na betóne. Keď mi môj brat pomohol vstať, všimol som si, že som pri páde zlomil zárubňu dverí a mám vzadu na hlave veľkú hrču. Pomyslel som si: „Dobre, že som pri páde najprv trafil zárubňu. Neviem si ani predstaviť tie následky, ak by som zátylkom narazil priamo na zem!“ Šiel som teda na kontrolu do nemocnice, kde mi diagnostikovali mŕtvicu. Bol som šokovaný, a tak som sa doktora spýtal: „Ako by som mohol mať mŕtvicu v takom mladom veku? Nie je to ochorenie, ktoré postihuje starších ľudí? Nemohla sa stať nejaká chyba?“ Doktor však opakovane potvrdil, že to bola mŕtvica, a postaral sa o to, aby ma hospitalizovali. Povedal, že ak by niekto, kto už v takom mladom veku má upchaté malé krvné cievy, ihneď nepodstúpil liečbu, mohlo by to viesť k upchatiu tých hlavných, čo by bol problém. Doktorove slová ma na srdci ťažili ako kameň. Videl som viacerých starších ľudí s mŕtvicou a niektorí boli vážne ochrnutí na jednu stranu tela, komolili slová, mali pokrivené ústa aj oči a zahmlenú myseľ. Desil som sa toho, že dopadnem ako oni, a premýšľal som: „Ak takto skončím, ako budem môcť jesť a piť Božie slová a konať svoju povinnosť? Ako môžem bez toho, aby som ju konal, získať spásu?“ Tie myšlienky ma znepokojovali a vyvolávali vo mne pocit krivdy a ja som sa začal sťažovať: „Za všetky tie roky som zanechal svoju rodinu aj kariéru. Ani napriek posmeškom a klebetám svojich príbuzných a priateľov som sa nikdy nevzdal viery v Boha. Prešiel som si toľkými ťažkými chvíľami, aby som konal svoju povinnosť. Tak prečo ma Boh neochránil? Prečo dopustil, aby som dostal túto chorobu? Nevedel by som svoju povinnosť konať lepšie, ak by som neochorel?“ Dialo sa to najmä počas môjho pobytu v nemocnici. Bol som tam najmladší spomedzi takmer stovky pacientov, a keď okolití pacienti zistili, že mám toto ochorenie, boli šokovaní a vraveli: „U starších ľudí je táto choroba pochopiteľná, no ako môže ktosi taký mladý ako ty utrpieť mŕtvicu?“ Keď som to počul, cítil som sa ešte horšie. Na jednotke intenzívnej starosti som videl niekoľkých pacientov, ktorí v dôsledku náhlej mŕtvice skolabovali. Z nosa im trčali kyslíkové hadičky a upadali do bezvedomia. Obával som sa, či by som po ďalšom omdletí nedopadol rovnako, a premýšľal som: „Ako som mohol mať takú smolu, že som skončil s takouto chorobou?“ Cítil som úzkosť a nepokoj. Po istom čase liečby sa podarilo dostať moje ochorenie pod kontrolu. Keď som sa vrátil domov, sústredil som sa na starostlivosť o svoje zdravie, bál som sa prílišnej námahy a už som ďalej nemyslel na svoju povinnosť.

Jednu noc som ležal v posteli a uvažoval o tom, ako som posledných pár dní nevenoval pozornosť svojim povinnostiam, ale starostlivosti o svoje zdravie. Cítil som sa trochu previnilo a na ďalší deň som sa pred Bohom pomodlil: „Všemohúci Bože, od chvíle, keď som zistil, že mám mŕtvicu, sa neustále strachujem, že sa vráti a spôsobí, že znova omdliem. Bojím sa, že ak zle spadnem a ohrozí to môj život, nebudem môcť získať spásu, takže nie som v tom správnom stave, aby som konal svoju povinnosť, a trápi ma skôr to, ako si uchovať zdravie. Bože, prosím, daj mi vieru a veď ma k hľadaniu pravdy, aby som svoj stav vyriešil.“ Po modlitbe som si spomenul na Božie slová, ktoré mi istá sestra poslala ešte predtým, než ma hospitalizovali: „Dĺžku života každého človeka vopred určil Boh. Choroba môže byť z lekárskeho hľadiska nevyliečiteľná, ale ak tvoj život musí z Božieho pohľadu ešte pokračovať a tvoj čas ešte neprišiel, potom nemôžeš zomrieť, aj keby si chcel. Ak ti dal Boh poverenie a tvoje poslanie sa ešte neskončilo, potom nezomrieš ani na chorobu, ktorá sa považuje za smrteľnú – Boh ťa ešte nevezme. Aj keď sa nebudeš modliť a hľadať pravdu, nebudeš sa snažiť liečiť svoju chorobu alebo dokonca liečbu odložíš, nezomrieš. To platí najmä pre tých, ktorí dostali poverenie od Boha – keď ešte nenaplnili svoje poslanie, bez ohľadu na to, aká choroba ich postihne, nesmú hneď zomrieť; musia žiť až do posledného okamihu naplnenia svojho poslania. Máš takúto vieru? Ak nie, budeš Bohu ponúkať len nejaké povrchné modlitby, hovoriac: ‚Bože! Musím splniť poverenie, ktoré si mi dal. Svoje posledné dni chcem stráviť tak, že Ti budem verný, aby som za sebou nezanechal žiadne výčitky. Musíš ma ochrániť!‘ Aj keď sa takto modlíš, ak sa neujmeš iniciatívy a nebudeš hľadať pravdu, potom nebudeš mať vôľu a silu uplatňovať vernosť. Keďže nie si ochotný zaplatiť skutočnú cenu, často používaš tento druh výhovorky a túto metódu, aby si sa modlil k Bohu a vyjednával s Ním – je toto človek, ktorý sa usiluje o pravdu? Ak by sa tvoja choroba vyliečila, naozaj by si bol schopný dobre vykonávať svoju povinnosť? Nie nevyhnutne. Skutočnosť je taká, že bez ohľadu na to, či má tvoje vyjednávanie vyliečiť tvoju chorobu a uchrániť ťa pred smrťou alebo či ním sleduješ iný úmysel či cieľ, z Božieho pohľadu platí, že ak dokážeš konať svoju povinnosť a si stále užitočný a ak Boh rozhodol, že máš byť použitý, potom nezomrieš. Nebudeš môcť zomrieť, aj keby si chcel. Ak však budeš robiť problémy a páchať najrôznejšie zlé skutky a dráždiť Božiu povahu, zomrieš rýchlo; tvoj život bude ukončený. Dĺžku života každého človeka určil Boh ešte pred stvorením sveta. Ak sa ľudia dokážu podriadiť Božím opatreniam a ovládaniam, potom bez ohľadu na to, či trpia chorobou, alebo nie a či im zdravie slúži, alebo nie, budú žiť toľko rokov, koľko im Boh vopred určil. Máš takúto vieru? Ak to uznávaš len z hľadiska učenia, potom nemáš pravú vieru a je zbytočné hovoriť ľubozvučné slová; ak z hĺbky srdca potvrdíš, že to Boh urobí, tvoj prístup a spôsob praktizovania sa prirodzene zmenia.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Vďaka čítaniu Božích slov som pochopil, že ľudský život, jeho dĺžka a smrť sú všetko veci, o ktorých rozhoduje Boh. Keď sa poslanie človeka na zemi skončí, skončí sa jeho životnosť a s ňou aj jeho život. No ak sa jeho poslanie ešte nenaplnilo, tak sa jeho život neskončí, nech už je jeho choroba akokoľvek vážna. Uvedomil som si, že čas smrti človeka nemá nič spoločné s jeho chorobami, no je naopak určený Božím rozhodnutím. Pomyslel som na niektorých bratov a sestry, ktorým diagnostikovali veľmi vážne choroby. Lekári vyhlásili, že už im veľa času neostáva, no ich choroby sa nakoniec aj tak zázračne vyliečili. A počul som aj o prípade, v ktorom jeden malý chlapec zomrel na nádchu. Ukazovalo mi to, že život ani smrť človeka vôbec nesúvisia s vážnosťou jeho choroby, no určuje ich Božie rozhodnutie. Akurát som predtým túto otázku nevnímal jasne. Po tom, čo som sa dozvedel, že mám mŕtvicu, som žil v stave strachu a obáv. Bál som sa, že sa moje ochorenie zhorší, že možno znova odpadnem a že možno zažijem nešťastný pád, ktorý ohrozí môj život a spôsobí, že stratím príležitosť získať spásu. Dokonca som sa sťažoval, prečo ma Boh neochránil a dovolil, aby som takto ochorel. Moje nadšenie pre konanie povinnosti sa v dôsledku toho zmenšilo a sústredil som sa len na udržanie si svojho zdravia, čo zjavilo, že som nemal pravú vieru v Bohu. Teraz som pochopil, že môžem akurát upokojiť svoje srdce, dobre a svedomito konať svoju povinnosť, zveriť svoj život aj smrť Bohu a dovoliť Mu, aby všetko ovládal. Keď som takto zmýšľal, už som sa necítil taký smutný a ustaraný ako predtým a moje srdce sa mohlo naplno venovať konaniu povinnosti.

Neskôr som si prečítal tieto Božie slová: „Niektorí ľudia si myslia, že viera v Boha by im mala priniesť pokoj a radosť, a že ak sa ocitnú v nejakej situácii, stačí, aby sa modlili k Bohu, a Boh ich vypočuje, udelí im milosť a požehnania a zabezpečí, aby im všetko išlo pokojne a hladko. Cieľom ich viery v Boha je hľadať milosť, získať požehnania a tešiť sa z pokoja a šťastia. Práve pre tieto názory zanechávajú svoju rodinu alebo odchádzajú zo zamestnania, aby sa vydávali Bohu, a dokážu znášať útrapy a platiť cenu. Veria, že pokiaľ zanechávajú veci, vydávajú sa Bohu, znášajú útrapy a usilovne pracujú, prejavujúc výnimočné správanie, získajú Božie požehnania a priazeň, a že bez ohľadu na to, s akými ťažkosťami sa stretnú, pokiaľ sa budú modliť k Bohu, On ich vyrieši a vo všetkom im otvorí cestu. Takýto názor zastáva väčšina ľudí, ktorí veria v Boha. Ľudia majú pocit, že tento názor je legitímny a správny. Schopnosť mnohých ľudí udržať si vieru v Boha celé roky bez toho, aby sa vzdali svojej viery, priamo súvisí s týmto názorom. Myslia si: ‚Toľko som sa vydával Bohu, moje správanie bolo také dobré a nespáchal som žiadne zlé skutky, Boh ma určite požehná. Keďže som veľa trpel, zaplatil veľkú cenu za každú úlohu a robil som všetko podľa Božích slov a požiadaviek bez toho, aby som urobil nejakú chybu, Boh by ma mal požehnať; mal by zabezpečiť, aby mi všetko išlo hladko a aby som mal často pokoj a radosť v srdci a tešil sa z Božej prítomnosti.‘ Nie je to ľudská predstava a výmysel? Z ľudského pohľadu sa ľudia tešia z Božej milosti a dostávajú výhody, takže má zmysel, že pre to musia trochu trpieť, a oplatí sa vymeniť toto utrpenie za Božie požehnania. To je mentalita uzatvárania obchodov s Bohom. Z pohľadu pravdy a z Božej perspektívy to však zásadne nezodpovedá princípom Božieho diela ani normám, ktoré Boh od ľudí vyžaduje. Je to celkom zbožné želanie, čisto ľudská predstava a výmysel o viere v Boha. Či už to zahŕňa uzatváranie obchodov s Bohom alebo požadovanie vecí od Boha, alebo to obsahuje ľudské predstavy a výmysly, v každom prípade nič z toho nie je v súlade s Božími požiadavkami ani to nezodpovedá Božím princípom a normám pre požehnávanie ľudí. Toto transakčné myslenie a pohľad na vec predovšetkým uráža Božiu povahu, ale ľudia si to neuvedomujú. Keď to, čo Boh robí, nie je v súlade s predstavami ľudí, rýchlo sa v ich srdci objavia sťažnosti a nedorozumenia voči Nemu. Dokonca sa cítia ukrivdení a potom sa začnú s Bohom dohadovať a môžu Ho dokonca súdiť a odsudzovať. Bez ohľadu na to, aké predstavy a nedorozumenia si ľudia vytvoria, Boh zo svojej perspektívy nikdy nekoná a s nikým nezaobchádza podľa ľudských predstáv a želaní. Boh vždy robí to, čo chce, podľa vlastného uváženia a na základe svojej povahy-podstaty. Boh má princípy v tom, ako zaobchádza s každým človekom; nič, čo robí každému človeku, nie je založené na ľudských predstavách, výmysloch alebo preferenciách – to je aspekt Božieho diela, ktorý je najviac v rozpore s ľudskými predstavami. Keď Boh pre ľudí usporiada prostredie, ktoré je v úplnom rozpore s ich predstavami a výmyslami, vytvoria si v srdci predstavy, súdy a odsúdenia voči Bohu a môžu Ho dokonca zaprieť. Môže potom Boh uspokojiť ich potreby? Rozhodne nie. Boh nikdy nezmení spôsob, akým pôsobí, a svoje túžby podľa ľudských predstáv. Kto sa teda musí zmeniť? Sú to ľudia. Ľudia musia upustiť od svojich predstáv, prijať a zažiť prostredie, ktoré usporiadal Boh, a podriadiť sa mu a hľadať pravdu, aby vyriešili svoje vlastné predstavy, namiesto toho, aby merali to, čo Boh robí, na základe svojich predstáv s cieľom vidieť, či je to správne. Keď ľudia trvajú na tom, že sa budú držať svojich predstáv, vyvinie sa u nich odolávanie voči Bohu – deje sa to prirodzene. V čom spočíva koreň odolávania? Spočíva v skutočnosti, že to, čo ľudia zvyčajne majú v srdci, sú bezpochyby ich predstavy a výmysly, a nie pravda. Preto keď sa stretnú s tým, že Božie dielo nie je v súlade s ľudskými predstavami, ľudia sa môžu vzoprieť Bohu a vynášať proti Nemu súdy. To dokazuje, že ľuďom v zásade chýba srdce podriadené Bohu, ich skazená povaha nie je ani zďaleka očistená a v podstate žijú podľa svojej skazenej povahy. K dosiahnutiu spásy majú ešte stále neuveriteľne ďaleko.“ (Slovo, zv. V: Povinnosti vodcov a pracovníkov. Povinnosti vodcov a pracovníkov (16)) „ Niektorí ľudia bez ohľadu na prostredie, s ktorým sa stretávajú, nehľadajú pravdu. Namiesto toho hodnotia všetky prostredia, ktoré Boh ovláda, na základe svojich predstáv, výmyslov a toho, či im to prináša alebo neprináša úžitok. Ich úvahy sa vždy točia okolo ich vlastných záujmov; vždy im záleží na tom, aký veľký úžitok môžu získať, ako veľmi môžu byť uspokojené ich záujmy, pokiaľ ide o materiálne veci, peniaze a telesné pôžitky; a vždy sa rozhodujú a zaobchádzajú so všetkým, čo Boh usporadúva, na základe týchto faktorov. A nakoniec sa po lámaní si hlavy rozhodnú nepodriadiť sa prostrediu, ktoré Boh usporiadal, ale uniknúť a vyhnúť sa mu. Pre svoje odolávanie, odmietanie a vyhýbanie sa vzďaľujú od Božích slov, prichádzajú o životné skúsenosti a trpia stratami, čo im vnáša do srdca bolesť a trápenie. Čím viac sa takémuto prostrediu bránia, tým väčšie a silnejšie utrpenie znášajú. Keď nastane takáto situácia, tá trocha viery, ktorú majú v Boha, je nakoniec rozdrvená. V tejto chvíli všetky predstavy, ktoré dominujú ich srdcu, naraz vzbĺknu: ‚Tak dlho som sa vydával bohu, a predsa som nečakal, že so mnou bude boh takto zaobchádzať. Boh je nespravodlivý, nemiluje ľudí! Boh povedal, že tí, ktorí sa Mu úprimne vydávajú, budú určite veľmi požehnaní. Úprimne som sa vydával bohu, zanechal som svoju rodinu a kariéru, znášal som útrapy a tvrdo som pracoval – prečo ma boh veľmi nepožehnal? Kde sú božie požehnania? Prečo ich nemôžem cítiť ani vidieť? Prečo boh zaobchádza s ľuďmi nespravodlivo? Prečo boh nedrží svoje slovo? Ľudia hovoria, že boh je verný, ale prečo to nemôžem cítiť? Ak odhliadneme od všetkého ostatného, len v tomto prostredí som vôbec nepocítil, že boh je verný!‘ Keďže ľudia majú predstavy, ľahko sa nimi dajú oklamať a zviesť. Aj keď Boh usporadúva prostredia pre zmenu povahy ľudí a pre ich životný rast, ľudia to ťažko prijímajú a zle Ho chápu. Myslia si, že to nie je Božie požehnanie a že Boh ich nemá rád. Domnievajú sa, že sa úprimne vydávali Bohu, ale Boh nesplnil svoje sľuby. Títo ľudia, ktorí sa neusilujú o pravdu, sú tak ľahko zjavení prostredníctvom jedinej skúšky nejakého drobného prostredia.“ (Slovo, zv. V: Povinnosti vodcov a pracovníkov. Povinnosti vodcov a pracovníkov (16)) Boh odhaľuje, že v Neho ľudia veria s určitou predstavou. Myslia si, že pokiaľ zanechávajú veci a vydávajú sa Bohu, znášajú utrpenie a prinášajú Mu obety, Boh by ich mal požehnať, bdieť nad nimi, chrániť ich a dať im pokoj v duši aj radosť. Keď ich Boh neuspokojí podľa ich predstáv, hádajú sa s Ním, mylne Ho chápu a sťažujú sa na Neho. A presne to som spravil. Keď som sprvu začal veriť v Boha, myslel som si, že pokiaľ v Neho pri konaní povinnosti celým srdcom verím a som ochotný znášať útrapy a platiť cenu, Boh ma požehná a moje zdravie sa zlepší. Poháňaný týmto názorom som za tie roky zanechal svoju rodinu aj kariéru, aby som konal svoju povinnosť, a neodkladal som ju dokonca ani vtedy, keď mi môj zápal trojklaného nervu spôsoboval silné bolesti hlavy alebo sa mi z vysokého tlaku točila hlava, zvracal som a bol som celkovo slabý. Často som sa utešoval myšlienkou, že Boh zváži moje utrpenie a vydávanie sa, bude nado mnou bdieť a chrániť ma a v budúcnosti ma obdarí bohatými požehnaniami. Lenže keď som zistil, že mám mŕtvicu, cítil som sa ukrivdený. Myslel som si, že ma Boh nepožehnal dobrým zdravím a že naopak dopustil, aby som dostal túto chorobu, takže ma namiesto požehnaní postihlo nešťastie. Napĺňalo ma to voči Nemu nepochopením a sťažnosťami a dokonca som sa s Ním hádal: „Nevedel by som svoju povinnosť konať lepšie, ak by som bol zdravý?“ Uvedomil som si, že som sa s Bohom po všetky tie roky, čo som v Neho veril, skrátka snažil vyjednávať a dožadovať sa vecí. Keď vyliečil moju chorobu, bol som vo svojej povinnosti nadšený a svedomitý, no keď ma neuspokojil, moja motivácia konať ju a vydávať sa Mu zoslabla. Bol som iba opovrhnutiahodná nula, rozhodnutá pomáhať iba sebe, horlivo sa usilovať o požehnania a vyhýbať sa útrapám. Naozaj som bol celkom sebecký! Moje úsilie bolo jednoznačne zamerané iba na mňa samého a získavanie požehnaní, no ja som aj tak vznešene tvrdil, že to bolo v snahe uspokojovať Boha a konať svoju povinnosť. Aké nehanebné!

Neskôr som si prečítal jeden úryvok, kde Boh rozoberá stav ľudí, ktorí v Neho veria iba za účelom získavania požehnaní. Boh hovorí: „Čo je najväčším problémom v ich vzťahu s Bohom? Je to to, že sa vôbec nikdy nepovažovali za stvorenú bytosť a Boha ani v najmenšom nepovažovali za Stvoriteľa, ktorého by mali uctievať. Od začiatku svojej viery v Boha sa k Nemu správali ako k dojnej krave, k truhlici s pokladom; považovali Ho za bódhisattvu, ktorý ich má vyslobodiť z utrpenia a nešťastia, a sami seba považovali za nasledovníka tohto bódhisattvu, tejto modly. Mysleli si, že veriť v Boha je ako veriť v Budhu, kde stačí jesť vegetariánsku stravu, recitovať sväté písmo, často páliť kadidlo a klaňať sa, aby dostali, čo chcú. A tak sa všetky príbehy, ktoré sa vytvorili po tom, čo uverili v Boha, odohrali vo sfére ich predstáv a výmyslov. Nevykazovali žiadny z prejavov stvorenej bytosti, ktorá prijíma pravdu od Stvoriteľa, ani žiadnu z podriadeností, ktoré by stvorená bytosť mala mať voči Stvoriteľovi; bolo tam iba neustále vyžadovanie, neustále kalkulovanie a ustavičné žiadanie. To všetko nakoniec viedlo k rozpadu ich vzťahu s Bohom. Takýto vzťah je transakčný a nikdy nemôže obstáť; je len otázkou času, kedy budú takíto ľudia zjavení.“ (Slovo, zv. V: Povinnosti vodcov a pracovníkov. Povinnosti vodcov a pracovníkov (16)) Keď som Jeho slová dočítal, cítil som sa hlboko zahanbený. To, čo Boh opísal, bol presne môj názor a moje úsilie. Ľudia, ktorí uctievajú Budhu či Kuan Jin, ich považujú za zdroj bohatstva a ochrany. Klaňajú sa im, pália kadidlo, stávajú sa vegetariánmi a recitujú budhistické písma, aby to vymenili za veci, po ktorých túžia, získali povýšenia, zbohatli a udržali svoju rodinu zdravú. Ich úsilie slúži výlučne ich osobnému prospechu. Aj ja som sa po tom, čo som uveril v Boha, podobne mylne domnieval, že pokiaľ sa ľudia vo viere v Neho vydávajú a prinášajú obete, budú odmenení v tom, že nad nimi bude bdieť, chrániť ich a obdarúvať ich nekonečnou milosťou. Správal som sa k Bohu ako k talizmanu, ktorý mi mal dávať milosť a pokoj mysle. Keď mi diagnostikovali mŕtvicu, sťažoval som sa, že na mňa nedal pozor a neochránil ma. Hádal som sa a kládol som si požiadavky, neprejavoval som Bohu ani trochu podriadenosti, a tak som sa k Nemu vôbec nesprával ako k Bohu. Čím sa môj názor na vieru líšil od názoru tých, ktorí uctievali Budhu alebo Kuan Jin? V posledných dňoch sa hlavné Božie dielo spája s vyjadrovaním pravdy, aby ľudí napomínal a súdil a aby ich tak očistil a spasil. No ja som sa neusiloval o pravdu, ale skôr pristupoval k Bohu ako k Budhovi či Kuan Jin a veril, že ľuďom udelí výhody na základe ich viditeľného prínosu a úsilia. Jasne to odrážalo názor pochybovačov, a čo viac, bolo to istou formou rúhania sa Bohu! Spomenul som si aj na biblický príbeh o piatich tisíckach ľudí, ktorí Pána Ježiša nasledovali na horu. Nesnažili sa počuť Jeho učenia – išlo im o požehnania a milosť. Vnímali Pána len ako dobrodinca, boli ľuďmi, ktorí sa snažili nasýtiť chlebom, a Pán Ježiš vieru takýchto ľudí neuznával. Aj ja som veril v Boha, aby som sa od Neho snažil získať zisk a prospech. Nebola to pravá viera, no skôr názor pochybovača, ktorý sa snaží nasýtiť chlebom, a Boh by ma napokon určite odmietol a vyradil rovnako. V srdci som pocítil strach a predstúpil som pred Neho v modlitbe: „Ó, Bože, po všetky tie roky, čo som v Teba veril, som sa k Tebe správal ako k niekomu, koho môžem žiadať o milosť, veril som v Teba s tým istým názorom, aký majú tí, ktorí uctievajú Budhu a Kuan Jin, a rovnako ako oni som od Teba žiadal milosť a požehnania. No tento názor je nesprávny a som ochotný kajať sa a zmeniť smer.“

Neskôr som si prečítal jeden úryvok z Božích slov: „Boh hovorí: ‚Tých, ktorí sa Mi úprimne vydávajú, určite veľmi požehnám.‘ Nie sú tieto slová pravdivé? Tieto slová sú stopercentnou pravdou. Nie je v nich žiadna impulzívnosť ani klamstvo. Nie sú to lži ani veľkolepo znejúce myšlienky, a už vôbec nie nejaký druh duchovnej teórie – sú pravdou. Čo je podstatou týchto slov pravdy? Ide o to, že musíš byť úprimný, keď sa vydávaš Bohu. Čo znamená ‚úprimný‘? Ochotný a bez nečistôt; nie motivovaný peniazmi alebo slávou a určite nie pre svoje vlastné úmysly, túžby a ciele. Vydávaš sa Bohu nie preto, lebo si k tomu nútený, alebo preto, lebo si podnecovaný, nahováraný či zatiahnutý, ale skôr to vychádza z tvojho vnútra, dobrovoľne; rodí sa to zo svedomia a z rozumu. To je to, čo znamená byť úprimný. Z hľadiska ochoty vydávať sa Bohu je to to, čo znamená byť úprimný. Ako sa potom úprimnosť prejavuje v praxi, keď sa vydávaš Bohu? Nedopúšťaš sa klamstva ani podvádzania, neuchyľuješ sa k úskokom, aby si sa vyhol práci, a nerobíš veci povrchne; venuješ celé svoje srdce a myseľ, robíš všetko, čo môžeš, a tak ďalej – je príliš veľa podrobností, aby sa tu dali spomenúť! Stručne povedané, byť úprimným zahŕňa pravdu-princípy. Za Božími požiadavkami na človeka sa skrýva norma a princíp.“ (Slovo, zv. V: Povinnosti vodcov a pracovníkov. Povinnosti vodcov a pracovníkov (16)) Z Božích slov som pochopil pravý význam slov „Tých, ktorí sa Mi úprimne vydávajú, určite veľmi požehnám“. Tento výrok je určený tým, ktorí sa oddane usilujú o pravdu a plnia si povinnosti, aby uspokojili Boha. Nehľadajú osobný zisk ani Bohu mylne nerozumejú a zoči-voči pohromám sa na Neho nesťažujú. Dokážu ochotne zanechať veci a vydávať sa Bohu a Jemu sú takíto ľudia milí, takže v budúcnosti určite dostanú Jeho požehnania. Vezmime si napríklad Jóba: vždy nasledoval Božiu cestu, často sa k Nemu modlil a prinášal Mu obety. Nevinil Ho ani vtedy, keď prišiel o majetok a deti a trápili ho bolestivé vredy. Namiesto toho povedal: „Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno.“ (Jób 1, 21) Jób naozaj uctieval Boha. Nesprával sa k Nemu ako k predmetu svojich požiadaviek, a už vôbec nevnímal svoje zvyčajné zbožné skutky alebo obety ako kapitál, ktorým môže získať milosť a požehnania. Keď všetko stratil, tak sa na Boha nesťažoval. K Božím požehnaniam nakoniec viedla až jeho pravá viera a podriadenosť. Keď som sa pozrel na seba, uvedomil som si, že som Božím slovám nerozumel správne. Mylne som si myslel, že kým vo svojej viere dokážem zanechať veci, vydávať sám seba, znášať utrpenie a platiť cenu, nakoniec získam požehnania, pokoj a zdravie. Môj spôsob usilovania sa bol presným opakom toho Jóbovho. Použil som svoje obety a vydávanie sa ako prostriedok, ako sa u Boha dožadovať milosti a požehnaní, a veril som v Neho len kvôli vlastným sebeckým túžbam a osobnému zisku. Dokonca som sa na Boha sťažoval, keď som čelil chorobe. Skutočne som sa hanbil, pretože som sa s Jóbom vôbec nemohol porovnať. Až teraz som pochopil, že som stvorená bytosť a mal by som v Boha veriť a uctievať Ho. Konanie povinnosti je mojou zodpovednosťou, je úplne prirodzené a oprávnené a nemá nič spoločné s dostávaním požehnaní ani prežívaním nešťastia. Dokonca aj zoči-voči nepriazni osudu a chorobe by som sa stále mal podriadiť Bohu a pevne si stáť za svojím svedectvom.

V marci roku 2024 som zažil opätovnú mŕtvicu. Stratil som cit v ľavej ruke a neustále sa mi točila hlava. Bál som sa, že ak opäť spadnem a bude to vážne, nebudem môcť konať svoju povinnosť – a ako by som sa potom mohol usilovať o spásu? Pri pohľade na bratov v mojom okolí, ktorí boli všetci zdravší ako ja, som cítil závisť a premýšľal som: „Prečo aj ja nemôžem mať zdravé telo ako všetci ostatní?“ Pri týchto myšlienkach som si uvedomil, že sa znovu sťažujem, a prečítal som si tieto Božie slová: „Požehnania, milosť, odmeny, koruny – to, kto a ako dostane všetky tieto veci, je na Bohu. Prečo je to na Bohu? Tieto veci patria Bohu; nie sú majetkom, ktorý je spoločným vlastníctvom človeka a Boha a ktorý si môžu rovnomerne rozdeliť. Patria Bohu a Boh ich udeľuje tým, ktorým sľúbil, že im ich udelí. Ak Boh nesľúbi, že ich udelí tebe, stále by si sa Mu mal podriadiť. Ak z tohto dôvodu prestaneš veriť v Boha, aké problémy to vyrieši? Prestaneš byť stvorenou bytosťou? Môžeš uniknúť Božej zvrchovanosti? Boh má stále zvrchovanosť nad všetkými vecami a to je nemenná skutočnosť. Identitu, postavenie a podstatu Boha nemožno nikdy stotožniť s identitou, postavením a podstatou človeka a tieto veci sa nikdy nezmenia – Boh bude navždy Bohom a človek bude navždy človekom. Ak to človek dokáže pochopiť, čo by mal potom robiť? Mal by sa podriadiť Božej zvrchovanosti a Božím opatreniam – to je najrozumnejší spôsob, ako postupovať, a okrem toho niet inej cesty, ktorú si možno zvoliť.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Dvanásty bod) Božie slová mi včas otvorili oči. Mal by som svoju identitu a postavenie vidieť jasne. Som iba stvorená bytosť, zatiaľ čo Boh je Stvoriteľ, a predsa som Mu chcel neustále diktovať, ako by mal konať a ako so mnou zaobchádzať. Bolo to nerozumné. Bál som sa, že ak sa moja mŕtvica vráti a nebudem môcť konať svoju povinnosť, stratím svoju príležitosť byť spasený, a tak som od Boha vyžadoval, aby mi dal to isté dobré zdravie, aké mali ostatní bratia. Aj to poukazovalo na nedostatok podriadenosti! Mal by som sa podriadiť Božej zvrchovanosti a opatreniam a čo najlepšie konať svoju povinnosť – takýto rozum by som mal mať. Predstúpil som teda pred Boha, aby som sa pomodlil: „Ó, Bože, chráň ma pred sťažovaním, nech už sa moja mŕtvica vráti akákoľvek vážna, aby som sa mohol pevne držať svojej povinnosti.“ O niekoľko dní neskôr som zašiel na kontrolu do nemocnice. Doktor povedal, že môj stav sa už celkom podarilo dostať pod kontrolu a vystačím si s užívaním liekov. Keď som túto správu začul, bol som veľmi šťastný. Pri pomyslení na to, že od mojej poslednej liečby ubehlo sedem mesiacov a ja som ešte stále vedel normálne konať svoje povinnosti, som videl, že to bolo všetko Božou milosťou, a bol som Mu za Jeho milosrdenstvo naozaj vďačný.

Všemohúci Boh hovorí: „Keď Boh zariadi, aby niekto ochorel, či už veľmi, alebo len mierne, nerobí to preto, aby si ocenil, aké je to byť chorý, ako ti choroba ubližuje, aké nepríjemnosti a problémy ti spôsobuje a aké nespočetné pocity v tebe vyvoláva – Jeho cieľom nie je dosiahnuť, aby si ocenil chorobu vďaka tomu, že budeš sám chorý. Skôr chce, aby si si z nej zobral ponaučenie, naučil sa chápať Božie úmysly, spoznal skazené povahy a nesprávne postoje, ktoré zaujímaš voči Bohu, keď si chorý, a zistil, ako sa podriadiť Božej zvrchovanosti a opatreniam, aby si mohol dosiahnuť skutočnú podriadenosť voči Bohu a dokázal si pevne stáť za svojím svedectvom – toto je úplne kľúčové. Boh ťa chce prostredníctvom choroby zachrániť a očistiť. Čo chce na tebe vyčistiť? Chce očistiť všetky tvoje prehnané túžby a požiadavky na Neho, a dokonca aj rôzne výpočty, súdy a plány, ktoré za každú cenu pripravuješ, aby si prežil a žil. Boh ťa nežiada, aby si plánoval, nežiada ťa, aby si súdil, a nepovoľuje ti, aby si mal voči Nemu prehnané túžby. Žiada len, aby si sa Mu podriadil a pri praktizovaní a prežívaní podriaďovania sa spoznal svoj vlastný postoj voči chorobe a voči týmto telesným stavom, ktoré na teba zosiela, ako aj k vlastným osobným želaniam. Keď budeš tieto veci poznať, dokážeš oceniť, nakoľko je pre teba prospešné, že Boh pre teba pripravil chorobu alebo ti zoslal tieto telesné stavy; a dokážeš oceniť, ako ti pomáhajú meniť vlastnú povahu a dosiahnuť spásu a vstup do života.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Znova a znova som si čítal tento úryvok z Božích slov a cítil som, že táto choroba v sebe niesla úprimný Boží úmysel. Boh ma zamýšľal spasiť a pomôcť mi pochopiť seba samého, čo by viedlo k premene mojej povahy. Keď som začal veriť v Boha, mal som v úmysle získať požehnania. No v priebehu rokov som tomuto svojmu úmyslu skutočne nerozumel. Boh je svätý, takže ak by sa moja skazená povaha do konca Jeho diela nevyriešila, zabránila by mojej spáse. Táto choroba zjavila moju túžbu po požehnaniach a moje požiadavky a predstavy vo vzťahu k Bohu a podnietila ma k hľadaniu pravdy, pokániu a zmene. To pre mňa bolo Božou spásou. No ja som Jeho úmysel nechápal, prechovával som voči Nemu neporozumenie a sťažoval som sa na Neho. Pripomínal som dieťa, ktoré sa vybralo po ceste páchania zločinu. Keď rodičia používajú tvrdé opatrenia, aby dieťaťu pomohli napraviť jeho spôsoby, ich úmysly sú zamerané na jeho dobro. No ak toto dieťa nerozumie ich srdciam a má pocit, že sa oňho rodičia nestarajú, správa sa k nim nerozumne a zdrvujúco. Nie som ja iba nevedomé dieťa, ktoré nie je schopné rozlíšiť dobré od zlého? Boh ma aj napriek mojim nedorozumeniam a sťažnostiam stále pokojne viedol svojimi slovami a pomáhal mi prebudiť sa z môjho negatívneho a vzdorovitého stavu. Čím viac som o tom premýšľal, tým väčšiu hanbu a vinu som cítil. Odteraz už mi bude jedno, či sa moja choroba zlepší alebo zhorší. Nechcem Ho mylne chápať ani sa na Neho sťažovať, ani keby ohrozovala môj život. Som ochotný podriadiť sa Božím opatreniam a ovládaniam.

Po tom, čo som zažil túto chorobu, som trochu porozumel svojmu úmyslu usilovať sa o požehnania a skutočne som ocenil úprimné Božie snahy spasiť ľudí. Som naozaj vďačný za Jeho vedenie, vďaka ktorému som toto získal!