Oslobodená od úzkosti zo svojich chorôb

10. 01. 2024

Moja mama dostala rakovinu a zomrela skôr než som sa vydala a môjmu otcovi v 57-ke zistili vysoký krvný tlak, čo spôsobilo prasknutie cievy. Čiastočne ochrnul a ostal 15 rokov pripútaný na lôžko. Nakoniec zomrel vo veľkých bolestiach. Pohľad na môjho otca, ktorý leží v bolestiach, mi na srdci zanechal temnú stopu. Myslela som na to, že starnem, navyše som mala vysoký krvný tlak a angínu. Niekedy mi polovica hlavy znecitlivenela a mala som pocit, akoby ma niekto bodal ihlami. Mala som aj rôzne ďalšie zdravotné problémy a dlhodobo užívala lieky. Zistila som, že mám rovnaké príznaky ako môj otec a neustále som mala strach. Čo ak ochrniem ako on? Ako by som s tým mohla žiť? Ako by som si mohla plniť povinnosť a hľadať pravdu? Ak si nebudem plniť povinnosť, ako sa zachránim? A tak vždy, keď sa objavili príznaky, trápil ma pocit úzkosti. Raz cirkev naliehavo potrebovala niekoho, kto by ju podporil. Vyšší vedúci ma požiadal o pomoc, ale pomyslela som si: „V kostole sú samé problémy. Ak tam pôjdem, bude ma to stáť veľa úsilia a už teraz som chorá, tak ma to unaví ešte viac. Nebude sa môj stav zhoršovať? Čo urobím, ak vážne ochoriem?“ Tak som to odmietla. O niekoľko mesiacov neskôr ten kostol skutočne potreboval pomoc a opäť za mnou prišiel vyšší vedúci. Cítila som vinu. Nebrala som ohľad na Božiu vôľu a mala som problém. Tú povinnosť som už nemohla odmietnuť, tak som súhlasila.

Ale hneď ako som prišla do kostola, videla som, že vo svojej práci nič nedosahujú a bola som pod tlakom. Ak som chcela zlepšiť výsledky práce, bolo treba vyriešiť veľa problémov, a bolo to naozaj náročné. V mysli mi neustále vírilo. Znovu mi hlava znecitlivela a cítila som sa nepríjemne, akoby mi v mozgu behali mravce. Nevedela som spať a cez deň som bola bez energie. Cítila som sa slabá a bez sily. Znepokojovalo ma to. Bude sa môj stav už len zhoršovať? Ak by sa mi upchali cievy ako otcovi, skolabujem? Ak by som skončila na prístrojoch, ochrnutá, či dokonca prišla o život, ako by som si mohla plniť povinnosť a dosiahnuť spásu? Trápili ma obavy o svoju chorobu, a hoci som bola zodpovedná za evanjelizačné práce, nechcela som sa zaoberať problémami dopodrobna. Málokedy som dohliadala na detaily, pretože som sa bála, že z vyčerpanosti skončím na lôžku. Bola som naozaj netrpezlivá a chcela som túto chaotickú prácu preložiť na novozvoleného vedúceho. Tento kostol v oblasti evanjelizácie aj tak veľa nedosahoval a keďže som sa neujala problému do hĺbky, znamenalo to, že sa práca vôbec nerozbehla. Vtedy som sa obávala, že sa môj stav zhorší, a ak by k tomu došlo, môj život by sa skončil. Ak by som zomrela, nemohla by som si plniť povinnosť a dosiahnuť spásu. Ale keďže som si svoju povinnosť plnila, Boh by ma mal ochraňovať a pravdepodobne nedovolí, aby som vážne ochorela. Pocítila som trochu viac pokoja. Moje obavy ma však občas stále prenasledovali. Hlavne vtedy, keď som videla kolegov po 70-ke bez zdravotných ťažkostí, pričom ja som bola mladšia a predsa ma sužovali choroby. Vyzerali byť vo výbornej forme a povinnosti im išli ľahšie. Prečo som nebola zdravá? Bola som zúfalá a moju povinnosť zatemňovali skleslé myšlienky. Koncom decembra 2022 opäť prepukla pandémia. Mala som množstvo zdravotných problémov a do toho som sa nakazila covidom. Mala som horúčku, celé telo som mala slabé a vykašliavala som krv. Nemala som chuť do jedla a dva týždne som nevedela jesť. Cítila som sa hrozne. Pomyslela som si: „Je koniec, mám zničené zdravie. Ak prídem o život, ako si môžem plniť povinnosť? Niektorí ľudia dostali covid, pár dní kašľali a potom sa zotavili. Ale ja som si neprestala plniť povinnosť, ani keď som mala niekoľko dní horúčku a nevedela som nič zjesť. Ako som mohla takto ochorieť?“ Čím viac som nad tým premýšľala, tým deprimovanejšie som sa cítila. Po chvíli mi klesla horúčka, ale dvaja ľudia, s ktorými som pracovala, sa nakazili a na prácu v kostole nezostal nikto. Nemala som na výber a musela ťahať svoje oslabené telo na stretnutia. Chorá som dva alebo tri dni behala z miesta na miesto a navyše pandémia mnoho úloh komplikovala. Moje srdce začalo poľavovať a cítila som, že práca je príliš náročná. Moje zdravie sa neustále zhoršovalo a svoju prácu som si nekonala dobre, preto mi napadlo ísť domov a zotaviť sa. Možno by sa mi trochu polepšilo. V hostiteľskom dome sa mi angína náhle zhoršila a mala som pocit, že to už neznesiem. Premýšľala som: „Ak budem naďalej plniť povinnosť vedúcej, moje zdravie to už nezvládne. Radšej od toho odstúpim.“ Náhle na mňa doľahla depresia a zostala som v posteli dva alebo tri dni. Povedala som si, že ak chcem vyzdravieť, musím to urobiť sama a lepšie sa starať o svoje zdravie, a že to dokážem. Napísala som list vedúcemu, v ktorom som vysvetlila svoje zmýšľanie, a hneď po jeho odoslaní som sa vrátila domov. Na ceste domov som si pomyslela: „Celý čas som veriaca, ale v takomto stave si neviem vykonávať povinnosť dobre. Zdá sa, že som tentokrát úplne odhalená. Mám ešte nárok na spásu?“ Keď som prišla domov, s pocitom prázdnoty som si ľahla do postele a nevedela zaspať. Zožieral ma pocit viny. Niesla som zodpovednosť za mnoho detailov evanjelizačnej práce, ktoré bolo treba zorganizovať. Ak by som zostala doma, určite by to oneskorilo chod kostola. Toto riešenie nebolo v súlade s Božou vôľou. Budem tá, čo vzdá boj a zradí Boha? Tak som sa pomodlila k Bohu: „Bože! Prečo v tejto situácii cítim takú slabosť a neochotu plniť si povinnosť? Viem, že to nie je v súlade s Tvojou vôľou, ale neviem pokračovať. Už nemám ani štipku sily. Ó, Bože, som taká stratená a tak trpím. Prosím, osvieť ma a veď ma, daj mi vieru a silu.“

Vo svojom hľadaní som si prečítala úryvok Božích slov. „Či už si chorý alebo máš bolesti, pokiaľ ešte vládzeš s dychom, pokiaľ si stále nažive a pokiaľ ešte vieš hovoriť a chodiť, potom máš energiu, aby si vykonával svoju povinnosť, a mal by si byť pritom disciplinovaný a stáť nohami pevne na zemi. Nesmieš zanechať svoju povinnosť stvorenej bytosti ani zodpovednosť, ktorú ti dal Stvoriteľ. Pokým ešte nie si mŕtvy, mal by si vykonávať svoju povinnosť a mal by si to robiť dobre.“ (Slovo, zv. VI: O hľadaní pravdy I. Ako hľadať pravdu (3)) Vypočula som si aj chválospev Božích slov. „Človeka je také ťažké zachrániť“: „Nikto nemá v úmysle kráčať cestou nasledovania Boha celý svoj život, usilovať sa o pravdu s cieľom získať život, spoznať Boha a nakoniec žiť zmysluplný život, podobne ako Peter. A tak ľudia, dychtiac po pôžitkoch tela, na svojej ceste zablúdia. Keď zakúsia bolesť, pravdepodobne sa z nich stanú negatívni a slabí ľudia a vo svojich srdciach nebudú mať pre Boha miesto. Duch Svätý v nich nebude pôsobiť a niektorí sa dokonca budú chcieť vrátiť. Všetko úsilie, ktoré vynaložili za roky svojej viery, vyšlo navnivoč, a to je veľmi nebezpečné! Aká škoda, že všetko ich utrpenie, nespočetné kázne, ktoré si vypočuli, a roky strávené nasledovaním Boha, boli zbytočné! Ľudia sa ľahko dostanú do stavu, keď to s nimi ide dolu vodou, a je pre nich naozaj ťažké kráčať po správnej ceste a vybrať si tú Petrovu. Väčšina ľudí nemyslí jasne. Nedokážu zreteľne vidieť, ktorá cesta je správna a ktorá z nej vybočuje. Je jedno, koľko kázní si vypočujú, koľko Božích slov si prečítajú. Síce vedia, že On je Boh, no aj tak v Neho nedokážu úplne veriť. Vedia, že toto je pravá cesta, no nedokážu sa na ňu vydať. Aké ťažké je ľudí zachrániť!(Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Výber správnej cesty je najdôležitejšou súčasťou viery v Boha) Počúvanie tohto chválospevu ma priviedlo k slzám. Božie slová ma skutočne dojali a ukázali mi cestu praktizovania. Aj keď som bola chorá, kým mi zostával dych a vedela som rozprávať a chodiť, nemohla som sa vzdať povinnosti stvorenej bytosti. Ako som tak premýšľala o svojej chorobe, nebola som na tom tak zle, že by som sa nemohla hýbať. Bola som len slabá. Keď som sa pri výkone povinnosti trochu trápila, odložila som ju a išla domov. Za tie roky, čo som veriaca, som si vypočula množstvo Božích slov. Skutočne som sa chcela vzdať svojej povinnosti? Bolo to poburujúce! Uvedomila som si, že nemôžem zostať taká negatívna. Ak sa vzdám svojej povinnosti, nebude to v Božích očiach hanba? Bez ohľadu na to, kedy sa zotavím a akú náročnú mám povinnosť, kým žijem a dýcham, musím pre spoluprácu urobiť všetko. Božie slová mi dali motiváciu pokračovať v povinnosti a zrazu som sa cítila oveľa slobodnejšie. Pocítila som vo svojom stave zmenu a vrátila som sa, aby som si opäť prevzala povinnosť.

Potom som si prečítala ďalší úryvok Božích slov. „Potom sú tu tí, ktorí majú podlomené zdravie, slabú telesnú konštitúciu a nedostatok energie, často ich postihujú závažné alebo menej závažné ochorenia, nedokážu vykonať dokonca ani základné veci potrebné v každodennom živote a nevedia žiť alebo sa pohybovať ako normálni ľudia. Takíto ľudia sa pri vykonávaní svojich povinností neraz cítia nepríjemne a zle; niektorí sú telesne slabí, iní majú skutočné choroby a, samozrejme, niektorí majú to či ono známe alebo potenciálne ochorenie. Keďže majú takéto praktické telesné ťažkosti, často prepadajú negatívnym emóciám a pociťujú smútok, úzkosť a obavy. Čo je dôvodom ich smútku, úzkosti a obáv? Obávajú sa, že keď budú naďalej takto vykonávať svoju povinnosť, vydávať sa Bohu, neúnavne pre Neho pracovať a pritom vždy pociťovať rovnakú únavu, ich zdravie sa bude čoraz viac zhoršovať. Budú vo veku štyridsať alebo päťdesiat rokov pripútaní na lôžko? Sú tieto obavy oprávnené? Uvedie niekto konkrétny spôsob, ako k tomu pristupovať? Kto za to prevezme zodpovednosť? Kto bude zodpovedný? Ľudia s podlomeným zdravím, ktorí nie sú v dobrej telesnej kondícii, pociťujú pre takéto veci smútok, úzkosť a obavy. Chorí ľudia si často myslia: ‚Och, som odhodlaný dobre si vykonávať svoju povinnosť, trpím však touto chorobou. Prosím Boha, aby ma uchránil pred ujmou, a s Božou ochranou sa nemusím báť. Keď ma však plnenie mojich povinností vyčerpá, zhorší sa môj stav? Čo budem robiť, keď u mňa ochorenie skutočne prepukne? Nemám peniaze na to, aby som šiel do nemocnice a podrobil sa operácii. Keď si na liečbu nepožičiam, zhorší sa môj stav ešte viac? A keď to bude veľmi vážne, umriem? Mohla by sa taká smrť považovať za normálnu? Ak naozaj zomriem, bude si Boh pamätať povinnosti, ktoré som vykonal? Bude ma považovať za niekoho, kto urobil dobré skutky? Budem spasený?‘ Sú aj takí, ktorí vedia, že sú chorí, teda že majú takú či onakú skutočnú chorobu, napríklad ochorenia žalúdka, bolesť drieku a nôh, artritídu, reumatizmus, kožné či gynekologické ochorenia, chorobu pečene, hypertenziu, ochorenie srdca a podobne. Rozmýšľajú: ‚Ak budem naďalej vykonávať svoju povinnosť, zaplatí Boží dom za liečbu môjho ochorenia? Uzdraví ma Boh, ak sa môj stav zhorší a bude mať vplyv na vykonávanie mojej povinnosti? Iní ľudia sa vyliečili, keď uverili v Boha, vyliečim sa teda aj ja? Preukáže mi Boh rovnakú láskavosť ako iným a vylieči ma? Ak budem verne vykonávať svoju povinnosť, Boh by ma mal uzdraviť, čo však urobím, ak si budem želať, aby ma vyliečil, a On to neurobí?‘ Vždy keď rozmýšľajú nad týmito vecami, v ich srdciach narastá hlboký pocit úzkosti. Aj keď nikdy neprestanú vykonávať svoju povinnosť a vždy robia, čo majú, neustále premýšľajú o svojej chorobe, zdraví a budúcnosti a o svojom živote a smrti. Nakoniec dospejú k túžobným úvahám: ‚Boh ma uzdraví, udrží ma v bezpečí. Neopustí ma, a keď bude vidieť, že som ochorel, nebude sa len nečinne prizerať.‘ Žiadna z týchto myšlienok nemá základ a dokonca možno povedať, že sú len istým druhom predstavy. Ľudia prostredníctvom takýchto predstáv a domnienok nikdy nedokážu vyriešiť svoje praktické ťažkosti a v hĺbke srdca pociťujú nejasný smútok, úzkosť a obavy o svoje zdravie a choroby; netušia, kto za tieto veci prevezme zodpovednosť alebo či ju vôbec niekto prevezme.“ (Slovo, zv. VI: O hľadaní pravdy I. Ako hľadať pravdu (3)) Keby mi to Boh nepovedal, stále by som nevedela, že neustále obavy z chorôb sú negatívnou emóciou a myslela by som si, že sú opodstatnené. Konečne som si uvedomila, ako hlboko sa vo mne táto negatívna emócia zakorenila. Keďže som mala dlhodobé problémy s vysokým tlakom a angínou, pomerne často sa mi prejavovali príznaky. Keď som sa v službe viac natrápila a unavila, bála som sa, že sa môj stav bude stále zhoršovať. Ak prídem o život, ako si budem plniť povinnosť? Preto som sa bála, že stratím príležitosť byť spasená. Keď sa mi trochu polepšilo, mohla som v práci pokračovať. Myslela som si, že ma Boh za toto utrpenie ochráni, ale akonáhle sa mi objavili príznaky, zaplavili ma všetky tieto pocity úzkosti. Neustále som sa bála o svoju budúcnosť a nemohla som si plniť povinnosť slobodne. Čím viac som premýšľala o tele, tým viac som sa bála smrti, ťažkostí a bolesti spôsobenej chatrným zdravím. A keď som si spomenula na svojho otca, ktorý ležal deň čo deň v hrozných bolestiach a bezmocne hľadel na bielu stenu, bez nádeje na život, desila ma myšlienka, že skončím ako on. Preto som počas výkonu svojej povinnosti stále myslela na svoje telo. Od strachu som sa bála dať do toho všetko. Nesnažila som sa veľmi o pochopenie detailov evanjelizačnej práce, a preto sa práca nikdy poriadne neposúvala vpred. A po tom, čo som sa nakazila covidom a môj stav sa zhoršil, zintenzívnili sa aj moje obavy. Už som si svoju povinnosť nechcela plniť. Jednoducho som to vzdala a utekala domov. Videla som, ako veľmi ma táto negatívna emócia ovplyvňovala. Vo svojej úzkosti som sa čoraz viac búrila proti Bohu a môj život naberal depresívny a bolestivý spád. Vedela som, že ako narodenie, tak i starnutie, choroby a smrť sú v Božích rukách, mimo mojej kontroly, a že neexistuje spôsob, ako sa chorobe vyhnúť. Mala by som sa s tým vyrovnať a podriadiť sa Božiemu usporiadaniu. Nič tým nezmením, že sa budem trápiť. Ale keďže som stále premýšľala o svojich vyhliadkach a o tom, ako uniknúť, neustále som žila v stave úzkosti. Spôsobovala som si veľa zbytočného napätia a bolesti. Bola som taká hlúpa! Uvedomila som si to a nechcela som už žiť v negatívnom stave.

Potom som si prečítala úryvok z Božích slov. „Po akej ceste by mali ľudia kráčať, keď príde choroba? Aká by mala byť ich voľba? Nemali by prepadnúť smútku, úzkosti a obavám a rozmýšľať o svojich vyhliadkach do budúcnosti a cestách. Skôr platí, že čím viac sa ocitnú v takýchto časoch a v takýchto zvláštnych situáciách a okolnostiach a čím väčšmi budú mať takéto neodkladné ťažkosti, tým viac by mali hľadať pravdu a usilovať sa o ňu. Len takto nebudú kázne, ktoré si si v minulosti vypočul, a pravdy, ktorým si porozumel, zbytočné a budú mať účinok. Čím hlbšie sa ocitneš v takýchto ťažkostiach, tým väčšmi by si sa mal vzdať vlastných túžob a podriadiť sa Božiemu riadeniu. Keď pre teba Boh pripravil takúto situáciu a vytvoril ti tieto podmienky, Jeho cieľom nebolo, aby si prepadol emóciám, ako sú smútok, úzkosť a obavy. Nejde pritom ani o to, že Boha môžeš podrobiť skúške, aby si zistil, či ťa uzdraví, keď ťa postihne choroba, alebo aby si odhalil pravdu. Boh pre teba pripravuje tieto zvláštne situácie a podmienky, aby si v týchto situáciách a podmienkach mohol získať ponaučenia, vstúpil hlbšie do pravdy a podriadil sa Bohu a aby si jasnejšie a presnejšie vedel, ako Boh ovláda všetkých ľudí, udalosti a veci. Ľudské osudy sú v Božích rukách a či už to ľudia dokážu vnímať, alebo nie, a či si to naozaj uvedomujú, alebo nie, mali by Boha poslúchať a nemali by Mu vzdorovať ani Ho odmietať a už vôbec by Ho nemali skúšať. V každom prípade môžeš zomrieť, a keď budeš Bohu vzdorovať, odmietať Ho a skúšať, je zrejmé, aký bude tvoj koniec. Naopak, ak v rovnakých situáciách a okolnostiach dokážeš skúmať, ako by sa stvorená bytosť mala podriadiť ovládaniu Stvoriteľa, aké ponaučenia si máš osvojiť a aké skazené povahy máš spoznať v situáciách, ktoré ti Boh vytvára, ak v takýchto situáciách dokážeš porozumieť Božej vôli a dobre svedčiť, aby si splnil Božie požiadavky, potom by si mal robiť práve toto. Keď Boh zariadi, aby niekto ochorel, či už veľmi, alebo len mierne, nerobí to preto, aby si ocenil, aké je to byť chorý, ako ti choroba ubližuje, aké ťažkosti a problémy ti spôsobuje a aké nespočetné pocity v tebe vyvoláva – Jeho cieľom nie je dosiahnuť, aby si ocenil chorobu vďaka tomu, že budeš sám chorý. Chce skôr, aby si si z nej zobral ponaučenie, zistil, aké pocity máš mať z Božej vôle, spoznal skazené povahy a nesprávne postoje, ktoré zaujímaš voči Bohu, keď si chorý, a zistil, ako sa podriadiť Božej zvrchovanosti a opatreniam, aby si mohol dosiahnuť skutočnú poslušnosť voči Bohu a dokázal pevne stáť za svojím svedectvom – toto je úplne kľúčové. Boh ťa chce prostredníctvom choroby zachrániť a očistiť. Čo chce na tebe vyčistiť? Chce očistiť všetky tvoje prehnané túžby a požiadavky na Neho, a dokonca aj rôzne plány, súdy a veci, ktoré za každú cenu pripravuješ, aby si prežil a žil. Boh ťa nežiada, aby si plánoval, nežiada ťa, aby si súdil, a nepovoľuje ti, aby si mal voči Nemu prehnané túžby. Žiada len, aby si sa Mu podriadil a počas svojho prežívania a podriaďovania sa spoznal svoj vlastný postoj voči chorobe a voči týmto telesným stavom, ktoré na teba zosiela, ako aj k vlastným osobným želaniam. Keď budeš tieto veci poznať, dokážeš oceniť, nakoľko je pre teba prospešné, že Boh pre teba pripravil chorobu alebo ti zoslal tieto telesné stavy; a dokážeš oceniť, ako ti pomáhajú meniť vlastnú povahu a dosiahnuť spásu a vstup do života. Preto keď sa ozve choroba, nesmieš nikdy premýšľať, ako pred ňou môžeš utiecť či uniknúť alebo ako ju môžeš odmietnuť.“ (Slovo, zv. VI: O hľadaní pravdy I. Ako hľadať pravdu (3)) Po prečítaní Jeho slov som pochopila Božiu vôľu. Keď ma postihne choroba, nemala by som upadnúť do negatívnej emócie úzkosti a použiť chorobu ako test, či ma Boh uzdraví. Namiesto toho by som sa mala naučiť podriadiť sa Božiemu usporiadaniu, ktoré mi pripravil. Ochorieť neznamená, že Boh ma úmyselne postihuje ťažkosťami. Chce, aby som hľadala pravdu, aby som sa poučila z lekcií a vydala správnou cestou. Spomínam si, keď som ochorela a zažívala fyzickú bolesť. Obávala som sa cesty predo mnou a svojej budúcnosti. Bála som sa, že zomriem a nedosiahnem spásu. Cítila som, akoby Boh túto situáciu pripravil, aby ma odvrhol. To bol môj najväčší omyl o Bohu. No v skutočnosti to vôbec nebola Božia vôľa. Túto situáciu nastavil, aby mi dal praktickú skúsenosť s chorobou, aby odhalil moju vnútornú skazenosť a nedostatky a ukázal mi, že hoci som tvrdila, že verím v Boha, vo svojom srdci som neverila, že On ovláda všetko. Taktiež mi to umožnilo vidieť, že keď som ochorela, starala som sa len o svoju telesnú pohodu. Vedela som, že kostol súrne potrebuje pomoc, no aj tak som odmietala svoju povinnosť. Hoci som to neskôr s neochotou prijala, neodtrpela som si to úprimne. Keď som dostala covid a zhoršil sa mi stav, hádala som sa s Bohom a bránila sa Mu. Nakoniec som sa vzdala svojej povinnosti a zradila Boha, pričom som spôsobila straty kostolu. Po celý čas, čo som bola veriaca, som nemala ani štipku úcty k Bohu a len veľmi povrchný postoj k svojej povinnosti. Nakoniec som si uvedomila, že aj keby som bola fyzicky zdravá, ak by som si nevyriešila svoju skazenú povahu, naďalej by som sa bránila a zrádzala Boha a Jeho uznanie by som nezískala. Boh dopustil moju chorobu, aby očistil prímesy v mojej viere a zmenil moju satanskú povahu. Nikdy som však neprihliadala na Božie vážne úmysly. Vždy ma pohlcovala úzkosť a obavy zo svojich chorôb, bránila som sa Božiemu nastaveniu tejto situácie a vždy som myslela na vlastné plány a usporiadania. Dokonca som si myslela, že ma Boh chce odvrhnúť. Bola som naozaj vzdorovitá. Chýbala mi ľudskosť a rozum. Nemohla som takto viac pristupovať k svojim chorobám. Musela som napraviť svoj postoj, zamyslieť sa a uvedomiť si svoju skazenú povahu a počas týchto chorôb hľadať pravdu. Presne to som mala urobiť.

Potom som sa nad sebou zamyslela. Aký bol koreň mojej neustálej úzkosti z choroby? Toto som si prečítala v Božích slovách: „Mnohí vo Mňa veria len preto, že by som ich mohol vyliečiť. Mnohí vo Mňa veria len preto, že by som mohol použiť svoje schopnosti a vyhnať z ich tiel nečistých duchov. Mnohí vo Mňa veria jednoducho preto, lebo im poskytujem pokoj a radosť. … Keď som ho nechal, nech trpí v pekle, a vzal som si späť nebeské požehnanie, jeho hanba sa zmenila na hnev. Keď Ma človek požiadal, aby som ho vyliečil, nevšímal som si ho a cítil som k nemu odpor. Človek sa odo Mňa odklonil a uchýlil sa k diabolskej medicíne a mágii. Keď som si zobral všetko, čo človek odo Mňa požadoval, všetci bez stopy zmizli. Preto hovorím, že človek vo Mňa verí, lebo mu dávam priveľa milosti a môže veľa získať.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Čo vieš o viere?) Boh odhalil môj stav. Nebola moja predstava o viere presne to, čo opísal? Verila som len pre požehnania a snažila som sa uzavrieť s Bohom dohodu. Keď som nemala žiadne vážne zdravotné problémy, myslela som si, že mám Božiu starostlivosť a ochranu a nádej na spásu, tak som pre svoju povinnosť ochotne trpela. Keď som ochorela a moje príznaky neustupovali, nemohla som sa pustiť do povinnosti a ani vložiť srdce do evanjelizačnej práce. Myslela som len na svoju budúcnosť a osud. Obávala som sa, či zomriem a či budem požehnaná. Keď som vážne ochorela na covid a dva týždne som sa necítila dobre, sťažovala som sa, že Boh ma nechráni a stratila som záujem plniť si povinnosť. Keď som videla, že moja nádej na požehnanie vyšla nazmar, odhalila sa moja pravá povaha. Obrátila som sa Bohu chrbtom, opustila svoju povinnosť a zradila Ho. Išla som úplne proti Bohu, vzbúrila sa proti Nemu a bránila sa Mu. Kde som pri všetkých hádkach s Bohom, negativite a vzdore nechala zmysel pre ľudskosť a rozum? Teraz som však Bohu skutočne vďačná, že mi tú situáciu vytvoril. Hoci som trochu telesne trpela, získala som porozumenie o prímesiach vo svojej viere a o svojej satanskej povahe stavania sa proti Bohu. V srdci som cítila, že všetko, čo vo mne Boh vykonáva, je pre moju spásu, a je to láska.

Neskôr som si prečítala viac Božích slov a prenikla hlbšie do podstaty smrti. Božie slová znejú: „Bez ohľadu na to, či ťa postihne vážna, alebo ľahšia choroba, vo chvíli, keď sa tvoj stav zhorší alebo budeš čeliť smrti, spomeň si len na jednu vec: neboj sa smrti. Aj keď budeš mať rakovinu v posledných štádiách a úmrtnosť na tvoje ochorenie je veľmi vysoká, neboj sa smrti. Nech je tvoje utrpenie akékoľvek veľké, ak sa bojíš smrti, potom sa nepodriadiš. … Čo by si si mal myslieť vo svojom srdci, ak bude tvoje ochorenie také vážne, že môžeš zomrieť, a úmrtnosť naň je vysoká bez ohľadu na vek postihnutého, a ak je čas od vzniku ochorenia do smrti veľmi krátky? ‚Nesmiem sa báť smrti, každý nakoniec zomrie. Podriadiť sa Bohu je však niečo, čo väčšina ľudí nedokáže, a toto ochorenie môžem použiť, aby som praktizoval podriadenosť Bohu. Moje myslenie a postoj by mali byť zamerané na podriadenie sa Božiemu riadeniu a opatreniam a nesmiem sa báť smrti.‘ Zomieranie je ľahké, oveľa ľahšie než žitie. Môžeš mať obrovské bolesti a nebudeš o tom vedieť, a len čo sa ti zatvoria oči a prestaneš dýchať, tvoja duša opustí telo a tvoj život sa skončí. Takto prebieha smrť; je to také jednoduché. Nebáť sa smrti je postoj, ktorý si treba osvojiť. Okrem toho nesmieš mať obavy, či sa tvoja choroba zhorší alebo či zomrieš v prípade, že ťa nemožno vyliečiť, koľko času máš do smrti alebo akú bolesť budeš cítiť, keď nastane čas smrti. Z týchto vecí nesmieš mať obavy; nie sú to veci, ktorými by si sa mal trápiť. Je to preto, lebo ten deň musí prísť a musí prísť v niektorom roku, niektorom mesiaci a v nejaký konkrétny deň. Nemôžeš sa pred tým skryť ani tomu uniknúť – je to tvoj osud. Tvoj takzvaný osud predurčil Boh a už ho aj pripravil. Boh už stanovil, koľko rokov budeš žiť, aký vek dosiahneš a tiež čas tvojej smrti, tak čoho sa obávaš? Môžeš sa toho obávať, nič sa tým však nezmení; môžeš sa toho obávať, no nemôžeš tomu predísť; môžeš sa toho obávať, nemôžeš však zabrániť tomu, aby ten deň prišiel. Tvoje obavy sú preto zbytočné, len robia bremeno, ktorým je tvoja choroba, ešte ťažším.“ (Slovo, zv. VI: O hľadaní pravdy I. Ako hľadať pravdu (3)) Božie slová mi objasnili, že o smrti každého rozhoduje Boh a akékoľvek obavy sú úplne zbytočné. Vždy, keď som mala príznaky alebo mi bolo ťažko, bála som sa, že ak sa to zhorší, prídem o život. Nerozumela som tomu, že čas smrti každého je dávno určený Bohom a nie je spôsobený vyčerpanosťou z našich povinností. Pomyslela som na svoju tetu, ktorú v mladosti trápili choroby a bývala často v nemocnici. Všetci sme si mysleli, že už na tomto svete dlho nepobudne. Ale prekvapivo sa jej zdravie aj v pokročilom veku stále zlepšuje. Má vyše 80 rokov a stále sa vie o seba postarať. Jej manžel, ktorý býval zdravý a len zriedka ochorel, však náhle podľahol rakovine pečene a zomrel. Tieto príklady zo života mi ukázali, že naše životy a smrť sú riadené Božou mocou. Prekonala som niekoľko chorôb. Či sa mi mal stav zhoršiť alebo som mala zomrieť, obavy nič neriešili. Všetko je to pod Božou mocou. Bola som veriaca, ale neverila som v Božiu moc a žila v úzkosti a strachu zo smrti. Nemala som pravú vieru v Boha. Pravdou je, že každý zomrie. Je to zákon prírody. Smrť nie je niečo, čoho sa treba obávať a naša smrť nesúvisí s tým, či sme vyčerpaní z povinností alebo nie. Vieš, niektorí ľudia si svoju povinnosť neplnia a starajú sa o svoje zdravie, ale smrť ich neminie. Naše životy a smrť sú predurčené Bohom a musím sa podriadiť tomu, čo On zariadi. Nech si po mňa smrť príde kedykoľvek, musím jej čeliť s pokojom. Musím byť oddaná svojej povinnosti, dať do nej všetko a snažiť sa o to, aby som v čase smrti nič neľutovala. Iba tak dokážem byť spokojná a zmierená. Ak budem neustále žiť v negatívnej emócii úzkosti, robiť si plány so svojím telom a nebudem sa svojej povinnosti venovať naplno, zostane mi ľútosť a pocit viny, budem brzdiť prácu cirkvi a bez ohľadu na moje zdravé telo môj život stratí zmysel a Boží trest ma neminie. Keď som to všetko pochopila, cítila som sa slobodnejšie.

Neskôr som si prečítala úryvok z Božích slov, ktoré ma hlboko zasiahli. Všemohúci Boh hovorí: „Aká je hodnota ľudského života? Slúži len na oddávanie sa telesným pôžitkom, ako sú jedenie, pitie a zábava? (Nie, neslúži.) Tak na čo potom slúži? Podeľte sa s ostatnými o svoje myšlienky. (Človek by mal vo svojom živote dosiahnuť prinajmenšom splnenie povinnosti stvorenej bytosti.) Správne. … Počas svojho života musíš plniť svoje poslanie; to je najdôležitejšie. Nehovoríme o splnení významného poslania, povinnosti alebo zodpovednosti, no mal by si aspoň niečo dosiahnuť. V cirkvi napríklad niektorí ľudia vkladajú všetko svoje úsilie do diela šírenia evanjelia, vynakladajú energiu celých svojich životov, platia vysokú cenu a získavajú mnohých ľudí. Vďaka tomu majú pocit, že svoje životy neprežili zbytočne, majú hodnotu a môžu byť spokojní. Keď čelia chorobe alebo smrti, rekapitulujú celé svoje životy, zamýšľajú sa nad všetkým, čo kedy urobili, a nad cestou, po ktorej kráčali, a vo svojich srdciach nachádzajú útechu. Z ničoho sa neobviňujú ani nič neľutujú. Niektorí ľudia vynakladajú maximálne úsilie, keď zastávajú vedúcu úlohu v cirkvi alebo sú zodpovední za určitú stránku diela. Odhaľujú celý svoj potenciál, dávajú do toho všetku svoju silu, vynakladajú všetku svoju energiu a platia za dielo, ktoré vykonávajú. Majú svoje slabiny a záporné stránky, no prostredníctvom svojho polievania, vedenia, pomoci a podpory pomáhajú mnohým ľuďom, aby boli silní, stáli si pevne za svojím a aby sa neuzatvárali do seba, ale vrátili sa do Božej prítomnosti a nakoniec o Bohu dokonca svedčili. V čase, keď vedú, navyše vykonávajú mnoho významných úloh, očistia nemálo zlých ľudí, ochránia mnohých z Božieho vyvoleného národa a napravia niekoľko významných strát. Všetky tieto úspechy sa dejú počas toho, ako vedú. Pri spätnom pohľade na cestu, ktorou za tie roky kráčali, na dielo, ktoré vykonali, a cenu, ktorú zaplatili, nepociťujú žiadnu ľútosť ani vinu. Veria, že neurobili nič, čo by bolo hodné výčitky, a žijú s pocitom hodnoty, stálosti a uspokojenia vo svojich srdciach. Aké je to nádherné! Nie je to výsledok? (Áno.) Tento pocit stálosti a uspokojenia a žiadna ľútosť sú výsledkom a odmenou za hľadanie pozitívnych vecí a pravdy. Neurčujme ľuďom vysoké štandardy. Posúďme situáciu, v ktorej človek čelí úlohe, ktorú by vo svojom živote mal alebo chcel urobiť. Keď nájde svoje miesto, pevne zaujme a drží svoju pozíciu, zažíva veľké bolesti, platí daň a venuje všetku svoju energiu, aby dosiahol a zavŕšil to, na čom mal pracovať a čo mal dokončiť. Keď nakoniec stojí pred Bohom, aby sa zodpovedal, pociťuje relatívnu spokojnosť a v srdci nemá vinu ani ľútosť. Má pocit spokojnosti a zadosťučinenia, že prežil hodnotný život. Nie je to významný cieľ? Nehľadiac na jeho váhu Mi povedz, je to praktické? (Je to praktické.) Je to osobitné? Je to dostatočne osobitné, praktické a realistické. Myslíš si teda, že v záujme toho, aby človek prežil hodnotný život a nakoniec dosiahol takúto odmenu, stojí za to, aby fyzické telo človeka trochu trpelo a zaplatilo určitú cenu, dokonca aj keď zažije vyčerpanie a jeho telo ochorie? (Stojí to za to.) Keď človek príde na tento svet, nie je to len pre pôžitky tela ani preto, aby len jedol, pil a zabával sa. Človek by nemal žiť len pre tieto veci; to nie je hodnota ľudského života ani správna cesta. Súčasťou hodnoty ľudského života a správnej cesty, po ktorej treba ísť, je dosiahnutie niečoho cenného a vykonanie jedného alebo viacerých hodnotných diel. Nevoláme to kariéra, ale správna cesta a náležitá úloha. Povedz Mi, stojí to za to, keď človek zaplatí daň za vykonanie nejakého hodnotného diela, prežitie zmysluplného a hodnotného života a hľadanie a dosiahnutie pravdy? Ak skutočne túžiš hľadať pravdu a porozumieť jej, vydať sa v živote na správnu cestu, dobre si vykonať svoju povinnosť a prežiť hodnotný a zmysluplný život, potom by si do toho mal bez váhania dať všetku svoju energiu, zaplatiť daň a venovať tomu všetok svoj čas a dĺžku svojich dní. Keď budeš počas tohto obdobia trochu chorý, nebude na tom záležať, nezničí ťa to. Nie je to oveľa lepšie, než prežiť ľahký a záhaľčivý život, kŕmiť fyzické telo natoľko, že bude dobre živené a zdravé, a dožiť sa vysokého veku? (Áno.) Ktorá z týchto dvoch možností viac prispieva k hodnotnému životu? Vďaka ktorej z nich môžu ľudia cítiť uspokojenie a nič neľutovať, keď na úplnom konci čelia smrti? (Žiť zmysluplný život.) Žiť zmysluplný život znamená vnímať vo svojom srdci výsledky a pociťovať uspokojenie. A čo tí, ktorí sú dobre živení a až do smrti si udržia ružovú farbu pleti? Oni nehľadajú zmysluplný život, tak ako sa cítia, keď zomierajú? (Tak, že žili zbytočne.) Tieto dve slová sú výstižné – žiť zbytočne. Čo znamená žiť zbytočne? (Premrhať svoj život.) Žiť zbytočne, premrhať svoj život – z čoho vychádzajú tieto dva pojmy? (Na konci svojich životov zistia, že nič nezískali.) A čo by mal človek získať? (Mal by získať pravdu alebo v tomto živote dosiahnuť hodnotné a zmysluplné veci. Mal by vykonať svoju povinnosť ako stvorená bytosť. Ak toto všetko nedokáže a žije len pre svoje fyzické telo, bude mať pocit, že svoj život prežil zbytočne a premrhal ho.)“ (Slovo, zv. VI: O hľadaní pravdy I. Ako hľadať pravdu (6)) Tento úryvok ma neuveriteľne dojal a pochopila som zmysel ľudského života. Teraz mám príležitosť konať si svoju povinnosť stvorenej bytosti, čo je to najsprávnejšie, čo môžem robiť. Neveriaci bažia po jedle, pití a potešení, a hoci majú telesné potešenia a veľa netrpia, keď ich doženie smrť, netušia, prečo vlastne žili. Je to život prežitý nadarmo. Môžem byť povznesená Bohom a počas svojho života plniť úlohu vedúcej. Mala by som do toho dať všetko a prevziať zodpovednosť za cirkevné projekty, ako si to vyžadujú Zhora, a viesť bratov a sestry, aby hľadali pravdu a plnili si povinnosti podľa zásad. Takto môžem prispieť k šíreniu evanjelia o kráľovstve, čo je to najzmysluplnejšie poslanie. Ak však ľudia žijú pre svoje telesné túžby, plytvajú svojimi dňami a všetko stráca význam. Podobne ako vtedy, keď som zanechala svoju povinnosť a odišla domov, aby som sa nezrútila. Hoci som bola doma, netrpela fyzicky a nemusela si robiť toľko starostí o prácu v kostole, neprebrala som svoje zodpovednosti a cítila vnútornú prázdnotu. Navyše ma pohltila vina a nepociťovala som skutočný pokoj ani radosť. Pochopila som, že život prežitý pre telo je úplne bezvýznamný a prázdny bez ohľadu na to, ako sa staráme o svoje zdravie. Hoci ma moja povinnosť trochu unavovala a trápila, mohla som získať pravdu a žiť pokojne a v harmónii. Iba takýto život za to stojí. Týmto spôsobom som získala aj osobnú skúsenosť, prečo nás Boh vedie k plneniu si povinností. Je to preto, že iba plnením povinnosti stvorenej bytosti môžeme žiť plnohodnotne a zmysluplne a s pokojom a radosťou v duši. Dôraz na telo vedie k prázdnemu životu a ukráca nás o príležitosť hľadať pravdu a byť spasenými. Keď som pochopila tieto slová, opäť som získala motiváciu plniť si povinnosť. Šírenie evanjelia mi neprinášalo výsledky, a tak som potrebovala situáciu uchopiť prakticky, hľadať princípy na vyriešenie problémov, dať zo seba všetko a usilovať sa zlepšiť výsledky svojej práce, aby som sa za svoj výkon nehanbila a nič neľutovala. Keď som vo svojej evanjelizačnej práci narazila na komplikácie, niekedy som sa bála, že sa vyčerpám alebo mi riešenie problémov podlomí zdravie. No cítila som, že nedokážem žiť v stave úzkosti. Preto som sa modlila k Bohu, „Ó, Bože, či sa mi choroby zhoršia alebo nie, nechcem Ti už vzdorovať ako predtým. Môj život a smrť sú úplne v Tvojich rukách a chcem sa podriadiť Tvojmu ovládaniu a usporiadaniu“. Modlitba mi zahnala obavy. Potom sme sa s bratmi a sestrami poradili o problémoch evanjelizačnej práce. Všetci sme spoločne hľadali princípy, diskutovali o možnostiach a našli sme pre naše povinnosti cestu. Práca na šírení evanjelia začala napredovať a niektoré princípy sa nám vyjasnili.

V marci 2023 sa v kostole konali voľby o vyšších vedúcich a zvolili si mňa. Vedela som, že to bude pre mňa záťaž a myslela som na svoje zdravie, ale už som sa nechcela sústrediť len na telo. Chcela som si túto príležitosť skutočne vážiť. Neskôr by som si povinnosť mohla prispôsobiť svojmu zdravotnému stavu, dopriať si oddych, keď sa necítim dobre, či nájsť si čas na cvičenie. Vďaka tomu som si udržiavala energiu a nedoliehali na mňa choroby. Časom sa mi začal vracať cit do hlavy. Teraz mi zostáva len vážiť si čas, ktorý mi Boh nadelil, a čo je najdôležitejšie, naučiť sa konať si svoju povinnosť dobre. Vďačím Bohu za to, že mi pripravil túto situáciu, aby som sa mohla poučiť. Už sa choroby tak neobávam.

Ak vám Boh pomohol, chceli by ste sa oboznámiť s Jeho slovami, aby ste sa dostali do Jeho blízkosti a tešili sa z Jeho požehnaní?

Súvisiace

Príbeh Joy

Hlavnou postavou dnešného príbehu je žena menom Joy. Je to sestra z Filipín. V minulosti s ľuďmi zaobchádzala vždy na základe citov. Ak bol...

Pridaj komentár

Spojte sa s nami cez Messenger