V roku 2003 som prijala dielo Všemohúceho Boha posledných dní. Bola som naozaj vzrušená, pretože náš dlho očakávaný Pán Ježiš sa konečne vrátil. Potom som išla aktívne zvestovať evanjelium, chcela som sa podeliť o túto veľkú novinu s viacerými ľuďmi, ktorí túžia po Božom zjavení. Bez ohľadu na to ako ma pobožní ľudia zadržiavali, búšili do mňa alebo ma preklínali, alebo ako sa ma veľký červený drak pokúšal prenasledovať a uväzniť, ja som pokračovala vo zvestovaní evanjelia. Po nejakom čase sa mi bez operácie zázračne vyliečil nádor na prsníku, ktorý som mala dlhé roky, príjem nášho rodinného podniku sa zdvojnásobil a odvtedy vkladám ešte viac úsilia do mojich povinností. Bez ohľadu na to, kde, ako ďaleko, alebo za akých ťažkých podmienok som evanjelium zvestovala, naozaj som to chcela robiť. V roku 2012 som pracovala ako cirkevná vodkyňa a mala som veľa povinností, takže som sa nejaký čas doma neukázala. Jedného dňa som cestou na zhromaždenie stretla syna. Povedal mi, že mojej vnučke našli zhubný nádor na mozgu, a hoci minuli stotisíce jüanov, nedokázali ju vyliečiť. A že doktor povedal, že jej zostávajú len dva mesiace života. Otriaslo to mojim vnútrom a v hlave sa mi ozývalo: „Panebože, ako môže mať také mladé dievča takú chorobu?“ Keď som prišla domov, videla som vnučku s obviazanou hlavou a na jedno oko už bola slepá, no aj tak ešte tancovala pred televízorom. Pocítila som nával ľútosti a nedokázala som prijať túto skutočnosť, rozplakala som sa. Vnučka mala len tri roky, bola plná života. Naozaj sa mal jej mladý život skončiť? Na srdci som cítila neopísateľnú bolesť a rýchlo som sa manžela opýtala, či by sme ju nemohli zobrať na ďalšiu prehliadku do najlepšej nemocnice, no manžel odvetil: „Nemá to význam, je príliš neskoro, nedá sa vyliečiť, do konca života jej zostávajú len dva mesiace.“ Po tom, čo môj manžel povedal, som tú noc už nemohla vôbec zaspať. Rozmýšľala som: „Ako mohla moja vnučka dostať túto chorobu? Odvtedy, čo som našla Boha, konám svoje povinnosti a veľa som si vytrpela. Prečo Boh neochránil moju vnučku? Prečo ma tak ťažko skúša?“ Čím viac som o tom premýšľala, tým viac bolesti som cítila a už som viac nechcela chodievať konať svoje povinnosti. Vedela som, že tento stav nie je v poriadku, tak som sa modlila k Bohu, aby som vzdorovala sama sebe. V srdci som však ďalej dúfala, že Boh moju vnučku uzdraví. Spomenula som si na biblický príbeh, v ktorom zomrelo malé dievčatko. Pán Ježiš ju chytil za ruku a ona sa prebrala k životu. Tak som sa modlila a zverila svoju vnučku Bohu. Myslela som si, že sa musím ponáhľať a pokračovať v konaní svojich povinností s vierou, že ak Boh uvidí koľko som obetovala a ako sa vydávam, možno moju vnučku uzdraví. Okrem toho som synovi a manželovi povedala, aby sa za ňu viac modlili.

Vtedy som vo svojom vnútri dúfala, že vnučka sa vylieči a po celý čas, čo som konala povinnosti som na ňu nemohla prestať myslieť. Myšlienky na ňu, aká je živá a rozkošná, mi prebleskovali v mysli ako film. Hoci som naďalej konala povinnosti, nemala som taký pocit bremena ako predtým a najmä vtedy, keď som myslela na to, aká je tá moja vnučka roztomilá a že jej zostávajú len dva mesiace života, srdce ma bolelo, akoby mi ho rezali nožom. V noci som nemohla spať a často som sa rozplakala bez toho, aby som si to uvedomovala. Žila som v slabosti a negativite, vo svojej povinnosti som bola neefektívna a uvedomovala som si, že tento stav je nebezpečný. Vedela som, že ak veci rýchlo nezmením, stratím dielo Ducha Svätého. Predstúpila som teda pred Boha a modlila sa: „Boh, moja vnučka má takú vážnu chorobu a ja pociťujem takú veľkú bolesť. Prosím Ťa, aby si bdel nad mojím srdcom a dovolil mi pochopiť Tvoj úmysel.“ Neskôr som si prečítala úryvok z Božích slov: „Je normálne, že ľudia, ktorí prechádzajú skúškami, sú slabí alebo majú v sebe negativitu, prípadne nemajú jasno o Božích úmysloch či o ceste, ktorú majú praktizovať. Celkovo však musíš mať vieru v Božie dielo a nezapierať Boha, rovnako ako Jób. Hoci bol Jób slabý a preklial deň svojho narodenia, nepopieral, že všetky veci, ktoré ľudia po narodení vlastnia, im daroval Jahve a že Jahve je tiež Jediným, ktorý im všetko vezme. Bez ohľadu na to, akým skúškam bol vystavený, tento názor si zachoval. V tvojej skúsenosti, bez ohľadu na to, akým zušľachťovaním prechádzaš prostredníctvom Božích slov, Boh od ľudí vyžaduje, stručne povedané, vieru a srdce milujúce Boha. To, že koná týmto spôsobom, zdokonaľuje vieru, lásku a odhodlanie ľudí. Boh koná na ľuďoch dielo zdokonaľovania, no oni to nevidia ani sa toho nemôžu dotknúť. Za takýchto okolností je potrebná tvoja viera. Viera sa od ľudí vyžaduje vtedy, keď niečo nie je vidieť voľným okom, a tvoja viera je potrebná, keď sa nedokážeš vzdať svojich vlastných predstáv. Keď nemáš jasno o Božom diele, vyžaduje sa od teba, aby si mal vieru a pevný postoj a pevne si stál za svojím svedectvom. Keď Jób dospel do tohto bodu, zjavil sa mu Boh a prehovoril k nemu. To znamená, že len zvnútra svojej viery môžeš uvidieť Boha. Keď budeš mať vieru, Boh ťa zdokonalí. Bez viery to Boh nemôže urobiť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Tí, ktorí majú byť zdokonalení, musia prejsť zušľachťovaním) Keď som rozjímala nad Božími slovami pochopila som, že chorobu mojej vnučky dopustil Boh a tá bola skúškou od Boha, ktorá mala zdokonaliť moju vieru. Myslela som na Jóba, ktorý vedel, že všetko jeho bohatstvo a všetko, čo mal, pochádza od Boha a je úplne prirodzené a spravodlivé, keď si to Boh vezme späť. Keď Boh Jóba podrobil skúškam, Jób radšej preklínal deň svojho narodenia, akoby sa mal sťažovať na Boha. A mohol povedať: „Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno.“ (Jób, 1, 21) Mal pravú vieru a zasvätil svoj život Bohu, čím umožnil, aby Boh všetko zariadil. Jóbova ľudská prirodzenosť bola bezúhonná a dobrá. Rozmýšľala som o sebe. Až doteraz som horlivo konala svoje povinnosti. A to bez ohľadu na to, koľko utrpenia som prežila pri kázaní evanjelia, a bez ohľadu na to, ako sa ma náboženský svet alebo veľký červený drak snažili prenasledovať a odsúdiť. Nikdy som neprepadla negativite. Namiesto toho som vždy kázala evanjelium a ako vždy som prinášala obete. Toto však nebola pravá viera. Bolo tak preto, lebo po nájdení Boha sa rodinnému podniku začalo viac dariť a Boh ma vyliečil z choroby. Tešila som sa z Božej milosti a požehnaní. No teraz má moja vnučka rakovinu mozgu, zostávajú jej len dva mesiace života a Boh ju nelieči, ako som Ho žiadala. Začala som s Bohom vyjednávať kvôli svojim predchádzajúcim obetiam, sťažovala som sa na Neho, že neochraňuje moju vnučku. Dokonca som mala pocit, že to, čo Boh robí, je neohľaduplné, a že ma nemal takto ťažko skúšať. Uvedomila som si, že nemám dostatok ľudskej prirodzenosti a rozumu. Nemala som skutočnú vieru ani podriadenosť Bohu. Keď som o tom premýšľala, mala som pocit, že som Boha v skutočnosti sklamala. Boh mi predsa dal toho veľa, nemohla som byť naďalej taká požadovačná. Mala som napodobniť Jóba a podriadiť sa Božiemu ovládaniu a opatreniam.

Neskôr pri vykonávaní svojich povinností, keď som videla deti bratov a sestier, som vždy myslela na svoju vnučku, predstavovala som si, že aj moja vnučka je opäť zdravá, skáče a behá okolo mňa. Spomenula som si ako som mala nádor prsníka a ako doktor povedal, že tumor sa zväčšil a je nebezpečné nedať si ho vyoperovať. Spoľahla som sa na Boha, konala ďalej svoje povinnosti a tumor zázračne zmizol. Aj tentokrát som chcela usilovne konať svoju povinnosť, zaplnila som si teda harmonogram aj častými stretnutiami s bratmi a sestrami a pracovnými diskusiami. Bratia a sestry aktívne kázali evanjelium, poskytovali podporu nováčikom a nemeškali sme so žiadnou prácou. Pomyslela som si: „Možno jedného dňa bude zrazu moja vnučka z choroby vyliečená.“ O dva mesiace neskôr, keď som sa vrátila domov, som zistila, že nielenže sa stav vnučkinej choroby nezlepšil, ale rakovina sa jej rozšírila do celého tela. Mlela z posledného. Rakvičku už mala pripravenú. Syn s nevestou plakali bez prestania. Srdce som mala zlomené a sama som nemohla prestať plakať. Vo vnútri som znovu začala skúšať vyjednávať s Bohom: „Počas posledných dvoch mesiacov, keď bola moja vnučka chorá, som nezanedbala svoju povinnosť. Odkedy som začala veriť v Boha, vždy som sa obetovala a vydávala sa Mu. Prestala som podnikať, svet ma ohovára, príbuzní ma opustili a veľký červený drak ma tiež prenasleduje. Bez ohľadu na to, aké drsné je moje okolie, ja som vo svojich povinnostiach vytrvala. Ako toto môže byť výsledkom? Neurobila som nič, čím by som jasne odolávala Bohu! Prečo sa toto stalo mne? Prečo Boh neochránil moju vnučku?“ Môj stav sa prudko zhoršil. Nemala som silu chodiť a nechcela som ani jesť. Zažívala som tak veľkú bolesť a negativitu, skrsli vo mne myšlienky, že nechcem vykonávať svoje povinnosti. Vedela som, že by som sa nemala sťažovať, ale keď som videla svoju vnučku na pokraji smrti, nemohla som si pomôcť. Potichu som sa modlila k Bohu: „Bože! Nechcem sa na Teba sťažovať, ale naozaj to neviem prekonať. Cítim sa tak slabá a bezmocná, prosím, zabráň môjmu srdcu, aby sa sťažovalo.“ Čoskoro nato moja vnučka zomrela. Srdce ma veľmi bolelo. Nemala som chuť čítať Božie slová ani sa stretávať na duchovných spoločenstvách. Najmä nie, keď som videla deti bratov a sestier v rovnakom veku ako bola moja vnučka, vtedy som si nevedela pomôcť a rozplakala som sa. Žila som v negativite a nepochopení, môj stav sa dlhšie nezlepšoval. Ani v povinnostiach som nedosiahla žiadne výsledky. Vtedy som predstúpila pred Boha, aby som sa modlila a hľadala.

Jedného dňa som si prečítala úryvok z Božích slov a srdce sa mi veľmi rozjasnilo. Všemohúci Boh hovorí: „Ak bolo narodenie človeka predurčené jeho predchádzajúcim životom, potom jeho smrť znamená koniec tohto osudu. Ak je narodenie človeka začiatkom jeho poslania v tomto živote, potom jeho smrť znamená koniec tohto poslania. Keďže Stvoriteľ stanovil pevný súbor okolností pre narodenie každého človeka, je isté, že usporiadal aj pevný súbor okolností pre jeho smrť. Inak povedané, nikto sa nenarodí náhodou, nikoho smrť nie je náhla a narodenie aj smrť sú nevyhnutne spojené s predošlými a súčasnými životmi človeka. Aké sú okolnosti narodenia človeka a aké sú okolnosti jeho smrti – to súvisí s predurčením Stvoriteľa. Je to osud človeka, jeho predurčenie. Keďže existuje mnoho vysvetlení pre narodenie človeka, musia nevyhnutne existovať aj rôzne osobitné okolnosti pre jeho smrť. Takto vznikli medzi ľuďmi rôzne dĺžky života a rôzne spôsoby a časy ich smrti. Niektorí ľudia sú silní a zdraví, ale zomierajú mladí; iní sú slabí a chorľaví, ale dožívajú sa vysokého veku a skonajú pokojne. Niektorí zomierajú neprirodzenou smrťou, iní prirodzenou. Niektorí zomrú ďaleko od domova, iní naposledy zatvoria oči so svojimi blízkymi po svojom boku. Niektorí ľudia umierajú vo vzduchu, iní pod zemou. Niektorí sa utopia vo vode, iní zahynú pri katastrofách. Niektorí zomrú ráno, iní v noci. … Každý chce úžasné narodenie, skvelý život a slávnu smrť, ale nikto nemôže prekonať svoj vlastný osud, nikto nemôže uniknúť Stvoriteľovej zvrchovanosti. Taký je ľudský osud. Ľudia si môžu robiť všetky druhy plánov pre svoju budúcnosť, ale nikto si nemôže naplánovať, ako sa narodí, ani spôsob a čas svojho odchodu z tohto sveta. Hoci sa všetci ľudia všemožne snažia vyhnúť príchodu smrti a odolávať mu, smrť sa predsa len potichu blíži bez toho, aby o tom vedeli. Nikto nevie, kedy a ako zahynie, a už vôbec nie, kde sa to stane. Je jasné, že najvyššiu moc nad životom a smrťou nemá v rukách človek ani žiadna živá bytosť v prírodnom svete, ale Stvoriteľ, ktorý má jedinečnú autoritu. Život a smrť ľudstva nie sú produktom nejakého zákona prírodného sveta, ale výsledkom zvrchovanosti autority Stvoriteľa.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III) Z Božích slov som pochopila, že ľudský osud, život a smrť sú v Božích rukách. To, kedy sa človek narodí a kedy zomrie, vopred určuje Boh. To ľudia nemôžu zmeniť. Rovnako aj chorobu mojej vnučky a to, kedy mala zomrieť, predurčil Boh, a nebolo to nič, čo by mohli zmeniť moje subjektívne úmysly. Nemôžem to zmeniť svojou prácou, utrpením ani obetami. Nemohla som sa podriadiť Božej zvrchovanosti a opatreniam a zároveň dúfať, že moja práca a vydávanie sa spôsobia, že Boh zmení osud mojej vnučky. Neprotivila som sa v podstate Bohu? Život a smrť mojej vnučky boli spojené s jej predchádzajúcim a súčasným životom. Mohla žiť len pár daných rokov a bol to jej osud. V skutočnosti na rôzne nevyliečiteľné choroby zomiera aj veľa detí z neveriacich rodín. Poznala som napríklad neverca, ktorého dieťa malo tiež nádor na mozgu. Najskôr sa vyliečilo, ale potom v dvanástich rokoch dostalo recidívu choroby a nakoniec zomrelo. Z toho som pochopila, že to, ako dlho človek žije, určuje Boh, a že to nemá nič spoločné s tým, či ich rodinní príslušníci veria v Boha. Ale myslela som si, že keď verím v Boha, moja vnučka by nemala zomrieť na svoju chorobu. To bol mylný názor. Keď som si to uvedomila, necítila som až takú bolesť na srdci. Bola som tiež schopná prijímať od Boha a podriadiť sa Božej zvrchovanosti a opatreniam v súvislosti so smrťou mojej vnučky. O tieto poznatky som sa podelila s manželom a synom, aby sa ani oni nesťažovali na Boha.

Jedného dňa som si prečítala ďalší úryvok z Božích slov a trochu lepšie som pochopila svoje problémy. Všemohúci Boh hovorí: „Pokiaľ ide o požehnania a útrapy, treba hľadať pravdu. Aké je múdre príslovie, ktorého by sa mali ľudia pridržiavať? Jób riekol: ‚Vari máme dostať z Božej ruky len to dobré a nie aj to nepriaznivé?‘ (Jób, 2, 10) Sú tieto slová pravdou? Ide o slová človeka; nemožno ich vyzdvihovať do výšin pravdy, hoci istým spôsobom sa zhodujú s pravdou. V čom sa zhodujú s pravdou? Či už sú ľudia požehnaní alebo znášajú útrapy, všetko je v Božích rukách, všetko je pod Božou zvrchovanosťou. Taká je pravda. Veria tomu antikristi? Nie, neveria. Neuznávajú to. Prečo tomu neveria ani to neuznávajú? (V Boha veria len preto, aby boli požehnaní – chcú byť len požehnaní.) (Pretože sú príliš sebeckí a usilujú sa len o záujmy tela.) Antikristi chcú byť vo svojej viere len požehnaní a nechcú znášať nepriazeň osudu. Keď vidia niekoho, kto je požehnaný, kto získal nejaký úžitok, komu sa dostalo milosti a kto získal viac materiálnych pôžitkov a veľké výhody, sú presvedčení, že to urobil Boh; a ak sa im nedostane takýchto materiálnych požehnaní, nejde o Božie konanie. Z toho vyplýva: ‚Ak si naozaj boh, ľuďom môžeš prinášať iba požehnanie; mal by si od ľudí odvrátiť nepriazeň osudu a zabrániť tomu, aby ich postretlo utrpenie. Iba vtedy dáva ľuďom zmysel a má hodnotu to, že v teba veria. Ak ťa ľudia nasledujú a stále ich postihujú útrapy, ak stále trpia, aký má zmysel v teba veriť?‘ Nepripúšťajú, že všetky veci a udalosti sú v Božích rukách, že Boh má zvrchovanosť nad všetkým. A prečo to nepripúšťajú? Pretože antikristi sa boja nepriazne. Chcú mať len úžitok, využívať výhody, užívať si požehnania; netúžia prijať Božiu zvrchovanosť či ovládanie, chcú od Boha získať len výhody. To je sebecký a opovrhnutiahodný pohľad antikristov. Ide o sériu prejavov antikristov, ktoré sa týkajú takých Božích slov, ako sú jeho zasľúbenia a požehnania. Celkovo sa tieto prejavy týkajú predovšetkým názorov antikristov na ich usilovanie, ako aj ich názorov, hodnotení a chápania tohto typu vecí, ktoré Boh robí pre ľudí.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Desiaty bod (Šiesta časť)) Božie slová odhalili opovrhnutiahodné úmysly, ktoré sa skrývajú za vierou antikristov v Boha. Antikristi veria v Boha len preto, aby získali požehnania a výhody, ale len čo ich postihne nešťastie, sťažujú sa na Boha a zrádzajú Ho. Všetko, čo robia, vychádza z očakávaní požehnaní a výhod. V podstate sa snažia vyjednávať s Bohom. Keď som sa zamyslela nad svojimi úmyslami a cieľmi, ktoré ma viedli k viere v Boha, uvedomila som si, že sa veľmi nelíšia od úmyslov antikrista. Aj ja som hľadala požehnania. Spomínam si, keď som prvýkrát uverila v Boha, môj nádor na prsníku sa vyliečil bez toho, aby som si to uvedomila, a moja rodinná firma prosperovala. Boh mi dal veľa požehnaní a milosti a ja som bola taká šťastná, že som sa nemohla prestať usmievať a dokonca som si počas chôdze spievala. Náš domov bol plný smiechu a aj môj manžel a deti hovorili, že Boh je naozaj dobrý. Pri plnení svojich povinností som cítila nekonečnú energiu a cítila som, že obetovať sa, vydávať seba samú a trpieť stálo za to. Chválila som Boha a ďakovala Mu z celého srdca. Ale keď som videla, že mojej vnučke diagnostikovali nádor na mozgu a zostávali jej len dva mesiace života, sťažovala som sa na Boha, že ju nechráni. Každý deň som sa modlila a prosila Boha v nádeji, že sa moja vnučka uzdraví, želajúc si, aby ju Boh vyliečil. Aj som tvrdo pracovala a konala svoje povinnosti, dúfajúc, že Boh na základe mojej vernosti pri vykonávaní mojej povinnosti znova zázračne uzdraví moju vnučku. Ale keď moja vnučka zomrela, začala som byť negatívna a opäť som sa začala sťažovať a už som nechcela ani konať svoje povinnosti. Dokonca som sa pri pokusoch vyjednávať s Bohom zmieňovala o svojich minulých obetách a vydávaní sa. V čom som bola veriaca v Boha? Myslela som na to, ako Pavol zasvätil svoj život Bohu a všade zakladal kostoly, dokonca bol väznený, a to všetko v nádeji, že sa mu dostane Božích odmien a požehnaní. Všetky svoje vydávania vnímal ako vyjednané ústupky za korunu spravodlivosti, používal tieto veci na donútenie Boha k poslušnosti. Vážne napadol Božiu povahu a nakoniec ho stihol Boží trest a kliatby. Môj pohľad na úsilie bol rovnaký ako pohľad Pavla. Myslela som si, že čím viac sa obetujem a vydám pre Boha, tým viac by mi to mal oplatiť a keď mi Boh nepožehnal, sťažovala som sa, že je nespravodlivý. Uvidela som, aká som skutočne sebecká a opovrhnutiahodná, zaujímala sa len o zisk, akoby som si to mohla na tomto svete odpracovať, mysliac si, že čím viac práce urobím, tým väčšiu mzdu by som mala dostať, a ak ju nedostanem, nebudem pracovať. Konať svoju povinnosť je úplne prirodzené a oprávnené, ale ja som konala svoju povinnosť, len aby ma Boh požehnal a udelil mi milosť. Svoje povinnosti som konala len vo vlastnom záujme. Nebola som vôbec úprimná a chcela som len vyjednávať. Kvôli svojim opovrhnutiahodným úmyslom som sa Bohu zhnusila.

Neskôr som si prečítala úryvok z Božích slov: „Nehľadiac na to, koľko vecí sa mu stane, typ človeka – antikrist – sa ich nikdy nesnaží riešiť hľadaním pravdy v Božích slovách, a už vôbec sa neusiluje vidieť ich cez optiku Božích slov – čo je tak úplne preto, lebo neverí, že každý riadok Božích slov je pravda. Bez ohľadu na to, ako Boží dom v duchovnom spoločenstve hovorí o pravde, antikristi zostávajú nevnímaví, a v dôsledku toho im chýba správny postoj, nehľadiac na to, akej situácii čelia; antikristi tvrdošijne odmietajú odložiť bokom svoje predstavy, hlavne ak ide o prístup k Bohu a pravde. Boh, v ktorého veria, je bohom, ktorý robí znamenia a zázraky, nadprirodzeným bohom. Bohom nazývajú každého, kto robí znamenia a zázraky – či už je to Guanyin Bódhisattva, Budha alebo Ma-cu. Veria, že len tí, ktorí dokážu robiť znamenia a zázraky, sú bohmi, ktorí majú identitu bohov, a tí, ktorí to nedokážu, nemusia byť bohmi bez ohľadu na to, koľko právd vyjadrujú. Nechápu, že vyjadrovanie pravdy je veľkou mocou a všemohúcnosťou Boha; namiesto toho si myslia, že veľkou mocou a všemohúcnosťou bohov je len to, že robia znamenia a zázraky. Preto pokiaľ ide o praktické dielo vteleného Boha, ktorý vyjadruje pravdu, aby si podmanil ľudí a spasil ich, polieval, pásol a viedol Boží vyvolený národ, umožnil mu skutočne zakúsiť Boží súd, napomínanie, skúšky a zušľachťovanie, dospieť k pochopeniu pravdy, odvrhnúť svoje skazené povahy a stať sa ľuďmi, ktorí sa podriaďujú Bohu a uctievajú Ho, a tak ďalej – antikristi to všetko považujú za dielo človeka, a nie Boha. Podľa predstáv antikristov by sa mali bohovia skrývať za oltárom a donútiť ľudí, aby im prinášali obety, požívať potravu, ktorú ľudia obetujú, vdychovať dym z kadidla, ktoré pália, podávať pomocnú ruku, keď sú ľudia v ťažkostiach, preukazovať svoju veľkú moc a okamžite pomáhať v rámci možností ich chápania, pričom majú uspokojovať potreby ľudí, keď prosia o pomoc a sú vo svojich prosbách úprimní. Len takýto boh je pre antikristov pravým bohom. Všetko, čo dnes Boh robí, sa zatiaľ stretáva s pohŕdaním antikristov. A prečo je to tak? Súdiac podľa prirodzenosti-podstaty antikristov, nežiadajú dielo polievania, pastierstva a spásy, ktoré Stvoriteľ uskutočňuje na stvorených bytostiach, ale prosperitu a naplnenie ambícií vo všetkom, aby neboli v tomto živote potrestaní a aby sa v budúcom svete dostali do neba. Ich názor a potreby potvrdzujú to, že ich podstatou je nenávisť voči pravde.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Pätnásty bod (Prvá časť)) Vystavená Božím slovám som si uvedomila, že napriek tomu, že som dlhé roky bola nasledovníčkou Boha, stále som verila v hmlistého boha. K Bohu som sa správala ako k bódhisattvovi a vnímala som Ho len ako objekt, ktorý udeľuje požehnania, presvedčená, že pokiaľ úprimne verím v Boha a konám si svoje povinnosti, Boh ma požehná, zabezpečí mojej rodine pokoj a ochráni ju pred chorobami a nešťastím. Keď mojej vnučke diagnostikovali nevyliečiteľnú chorobu, myslela som si, že keď budem viackrát vykonávať svoje povinnosti, môžem od Boha žiadať, aby urobil zázrak a uzdravil ju. Boha som považovala za objekt, ktorý dáva veľké požehnania, myslela som si, že Boh by mal splniť moje požiadavky na základe mojich „úprimných“ obetí. V čom bola takáto viera v Boha skutočná? Božím poslaním v posledných dňoch nie je robiť zázraky, uzdravovať ľudí a vyháňať démonov, ale vyjadrovať pravdu, aby sa vykonalo dielo súdu a napomínania, očistenie ľudí a ich záchrana pred skazenosťou, aby mohli byť spasení. Vtedy som ešte nepoznala Božie dielo a neuvažovala som nad tým, aké boli moje názory na úsilie počas mojich dlhých rokov viery, a akou cestou som sa vydala. Nevenovala som pozornosť pravdám zjaveným Bohom, ani som prakticky nežila Božie slová, ani som sa nesnažila zmeniť svoju povahu v prostrediach, ktoré ovládal Boh. Namiesto toho som sa len snažila vyjednávať s Bohom a dožadovala sa milosti a požehnaní. Aký bol rozdiel v postoji k viere v Boha medzi mnou a uctievačmi modiel? Nebolo to voči Bohu rúhačské? Nesústredila som sa na usilovanie o pravdu vo svojej viere v Boha, ale skôr na získanie Jeho milosti a požehnaní. Dokonca som v srdci odolávala a sťažovala sa kvôli smrti mojej vnučky a myslela som si, že Boh je nespravodlivý. Už som ani nechcela konať svoje povinnosti. Stála som v úplnom protiklade k Bohu, a ak by som sa nekajala, bez ohľadu na to, koľko som sa obetovala alebo vydávala, nenašla by som súhlas u Boha.

Neskôr som si prečítala ďalšie Božie slová a lepšie som pochopila, o čo by som sa mala usilovať vo viere v Boha. Všemohúci Boh hovorí: „Možno si myslíš, že veriť v Boha znamená trpieť alebo robiť pre Neho najrôznejšie veci. Možno si myslíš, že cieľom viery v Boha je, aby tvoje telo malo pokoj, aby všetko v tvojom živote šlo hladko ako po masle alebo aby si sa vo všetkom cítil pohodlne a pokojne. Žiadny z týchto účelov by však ľudia nemali pripisovať svojej viere v Boha. Ak veríš pre tieto účely, tvoj pohľad je nesprávny a jednoducho nie je možné, aby ťa Boh zdokonalil. Božie skutky, Božia spravodlivá povaha, Jeho múdrosť, Jeho slová a Jeho veľkoleposť a nepochopiteľnosť sú tým, čo by ľudia mali pochopiť. Keď si to uvedomíš, mal by si to využiť na to, aby si odstránil zo svojho srdca všetky osobné požiadavky, nádeje a predstavy. Až keď ich odstrániš, môžeš splniť podmienky, ktoré Boh požaduje. Len tak môžeš získať život a uspokojiť Boha. Cieľom viery v Boha je uspokojiť Ho a žiť povahu, ktorú vyžaduje, aby sa Jeho skutky a sláva mohli prejaviť prostredníctvom tejto skupiny nehodných ľudí. To je správny pohľad na vieru v Boha a cieľ, o ktorý by si sa mal usilovať.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Tí, ktorí majú byť zdokonalení, musia prejsť zušľachťovaním) „Medzi povinnosťou človeka a tým, či dostane požehnania alebo ho postihne nešťastie, nie je žiadna súvislosť. Povinnosť je to, čo má človek plniť. Je to jeho poslanie zoslané z neba a nemalo by závisieť od odmeny, podmienok alebo dôvodov. Len vtedy si človek plní svoju povinnosť. Dostať požehnania znamená, keď je niekto po tom, ako zakúsi súd, zdokonalený a teší sa z Božích požehnaní. Človeka postihne nešťastie vtedy, keď sa jeho povaha po zažití napomínania a súdu nezmení, a keď nezažije zdokonalenie, ale je potrestaný. No bez ohľadu na to, či stvorené bytosti dostanú požehnania alebo ich postihne nešťastie, majú konať svoju povinnosť, robiť to, čo musia a čoho sú schopné. To je to najmenšie, čo by mal robiť človek, ktorý sa usiluje o Boha. Nemal by si konať povinnosť len preto, aby si dostal požehnania, a nemal by si odmietať konať zo strachu, že ťa postihne nešťastie.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Rozdiel medzi službou vteleného Boha a povinnosťou človeka) Z Božích slov som pochopila, že viera v Boha by nemala byť o získaní požehnaní alebo o využívaní svojich povinností na dosiahnutie cieľov, ale namiesto toho by som sa mala sústrediť na hľadanie pravdy v prostrediach, ktoré Boh usporiadal, aby napravil moju skazenú povahu, aby som podávala svedectvo o Bohu na základe mojich skutočných zážitkov a plnila svoju povinnosť ako stvorená bytosť. Toto je správny pohľad na úsilie veriť v Boha. Zároveň som si uvedomila, že konanie mojich povinností vo viere nesúvisí s prijímaním požehnaní alebo zažívaním nešťastia, pretože plniť povinnosti stvorenej bytosti je našou povinnosťou, a bez ohľadu na to, či dostávame požehnania alebo nás postihuje nešťastie, by sme mali svedomito vykonávať svoje povinnosti a nevyhýbať sa im. Modlila som sa k Bohu: „Bože, nemala by som sa na Teba sťažovať, ani od Teba žiadať milosť a požehnania. Všetko, čo robíš, je dobré, len ja som bola slepá, keď som sa neusilovala o pravdu alebo pochopenie Tvojho diela, pričom som sa snažila s Tebou vyjednávať. Teraz som ochotná zanechať svoj nesprávny pohľad na úsilie a podriadiť sa Tvojej zvrchovanosti a opatreniam.“

Po tejto skúške a zušľachtení, som trochu pochopila, čo sú to nečisté úmysly v úsilí o požehnania v mojej viere v Boha, môj pohľad na vieru v Boha sa trochu zmenil a do určitej miery som pochopila Božiu všemohúcnosť a zvrchovanosť. Chápem tiež, že prežívanie skúšok a zušľachťovanie je dobrá vec, a že je to prejav Božej lásky ku mne. Vďaka Bohu za Jeho spásu!