V júni roku 2022 spravila Čínska komunistická strana razie v niekoľkých okolitých cirkvách. Zajali takmer všetkých vodcov, pracovníkov a pracovníkov s textom, a pretože na prácu s textami chýbali vhodní pracovníci, preložili tam mňa. O necelý mesiac neskôr som sa nakazila vírusom covid-19. Chvíľami som mala horúčku, neraz mi zvieralo hrudník a ťažko sa mi dýchalo. A hoci lieky a injekcie dosť zmiernili tieto príznaky, v podpazuší a na vnútorných stranách rúk sa mi objavili bolestivé hrčky, v stehnách sa mi nahromadila tekutina, nohy aj boky ma nesmierne boleli a na chodidlách sa mi tiež vytvorili nepatrné vredy, z ktorých vytekala tekutina. Už predtým som mala rakovinu krčka maternice, a keď sa objavili tieto príznaky, zmocnila sa ma veľká úzkosť. Najmä preto, že aj moja mama umrela na rakovinu a v priebehu šiestich mesiacov pred jej smrťou sa jej na nohách objavili vredy s vytekajúcou tekutinou. Nádorové ložisko ma navyše občas zabolelo a ja som sa ešte viac prestrašila a premýšľala: „Už som mala rakovinu v strednom až neskorom štádiu. Sú tieto príznaky znakom toho, že sa rozšírila? Ak je to pravda, tak mi veľa času neostáva… Už toľko rokov verím v Boha, no moja skazená povaha sa veľmi nezmenila. Ak zomriem, nestratím príležitosť byť spasená?“ Okrem toho som pomyslela na muky, ktorými si niektorí pacienti prejdú, než zomrú, a veľmi som sa znepokojila a v strachu, že budem trpieť ako oni, som sa ešte viac začala báť smrti. Neskôr som šla do nemocnice na vyšetrenie. Doktor povedal, že moje príznaky sú spojené s infekciou covidu-19 a že mám oslabené obličky. Poradil mi, aby som viac odpočívala a aby som sa vyhýbala ponocovaniu. Pomyslela som si: „Deň čo deň som od rána až do večera za počítačom a konám svoju povinnosť. Ak sa môj stav zhorší a ja sa zrútim, nebudem potom neschopná konať ju? Neoddiali to môj vstup do života? Budem ešte stále môcť dosiahnuť spásu?“ Potom som si zvykla ľahnúť a odpočinúť, len čo som dostala nepríjemný pocit. A pretože som sa zamerala na starostlivosť o svoje telo a nie svoju povinnosť, s prácou som meškala. Môj stav sa neskôr vďaka liečbe začal zlepšovať, no ja som si stále robila obavy a premýšľala som: „Práca s textami si vyžaduje veľa mentálneho úsilia a každodenné sedenie pred počítačom oberá o energiu. Nebude to mať z dlhodobého hľadiska škodlivý vplyv na moje zotavovanie? Prečo nepožiadam vodcu, aby mi pridelil nejakú ľahšiu povinnosť, aby som si tak mohla udržiavať telo a stále ju konať najlepšie, ako viem?“ Tieto myšlienky sa mi vtedy v jednom kuse vracali, no potom si pomyslela: „Preložili ma sem, pretože na textové práce neboli vhodní ľudia. Neovplyvní ich to, ak odstúpim? Nie som vari bezohľadná, ak myslím len na seba a nie na prácu cirkvi?“ Plán odstúpiť som preto zavrhla, a aj keď sa potom zdalo, že pokračujem v konaní svojej povinnosti, neprestajne som si robila starosti. Bála som sa, že ak by sa mi zhoršil stav a ja by som náhle zomrela, tak už by som ďalej nezažívala Božie dielo a stratila by som príležitosť dosiahnuť spásu. S týmito myšlienkami v hlave sa mi nedarilo sústrediť na svoju povinnosť. Niekedy som si dokonca v nádeji hovorila: „Bolo by skvelé, ak by mi Boh túto chorobu mohol vziať!“

Jedného dňa som si počas svojich duchovných pobožností prečítala Božie slová. „Bez ohľadu na to, koľko učenia si pochopil, ak ťa postihne choroba a ty ju stále nedokážeš prekonať, tvoje srdce aj tak začne byť stiesnené, znepokojené a ustarostené a nielenže nebudeš schopný pokojne čeliť tejto záležitosti, ale tvoje srdce bude tiež naplnené sťažnosťami. Neustále budeš premýšľať: ‚Prečo touto chorobou netrpí nikto iný? Prečo som dostal túto chorobu práve ja? Ako sa mi to stalo? To preto, lebo mám smolu a zlý osud. Nikdy som nikoho neurazil ani som nespáchal žiaden hriech, tak prečo sa mi to stalo? Boh je voči mne taký nespravodlivý!‘ Vidíš, že okrem tiesne, úzkosti a obáv upadáš aj do skľúčenosti, pričom jedna negatívna emócia nasleduje za druhou a nemáš možnosť im uniknúť, hoci by si veľmi chcel. Keďže to je reálna choroba, nie je ľahké zbaviť sa jej alebo ju vyliečiť, takže čo by si mal robiť? Chceš sa podriadiť, ale nemôžeš, a keď sa jedného dňa podriadiš, tvoj stav sa na ďalší deň zhorší a tak veľmi to bolí a ty sa už potom nechceš viac podriaďovať a znova sa začneš sťažovať. Po celý čas sa takto posúvaš vpred a vzad, tak čo by si mal urobiť? Dovoľ Mi prezradiť ti tajomstvo úspechu. Bez ohľadu na to, či ťa postihne vážna, alebo ľahšia choroba, vo chvíli, keď sa tvoj stav zhorší alebo budeš čeliť smrti, spomeň si len na jednu vec: neboj sa smrti. Aj keď budeš mať rakovinu v posledných štádiách a úmrtnosť na tvoje ochorenie je veľmi vysoká, neboj sa smrti. Nech je tvoje utrpenie akékoľvek veľké, ak sa bojíš smrti, potom sa nepodriadiš. … Aký je správny postoj, ktorý by si mal zaujať, aby si sa nebál smrti? Čo by si si mal myslieť vo svojom srdci, ak bude tvoje ochorenie také vážne, že môžeš zomrieť, a úmrtnosť naň je vysoká bez ohľadu na vek postihnutého, a ak je čas od vzniku ochorenia do smrti veľmi krátky? ‚Nesmiem sa báť smrti, každý nakoniec zomrie. Podriadiť sa Bohu je však niečo, čo väčšina ľudí nedokáže, a toto ochorenie môžem použiť, aby som praktizoval podriadenosť Bohu. Moje myslenie a postoj by mali byť zamerané na podriadenie sa Božiemu riadeniu a opatreniam a nesmiem sa báť smrti.‘ Zomieranie je ľahké, oveľa ľahšie než žitie. Môžeš mať obrovské bolesti a nebudeš o tom vedieť, a len čo sa ti zatvoria oči a prestaneš dýchať, tvoja duša opustí telo a tvoj život sa skončí. Takto prebieha smrť; je to také jednoduché. Nebáť sa smrti je postoj, ktorý si treba osvojiť. Okrem toho nesmieš mať obavy, či sa tvoja choroba zhorší alebo či zomrieš v prípade, že ťa nemožno vyliečiť, koľko času máš do smrti alebo akú bolesť budeš cítiť, keď nastane čas smrti. Z týchto vecí nesmieš mať obavy; nie sú to veci, ktorými by si sa mal trápiť. Je to preto, lebo ten deň musí prísť a musí prísť v niektorom roku, niektorom mesiaci a v nejaký konkrétny deň. Nemôžeš sa pred tým skryť ani tomu uniknúť – je to tvoj osud. Tvoj takzvaný osud predurčil Boh a už ho aj pripravil. Boh už stanovil, koľko rokov budeš žiť, aký vek dosiahneš a tiež čas tvojej smrti, tak čoho sa obávaš? Môžeš sa toho obávať, nič sa tým však nezmení; môžeš sa toho obávať, no nemôžeš tomu predísť; môžeš sa toho obávať, nemôžeš však zabrániť tomu, aby ten deň prišiel. Tvoje obavy sú preto zbytočné, len robia bremeno, ktorým je tvoja choroba, ešte ťažším.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Po prečítaní Božích slov som pochopila, že je jedno, aká choroba nás postihne a či nám zhoršuje alebo ohrozuje život. Smrti ani utrpenia, ktoré sa s ňou môže spájať, by sme sa nemali báť. Nie sú to veci, ktorých by sme sa mali obávať, pretože podľa Božieho ustanovenia musí zomrieť každý. Ibaže Boh už predurčil, kedy a ako každý človek zomrie. Tomu sa nikto nemôže vyhnúť ani tomu uniknúť. Pravda, do ktorej by sme mali vstúpiť, keď čelíme utrpeniu a smrti, je podriadenie sa Božím ovládaniam a opatreniam. No ja som pre Božiu zvrchovanosť ani Jeho opatrenia nemala pravé pochopenie a vždy som tejto situácii chcela uniknúť. Keďže som už mala rakovinu v strednom až neskorom štádiu a na tele sa mi objavili niektoré zlé príznaky, obávala som sa, že sa môj stav zhorší a ja náhle umriem, a tak som svoju povinnosť stále chcela vymeniť za ľahšiu. Skutočnosť je taká, že to, či je istá povinnosť únavná alebo ľahká, alebo či človeka vyčerpáva, nerozhoduje o jeho živote ani smrti. To všetko určuje Božie ustanovenie a Jeho opatrenia. Napríklad poznám pár ľudí, ktorí sa javili silní a zdraví, netrpeli žiadnou chorobou a mali ľahkú prácu, ktorá ich nevyčerpávala, ale zomreli v mladom veku. No niektorí ľudia sa napriek tomu, že sú slabí a chorľaví a žijú v drsných podmienkach, dožívajú osemdesiatky alebo deväťdesiatky. Dokazuje to, že život ani smrť človeka nesúvisia s týmito objektívnymi podmienkami. Keď človek dosiahne Bohom určenú dĺžku života, nevyhnutne zomrie. Žiadna ľudská starostlivosť nemôže ani len o chvíľu predĺžiť ľudský život. Najmä keď som uvidela Božie slová, ktoré vravia: „Zomieranie je ľahké, oveľa ľahšie než žitie. Môžeš mať obrovské bolesti a nebudeš o tom vedieť, a len čo sa ti zatvoria oči a prestaneš dýchať, tvoja duša opustí telo a tvoj život sa skončí. Takto prebieha smrť; je to také jednoduché. Nebáť sa smrti je postoj, ktorý si treba osvojiť,“ odrazu sa mi vyčistila myseľ. Nemusela som si robiť starosti s tým, či moje telo unesie umieranie. Smrť nie je taká desivá, ako som si myslela. Keďže Boh určil, že si prejdem touto situáciou, musela som sa aj uprostred choroby podriadiť a snažiť sa čo najlepšie uniesť svoju povinnosť. A keby sa choroba jedného dňa zhoršila a skutočne by si pre mňa prišla smrť, pokojne by som tomu čelila a podriadila by som sa Božej zvrchovanosti a opatreniam.

Prečítala som si ďalšie dva úryvky Božích slov a trochu som porozumela Jeho dobrým úmyslom. Všemohúci Boh hovorí: „Keď Boh zariadi, aby niekto ochorel, či už veľmi alebo len mierne, nerobí to preto, aby si ocenil, aké je to byť chorý, ako ti choroba ubližuje, aké nepríjemnosti a problémy ti spôsobuje a aké nespočetné pocity v tebe vyvoláva – Jeho cieľom nie je dosiahnuť, aby si ocenil chorobu vďaka tomu, že budeš sám chorý. Skôr chce, aby si si z nej zobral ponaučenie, naučil sa chápať Božie úmysly, spoznal skazené povahy a nesprávne postoje, ktoré zaujímaš voči Bohu, keď si chorý, a zistil, ako sa podriadiť Božej zvrchovanosti a opatreniam, aby si mohol dosiahnuť skutočnú podriadenosť voči Bohu a dokázal si pevne stáť za svojím svedectvom – toto je úplne kľúčové. Boh ťa chce prostredníctvom choroby zachrániť a očistiť. Čo chce na tebe vyčistiť? Chce očistiť všetky tvoje prehnané túžby a požiadavky na Neho, a dokonca aj rôzne plány, súdy a veci, ktoré za každú cenu pripravuješ, aby si prežil a žil. Boh ťa nežiada, aby si plánoval, nežiada ťa, aby si súdil, a nepovoľuje ti, aby si mal voči Nemu prehnané túžby. Žiada len, aby si sa Mu podriadil a pri praktizovaní a prežívaní podriaďovania sa spoznal svoj vlastný postoj voči chorobe a voči týmto telesným stavom, ktoré na teba zosiela, ako aj k vlastným osobným želaniam. Keď budeš tieto veci poznať, dokážeš oceniť, nakoľko je pre teba prospešné, že Boh pre teba pripravil chorobu alebo ti zoslal tieto telesné stavy; a dokážeš oceniť, ako ti pomáhajú meniť vlastnú povahu a dosiahnuť spásu a vstup do života. Preto keď sa ozve choroba, nesmieš nikdy premýšľať, ako pred ňou môžeš utiecť či uniknúť alebo ako ju môžeš odmietnuť.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) „Bez ohľadu na to, aká skúška ťa postretne, musíš ju brať ako bremeno, ktoré ti dal Boh. Povedzme, že niektorých ľudí trápi veľká choroba a neznesiteľné utrpenie, niektorí dokonca čelia smrti. Ako by sa mali postaviť k takejto situácii? Skúšky zo strany Boha sú v mnohých prípadoch bremená, ktoré Boh dáva ľuďom. Nech je bremeno, ktoré ti uložil Boh, akékoľvek veľké, mal by si ho prijať, pretože Boh ti rozumie a vie, že ho dokážeš uniesť. Bremeno, ktoré ti dal Boh, neprevýši tvoje duchovné postavenie ani hranice tvojej vytrvalosti, takže niet pochýb o tom, že ho dokážeš uniesť. Je jedno, aké bremeno ti Boh dá, akej skúške ťa podrobí, zapamätaj si jednu vec: bez ohľadu na to, či rozumieš Božím úmyslom a či ťa po tom, ako si sa pomodlil, osvietil a osvetlil Duch Svätý, či ťa Boh touto skúškou disciplinuje alebo varuje, nevadí, ak tomu nerozumieš. Pokiaľ neotáľaš s vykonávaním svojej povinnosti a dokážeš ju verne dodržať, Boh bude spokojný a budeš pevne stáť za svojím svedectvom.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Cesta vpred spočíva len v častom čítaní Božích slov a rozjímaní o pravde) Po prečítaní Božích slov som pochopila, že účelom choroby je podľa Božieho úmyslu očistiť a premeniť ľudí, čo je pre ich život prospešné. Boh dúfa, že sa Mu ľudia budú vedieť podriadiť, uvažovať nad vlastnou skazenosťou a vzburou, hľadať pravdu, aby to vyriešili, a tiež v chorobe verne konať svoju povinnosť. Toto by ľudia mali robiť. Keď som nad sebou uvažovala, uvedomila som si, že som sa v chorobe ani nepodriadila, ani nepoučila, no vždy som sa tejto situácii chcela vyhnúť. Myslela som si, že mi práca s textami zaberá priveľa energie, obávala som sa, že ak sa choroba zhorší a ja umriem, premárnim svoju šancu na spásu, a neustále som preto zvažovala, že svoju povinnosť vymením za ľahšiu. Človek so svedomím a rozumom by aj napriek chorobe stále verne konal svoju povinnosť – najmä keď ho práca cirkvi potrebuje najviac. Lenže ja som sa tvárou v tvár chorobe prejavovala chuťou odolávať a vyhýbať sa jej. Vo vzťahu k Bohu mi chýbala akákoľvek vernosť a podriadenosť a myslela som len na vlastné záujmy. Keď som nad tým uvažovala, chcela som sa kajať. Nezáleží na chorobe ani na tom, nakoľko sa zhorší. Kým ešte budem dýchať, budem sa podriaďovať Božím ovládaniam a opatreniam, naplno zažívať toto prostredie a snažiť sa čo najlepšie vykonávať svoju povinnosť. Zahnala som myšlienku, že prejdem k ľahšej povinnosti, a začala som do vykonávania tej svojej vkladať srdce. Keď sa moje telo chvíľami cítilo nepríjemne a už som to naozaj nemohla vydržať, na chvíľu som si ľahla a odpočívala, a keď som sa cítila lepšie, tak som v konaní povinnosti pokračovala. Okrem liečby tradičnou čínskou medicínou som počas toho obdobia navyše chodila na vhodnú rehabilitáciu, aby som zmiernila bolesť. Uplynuli štyri mesiace, a hoci postihnuté miesto ešte stále bolelo, ostatné nepríjemné príznaky sa výrazne zmiernili a bola som v celkom dobrom duševnom stave.

Neskôr som ďalej hľadala dôvody, prečo sa mi počas choroby nedarilo podriadiť. Jedného dňa som si počas duchovnej pobožnosti prečítala dva úryvky z Božích slov, ktoré mi trochu umožnili pochopiť moje problémy. Všemohúci Boh hovorí: „Aký je výsledok, keď ľudia berú do úvahy len svoje vlastné vyhliadky, osudy a záujmy? Nie je pre nich ľahké podriadiť sa Bohu, a aj keď si to želajú, nedokážu to. Ľudia, ktorí si cenia najmä svoje vlastné vyhliadky, osudy a záujmy, vždy podrobne skúmajú, či je Božie dielo prospešné pre ich vyhliadky, pre ich osudy a pre ich získanie požehnaní. Aký je nakoniec výsledok ich podrobného skúmania? Všetko, čo robia, je vzdorovanie a odporovanie Bohu. Dokonca aj keď trvajú na vykonávaní svojich povinností, robia to povrchne, s negatívnou náladou; v srdci stále myslia na to, ako získať výhodu a nebyť na strane porazených. Také sú ich pohnútky pri vykonávaní povinností, a tým sa snažia uzavrieť dohodu s Bohom. … Nikdy nemyslia na prácu cirkvi ani na záujmy Božieho domu, vždy kujú plány pre svoje vlastné dobro, vždy spriadajú plány pre svoje vlastné záujmy, pýchu a postavenie a nielenže zle vykonávajú svoje povinnosti, ale zdržujú a ovplyvňujú aj prácu cirkvi. Nie je to schádzanie z cesty a zanedbávanie povinností? Ak majú niektorí pri vykonávaní svojej povinnosti vždy na zreteli svoje vlastné záujmy a vyhliadky a nemyslia na prácu cirkvi ani na záujmy Božieho domu, potom to nie je vykonávanie povinnosti. Je to oportunizmus, je to konanie pre vlastný prospech a získavanie požehnaní pre seba. Týmto spôsobom sa mení prirodzenosť vykonávania ich povinnosti. Je to len o vytvorení dohody s Bohom a o tom, že chcú vykonávanie svojej povinnosti využiť na dosiahnutie vlastných cieľov. Je veľmi pravdepodobné, že takéto konanie vyruší prácu v Božom dome. Ak to spôsobuje len menšie straty v práci cirkvi, potom je stále priestor na vykúpenie a ešte stále môžu dostať príležitosť vykonávať svoju povinnosť namiesto toho, aby boli vyčistení; ak to však spôsobuje veľké straty v práci cirkvi a vyvoláva hnev Boha aj ľudí, potom budú zjavení a vyradení bez ďalšej príležitosti vykonávať svoju povinnosť. Niektorí ľudia sú takýmto spôsobom prepustení a vyradení. Prečo sú vyradení? Našli ste hlavný dôvod? Hlavným dôvodom je to, že vždy berú do úvahy svoje vlastné zisky a straty, nechávajú sa unášať vlastnými záujmami, nedokážu vzdorovať telu a vôbec nemajú podriadený postoj voči Bohu, takže majú sklon správať sa ľahkovážne. Veria v Boha len preto, aby dosiahli zisk, milosť a požehnania, a vôbec nie preto, aby získali pravdu, a tak ich viera v Boha zlyháva. To je koreňom problému. Myslíte si, že je nespravodlivé, aby boli zjavení a vyradení? Nie je to nespravodlivé ani prinajmenšom, je to úplne dané ich prirodzenosťou. Každý, kto nemiluje pravdu a neusiluje sa o pravdu, bude nakoniec zjavený a vyradený.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Iba hľadaním pravdy-princípov môže človek dobre plniť svoju povinnosť) „Nie náhodou sú antikristi schopní konať svoju povinnosť – absolútne ju konajú s vlastnými úmyslami a cieľmi a túžbou získať požehnania. Bez ohľadu na to, akú povinnosť konajú, ich cieľ a postoj sú samozrejme neoddeliteľné od získania požehnaní, dobrého konečného osudu a dobrých vyhliadok a osudu, na ktoré myslia a ktorými sa zaoberajú vo dne v noci. Sú ako obchodníci, ktorí nehovoria o ničom inom len o svojej práci. Všetko, čo antikristi robia, sa spája so slávou, ziskom a postavením – všetko sa spája so získaním požehnaní, vyhliadok a osudu. Hlboko v srdci sú plní takýchto vecí; to je prirodzenosť-podstata antikristov. Práve pre takúto prirodzenosť-podstatu sú ostatní schopní jasne vidieť, že ich definitívnym koncom je, že budú vyradení.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Siedma časť)) Boh odhaľuje, že antikristi svoje povinnosti nekonajú preto, aby zažili Božie dielo a získali pravdu, ale aby využili príležitosť konať svoje povinnosti na usilovanie sa o vlastné záujmy a dožadovali sa požehnaní nebeského kráľovstva. A keďže sa za ich konaním povinností skrývajú zlé úmysly, pri stretnutí s prostrediami, ktoré podľa nich škodia ich vyhliadkam a konečnému osudu, je pre nich ťažké podriadiť sa. Aj keď sa zdá, že konajú svoje povinnosti, robia to len tak, aby sa nepovedalo, spôsobujú škody cirkevnej práci a vytvárajú prekážky a narušenia. Navyše im večne chýba kajúcne srdce a Boh ich nakoniec zjavuje a vyraďuje. Aj ja som vo svojej chorobe myslela na svoje vlastné vyhliadky a konečný osud a nebrala žiaden ohľad na prácu cirkvi. Bola som v týchto cirkvách jedinou, ktorá pracovala s textami, no obávala som sa, že to úsilie uškodí môjmu zdraviu, a zo strachu, že by som zhoršením svojho stavu a svojou smrťou premárnila šancu na spásu, som sa chcela vyhnúť svojej povinnosti a vymeniť ju za ľahšiu. Pravdou bolo, že moja choroba nebola nijako zvlášť vážna. Po nákaze covidom-19 som síce mala trochu oslabené telo a zopár nepriaznivých príznakov, no chvíľkový odpočinok, keď som sa cítila nepríjemne, mi pomohol. Ja som však stále myslela na vlastné telo, čo zdržiavalo prácu. Bola som naozaj sebecká a opovrhnutiahodná a chýbalo mi akékoľvek svedomie alebo rozum. Myslela som na tých, ktorých zjavili a vyradili. Niektorí z nich boli spočiatku horliví a vydávali sa, no neusilovali sa o pravdu a hľadali iba požehnania. Keď čelili chorobe alebo smrti, pri pohľade na to, ako sa ich nádeje a požehnania rozplynuli, mali zrazu plno sťažností, boli negatívni a ľahostajní a dokonca zanechali svoje povinnosti a opustili a zradili Boha. Moje názory na úsilie boli podobné ako tie ich, a ak by som sa nekajala, skončila by som vyradená rovnako ako oni.

Jedného dňa som zacítila, ako sa bolesť v mieste nádoru zhoršuje, a znova som začala mávať búrlivé myšlienky. Premýšľala som: „Rozšírila sa už rakovina po celom mojom tele?“ Mala som ozajstný strach a hovorila som si: „Aj keby sa rakovina rozšírila, stále sa podriadim Božím zvrchovaným opatreniam.“ Zašla som do nemocnice na vyšetrenie a doktor povedal, že v tom mieste je len mierny zápal bez rakovinových buniek, pričom navrhol, aby som pokračovala v liečení tradičnou čínskou medicínou. Pri pohľade na výsledky testov som vedela, že mi Boh prejavil milosť a dával mi príležitosť žiť, aby som sa mohla kajať a zmeniť. Počas svojich duchovných pobožností som si prečítala jeden úryvok z Božích slov, ktorý naozaj dojal moje srdce. Všemohúci Boh hovorí: „Ľudia majú v tomto živote iba obmedzený čas na to, aby pochopili veci a získali túto príležitosť, aby mali túto kvalitu a splnili podmienky na nadviazanie dialógu so Stvoriteľom, a tak dosiahli pravé pochopenie, poznanie a bázeň pred Stvoriteľom a kráčali cestou bázne pred Bohom a vyhýbania sa zlu. Ak teraz chceš, aby ťa Boh rýchlo odviedol preč, neprevzal si zodpovednosť za svoj život. Aby si bol zodpovedný, mal by si sa viac usilovať vyzbrojiť sa pravdou, viac sa nad sebou zamýšľať, keď sa ti niečo prihodí, a rýchlo vyvažovať svoje vlastné nedostatky. Mal by si začať praktizovať pravdu, konať v súlade s princípmi, vstúpiť do pravdy-reality, lepšie spoznať Boha, byť schopný spoznať a pochopiť Božie úmysly a nepremárniť svoj život. Musíš spoznať, kde je Stvoriteľ, aké sú Jeho úmysly a ako vyjadruje radosť, hnev, žiaľ a šťastie – dokonca aj keď nedokážeš nadobudnúť hlbšie uvedomenie či úplné poznanie, musíš mať aspoň základné pochopenie Boha, nikdy Ho nezradiť, byť s Ním vlastne v súlade, brať na Neho ohľad, ponúkať Mu základnú útechu a robiť to, čo stvorenej bytosti prináleží a je to pre ňu v podstate dosiahnuteľné. Nejde o jednoduché veci. Počas vykonávania svojich povinností môžu ľudia postupne spoznať samých seba, a tým aj Boha. Tento proces je vlastne interakciou medzi Stvoriteľom a stvorenými bytosťami a mal by byť procesom, ktorý stojí za pripomienku po celý život. Mal by byť pre ľudí skôr niečím, čo im prinesie radosť, než bolestivým a náročným procesom. Preto by si ľudia mali vážiť dni a noci, roky a mesiace, ktoré strávia vykonávaním svojich povinností. Mali by si túto životnú etapu ceniť a nemali by ju vnímať ako ťarchu či bremeno. Z tejto etapy svojho života by mali mať pôžitok a mali by z nej vyťažiť skúsenostné poznanie. Potom dosiahnu pochopenie pravdy a budú žiť navonok ľudsky, budú mať bohabojné srdce a čoraz menej budú páchať zlo.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Šírenie evanjelia je povinnosť, ku ktorej sú zaviazaní všetci veriaci) V Božích slovách som našla cestu ako praktizovať a vstúpiť do pravdy. Na to, aby bol človek spasený a zdokonalený, sa musí usilovať o pravdu, vážiť si rôzne prostredia, ktoré mu Boh opatril, a porozumieť vlastnej skazenosti a nedostatkom, ktoré so sebou prináša. Musí všetko zakladať na Božích slovách, žiť ich realitu a zamerať sa na praktizovanie pravdy a jedine tak môže kráčať po ceste spásy. Keď sa obzriem späť na svoju chorobu, zlyhala som preto, lebo som iba prázdne vyhlasovala, že zažívam Božie dielo, nevážila som si toto prostredie, ktoré mi Boh tak dôsledne pripravil, a už vôbec som neuvažovala nad tým, akú skazenú povahu Boh zjavoval prostredníctvom tejto choroby, ani nad aspektami pravdy, do ktorých by som mala vstúpiť. Radšej som túto chorobu považovala za otravu a bremeno. Pri mojom spôsobe zažívania vecí by som nemohla byť spasená ani so zdravým telom a bez chorôb a starostí. Boh mi ešte nezobral život a stále mi dával príležitosť žiť. Musím mať svedomie a rozum, vyzbrojiť sa pravdou a zamerať sa na žitie reality Božích slov.

Neskôr som chytila covid-19 dvakrát za sebou a bolesť v mojom hrudníku sa výrazne zhoršila. Nemohla som si pomôcť, no opäť som začala mať bujné myšlienky ako: „Je možné, že sa mi rakovina objavila aj na pľúcach?“ V srdci som pri tej myšlienke cítila neopísateľný nepokoj a v deň, keď sme s textovým tímom mali zhrnúť svoju prácu, som sa znovu strachovala a premýšľala: „Len teraz som sa zotavila. Čo ak sa znova nakazím, keď pôjdem von? Moje telo už neznesie ďalšie utrpenie.“ Chcela som poprosiť vodcu, aby šiel namiesto mňa. No keď sa tieto myšlienky objavili, spomenula som si na tento úryvok z Božích slov: „Ľudia by si mali vážiť dni a noci, roky a mesiace, ktoré strávia vykonávaním svojich povinností. Mali by si túto životnú etapu ceniť a nemali by ju vnímať ako ťarchu či bremeno. Z tejto etapy svojho života by mali mať pôžitok a mali by z nej vyťažiť skúsenostné poznanie. Potom dosiahnu pochopenie pravdy a budú žiť navonok ľudsky, budú mať bohabojné srdce a čoraz menej budú páchať zlo.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Šírenie evanjelia je povinnosť, ku ktorej sú zaviazaní všetci veriaci) Pri uvažovaní o Božích slovách som sa postupne upokojila a uvedomila som si, že moja choroba ešte skutočne neohrozila môj život a išlo len o nejakú bolesť v hrudi. Pouvažovala som o svojej túžbe vyhnúť sa povinnosti pre telesné ťažkosti. V čom som bola Bohu verná a podriadená? Bola som taká sebecká! Nesústreďovala som sa na hľadanie pravdy ani zažívanie Božieho diela a premeškala som mnoho príležitostí získať pravdu. Už som si žiadnu z nich nemohla dovoliť zmeškať. Musím toto prostredie prijať, podriadiť sa mu a naozaj ho zažiť. Aj keby som sa mala znova nakaziť covidom-19, je to utrpenie, ktoré musím zniesť, a musím konať svoju povinnosť, aby som Boha uspokojila. Keď som takto zmýšľala, v srdci som cítila oslobodenie a už ma ďalej nezväzovali ani neobmedzovali negatívne emócie. Po tom, čo som do vykonávania svojej povinnosť vložila srdce, som sa cítila uzemnene a pokojne.