Narodil som sa v kresťanskej rodine a dielo Všemohúceho Boha posledných dní som prijal, keď som mal 60 rokov. Cítil som sa taký šťastný, že som mohol privítať Pána v posledných dňoch, prijať Božie dielo konca sveta a že môj sen o spasení a vstupe do kráľovstva sa čoskoro splní. Kým som usilovne pracoval na svojej povinnosti a prinášal obete, mal by som šancu prijať Božiu spásu. Do každej povinnosti, ktorú pre mňa cirkev pripravila, som vložil všetko a aj v sedemdesiatke som stále bicykloval a vybavoval záležitosti pre cirkev. Behal som hore-dole po schodoch a neúnavne si plnil svoju povinnosť. Bol som šťastný, že ešte stále môžem vykonávať nejakú povinnosť. Ale ako som postupne starol, ovplyvnilo to moje telesné funkcie a po fyzickej stránke som už nebol ako kedysi. Vzhľadom na môj zdravotný stav ma cirkev poverila hostiteľskými povinnosťami doma. Bol som trochu sklamaný. So starobou sa mi zhoršoval zrak a už som nemohol za povinnosťami jazdiť na bicykli. Jediné, čo som mohol urobiť, bolo prijať hostiteľskú povinnosť. Ak by mi staroba nedovolila vykonávať žiadne povinnosti, mohol by som byť ešte zachránený? Pomyslel som na to, aké by to bolo skvelé, keby som bol o pár rokov mladší, a naozaj som závidel mladším bratom a sestrám, ktorí mohli cestovať a pracovať pre Boha.

V marci minulého roka mi cirkevný vedúci zariadil, aby som išiel podporiť sestru Yu Xin. Mala 78 rokov, pre svoj zdravotný stav mala ťažkosti s pohybom a nemohla vykonávať žiadne povinnosti. Keď som videl, v akom stave je, bol som smutný a utrápený. Mal som už viac ako 80 rokov, dokonca viac ako sestra Yu Xin, moje zdravie už nebolo také, aké bývalo, a nevedel som, či jedného dňa tiež neochoriem a nebudem môcť vykonávať povinnosť. K čomu by som potom bol? Mal by som nádej na spásu, keby som nemohol vykonávať žiadne povinnosti? Čím viac som o tom premýšľal, tým som bol rozrušenejší. Potom som aj ja ochorel. Raz sa mi zatočila hlava, keď som uprostred noci vstal na záchod, a ráno som už nemohol vstať z postele. Bol som taký omámený, že som nedokázal ani otvoriť oči. Zvracal som, mal som hnačku a nedokázal som v sebe udržať ani vodu. Manželka zavolala dcére, aby sa o mňa prišla postarať, a po dvoch dňoch som sa konečne začal zotavovať. V povinnosti som nezaostával, ale bol som veľmi slabý a nemal som energiu na nič. Nedokázal som v sebe udržať jedlo a pociťoval som závraty a nevoľnosť. Mal som obavy, ako starý muž, ktorého zdravie sa zo dňa na deň zhoršuje, či by som sa dokázal tak rýchlo zotaviť, ak by som znova ochorel? Ak by som sa v krátkom čase nezotavil, potreboval by som, aby sa o mňa niekto postaral, a nebol by som schopný vykonávať žiadnu povinnosť, nebol by som zbytočný? Mohol by som sa dostať do kráľovstva bez povinnosti? Bolo by skvelé byť o pár rokov mladší, ako pred 20 rokmi, keď som práve prijal túto etapu práce, a ničoho sa nebáť. Čokoľvek mi cirkev pridelila, či už blízko alebo ďaleko, vedel som to splniť. S povinnosťou som mal väčšiu nádej na požehnanie. Ale nemohol som vrátiť čas a už som na nič nebol vhodný. A tak som sa len pretĺkal dňami. Skôr než som sa nazdal, žil som v stave negativizmu a nepochopenia. Môj stav sa stále zhoršoval. Stratil som chuť čítať Božie slová a nemal som chuť nič robiť. Už som do svojej povinnosti nevkladal srdce tak, ako kedysi. Modlil som sa k Bohu: „Bože, mám pocit, že keď som starší a nemôžem robiť veľa povinností, nemám nádej, že vstúpim do kráľovstva a budem spasený. Som naozaj na dne. Ó, Bože, prosím, daj mi vieru a veď ma, aby ma staroba nebrzdila a aby som pochopil Tvoju vôľu, a vyšiel z tohto stavu.“

Môj stav sa začal meniť, keď som si prečítal Božie slová. Všemohúci Boh hovorí: „Medzi bratmi a sestrami existujú aj starší ľudia od šesťdesiat do približne osemdesiat alebo deväťdesiat rokov, ktorí majú pre svoj pokročilý vek tiež určité ťažkosti. I napriek ich veku nemusí byť ich myslenie úplne správne alebo racionálne a ich myšlienky a názory nemusia byť v súlade s pravdou. Títo starší ľudia majú podobné problémy a stále sa trápia: ‚Už nemám také dobré zdravie, takže povinnosti, ktoré môžem vykonávať, sú obmedzené. Ak budem vykonávať len túto malú povinnosť, bude si ma Boh pamätať? Niekedy bývam chorý a potrebujem, aby sa o mňa niekto postaral. Keď sa o mňa nemá kto postarať, nedokážem vykonávať svoju povinnosť, čo mám teda robiť? Som starý a nepamätám si Božie slová, keď ich čítam, a je pre mňa ťažké porozumieť pravde. Počas duchovného spoločenstva o pravde rozprávam popletene a nelogicky a nemám žiadne skúsenosti, ktoré by stáli za to, aby som sa o ne podelil. Som starý a nemám dosť energie, už dobre nevidím a nemám silu. Všetko je pre mňa ťažké. Okrem toho, že nedokážem vykonávať svoju povinnosť, ľahko zabúdam a zle rozumiem. Niekedy som zmätený a spôsobujem problémy cirkvi a svojim bratom a sestrám. Chcem dosiahnuť spásu a hľadať pravdu, je to však veľmi ťažké. Čo mám robiť?‘ … Existujú napríklad starší ľudia, ktorí chcú tráviť všetok svoj čas vydávaním sa Bohu a vykonávaním svojej povinnosti, no fyzicky sa necítia dobre. Niektorí majú vysoký krvný tlak, iní vysokú hladinu cukru v krvi, ďalší tráviace ťažkosti. Nemajú dostatok telesnej sily na to, aby zvládali to, čo si ich povinnosť vyžaduje, preto sa hnevajú. Vidia mladých ľudí schopných jesť a piť, behať a skákať a závidia im. Čím viac vidia mladých ľudí robiť tieto veci, tým sú utrápenejší a myslia si: ‚Chcem si dobre vykonávať svoju povinnosť, hľadať pravdu a porozumieť jej a chcem ju aj praktizovať, tak prečo je to také ťažké? Som taký starý a nepotrebný! Starých ľudí Boh nechce? Sú starí ľudia naozaj nepotrební? Nemôžeme dosiahnuť spásu?‘ Sú smutní a nedokážu byť šťastní, nech o tom akokoľvek premýšľajú. Nechcú prepásť také nádherné chvíle a takú skvelú príležitosť, nedokážu sa však vydávať a vykonávať svoju povinnosť celým svojím srdcom a dušou, ako to robia mladí ľudia. Títo starší ľudia prepadnú pre svoj vek hlbokému smútku, úzkosti a obavám. Vždy keď sa stretnú s nejakým problémom, úskalím, ťažkosťou alebo prekážkou, vinia svoj vek, nemajú sa radi, ba sa priam nenávidia. Je to však zbytočné. Riešenie a cesta, ako sa z toho dostať, neexistujú. Naozaj niet žiadnej cesty? Existuje nejaké riešenie? (Aj starší ľudia by mali vykonávať svoje povinnosti v rámci svojich možností.) Je prijateľné, aby starší ľudia vykonávali svoje povinnosti v rámci svojich možností, pravda? Nemôžu pre svoj vek už viac hľadať pravdu? Nie sú schopní porozumieť pravde? (Áno, sú.) Môžu starší ľudia porozumieť pravde? Môžu jej porozumieť do určitej miery, pričom dokonca ani mladí ľudia jej nedokážu porozumieť úplne. Starší ľudia majú vždy mylnú predstavu, myslia si, že sú zmätení, že majú zlú pamäť, a tak nemôžu pravde porozumieť. Majú pravdu? (Nie.) Hoci majú mladí ľudia oveľa viac energie ako starší a majú oveľa väčšiu telesnú silu, ich schopnosť rozumieť, chápať a poznať je v skutočnosti rovnaká ako u starších ľudí. Neboli aj starší ľudia raz mladí? Nenarodili sa predsa starí a aj všetci mladí ľudia jedného dňa zostarnú. Starší ľudia nesmú neustále myslieť na to, že sú iní ako mladí, pretože sú starí, telesne slabí, necítia sa dobre a majú zlé spomienky. Vlastne medzi nimi nie je žiadny rozdiel. Čo mám na mysli, keď hovorím, že medzi nimi nie je žiadny rozdiel? Skazená povaha starých aj mladých je rovnaká, ich postoje a názory na všetky veci sú zhodné, rovnako ako ich pohľady a stanoviská týkajúce sa najrôznejších vecí. Starší ľudia si teda nesmú myslieť, že pre svoju starobu, menej prehnaných túžob v porovnaní s mladými ľuďmi a schopnosť zachovať si stabilitu nemajú žiadne výstredné ambície alebo túžby a majú menej skazenú povahu – je to mylná predstava. Mladí ľudia dokážu využiť všetky prostriedky, aby získali postavenie, nemôžu to teda robiť aj starší ľudia? Mladí ľudia dokážu robiť veci v rozpore s princípmi a konať svojvoľne a starší ľudia nemôžu? (Áno, môžu.) Mladí ľudia môžu byť arogantní, takže nemôžu byť arogantní aj starší ľudia? Keď sú však arogantní starší ľudia, vďaka svojmu veku nie sú takí agresívni a ich arogancia nie je taká povýšenecká. Mladí ľudia majú očividnejšie prejavy arogancie, lebo majú pružné údy a myseľ, zatiaľ čo starší nemajú také očividné prejavy arogancie, lebo majú stuhnuté údy a nepružnú myseľ. Podstata ich arogancie a ich skazené povahy sú však rovnaké. Bez ohľadu na to, ako dlho starší človek verí v Boha alebo koľko rokov vykonáva svoju povinnosť, ak nehľadá pravdu, jeho skazená povaha pretrvá. … Nie je to teda tak, že starší ľudia nemajú čo robiť, nie sú schopní vykonávať svoje povinnosti a už vôbec, že nedokážu hľadať pravdu – je mnoho vecí, ktoré môžu robiť. Rôzne bludy a omyly, ktoré si počas svojho života nahromadil, ako aj rozličné tradičné myšlienky a predstavy, nevedomosti a zaryté, konzervatívne, iracionálne a absurdné veci, ktoré si nahromadil, sa všetky nakopili v tvojom srdci a mal by si v porovnaní s mladými ľuďmi venovať ešte viac času ich odkrývaniu, analyzovaniu a rozlišovaniu. Nie je pravda, že nemáš čo robiť alebo že by si mal pociťovať smútok, úzkosť a obavy, keď sa len ponevieraš – nie je to tvoja úloha ani zodpovednosť. Starí ľudia by mali mať v prvom rade správne myslenie. Roky ti možno pribúdajú a fyzicky si pomerne starý, no tvoje myslenie by malo byť mladistvé. Hoci starneš, máš spomalené myslenie a zlú pamäť, ak stále spoznávaš sám seba, rozumieš slovám, ktoré hovorím, a rozumieš pravde, dokazuje to, že nie si starý a tvoja kvalita je dostatočná. Ak však človek po sedemdesiatke nedokáže porozumieť pravde, je to prejav jeho príliš nízkeho duchovného postavenia, ktoré nie je schopné danej úlohy. Preto pokiaľ ide o pravdu, vek je nepodstatný.“ (Slovo, zv. VI: O hľadaní pravdy I. Ako hľadať pravdu (3)) Túto pasáž som čítal niekoľkokrát. Božie slová smerovali priamo do môjho srdca a odhaľovali môj presný stav. Videl som, že som už starý a nie som v takej kondícii, takže som nemohol stále behať okolo povinností a mohol som byť len doma hostiteľom. A keď som videl, v akom stave je sestra Yu Xin, doma, neschopná plniť povinnosti, naozaj som sa obával o svoj vek, že ak jedného dňa naozaj nebudem môcť vykonávať povinnosť, nebudem zachránený. Myšlienka, že sa nedostanem do kráľovstva, bola pre mňa naozaj bolestivá a znepokojujúca a spôsobila, že som sa obával o svoj konečný osud. Žil som v negatívnom pesimistickom stave a stratil som chuť čokoľvek robiť. Čítanie Božích slov ma dojalo a rozjasnilo mi srdce. Nie je to tak, že starí ľudia nemajú žiadne možnosti a nemôžu byť zachránení, že nemôžeme nič urobiť alebo prijať nejakú povinnosť. Staroba neznamená, že vaše srdce je staré a že nemôžete nič urobiť. Starší ľudia môžu stále robiť veci tak ako predtým, čítať Božie slová a modliť sa, ako by sme mali, a plniť akúkoľvek povinnosť ako zvyčajne. Boh nikdy nepovedal, že neuznáva starších ľudí, pretože nemôžu vykonávať toľko povinností. Skazené povahy majú aj starí aj mladí, a všetci musíme hľadať pravdu. Najmä starší ľudia, ako som ja, ktorí si počas života doma, v škole a v spoločnosti vytvorili rôzne myšlienky, predstavy a filozofie o živote. V mojej hlave sa nahromadilo mnoho takýchto satanských filozofií, kacírstiev a mylných predstáv. Roky som bol veriaci, ale tieto satanské jedy boli vo mne stále zakorenené a stali sa mojimi pravidlami prežitia. Niekedy, keď som bol na zhromaždení s inými, všimol som si, že niekto žije v nesprávnom stave alebo šíri negativitu. Veľmi jasne som videl, že to, čo hovorili ostatným, nebolo povznášajúce, ale držal som jazyk za zubami, aby som ochránil svoje medziľudské vzťahy. Žil som podľa satanskej filozofie: „Mlčanie o chybách dobrých priateľov prispieva k dlhému a dobrému priateľstvu.“ Nebol som ochotný praktizovať pravdu, zdráhal som sa urážok. A keď sme sa na stretnutiach rozprávali o niektorých veciach, ktoré vykonali postavy z Biblie, a niektorí bratia a sestry tomu nerozumeli, prejavoval som arogantnú povahu. Mal som pocit, že ako starý kresťan viem viac ako oni, a tak som im to stále vysvetľoval, a využíval som to na svoje predvádzanie. S toľkými skazenými povahami, ktoré neboli vyriešené, som mal cítiť väčšiu naliehavosť a vynaložiť úsilie na hľadanie pravdy. V zostávajúcich rokoch som mal viac hľadať pravdu, aby som vyriešil svoju skazenosť. Je toľko vecí, ktoré by som mal urobiť, a právd, do ktorých by som mal vstúpiť. Vždy som mladým ľuďom závidel, že majú pevné zdravie a veľa možných povinností, myslel som si, že majú väčšiu nádej na spásu. Teraz, keď som to nezvládal a moje povinnosti boli obmedzené, obával som sa, že nebudem mať miesto v kráľovstve. Upadol som do negativistického stavu, z ktorého som sa nevedel dostať. Keď o tom teraz premýšľam, bolo to veľmi hlúpe. Potreboval som správny postoj. Hoci sme starší a naše telo starne, stále dokážeme porozumieť Božím slovám a máme zdravý zmysel a rozum, takže pri hľadaní pravdy nemôžeme strácať čas a nemôžeme stále žiť v utrpení a úzkosti. To naozaj vychádza najavo v tomto úryvku Božích slov: „Hoci starneš, máš spomalené myslenie a zlú pamäť, ak stále spoznávaš sám seba, rozumieš slovám, ktoré hovorím, a rozumieš pravde, dokazuje to, že nie si starý a tvoja kvalita je dostatočná.“ Hneď som pocítil, že sa mám o čo usilovať. Boh hovorí, že nie sme starí, takže v rokoch, čo nám zostávajú, by sme sa o pravdu mali usilovať ešte svedomitejšie.

Aj toto som si prečítal v Božích slovách: „O osudoch ľudí nerozhodnem na základe veku, postavenia, množstva utrpenia a už vôbec nie podľa toho, do akej miery preukazujú ľútosť, ale na základe toho, či poznajú pravdu. Žiadna iná možnosť neexistuje.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Vykonaj dostatok dobrých skutkov pre naplnenie svojho konečného osudu) „Božou vôľou je, aby sa každý človek stal dokonalým, aby ho nakoniec získal, úplne očistil a aby sa stal Jeho milovaným ľudom. Nezáleží na tom, či hovorím, že ste zaostalí alebo máte nízke postavenie – to je všetko fakt. Moje vyjadrenia nedokazujú, že vás mám v úmysle opustiť, že som vo vás stratil nádej, tým menej, že vás nechcem zachrániť. Dnes som prišiel vykonať dielo vašej spásy, to znamená, že dielo, ktoré konám, je pokračovaním diela spásy. Každý človek má šancu byť zdokonalený: nakoniec tento výsledok dosiahneš za predpokladu, že si ochotný a budeš sa usilovať, a vtedy nebude nikto z vás opustený. Ak máš nízku kvalitu, Moje požiadavky na teba budú zodpovedať tvojej nízkej kvalite. Ak je tvoja kvalita vysoká, Moje požiadavky na teba budú v súlade s tvojou vysokou kvalitou. Ak si nevedomý a negramotný, Moje požiadavky na teba budú zodpovedať tvojej negramotnosti. Ak si gramotný, Moje požiadavky na teba budú v súlade s tvojou gramotnosťou. Ak si starší, Moje požiadavky na teba budú zodpovedať tvojmu veku. Ak môžeš poskytnúť pohostinnosť, Moje požiadavky na teba budú v súlade s touto schopnosťou. Ak povieš, že nemôžeš ponúknuť pohostinnosť a môžeš vykonávať len určitú funkciu, či už ide o šírenie evanjelia, starostlivosť o cirkev alebo o všeobecné záležitosti, Moje zdokonaľovanie bude zodpovedať funkcii, ktorú vykonávaš. Byť verný, poslúchať až do samého konca a snažiť sa o najvyššiu lásku k Bohu – to je to, čo musíš dosiahnuť, a neexistujú lepšie praktiky ako tieto tri veci.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Obnoviť normálny život človeka a priviesť ho do nádherného konečného osudu) Tieto slová od Boha ma naozaj dojali. Boh nikdy neurčoval niekoho výsledok na základe jeho kvality, veku ani toho, koľko povinností vykonal. Boh sa pozerá len na to, či sú Mu ľudia oddaní a poslušní. Pokiaľ je niekto odhodlaný usilovať sa o pravdu, a má pravú vieru a miluje pravdu, Boh ho neopustí. Videl som, že Boh je spravodlivý a že Jeho požiadavky nie sú univerzálne. Kladie na ľudí požiadavky na základe ich postavenia a toho, čo sú schopní dosiahnuť. Tí, ktorí môžu hostiť, by mali hostiť, tí, ktorí môžu hlásať evanjelium, by to mali robiť. Ľudia by mali plniť všetky povinnosti, ktoré dokážu. Pokiaľ sa dokážeme usilovať o pravdu a konať na základe Božích slov, máme šancu na spásu. Mal som pocit, že vo svojom pokročilom veku už nemám žiadnu povinnosť, ktorú by som mohol vykonávať, a že Boh by ma neschvaľoval. Zmýšľal som o Bohu ako o svetskom šéfovi, ktorý by si vás nechal, keď môžete pracovať a máte hodnotu, ale inak by vás vyhnal. To bol nedostatok úcty k Bohu. Bolo to aj moje nepochopenie Božej vôle pre moje mylné predstavy a domnienky. Boh tiež nikdy nepovedal, že starší ľudia nemôžu byť spasení alebo zdokonalení. Spomenul som si na antikristov a zlosynov vylúčených z cirkvi. Niektorí boli mladší ako ja a pre svoje povinnosti sa vzdali domova i práce. Na ľudské pomery tvrdo pracovali, ale neusilovali o pravdu a ich skazené povahy sa ani trochu nezmenili. Spoliehali sa na svoju satanskú povahu a prerušili prácu na Božom dome, nikdy sa nekajali, a nakoniec ich Boh vyhnal. Čo sa týka starších členov, niektorí zostávajú doma a vykonávajú hostiteľské povinnosti, niektorí vedú cirkevné knihy, ale všetci plnia svoju úlohu tak, ako majú. Boh sa im neotáča chrbtom ani ich nevyháňa pre ich vysoký vek alebo preto, že nemôžu vykonávať toľko povinností. Videl som, že Boh vyháňa ľudí pre ich prirodzenosť-podstatu, nie pre ich vek. Teraz, keď som už starý, nemôžem podporovať cirkev tak, ako kedysi. Hostím ostatných u seba doma. Musím si teda dobre plniť svoju hostiteľskú povinnosť a udržiavať doma bezpečné prostredie na stretnutia, aby bratia a sestry mohli v pokoji prichádzať a odchádzať. Takto sa zasvätím svojej povinnosti. Moja susedka, sestra Yu Xin, sa necíti dobre a potrebuje podporu, preto by som mal urobiť, čo môžem, aby som sa s ňou stretol v duchovnom spoločenstve. A vždy, keď sa stretnem s výzvami alebo problémami, by som sa mal modliť a čítať Božie slová, aby som ich vyriešil. Ak unesiem dve kilá, unesiem dve kilá, a ak unesiem desať, tak unesiem desať. Urobte všetko, čo je vo vašich silách – to je najdôležitejšie. Keď som to pochopil, cítil som sa zahanbený a ponížený. Nechápal som Božiu vôľu, nepozeral som sa na veci ani som nekonal na základe Jeho slov. Namiesto toho som žil podľa svojich vlastných mylných názorov a zle som chápal Boha. Naozaj som vzdoroval.

Rozmýšľal som o tom, prečo som sa vždy obával, že budem starý, neschopný plniť si povinnosti a odvrhnutý. Čo za tým stálo? Pri svojom hľadaní som si prečítal niekoľko pasáží z Božích slov: „Niektorí ľudia sú plní elánu, len čo vidia, že viera v Boha im prinesie požehnania, ale potom strácajú všetku energiu, keď uvidia, že musia podstúpiť zušľachťovanie. Je toto viera v Boha? Nakoniec musíš vo svojej viere dosiahnuť úplnú a absolútnu poslušnosť pred Bohom. Veríš v Boha, ale stále máš na Neho požiadavky, máš veľa náboženských predstáv, ktorých sa nevieš zbaviť, osobné záujmy, ktorých sa nemôžeš vzdať, stále hľadáš požehnania tela a chceš, aby Boh zachránil tvoje telo, aby spasil tvoju dušu – takto sa správajú ľudia, ktorí majú nesprávny pohľad. Hoci ľudia s náboženským presvedčením veria v Boha, nesnažia sa zmeniť svoju povahu ani sa neusilujú o poznanie Boha, ale len hľadajú záujmy svojho tela. Mnohí z vás majú vieru, ktorá patrí do kategórie náboženských presvedčení; to však nie je pravá viera v Boha. Na to, aby ľudia verili v Boha, musia mať srdce, ktoré je pripravené pre Neho trpieť a vôľu vzdať sa seba samého. Ak ľudia nespĺňajú tieto dve podmienky, ich viera v Boha nie je správna a nedokážu dosiahnuť zmenu svojej povahy. Len ľudia, ktorí sa skutočne usilujú o pravdu, hľadajú poznanie Boha a život, sú tými, ktorí skutočne veria v Boha.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Tí, ktorí majú byť zdokonalení, musia prejsť zušľachťovaním) „Ludia veria v Boha, aby boli požehnaní, odmenení, korunovaní. Nie je toto v srdci každého človeka? Popravde je. Hoci o tom často nerozprávajú, a dokonca skrývajú svoju pohnútku a túžbu získať požehnania, táto túžba a pohnútka hlboko v ľudských srdciach bola vždy neochvejná. Bez ohľadu na to, v akom rozsahu rozumejú duchovnej teórii, aké majú skúsenosti alebo poznatky, akú povinnosť dokážu vykonať, koľko utrpenia znášajú alebo akú vysokú cenu platia, nikdy sa nevzdajú pohnútky získať požehnania, ktorú majú ukrytú hlboko vo svojich srdciach, a neustále potichu pracujú na jej naplnení. Nie je toto ukryté kdesi v hlbinách ľudských sŕdc? Ako by ste sa cítili bez tejto pohnútky získať požehnania? S akým postojom by ste si vykonávali svoju povinnosť a nasledovali Boha? Čo by sa z ľudí stalo, keby sa zbavili tejto pohnútky získavať požehnania, ktorú skrývajú vo svojich srdciach? Je možné, že z mnohých ľudí by sa stali negativisti a niektorí by nemali motiváciu plniť si povinnosti. Stratili by záujem o svoju vieru v Boha, ako keby sa ich duša rozplynula. Vyzerali by, akoby im vytrhli srdce z hrude. Preto hovorím, že pohnútka získať požehnania je niečo, čo je skryté hlboko v ľudských srdciach.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Šesť ukazovateľov rastu života) To, čo Boh v týchto slovách zjavuje a súdi, bol presne môj stav. Boh naozaj skúma naše srdcia a mysle. To odhalilo moje hlboko zakorenené motívy a nádeje, že budem požehnaný a že som veril len kvôli požehnaniam. Keď som prijal túto etapu diela, motivovala ma šanca dostať sa do kráľovstva. Bol som ochotný robiť všetko, čo cirkev chcela. Svoje povinnosti by som si plnil za každého počasia. Myslel som si, že Boh bude schvaľovať, ak zaplatím nejakú cenu, a potom budem spasený a získam požehnania nebeského kráľovstva. Ale teraz, keď som videl, že starnem, všetky telesné funkcie ovplyvnilo starnutie a nemôžem vykonávať povinnosti ako predtým, obával som sa, že jedného dňa ochoriem a nebudem schopný vykonávať povinnosti. To ma zarmucovalo a trápilo. A keď som si spomenul na tie dva dni, keď som bol chorý a neschopný pohybu, cítil som sa ešte viac znepokojený, že ak by som opäť ochorel a rýchlo sa neuzdravil, nedokázal by som vykonávať žiadnu povinnosť a nemohol by som byť zachránený. Moje srdce bolo prázdne, cítil som sa ponuro a deprimovane. Nemal som žiadnu motiváciu čítať Božie slová ani sa modliť, myslel som si, že sa budem len pretĺkať každým dňom. Skutočne som videl, že motív byť požehnaný mám ukrytý hlboko v srdci, pevne zakorenený, a že som sa vždy usiloval a snažil dosiahnuť tento cieľ. Navonok som si plnil povinnosť a chcel som uspokojiť Boha, ale v skutočnosti som chcel vymeniť svoju povinnosť za požehnania nebeského kráľovstva. Pracoval som v záujme svojho konečného osudu. Od prírody som naozaj príliš zlý a ľstivý. Narodil som sa v kresťanskej rodine, nasledoval som svojich rodičov a odmalička som veril v Pána Ježiša. Keď som mal 60 rokov, prijal som Božie dielo posledných dní. Získal som už veľmi veľa. V posledných dňoch Boh v duchovnom spoločenstve vyjadril každý aspekt pravdy a prostredníctvom súdu a napomínania Jeho slova som získal určité pochopenie svojej vlastnej skazenej prirodzenosti a satanských jedov. Som schopný pohŕdať sám sebou a moja skazená povaha sa trochu zmenila. Toto sú plody, ktoré priniesli moje skúsenosti s Božím súdom a napomínaním. To je taká neuveriteľná milosť od Boha! Dostal som takú veľkú spásu. Aj keby mi Boh práve teraz vzal dych, neľutoval by som to a bol by som Mu zaviazaný svojou vďačnosťou. Ale teraz ešte stále žijem a stále mám tento dych. Mal by som sa celým srdcom usilovať o pravdu a zmenu povahy. Či už budem v budúcnosti požehnaný, alebo ma postihne katastrofa, mal by som sa podriadiť Božej vláde a opatreniam. To je dôvod, ktorý by som mal mať ako stvorená bytosť. Ale po tom, čo som z Božích slov získal toľko obživy, stále som nevedel, ako sa Mu odvďačiť za Jeho lásku. Chcel som využiť svoju povinnosť a uzavrieť s Bohom obchod za požehnania kráľovstva. Začal som byť negativistický a nepochopil som Ho, keď som si myslel, že to nemôžem získať. Nemal som svedomie ani rozum. Kde bola moja ľudská prirodzenosť? Bol som taký sebecký, podlý a úbohý. Moje motivácie a perspektívy vo viere neboli správne. Chcel som sa len dostať do nebeského kráľovstva a usiloval som sa len o telesné zisky a požehnania. Bol som na rovnakej ceste ako Pavol. Myslel som na to, koľko toho Pavol dosiahol, ale on veril len preto, aby bol odmenený a korunovaný. Využíval svoju prácu na to, aby uzavrel dohodu s Bohom a vymenil ju za nebeské požehnania. Neusiloval sa o to, aby Boha poznal. Bol na ceste odporu voči Bohu. Nakoniec ho Boh potrestal. Moja snaha bola rovnaká ako Pavlova. Nesnažil som sa o zmenu povahy, aby som uspokojil Boha, a len som si plnil svoju povinnosť pre požehnania. Navonok som plnil povinnosť, ale v podstate som Boha podvádzal. Nebol som skutočným veriacim. Pravý veriaci je ten, kto sa usiluje o pravdu, kto sa snaží poznať a milovať Boha. Pri plnení svojej povinnosti nemá žiadne podmienky ani dohody. Nemá žiadne osobné motívy alebo ciele ani výstredné túžby. Všetko, čo má, vkladá do toho, aby uspokojil Boha. Rovnako ako Peter. Hoci nevykonal toľko práce ako Pavol, dokázal prijať Boží súd a napomínanie, poznať sám seba a snažiť sa poznať a milovať Boha. Nakoniec sa podriadil až na smrť, keď bol pre Boha ukrižovaný hlavou nadol, čím podával svedectvo na oslavu Boha. S vierou, ako tá moja, s odpornými motívmi a túžbami by som nikdy nezískal Boží súhlas, bez ohľadu na to, koľko rokov by som veril. Skončil by som len odmietnutý a Bohom nenávidený. Keby som sa nekajal a zotrval by som vo svojej vypočítavej viere a povinnosti, nakoniec by som nezískal pravdu ani zmenu povahy. Skončil by som rovnako ako Pavol, odhalený a odvrhnutý Bohom.

Pomyslel som na to, čo povedal Boh: „Medzi povinnosťou človeka a tým, či je požehnaný, alebo zatratený, nie je žiadna súvislosť. Povinnosť je to, čo má človek plniť. Je to jeho poslanie zoslané z neba a nemalo by závisieť od odmeny, podmienok alebo dôvodov. Len vtedy si človek plní svoju povinnosť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Rozdiel medzi službou vteleného Boha a povinnosťou človeka) Vtedy som si uvedomil, že povinnosť je to, čo by stvorená bytosť mala robiť a nesúvisí s prijímaním požehnania alebo nešťastia. Ako člen Božieho domu by som Mu nemal klásť podmienky. Mal by som si plniť svoje záväzky. Je to ako v rodine. Keď deti robia, čo môžu, pre rodinu, môžu naozaj žiadať od svojich rodičov peňažnú odmenu? To by nebol člen rodiny, ale zamestnanec. Pre člena Božej rodiny a stvorenú bytosť je plnenie si zopár povinností pre Stvoriteľa práve to, čo by som mal robiť, je to správne a prirodzené. Svoju oddanosť by som mal prejavovať bez pomyslenia na podmienky alebo odmeny. To by som mal robiť. Som už starší a môj zdravotný stav nie je najlepší, ale Boh to so mnou nevzdal. Stále ma živí a vedie svojimi slovami. Nemôžem sa zbaviť svedomia a nemôžem neustále žiť v negativistickom stave a prepadať zúfalstvu. Mal by som mať správny postoj, a kým som pri zmysloch a mám ešte rozum, viac čítať Božie slová, aby som poznal sám seba a usiloval sa o zmenu povahy, plnil všetky povinnosti, ktoré som teraz schopný, a podriadil sa Božej vláde a opatreniam. V Božích slovách som čítal ešte niečo: „Pre každého človeka, bez ohľadu na svoju kvalitu, vek či počet rokov, ktoré veríš v Boha, by si sa mal snažiť kráčať po ceste hľadania pravdy. Nemal by si klásť dôraz na žiadne objektívne zdôvodnenia, pravdu by si mal hľadať bezpodmienečne. Nemrhaj svojimi dňami. Ak je hľadanie pravdy významnou záležitosťou v tvojom živote a vkladáš do neho úsilie, môže sa stať, že pravda, ktorú získaš a môžeš vo svojom hľadaní dosiahnuť, nebude taká, ako si si želal. Ak však Boh hovorí, že ti nadelí konečný osud v závislosti od tvojho postoja pri hľadaní a od tvojej úprimnosti, aké to len bude skvelé! Nateraz sa nezameriavaj na to, aký bude tvoj konečný osud alebo výsledok. Čo sa stane a čo prinesie budúcnosť, či sa dokážeš vyhnúť pohrome a smrti – na tieto veci nemysli ani sa na ne nepýtaj. Sústreď sa len na hľadanie pravdy v Božích slovách a Jeho požiadavkách, na to, aby si si dobre vykonal svoju povinnosť, uspokojil Božiu vôľu a nepreukázal, že nie si hoden šiestich tisícov rokov Božieho čakania, Jeho šiestich tisícov rokov očakávania. Dopraj Bohu trochu potešenia. Dovoľ Mu, aby videl, že máš nejakú nádej, a aby sa v tebe splnili Jeho želania. Povedz Mi, zaobchádzal by s tebou zle, keby si to urobil? Samozrejme, že nie! A aj keď konečné výsledky nie sú v súlade s očakávaniami, ako by sa mali stvorené bytosti postaviť k tejto skutočnosti? Mali by sa bez osobných pohnútok vo všetkom podriadiť Božiemu riadeniu a opatreniam. Nemali by stvorené bytosti zaujať tento postoj? (Áno.) To je správny spôsob myslenia.“ (Slovo, zv. VI: O hľadaní pravdy I. Prečo človek musí hľadať pravdu) „Hľadanie pravdy je významnou témou v ľudskom živote. Žiadna iná téma nie je taká dôležitá ako hľadanie pravdy a žiadna iná nemá vyššiu hodnotu než získanie pravdy. Bolo ľahké nasledovať Boha do dnešného dňa? Ponáhľaj sa a sprav zo svojho hľadania pravdy prioritu! Táto etapa diela v posledných dňoch je najdôležitejšou etapou diela, ktoré Boh vykonáva na ľuďoch vo svojom pláne riadenia trvajúcom šesťtisíc rokov. Hľadanie pravdy je niečo, čo Boh od svojho vyvoleného ľudu očakáva zo všetkého najviac. Dúfa, že ľudia kráčajú po správnej ceste, ktorou je hľadanie pravdy.“ (Slovo, zv. VI: O hľadaní pravdy I. Prečo človek musí hľadať pravdu) Keď som si to prečítal, bol som naozaj inšpirovaný a dojatý. Boh nám povedal všetko o svojej vôli, aj o tom, čo od ľudí vyžaduje a v čo dúfa. Nezáleží mu na tom, aká vysoká alebo nízka je naša kvalita, koľko máme rokov alebo koľko povinností sme už vykonali. Záleží mu len na tom, či sa usilujeme o pravdu, či sme poslušní a oddaní vo svojej viere. Presne ako vo Veku milosti, keď vdova obetovala len dve drobné mince, a predsa získala Božie uznanie, pretože mu obetovala všetko, čo mala. Boh videl jej úprimnosť. Aj keď som už starý a s mladými sa v žiadnom ohľade nemôžem porovnávať, nie som negativistický. Chcem kráčať vpred a využiť každý jeden deň. Kým mám ešte zmysly a rozum, naozaj by som sa mal viac usilovať o pravdu a viac čítať Božie slová, praktizovať každú maličkosť, ktorej rozumiem, a svoju povinnosť vykonávať čo najlepšie. Potom, keď zomriem, bude moje srdce pokojné a nesklamem Boha za to, že ma celý život podporoval. Boh mi dovolil narodiť sa v posledných dňoch. Jeho dielo posledných dní som mohol prijať vo veku 60 rokov, byť svedkom Božieho zjavenia, osobne počuť Jeho hlas a zažiť Jeho súd a napomínanie. To bola pre mňa obrovská Božia milosť a požehnanie. Keby som ešte stále žil uväznený v smútku staroby, bez naliehavej potreby využiť túto šancu na hľadanie pravdy, premárnil by som šancu zažiť Božie dielo a byť spasený. Ak by som sa chcel usilovať o pravdu neskôr, moja šanca by už bola preč a na ľútosť by bolo neskoro. Tak som sa modlil k Bohu: „Ó, Bože! Som pripravený sa kajať. Už nechcem žiť v stave negativity, úzkosti a nepochopenia. Chcem Tvoje slová uvádzať do praxe, urobiť všetko, aby som sa usiloval o pravdu, kým som nažive, a vybrať sa pravou cestou životom. Chcem praktizovať všetko, čo som pochopil z Tvojich slov, plniť si svoje povinnosti a napĺňať Tvoju vôľu. Či už budem požehnaný, alebo ma postihne nešťastie, som pripravený podriadiť sa Tvojej vláde a opatreniam.“

Odvtedy som sa zameral na čítanie Božích slov a viac som o nich uvažoval. Všetko, čo mám, vkladám do každej povinnosti, ktorou ma cirkev poverí. Za tie roky, čo som veriaci, som získal určité skúsenosti a vedomosti a cvičil som sa v písaní článkov, aby som svedčil o Bohu. Teraz najmä tí, čo hlásajú evanjelium, potrebujú dobré články, aby vyriešili predstavy veriacich ľudí, a ja ako dlhoročný veriaci človek by som rád nejaké napísal, aby som prispel k šíreniu evanjelia o kráľovstve. Mám dosť arogantnú povahu a pre svoju aroganciu mám tendenciu obmedzovať svoju rodinu. Usiloval som sa o pravdu, aby som vyriešil tento aspekt svojej skazenosti a aby som pred svojou rodinou žil patričnú ľudskú prirodzenosť. V bežnej interakcii s bratmi a sestrami, keď vidím, že niekto robí niečo, čo odporuje princípom, ak sa bojím povedať niečo, čo by ich mohlo uraziť alebo v nich vyvolať zlý dojem o mne, modlím sa k Bohu, aby som nežil podľa satanských filozofií, a sústredím sa na to, aby som praktizoval pravdu, podporoval záujmy Božieho domu a nebol len ľudomil. Teraz cvičím praktizovanie pravdy pri každej maličkosti a cítim sa veľmi pokojný a plný radosti. Schopnosť vymaniť sa z utrpenia, úzkosti a obáv je výlučne zásluhou Božieho vedenia a milosti. Som Bohu skutočne vďačný! Sláva Všemohúcemu Bohu!