Yao Yuxuan, Čína

V septembri 1999 som prijala Božie dielo posledných dní. Pochopila som, že táto etapa Božieho diela má ľudí očistiť a zdokonaliť a nakoniec ich priviesť do Božieho kráľovstva. Veľmi som sa potešila. Pomyslela som si: „Musím sa naozaj usilovať, kázať evanjelium a pripraviť si viac dobrých skutkov, aby som mohla byť spasená.“ Neskôr som odišla z domu konať svoju povinnosť. V horúčave, v mraze a ani keď ma veľký červený drak prenasledoval a pátral po mne, som nikdy neprestala konať svoju povinnosť. Jedného dňa som išla na lekársku prehliadku a zistili mi, že som nositeľkou hepatitídy typu B. Lekár mi povedal, že vírus hepatitídy B je doživotný a nedá sa vyliečiť. Vôbec som sa vtedy nebála a ďalej som sa každý deň naplno venovala svojej povinnosti. O šesť mesiacov, počas ďalšej prehliadky, mi vírus v tele nečakane nenašli a aj funkcia mojej pečene bola v norme. Keď som videla, že moja choroba sa zázračne vyliečila, cítila som sa voči Bohu veľmi vďačná a ešte nadšenejšie som sa venovala svojej povinnosti.

V roku 2019, teda o dvadsať rokov neskôr, som začala pociťovať slabosť, závraty a bolesť v krížoch, a tak som zašla do nemocnice na prehliadku. Lekár mi vážnym tónom povedal: „Váš krvný tlak je príliš vysoký. Systolický tlak máte vyše 190 torrov a diastolický 110 torrov. Je to veľmi nebezpečné a môže to znamenať náhlu smrť. A aj keby nie, mohlo by to viesť k mŕtvici a ochrnutiu.“ Naozaj ma to vystrašilo. Potom mi však napadlo: „Nemôžem úplne veriť tomu, čo hovoria lekári. Napokon, vo svojej viere som opustila rodinu a zanechala kariéru, mnoho rokov hlásam evanjelium a konám svoju povinnosť a verím, že Boh ma bude strážiť a chrániť. Pokiaľ budem konať svoju povinnosť, možno sa jedného dňa moja choroba vylieči.“ V tom čase som žila vo svojich predstavách a dojmoch. Nebrala som lieky na krvný tlak, ani som nehľadala, ako mám praktizovať a pristupovať k svojej chorobe. Namiesto toho som sa naďalej vrhala do svojich povinností. Vtedy som konala povinnosti súvisiace s textami. Cez deň som bola v duchovnom spoločenstve s bratmi a sestrami, aby som vyriešila problémy v ich povinnostiach, a po večeroch som triedila kázne a odpovedala na listy. Po nejakom čase sa v práci ukázal určitý pokrok. Môj vysoký krvný tlak však neklesol a každý deň som cítila závraty a ťažobu, akoby som mala na hlave oceľovú prilbu.

Jedného dňa som počula, ako sestra Wang Lan hovorí, že jej matka zomrela na vysoký krvný tlak. Pri návšteve susedy bola úplne v poriadku, ale po návrate domov zrazu pocítila závrat a previezli ju do nemocnice. Lekár povedal, že to spôsobil vysoký krvný tlak, ktorý viedol ku krvácaniu do mozgu, a ona napriek snahám zachrániť ju zomrela. Potom som počula hostiteľskú sestru povedať, že aj jej sused mal krvácanie do mozgu z vysokého krvného tlaku, spadol, ochrnul a zomrel za niečo vyše dvoch týždňov. Počas tých dní som bola veľmi nervózna a všetky moje obavy, starosti a úzkosť vyplávali na povrch. Pomyslela som si: „Môj krvný tlak je stále taký vysoký a neklesá. Stane sa aj mne, že mi jedného dňa prasknú cievy v mozgu a náhle zomriem? Ochrniem? Ak ostanem pripútaná na lôžko, ako budem konať svoje povinnosti? Môžem byť ešte spasená, ak nebudem konať svoje povinnosti?“ Spomenula som si na slová lekára, že ľudia s vysokým krvným tlakom by nemali ponocovať ani byť pod prílišným stresom, a tak som cítila, že by som sa vo svojej povinnosti nemala preťažovať a že ak by som sa príliš vystresovala a krvný tlak by mi prudko stúpol, čo by spôsobilo krvácanie do mozgu, mohla by som náhle zomrieť a potom by som nemala šancu na spásu. Cítila som, že sa musím dobre starať o svoje zdravie a že je to tá najdôležitejšia vec. Vždy keď som potom počula o nejakých ľudových liekoch na vysoký krvný tlak, hneď som ich vyskúšala. Už som necítila bremeno svojej povinnosti a ani keď sa nahromadili nejaké kázne na posúdenie, neponáhľala som sa. Dokonca som sa ani nepýtala na ťažkosti, ktoré mali bratia a sestry pri písaní kázní, a aj keď som sa večer necítila unavená, chodila som spať skoro. Snažila som sa čo najviac oddychovať a nestresovať sa a vo svojej povinnosti som začala byť pasívna. V dôsledku toho práca neprinášala žiadne výsledky. Neskôr sa mi vďaka liekom krvný tlak vrátil do normálu.

Potom, jedného dňa v roku 2021, ma vodkyňa požiadala o stretnutie. Povedala, že bratia a sestry ma navrhli za cirkevnú vodkyňu. Pomyslela som si: „Starnem, mám vysoký tlak a zle sa mi prekrvuje mozog, takže potrebujem viac odpočinku. Konať povinnosť vodkyne znamená každý deň riešiť mnoho úloh, veľkú pracovnú záťaž a veľa starostí. Čo ak ochoriem z vyčerpania? Ak mi opäť stúpne krvný tlak a dostanem krvácanie do mozgu, môžem náhle zomrieť a premeškať spásu.“ Povedala som teda vodkyni, že mám vysoký krvný tlak a na vodkyňu sa nehodím. Vodkyňa ma požiadala, aby som sa dala vyšetriť v nemocnici. Výsledky testov ukázali, že môj krvný tlak je mierne zvýšený, ale nie o veľa. Pomyslela som si: „Môj krvný tlak je momentálne v poriadku, ale byť vodkyňou znamená veľa práce a stresu. Čo ak ochoriem? Nakoniec som si ale povedala, že by som to mala prijať. Verím v Boha už mnoho rokov a cirkev teraz naozaj potrebuje ľudí, ktorí by pomohli s prácou. Cítila by som sa previnilo, keby som svoju povinnosť odmietla.“ A tak som túto povinnosť prijala.

Na jednom zhromaždení som sedela pred oknom. Bol horúci deň, tak som okno trochu pootvorila a sedela v prievane. Vodkyňa sa ma spýtala na môj stav, ale keď som hovorila, začala som mať stuhnuté ústa. Veľmi som sa obávala a premýšľala som: „Vari lekár nepovedal, že vysoký krvný tlak môže viesť k ochrnutiu? Je to príznak? Naozaj ochrniem? Vždy som konala svoje povinnosti, tak prečo ma Boh nestrážil a nechránil? Božie dielo sa už takmer končí, a ak teraz ochrniem a nebudem môcť konať žiadne povinnosti, ako potom budem spasená a vstúpim do kráľovstva?“ V tom momente som si uvedomila, že moje myslenie je nesprávne, a rýchlo som sa v duchu pomodlila: „Bože, mám pocit, že mi tŕpnu ústa, čo môže byť príznakom ochrnutia. Bože, prosím, ochraňuj moje srdce. Aj keď ochrniem, nebudem sa sťažovať. Som ochotná podriadiť sa Tvojej zvrchovanosti a Tvojim opatreniam.“ Po modlitbe som zatvorila okno a po chvíli som sa cítila o niečo lepšie.

Neskôr som si prečítala úryvok z Božích slov: „Potom sú tu tí, ktorí majú podlomené zdravie, slabú telesnú konštitúciu a nedostatok energie, často ich postihujú závažné alebo menej závažné ochorenia, nedokážu vykonať dokonca ani základné veci potrebné v každodennom živote a nevedia žiť alebo sa pohybovať ako normálni ľudia. Takíto ľudia sa pri vykonávaní svojich povinností neraz cítia nepríjemne a zle; niektorí sú telesne slabí, iní majú skutočné choroby a, samozrejme, niektorí majú to či ono známe alebo potenciálne ochorenie. Keďže majú takéto praktické telesné ťažkosti, často prepadajú negatívnym emóciám a pociťujú smútok, úzkosť a obavy. Čo je dôvodom ich smútku, úzkosti a obáv? Obávajú sa, že keď budú naďalej takto vykonávať svoju povinnosť, vydávať sa Bohu, neúnavne pre Neho pracovať a pritom vždy pociťovať rovnakú únavu, ich zdravie sa bude čoraz viac zhoršovať. Budú vo veku štyridsať alebo päťdesiat rokov pripútaní na lôžko? Sú tieto obavy oprávnené? Uvedie niekto konkrétny spôsob, ako k tomu pristupovať? Kto za to prevezme zodpovednosť? Kto bude zodpovedný? Ľudia s podlomeným zdravím, ktorí nie sú v dobrej telesnej kondícii, pociťujú pre takéto veci smútok, úzkosť a obavy. Chorí ľudia si často myslia: ‚Och, mám odhodlanie dobre vykonávať svoju povinnosť, trpím však touto chorobou. Prosím Boha, aby ma ochránil, a s Božou ochranou sa nemusím báť. Keď ma však vykonávanie mojich povinností vyčerpá, zhorší sa môj stav? Čo budem robiť, keď u mňa ochorenie skutočne prepukne? Nemám peniaze na to, aby som šiel do nemocnice a podrobil sa operácii. Keď si na liečbu nepožičiam, zhorší sa môj stav ešte viac? A keď to bude veľmi vážne, umriem? Mohla by sa taká smrť považovať za normálnu? Ak naozaj zomriem, bude si Boh pamätať povinnosti, ktoré som vykonal? Bude ma považovať za niekoho, kto urobil dobré skutky? Budem spasený?‘ Sú aj takí, ktorí vedia, že sú chorí, teda že majú takú či onakú skutočnú chorobu, napríklad ochorenia žalúdka, bolesť drieku a nôh, artritídu, reumatizmus, kožné či gynekologické ochorenia, chorobu pečene, hypertenziu, ochorenie srdca a podobne. Rozmýšľajú: ‚Ak budem naďalej vykonávať svoju povinnosť, zaplatí Boží dom za liečbu môjho ochorenia? Uzdraví ma Boh, ak sa môj stav zhorší a bude mať vplyv na vykonávanie mojej povinnosti? Iní ľudia sa vyliečili, keď uverili v Boha, vyliečim sa teda aj ja? Preukáže mi Boh rovnakú láskavosť ako iným a vylieči ma? Ak budem verne vykonávať svoju povinnosť, Boh by ma mal uzdraviť, čo však urobím, ak si budem želať, aby ma vyliečil, a On to neurobí?‘ Vždy keď rozmýšľajú nad týmito vecami, v ich srdciach narastá hlboký pocit úzkosti. Aj keď nikdy neprestanú vykonávať svoju povinnosť a vždy robia, čo majú, neustále premýšľajú o svojej chorobe, zdraví a budúcnosti a o svojom živote a smrti. Nakoniec dospejú k túžobným úvahám: ‚Boh ma uzdraví, Boh ma ochráni. Boh ma neopustí, a keď bude vidieť, že som ochorel, nebude sa len nečinne prizerať.‘ Žiadna z týchto myšlienok nemá základ a dokonca možno povedať, že sú len istým druhom predstavy. Ľudia prostredníctvom takýchto predstáv a domnienok nikdy nedokážu vyriešiť svoje praktické ťažkosti a v hĺbke srdca pociťujú nejasný smútok, úzkosť a obavy o svoje zdravie a choroby; netušia, kto za tieto veci prevezme zodpovednosť alebo či ju vôbec niekto prevezme.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Boh presne odhalil môj stav. Keď som našla Boha, diagnostikovali mi, že som nositeľka hepatitídy typu B. Lekár povedal, že je to nevyliečiteľné, ale na moje prekvapenie sa mi choroba po pol roku vyliečila bez akejkoľvek liečby, a tak som svoju povinnosť konala s ešte väčším nadšením. Neskôr mi diagnostikovali veľmi vysoký krvný tlak a ja som si pomyslela: „Pokiaľ vytrvám vo svojich povinnostiach, znesiem viac útrap a zaplatím vyššiu cenu, Boh ma ochráni a uzdraví.“ Preto som bez ohľadu na počasie nikdy neprestala konať svoju povinnosť. Keď som videla, že môj krvný tlak stále zostáva vysoký, začala som sa obávať, že prílišná námaha v mojich povinnostiach by mohla zhoršiť môj stav a spôsobiť náhlu smrť, a tak som začala brať ohľad na svoje telo. Vždy keď som počula o nejakom ľudovom lieku na vysoký krvný tlak, hneď som ho skúšala. Moje srdce bolo pohltené mojou chorobou. Hoci som naďalej konala svoje povinnosti, nebola som taká iniciatívna ako predtým. Necítila som žiadnu naliehavosť pri organizovaní nahromadených kázní ani som pohotovo neriešila problémy v práci. K svojej povinnosti som bola vlažná, odkladala som veci, kedykoľvek sa dalo, a preto práca nepriniesla žiadne výsledky. Keď som čelila tejto chorobe, nesnažila som sa pochopiť Boží úmysel ani som od Neho nič neprijímala a nemala som skutočnú vieru, že osud človeka je v Božích rukách. Stále som myslela na svoju budúcnosť a osud, žila som v trápení a úzkosti a nedokázala som sa oslobodiť.

Potom som si prečítala úryvok z Božích slov: „Keď Boh zariadi, aby niekto ochorel, či už veľmi, alebo len mierne, nerobí to preto, aby si ocenil, aké je to byť chorý, ako ti choroba ubližuje, aké nepríjemnosti a problémy ti spôsobuje a aké nespočetné pocity v tebe vyvoláva – Jeho cieľom nie je dosiahnuť, aby si ocenil chorobu vďaka tomu, že budeš sám chorý. Skôr chce, aby si si z nej zobral ponaučenie, naučil sa chápať Božie úmysly, spoznal skazené povahy a nesprávne postoje, ktoré zaujímaš voči Bohu, keď si chorý, a zistil, ako sa podriadiť Božej zvrchovanosti a opatreniam, aby si mohol dosiahnuť skutočnú podriadenosť voči Bohu a dokázal si pevne stáť za svojím svedectvom – toto je úplne kľúčové. Boh ťa chce prostredníctvom choroby zachrániť a očistiť. Čo chce na tebe vyčistiť? Chce očistiť všetky tvoje prehnané túžby a požiadavky na Neho, a dokonca aj rôzne výpočty, súdy a plány, ktoré za každú cenu pripravuješ, aby si prežil a žil. Boh ťa nežiada, aby si plánoval, nežiada ťa, aby si súdil, a nepovoľuje ti, aby si mal voči Nemu prehnané túžby. Žiada len, aby si sa Mu podriadil a pri praktizovaní a prežívaní podriaďovania sa spoznal svoj vlastný postoj voči chorobe a voči týmto telesným stavom, ktoré na teba zosiela, ako aj k vlastným osobným želaniam. Keď budeš tieto veci poznať, dokážeš oceniť, nakoľko je pre teba prospešné, že Boh ti pripravil okolnosti tejto choroby alebo ti zoslal tieto telesné stavy; a dokážeš oceniť, ako ti pomáhajú meniť vlastnú povahu a dosiahnuť spásu a vstup do života. Preto keď sa ozve choroba, nesmieš nikdy premýšľať, ako pred ňou môžeš utiecť či uniknúť alebo ako ju môžeš odmietnuť.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Z Božích slov som pochopila, že keď nás postihne choroba, Boží úmysel nie je, aby sme sa pre ňu utápali v starostiach, smútku či úzkosti. Jeho úmyslom je skôr to, aby sme sa z nej poučili, podriadili sa Jeho zvrchovanosti, uvažovali o skazenej povahe, ktorú zjavujeme, a spoznali ju a aby sme sa usilovali o pravdu a odvrhli svoju skazenosť. Uvedomila som si, že keď som čelila chorobe, nepochopila som Boží úmysel a myslela som len na to, ako sa tejto choroby zbaviť. Keď som počula, že niektorí ľudia zomreli na vysoký krvný tlak, začala som si o seba robiť starosti a spriadať plány. Pri konaní svojej povinnosti som sa nechcela fyzicky vyčerpať a necítila som žiadnu naliehavosť pri spracovaní nahromadených kázní. Stále som myslela len na seba a na svoje telesné pohodlie. Dokonca som Boha nechápala a sťažovala sa na Neho. Ako som o sebe mohla tvrdiť, že som niekto, kto skutočne verí v Boha a podriaďuje sa Mu? Boh použil túto chorobu, aby odhalil moje nečisté úmysly získať požehnania. To všetko preto, aby mi pomohol včas sa zamyslieť, činiť pokánie a nakoniec sa Mu podriadiť. Teraz som si uvedomila, že táto choroba bola Božia láska a spása!

Neskôr som si prečítala ďalšie Božie slová: „Než sa antikristi rozhodnú konať svoju povinnosť, hlboko v srdci prekypujú očakávaniami – pokiaľ ide o ich vyhliadky, získanie požehnaní, dobrý konečný osud, ba dokonca aj korunu. Maximálne si veria, že tieto veci dosiahnu. S takýmito úmyslami a túžbami prichádzajú do Božieho domu konať svoju povinnosť. Zahŕňa teda ich plnenie povinností úprimnosť, pravú vieru a vernosť, ktoré Boh vyžaduje? V tomto bode ešte ich pravú vernosť, vieru či úprimnosť nevidno, lebo keď sa ľudia ujímajú svojej povinnosti, každý chce za to niečo získať. Každý sa rozhoduje o konaní svojej povinnosti na základe záujmov a tiež na základe svojich prehnaných ambícií a túžob. Aký úmysel majú antikristi, keď konajú svoju povinnosť? Chcú uzavrieť dohodu, uskutočniť výmenu. Dalo by sa povedať, že toto sú podmienky, ktoré si stanovili pre konanie povinnosti: ‚Ak konám svoju povinnosť, musím získať požehnania a mať dobrý konečný osud. Musím získať všetky požehnania a výhody, o ktorých Boh povedal, že sú pripravené pre ľudstvo. Ak ich nemôžem získať, potom nebudem konať túto povinnosť.‘ To sú úmysly, ambície a túžby, s akými prichádzajú do Božieho domu konať svoju povinnosť. Zdá sa, že sú aspoň trochu úprimní, a v prípade nových veriacich, ktorí práve len začínajú konať svoju povinnosť, to, samozrejme, možno nazvať aj nadšením. Nejde však o pravú vieru ani vernosť, len o určitý stupeň nadšenia. Nedá sa to nazvať úprimnosťou. Súdiac podľa tohto postoja, ktorý majú antikristi ku konaniu svojej povinnosti, možno povedať, že za to chcú niečo získať a prekypujú túžbami po výhodách, ako sú získanie požehnaní, vstup do nebeského kráľovstva, získanie koruny a prijímanie odmien. Zvonka sa teda zdá, že mnohí antikristi pred vypudením konajú svoju povinnosť, a dokonca toho zanechali viac a trpeli viac ako priemerný človek. To, čo vynakladajú, a cena, ktorú platia, sú rovnaké ako v prípade Pavla a ani nepobehujú menej ako Pavol. To je niečo, čo vidí každý. Čo sa týka ich správania a odhodlania trpieť a platiť cenu, nemali by dostať nič. Boh však neposudzuje človeka na základe jeho vonkajšieho správania, ale na základe jeho podstaty, povahy, toho, čo zjavuje, a prirodzenosti a podstaty každej jednej veci, ktorú robí. Keď ľudia súdia druhých a zaobchádzajú s nimi, to, kto títo ľudia sú, určujú len podľa toho, ako sa správajú navonok, koľko trpia a akú cenu platia, a to je veľká chyba.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Siedma časť)) Z Božích slov som videla, že keď sa antikristi obetujú a vydávajú vo svojich povinnostiach, často sa tak snažia vyjednávať s Bohom, aby na oplátku získali požehnania. Môj pohľad na to, o čo sa usilovať, bol rovnaký ako u antikristov. Aj ja som svoju povinnosť konala tak, aby som s Bohom vyjednávala. Keď sa obzriem späť, na začiatku svojej viery v Boha som svoju povinnosť konala preto, aby som si zaistila telesné bezpečie, vyhla sa chorobám a pohromám a aby som nakoniec bola spasená a vstúpila do kráľovstva. Keď mi diagnostikovali, že som nositeľkou vírusu hepatitídy B, a môj stav sa zlepšil bez liečby, konala som svoju povinnosť s ešte väčším nadšením a necítila únavu z každodennej driny. Neskôr, keď mi diagnostikovali vysoký krvný tlak, obávala som sa, že sa môj stav zhorší a povedie k ochrnutiu, takže moje nadšenie pre moju povinnosť zoslablo. Keď mi krvný tlak neklesal, začala som Boha nechápať a sťažovať sa na Neho. Myslela som si, že po toľkých rokoch viery v Boha a zanechávania svojej rodiny aj kariéry pre svoje povinnosti by ma Boh mal udržať v bezpečí a bez chorôb a pohrôm. No nečakane som ochorela a začala som sa s Bohom dohadovať a odolávať Mu, pričom som dokonča stratila túžbu konať svoju povinnosť ako vodkyňa. Spomenula som si na niektoré Božie slová: „Vždy som bol voči ľuďom prísny. Ak sa vaša lojalita spája s úmyslami a podmienkami, potom by som bol radšej bez vašej takzvanej lojality.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Veríš skutočne v Boha?) Božia povaha je spravodlivá a svätá a On nenávidí ľudí, ktorí konajú svoju povinnosť s postrannými úmyslami. Ja som však svoju povinnosť vždy konala s postrannými úmyslami vyjednávať s Bohom. Brala som ohľad len na svoje telo, lebo som sa bála, že ak sa vyčerpám, môj stav sa zhorší a ja potom zomriem a prídem o možnosť získať požehnania. Bola som naozaj sebecká! Spomenula som si na Pavla, ktorý pre Pána pracoval, vydával sa a trpel. On to použil ako kapitál, aby si od Boha vyžiadal odmenu a korunu spravodlivosti. Dokonca nehanblivo vyhlásil: „Bojoval som dobrý boj, prišiel som na koniec svojej cesty, zachoval som si vieru: odteraz je pre mňa pripravený veniec spravodlivosti.“ (2 Tim 4, 7-8) Pavol veril v Boha a pracoval pre Neho najmä preto, aby získal požehnania, kráčal po ceste, ktorá odporovala Bohu, a nakoniec ho Boh potrestal. Po toľkých rokoch viery v Boha som Mu stále tak málo rozumela. Aj ja som sa Bohu vydávala a obetovala, len aby som si od Neho vyžadovala milosť a požehnania. Nekráčala som po tej istej ceste ako Pavol? Ak by som sa nezmenila, nakoniec by som sa Bohu zhnusila a znenávidel by ma.

Začala som uvažovať: „Vždy som verila, že keďže som opustila rodinu a zanechala kariéru, aby som sa vydala Bohu, Boh by ma mal požehnať. Je správne, keď sa na to pozerám takto?“ Potom som si prečítala ďalšie Božie slová: „Medzi povinnosťou človeka a tým, či dostane požehnania alebo ho postihne nešťastie, nie je žiadna súvislosť. Povinnosť je to, čo má človek plniť. Je to jeho poslanie zoslané z neba a nemalo by závisieť od odmeny, podmienok alebo dôvodov. Len vtedy si človek plní svoju povinnosť. Prijímanie požehnaní sa týka požehnaní, ktoré človek požíva, keď je zdokonalený po tom, ako zakúsi súd. Utrpenie nešťastia sa týka trestu, ktorý človek dostane, keď sa jeho povaha nezmení po tom, čo prešiel napomínaním a súdom – teda keď nezažije zdokonalenie. No bez ohľadu na to, či stvorené bytosti dostanú požehnania alebo ich postihne nešťastie, majú konať svoju povinnosť, robiť to, čo musia a čoho sú schopné. To je to najmenšie, čo by mal robiť človek, ktorý sa usiluje o Boha. Nemal by si konať povinnosť len preto, aby si dostal požehnania, a nemal by si odmietať konať zo strachu, že ťa postihne nešťastie. Chcem vám povedať toto: Vykonávanie povinnosti je to, čo by mal človek robiť, a ak nie je schopný vykonávať svoju povinnosť, potom je to jeho vzdorovitosť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Rozdiel medzi službou vteleného Boha a povinnosťou človeka) Z Božích slov som pochopila, že konanie povinnosti nemá žiadnu súvislosť s prijímaním požehnaní ani znášaním nešťastia. Je pre stvorenú bytosť úplne prirodzené a oprávnené a je to záväzok všetkých ľudí. Človek by svoju povinnosť nemal používať na to, aby sa s Bohom pokúšal dohadovať alebo vyjednávať. Je to ako keď sa deti s láskou starajú o svojich rodičov; ak to robia len preto, že chcú získať dedičstvo, potom to nie je pravá synovská láska. Starostlivosť o rodičov je zodpovednosťou a povinnosťou dieťaťa a deti by sa v tomto s rodičmi nemali dohadovať. Myslela som si, že keďže som do svojej povinnosti vložila toľko úsilia, Boh by ma mal ochrániť, a ak ochoriem, mal by ma uzdraviť. Tým, že som verila v Boha a konala svoju povinnosť takto, som sa s Bohom snažila vyjednávať, chcela som Ho využiť na dosiahnutie svojich vlastných cieľov a snažila som sa Ho oklamať. Ako mohol sebecký a opovrhnutiahodný človek ako ja očakávať, že ho Boh požehná a vstúpi do Jeho kráľovstva? Nesnívala som len? Som stvorená bytosť a bez ohľadu na to, či môj výsledok zahŕňa požehnania alebo pohromu, mala by som sa podriadiť Božej zvrchovanosti a usporiadaniu. To je správanie rozumného človeka. Keď som si tieto veci uvedomila, modlila som sa k Bohu: „Bože, ďakujem Ti, že si pre mňa zariadil takéto okolnosti a že si ma svojimi slovami viedol, aby som pochopila nečisté úmysly vo svojej viere. Teraz som ochotná vzdať sa svojich úmyslov získať požehnania, a pokiaľ v sebe budem mať čo i len posledný dych, bez ohľadu na priebeh svojej choroby sa budem držať svojej povinnosti a podriadim Tvojej zvrchovanosti a Tvojim usporiadaniam.“

Jedného dňa som si prečítala ďalšie Božie slová: „Bez ohľadu na to, či ťa postihne vážna, alebo ľahšia choroba, vo chvíli, keď sa tvoj stav zhorší alebo budeš čeliť smrti, spomeň si len na jednu vec: neboj sa smrti. Aj keď budeš mať rakovinu v posledných štádiách a úmrtnosť na tvoje ochorenie je veľmi vysoká, neboj sa smrti. Nech je tvoje utrpenie akékoľvek veľké, ak sa bojíš smrti, potom sa nepodriadiš. … Čo by si si mal myslieť vo svojom srdci, ak bude tvoje ochorenie také vážne, že môžeš zomrieť, a úmrtnosť naň je vysoká bez ohľadu na vek postihnutého, a ak je čas od vzniku ochorenia do smrti veľmi krátky? ‚Nesmiem sa báť smrti, každý nakoniec zomrie. Podriadiť sa Bohu je však niečo, čo väčšina ľudí nedokáže, a toto ochorenie môžem použiť, aby som praktizoval podriadenosť Bohu. Moje myslenie a postoj by mali byť zamerané na podriadenie sa Božiemu riadeniu a opatreniam a nesmiem sa báť smrti.‘ Zomieranie je ľahké, oveľa ľahšie než žitie. Môžeš mať obrovské bolesti a nebudeš o tom vedieť, a len čo sa ti zatvoria oči a prestaneš dýchať, tvoja duša opustí telo a tvoj život sa skončí. Takto prebieha smrť; je to také jednoduché. Nebáť sa smrti je postoj, ktorý si treba osvojiť. Okrem toho nesmieš mať obavy, či sa tvoja choroba zhorší alebo či zomrieš v prípade, že ťa nemožno vyliečiť, koľko času máš do smrti alebo akú bolesť budeš cítiť, keď nastane čas smrti. Z týchto vecí nesmieš mať obavy; nie sú to veci, ktorými by si sa mal trápiť. Je to preto, lebo ten deň musí prísť a musí prísť v niektorom roku, niektorom mesiaci a v nejaký konkrétny deň. Nemôžeš sa pred tým skryť ani tomu uniknúť – je to tvoj osud. Tvoj takzvaný osud predurčil Boh a už ho aj pripravil. Boh už stanovil, koľko rokov budeš žiť, aký vek dosiahneš a tiež čas tvojej smrti, tak čoho sa obávaš? Môžeš sa toho obávať, nič sa tým však nezmení; môžeš sa toho obávať, no nemôžeš tomu predísť; môžeš sa toho obávať, nemôžeš však zabrániť tomu, aby ten deň prišiel. Tvoje obavy sú preto zbytočné, len robia bremeno, ktorým je tvoja choroba, ešte ťažším.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Z Božích slov som pochopila, že človek by sa pre svoju chorobu nemal znepokojovať ani trápiť. Či sa choroba zhorší alebo povedie k smrti, nie je v moci človeka, ani sa to nedá vyriešiť ľudskými obavami. Život a smrť človeka sú v Božích rukách. Boh určil, kedy a v akom veku človek zomrie. Keď príde jeho čas, človek musí zomrieť, aj keby sa bál. Ale ak jeho čas ešte nenadišiel, nemôže zomrieť, aj keby si to želal. Spomenula som si na dievča zo susednej rodiny, ktoré malo len osemnásť či devätnásť rokov. Mala len horúčku, išla do nemocnice na injekciu a za necelý deň po návrate domov zomrela. Poznala som aj starú pani po osemdesiatke, ktorá raz vážne ochorela. Mala pripravenú truhlu a bola dokonca oblečená v pohrebnom rúchu, a predsa nezomrela. Z týchto skutočností som videla, že život a smrť jednotlivca sú určené Bohom a nemajú žiadnu súvislosť s chorobou ani s jej závažnosťou. To, či sa moja choroba zlepší alebo zomriem, nebolo niečo, čo by som mohla ovládať. Keď príde môj čas zomrieť, tak musím zomrieť, aj keby som netrpela alebo sa nenamáhala, a ak môj čas ešte nenadišiel, nezomriem, nech sa akokoľvek namáham. Musela som sa podriadiť Božej zvrchovanosti a Jeho opatreniam a dobre konať svoju povinnosť.

Koncom roka 2023 mi vodcovia zariadili, aby som prevzala väčšiu zodpovednosť v ďalšej cirkvi. V tom čase bol môj krvný tlak v podstate v norme, len mi trochu stúpol, keď som ponocovala, a po krátkom oddychu som bola opäť v poriadku. Po príchode do tejto cirkvi som bola znepokojená, keď som videla, že žiadna z prác neprináša výsledky, a ak som pracovala dlho do noci, mala som závraty a stúpal mi krvný tlak. Strašne ma bolela pravá noha a v noci som občas pre bolesť nemohla spať. Spomenula som si na slová lekára, že neliečený vysoký krvný tlak môže viesť k mŕtvici a spôsobiť necitlivosť, bolesť a dokonca ochrnutie. Nemohla som si pomôcť a začala som sa obávať. Pomyslela som si: „Môže byť táto bolesť v nohe predzvesťou blížiaceho sa ochrnutia? Ak naozaj ochrniem, nebudem môcť vôbec konať svoje povinnosti, a načo potom budem dobrá?“ Uvedomila som si, že sa opäť obávam o svoju budúcnosť, a tak som sa v duchu modlila k Bohu a prosila Ho, aby ma uchránil od sťažovania sa. Potom som si prečítala Božie slová: „Ak vo svojej viere v Boha a pri usilovaní sa o pravdu dokážeš povedať: ‚Nech na mňa Boh zošle akúkoľvek chorobu alebo nepríjemnú udalosť – nech urobí čokoľvek –, musím sa podriadiť a zostať na svojom mieste stvorenej bytosti. V prvom rade musím do praxe uviesť podriadenosť ako jeden z aspektov pravdy. Musím ju zaviesť a žiť realitu podriadenosti voči Bohu. Okrem toho nesmiem odsunúť bokom to, čím ma Boh poveril, ani povinnosť, ktorú mám vykonať. Svojej povinnosti sa musím držať až do posledného dychu‘, nie je to podávanie svedectva? Keď máš takéto odhodlanie a si v takomto stave, dokážeš sa na Boha ešte stále sťažovať? Nie, nedokážeš. Vtedy si pomyslíš: ‚Boh mi dáva tento dych, celé tie roky ma zaopatroval a chránil, ušetril ma veľkej bolesti, udelil mi veľa milosti a mnohé pravdy. Pochopil som pravdy a tajomstvá, ktorým ľudia nerozumeli celé generácie. Toľko som od Boha získal, preto sa Mu musím odvďačiť! Predtým bolo moje duchovné postavenie príliš malé, nič som nechápal a všetko, čo som robil, Boha zraňovalo. V budúcnosti už možno nebudem mať ďalšiu šancu odvďačiť sa Mu. Bez ohľadu na to, koľko času mi zostáva do konca života, musím obetovať to málo síl, ktoré mám, a urobiť pre Boha všetko, čo môžem, aby videl, že všetky tie roky, keď ma zaopatroval, neboli márne, ale priniesli ovocie. Dovoľte mi, aby som Boha utešil a viac Ho nezraňoval a neprinášal Mu sklamanie.‘ Čo tak premýšľať týmto spôsobom? Nemyslite na to, ako sa zachrániť alebo uniknúť, a nech vám po rozume nechodí: ‚Kedy sa táto choroba vylieči? Keď sa tak stane, urobím všetko, čo je v mojich silách, aby som si splnil povinnosť a bol verný. Ako môžem byť verný, keď som chorý? Ako si môžem plniť povinnosť stvorenej bytosti?‘ Pokiaľ ti zostáva aspoň jeden nádych, nedokážeš si plniť svoju povinnosť? Pokiaľ ti zostáva aspoň jeden nádych, dokážeš Boha nezahanbovať? Pokiaľ ti zostáva aspoň jeden nádych a máš jasnú myseľ, dokážeš sa nesťažovať na Boha? (Áno.)“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Cesta vpred spočíva len v častom čítaní Božích slov a rozjímaní o pravde) Z Božích slov som pochopila, že som len malá stvorená bytosť a nemala by som si pred Stvoriteľom klásť podmienky, ale stáť na svojom správnom mieste a dobre konať svoje povinnosti. Takto sa správa rozumný človek. Boh mi dal dych, dovolil mi žiť až dodnes a vyjadril toľko slov, aby ma polieval a zaopatril, čím mi umožnil pochopiť niektoré pravdy. Boh teraz cez moju chorobu odhaľoval skazenú povahu v mojom vnútri a moje nečisté úmysly získať požehnania a používal svoje slová, aby ma viedol k poznaniu samej seba, a tak menil a očisťoval moju skazenú povahu. Toto bolo Božie požehnanie! Teraz ešte stále môžem konať svoju povinnosť, takže by som mala myslieť na to, ako ju konať dobre, a bez ohľadu na to, ako sa moja choroba môže vyvíjať, či sa zhorší alebo či ochrniem, musím sa podriadiť Božej zvrchovanosti a Božím opatreniam. Predstúpila som pred Boha, aby som sa modlila: „Bože, celá sa Ti odovzdávam. Pokiaľ budem mať v sebe čo i len posledný dych a budem môcť žiť ďalší deň, budem sa držať svojich povinností.“ Keď som sa prestala trápiť a znepokojovať pre svoju chorobu, cítila som sa oveľa uvoľnenejšie a oslobodenejšie. Hoci mi krvný tlak ešte občas stúpne, kontrolujem ho liekmi, a keď ma bolí noha, potieram ju trochou bylinkovej tinktúry a cvičím, kedykoľvek mám čas. Nič z toho mi nebráni v konaní mojich povinností. Bohu vďaka!