Od detstva som bola telesne krehká a vždy som bývala chorľavá, preto som túžila po zdravom tele. V marci 2012 sa mi pošťastilo prijať Božie dielo posledných dní. O niekoľko mesiacov som si všimla, že už nebývam tak často prechladnutá a nemávam horúčky ako predtým a dokonca aj moje migrény a krčná spondylóza sa zlepšili. Moje srdce bolo naplnené vďačnosťou voči Bohu a stala som sa ešte motivovanejšou, pokiaľ ide o zanechávanie vecí a vydávanie sa. V tom čase som bola cirkevnou vodkyňou, a aby som mohla dobre konať cirkevnú prácu, ignorovala som prekážanie a odpor svojej rodiny a od svitu do mrku som neúnavne pracovala na konaní svojej povinnosti.

Jedného dňa v máji 2020 som si všimla nepríjemný pocit v krku. Keď som ním otáčala zo strany na stranu, cítila som, že je stuhnutý, a vydával „vrždiaci“ zvuk. Po dlhšom sedení som začala pociťovať závrat a pravá ruka ma začala bolieť a strácať citlivosť, takže som nevedela dobre uchopiť veci. Spočiatku som tomu nevenovala veľkú pozornosť. Myslela som si, že keď som začala veriť v Boha, nielenže ma zbavil mojich predchádzajúcich neduhov, ale zlepšil aj moju celkovú telesnú konštitúciu. Keďže som sa teraz naplno venovala svojej povinnosti, verila som, že ma Boh ochráni a nedovolí, aby sa môj stav zhoršil. Myslela som si, že keď napravím svoje obvyklé držanie tela v sede a budem riadne cvičiť, nebude to veľký problém. Vôbec som nečakala, že o dva mesiace neskôr sa moja krčná spondylóza nielenže nezlepší, ale dokonca sa zhorší. Často ma bolela hlava a mala som závrat, oči som mala suché a mala som v nich nepríjemný pocit a pravé rameno bolo bolestivé a necitlivé, takže dokonca aj používanie paličiek mi robilo ťažkosti. Začala som sa obávať, že sa môj stav zhorší. Ak by mi zlyhala a ochrnula jedna strana tela, ako by som mohla ďalej konať svoju povinnosť? Neznamenalo by to, že by som stratila možnosť získať Božiu spásu? Potom som si spomenula na jednu sestru, s ktorou som pracovala a ktorá musela prestať konať svoju povinnosť a vrátiť sa domov na liečenie pre zhoršenie krčnej spondylózy. No krátko po tom, ako som odišla domov konať svoju povinnosť, ma zradil Judáš. Ak by sa môj stav stal natoľko vážnym, že by som nemohla konať svoju povinnosť, čo by som robila, keďže som nemohla ísť domov a neodvážila som sa ísť do nemocnice na liečenie? Čím viac som o tom premýšľala, tým viac ma to rozčuľovalo a nemohla som si pomôcť, začala som nad tým reptať a premýšľať: „Za posledných pár rokov, čo verím v Boha, som pri konaní svojej povinnosti zanechala rodinu a kariéru a vytrpela som si dosť útrap. Prečo na mňa Boh nedáva pozor a nechráni ma? Prečo dopustil, aby som opäť trpela chorobou?“ Pomyslela som si: „Aj keď nemôžem ísť do nemocnice na liečenie, nemôžem len tak sedieť a dovoliť, aby sa môj stav zhoršil! Musím nájsť spôsob, ako sa liečiť. Inak nielenže budem viac trpieť, keď sa mi zhorší stav, ale nebudem už môcť konať ani svoju povinnosť, a čo sa stane potom?“ Neskôr som začala premýšľať o rôznych spôsoboch liečby svojej choroby. Okrem toho, že som vyskúšala bankovanie^[a], gua sha^[b] a moxovanie^[c], som tiež všade hľadala lieky na liečbu krčnej spondylózy. V tom čase bola moja myseľ úplne zameraná na to, ako vyliečiť svoju chorobu, a už som necítila žiadne bremeno pre svoju povinnosť. Nesledovala som rôzne úlohy, a keď bolo veľa práce a bolo treba nadčas dlho do noci, navonok som konala svoju povinnosť, ale vnútri som cítila odolávanie zo strachu, že nadmernou námahou sa môj stav zhorší.

V máji 2022, keď som jedno ráno schádzala po schodoch na raňajky, som zrazu pocítila zreteľnú ťažobu v pravej nohe a pravom ramene. Pravú nohu som mala takú slabú, že som ju sotva dokázala zdvihnúť a pri chôdzi som ju musela ťahať. Okamžite ma znepokojilo, či som naozaj na jednu stranu neochrnula. Veľmi som sa zľakla a premýšľala som: „Ak skončím ochrnutá, naozaj nebudem schopná konať svoju povinnosť. Čo bude potom s mojimi nádejami na spásu a vstup do nebeského kráľovstva? Nebudú potom všetky moje roky obety a úsilia zbytočné?“ Čím viac som o tom premýšľala, tým viac som sa trápila. Keď som videla, že niektorí bratia a sestry okolo mňa sú zdraví, cítila som sa obzvlášť závistlivá a žiarlivá. Premýšľala som: „Za tie posledné roky, odkedy som uverila v Boha, som toho zanechala a vydala toľko ako oni. Prečo im Boh dal zdravé telo, ale mne nie?“ Čím viac som takto premýšľala, tým viac som sa trápila a znepokojovala nad svojím stavom.

Jedného dňa som si prečítala tieto Božie slová: „To, aké bude zdravie človeka v určitom veku a či ho postihne závažná choroba, to všetko usporiadal Boh. Neverci neveria v Boha a hľadajú niekoho, kto im tieto veci vyčíta z dlane, dátumu narodenia a tváre, a veria takýmto veciam. Ty veríš v Boha a často počúvaš kázne a duchovné spoločenstvá o pravde, takže ak tomu neveríš, potom nie si nič iné ako pochybovač. Ak skutočne veríš, že všetko je v Božích rukách, potom by si mal veriť, že všetky tieto veci – vážne choroby, ťažké choroby, drobné choroby a zdravie – spadajú pod Božiu zvrchovanosť a opatrenia. Vznik vážnej choroby a to, aké bude zdravie človeka v určitom veku, nie sú veci, ktoré sa dejú náhodne, a pochopiť to znamená mať pozitívne a presné porozumenie. Je to v súlade s pravdou? (Áno.) Je to v súlade s pravdou, je to pravda, mal by si to prijať a tvoj postoj a názory na túto vec by sa mali premeniť. A čo sa vyrieši, keď sa tieto veci premenia? Nie sú tvoje pocity trápenia, úzkosti a obáv vyriešené? Prinajmenšom sú tvoje negatívne emócie trápenia, úzkosti a obavy z choroby vyriešené teoreticky. Keďže tvoje pochopenie premenilo tvoje myšlienky a názory, vyrieši to aj tvoje negatívne emócie. … Hovoríme o chorobe; je to niečo, čo väčšina ľudí zažije počas svojho života. Preto to, aká choroba, v akom čase alebo v akom veku postihne ľudské telá a aké bude ich zdravie, sú všetko veci, ktoré zariadil Boh, a ľudia si o nich nemôžu rozhodovať sami; rovnako ako nemôžu sami rozhodovať o čase, kedy sa narodia. Nie je teda hlúpe pociťovať tieseň, úzkosť a obavy z vecí, o ktorých nemôžeš sám rozhodnúť? (Áno.) Ľudia by sa mali pustiť do riešenia vecí, ktoré môžu vyriešiť sami, a v prípade vecí, ktoré sami vyriešiť nemôžu, by mali čakať na Boha; mali by sa ticho podriadiť a prosiť Boha, aby ich ochraňoval – takéto zmýšľanie by mali ľudia mať. Keď choroba naozaj udrie a smrť je skutočne blízko, mali by sa podriadiť a nemali by sa na Boha sťažovať alebo Mu vzdorovať ani hovoriť veci, ktorými sa Bohu rúhajú alebo na Neho útočia. Namiesto toho by mali stáť ako stvorené bytosti a prežívať a oceňovať všetko, čo pochádza od Boha – nemali by sa snažiť vyberať si pre seba veci sami. Mal by to byť výnimočný zážitok, ktorý obohatí tvoj život, a to nie je nevyhnutne zlá vec, však? Preto keď ide o chorobu, ľudia by mali najskôr vyriešiť svoje nesprávne myšlienky a názory týkajúce sa pôvodu choroby, a potom si s tým už nebudú robiť starosti; ľudia navyše nemajú právo kontrolovať známe alebo neznáme veci a ani nie sú schopní ich kontrolovať, pretože všetky tieto veci sú pod zvrchovanosťou Boha. Postoj a princíp praktizovania, ktoré by ľudia mali mať, je čakať a podriadiť sa. Všetko od pochopenia po praktizovanie by sa malo robiť v súlade s pravdou-princípmi – to znamená usilovať sa o pravdu.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (4)) Z Božích slov som pochopila, že to, či sa moja choroba zhorší alebo povedie k ochrnutiu, bolo všetko v Božích rukách, a že by som sa mala podriadiť Božej zvrchovanosti a Božím opatreniam; to bola múdra voľba. Nechápala som však Božiu všemohúcnosť a zvrchovanosť. Do liečby svojej choroby som investovala veľa energie a obáv, neustále som sa pre ňu trápila a rozčuľovala, a dokonca som nechápala Boha a sťažovala sa na Neho. Bola som skutočne nerozumná! Mala som zaujať submisívny postoj, aby som sa zo svojej choroby poučila, a úprimne dôverovať Bohu. Okrem toho, ak som sa necítila dobre, mala som podstúpiť normálnu liečbu a zdravotnú starostlivosť a konať svoju povinnosť, ako najlepšie viem. Praktizovanie týmto spôsobom by sa neodchyľovalo od Božích požiadaviek a takýto postoj som mala mať. Keď som si to uvedomila, moja úzkosť sa trochu zmiernila a chcela som sa podriadiť Božiemu usporiadaniu a opatreniam.

Od tej chvíle som nechala veciam prirodzený priebeh a rozumne som si rozvrhla čas na liečbu a starostlivosť o seba. Niekedy som sa upokojila a rozmýšľala: „Prečo sa sťažujem, keď sa moja choroba zhoršuje? Presne aká skazená povaha mi to diktuje?“ Potom som si prečítala tieto Božie slová: „Keď ľudia začnú veriť v Boha, kto z nich nemá svoje vlastné ciele, motivácie a ambície? Aj keď jedna časť z nich verí v existenciu Boha a uvidela existenciu Boha, ich viera v Boha stále obsahuje tieto motivácie a ich konečným cieľom vo viere v Boha je získať Jeho požehnania a veci, ktoré chcú. Ľudia si vo svojich životných skúsenostiach často pomyslia: ‚Vzdal som sa svojej rodiny a kariéry pre Boha, a čo mi dal? Musím si to spočítať a potvrdiť – dostalo sa mi v poslednom čase nejakých požehnaní? Počas tohto obdobia som veľa dával, bežal som a bežal a veľa som trpel. Dal mi Boh za odplatu nejaké prísľuby? Spomenul si na moje dobré skutky? Aký bude môj koniec? Môžem získať Božie požehnania? …‘ Každý človek neustále robí takéto výpočty vo svojom srdci a kladie na Boha požiadavky, ktoré v sebe nesú ich motiváciu, ambície a vypočítavosť. To znamená, že človek vo svojom srdci neustále skúša Boha, neustále vymýšľa plány o Bohu, neustále sa s Bohom dohaduje o svojom vlastnom individuálnom výsledku a snaží sa od Boha získať stanovisko, či mu Boh môže dať to, čo chce. Keď sa človek usiluje o Boha, nezaobchádza s Ním ako s Bohom. Vždy sa snaží s Bohom uzatvárať dohody, neustále na Neho kladie požiadavky, a dokonca na Neho na každom kroku tlačí – keď mu Boh podá prst, človek mu chmatne celú ruku. Ako sa človek snaží uzatvárať s Bohom dohody, tak sa s Ním súčasne aj háda, a sú aj takí ľudia, ktorí, keď ich postihnú skúšky alebo sa ocitnú v určitých situáciách, často zoslabnú, sú negatívni, sú nedbalí vo svojej práci a len sa na Boha sťažujú. Od chvíle, keď človek prvýkrát začal veriť v Boha, považoval Ho za roh hojnosti a vreckový nožík a seba považoval za najväčšieho Božieho veriteľa, akoby snaženie získať požehnania a zasľúbenia od Boha boli jeho vrodeným právom a povinnosťou, zatiaľ čo Božou zodpovednosťou bolo chrániť, starať sa o človeka a zaopatrovať ho. To je základné chápanie ‚viery v Boha‘ všetkých tých, ktorí v Boha veria, a to je ich najhlbšie porozumenie pojmu viery v Boha. Od prirodzenosti-podstaty človeka až po jeho subjektívne úsilie neexistuje nič, čo by súviselo so strachom pred Bohom. Cieľ človeka veriť v Boha pravdepodobne nemal nič spoločné s uctievaním Boha. To znamená, že človek si nikdy nevzal do úvahy ani nepochopil, že viera v Boha si vyžaduje strach z Boha a Jeho uctievanie. Vzhľadom na takúto situáciu je ľudská podstata zrejmá. Aká je to teda podstata? Je to tak, že ľudské srdce je zlomyseľné, je v ňom zakorenená zrada a lož, nemiluje nestrannosť a spravodlivosť a pozitívne veci, je pohŕdavé a chamtivé. Srdce človeka už nemôže byť viac uzavreté pred Bohom; nedal ho Bohu ani v najmenšom. Boh nikdy nevidel pravé srdce človeka ani nebol človekom uctievaný.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II) Po prečítaní toho, čo Božie slová odhalili, som si uvedomila, že odkedy som uverila v Boha, môj pohľad na to, o čo sa mám usilovať, ako aj smer, o ktorý som sa usilovala, boli od začiatku nesprávne. Krátko po tom, ako som začala veriť v Boha, som videla, že moja choroba sa zlepšila, preto som začala považovať Boha za svojho liečiteľa. Chcela som získať Božie požehnanie a ochranu tým, že som zanechala veci, vydávala sa a platila cenu – takto by som už nemusela trpieť útrapami v dôsledku svojej choroby. Keď sa mi choroba vrátila a stav pretrvával bez toho, aby som ho dokázala kontrolovať alebo zmierniť, sťažovala som sa a používala som svoje predchádzajúce vonkajšie úsilie a námahu ako kapitál na dohadovanie sa s Bohom. Dokonca som si myslela, že vyliečenie mojej choroby je tá najdôležitejšia vec, a k svojej povinnosti som pristupovala bez zmyslu pre bremeno. Keď som videla, že práca neprináša žiadne ovocie, nebola som znepokojená ani rozrušená a sústredila som sa len na to, ako liečiť svoje telo a starať sa oň. Keď som videla, že moji bratia a sestry okolo mňa sú úplne zdraví, zatiaľ čo ja, ešte mladá, žijem v utrpení pre chorobu, vo vnútri som sa sťažovala na Boha, že ich požehnal, ale mňa nestrážil ani nechránil. Môj stav bol presne taký, ako odhaľovali Božie slová: „Keď ľuďom dám svoj hnev a vezmem im všetku radosť a pokoj, ktorý kedysi mali, začnú pochybovať. Keď ľuďom dám utrpenie pekla a vezmen si späť požehnania neba, rozzúria sa. Keď Ma ľudia požiadajú, aby som ich vyliečil, nevšímam si ich a cítim k nim odpor. Opustia Ma, aby hľadali cestu zlej medicíny a mágie. Keď im zoberiem všetko, čo odo Mňa požadujú, všetci bez stopy zmiznú. Preto hovorím, že ľudia vo Mňa veria, lebo Moja milosť je príliš rozsiahla a pretože je príliš veľa výhod, ktoré možno získať.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Čo vieš o viere?) Božie slová mi prenikli hlboko do srdca. Dlhé roky som tvrdila, že sa chcem vydávať pre Boha, ale nikdy som Ho skutočne neuctievala a nepodriaďovala sa Mu ako Bohu. Chcela som od Neho len požehnania v nádeji, že ma uzdraví a oslobodí od utrpenia choroby. Zjavne som sa snažila Boha využiť a uzavrieť s Ním obchod, navonok som však ukazovala, že sa pre Neho vynakladám. Nie je to zjavné klamstvo a odolávanie Bohu? Bola som skutočne opovrhnutiahodná!

Potom som si prečítala úryvok Božích slov a našla spôsob praktizovania. Všemohúci Boh hovorí: „Ak sa človek príliš stará o svoje fyzické telo a udržiava ho dobre živené, zdravé a silné, akú to má pre neho hodnotu? Aký zmysel má takýto život? Aká je hodnota ľudského života? Slúži len na oddávanie sa telesným pôžitkom, ako sú jedenie, pitie a zábava? … Keď človek príde na tento svet, nie je to len pre pôžitky tela ani preto, aby len jedol, pil a zabával sa. Človek by nemal žiť len pre tieto veci; to nie je hodnota ľudského života ani správna cesta. Súčasťou hodnoty ľudského života a správnej cesty, po ktorej treba ísť, je dosiahnutie niečoho cenného a vykonanie jedného alebo viacerých hodnotných diel. Nevoláme to kariéra, ale správna cesta a náležitá úloha. Povedz Mi, stojí to za to, keď človek zaplatí daň za vykonanie nejakého hodnotného diela, prežitie zmysluplného a hodnotného života a hľadanie a dosiahnutie pravdy? Ak skutočne túžiš hľadať pravdu a porozumieť jej, vydať sa v živote na správnu cestu, dobre si vykonať svoju povinnosť a prežiť hodnotný a zmysluplný život, potom by si do toho mal bez váhania dať všetku svoju energiu, zaplatiť daň a venovať tomu všetok svoj čas a dĺžku svojich dní. Keď budeš počas tohto obdobia trochu chorý, nebude na tom záležať, nezničí ťa to. Nie je to oveľa lepšie, než prežiť ľahký a záhaľčivý život, kŕmiť fyzické telo natoľko, že bude dobre živené a zdravé, a dožiť sa vysokého veku? (Áno.) Ktorá z týchto dvoch možností viac prispieva k hodnotnému životu? Vďaka ktorej z nich môžu ľudia cítiť uspokojenie a nič neľutovať, keď na úplnom konci čelia smrti? (Žiť zmysluplný život.) Žiť zmysluplný život znamená vnímať vo svojom srdci výsledky a pociťovať uspokojenie. A čo tí, ktorí sú dobre živení a až do smrti si udržia ružovú farbu pleti? Oni nehľadajú zmysluplný život, tak ako sa cítia, keď zomierajú? (Tak, že žili zbytočne.) Tieto dve slová sú výstižné – žiť zbytočne. Čo znamená žiť zbytočne? (Premrhať svoj život.) Žiť zbytočne, premrhať svoj život – z čoho vychádzajú tieto dva pojmy? (Na konci svojich životov zistia, že nič nezískali.) A čo by mal človek získať? (Mal by získať pravdu alebo v tomto živote dosiahnuť hodnotné a zmysluplné veci. Mal by vykonať svoju povinnosť ako stvorená bytosť. Ak toto všetko nedokáže a žije len pre svoje fyzické telo, bude mať pocit, že svoj život prežil zbytočne a premrhal ho.)“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (6)) Z Božích slov som pochopila, že správny názor na to, o čo sa vo viere v Boha usilovať, je hľadať s cieľom pochopiť pravdu a dosiahnuť podriadenosť Bohu. Bez ohľadu na prostredie, ktoré Boh zariadi, aj tvárou v tvár ťažkej chorobe a utrpeniu by som sa mala podriadiť Božiemu ovládaniu a usporiadaniu a plniť si svoju povinnosť ako stvorená bytosť. Takéto úsilie je cenné a zmysluplné a Boh si ho zapamätá. Vždy som však hľadala telesný pokoj, život bez choroby či pohromy a v zdraví. Keď sa moja choroba stala vážnou, začala som sa s Bohom dohadovať a sťažovať sa, sústredila som sa výlučne na liečbu a starostlivosť o seba a dokonca som nechcela konať svoju povinnosť. Takéto úsilie nemalo zmysel. Uvedomila som si, že aj keby som si zlepšila zdravie a žila pokojný, zdravý život, ak si nesplním svoju povinnosť a záväzok ako stvorená bytosť a ak nenaplním svoje poslanie, bol by to premrhaný život a moja existencia na tomto svete by bola márna. Keď som si to uvedomila, cítila som sa rozjasnená. Bez ohľadu na to, či sa moja choroba zhorší alebo či ochrniem, najdôležitejšie bolo splniť si svoju povinnosť. Od tej chvíle som sa venovala svojej povinnosti a sledovala rôzne úlohy.

Jedného dňa, keď som písala na počítači, pravé rameno mi zrazu znehybnelo, a keď som zdvihla pravú ruku, pocítila som ostrú bolesť. Písanie sa stalo veľmi ťažkým. Znova som sa začala trápiť a premýšľať: „Ak nemôžem hýbať ramenom, ako môžem konať svoju povinnosť?“ Pomyslela som si: „Oddýchnem si a možno sa to do zajtra zlepší.“ Na druhý deň sa však stav môjho ramena nielenže nezlepšil, ale bolelo ma ešte viac. Začala ma bolieť aj hlava a krk a bolo bolestivé sedieť a dokonca aj ležať. Prestala som sa sústrediť na konanie svojej povinnosti. Neskôr som si prečítala tieto Božie slová: „Či už si chorý alebo máš bolesti, pokiaľ ešte vládzeš s dychom, pokiaľ si stále nažive a pokiaľ ešte vieš hovoriť a chodiť, potom máš energiu, aby si vykonával svoju povinnosť, a mal by si byť pritom disciplinovaný a stáť nohami pevne na zemi. Nesmieš zanechať svoju povinnosť stvorenej bytosti ani zodpovednosť, ktorú ti dal Stvoriteľ. Pokým ešte nie si mŕtvy, mal by si vykonávať svoju povinnosť a mal by si to robiť dobre.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Po prečítaní Božích slov som sa k Nemu modlila, že bez ohľadu na to, či sa môj stav zlepší alebo nie, nechcem sa ním už viac nechať spútavať ani obmedzovať. Chcela som len hľadať Boží úmysel, podriadiť sa Mu a držať sa svojej povinnosti. Potom som sa prestala trápiť nad tým, kedy sa moja choroba zlepší, a namiesto toho som sa sústredila na svoju povinnosť a voľný čas som využívala na to, aby som trochu cvičila. Na štvrté ráno som si zrazu všimla, že bolesť v pravom ramene sa zmiernila a krk už nemám stuhnutý. Hoci som nebola úplne vyliečená, postupne som sa zotavovala.

Tieto opakované záchvaty choroby úplne zjavili moje chybné názory na to, o čo sa mám vo viere usilovať. Až vtedy som začala skutočne trochu chápať samu seba. Prostredníctvom Božích slov som sa tiež naučila, ako správne liečiť chorobu a ako si v takýchto obdobiach plniť svoju povinnosť. Ďakujem Bohu za Jeho spásu!

Poznámky pod čiarou:

a. Bankovanie: Terapia, pri ktorej sa na pokožku prikladajú sklenené alebo plastové poháriky, aby sa prisali. Pomáha zlepšiť prietok krvi a zmierniť bolesť.

b. Gua sha: Pri tejto technike sa hladkým nástrojom škrabe po pokožke, aby sa uvoľnilo napätie, zlepšil krvný obeh a obmedzila bolesť svalov.

c. Moxovanie: Pri tejto metóde sa v blízkosti konkrétnych bodov na tele spaľuje sušená palina (rastlina), aby sa zahriali a stimulovala sa liečba.