V apríli minulého roka som zrazu začala pociťovať ostrú bolesť na prvej strane chrbta. Myslela som si, že ma len seklo v krížoch, preto som to vypustila z hlavy s myšlienkou, že liečivá náplasť to vyrieši. Tá mi však nepomohla a bolesť chrbta sa zhoršila. Od hrudníka až po chrbát sa mi tiahla bodavá prenikavá bolesť. Keď sa to zhoršilo, cítila som, akoby mi čosi driapalo mäso a kosti. Bolesť bola taká intenzívna, že ju nedokážem opísať. Niekoľko nocí som pre ňu nedokázala spať. Mala som pocit, že to už fyzicky nevydržím a chcela som ísť k doktorovi, ale práve som si dohodla stretnutie, kde som mala šíriť evanjelium. Vyšetrenie by stretnutie určite oddialilo. Pomyslela som si, že k doktorovi zájdem po stretnutí. A vôbec, všetko bolo aj tak v Božích rukách. Stačilo, aby som si naďalej plnila svoju povinnosť, a o pár dní sa azda budem cítiť lepšie. Obrnila som sa proti bolesti a po stretnutí som zamierila do nemocnice. Doktor sa ma vážnym tónom spýtal: „Prečo ste s tým toľko otáľali? Nejde o žiadnu maličkosť. Máte vnútorný pásový opar vyvolaný vírusom. Ak sa hneď nezačnete liečiť a vírus sa dostane do kostnej drene, môže to mať smrteľné následky.“ To ma poriadne zaskočilo. Nikdy by mi nenapadlo, že je to tak vážne, že by ma to mohlo stáť život. Pomyslela som si: „Posledných pár rokov som horlivo šírila evanjelium a plnila si svoju povinnosť, tak ako sa mi to mohlo stať? Prestala som sa sústrediť na domácnosť a kariéru, aby som si splnila povinnosť, a veľa som si vytrpela. Nikdy som nezradila Boha, dokonca ani keď ma Komunistická strana zatkla a brutálne mučila. Po prepustení z väzenia som si ďalej plnila svoju povinnosť. Prečo ma Boh nechráni?“ Čím viac som nad tým premýšľala, tým som bola rozrušenejšia. Zápasila som so slzami a v srdci som cítila prázdnotu. Ide o chronické ochorenie a jediný spôsob, ako ho zvládať, je užívanie liekov. V kostole bolo vtedy tiež dosť rušno, takže som si počas liečby naďalej plnila svoju povinnosť. Keď som sa vonku bicyklovala, každý hrboľ na ceste mi spôsoboval mučivú bolesť. Niekedy som sa až zapotila a boli chvíle, keď som dostala náhly záchvat bolesti a nedokázala som obsedieť. Keď som prišla domov zo služby, ľahla som si s pocitom, že nemám ani kvapku sily, a vôbec som nedokázala hovoriť.

Vedela som, že sa to deje s Božím dovolením. Modlila som sa a premýšľala nad tým, či som urobila niečo, čo nebolo v súlade s Božou vôľou, ale stále som sa držala štipky nádeje, že ak zistím, kde som pochybila a budem si ďalej plniť povinnosť, Boh ma možno uzdraví. Dva mesiace však ubehli ako voda a mne bolo stále rovnako. Trápilo ma to. Už tak dlho som sa necítila dobre – čo by som robila, keby sa to nikdy nezlepšilo? Navyše som si nikdy neprestala plniť svoju povinnosť. Naďalej som šírila evanjelium, aj keď som bola chorá, tak prečo ma Boh neuzdravoval? Keď som o tom premýšľala, cítila som sa ukrivdene a rozrušilo ma to ešte viac. Ak by som sa nezotavila, mohol by nadísť deň, kedy by som si nedokázala plniť povinnosť. Nebola by som schopná konať dobré skutky, tak ako by som mohla byť spasená? Napadlo mi, či všetko, čoho som sa za tie roky vzdala, nebude márne. Usúdila som, že by som mala šetriť sily a počkať, ako sa veci vyvinú. Potom som už do svojej práce nevkladala toľko srdca. Na skupinových stretnutiach som sa len zbežne spýtala na potenciálne ciele v šírení evanjelia a ak nik nepotreboval moju pomoc, išla som domov oddychovať. Veľmi som sa bála, že sa vyčerpám a môj stav sa zhorší. Plne som sa sústredila na svoju chorobu a mala som depresívny stav. Božie slovo mi neprinášalo svetlo a moje duchovné spoločenstvo bolo slabé. Mala som pocit, že som Bohu vzdialená. Vo svojej bolesti som sa k Nemu modlila: „Ó, Bože! Som naozaj nešťastná a cítim sa veľmi slabá. Nemám chuť plniť si povinnosť a dokonca sa na Teba hnevám. Pomôž mi pochopiť Tvoju vôľu. Chcem sa podriadiť, zamyslieť sa nad sebou a poučiť sa.“

Počas svojho hľadania som si prečítala tieto Božie slová: „V prvom rade, keď ľudia začnú veriť v Boha, kto z nich nemá svoje vlastné ciele, motivácie a ambície? Aj keď jedna časť z nich verí v existenciu Boha a uvidela existenciu Boha, ich viera v Boha stále obsahuje tieto motivácie a ich konečným cieľom vo viere v Boha je získať Jeho požehnania a veci, ktoré chcú. … Každý človek neustále robí takéto výpočty vo svojom srdci a kladie na Boha požiadavky, ktoré v sebe nesú ich motiváciu, ambície a vypočítavosť. To znamená, že človek vo svojom srdci neustále skúša Boha, neustále vymýšľa plány o Bohu, neustále sa s Bohom dohaduje o svojom vlastnom individuálnom cieli a snaží sa od Boha získať stanovisko, či mu Boh môže dať to, čo chce. Keď sa človek usiluje o Boha, nezaobchádza s Ním ako s Bohom. Vždy sa snaží s Bohom uzatvárať dohody, neustále na Neho kladie požiadavky, a dokonca na Neho na každom kroku tlačí – keď mu Boh podá prst, človek mu chmatne celú ruku. Ako sa človek snaží uzatvárať s Bohom dohody, tak sa s Ním súčasne aj háda, a sú aj takí ľudia, ktorí, keď ich postihnú skúšky alebo sa ocitnú v určitých situáciách, často zoslabnú, sú čoraz pasívnejší, upadnú vo svojej práci a len sa na Boha sťažujú. Od chvíle, keď človek prvýkrát začal veriť v Boha, považoval Ho za roh hojnosti a vreckový nožík a seba považoval za najväčšieho Božieho veriteľa, akoby snaženie získať požehnania a zasľúbenia od Boha boli jeho vrodeným právom a povinnosťou, zatiaľ čo Božou zodpovednosťou bolo chrániť, starať sa o človeka a zaopatrovať ho. To je základné chápanie ‚viery v Boha‘ všetkých tých, ktorí v Boha veria, a to je ich najhlbšie porozumenie pojmu viery v Boha.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II) Keď som uvažovala o Božích slovách, cítila som sa previnilo. Skrátka som vo svojej viere nebrala Boha ako Boha, chcela som od Neho len požehnania. Odkedy som sa stala veriacou, zaobchádzala som s Bohom ako so studnicou hojnosti, myslela som si, že pokiaľ sa Bohu vydám, určite mi dožičí bezpečie a zdravie, nikdy ma nepostihne choroba ani tragédia a umožní mi vyhnúť sa všakovakým katastrofám. Spasí ma a ja budem mať krásny konečný osud. Prestala som sa sústrediť na rodinu a kariéru, aby som Mu roky slúžila, veľa som si vytrpela a obetovala a nikdy som necúvla, ani keď ma zatkla a mučila Komunistická strana Číny. No keď som ochorela a videla, že moje zdravotné problémy neustupujú, vinila som Boha a snažila som sa Mu dohovoriť. Vypočítavala som, čo ma moje utrpenie stálo, mala som dojem, že všetko, čoho som sa zriekla, bolo zbytočné, a začala som poľavovať vo svojej povinnosti. Pochopila som, že som Mu roky verne neslúžila preto, aby som získala pravdu a poslúchala Ho, ale aby som zamenila utrpenie a tvrdú prácu za Božiu milosť a požehnania. Chcela som na Boha uplatniť metódu „niečo za niečo“. Nebolo to vari podvádzanie a využívanie Boha? Bola som taká sebecká a podlá! Zamyslela som sa nad tým, ako Boh zachraňuje ľudstvo. Dal nám toľko slov, aby nás živil, a dokonca pre nás pripravuje najrôznejšie situácie, aby sme pocítili Jeho dielo a mohli sa zbaviť svojej skazenosti a byť spasení. Nevedela som, že musím Božiu lásku oplácať. Len som Boha využívala a bola som vypočítavá. Keď nerobil, čo som chcela, začala som si povinnosť vykonávať povrchne a bez záujmu. Vôbec som nebola voči Bohu úprimná. Nemala som žiadne svedomie ani rozum! Prišla som pred Boha a modlila sa: „Bože, vo svojej viere som Ťa využívala a podvádzala. Som taká sebecká a prízemná. Som sotva človek! Bože, chcem sa pred Tebou kajať. Veď ma.“

Prečítala som si úryvok z článku „Napredovať je možné jedine častým čítaním Božích slov a rozjímaním o pravde“ „Skúšky zo strany Boha sú v mnohých prípadoch bremená, ktoré Boh dáva ľuďom. Nech je bremeno, ktoré ti uložil Boh, akékoľvek veľké, mal by si ho prijať, pretože Boh ti rozumie a vie, že ho dokážeš uniesť. Bremeno, ktoré ti dal Boh, neprevýši tvoje duchovné postavenie ani hranice tvojej vytrvalosti, takže niet pochýb o tom, že ho dokážeš uniesť. Je jedno, aké bremeno ti Boh dá, akej skúške ťa podrobí, zapamätaj si jednu vec: bez ohľadu na to, či rozumieš Božej vôli a či ťa po tom, ako si sa pomodlil, osvietil a osvetlil Duch Svätý, či ťa Boh touto skúškou disciplinuje alebo varuje, nevadí, ak tomu nerozumieš. Pokiaľ neotáľaš s vykonávaním svojej povinnosti a dokážeš ju poctivo dodržať, Boh bude spokojný a budeš pevne stáť za svojím svedectvom. … Ak vo svojej viere v Boha a pri hľadaní pravdy dokážeš povedať: ‚Nech na mňa Boh zošle akúkoľvek chorobu alebo nepríjemnú udalosť – nech urobí čokoľvek –, musím poslúchať a zostať na svojom mieste stvorenej bytosti. V prvom rade musím do praxe uviesť poslušnosť ako jeden z aspektov pravdy. Musím ju zaviesť a žiť realitu poslušnosti voči Bohu. Okrem toho nesmiem odsunúť bokom to, čím ma Boh poveril, ani povinnosť, ktorú mám vykonať. Svoju povinnosť musím dodržiavať až do posledného dychu‘, nie je to podávanie svedectva? Keď máš takéto odhodlanie a si v takomto stave, dokážeš sa na Boha ešte stále sťažovať? Nie, nedokážeš.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní) Keď som premýšľala o Božích slovách, pochopila som Jeho vôľu. Nezáleží na tom, s akými ťažkosťami sa stretávam – všetko dovolil Boh. On mi dáva bremeno, a ja by som ho mala prijať, poslúchať a podávať svedectvo. Spomenula som si na Petra, ktorý dokázal poslúchať Boha bez ohľadu na to, čo sa stalo. Trpel chorobou a žil v núdzi, ale vždy bol oddaný Bohu a nikdy sa nesťažoval. Potrebovala som zaujať miesto stvorenej bytosti, akou bol Peter, podriadiť sa všetkému, čo mi Boh pripraví, a skutočne sa poučiť. Pokračovala som v užívaní liekov, plnila som si svoju povinnosť a necítila som sa tak obmedzovaná svojím zdravím. Po mesiacoch postupného zotavovania moje ochorenie zmizlo. Bola som Bohu veľmi vďačná.

V septembri. Jedného dňa som prišla domov zo šírenia evanjelia a videla som, že ho niečo ťažilo. Povedal mi, že deň predtým bol na preventívnej prehliadke a lekár mu povedal, aby na druhý deň absolvoval magnetickú rezonanciu. To ma veľmi znepokojilo, pretože na magnetickú rezonanciu sa nechodí len tak. Premýšľala som, či nie je vážne chorý. V tú noc som sa len prehadzovala. Vôbec som nemohla zaspať. Snažila som sa upokojiť myšlienkou, že asi nejde o nič vážne. Aj on bol veriaci a ja som si plnila povinnosť mimo domova, takže Boh by ho mal ochrániť. Na druhý deň som s ním išla do nemocnice. Ukázalo sa, že má rakovinu pankreasu. Keď som sa to dozvedela, bola som ohromená. Šokovalo ma, že ide o rakovinu, a dokonca rakovinu pankreasu. Počula som, že sa veľmi ťažko lieči a postupuje veľmi rýchlo. Má tiež vysokú mieru úmrtnosti a niektorí ľudia s ňou nevydržia ani niekoľko mesiacov. Zdal sa mi plný života, ale možno mu zostávalo už len pár mesiacov. Mala som pocit, že sa mi zrútil svet. Pomyslela som si: „Sotva som sa zotavila a môj manžel má rakovinu. Prečo nás Boh nechráni?“ Vždy, keď som pomyslela na manželovu rakovinu, len som plakala. V bolesti som sa modlila k Bohu a prosila som Ho, aby strážil moje srdce a viedol ma, aby som pochopila Jeho vôľu.

Potom som si prečítala úryvok z Božích slov: „Ľudia sa vo svojej viere v Boha snažia získať požehnania pre budúcnosť. To je cieľ ich viery. Všetci majú tento úmysel a túto nádej, no skazenosť v ich prirodzenosti musí byť odstránená prostredníctvom skúšok a zušľachťovania. Ak z ktorýchkoľvek stránok nie si očistený a zjavuješ skazenosť, sú to stránky, v ktorých musíš byť zušľachťovaný – to je Božie opatrenie. Boh pre teba vytvára prostredie a núti ťa v ňom k zušľachťovaniu, aby si mohol spoznať vlastnú skazenosť. Nakoniec sa dostaneš do bodu, keď by si radšej umrel, vzdal sa svojich plánov a túžob a podriadil sa Božej zvrchovanosti a opatreniu. Preto, ak ľudia neprejdú niekoľkoročným zušľachťovaním a neznesú určité množstvo utrpenia, vo svojich myšlienkach a srdciach sa nebudú vedieť zbaviť jarma skazenosti tela. Bez ohľadu na to, z ktorých stránok sú stále spútaní jarmom svojej satanskej prirodzenosti a z ktorých stránok majú stále vlastné túžby a požiadavky, sú to stránky, z ktorých by mali trpieť. Len prostredníctvom utrpenia môžu dosiahnuť ponaučenie, čo znamená schopnosť získať pravdu a porozumieť Božej vôli. Človek v skutočnosti porozumie mnohým pravdám, keď zažije bolestivé skúšky. Nikto nemôže pochopiť Božiu vôľu, rozpoznať Božiu všemohúcnosť a múdrosť ani oceniť Božiu spravodlivú povahu v pohodlnom a nenáročnom prostredí alebo za priaznivých okolností. To by bolo skrátka nemožné!“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) V tejto súvislosti som sa nad sebou zamyslela. Keď som bola chorá, cez súd Božích slov som si uvedomila, že som mala nesprávny pohľad na vec, že som sa usilovala len o požehnania. Potom som bola pripravená podriadiť sa, či už sa mi stav zlepší alebo nie. Myslela som si, že som sa vzdala svojej snahy o požehnania, ale keď muž ochorel, nevedela som si pomôcť – obviňovala a nechápala som Boha. Mala som pocit, že Boh by nás mal chrániť, keďže sme veriaci. Videla som, ako hlboko je zakorenená moja motivácia k požehnaniam. Nikdy by som si to neuvedomila, keby ma Boh takto neodhalil. Vtedy som si uvedomila, že z manželovej choroby som sa potrebovala poučiť a musela som prestať viniť Boha. S pokojom som sa zamyslela, prečo som sa len sťažovala a nesnažila pochopiť Boha, keď môj manžel dostal rakovinu, prečo som sa stále usilovala o požehnania a milosť.

Neskôr som videla video s čítaním Božích slov. Všemohúci Boh hovorí: „V očiach antikristov, v ich myšlienkach a názoroch, musí byť nasledovanie Boha do istej miery výhodné, bez pohnútky by sa tým totiž nezapodievali. Ak im to nepomôže k sláve, zisku ani postaveniu a ak im žiadna vykonaná práca ani splnené povinnosti neprinesú obdiv iných, potom pre nich nemá zmysel veriť v Boha a plniť si svoje povinnosti. Z ich pohľadu sú prvými výhodami, ktoré musí človek získať, zasľúbenia a požehnania, o ktorých je reč v Božích slovách, pričom sa musia tešiť aj zo slávy, zisku a z postavenia v rámci cirkvi. Antikristi si myslia, že vierou v Boha musia ľudia vyniknúť nad ostatnými, musia ich obdivovať, musia byť výnimoční a prinajmenšom sa musia tešiť z týchto vecí; ak to tak nie je, je otázne, či je Boh, v ktorého veria, pravým Bohom. Nie sú vo svetle logiky antikristov pravdivé tieto slová: ‚Tí, ktorí veria v Boha, sa musia tešiť z Božích požehnaní a Božej milosti‘? Skús tieto slová rozanalyzovať: sú pravdivé? (Nie, nie sú.) Teraz je jasné, že tieto slová nie sú pravdivé, sú mylné, predstavujú satanovu logiku a nemajú žiaden vzťah k pravde. Povedal Boh niekedy: ‚Ak vo Mňa ľudia veria, určite budú požehnaní a nikdy nebudú znášať útrapy‘? Kedy to Boh vôbec povedal? Boh to nikdy nepovedal ani neurobil.

„Pokiaľ ide o požehnania a útrapy, existuje pravda, ktorú možno hľadať. Akých múdrych slov by sa mali ľudia pridržiavať? Jób riekol: ‚Vari máme dostať z Božej ruky len to dobré a nie aj to zlé?‘ (Jób, 2, 10) Sú tieto slová pravdivé? Ide o slová človeka; nesmú byť vyzdvihované do výšin pravdy, aj keď časť z nich pravde zodpovedá. Ktorá časť z nich zodpovedá pravde? Či už sú ľudia požehnaní alebo znášajú útrapy, všetko je v Božích rukách, nad všetkým vládne Boh. Taká je pravda. Veria tomu antikristi? Oni tomu ani neveria, ani to neuznávajú. Prečo tomu neveria ani to neuznávajú? (V Boha veria len preto, aby boli požehnaní – chcú byť len požehnaní.) (Pretože sú príliš sebeckí a usilujú sa len o záujmy tela.) Antikristi chcú byť vo svojej viere len požehnaní a chcú sa vyhnúť útrapám. Keď vidia niekoho, kto je požehnaný, kto získal nejaký úžitok, komu sa dostalo milosti a kto získal viac materiálneho pohodlia a veľké výhody, sú presvedčení, že to urobil Boh; a ak sa im nedostane takýchto materiálnych požehnaní, nejde o Božie konanie. Z toho vyplýva: ‚Ak si naozaj Boh, ľuďom môžeš prinášať iba požehnanie; mal by si odvrátiť katastrofu a zabrániť tomu, aby ich postretlo utrpenie. Iba vtedy dáva ľuďom zmysel a má hodnotu to, že v Teba veria. Ak Ťa ľudia nasledujú a stále ich postihujú útrapy, ak stále trpia, aký má zmysel v Teba veriť?‘ Nepripúšťajú, že všetko je v Božích rukách, že Boh všetko riadi. A prečo to nepripúšťajú? Pretože antikristi sa boja útrap. Chcú mať len úžitok, byť uprednostňovaní, byť požehnaní; netúžia prijať Božiu zvrchovanosť či opatrenia, chcú od Boha získať len výhody. To je sebecký pohľad antikristov, ktorý je hodný opovrhnutia.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Desiaty bod: Nenávidia pravdu, verejne opovrhujú princípmi a ignorujú opatrenia Božieho domu (Šiesta časť)) „Všetci skazení ľudia žijú sami za seba. Každý sám za seba a ostatných nech vezme čert – to je zhrnutie ľudskej prirodzenosti. Ľudia veria v Boha pre svoj vlastný prospech. Keď sa niečoho zriekajú a vydávajú sa Bohu, je to preto, aby boli požehnaní, a keď sú Mu verní, je to preto, aby boli odmenení. Stručne povedané, celé sa to robí pre požehnanie, odmenu a vstup do nebeského kráľovstva. V spoločnosti ľudia pracujú pre svoj vlastný prospech a v Božom dome vykonávajú povinnosti, aby boli požehnaní. Zrieknu sa všetkého a dokážu zniesť veľa utrpenia, len aby získali požehnania: niet lepšieho dôkazu o satanskej prirodzenosti človeka.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Božie slová odhaľujú, ako antikristi vnímajú požehnania a nešťastia. Vo svojej viere sa ženú za požehnaniami a myslia si, že by mali byť požehnaní kvôli svojej viere. Ak sa tak nestane, myslia si, že viera nemá význam, a môžu dokonca zradiť Boha a kedykoľvek Ho opustiť. Uvedomila som si, že sa na vieru pozerám rovnako. Myslela som si, že keďže som priniesla všetky tie obety, Boh by mal mne a mojej rodine dožičiť pokoj a pevné zdravie. Keď som teda ochorela ja a neskôr manžel, obviňovala som Boha a nechápala Ho. Dokonca som mala na Neho absurdné požiadavky – aby uzdravil môj vírus i manželovu rakovinu. Len čo Boh urobil niečo, čo sa mi nepáčilo, začala som sa štítiť svojej povinnosti. Uvedomila som si, aký absurdný bol môj pohľad na vieru. Pravdou je, že Boh nikdy nepovedal, že veriacim sa zlé veci nestanú. On vládne nad všetkým. Narodenie, smrť, choroba a zdravie sú v Jeho rukách a veriaci nie sú výnimkou. Od Boha dostávame nielen požehnania, ale aj nešťastie. Plnenie povinnosti je to najzákladnejšie, čo by človek mal robiť, a nemá nič spoločné s požehnaním. Ale bola som tak hlboko skazená satanom, že príslovia ako „Každý sám za seba, posledného nech vezme čert“ a „Nikdy nepohni prstom bez odmeny“ boli satanské jedy, podľa ktorých som žila. Neustále som myslela len na svoje záujmy a Boha som vnímala ako niekoho, koho môžem využiť. Chcela som si od Boha vymáhať požehnania výmenou za svoje utrpenie a tvrdú prácu. Keď Boh urobil niečo, čo ohrozilo moje osobné záujmy, len som sa sťažovala a nechápala Ho, dokonca som sa s Ním dohadovala a odporovala Mu. Aká som to len bola veriaca? Bola som neverec, sebecká, skazená a malicherná! Keď som si to uvedomila, vystrašila som sa. Videla som, že namiesto hľadania pravdy vo viere som sa sústredila len na milosť a požehnania. Bola som na ceste proti Bohu. Takto by som nikdy nezískala pravdu a moja skazená povaha by sa nezmenila. Skončila by som ako odpadlík! Vtedy som si uvedomila, že Boh túto situáciu využíva na to, aby ma súdil a odhalil. Keby ma Boh takto neodhalil, nevidela by som svoju skazenosť a nečistú vieru. V žiadnom prípade by som nemohla byť očistená. Úprimne som Bohu poďakovala za Jeho spásu.

Neskôr som čítala ešte jeden úryvok v piatom odseku textu: „Tí, ktorí majú byť zdokonalení, musia prejsť zušľachťovaním.“ „Možno si myslíš, že veriť v Boha znamená trpieť alebo robiť pre Neho najrôznejšie veci. Možno si myslíš, že cieľom viery v Boha je, aby tvoje telo malo pokoj, aby všetko v tvojom živote šlo hladko ako po masle alebo aby si bol so všetkým spokojný. Žiadny z týchto účelov by však ľudia nemali pripisovať svojej viere v Boha. Ak veríš pre tieto účely, tvoj pohľad je nesprávny a jednoducho nie je možné, aby ťa Boh zdokonalil. Božie skutky, Božia spravodlivá povaha, Jeho múdrosť, Jeho slová a Jeho veľkoleposť a nepochopiteľnosť sú tým, čo by ľudia mali pochopiť. Keď si to uvedomíš, mal by si to využiť na to, aby si odstránil zo svojho srdca všetky osobné požiadavky, nádeje a predstavy. Až keď ich odstrániš, môžeš splniť podmienky, ktoré Boh požaduje. Len tak môžeš získať život a uspokojiť Boha. Cieľom viery v Boha je uspokojiť Ho a žiť podľa povahy, ktorú vyžaduje, aby sa Jeho skutky a sláva mohli prejaviť prostredníctvom tejto skupiny nehodných ľudí. To je správny pohľad na vieru v Boha a cieľ, o ktorý by si sa mal usilovať.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo) Božie slová mi ukázali, o čo sa mám usilovať. Nemala by som sa hnať za požehnaniami ani akýmkoľvek prospechom vo viere, ale mala by som sa usilovať o poznanie a uspokojenie Boha, byť ako Jób bez akýchkoľvek požiadaviek voči Bohu. Jób veril, že všetko, čo má, mu dal Boh, teda či mu Boh dával alebo bral, či bol požehnaný alebo ho postihlo nešťastie, bezpodmienečne poslúchal Boha a chválil Jeho spravodlivosť. Keď satan skúšal Jóba, všetok jeho majetok mu ukradli, jeho deti zomreli, na celom tele mu vypukli vriedky, sedel teda na hromade popola a škrabal si telo dlaždicami. Nikdy sa na Boha nesťažoval, naďalej chválil Jeho meno. Bez ohľadu na to, čo Boh urobil, Jób sa ako stvorená bytosť podriaďoval Bohu a uctieval Ho. Jóbova viera si teda zaslúži Božiu chválu. Toto pochopenie mi pomohlo nájsť cestu k praktizovaniu. Či už by sa stav manžela zlepšil alebo nie, musela som sa podriadiť Bohu bez sťažností.

Neskôr som si prečítala tieto Božie slová: „Boh už úplne naplánoval zrod, príchod, dĺžku života a koniec všetkých Božích stvorení, ako aj ich životné poslanie a úlohu, ktorú v celom ľudstve zohrávajú. Tieto veci nemôže nikto zmeniť; je to autorita Stvoriteľa. Príchod každého stvorenia, poslanie jeho života a jeho koniec – všetky tieto zákony dávno ustanovil Boh, rovnako ako ustanovil obežnú dráhu každého nebeského telesa, ako aj to, po ktorej dráhe sa tieto nebeské telesá pohybujú, koľko rokov a akým spôsobom po nej obiehajú, či aké zákony dodržiavajú – toto všetko dávno ustanovil Boh a nezmenilo sa to tisíce, desaťtisíce, státisíce rokov. Ustanovil to Boh a je to Jeho autorita.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Z Božích slov som videla, že náš osud, dĺžka života a výsledok sú v rukách Stvoriteľa. Boh určuje, kedy zomrieme, a nikto z nás sa tomu nevyhne. Než ten čas nastane, hoci aj dostaneme rakovinu, nezomrieme. To je Božia autorita a nikto to nemôže zmeniť. Pochopenie tejto skutočnosti mi pomohlo trochu sa uvoľniť. Vedela som, že zdravie môjho manžela je v Božích rukách, a ja som mohla jedine poslúchať, čo Boh zariadil, a plniť si povinnosť. V nemocnici musel istý čas podstupovať chemoterapiu a prekvapivo sa v jeho krvi nenašli žiadne rakovinové bunky. Všetky ukazovatele boli v norme. Aj polovica nádoru bola preč. Lekár povedal, že je veľmi zriedkavé vidieť takýto prípad, kedy sa všetko tak dobre zvládlo. Náš syn povedal, že otec jeho spolužiaka mal rovnakú rakovinu. Chemoterapiu absolvoval len raz a nezvládol ju, po pár mesiacoch zomrel. Keď som si to vypočula, bola som Bohu veľmi vďačná. Najviac ma potešilo, že môj manžel býval veriaci iba navonok, vždy sa hnal za peniazmi, no po rakovine získal určité porozumenie Božej všemohúcnosti a zvrchovanosti, a potom sa o svoje svedectvo o Božích skutkoch podelil s priateľmi a príbuznými. Videla som, aké praktické je Božie dielo na spásu ľudstva. Keď som cez to prechádzala, bolo to naozaj bolestivé, ale dostala som lekciu a naučila som sa niečo o sebe, a napravila som svoje úsilie vo viere. Toto je Božia láska a požehnanie! Práve som si spomenula na hymnus Božích slov: „Mal by si sa usilovať o pravú lásku k Bohu.“ „Aby ste dnes uverili v praktického Boha, musíte vykročiť na správnu cestu. Ak veríte v Boha, nemali by ste len hľadať požehnanie, ale aj milovať Boha a poznať Ho. Skrze Jeho osvietenie, skrze vaše vlastné individuálne hľadanie, môžete jesť a piť Jeho slovo, rozvíjať skutočné pochopenie Boha a cítiť k Nemu skutočnú lásku, ktorá vychádza z najvnútornejšej časti srdca. Pokiaľ je tvoja láska k Bohu nanajvýš úprimná a nikto ju nemôže zničiť alebo jej prekážať, vtedy si vo svojej viere v Boha na správnej ceste. To dokazuje, že patríš Bohu, pretože tvoje srdce je už v Božom vlastníctve a nič iné ťa viac nemôže ovládnuť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Keď veríš v Boha, treba žiť pre pravdu)