Liang Xin, Čína

V roku 2005 som dovŕšila šesťdesiatosem rokov a jedného dňa začiatkom októbra toho roku mi istá priateľka kázala evanjelium Všemohúceho Boha posledných dní. Jedením a pitím Božích slov som nabrala istotu, že Všemohúci Boh je jediný pravý Boh, ktorý ľudstvu prináša spásu, a prijala som Božie dielo posledných dní. Necelý rok po tom, čo som začala veriť v Boha, vodkyňa zariadila, aby som spravovala cirkevné knihy Božích slov. Pomyslela som si: „Keďže som prijala túto povinnosť, musím byť usilovná a zodpovedná. Nesmiem urobiť žiadne chyby. Len ak budem dobre konať svoju povinnosť, môžem získať Božiu spásu.“ Potom som aktívne konala svoju povinnosť, usporadúvala a číslovala všetky knihy a všetko jasne zaznamenávala. Myslela som si: „Pokiaľ sa budem naplno venovať svojej povinnosti, nielenže to poteší vodkyňu a bratov a sestry, ale aj Boh bude určite spokojný a požehná ma.“ Myšlienka na to, že v budúcnosti budem požehnaná a spasená, ma veľmi tešila. O dva roky neskôr ma vodkyňa poverila doručovaním kníh a listov do dvoch neďalekých cirkví. Hoci táto povinnosť bola pre niekoho v mojom veku trochu namáhavá, hneď ako som si pomyslela, že jej konaním uspokojím Boha a získam Jeho požehnania, a najmä keď som pomyslela na krásu kráľovstva v budúcnosti, cítila som mimoriadnu radosť, takže aj keď som bola unavená, nesťažovala som sa.

Roky plynuli, prišiel rok 2024 a ja som vo svojich osemdesiatich siedmych bola v pokročilom veku. Moje zdravie sa z roka na rok zhoršovalo a trpela som niekoľkými chorobami, ako sú predčasné srdcové sťahy, hyperlipidémia, vysoký tlak a vysoká hladina cukru. Tri roky predtým sa sa u mňa tiež rozvinula degeneratívna choroba bedrovej chrbtice, a keď sa mi naozaj zhoršila, kríže ma tak boleli, že som nemohla vstať a každý pohyb mi spôsoboval mučivú bolesť. Ale úprimne povedané, tieto choroby veľmi neovplyvnili moju náladu, pretože mi nebránili konať moju povinnosť a neovplyvnili ani moje úsilie o spásu prostredníctvom viery v Boha. Najviac bolesti mi spôsobovalo to, že som ohluchla na obe uši. Vôbec som nepočula bežné rozhovory mojej rodiny a museli mi kričať do ucha, aby som počula aspoň trochu. Rodina mi kúpila niekoľko rôznych načúvacích prístrojov, ale žiaden z nich dlho nefungoval. Išla som do nemocnice a diagnostikovali mi stareckú nedoslýchavosť, ktorá je nevyliečiteľná. Potom som sa cítila, akoby som žila v tichom svete. Nepočula som Božie kázne ani duchovné spoločenstvo, ani som jasne nepočula chválospevy Božích slov. Na zhromaždeniach som nedokázala sledovať, keď ostatní v duchovnom spoločenstve hovorili o svojich skúsenostiach alebo o svojom chápaní pravdy Božích slov, a aj keď som sa im snažila čítať z pier, nerozumela som, čo hovoria. Vzhľadom na môj fyzický stav mi cirkev prestala prideľovať povinnosti. Cítila som hlboký žiaľ a nespočetnekrát som potajomky plakala. Myslela som si: „Je to naozaj koniec. Môžem ešte bez konania akýchkoľvek povinností dúfať v požehnania alebo dobrý konečný osud? Stalo sa to všetko len ilúziou? Opustil ma Boh? Nie som teraz, keď som hluchá, iba ozdobou, neužitočnou osobou? Akú povinnosť ešte môžem konať? Niektorí neveriaci starší ľudia sa vo svete nevercov dožívajú aj vyše sto rokov a stále dobre počujú a vidia. Nasledovala som Boha osemnásť rokov a počas všetkých tých rokov som sa dychtivo vydávala a aktívne konala svoje povinnosti. Bez ohľadu na to, aké povinnosti mi cirkev pridelila, vždy som ich konala svedomito a zodpovedne a nikdy som nedovolila, aby môj vek bránil mojim povinnostiam. Takže Boh ma mal požehnať a ochrániť a zabrániť tomu, aby som ohluchla. Ako som mohla ohluchnúť? Teraz nedokážem počuť Boží hlas ani konať svoje povinnosti. Ako sa takto môžem usilovať o pravdu? Nemám nádej na spásu a krása kráľovstva je mimo dosahu. Všetko je stratené. Zdá sa, že Boh ma už nechce. Beztak mám takmer deväťdesiat a neviem, koľko dní mi zostáva. Budem sa len tak pretĺkať a brať to deň po dni.“ Žila som plná sťažností a nedorozumenia o Bohu a cítila som sa naozaj negatívne a podráždene. Začala som tráviť čas na mobile, aby som si skrátila čas, a už som sa nechcela modliť ani čítať Božie slová. Moja dcéra mi pri pohľade na môj zlý stav často kričala do ucha: „Nie si ešte stále veriacou v Boha? Nemali by sme prijímať situácie, ktoré k nám od Neho prichádzajú? To, či môžeme získať Božiu spásu, závisí od toho, či sa usilujeme o pravdu. Boh povedal toľko slov a vyjadril toľko pravdy a pre každý problém existuje cesta riešenia v Božích slovách. Tvoje oči sú v poriadku, takže môžeš viac čítať Božie slová. Prečítaj si, čo Boh žiada od starších ľudí a aké sú Jeho úmysly, keď na nás doľahne choroba. Len ak sa viac vyzbrojíme pravdou, môžu sa naše problémy vyriešiť. Načo je dobré byť len negatívna a podráždená?“ Dcérine slová ma prebudili. V srdci som Bohu bola vzdialená, menej som sa modlila, pri čítaní Božích slov som nebola sústredená a len som trávila čas na mobile, aby som zabila čas. Bola som uviaznutá v negativite a nedokázala som sa oslobodiť. Vedela som, že moja choroba prišla pod Božou zvrchovanosťou, ale jednoducho som sa nedokázala podriadiť. Vtedy som si spomenula na jednu vetu z Božích slov: „Najjednoduchší princíp pri usilovaní sa o pravdu je, že musíš všetko prijať od Boha a vo všetkom sa podriadiť. To k tomu patrí.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Prečo sa človek musí usilovať o pravdu) Pochopila som, že Boží úmysel je, aby sme od Neho prijímali všetko, čo sa nám stane, a že sa musíme absolútne podriadiť. Skutočnosti odhalili, že som sa Bohu nepodriaďovala a že som nebola niekým, kto sa usiluje o pravdu. Sklonila som sa pred Ním a modlila som sa: „Ó, Bože, odkedy som stratila sluch, môj stav je hrozný. Cítim, že s mojou hluchotou už nemôžem získať spásu ani požehnania a žijem v bolesti. Nerozumne som Ti kládla požiadavky a sťažovala som sa na Teba. Naozaj mi chýbalo svedomie a rozum! Ó, Bože, prosím, osvieť ma a vyveď ma z tohto nesprávneho stavu.“

Neskôr som uvažovala a pýtala som sa samej seba: „Prečo mi moja hluchota spôsobila takú bolesť? Prečo som nemohla mať srdce podriadené Bohu?“ Prečítala som si jeden úryvok z Božích slov: „Ľudia sa vo svojej viere v Boha snažia získať požehnania pre budúcnosť. To je cieľ ich viery. Všetci majú tento úmysel a túto nádej, no skazenosť v ich prirodzenosti musí byť odstránená prostredníctvom skúšok a zušľachťovania. Ak v ktorýchkoľvek aspektoch nie si očistený a zjavuješ skazenosť, sú to aspekty, v ktorých musíš byť zušľachťovaný – to je Božie opatrenie. Boh pre teba vytvára prostredie a núti ťa v ňom k zušľachťovaniu, aby si mohol spoznať vlastnú skazenosť. Nakoniec dosiahneš bod, keď by si radšej zomrel, aby si sa vzdal svojich úmyslov a túžob a podriadil sa Božej zvrchovanosti a opatreniu. Preto, ak ľudia neprejdú niekoľkoročným zušľachťovaním a neznesú určité množstvo utrpenia, vo svojich myšlienkach a srdciach sa nebudú vedieť zbaviť obmedzení skazenosti tela. Bez ohľadu na to, v ktorých aspektoch stále podliehajú obmedzeniam svojej satanskej prirodzenosti a v ktorých aspektoch majú stále vlastné túžby a požiadavky, sú to aspekty, z ktorých by mali trpieť. Len prostredníctvom utrpenia môžu dosiahnuť ponaučenie, čo znamená schopnosť získať pravdu a porozumieť Božím úmyslom. Človek v skutočnosti porozumie mnohým pravdám, keď zažije utrpenie a skúšky. Nikto nemôže porozumieť Božím úmyslom, rozpoznať Božiu všemohúcnosť a múdrosť ani oceniť Božiu spravodlivú povahu v pohodlnom a nenáročnom prostredí alebo za priaznivých okolností. To by bolo skrátka nemožné!“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Vďaka osvieteniu a vedeniu Božích slov som si uvedomila, že som vždy verila v Boha kvôli požehnaniam. Verila som, že pokiaľ budem riadne konať svoju povinnosť, budem mať nádej na spásu. Pre dobrý konečný osud a dostávanie požehnaní som prijímala a poslúchala a svedomito som pristupovala ku každej povinnosti, ktorú mi cirkev pridelila. Hoci som bola stará a spravovanie kníh bolo náročné, nikdy som sa nesťažovala na ťažkosti ani nedovolila, aby môj vek ovplyvnil moju povinnosť. Ale keď som ohluchla, už som nemohla počuť Božie kázne ani duchovné spoločenstvo, ani sa učiť chválospevy Božieho slova, a keď som sa zhromažďovala s bratmi a sestrami, nepočula som, ako sa v duchovnom spoločenstve delia o svoje chápanie Božích slov. Mala som preto pocit, že som bola strará už v čase, keď som prijala túto etapu diela, a keď teraz nič nepočujem, získam ešte menej pravdy. Najmä keď mi cirkev prestala prideľovať povinnosti, začala som sa obávať, že už nebudem prijímať požehnania, a cítila som naozaj veľkú bolesť. Prestala som sa modliť a hľadať pravdu a trávila som čas iba na mobile. Zaujala som negatívny, odmietavý postoj a len som sa nejak snažila pretĺcť životom. Nebyť toho, že ma to zjavilo, neuvažovala by som nad sebou a nepoznala samu seba a stále by som si myslela, že svoju povinnosť konám dobre. Teraz som videla, že všetko, čo som robila, bolo pre moje požehnania a dobrý konečný osud, a vôbec nie pre uspokojenie Boha. Vďaka tomuto uvažovaniu som si uvedomila, aká ohavná a opovrhnutiahodná bola moja prirodzenosť. Ako som sa mohla nazývať ľudskou bytosťou? Ako som si len mohla trúfnuť povedať: „Verím v Boha osemnásť rokov, takže by ma mal požehnať a ochrániť“? Cítila som sa taká zahanbená. Bola som naozaj nehanebná! Moja povaha sa vôbec nezmenila, nehovoriac o mojich osemnástich rokoch viery – aj keby som verila dvadsaťosem alebo tridsaťosem rokov, stále by to bolo zbytočné.

Počas svojich pobožností som si čítala tento úryvok z Božích slov: „Na základe čoho ty ako stvorená bytosť kladieš Bohu požiadavky? Ľudia nie sú spôsobilí klásť Bohu požiadavky. Nie je nič nerozumnejšie, ako klásť Bohu požiadavky. Boh urobí to, čo by mal urobiť, a Jeho povaha je spravodlivá. Spravodlivosť nie je v žiadnom prípade férovosť ani rozumnosť; nie je to rovnostárstvo ani otázka toho, že ti bude pridelené to, čo si zaslúžiš, podľa toho, koľko práce si vykonal. Nie je to ani otázka toho, že dostaneš zaplatené za odvedenú prácu alebo že dostaneš, čo ti prináleží podľa vynaloženého úsilia. To nie je spravodlivosť, je to len férovosť a rozumnosť. Len veľmi málo ľudí dokáže spoznať Božiu spravodlivú povahu. Povedzme, že Boh by sa zbavil Jóba po tom, čo o Ňom Jób vydal svedectvo – bolo by to spravodlivé? V skutočnosti áno. Prečo sa to nazýva spravodlivosťou? Ako ľudia vnímajú spravodlivosť? Ak je niečo v súlade s ľudskými predstavami, potom sa im veľmi ľahko povie, že Boh je spravodlivý; ak sa im však niečo javí v rozpore s ich predstavami – ak je to niečo, čo nedokážu pochopiť –, potom im padne zaťažko povedať, že Boh je spravodlivý. Keby Boh vtedy zničil Jóba, ľudia by nepovedali, že je spravodlivý. No či už boli ľudia skazení, alebo nie, či už boli hlboko skazení, alebo nie, musí Boh v skutočnosti ospravedlňovať svoje konanie, keď ich ničí? Mal by ľuďom vysvetľovať, na základe čoho tak koná? Musí ľuďom oznámiť pravidlá, ktoré určil? Nie je to potrebné. V Božích očiach nemá človek, ktorý je skazený a má sklon odporovať Bohu, žiadnu cenu; akokoľvek s ním Boh naloží, bude to náležité, a všetko sú to Božie opatrenia. Ak by si sa znepáčil Bohu a ak by po tvojom svedectve povedal, že ťa nevie nijako použiť, a preto by ťa zničil, bola by aj toto Jeho spravodlivosť? Áno, bola. Možno to práve teraz nedokážeš rozpoznať z faktov, ale z hľadiska učenia to musíš pochopiť. … Všetko, čo Boh robí, je spravodlivé. Ľudia možno nedokážu vnímať Božiu spravodlivosť, no nemali by vynášať svojvoľné súdy. Ak sa ľuďom nejaké Božie konanie zdá byť nerozumné alebo ak o ňom majú nejaké predstavy, a preto tvrdia, že Boh nie je spravodlivý, potom sú nanajvýš nerozumní. Vidíš, že Petrovi sa niektoré veci zdali nepochopiteľné, ale bol si istý, že je v nich prítomná Božia múdrosť a Jeho dobrá vôľa. Ľudia nedokážu pochopiť všetko; je toľko vecí, ktoré nedokážu pochopiť. Poznať Božiu povahu teda nie je jednoduché.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Pri premýšľaní o Božích slovách som si uvedomila, že som nerozumela Božej spravodlivej povahe. Keď Božie konanie zodpovedalo mojim predstavám, dokázala som ho prijať a nazvať Boha spravodlivým, ale keď nie, nedokázala som prijať, že Boh je spravodlivý. Vždy som verila, že keď som už našla Boha, dokážem sa podriadiť akejkoľvek povinnosti, ktorú mi cirkev pridelí. Svoje povinnosti som konala svedomito a nikdy som nedovolila, aby ich môj vysoký vek zdržiaval. Preto som si myslela, že Boh by ma mal požehnať, že nemal dovoliť, aby som ohluchla, a že len tak bude spravodlivý. Keď som teraz vinou svojej hluchoty nemohla konať svoje povinnosti a môj cieľ prijímať požehnania sa nenapĺňal, cítila som, že Boh nie je spravodlivý. Ale po prečítaní Božích slov som si uvedomila, že to, čomu som verila, boli len moje predstavy a domnienky a že sa nezhodovali s pravdou. Používala som svetský názor „čím viac pracuješ, tým viac dostaneš; čím menej pracuješ, tým menej dostaneš; žiadna práca, žiadna pláca“ na meranie Božej spravodlivej povahy. Môj názor bol nesprávny. Či Božie konanie zodpovedá ľudským predstavám alebo nie, Jeho dobré úmysly sú v ňom vždy prítomné. Čokoľvek Boh urobí voči akejkoľvek stvorenej bytosti, je spravodlivé, pretože Jeho podstata je spravodlivosť. Nemala by som ju merať svojimi predstavami. Boh hovorí: „V Božích očiach nemá človek, ktorý je skazený a má sklon odporovať Bohu, žiadnu cenu; akokoľvek s ním Boh naloží, bude to náležité, a všetko sú to Božie opatrenia.“ Som len obyčajná stvorená bytosť. Aké právo som mala klásť Bohu požiadavky? Keď som pomyslela na svoje nerozumné požiadavky voči Bohu, cítila som hlboký zármutok a ľútosť a po lícach mi stekali slzy. Mala som 87 rokov a stále som mohla čítať Božie slová. Už len to bola Božia ochrana a milosť. Odvtedy som už nemohla klásť Bohu požiadavky a musela som sa podriadiť Jeho ovládaniu a usporiadaniam.

Prečítala som si ďalšie Božie slová: „O konečných osudoch ľudí nerozhodnem na základe veku, hodnosti, množstva utrpenia a už vôbec nie podľa toho, do akej miery si vyžadujú ľútosť, ale na základe toho, či majú pravdu. Žiadna iná možnosť neexistuje.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Priprav si dostatok dobrých skutkov pre svoj konečný osud) Z Božích slov som pochopila, že Boh neposudzuje konečný osud človeka podľa toho, koľko utrpenia zdanlivo zniesol alebo koľko urobil, ale podľa toho, či sa zmenila jeho povaha. Po všetky tie roky som vždy konala svoju povinnosť a prestála som nejaké ťažkosti, no o svojej skazenej povahe som toho veľa nevedela, a keď Božie dielo nezodpovedalo mojim predstavám, stále som Mu dokázala odolávať a sťažovať sa na Neho. Videla som, že po všetkých tých rokoch viery v Boha sa moja povaha stále nezmenila, a predsa som naďalej dúfala v spásu a dobrý konečný osud, čo nebolo nič viac ako zbožné želanie. Hoci som ohluchla, moje oči boli stále v poriadku a stále som mohla čítať Božie slová, takže v budúcnosti som sa potrebovala viac sústrediť na Božie slová, viac hľadať pravdu, aby som pochopila a vyriešila svoju skazenú povahu a aby som dosiahla jej zmenu.

Neskôr, keď si jedna sestra vypočula moju skúsenosť, upozornila ma, že som nerozumela súvislosti medzi konaním svojej povinnosti a prijímaním požehnaní alebo nešťastia. Tiež mi dala prečítať úryvok z Božích slov. Všemohúci Boh hovorí: „Medzi povinnosťou človeka a tým, či dostane požehnania alebo ho postihne nešťastie, nie je žiadna súvislosť. Povinnosť je to, čo má človek plniť. Je to jeho poslanie zoslané z neba a nemalo by závisieť od odmeny, podmienok alebo dôvodov. Len vtedy si človek plní svoju povinnosť. Dostať požehnania znamená, keď je niekto po tom, ako zakúsi súd, zdokonalený a teší sa z Božích požehnaní. Človeka postihne nešťastie vtedy, keď sa jeho povaha po zažití napomínania a súdu nezmení, a keď nezažije zdokonalenie, ale je potrestaný. No bez ohľadu na to, či stvorené bytosti dostanú požehnania alebo ich postihne nešťastie, majú konať svoju povinnosť, robiť to, čo musia a čoho sú schopné. To je to najmenšie, čo by mal robiť človek, ktorý sa usiluje o Boha. Nemal by si konať povinnosť len preto, aby si dostal požehnania, a nemal by si odmietať konať zo strachu, že ťa postihne nešťastie. Chcem vám povedať toto: Vykonávanie povinnosti je to, čo by mal človek robiť, a ak nie je schopný vykonávať svoju povinnosť, potom je to jeho vzdorovitosť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Rozdiel medzi službou vteleného Boha a povinnosťou človeka) Ako som čítala a premýšľala, uvedomila som si, že povinnosť človeka je poverenie dané Bohom a že je to jeho svätá povinnosť, ktorá s prijímaním požehnaní alebo nešťastia vôbec nesúvisí. To, že som ako veriaca mohla konať svoju povinnosť, bolo požehnaním a cťou, a len ak sa pri jej konaní budem usilovať o pravdu a dosiahnem zmenu povahy, môžem získať Božie schválenie. Ak sa moja povaha nezmení a nebudem sa usilovať o pravdu, bez ohľadu na to, koľko povinností som vykonala alebo koľko ciest prešla, to všetko bude márne a nedosiahnem spásu. Pavol pracoval viac ako ktokoľvek iný, ale jeho povaha sa nezmenila. Jeho obete a úsilie v jeho práci neboli na uspokojenie Boha, ale na získanie korún a odmien. Bolo to v rozpore s Božími požiadavkami a kráčal cestou odolávania Bohu. V dôsledku toho bol potrestaný a skončil v pekle. Musela som sa vzdať svojho úmyslu usilovať sa o požehnania, a či už dosiahnem dobrý konečný osud alebo nie, musela som sa usilovať o pravdu. Hoci som ohluchla a na určitý čas som nemohla konať svoju povinnosť, stále som mohla praktizovať písanie skúsenostných svedectiev, aby som svedčila o Bohu. Prečítala som si tieto Božie slová: „Keďže byť požehnaný nie je vhodným cieľom, o ktorý by sa ľudia mali usilovať, čo je potom vhodným cieľom? Usilovanie sa o pravdu, usilovanie sa o zmeny v povahe a schopnosť podriadiť sa všetkým Božím ovládaniam a usporiadaniam: to sú ciele, o ktoré by sa ľudia mali usilovať.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Iba v praktizovaní pravdy je vstup do života) Po prečítaní Božích slov som predstúpila pred Boha v modlitbe: „Ó, Bože! Mnoho rokov som konala svoje povinnosti len preto, aby som získala požehnania, a kráčala cestou, ktorá Ti odoláva. Som ochotná sa pred Tebou kajať, vzdať sa svojej túžby po požehnaniach a sústrediť sa na usilovanie sa o pravdu. Budem sa usilovať o zmenu povahy a podriadim sa Tvojmu ovládaniu a usporiadaniam.“ Potom som každý deň jedla a pila Božie slová a zapisovala som si, čo som pochopila o svojej skazenej povahe. Tiež som pozerala videá so skúsenostnými svedectvami, aby som videla, ako bratia a sestry prežívajú Božie dielo. Niekedy som mala duchovné spoločenstvo so svojou dcérou a cítila som, že každý deň je naplňujúci a zmysluplný. Teraz už som vo veľmi dobrom stave a cítim sa dobre a už nežijem v bolesti kvôli svojej hluchote. Bohu vďaka!