Prvýkrát som si to všimla v júni 2013. V tom mesiaci trvala moja menštruácia viac ako desať dní a obsahovala niekoľko veľkých krvných zrazenín. V tom čase som len občas cítila malú bolesť v pravej časti podbruška, takže som tomu nepripisovala veľkú váhu. Ale počas nasledujúcej menštruácie som mala čoraz viac zrazenín a krvácanie bolo čoraz silnejšie. Trochu som sa zľakla, tak som išla do nemocnice, aby ma vyšetrili. Lekár ma poslal domov, aby som počkala na výsledky. Ale hneď na druhý deň som mala nepretržité krvácanie. Najlepší liek na zastavenie krvácania ho zastavil len dočasne a krvácanie sa opäť spustilo hneď, ako prestal účinkovať. Zo straty krvi som dostala zimnicu. Bola som doma sama. Pomyslela som si: „Čo ak stratím toľko krvi, že zomriem?“ Ponáhľala som sa zavolať sestre a potom som sa zrútila na posteľ, neschopná pohybu. Moja sestra rýchlo zavolala sanitku a dala ma odviezť do nemocnice. Kvôli strate krvi som bola až desivo bledá. Zmodreli mi pery a tvár som mala bledú ako mŕtvola. Mala som triašky po celom tele a zúfalo som potrebovala transfúziu krvi, ale zásoby plazmy v nemocnici boli prázdne a ďalšie mali prísť až o jednej ráno. Zľakla som sa, keď som sa dozvedela, že v nemocnici došla plazma. Do jednej zostávalo osem hodín. Ako by som mohla prežiť tak dlho? Skoro som vykrvácala, takže nebudem za osem hodín mŕtva? Bola som ešte taká mladá. Keby som vtedy zomrela, už nikdy by som nevidela azúrovo modrú oblohu ani nádherné výhľady na kráľovstvo. Veľmi som sa bála a neustále volala k Bohu: „Bože! Prosím, zachráň ma!“ Vtedy som si spomenula na vetu Božieho slova: „Pokiaľ máš stále aspoň jeden dych, Boh ti nedovolí zomrieť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 6. kapitola) Dodalo mi to veľa viery. Nezomrela by som bez Božieho súhlasu, aj keby som lapala po poslednom nádychu. Potichu som sa k Bohu modlila: „Bože, ďakujem Ti. Keď som bezmocná a bojím sa, len Tvoje slová ma môžu utešiť. Ostáva mi ešte jeden nádych, a kým ma nenecháš zomrieť, budem žiť ďalej. Verím v to, čo hovoríš.“ Po modlitbe som sa cítila oveľa pokojnejšia a menej vystrašená. Môj manžel prišiel do nemocnice okolo 18:00, ale keď sa dozvedel, čo sa stalo, neposkytol mi jediné slovo útechy. Len sa na mňa pozrel, krátko sa porozprával s ľuďmi okolo mňa a potom odišiel. Môj manžel ma prenasledoval od chvíle, keď som začala veriť v Boha. Po tom, ako som ochorela, so mnou chcel mať ešte menej spoločného. Cítila som sa taká opustená a bezmocná. Nemohla som sa vtedy hýbať ani hovoriť, ale moja myseľ bola jasná. Keď som videla manžela odchádzať, nemohla som zastaviť slzy, ktoré mi stekali po tvári. Myslela som si, že pri mne bude stáť aj v chorobe. Nikdy som si nemyslela, že bude taký bezohľadný. Vtedy som vedela, že sa už nemôžem spoliehať na svojho manžela a môžem sa spoliehať len na Boha. Len som sa potichu modlila k Bohu a ani na chvíľu som sa neodvážila od Neho zablúdiť. Rozmýšľala som aj nad niektorými chválospevmi a Božími slovami, ktoré som čítala. Chválospev Božích slov s názvom: „Peter sa držal pravej viery a lásky.“ „Bože! Môj život nemá žiadnu cenu a moje telo nemá žiadnu cenu. Mám len jednu vieru a len jednu lásku. V mysli mám vieru v Teba a v srdci lásku k Tebe. Len tieto dve veci Ti môžem dať a nič iné.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Ako Peter spoznal Ježiša) Tento chválospev som si v duchu spievala a premýšľala som o tom, že som sa vo svojej viere neodovzdala Bohu a nemala som v Neho skutočnú vieru. Vždy som sa chcela spoliehať na svoju rodinu, ale v mojom najzraniteľnejšom okamihu ma moja najbližsia osoba ignorovala. Bol to Boh, kto ma cez svoje slová utešil a len On ma môže zachrániť. V srdci som sa modlila k Bohu: „Bože, len Ty ma môžeš zachrániť a utešiť a dať mi vieru a silu. Som pripravená odovzdať Ti svoje srdce a život.“ Cítila som sa skutočne pokojná, keď som rozjímala nad chválospevom Božích slov a prestala som myslieť na svoju chorobu a báť sa smrti. Pomaly sa mi do tela začalo vracať teplo a kým som sa nazdala, bola už jedna hodina ráno. Po transfúzii krvi som sa nasledujúce ráno cítila ako nová. Službukonajúci lekár bol šokovaný, keď ma videl sedieť na posteli. Povedal: „Včera ste na tom boli veľmi zle, čudujem sa, že ste prežili noc!“ Keď som to od lekára počula, opakovane som ďakovala Bohu. Keby ma neviedli Božie slová, nikdy by som neprežila. Všetko to bolo zásluhou obdivuhodnej Božej ochrany. Potom ma lekár poslal do mestskej nemocnice na ďalšie vyšetrenia. Pomyslela som si: Boh ma včera ochránil v takej nebezpečnej situácii, že som si istá, že nenájdu žiadne vážne problémy.

Na druhý deň som išla s rodinou do veľkej nemocnice na ďalšie vyšetrenia, len aby som zistila, že mi diagnostikovali rakovinu krčka maternice v poslednom štádiu. Nádor už bol veľký ako kačacie vajce a operácia neprichádzala do úvahy. Operáciu by som nikdy neprežila. Keď som ho počula povedať, „pokročilé štádium rakoviny,“ šokovalo ma to a úplne zaskočilo. Pomyslela som si: „Rakovina? Ako som dostala rakovinu? Niektorí neveriaci ľudia žijú po ochorení na rakovinu len niekoľko mesiacov. Zvládnem to?“ Cítila som sa utrápená a zúfalá a nechcela som sa s nikým rozprávať. Ležiac na nemocničnom lôžku som stále uvažovala o svojich posledných asi desiatich rokoch viery v Boha: Odkedy som prijala Božie dielo posledných dní, moja rodina ma prenasledovala a neveriaci sa mi dokonca posmievali a ohovárali ma. Počas týchto rokov, bez ohľadu na to, akú povinnosť mi cirkev pridelila, som sa vždy podriadila. Bez ohľadu na to, aké ťažké alebo vyčerpávajúce to bolo, zvládla som to spoliehaním sa na Boha. Aj keď ma zatkli, odsúdili a poslali do väzenia, ani raz som Boha nezradila, a keď ma prepustili, pokračovala som v šírení evanjelia a plnila som si svoje povinnosti. Už som si toľko vytrpela a prešla takými ťažkosťami, tak prečo mám teraz smrteľnú chorobu? Prečo ma Boh neochránil? Bola moja viera v Boha na konci? Jednoducho som to nechápala a nevedela som sa zmieriť s takouto smrťou. Ako mi po tvári stekali slzy ľútosti, vyslovila som k Bohu svoju prosbu: „Ó, Bože, nechcem zomrieť. Ak teraz zomriem, nikdy neuvidím Tvoj deň slávy a zánik veľkého červeného draka a nikdy neuvidím nádherné výhľady na kráľovstvo. Chvejem sa pri pomyslení na to, aký koniec ma čaká. Ó, Bože, prosím, príď mi na pomoc a uzdrav moju chorobu!“ Vtedy som si spomenula na obrovskú stratu krvi, ktorú som utrpela, a ako napriek tomu, že si nikto nemyslel, že prežijem, Boh mi zachránil život, a ja som sa stala svedkom Jeho zázračného činu. S touto myšlienkou som sa chcela liečiť.

Vzhľadom na vážnosť môjho stavu mi lekár odporučil ožarovanie aj chemoterapiu. Z chemoterapie som mala nevoľnosti a zamútenú hlavu. Bolo to veľmi nepríjemné a moja tvár bola veľmi horúca. Počas ožarovania som mala pocit, akoby ma po celom tele pichali ihlami. Opäť som sa začala sťažovať a nechápala som Boha: Dávalo zmysel, že neveriaci, ktorí nemajú Božiu ochranu, dostanú rakovinu, ale ja som verila v Boha, tak ako som mohla dostať túto smrteľnú chorobu? Boh ma neochránil! Moje oddelenie v nemocnici bolo plné rôznych druhov pacientov s rakovinou a každých pár dní odvážali z izby mŕtveho pacienta. Bola som vydesená a obávala som sa, že ak sa moja choroba ešte zhorší, jedného dňa vynesú von mňa. Nechcela som celý deň trčať s ostatnými pacientmi s rakovinou. Bolo také mučivé počúvať ich bolestné stonanie deň čo deň. A tak som hneď po ukončení liečby odišla k sestre domov, aby som si prečítala Božie slová. Počas stretnutí s ňou som sa aktívne podelila o svoje chápanie Božích slov a diskutovala s ňou o tom, ako vyriešiť predstavy potenciálnych príjemcov evanjelia. Pomyslela som si: „Po prepustení z nemocnice budem pokračovať v šírení evanjelia a plnení svojich povinností. Ak sa budem viac zúčastňovať na stretnutiach, jesť a piť Božie slová a dôverovať Bohu, určite ma ochráni.“ Jedného dňa prišla na návštevu moja príbuzná a v súkromí povedala manželovi a deťom, že jej manžel zomrel na rakovinu, a že moja rakovina je nevyliečiteľná. Povedala, že bude lepšie, ak ma vezmú na výlety a neprídu o mňa aj o svoje peniaze. Môj manžel poslúchol jej radu a povedal, že ma berie na výlet. Povedal, že môžeme ísť kamkoľvek chcem. Ale moja jediná myšlienka bola: „Takže sa chcú vzdať nádeje na moje uzdravenie? Nezomriem, ak sa to stane? Je to naozaj môj koniec?“ Opäť som upadla do zúfalstva. O niekoľko dní neskôr mi manžel odmietol zaplatiť účty za lieky. Moja sestra povedala: „Tvoj lekár ti povedal, že ti zostávajú len dva až tri mesiace života, tak prestaň žiadať manžela, aby ti platil účty. Žiadna liečba ťa teraz nezachráni. Spoliehaj sa na Boha – len On ťa môže zachrániť!“ Z tých slov som paralyzovaná ležala v posteli a neodvážila sa pomyslieť na to, že by to mohla byť pravda. Ostávali mi dva až tri mesiace života? Cítila som sa úplne zničená a po tvári mi stekali slzy. Lekár ma vyhlásil za nevyliečiteľnú a môj manžel a deti sa vzdali nádeje na moje uzdravenie. Čo iné mi zostávalo robiť, než čakať na smrť? Toľko rokov som verila v Boha a toľko som trpela, všetko s nádejou, že ma Boh zachráni pred smrťou a ja budem môcť vstúpiť do kráľovstva. Nikdy som si nepredstavovala, že sa to skončí takto. Cítila som sa neuveriteľne beznádejne a mala som pocit, že ma už nič nezachráni. V nasledujúcich dňoch som sa modlila len zo zvyku a menej som sa tešila z čítania Božích slov. Mala som pocit, že môžem kedykoľvek zomrieť a že už nemá zmysel sa modliť.

Jedného dňa, keď som sa vracala na nemocničné oddelenie, hneď ako som otvorila dvere som videla ležať mŕtveho pacienta s rakovinou na posteli s prehodenou bielou látkou. Bola som taká vystrašená, že som utekala na iné oddelenie. Tento pacient bol prijatý len pred dvoma dňami a už bol mŕtvy. Bála som sa, že jedného dňa budem musieť aj ja čeliť smrti, tak som sa ponáhľala modliť k Bohu: „Ó, Bože, strašne sa bojím, som negatívna a slabá. Nechcem zomrieť ako neveriaca. Prosím, ochraňuj ma, daj mi vieru a silu a pomôž mi pochopiť Tvoju vôľu.“ Po modlitbe som si spomenula na chválospev Božích slov: „Nedaj sa odradiť, nebuď slabý, a Ja ti všetko vysvetlím. Cesta do kráľovstva nie je taká hladká a nič nie je také jednoduché! Chcel by si, aby sa ti ľahko dostalo požehnania, všakže? Dnes však na každého čakajú náročné skúšky. Bez týchto skúšok sa vaša láskavosť voči Mne neposilní a nebudete ku Mne prechovávať pravú lásku. Hoci tieto skúšky pozostávajú len z drobných situácií, každý nimi musí prejsť, pričom náročnosť sa môže u jednotlivých ľudí líšiť. Skúšky sú požehnaním, ktoré Vám dávam. Koľkí z vás často prichádzajú ku Mne a pokorne Ma prosia na kolenách, aby som ich požehnal? Myslíte si, že ak sa vám dostane zopár prívetivých slov, počíta sa to za Moje požehnanie, no prehliadate, že jedným z Mojich požehnaní je horkosť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 41. kapitola) Božie slová ma potešili a hlboko dojali. Jeho slová mi ukázali, že vstup do kráľovstva nie je hladký a ľahký, človek musí podstúpiť niekoľko trpkých skúšok. Moja choroba bola ďalšou skúškou a Božím požehnaním. Nemohla som stratiť vieru v Boha, ale mala som v tejto chorobe hľadať Božiu vôľu a nesťažovať sa na Neho a musela som byť silná vo svojom svedectve o Bohu. Po pochopení Božej vôle som sa stala menej negatívnou, a mala vieru spoliehať sa na Boha, aby som to zvládla. Kedže Boh ma ešte nenechal zomrieť, vo voľnom čase som čítala viac Jeho slov a stretávala sa s tou sestrou.

U nej doma som často čítala tento kúsok Božích slov: „Skúsenosti Petra: Jeho poznatky o napomínaní a súde.“ Jeden konkrétny úryvok mi dal nové poznatky o mojich názoroch na vieru v Boha. Všemohúci Boh hovorí: „Dúfaš, že tvoja viera v Boha nebude zahŕňať žiadne náročné úlohy, utrpenie ani najmenšie ťažkosti. Vždy hľadáš veci, ktoré sú bezcenné, a nepripisuješ žiadnu hodnotu životu. Namiesto toho staviaš svoje výstredné myšlienky pred pravdu. Si taký bezcenný! Žiješ ako prasa – aký je rozdiel medzi tebou a prasatami či psami? Nie sú všetci, ktorí nehľadajú pravdu a namiesto toho milujú telo, iba zvieratá? Nie sú všetci tí mŕtvi bez duší iba chodiacimi mŕtvolami? Koľko slov bolo medzi vami vyslovených? Vykonalo sa medzi vami len malé dielo? Koľko som vám toho poskytol? Tak prečo si to nezískal? Na čo sa chceš sťažovať? Nie je to tak, že si nič nezískal, pretože si príliš zamilovaný do tela? A nie je to preto, lebo tvoje myšlienky sú príliš výstredné? Nie je to preto, lebo si príliš hlúpy? Ak nie si schopný získať tieto požehnania, môžeš viniť Boha za to, že ťa nespasil? To, čo hľadáš, je schopnosť dosiahnuť pokoj vierou v Boha, aby tvoje deti neboli choré, tvoj manžel mal dobrú prácu, aby si tvoj syn našiel dobrú manželku a tvoja dcéra poriadneho manžela, aby tvoje voly a kone dobre orali pôdu a aby bolo počas roka dobré počasie pre tvoju úrodu. Toto hľadáš. Snažíš sa len o život v pohodlí, aby tvoju rodinu nepostihli žiadne nehody, aby si mal priaznivý vietor, aby sa ti do tváre nedostal žiadny piesok, aby nezaplavilo úrodu tvojej rodiny, aby ťa nepostihlo žiadne nešťastie, aby si žil v Božom objatí a v útulnom hniezde. Zbabelec ako ty, ktorý vždy hľadá telo – máš srdce, máš dušu? Nie si zviera? Dávam ti pravú cestu a nič za to nepýtam, ty však nehľadáš. Patríš medzi tých, čo veria v Boha? Dávam ti skutočný ľudský život, no ty nehľadáš. Nelíšiš sa od prasaťa alebo psa? Prasatá nehľadajú život človeka, nesnažia sa byť očistené a nechápu, čo je život. Každý deň, keď sa nažerú, jednoducho spia. Dal som ti pravú cestu, ty si ju však nezískal. Máš prázdne ruky. Si ochotný pokračovať v tomto živote, v živote prasaťa? Aký má význam, aby takíto ľudia žili? Tvoj život je opovrhnutiahodný a nízky, žiješ v špine a nemravnosti a neusiluješ sa o žiadne ciele. Nie je tvoj život najnemravnejší zo všetkých? Máš tú drzosť pozerať sa na Boha? Ak budeš mať naďalej takéto skúsenosti, nie je pravda, že nič nezískaš? Dostal si pravú cestu, no to, či ju nakoniec získaš, alebo nie, závisí od tvojho osobného hľadania.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo) Existuje ešte ďalší úryvok. „Odhliadnuc od prínosov, ktoré sa s týmito ľuďmi tak úzko spájajú, môžu byť aj iné dôvody, prečo by tí, čo nikdy nepochopili Boha, Mu dávali tak veľa? Narážame na doposiaľ nerozpoznaný problém: vzťah človeka k Bohu je len vzťahom očividného vlastného záujmu. Je to vzťah medzi prijímateľom a darcom požehnaní. Jednoducho povedané, je to ako vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom: zamestnanec pracuje len preto, aby od zamestnávateľa dostal odmenu. Vo vzťahu tohto typu niet náklonnosti, je to len obchod. Niet milujúceho ani milovaného, sú to len milodary a milosrdenstvo. Niet pochopenia, je to len potlačené rozhorčenie a klamstvo. Niet žiadnej blízkosti, je to len neprekročiteľná priepasť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dodatok 3: Človek môže byť spasený jedine v rámci Božieho riadenia) Božie slová súdu boli ako ostrý meč, ktorý mi prebodol srdce. Bolo to, akoby ma Boh súdil zoči-voči. Začala som sa nad sebou zamýšľať: Keď som sa stala kresťankou, vždy som sa snažila dosiahnuť milosť. Myslela som si, že keď budem veriť v Pána, bude ma chrániť a ochráni ma pred nebezpečenstvom. Po prijatí Božieho diela posledných dní, napriek tomu, že som vedela, že Boh neuzdravoval chorých, nevyháňal démonov a nerobil zázraky ako vo veku milosti, ale namiesto toho nechal ľudí nasledovať pravdu a prejsť súdom, napomínaním, skúškami a zušľachťovaním, aby očistil skazené ľudské povahy, stále som sa držala tejto extravagantnej túžby dosiahnuť požehnanie. Myslela som si, že pokiaľ budem usilovne pokračovať vo svojej viere, budem imúnna voči všetkým katastrofám a chorobám, a aj keby som veľmi ochorela, Boh ma ochráni a nedovolí mi zomrieť. Nadšene som sa namáhala, aby som dosiahla požehnanie a milosť. Bez ohľadu na to, ako ma môj manžel prenasledoval a bránil mi, alebo ako ma moji príbuzní ohovárali a opúšťali, nebola som nimi obmedzovaná. Aj keď ma zatkli a uväznili, stále som nezradila Boha. Po prepustení som si naďalej plnila svoje povinnosti. Myslela som si, že keď sa budem uberať touto cestou, budem zachránená a zachovaná. Najmä vtedy, keď som si myslela, že lapám po poslednom dychu a Boh ma vytiahol z pokraja smrti, keď som k Nemu volala zo všetkých síl, Bola som ešte viac presvedčená, že Boh mi pomôže bez ohľadu na to, s akými ťažkosťami sa stretnem. Keď mi diagnostikovali rakovinu a moja rodina sa vzdala nádeje na uzdravenie, Boh bol moja jediná nádej a myslela som si, že ak budem naďalej navštevovať zhromaždenia a čítať Božie slová, ak sa budem viac modliť, spoliehať na Boha a plniť si svoje povinnosti, ako najlepšie viem, Boh uvidí, že som mala vieru a podriadila som sa a mohol by ma ochrániť a umožniť mi žiť. Cez zjavenie Božích slov som videla, že aj keď som sa mohla niektorých vecí vzdať, vydať sa a horlivo plniť svoje povinnosti, nehľadala som pravdu a nebolo to preto, aby som sa zbavila svojej skazenej povahy a dosiahla čistotu, ale dúfala som, že svoje výdavky vymením za Božiu milosť a požehnanie, že ma Boh ochráni pred smrťou pri veľkej katastrofe a ja prídem do nádherného konečného osudu. Keď ma Boh chránil, ustavične som Mu ďakovala a chválila Ho, ale keď som dostala túto smrteľnú chorobu, cítila som sa ukrivdená, ticho som protestovala proti Bohu a dokonca Ho obviňovala, z nespravodlivosti. Vo svojej viere som chcela len získať výhody od Boha a nevidela som, aké dôležité je hľadať pravdu. Keď som čelila chorobe, ktorá ohrozovala môj život a konečný osud, stratila som vieru v Boha. Stratila som záujem o Božie slová a modlitbu, dokonca som Boha nechápala a obviňovala Ho. Videla som, že nie som voči Bohu úprimná a necítim k Nemu skutočnú lásku, len som Ho využívala, podvádzala Ho a obchodovala s Ním. Ako som sa mohla považovať za veriacu? Ak by som v tom pokračovala, aj keby som prežila, búrila by som sa proti Bohu a vzdorovala Mu. Akú hodnotu má takýto život? Keď som si to uvedomila, cítila som neuveriteľnú hanbu. Cítila som sa Bohu taká zaviazaná.

Neskôr som si prečítala úryvok z Božích slov, ktorý mi umožnil ešte hlbšie pochopenie. Boh hovorí: „Nič nie je ťažšie ako zvládnuť ľudí, ktorí kladú neustále požiadavky na Boha. Len čo Božie činy nezodpovedajú tvojmu mysleniu, alebo neboli vykonané v súlade s ním, pravdepodobne budeš odporovať – čo postačuje na to, aby si ukázal, že vo svojej prirodzenosti Bohu odporuješ. Tento problém možno rozpoznať, len ak budeš o sebe často uvažovať a porozumieš pravde, a úplne ho možno vyriešiť len jej hľadaním. Keď ľudia pravde nerozumejú, majú na Boha množstvo požiadaviek, zatiaľ čo keď jej skutočne rozumejú, nemajú žiadne; len cítia, že Boha dostatočne neuspokojili, že Ho dostatočne neposlúchajú. To, že ľudia kladú na Boha neustále požiadavky, vyjadruje ich skazenú prirodzenosť. Ak nedokážeš spoznať sám seba a nevieš sa v tejto záležitosti skutočne kajať, na svojej ceste viery v Boha budeš čeliť skrytým nebezpečenstvám a zahynieš. Dokážeš prekonať bežné veci, ale keď ide o dôležité záležitosti, ako sú tvoj osud, vyhliadky a konečný osud, zrejme ich nebudeš schopný prekonať. Ak ti v tom čase bude stále chýbať pravda, môžeš sa poľahky vrátiť do starých koľají a takto sa staneš jedným zo zničených. Mnohí ľudia vždy nasledujú a veria takýmto spôsobom; keď nasledujú Boha, správajú sa dobre, to však nerozhoduje o tom, čo sa stane v budúcnosti. Je to preto, lebo si nikdy neuvedomuješ Achillovu pätu človeka ani veci v ľudskej prirodzenosti, ktoré môžu odporovať Bohu, a kým ťa neprivedú do nešťastia, budeš ich ignorovať. Keďže problém tvojej prirodzenosti, ktorá odporuje Bohu, zostáva nevyriešený, rútiš sa do nešťastia a je možné, že keď sa tvoja púť ukončí a Božie dielo sa skončí, urobíš to, čo Bohu najviac odporuje, povieš to, čím sa Mu budeš rúhať, a budeš tak odsúdený a odvrhnutý.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Ľudia majú na Boha priveľa požiadaviek) Po prečítaní Božích slov som si uvedomila, že odkedy som ochorela, bála som sa smrti a vrúcne som si želala, aby ma Boh ochránil pred smrťou. Nekládla som si tak voči Bohu požiadavky? Vždy som si myslela, že keď verím v Boha, mal by ma vždy chrániť Vždy som si myslela, že keď verím v Boha, mal by ma vždy chrániť. Keď mi diagnostikovali rakovinu v poslednom štádiu a videla som, že Boh ma mimoriadne nechránil, jednoducho som sa nemohla podriadiť. Použila som svoje obete, úsilie a utrpenie vo väzení ako kapitál na hádanie sa s Bohom a kladenie si podmienok a žiadala, aby Boh vyliečil moju chorobu. Keď Boh nekonal podľa mojich požiadaviek, hádala som sa s Ním a bojovala som. Uvedomila som si, že napriek tomu, že som celé tie roky verila, nemám k Bohu ani najmenšiu úctu. Tak veľmi mi chýbala ľudskosť a rozum. Myslela som na to, ako si Jób celý život ctil Boha a vyhýbal sa zlu. Keď ho Boh skúšal a prišiel o všetok svoj majetok, o deti a na jeho tele sa objavili vredy, ani raz sa nesťažoval na Boha alebo nežiadal, aby ho Boh uzdravil. Jób bol neuveriteľne ľudský a rozumný. Pokiaľ ide o mňa, keď som sa stretla so smrťou, bola som plná sťažností a nedorozumení a bezdôvodne žiadala, aby Boh chránil môj život. Keď som sa prvýkrát ocitla v ohrození života zo straty krvi, zachránila ma práve Božia ochrana a starostlivosť – dal mi svoju milosť a dovolil mi vidieť Jeho úžasný skutok. A čo viac, počas rokov svojej viery, som sa tešila z napájania a živenia Božími slovami a naučila som sa mnoho právd a tajomstiev. Boh mi dal viac, než som kedy žiadala alebo si predstavovala, ale stále som nebola spokojná. Keď mi diagnostikovali rakovinu, kládla som Bohu neprimerané požiadavky a prosila som Ho, aby mi dovolil žiť ďalej. Uvedomila som si, že mám neuveriteľne chamtivú povahu. Boh je Pánom stvorenia, tak aké právo mal niekto tak bezvýznamný, vzdorovitý, odolný a plný skazenosti ako ja mať nároky na Boha? Videla som, že mi chýba akékoľvek sebauvedomenie, že som bezdôvodne arogantná a nemám najmenšiu úctu k Bohu. Keď Božie konanie nezodpovedalo mojim predstavám, hádzala som sa o zem, hádala som sa a protestovala. Mám neskutočne zlomyseľnú povahu a keby som svoju skazenú povahu nezmenila, urazila by som Božiu povahu a bola by som vystavená Jeho spravodlivému trestu. Zľakla som sa a neodvážila som sa klásť Bohu ďalšie nerozumné požiadavky, tak som sa k Nemu pomodlila a povedala som: „Ó, Bože, ďakujem za Tvoj súd a napomínanie, čo mi umožnilo vidieť, aká som bola nerozumná. Ó, Bože! Som ochotná sa kajať a či sa môj stav zlepší alebo nie, podriadim sa Tvojmu riadeniu.“

Vlastne som sa tiež zamýšľala nad tým, ako som si mohla klásť také neprimerané požiadavky, keď som ochorela. Po premýšľaní a hľadaní som si uvedomila, že to bolo najmä preto, že som nerozumela Božej spravodlivosti. Neskôr som si prečítala tento úryvok Božích slov. „Spravodlivosť nie je v žiadnom prípade čestnosť ani rozumnosť; nie je to rovnostárstvo ani otázka toho, že ti bude pridelené to, čo si zaslúžiš, podľa toho, koľko práce si vykonal. Nie je to ani otázka toho, že dostaneš zaplatené za odvedenú prácu alebo že dostaneš, čo ti prináleží podľa vynaloženého úsilia. To nie je spravodlivosť, je to len čestnosť a rozumnosť. Len veľmi málo ľudí dokáže spoznať Božiu spravodlivú povahu. Povedzme, že Boh by sa zbavil Jóba po tom, čo o Ňom Jób vydal svedectvo – bolo by to spravodlivé? V skutočnosti áno. Prečo sa to nazýva spravodlivosťou? Ako ľudia vnímajú spravodlivosť? Ak je niečo v súlade s ľudskými predstavami, potom sa im veľmi ľahko povie, že Boh je spravodlivý; ak však danú vec nevnímajú v súlade so svojimi predstavami – ak je to niečo, čo nedokážu pochopiť –, potom by pre nich bolo ťažké povedať, že Boh je spravodlivý. Keby Boh vtedy zničil Jóba, ľudia by nepovedali, že je spravodlivý. No či už boli ľudia skazení, alebo nie, či už boli hlboko skazení, alebo nie, musí Boh v skutočnosti ospravedlňovať svoje konanie, keď ich ničí? Mal by ľuďom vysvetľovať, na základe čoho tak koná? Musí ľuďom oznámiť pravidlá, ktoré určil? Nie je to potrebné. V Božích očiach nemá človek, ktorý je skazený a má sklon odporovať Bohu, žiadnu cenu; akokoľvek s ním Boh naloží, bude to náležité, a všetko sú to Božie opatrenia. Ak by si sa znepáčil Bohu a ak by po tvojom svedectve povedal, že ťa nevie nijako použiť, a preto by ťa zničil, bola by aj toto Jeho spravodlivosť? Áno, bola. Možno to práve teraz nedokážeš rozpoznať z faktov, ale z hľadiska učenia to musíš pochopiť. Čo by ste povedali – ak Boh zničí satana, je to výraz Jeho spravodlivosti? (Áno.) Čo ak by umožnil satanovi zostať? Neodvážite sa súhlasiť, či áno? Božou podstatou je spravodlivosť. Aj keď nie je ľahké pochopiť, čo robí, všetko, čo robí, je spravodlivé; to len ľudia tomu nerozumejú.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Vďaka Božím slovám som videla, ako som o Božej spravodlivosti predtým uvažovala v zmysle svojich vlastných predstáv. Myslela som si, že som veriaca v Boha, ktorá zaplatila vysokú cenu, vyčerpala sa, pretrpela väzenie bez toho, aby zradila Boha a stála pevne za svedectvom o Ňom, takže ma ochráni pred smrteľnou chorobou. Čo sa týka neveriacich, ktorých Boh nechránil, bolo normálne, že dostali rakovinu. Verila som, že je to Božia spravodlivosť. Keď Boh nekonal podľa mojich predstáv a ja som dostala smrteľnú chorobu, cítila som, že moje úsilie nebolo nijak opätované, že mi Boh ublížil, a tak som bola plná sťažností a nepochopenia Boha. Videla som, že moje chápanie Božej spravodlivosti sa nelíši od obchodného chápania neveriacich. Myslela som si, že za všetku svoju prácu by som mala dostať odmenu a bolo nespravodlivé, ak som nedostala to, čo mi patrilo. Po prečítaní Božích slov som sa dozvedela, že samotná Božia podstata je spravodlivá. Do všetkého, čo Boh robí, vkladá svoju vôľu a múdrosť. Nemohla som hodnotiť svoju situáciu na základe povrchného vzhľadu a predstáv. To by viedlo k omylom a ja by som pravdepodobne súdila a vzdorovala Bohu. Myslela som si, že ochorieť je katastrofa, ale za touto chorobou bola Božia vôľa. Keby som nebola vďaka tomu odhalená, neuvedomila by som si, ako veľmi mi chýba ľudská prirodzenosť a rozum. Akonáhle Božie konanie nezodpovedalo mojim predstavám, začala som sa hádať a protestovať. Nebola som poslušná a úctivá voči Bohu. Skúsenosť s touto chorobou mi ukázala moje skutočné duchovné postavenie a umožnila mi zbaviť sa svojich neprimeraných požiadaviek na Boha. Vďaka Bohu! Urobil dobre a je naozaj múdry! V minulosti som nepoznala Boha a hodnotila som Jeho spravodlivú povahu na základe svojich vlastných názorov. Aká som len bola voči Bohu slepá a nevedomá! Boh je Pánom všetkého stvorenia, ale ja som len nepatrná stvorená bytosť – On má právo zaobchádzať so mnou, ako uzná za vhodné. Navyše som svoju vieru považovala za obchod a kládla som na Boha neprimerané požiadavky. Aj keby som zomrela, aj to by bola Božia spravodlivosť – nemala som sa sťažovať na Boha. Bez ohľadu na to, čo Boh vybral, či som mala žiť, alebo zomrieť, všetko by bolo vhodné. Musela som sa podriadiť Božím opatreniam – to mal byť môj dôvod. Po získaní poznatkov o Božej spravodlivej povahe som sa cítila jasnejšie a prestala sa sťažovať na Boha a nerozumieť Mu. Bez ohľadu na to, ako so mnou Boh zaobchádzal, som sa nesťažovala a dokázala som sa podriadiť.

Čítaním Božích slov som sa naučila, ako zaobchádzať s vlastnou smrteľnosťou, už som sa viac nebála smrti. Božie slová hovoria: „Ak je človek na svete už niekoľko desaťročí, ale ešte nepochopil, odkiaľ pochádza ľudský život, ani neuznal, v koho ruke spočíva ľudský osud, potom sa nemožno čudovať, že nebude schopný pokojne čeliť smrti. Človek, ktorý počas desiatok rokov skúseností s ľudským životom získal poznanie o zvrchovanosti Stvoriteľa, je osoba, ktorá správne oceňuje zmysel a hodnotu života. Takýto človek má hlboké poznanie zmyslu života, skutočnú skúsenosť a pochopenie zvrchovanosti Stvoriteľa a okrem toho je schopný podriadiť sa Stvoriteľovej autorite. Taká osoba chápe zmysel Božieho stvorenia ľudstva. Rozumie, že človek by mal ctiť Stvoriteľa, že všetko, čo človek vlastní, pochádza od Stvoriteľa a že sa k Nemu niekedy v blízkej budúcnosti navráti. Tento typ človeka rozumie, že Stvoriteľ pripravuje narodenie človeka a má zvrchovanú moc nad jeho smrťou a že život aj smrť sú predurčené Stvoriteľovou autoritou. Keď teda človek tieto veci skutočne pochopí, bude prirodzene schopný pokojne čeliť smrti, pokojne odložiť všetok svoj pozemský majetok, prijať a radostne sa podriadiť všetkému, čo nasleduje, a privítať posledný životný okamih, ktorý Stvoriteľ zariadil, a nie sa ho slepo báť a bojovať proti nemu. Ak človek vníma život ako príležitosť zakúsiť Stvoriteľovu zvrchovanosť a spoznať Jeho autoritu, ak vníma svoj život ako vzácnu príležitosť splniť si povinnosť stvorenej ľudskej bytosti a splniť svoje poslanie, potom bude mať určite správny pohľad na život, určite prežije požehnaný život pod vedením Stvoriteľa, bude kráčať vo svetle Stvoriteľa, spozná Stvoriteľovu zvrchovanosť, iste sa dostane pod Jeho nadvládu a stane sa svedkom Jeho zázračných skutkov, svedkom Jeho autority. Netreba dodávať, že takýto človek bude určite milovaný a prijatý Stvoriteľom, a len takýto človek môže mať pokojný postoj k smrti a s radosťou privítať posledný okamih života. Jedným z ľudí, ktorí zjavne mali takýto postoj k smrti, bol Jób. Jób bol v pozícii, keď mohol prijať poslednú etapu života s radosťou, a keď svoju životnú cestu úspešne zavŕšil a dokončil svoje životné poslanie, vrátil sa, aby bol po Stvoriteľovom boku.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III) „Jób dokázal čeliť smrti bez akéhokoľvek utrpenia, pretože vedel, že keď zomrie, vráti sa k Stvoriteľovi. Práve jeho úsilie a životné úspechy mu umožnili pokojne čeliť smrti a tiež vyhliadke, že Stvoriteľ si vezme jeho život späť. Navyše mu umožnili stáť pred Stvoriteľom bez poškvrny a starostí.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III) Jedením a pitím Božích slov som sa naučila, že môj život pochádza od Boha. Boh diktuje a organizuje môj život, smrť, požehnania a nešťastia. Nemala som dôvod klásť si nároky na Boha. Aj keby ma Boh nechal zomrieť, bola by za tým Jeho vôľa. Musela som tomu čeliť správnym spôsobom a to je dôvod, ktorý by stvorená bytosť mala mať. Spomenula som si na Jóba, ktorý si celý život ctil Boha a vyhýbal sa zlu. Nech sa ocitol v akejkoľvek situácii, dokázal rozpoznať Božiu vládu a opatrenia. Nesťažoval sa, nechápal Boha zle, neodsudzoval ani sa nehádal. Dokázal sa podriadiť a pokojne čeliť vlastnej smrti. Musela som napodobniť Jóbovu úctu k Bohu, vyhýbať sa zlu a podriadiť sa Božej vláde a opatreniam. Boh mi dal život, takže kedykoľvek sa rozhodol vziať si ho späť, musela som sa podriadiť. O tom, aký výsledok ma čaká v posmrtnom živote, rozhodne Boh na základe všetkého, čo som v živote urobila. Boh ma ešte nenechal zomrieť, takže som musela využiť svoj zostávajúci čas na pokánie, kráčať cestou úcty k Bohu a vyhýbať sa zlu, usilovať sa o pravdu a zmenu svojej povahy, a čo najlepšie si plniť svoje povinnosti. Keď som si to uvedomila, cítila som sa oveľa jasnejšie a menej som sa bála smrti. Cítila som sa tiež bližšie k Bohu.

V tom čase, keď som sa stretávala so svojimi sestrami, jedla a pila Božie slová, sa môj stav postupne zlepšoval. Čakali ma ešte štyri chemoterapie, ale vedľajšie účinky boli príliš silné, takže som mohla podstúpiť len ožarovanie. Ožarovanie mi však nepripadalo také bolestivé ako predtým. Vedela som, že posledné slovo o tom, či prežijem, má Boh, takže som si nerobila starosti so svojou chorobou, a voľný čas som trávila rozjímaním nad Božími slovami a počúvaním chválospevov. Po chvíli som sa začala cítiť lepšie a lepšie, akoby som sa vrátila k svojmu starému ja. Ostatní pacienti povedali, že som vyzerala tak zdravo, že si mysleli, že som zdravotná sestra. Po štyridsiatich dňoch hospitalizácie ma prepustili. Pri ďalšom vyšetrení mi lekár povedal, že nádor krčka maternice zmizol. Keď mi lekár povedal, že nádor zmizol, nemohla som tomu uveriť a myslela som si, že som zle počula. Opýtala som sa lekára znova a on potvrdil, že je preč. Bola som vo vytržení. Nemohla som uveriť, že nádor veľkosti kačacieho vajca môže len tak zmiznúť. Spomenula som si na Božie slová, ktoré hovoria: „Srdce a duch človeka sú v Božích rukách. V Božích očiach vidno celý život človeka. Bez ohľadu na to, či tomu veríš, alebo nie, všetky veci, či už živé alebo mŕtve, sa budú pretvárať, meniť, obnovovať a miznúť v súlade s Božími myšlienkami. Takto Boh všetko riadi.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh je zdrojom života človeka) Veru, všetky bytosti a veci sú v Božích rukách. Všetky živé i mŕtve veci podliehajú Božej zvrchovanosti a riadeniu. Všetky sú usporiadené podľa Božej vôle. Všetci hovorili, že neprežijem, aj lekár povedal, že nádor je príliš veľký na operáciu, takže mi ani vo sne nenapadlo, že by mohol úplne zmiznúť. Všetko to bol zázračný Boží čin! Bola som hlboko dojatá a cítila som sa v srdci zaviazaná Bohu. Bola som taká vzdorovitá a skazená a kládla som Bohu neprimerané požiadavky. Nebola som hodná spasenia. Ale Boh so mnou nezaobchádzal na základe mojej vzdorovitosti a skazenosti. Som mu za Jeho spásu veľmi vďačná. Po návrate domov som pokračovala v šírení evanjelia a plnení svojich povinností a postupne sa mi vrátilo zdravie.

Neskôr som narazila na ďalší úryvok Božích slov. „Výsledok alebo konečný osud človeka neurčuje jeho vlastná vôľa ani jeho vlastné sklony či domnienky. Konečné slovo má Stvoriteľ, Boh. Ako by mali ľudia spolupracovať v týchto záležitostiach? Ľudia majú na výber len jednu cestu: iba ak budú hľadať pravdu, pochopia pravdu, poslúchnu Božie slová, podriadia sa Bohu a získajú spásu, budú mať napokon dobrý koniec a dobrý osud. Ľahko si predstaviť ľudské vyhliadky a ľudský osud, ak budú ľudia robiť pravý opak. Preto sa v tejto záležitosti nezameriavaj na to, čo Boh sľúbil človeku, čo Boh hovorí o výsledku ľudstva a čo Boh pre ľudstvo pripravil. Nijako to s tebou nesúvisí, ide o Božiu záležitosť – nemôžeš to prevziať, vyžobrať ani vymeniť za niečo iné. Čo by si mal ako Božie stvorenie robiť? Mal by si splniť svoju povinnosť, robiť to, čo by si mal, celým svojím srdcom, celou svojou mysľou a silou. O zvyšku – o veciach súvisiacich s vyhliadkami a osudom a budúcim konečným osudom ľudstva – nerozhoduješ, je to v Božích rukách; toto všetko riadi a zabezpečuje Stvoriteľ a nijako to nesúvisí so žiadnym Božím stvorením. Niektorí ľudia sa pýtajú: ‚Prečo nám to hovoríš, keď to s nami nijako nesúvisí?‘ Aj keď to s vami nijako nesúvisí, súvisí to s Bohom. Iba Boh pozná tieto veci, iba Boh o nich môže hovoriť a iba Boh má právo sľubovať tieto veci ľudstvu. A ak ich Boh pozná, nemal by o nich hovoriť? Mýliš sa, ak sa stále usiluješ o svoje vyhliadky a svoj osud, pričom ich nepoznáš. Boh ťa nežiadal, aby si sa o to usiloval, On ti to len dal na známosť; ak sa mylne domnievaš, že ti Boh umožnil urobiť z toho cieľ tvojho snaženia, potom si vyslovene nerozumný a nemáš normálnu ľudskú myseľ. Stačí si uvedomiť všetky Božie zasľúbenia. Musíš uznať jednu skutočnosť: nezáleží na tom, o aký druh zasľúbenia ide, či je dobré alebo obyčajné, či je potešujúce alebo nezaujímavé, všetko riadi, zabezpečuje a určuje Stvoriteľ. Povinnosťou a záväzkom Božieho stvorenia je iba nasledovať a usilovať sa o správny smer a správnu cestu, ktorú ukazuje Stvoriteľ. Pokiaľ ide o to, čo napokon získaš a aký podiel z Božích zasľúbení sa ti ujde, to všetko závisí od tvojho snaženia, od cesty, ktorou sa vydáš, a od zvrchovanosti Stvoriteľa.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod: Svoju povinnosť vykonávajú, len aby sa odlíšili a uspokojili svoje vlastné záujmy a ambície; nikdy neprihliadajú na záujmy Božieho domu a dokonca ich zapredajú za vlastnú slávu (Deviata časť)) Prostredníctvom Božích slov som sa naučila, že môj konečný výsledok a osud nebude určený prostredníctvom modlitby a nezískam ho prostredníctvom obchodu s Bohom. Skôr Boh určí môj výsledok na základe môjho úsilia, mojich činov a cesty, po ktorej som kráčala. Ale ja som sa neusilovala o pravdu a nerozumela som Božej povahe. Keď som videla, že Boh obdarúva ľudí prekrásnym konečným osudom, myslela som si, že pokiaľ sa usilovne snažím, plním si svoje povinnosti, som schopná trpieť a zaplatiť cenu a naďalej si plním povinnosti bez ohľadu na prenasledovanie a ťažkosti, s ktorými sa stretávam, budem zachránená a zotrvám. Tieto roky som neustále hľadala a usilovala sa o svoj výsledok a cieľ na základe svojich vlastných presvedčení a túžob. Kráčala som po Pavlovej ceste. Ak by som takto pokračovala, nielenže by som nedostala dobrý konečný osud, ale bola by som odhalená a odvrhnutá, pretože moja skazená povaha nebola očistená. Konečne som sa zotavila z rakoviny. Boh ma nenechal zomrieť a dal mi šancu na pokánie. Toto je Božia spása! Keď som sa zotavila, pomyslela som si, že sa do budúcna musím usilovať o pravdu a zmenu povahy vo svojich povinnostiach. Nemôžem stále obchodovať s Bohom o požehnania. Musím byť človekom s ľudskosťou a rozumom, ktorý sa podriaďuje Bohu. Či je výsledok, ktorý mi Boh pripraví, dobrý alebo zlý je na rozhodnutí Boha. To, o čo sa musím usilovať, je pravda a zmena povahy.

Vďaka tejto skúsenosti som zistila, že aj keď táto choroba ohrozovala môj život, Boh ma nikdy nechcel obrať o môj život, o moju budúcnosť ani o môj osud. Boh používal túto chorobu, aby ma očistil a premenil, odhalil nečistoty v mojej viere a zmenil niektoré absurdné predstavy, ktoré som mala. Umožnilo mi to tiež získať skutočné poznanie a skúsenosť s Božou všemohúcnosťou a zvrchovanosťou, mať správny postoj k životu a smrti a podriadiť sa. Pre mňa táto choroba bol Boží spôsob, ako ma obdarovať milosťou a udeliť mi spásu! Tak ako hovorí Boh: „Ak má niekto vo svojom srdci naozaj vieru v Boha, v skutočnosti musí najprv vedieť, že dĺžka ľudského života je v Božích rukách. Čas narodenia a smrti človeka predurčuje Boh. Keď Boh zošle na ľudí chorobu, má to svoj dôvod – má to zmysel. Cítia to ako ochorenie, v skutočnosti však dostali milosť, nie chorobu. Všetci ľudia si musia najprv uvedomiť túto skutočnosť, byť si ňou istí a brať ju vážne.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť)