Začiatkom roku 2023 som pocítil hučanie v hlave a pri pomyslení na svoj obvykle vysoký krvný tlak som si ho odmeral. Na moje prekvapenie som mal tlak 160 na 110. Bol som šokovaný a rozmýšľal som: „Prečo je taký vysoký? Pri takomto tempe sa mi skôr či neskôr určite niečo stane!“ Spomenul som si, že môj otec mal v dôsledku vysokého tlaku mŕtvicu, a napriek viac ako hodinovému úsiliu o jeho záchranu zomrel. Aj moja teta dostala mŕtvicu pre vysoký krvný tlak a o 2 dni nato zomrela. Neskôr sa vysoký tlak krvi objavil aj u môjho staršieho brata, staršej sestry a u mňa. Lekár povedal, že ho zrejme máme v rodine, a odporučil nám, aby sme začali byť opatrnejší. Bol som trochu vystrašený a obával som sa, že by som mohol náhle zomrieť ako môj otec a teta. Kedysi som si myslel, že keďže verím v Boha, ochráni ma a taká drobnosť ako vysoký krvný tlak nie je nič dôležité a určite to nebude veľký problém. Keď som však teraz zbadal tie vysoké hodnoty, začal som sa trochu sťažovať a premýšľať: „Už roky konám svoje povinnosti v cirkvi, prečo ma Boh z tejto choroby nevyliečil? Čo ak mi jedného dňa tlak tak stúpne, že skolabujem? Aj keď nezomriem, mohol by zo mňa byť invalid. Ako by som potom mohol byť spasený? Musím nájsť spôsob, ako to sám regulovať, inak by som v prípade zhoršenia tejto choroby mohol prísť o život.“ Odvtedy som svojmu zdraviu venoval mimoriadnu pozornosť. Kamkoľvek som išiel konať svoje povinnosti, nikdy som sa nezabudol spýtať na metódy liečby vysokého krvného tlaku, a v každej voľnej chvíli som pátral na internete. Zanedbával som štúdium princípov potrebných pre moje povinnosti polievača a nevenoval som sa problémom, ktoré bolo potrebné sledovať a včas vyriešiť. Všetky moje myšlienky sa sústredili na liečbu tejto choroby. Vedel som, že takýto spôsob zaobchádzania s mojimi povinnosťami je nevhodný, ale pri pomyslení na čas a námahu potrebnú na polievanie nováčikov som sa obával ďalšieho zvýšenia svojho tlaku a myslel som si, že musím súrne nájsť spôsob, ako túto chorobu vyliečiť. S týmto postojom sa môj drobný pocit viny vytratil.

Raz som dostal ľudový liek na liečbu hypertenzie. Počul som, že mnohým ľuďom pomohol, tak som sa ho rozhodol s radosťou vyskúšať. Po nejakom čase sa mi na moje prekvapenie tlak nielenže neznížil, ale dokonca sa zvýšil – systolický dosiahol až hodnotu 180. Ohromilo ma to a pýtal som sa sám seba: „Ako sa mi len mohol zvýšiť?“ Bol som veľmi vystrašený a obával som sa, že môžem náhle zomrieť ako môj otec a teta. Myslel som aj na tých, ktorí mali v dôsledku vysokého krvného tlaku mŕtvicu. Niektorí z nich zostali na invalidných vozíkoch s ochrnutou tvárou a nedokázali sa o seba postarať, iní dokonca ochrnuli na jednu stranu. Obával som sa, že jedného dňa môžem skončiť ako oni. Čím viac som na to myslel, tým viac som sa bál, pohltili ma úzkosť a obavy a moje myšlienky už neboli zamerané na moje povinnosti. Myslel som si: „Možno by som mal ísť domov, aby som si oddýchol a vyliečil sa, a až potom znova konať svoje povinnosti.“ Keďže ma však prenasledovala polícia ČKS, domov som ísť nemohol, takže som musel pokračovať v konaní svojich povinností a zároveň absolvovať liečbu. Potom som venoval ešte väčšiu pozornosť svojmu fyzickému stavu a vždy, keď som pociťoval závraty alebo ma bolela hlava, nemohol som si pomôcť a rozmýšľal som, či sa mi opäť zvýšil krvný tlak a či pri chôdzi nespadnem a už nikdy nebudem vedieť vstať. Každý deň som bol nervózny a ovplyvňovalo to moje vykonávanie povinnosti. Neskôr som sa dopočul, že ľudia s vysokým krvným tlakom by nemali zostávať dlho hore, tak som večer začal chodiť skôr spať a prestal som sa naháňať, aby som vybavil naliehavú prácu. Keď však prišiel ďalší deň a ja som videl, koľko práce treba urobiť, cítil som sa pod veľkým tlakom a spanikáril som. Počas tohto obdobia som bol úplne pohltený svojou chorobou, moja efektivita v povinnostiach bola veľmi nízka, čo odďaľovalo prácu na polievaní. Cítil som sa vinný, ale keď som pomyslel na svoju chorobu, ten pocit viny sa vytratil. Každý deň som sa sústredil na to, čo môžem jesť a čo nie a ako sa starať o svoju chorobu, a vôbec som nemal náladu konať svoje povinnosti. Dokonca sa v mojom vnútri začali ozývať sťažnosti a premýšľal som: „Vo svojich povinnostiach v cirkvi trpím a vydávam sa, tak prečo ma Boh nechráni? Môj stav sa nielenže nezlepšil, ale vlastne sa stále zhoršuje. Ako môžem teraz dobre konať svoje povinnosti?“ Moje srdce sa čoraz viac vzďaľovalo od Boha a už som sa nechcel modliť. Cítil som sa naozaj skormútený a utrápený a desil som sa toho, že ma môže každým dňom postretnúť smrť. Vo svojej bolesti som sa modlil k Bohu a prosil som Ho, aby ma priviedol k pochopeniu Jeho úmyslu.

Neskôr som natrafil na tieto Božie slová: „Sú aj takí, ktorí vedia, že sú chorí, teda že majú takú či onakú skutočnú chorobu, napríklad ochorenia žalúdka, bolesť drieku a nôh, artritídu, reumatizmus, kožné či gynekologické ochorenia, chorobu pečene, hypertenziu, ochorenie srdca a podobne. Rozmýšľajú: ‚Ak budem naďalej vykonávať svoju povinnosť, zaplatí Boží dom za liečbu môjho ochorenia? Uzdraví ma Boh, ak sa môj stav zhorší a bude mať vplyv na vykonávanie mojej povinnosti? Iní ľudia sa vyliečili, keď uverili v Boha, vyliečim sa teda aj ja? Preukáže mi Boh rovnakú láskavosť ako iným a vylieči ma? Ak budem verne vykonávať svoju povinnosť, Boh by ma mal uzdraviť, čo však urobím, ak si budem želať, aby ma vyliečil, a On to neurobí?‘ Vždy keď rozmýšľajú nad týmito vecami, v ich srdciach narastá hlboký pocit úzkosti. Aj keď nikdy neprestanú vykonávať svoju povinnosť a vždy robia, čo majú, neustále premýšľajú o svojej chorobe, zdraví a budúcnosti a o svojom živote a smrti. Nakoniec dospejú k túžobným úvahám: ‚Boh ma uzdraví, udrží ma v bezpečí. Neopustí ma, a keď bude vidieť, že som ochorel, nebude sa len nečinne prizerať.‘ Žiadna z týchto myšlienok nemá základ a dokonca možno povedať, že sú len istým druhom predstavy. Ľudia prostredníctvom takýchto predstáv a domnienok nikdy nedokážu vyriešiť svoje praktické ťažkosti a v hĺbke srdca pociťujú nejasný smútok, úzkosť a obavy o svoje zdravie a choroby; netušia, kto za tieto veci prevezme zodpovednosť alebo či ju vôbec niekto prevezme.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) „Sú aj takí, ktorí sa síce v skutočnosti necítia byť chorí a nič im nediagnostikovali, ale vedia, že majú nejakú skrytú chorobu. Akú skrytú chorobu? Môže to byť napríklad dedičné ochorenie, ako je ochorenie srdca, cukrovka alebo vysoký krvný tlak, alebo Alzheimerova či Parkinsonova choroba, prípadne nejaký druh rakoviny – to všetko sú skryté ochorenia. … Aj keď sa zo všetkých síl snažia nič so svojou skrytou chorobou nerobiť, predsa len občas a podvedome hľadajú najrôznejšie ľudové prostriedky, aby zabránili tomu, že ich táto skrytá choroba v určitý deň, v určitú hodinu alebo bez toho, aby si to uvedomovali, náhle postihne. Niektorí ľudia si možno z času na čas pripravia nejaké čínske liečivé bylinky na užívanie, niektorí ľudia sa občas idú opýtať na prípravky ľudových liečivých prípravkov, ktoré môžu užívať v prípade potreby, zatiaľ čo ďalší z času na čas vyhľadávajú na internete tipy na cvičenie, aby mohli cvičiť a experimentovať. Hoci môže ísť len o skrytú chorobu, v ich mysliach je aj tak v popredí; hoci sa títo ľudia možno necítia zle a nemajú vôbec žiadne príznaky, stále sú ohľadom nej plní obáv a úzkosti a hlboko vo svojom vnútri sa pre ňu cítia utrápení a skľúčení, pričom vždy dúfajú, že tieto negatívne emócie vo svojom vnútri zmiernia alebo rozptýlia modlitbou alebo vykonávaním svojich povinností. … Hoci narodenie, staroba, choroba a smrť sú medzi ľuďmi konštantami a v živote sa im nedá vyhnúť, existujú ľudia s určitým zdravotným stavom alebo so zvláštnou chorobou, ktorí bez ohľadu na to, či vykonávajú svoje povinnosti alebo nie, upadajú do trápenia, úzkosti a obáv z ťažkostí a chorôb tela; majú obavy ohľadom svojej choroby, obávajú sa mnohých ťažkostí, ktoré im choroba môže spôsobiť, či sa ich choroba stane vážnou, aké budú následky, ak sa stane vážnou, a či na ňu zomrú. V osobitných situáciách a určitých kontextoch tento rad otázok spôsobuje, že sa utápajú v úzkosti, strachu a obavách a nedokážu sa z nich vymaniť; niektorí ľudia dokonca žijú v stave úzkosti, strachu a obáv pre vážnu chorobu, o ktorej už vedia, že ju majú, alebo pre skrytú chorobu, ktorej sa nemajú ako vyhnúť, a tieto negatívne emócie ich ovplyvňujú, zasahujú a ovládajú.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Božie slová odhalili presne môj stav. Odkedy som sa dozvedel, že mám vysoký krvný tlak a že ho máme v rodine, obával som sa, že jedného dňa zrazu zomriem ako môj otec a teta. Po nájdení Boha som Mu zveril svoju chorobu v nádeji, že ma uzdraví, ale po niekoľkých rokoch konania svojich povinností sa môj tlak krvi nielenže neznížil, ale naďalej stúpal. Preto som sa obával, že jedného dňa môžem náhle zomrieť, a to najmä vtedy, keď som videl niektorých ľudí, ktorí sa o seba pre komplikácie súvisiace s vysokým tlakom nedokázali postarať. Začal som sa ešte viac obávať, že by som jedného dňa mohol skončiť ako oni. Žil som v úzkosti a nepokoji, stále som hľadal spôsoby liečby a vôbec som nemal náladu konať svoje povinnosti. Všetku svoju energiu som venoval liečbe svojej choroby a nemal som silu učiť sa princípy, ktoré sa týkali mojich povinností. Neponáhľal som sa hovoriť v duchovnom spoločenstve a riešiť problémy nováčikov, čo ovplyvnilo prácu na polievaní. V tej chvíli som si konečne uvedomil, že život v úzkosti a nepokoji vedie len k čoraz väčšej panike a temnote a že neustálym životom v strachu v tieni smrti sa moje srdce čoraz viac vzďaľuje od Boha. Už som nechcel žiť takto vzdorovito, a tak som sa modlil k Bohu. Prosil som Ho, aby ma vyviedol z negatívnych emócií úzkosti a nepokoja.

Potom som natrafil na tieto Božie slová: „Dĺžku života každého človeka vopred určil Boh. Choroba môže byť z lekárskeho hľadiska nevyliečiteľná, ale ak tvoj život musí z Božieho pohľadu ešte pokračovať a tvoj čas ešte neprišiel, potom nemôžeš zomrieť, aj keby si chcel. Ak ti dal Boh poverenie a tvoje poslanie sa ešte neskončilo, potom nezomrieš ani na chorobu, ktorá sa považuje za smrteľnú – Boh ťa ešte nevezme. Aj keď sa nebudeš modliť a hľadať pravdu, nebudeš sa snažiť liečiť svoju chorobu alebo dokonca liečbu odložíš, nezomrieš. … Ľudia musia mať, samozrejme, nejaký ten zdravý rozum, aby si počas života udržiavali zdravie bez ohľadu na to, či ochorejú alebo nie. To je inštinkt, ktorý dal človeku Boh. Je to zdravý rozum a súdnosť, ktoré by mal človek mať v rámci slobodnej vôle, ktorú mu dal Boh. Keď už si chorý, mal by si pochopiť nejaký ten zdravý rozum týkajúci sa zdravotnej starostlivosti a liečby, aby si sa mohol touto chorobou zaoberať – to je to, čo by si mal urobiť. Liečba tvojej choroby týmto spôsobom však nemá spochybniť dĺžku života, ktorú ti určil Boh, ani zaručiť, že môžeš žiť tak dlho, koľko ti určil. Čo to znamená? Dá sa to vyjadriť takto: z pasívneho hľadiska platí, že ak svoju chorobu neberieš vážne, ak konáš svoju povinnosť tak, ako by si mal, a odpočívaš trochu viac ako ostatní, ak svoju povinnosť neodkladáš, tvoja choroba sa nezhorší a nezabije ťa. Všetko závisí od toho, čo spraví Boh. Inými slovami, ak z pohľadu Boha tvoja predurčená dĺžka života ešte neuplynula, potom ti Boh nedovolí zomrieť ani keď ochorieš. Ak tvoja choroba nie je nevyliečiteľná, ale tvoj čas nadišiel, potom si ťa Boh vezme, kedykoľvek bude chcieť. Nezávisí to úplne od milosti Božej myšlienky? Závisí to od milosti Jeho predurčenia!“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Z Božích slov som pochopil, že dĺžku ľudského života predurčuje Boh a nezávisí od toho, či je človek chorý alebo nie, ani od toho, či je jeho choroba mierna alebo vážna. Presne ako moja matka – odkedy si pamätám, bola vždy chorá, roky chodila po nemocniciach a užívala lieky. Všetci v rodine hovorili, že otca určite neprežije, pretože otec bol zdravý a desaťročia sme nevideli, že by bral lieky. Na naše počudovanie však otec náhle dostal krvácanie do mozgu a zomrel, zatiaľ čo moja matka, ktorá neustále navštevuje lekára, žije ďalej. Na týchto príkladoch som videl, že to, kedy človek zomrie, nezávisí od neho. Ak sa dĺžka jeho života naplnila, zomrie dokonca aj keď nie je chorý a ak ešte nie je na konci, nezomrie, ani keď má smrteľnú chorobu. Všetko je vydané na milosť Božiemu predurčeniu. Ja som však vždy chcel vziať svoj život a smrť do vlastných rúk a riadiť svoj osud. Nechápal som Božiu všemohúcnosť a zvrchovanosť, bol som taký nevedomý a arogantný! Keď som si to uvedomil, pocítil som k sebe hlbokú nenávisť a začal som byť ochotný zveriť svoju chorobu Bohu. V tej chvíli som sa cítil oslobodený a už som nebol taký úzkostlivý a ustaraný.

Neskôr mi bratia a sestry poslali úryvok z Božích slov a po prečítaní Božích slov som konečne pochopil, že nástup choroby je výsledkom Božieho starostlivého úmyslu. Boh hovorí: „Keď Boh zariadi, aby niekto ochorel, či už veľmi, alebo len mierne, nerobí to preto, aby si ocenil, aké je to byť chorý, ako ti choroba ubližuje, aké nepríjemnosti a problémy ti spôsobuje a aké nespočetné pocity v tebe vyvoláva – Jeho cieľom nie je dosiahnuť, aby si ocenil chorobu vďaka tomu, že budeš sám chorý. Skôr chce, aby si si z nej zobral ponaučenie, naučil sa chápať Božie úmysly, spoznal skazené povahy a nesprávne postoje, ktoré zaujímaš voči Bohu, keď si chorý, a zistil, ako sa podriadiť Božej zvrchovanosti a opatreniam, aby si mohol dosiahnuť skutočnú podriadenosť voči Bohu a dokázal si pevne stáť za svojím svedectvom – toto je úplne kľúčové. Boh ťa chce prostredníctvom choroby zachrániť a očistiť. Čo chce na tebe vyčistiť? Chce očistiť všetky tvoje prehnané túžby a požiadavky na Neho, a dokonca aj rôzne výpočty, súdy a plány, ktoré za každú cenu pripravuješ, aby si prežil a žil. Boh ťa nežiada, aby si plánoval, nežiada ťa, aby si súdil, a nepovoľuje ti, aby si mal voči Nemu prehnané túžby. Žiada len, aby si sa Mu podriadil a pri praktizovaní a prežívaní podriaďovania sa spoznal svoj vlastný postoj voči chorobe a voči týmto telesným stavom, ktoré na teba zosiela, ako aj k vlastným osobným želaniam. Keď budeš tieto veci poznať, dokážeš oceniť, nakoľko je pre teba prospešné, že Boh pre teba pripravil chorobu alebo ti zoslal tieto telesné stavy; a dokážeš oceniť, ako ti pomáhajú meniť vlastnú povahu a dosiahnuť spásu a vstup do života.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Z Božích slov som pochopil, že utrpenie v dôsledku choroby nie je o hľadaní vonkajších objektívnych dôvodov ani o živote v strachu a boji alebo pokuse uniknúť jej. Nič z toho nie je Božím úmyslom. Božím úmyslom je, aby sa ľudia prostredníctvom chorôb poučili, aby pochopili Jeho úmysel, uvažovali nad svojou skazenosťou a spoznali ju a aby zažili určité zmeny vo svojom živote-povahe. Premýšľal som o tom, ako som počas svojej choroby nechápal ani nehľadal Boží úmysel, a namiesto toho som žil v úzkosti a nepokoji, dokonca som sa sťažoval na Boha, že ma nechráni a neuzdravuje moju chorobu. To bolo úplne proti Božiemu úmyslu. Ako som takto mohol pochopiť samého seba a poučiť sa? Keď som o tom premýšľal, začal som uvažovať: „Prečo som sa sťažoval na Boha, keď sa moja choroba nezlepšila?“ Počas svojho uvažovania som si prečítal úryvok z Božích slov a do istej miery som pochopil samého seba. Boh hovorí: „Mnohí vo Mňa veria len preto, aby som ich mohol vyliečiť. Mnohí vo Mňa veria len preto, aby som použil svoju moc na vyhnanie nečistých duchov z ich tela. Mnohí vo Mňa veria jednoducho preto, aby odo Mňa mohli dostať pokoj a radosť. Mnohí vo Mňa veria, len aby odo Mňa požadovali viac materiálneho bohatstva. Mnohí vo Mňa veria, len aby strávili tento život v pokoji a v budúcom živote žili v bezpečí a zdraví. Mnohí vo Mňa veria, aby sa vyhli utrpeniu pekla a dostali nebeské požehnanie. Mnohí vo Mňa veria len kvôli dočasnému pohodliu a nesnažia sa získať nič vo svete, ktorý príde. Keď ľuďom dám svoj hnev a vezmem im všetku radosť a pokoj, ktorý kedysi mali, začnú pochybovať. Keď ľuďom dám utrpenie pekla a vezmen si späť požehnania neba, rozzúria sa. Keď Ma ľudia požiadajú, aby som ich vyliečil, nevšímam si ich a cítim k nim odpor. Opustia Ma, aby hľadali cestu zlej medicíny a mágie. Keď im zoberiem všetko, čo odo Mňa požadujú, všetci bez stopy zmiznú. Preto hovorím, že ľudia vo Mňa veria, lebo Moja milosť je príliš rozsiahla a pretože je príliš veľa výhod, ktoré možno získať.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Čo vieš o viere?) Pri čítaní Božích slov som cítil veľkú hanbu. To, čo Boh odhalil, bol presne môj stav. Keď sa pozriem späť, spočiatku som v Boha veril, aby som získal požehnania a milosť. Myslel som si, že pokiaľ budem veriť v Boha a konať svoje povinnosti, bude na mňa dohliadať a ochraňovať ma, zabezpečí, že budem žiť v pokoji a pohodlí bez chorôb a nešťastí. Keď sa teda môj stav zhoršil, správal som sa neobvykle, sťažoval som sa na Boha a hádal sa s Ním. Bol som povrchný a nezodpovedný vo svojich povinnostiach a dokonca som zvažoval, že sa ich vzdám. Videl som, že som prostredníctvom svojej viery v Boha hľadal požehnania, snažil som sa vymeniť svoje povinnosti, obete a vydávania sa za Božiu ochranu a požehnania v nádeji, že sa vyliečim zo svojej choroby. Bolo to klamstvo a zjavný pokus o obchodovanie s Bohom. Nasledoval som Pavlovu cestu. Pavol roky pracoval a vydával sa nie preto, aby dobre konal svoju povinnosť ako stvorená bytosť a uspokojil Boha, ale aby získal odmeny a korunu. Nakoniec vyjadril svoje skutočné pocity slovami: „Bojoval som dobrý boj, prišiel som na koniec svojej cesty, zachoval som si vieru: odteraz je pre mňa pripravený veniec spravodlivosti.“ (2 Tim 4, 7-8) Pavol pracoval pre Pána, aby požadoval korunu spravodlivosti a hľadal požehnania. Vo svojej viere a povinnostiach som tiež hľadal požehnania a pokoj a keď som tieto veci nedostal, hádal som sa s Bohom a odolával Mu. Nemal som bohabojné srdce. Pochopil som, ako mi chýbalo svedomie, aký som bol nerozumný a opovrhnutiahodný! V tej chvíli som bol plný výčitiek svedomia a viny. Už som sa nechcel pokúšať klamať Boha ani s Ním vyjednávať. Chcel som len dobre konať svoje povinnosti a utešiť Božie srdce. Keď som neskôr konal svoje povinnosti, často som sa modlil k Bohu a prosil Ho, aby ma osvietil a viedol, aby som sa prostredníctvom choroby naučil uvažovať a pochopiť samého seba. Ani som si nevšimol, že môj stav sa veľmi zlepšil a ja som získal vo svojich povinnostiach motiváciu.

Keď som neskôr išiel do nemocnice na kontrolu, zistil som, že mám stále dosť vysoký krvný tlak. Nemohol som si pomôcť, opäť som si robil starosti a premýšľal som: „Ak bude môj tlak naďalej takýto vysoký, vari raz náhle zomriem?“ Uvedomil som si, že opäť žijem v obavách a úzkosti, preto som sa obrátil na Božie slová. Všemohúci Boh hovorí: „Každý v tomto živote musí čeliť smrti, teda smrť je to, čomu musí čeliť každý na konci svojej cesty. Smrť má však mnoho rôznych atribútov. Jedným z nich je, že v čase, ktorý Boh predurčil, si splnil svoje poslanie a Boh urobí čiaru za tvojím telesným životom a tvoj telesný život sa skončí, hoci to neznamená, že tvoj život sa skončil. Keď je človek bez tela, jeho život sa skončil – je to tak? (Nie.) Forma, v ktorej bude existovať tvoj život po smrti, závisí od toho, ako si sa správal k Božiemu dielu a slovám, kým si bol nažive – to je veľmi dôležité. Forma, v ktorej budeš existovať po smrti, alebo to, či vôbec budeš existovať alebo nie, bude závisieť od toho, aký postoj máš k Bohu a k pravde, kým žiješ. Ak je počas tvojho života tvoj postoj k pravde postojom vzdorovitosti, odporovania a odporu k pravde, keď čelíš smrti a rôznym chorobám, potom keď nastane čas, aby sa tvoj telesný život skončil, akým spôsobom budeš existovať po smrti? Určite budeš existovať nejakým iným spôsobom a tvoj život určite nebude pokračovať. Naopak, ak je počas tvojho života, keď máš vedomie v tele, tvoj postoj k pravde a k Bohu postojom podriadenosti a vernosti a máš pravú vieru, potom aj keď sa tvoj telesný život skončí, tvoj život bude pokračovať v inej podobe v inom svete. To je jedno vysvetlenie smrti.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (4)) Z Božích slov som pochopil, že život a smrť človeka vopred určil Boh, že každý musí zomrieť, ale prirodzenosť smrti a výsledok po nej sú u každého človeka iné. Tento výsledok závisí od postoja človeka k pravde a povinnostiam počas života. Spomenul som si na Petra. Pán Ježiš mu zveril starostlivosť o svoje ovečky a ich kŕmenie a Peter poverenie Pána Ježiša prijal ako svoje celoživotné poslanie. Bez ohľadu na prenasledovanie, súženie alebo zušľachťovanie chorobou sa nikdy nevzdal svojich povinností. Polieval veriacich a posilňoval ich vieru až do chvíle, keď sa jeho život skončil ukrižovaním hlavou nadol. Smrti čelil bez strachu a za cenu celého svojho života dokončil poslanie, ktoré mu Boh zveril, a získal Božie schválenie. Spomenul som si aj na Pavla, ktorý po tom, ako ho zasiahlo veľké Božie svetlo, veľa trpel, aby mohol kázať Pánovo evanjelium. Svoje utrpenie však považoval za podmienku získania požehnaní a za tromf, ktorým od Boha vymáhal korunu. Jeho snahy boli pokusom o vyjednávanie s Bohom s úmyslom získať pre seba požehnania, nie naplniť poslanie stvorenej bytosti. Bohu vzdoroval a odolával. Nielenže sa mu nedostalo Božieho schválenia, ale bol namiesto toho zavrhnutý. Z príkladov Petra a Pavla som pochopil, že žiť svoj život plne oddaný konaniu povinností, bez osobných požiadaviek a žiadostí, má najväčšiu cenu a zmysel. To by mala stvorená bytosť robiť a to Boh schvaľuje. Počas svojich úvah som videl, že môj postoj k povinnostiam bol rovnaký ako Pavlov. Obete a vydávania sa som vnímal ako spôsob získania požehnaní v nádeji, že ma Boh uzdraví, a keď som nedostal, čo som chcel, sťažoval som sa na Neho. Ak by som naďalej žil len preto, aby som takto uspokojoval telo, potom aj keby som bol zdravý a bez chorôb či nešťastí, ak by sa moja skazená povaha nezmenila a ja by som stále odolával Bohu, vari by som potom nežil len ako chodiaca mŕtvola? Aký by to malo význam? Musel som nasledovať Petrov príklad. Hoci nemám jeho kvalitu ani ľudskú prirodzenosť, musel som urobiť všetko pre to, aby som svoje povinnosti konal dobre, vykonával funkciu stvorenej bytosti, aby som uspokojil Boha, aby som nič neľutoval, aj keby som jedného dňa zomrel, a aby aspoň moja duša bola pokojná a vyrovnaná. Odvtedy som sa pri konaní svojich povinností cítil oveľa pokojnejší a už som sa necítil obmedzovaný chorobou. Niekedy, keď sa mi pri konaní povinností zatočila hlava, primerane som si odpočinul, užíval som lieky podľa predpisu a keď som sa v dôsledku dlhého sedenia cítil nepríjemne, vstal som, aby som si zacvičil a natiahol sa. Snažil som sa neodkladať svoje povinnosti. Keď bratia a sestry hľadali pomoc, už mi neprekážala námaha pri riešení problémov v práci a robil som všetko preto, aby som hovoril v duchovnom spoločenstve a riešil problémy. Keď som svoje srdce zasvätil povinnostiam, niekedy som nevedomky pracoval dlho do noci bez pocitu závratu, až som nakoniec prestal užívať lieky. Môj stav sa nielenže nezhoršil, ale cítil som sa aj uvoľnenejšie. Ukázalo sa, že vysoký krvný tlak nie je taký hrozný, ako som si predstavoval. Boli to Božie slová, ktoré mi pomohli uniknúť z trápenia, úzkosti a obáv z choroby a vyviedli ma z môjho negatívneho stavu. Vďaka Všemohúcemu Bohu!