Xia Yu, Čína

V marci 2023 som si všimla, že často cítim smäd, mám sucho v ústach a zhoršuje sa mi zrak. Niekedy stačila len krátka, desaťminútová cesta na zhromaždenie, a keď som dorazila do hostiteľského domu, rýchlo som musela nájsť vodu a napiť sa. Jedna sestra mi navrhla, aby som si skontrolovala hladinu cukru v krvi. Pri jej poznámke som si spomenula, že keď som bola v druhom stave, mala som tehotenskú cukrovku a po pôrode bola moja hladina cukru v krvi stále vysoká, takže lekár mi predpísal nejaké lieky. Vtedy som si myslela, že keďže som mladá, táto ľahšia choroba nie je nič hrozné a môžem ju zvládnuť obmedzením cukru. A tak som si cukor po tomto incidente už nikdy neskontrolovala. Keď mi to sestra navrhla, šla som domov a zmerala som si hladinu cukru v krvi. Dva po sebe nasledujúce dni som mala cukor v krvi vyšší ako 15 mmol/l. Cítila som sa zronená a bola som si istá, že mám cukrovku. Spomenula som si, že moja matka zomrela v štyridsiatich dvoch rokoch a že bola tiež často smädná, čo u mňa vzbudilo podozrenie, že mám dedičnú cukrovku. Nemohla som si pomôcť a bála som sa, že zomriem skoro ako moja matka. Mala som pocit, že tá choroba ma dusí, a napadlo mi: „Cukrovka nie je ako nádcha. Keď ju dostaneš, máš ju na celý život!“ V tom období, len čo som sa vrátila domov zo svojich povinností, vždy som najprv hľadala na internete lieky a premýšľala, ako si znížiť hladinu cukru v krvi. Raz pri prehliadaní webovej stránky som uvidela zmienku lekára o tom, že komplikácie cukrovky sú veľmi vážne a že môžu viesť k slepote a v závažných prípadoch k amputáciám. Cítila som sa veľmi skľúčená a napadlo mi: „Veď nemám ešte ani štyridsať. Ako by som mohla dostať túto chorobu? Ak sa to bude ďalej zhoršovať a oslepnem a budú mi musieť amputovať končatiny, budem úplne odpísaná. Nebolo by to horšie ako smrť? Som ešte taká mladá – čo budem robiť v budúcnosti? Chabá dlhodobá kontrola hladiny cukru v krvi by mohla ohroziť môj život!“ Žila som v stave paniky a úzkosti, často som premýšľala o tom, čo by sa mohlo stať, keby moje ochorenie vypuklo, a koľko by som sa dožila. Cítila som, že moja choroba je naozaj vážna a že ďalšie trápenie pri konaní povinností mi len poškodí telo. Bez dobrého zdravia, načo by bolo dobré trpieť a platiť cenu v povinnostiach? Nakoniec by som aj tak čelila smrti a potom by všetko moje úsilie bolo zbytočné!

O niekoľko dní neskôr došlo k prepuknutiu chrípky A a moje tri deti prechladli a mali horúčky. Každý deň som musela brať deti na injekcie a potom vyraziť za svojimi povinnosťami. Celé dni som sa naháňala a cítila som sa veľmi unavená. Pomyslela som si: „Mohla to spôsobiť moja choroba? Nemôžem sa takto ďalej vyčerpávať, inak mi telo vypovie službu!“ Tiež mi napadlo: „Krátko po tom, čo som našla Boha, som sa už vydávala a platila cenu. Prečo ma Boh neochránil a nevyliečil túto chorobu?“ V srdci som sa sťažovala a stratila som motiváciu konať svoje povinnosti. V tom čase som bola vodkyňou v cirkvi, a hoci sa zdalo, že konám svoje povinnosti, na zhromaždeniach som bola vždy duchom neprítomná a premýšľala som o liečbe svojho ochorenia. Zabúdala som si všímať problémy v cirkevnej práci a už vôbec som ich neriešila. Svoje povinnosti som konala len mechanicky a cítila som sa trochu previnilo, ale utešovala som sa: „Niektorí ľudia sa pri konaní povinností nejdú pretrhnúť tak ako ja a vari nie sú v pohode? Nemôžem dopustiť, aby sa moja choroba zhoršila len preto, lebo som taká zaneprázdnená. Bez dobrého zdravia je všetko stratené, a ak zomriem, nebudem spasená. Musím sa starať o svoje zdravie.“ O niekoľko dní neskôr sa moje deti postupne zotavili z choroby. Ja som však dostala horúčku a zdalo sa, že lieky nepomáhajú. Kašľala som až tak, že ma bolela hruď a cítila som sa napätá. Nemala som energiu chodiť na zhromaždenia, tak som len odpočívala doma. Zrazu som mala pocit, že je príliš vyčerpávajúce konať si svoje povinnosti aj sa starať o rodinu, a tak mi napadlo, že nechcem konať svoje povinnosti. Tiež som sa v duchu sťažovala: „Prečo musím trpieť týmto ochorením v takom mladom veku? Som taká aktívna vo svojej viere a povinnostiach. Prečo ma Boh neochránil pred touto chorobou?“ O niekoľko dní neskôr som sa zotavila z prechladnutia, ale aj tak som nevychádzala z domu konať svoje povinnosti. Pomyslela som si: „Ak nebudem konať svoje povinnosti, ostatní budú. Nateraz sa musím starať o svoje zdravie. Teraz, keď mám túto chorobu, bojím sa vyčerpania a zhoršenia stavu. Nemôžem ďalej tak tvrdo pracovať.“ V tom čase som nechcela čítať Božie slová a trávila som dni len premýšľaním o tom, ako liečiť svoju chorobu. Dni som trávila stratená v myšlienkach, uväznená v temnote, trápená a mučená.

Jedného dňa ma vyhľadala sestra Zhao Jing. Povedala, že vyššie vedenie poslalo listy s cieľom zorganizovať zhromaždenie, na ktorom sa bude diskutovať o realizácii práce. Vraj ma už dvakrát hľadali, ale nepodarilo sa im ma zastihnúť. Niektoré úlohy neboli vykonané a niektoré záležitosti sa oneskorili. Cítila som sa trochu previnilo. Premýšľala som o tom, ako som celé tie dni zostávala doma, nechodila na zhromaždenia a nekonala svoje povinnosti. Nemohla som si pomôcť, len som sa pýtala sama seba: „Prečo som sa stala takým človekom? Ako som sa mohla stať takou nesvedomitou a nerozumnou?“ Rozprávala som sa so Zhao Jing o svojom stave a pripomenula mi, aby som v tejto záležitosti viac hľadala Božie úmysly. A tak som začala hľadať a premýšľať: „Aké ponaučenie by som si mala vziať z tejto choroby?“ Prečítala som si úryvok z Božích slov: „Predpokladajme, že ťa postihne choroba a bez ohľadu na to, koľko učenia si pochopil, ty ju stále nedokážeš prekonať a tvoje srdce je stále stiesnené, znepokojené a ustarostené a nielenže nie si schopný pokojne čeliť tejto záležitosti, ale tvoje srdce je tiež naplnené sťažnosťami. Neustále premýšľaš: ‚Prečo touto chorobou netrpí nikto iný? Prečo som dostal túto chorobu práve ja? Ako sa mi to stalo? To preto, lebo mám smolu a zlý osud. Nikdy som nikoho neurazil ani som nespáchal žiaden hriech, tak prečo sa mi to stalo? Boh je voči mne taký nespravodlivý!‘ Vidíš, že okrem tiesne, úzkosti a obáv upadáš aj do skormútenosti, pričom jedna negatívna emócia nasleduje za druhou a nemáš možnosť im uniknúť, hoci by si veľmi chcel. Keďže to je reálna choroba, nie je ľahké zbaviť sa jej alebo ju vyliečiť, takže čo by si mal robiť? Chceš sa podriadiť, ale nemôžeš, a keď sa jedného dňa podriadiš, tvoj stav sa na ďalší deň zhorší a tak veľmi to bolí a ty sa už potom nechceš viac podriaďovať a znova sa začneš sťažovať. Po celý čas sa takto posúvaš vpred a vzad, tak čo by si mal urobiť? Dovoľ Mi prezradiť ti tajomstvo úspechu. Bez ohľadu na to, či ťa postihne vážna, alebo ľahšia choroba, vo chvíli, keď sa tvoj stav zhorší alebo budeš čeliť smrti, spomeň si len na jednu vec: neboj sa smrti. Aj keď budeš mať rakovinu v posledných štádiách a úmrtnosť na tvoje ochorenie je veľmi vysoká, neboj sa smrti. Nech je tvoje utrpenie akékoľvek veľké, ak sa bojíš smrti, potom sa nepodriadiš. Niektorí ľudia hovoria: ‚Keď Ťa to počujem povedať, inšpiruje ma to a mám ešte lepší nápad. Nielenže sa nebudem báť smrti, ale budem o ňu prosiť. Nebude potom ľahšie sa cez to preniesť?‘ Prečo prosiť o smrť? Prosíkať o smrť je extrémny nápad, zatiaľ čo nebáť sa smrti je rozumný postoj, ktorý si môžeme osvojiť. Nie je to tak? (Správne.) Aký je správny postoj, ktorý by si mal zaujať, aby si sa nebál smrti? Čo by si si mal myslieť vo svojom srdci, ak bude tvoje ochorenie také vážne, že môžeš zomrieť, a úmrtnosť naň je vysoká bez ohľadu na vek postihnutého, a ak je čas od vzniku ochorenia do smrti veľmi krátky? ‚Nesmiem sa báť smrti, každý nakoniec zomrie. Podriadiť sa Bohu je však niečo, čo väčšina ľudí nedokáže, a toto ochorenie môžem použiť, aby som praktizoval podriadenosť Bohu. Moje myslenie a postoj by mali byť zamerané na podriadenie sa Božiemu riadeniu a opatreniam a nesmiem sa báť smrti.‘ Zomieranie je ľahké, oveľa ľahšie než žitie. Môžeš mať obrovské bolesti a nebudeš o tom vedieť, a len čo sa ti zatvoria oči a prestaneš dýchať, tvoja duša opustí telo a tvoj život sa skončí. Takto prebieha smrť; je to také jednoduché. Nebáť sa smrti je postoj, ktorý si treba osvojiť. Okrem toho nesmieš mať obavy, či sa tvoja choroba zhorší alebo či zomrieš v prípade, že ťa nemožno vyliečiť, koľko času máš do smrti alebo akú bolesť budeš cítiť, keď nastane čas smrti. Z týchto vecí nesmieš mať obavy; nie sú to veci, ktorými by si sa mal trápiť. Je to preto, lebo ten deň musí prísť a musí prísť v niektorom roku, niektorom mesiaci a v nejaký konkrétny deň. Nemôžeš sa pred tým skryť ani tomu uniknúť – je to tvoj osud. Tvoj takzvaný osud predurčil Boh a už ho aj pripravil. Boh už stanovil, koľko rokov budeš žiť, aký vek dosiahneš a tiež čas tvojej smrti, tak čoho sa obávaš? Môžeš sa toho obávať, nič sa tým však nezmení; môžeš sa toho obávať, no nemôžeš tomu predísť; môžeš sa toho obávať, nemôžeš však zabrániť tomu, aby ten deň prišiel. Tvoje obavy sú preto zbytočné, len robia bremeno, ktorým je tvoja choroba, ešte ťažším.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Po prečítaní Božích slov som pochopila, že je zbytočné báť sa smrti a robiť si starosti, keď človek čelí chorobe. Musela som sa naučiť podriadiť sa v tejto záležitosti Božej zvrchovanosti. Boh určil, kedy majú ľudia zomrieť, a nikto tomu nemôže uniknúť. Starosti nemôžu nič zmeniť a človek si tým len privodí ešte ťažšie bremená. Keď som uvažovala o svojej chorobe, uvedomila som si, že som neverila v Božiu zvrchovanosť. Nemala som zmýšľanie ani postoj podriadenia sa Božím ovládaniam a opatreniam a obávala som sa, že ak svoju cukrovku nedostanem pod kontrolu, mohlo by to viesť k mnohým komplikáciám. Ak by to bolo vážne, mohla by som oslepnúť, museli by mi amputovať končatiny, a dokonca by som mohla zomrieť. Bola som veľmi vystrašená. Tiež som myslela na to, ako moja mama zomrela v štyridsiatich dvoch rokoch. Zomriem aj ja mladá ako moja mama? V srdci som cítila veľkú bolesť a trápenie. Moja choroba ma úplne pohltila a na svoje povinnosti som ani nepomyslela. Trávila som dni hľadaním domácich liekov na svoju chorobu a neverila som, že závažnosť tejto choroby a to, či zomriem, určuje Boh. Život a smrť človeka už dávno určil Boh. To, či mám zomrieť, nie je niečo, čomu môžem uniknúť, a je márne sa toho obávať alebo báť. Musela som sa naučiť počas tejto choroby podriadiť Božím ovládaniam a opatreniam. To je spôsob uvažovania a postoj, ktorý som potrebovala mať. Nemala by som sa báť smrti ani sa vzdať svojich povinností pre svoju chorobu.

Jedného dňa som si pozrela video so skúsenostným svedectvom s názvom „Nákaza covidom ma odhalila“. Vo videu bol úryvok z Božích slov, ktorý ma skutočne inšpiroval. Všemohúci Boh hovorí: „Než sa antikristi rozhodnú konať svoju povinnosť, hlboko v srdci prekypujú očakávaniami – pokiaľ ide o ich vyhliadky, získanie požehnaní, dobrý konečný osud, ba dokonca aj korunu. Maximálne si veria, že tieto veci dosiahnu. S takýmito úmyslami a túžbami prichádzajú do Božieho domu konať svoju povinnosť. Zahŕňa teda ich plnenie povinností úprimnosť, pravú vieru a vernosť, ktoré Boh vyžaduje? V tomto bode ešte ich pravú vernosť, vieru či úprimnosť nevidno, lebo keď sa ľudia ujímajú svojej povinnosti, každý chce za to niečo získať. Každý sa rozhoduje o konaní svojej povinnosti na základe záujmov a tiež na základe svojich prehnaných ambícií a túžob. Aký úmysel majú antikristi, keď konajú svoju povinnosť? Chcú uzavrieť dohodu, uskutočniť výmenu. Dalo by sa povedať, že toto sú podmienky, ktoré si stanovili pre konanie povinnosti: ‚Ak konám svoju povinnosť, musím získať požehnania a mať dobrý konečný osud. Musím získať všetky požehnania a výhody, o ktorých Boh povedal, že sú pripravené pre ľudstvo. Ak ich nemôžem získať, potom nebudem konať túto povinnosť.‘ To sú úmysly, ambície a túžby, s akými prichádzajú do Božieho domu konať svoju povinnosť. Zdá sa, že sú aspoň trochu úprimní, a v prípade nových veriacich, ktorí práve len začínajú konať svoju povinnosť, to, samozrejme, možno nazvať aj nadšením. Nejde však o pravú vieru ani vernosť, len o určitý stupeň nadšenia. Nedá sa to nazvať úprimnosťou. Súdiac podľa tohto postoja, ktorý majú antikristi ku konaniu svojej povinnosti, možno povedať, že za to chcú niečo získať a prekypujú túžbami po výhodách, ako sú získanie požehnaní, vstup do nebeského kráľovstva, získanie koruny a prijímanie odmien. Zvonka sa teda zdá, že mnohí antikristi pred vypudením konajú svoju povinnosť, a dokonca toho zanechali viac a trpeli viac ako priemerný človek. To, čo vynakladajú, a cena, ktorú platia, sú rovnaké ako v prípade Pavla a ani nepobehujú menej ako Pavol. To je niečo, čo vidí každý.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Siedma časť)) Boh odhaľuje, že antikristi sú plní výstredných túžob, pokiaľ ide o ich budúcnosť a krásny konečný osud. Prichádzajú konať svoje povinnosti s takýmito úmyslami, len aby získali požehnania, a nemajú ani za mak úprimnosti a vernosti. Keď som to aplikovala na seba, uvedomila som si, že sa usilujem rovnakým spôsobom ako antikrist. Keď som prvýkrát prijala Božie dielo v posledných dňoch, nadšene som sa vydávala, aby som mohla vstúpiť do kráľovstva a získať požehnania. Bola som ochotná odložiť svoje deti a rodinu bokom, aby som sa mohla sústrediť výlučne na svoje povinnosti. No keď som videla, akú mám vysokú hladinu cukru v krvi, a keďže som vedela, že to môže viesť k vážnym komplikáciám, môj postoj k povinnostiam sa úplne otočil a ja som jednoducho odložila svoje povinnosti bokom. Videla som, že mojím úmyslom pri konaní povinností bolo pokúsiť sa vyjednávať s Bohom, a keď bola moja túžba po požehnaniach otrasená, opustila som svoje povinnosti a zradila Boha. Boh najviac neznáša zradu, no ja som práve to urobila. Mala som veľké výčitky svedomia. Myslela som na Pavla, ktorý sa pevne držal týchto slov: „Bojoval som dobrý boj, prišiel som na koniec svojej cesty, zachoval som si vieru: odteraz je pre mňa pripravený veniec spravodlivosti.“ (2 Tim 4, 7-8) Cieľom jeho vydávania sa, útrap a obetí bolo získať požehnania a koruny, a nie konať povinnosti stvorenej bytosti. Keďže jeho cesta bola nesprávna, snažil sa vyjednávať s Bohom na každom kroku a nakoniec urazil Božiu povahu a Boh ho potrestal. Tiež som sa vydávala výmenou za požehnania, čím som manipulovala Boha. Nemala som rovnaké názory na úsilie ako Pavol? Božím dielom súdu a napomínania v posledných dňoch je očistiť a zdokonaliť ľudí prostredníctvom Jeho slov, no ja som verila v Boha len preto, aby som dostala milosť a požehnania, v domnení, že pokiaľ budem aktívne konať svoje povinnosti, Boh ma ochráni a nedovolí mi stretnúť sa s chorobou alebo pohromou. Táto viera bola založená na mojich vlastných predstavách a domnienkach. Takýto pohľad na úsilie je nesprávny, nie je v súlade s Božími úmyslami a Bohu je odporný. Myslela som si, že sa usilujem celkom dobre, ale cez túto chorobu som si uvedomila, že verím v Boha len pre svoju budúcnosť a osud a že sa snažím používať Boha pre osobný prospech. Ak sa mi nedostalo požehnaní, nebola som ochotná konať svoje povinnosti ani som nehľadala pravdu na vyriešenie svojich problémov. Nemala som vôbec žiadnu úprimnosť ani vernosť voči Bohu. Boh je svätý, tak ako by mohol nepohŕdať takým opovrhnutiahodným spôsobom úsilia? Keď sa teraz obzriem späť, keby som nezažila zjavenie cez túto chorobu, neuvažovala by som o sebe ani by mi nedošlo, že moje úsilie je nesprávne.

Neskôr som narazila na úryvok z Božích slov, ktorý bol pre mňa skutočným prínosom. Všemohúci Boh hovorí: „Keď ľudia nie sú schopní vidieť skrz, pochopiť a prijať Bohom ovládané prostredia a Jeho zvrchovanosť alebo sa im podriadiť, a keď v každodennom živote čelia rôznym ťažkostiam, prípadne keď sú tieto ťažkosti väčšie než to, čo normálni ľudia dokážu uniesť, podvedome pociťujú najrôznejšie obavy, úzkosť, ba dokonca aj tieseň. Nevedia, čo bude zajtra alebo pozajtra, ako sa budú veci mať o niekoľko rokov ani aká bude ich budúcnosť, a tak v nich rôzne veci vyvolávajú tieseň, úzkosť a obavy. V akom kontexte u nich tieto rôzne veci vyvolávajú tieseň, úzkosť a obavy? Ide o to, že neveria v Božiu zvrchovanosť – to znamená, že nie sú schopní veriť v Božiu zvrchovanosť ani vidieť skrz až k nej. Aj keby ju videli na vlastné oči, nepochopili by ju a neuverili by jej. Neveria, že Boh má zvrchovanosť nad ich osudom, neveria, že ich život je v Božích rukách, a tak v ich srdci vzniká nedôvera voči Božej zvrchovanosti a Božím opatreniam a potom dôjde k obviňovaniu a neschopnosti podriadiť sa. Okrem obviňovania a neschopnosti podriadiť sa chcú byť pánmi svojho vlastného osudu a konať z vlastnej iniciatívy. Aká je potom skutočná situácia po tom, čo začnú konať z vlastnej iniciatívy? Jediné, čo môžu robiť, je žiť spoliehajúc sa na svoju vlastnú kvalitu a schopnosti, ale je veľa vecí, ktoré nemôžu docieliť, dosiahnuť a uskutočniť vlastnou kvalitou a schopnosťami.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Po prečítaní Božích slov som konečne pochopila, že nerozumiem Božej zvrchovanosti. Vždy som bola znepokojená, úzkostlivá a ustarostená pre svoju chorobu, neustále som myslela na seba a robila si vlastné plány bez toho, aby som sa modlila a hľadala Božie úmysly. Neverila som, že Boh je zvrchovaný nad všetkým, a vždy som chcela sama nájsť východisko. Videla som, že som skutočne nehodná byť nazývaná kresťankou! Premýšľala som o tom, ako sa neverci, keď ochorejú, cítia beznádejne, bezmocne a bez podpory a ako sú pri hľadaní liečby ponechaní sami na seba. Ja verím v Boha a Boh je zvrchovaný nad všetkým, takže by som sa mala spoliehať na Neho. Musela som spolupracovať pri liečbe a zároveň dobre konať svoje povinnosti. Uvažovala som o tých vyše dvoch rokoch, čo som verila v Boha, a uvedomila som si, že všetko, čomu som sa tešila, bola Božia milosť a že každý deň som žila pod Božou opaterou a ochranou. Boh dovolil túto chorobu a starostlivo zariadil tieto okolnosti, aby som spoznala samu seba a pochopila, že ľudský život je v Božích rukách, čím očistil moju túžbu po požehnaniach. Napriek tomu som to zle pochopila a sťažovala sa na Boha, pochybujúc o Ňom a neustále hľadajúc východisko pre svoje telo. Videla som, že nemám žiadne pravdy-reality. Bola som skutočne slepá a hlúpa! Spomenula som si aj na jednu staršiu sestru v cirkvi s vážnym ochorením srdca. Lekári povedali, že neprežije a jej rodina sa už pripravovala na pohreb, no hoci mala bolesti, nesťažovala sa na Boha a neskôr sa jej stav zázračne zlepšil. Po nejakom čase stále konala svoje povinnosti, nemusela brať žiadne lieky a jej zdravie sa zlepšilo na primeranú úroveň. Videla som, ako sa moja staršia sestra v chorobe spolieha na Boha a pevne si stojí za svojím svedectvom. Moja choroba, ktorá nebola ani taká vážna ako jej, ma však aj tak vydesila. Naozaj mi chýbala pravá viera, ktorú mala ona. Cítila som sa taká zahanbená! Nemala som sa strachovať a báť a musela som sa podriadiť Božím ovládaniam a opatreniam a aktívne zažiť situáciu, ktorú mi Boh zariadil.

Neskôr som si prečítala viac Božích slov: „Ako by ste si teda mali vybrať a ako by ste mali pristupovať k otázke toho, že ochoriete? Je to veľmi jednoduché a existuje jedna cesta, ktorú treba nasledovať: usilujte sa o pravdu. Usilujte sa o pravdu a posudzujte túto záležitosť podľa Božích slov a podľa pravdy-princípov – to je pochopenie, ktoré by ľudia mali mať. A ako by ste mali praktizovať? Vezmete všetky tieto skúsenosti a uvediete do praxe pochopenie, ktoré ste získali, a pravdu-princípy, ktoré ste pochopili podľa pravdy a Božích slov, a urobíte z nich svoju realitu a svoj život – to je jeden aspekt. Druhým aspektom je, že nesmiete opustiť svoju povinnosť. Či už si chorý alebo máš bolesti, pokiaľ ešte vládzeš s dychom, pokiaľ si stále nažive a pokiaľ ešte vieš hovoriť a chodiť, potom máš energiu, aby si vykonával svoju povinnosť, a mal by si byť pritom disciplinovaný a stáť nohami pevne na zemi. Nesmieš zanechať svoju povinnosť stvorenej bytosti ani zodpovednosť, ktorú ti dal Stvoriteľ. Pokým ešte nie si mŕtvy, mal by si zavŕšiť svoju povinnosť a dobre ju plniť.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) „Medzi povinnosťou človeka a tým, či dostane požehnania alebo ho postihne nešťastie, nie je žiadna súvislosť. Povinnosť je to, čo má človek plniť. Je to jeho poslanie zoslané z neba a nemalo by závisieť od odmeny, podmienok alebo dôvodov. Len vtedy si človek plní svoju povinnosť. Dostať požehnania znamená, keď je niekto po tom, ako zakúsi súd, zdokonalený a teší sa z Božích požehnaní. Človeka postihne nešťastie vtedy, keď sa jeho povaha po zažití napomínania a súdu nezmení, a keď nezažije zdokonalenie, ale je potrestaný. No bez ohľadu na to, či stvorené bytosti dostanú požehnania alebo ich postihne nešťastie, majú konať svoju povinnosť, robiť to, čo musia a čoho sú schopné. To je to najmenšie, čo by mal robiť človek, ktorý sa usiluje o Boha. Nemal by si konať povinnosť len preto, aby si dostal požehnania, a nemal by si odmietať konať zo strachu, že ťa postihne nešťastie. Chcem vám povedať toto: Vykonávanie povinnosti je to, čo by mal človek robiť, a ak nie je schopný vykonávať svoju povinnosť, potom je to jeho vzdorovitosť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Rozdiel medzi službou vteleného Boha a povinnosťou človeka) Boh riekol, že pokiaľ človek dýcha, mal by dobre konať svoje povinnosti a nevzdávať sa svojich záväzkov, pretože povinnosti človeka sú povolaním stvorenej bytosti zoslaným z neba a poverením od Boha. Bez ohľadu na okolnosti som musela dobre konať svoju povinnosť, pretože je to úplne prirodzené a oprávnené. Tiež som pochopila, že moje povinnosti nemajú nič spoločné s tým, či sa mi dostáva požehnaní alebo trpím nešťastím. Človek prijíma požehnania vďaka zmene svojej povahy po zažití Božieho súdu a napomínania. Iba keď je človek schopný podriadiť sa Božej zvrchovanosti a opatreniam, dobre konať povinnosti stvorenej bytosti a už nevzdorovať a neodolávať Bohu, môže získať Božie prijatie a schválenie. Boh určuje výsledok človeka na základe toho, či sa zmenila jeho povaha, no ja som vždy považovala svoje povinnosti za spôsob, ako vyjednávať s Bohom o požehnania. Bez úsilia o pravdu som bola odsúdená k tomu, aby som zakopla a zlyhala. Aj keby som nemala žiadnu chorobu, keby som dobre nekonala svoje povinnosti a nezískala pravdu, nevyradil a nezničil by ma Boh nakoniec aj tak? Či som chorá alebo nie, nie je skutočne dôležité. Dôležité je, či môžem získať pravdu. Teraz sa už necítim obmedzovaná svojou chorobou. Beriem lieky podľa potreby, dbám na stravu a už si nerobím starosti, či by som mohla zomrieť. Namiesto toho praktizujem zverovanie všetkého Bohu a podriaďujem sa Jeho ovládaniam a opatreniam.

Moja skúsenosť s touto chorobou bola pre mňa nesmierne prospešná, lebo napravila moje pomýlené úsilie v mojej viere v Boha. Keby nebolo tejto choroby, ďalej by som konala svoje povinnosti s úmyslom získať požehnania. Keby som celý život verila takto, nedovolilo by mi to stretnúť sa s Božím schválením. Pochopila som, že táto situácia, ktorú Boh zariadil, je skutočne dobrá a prospešná, a som Bohu taká vďačná!