V auguste 2001 mi jedna sestra svedčila o tom, že Boh sa druhýkrát stal telom, aby vyjadril pravdu a konal svoje dielo súdu, aby očistil a premenil skazenú povahu ľudstva a nakoniec priviedol ľudí do nádherného kráľovstva. Keď som to počula, bola som veľmi nadšená. Po určitom čase skúmania som prijala dielo Všemohúceho Boha posledných dní. Potom som sa aktívne zúčastňovala na zhromaždeniach a vykonávala svoje povinnosti. Neskôr ma v cirkvi zvolili za vodkyňu. V tom čase sa mi manžel často snažil brániť vo viere v Boha a v konaní povinnosti, ale nenechala som sa obmedzovať a nikdy som svoje povinnosti nezanedbávala. Celé dni som sa v cirkvi nezastavila. Cez deň som chodila na zhromaždenia a hovorila s bratmi a sestrami v duchovnom spoločenstve, aby som vyriešila ťažkosti v ich vstupe do života. Večer som podporovala negatívnych a slabých bratov a sestry. Môj manžel predtým veľa nezarábal, ale v tom čase mal neočakávane dobrý príjem a netrvalo dlho, kým si naša rodina niečo našetrila. Bola som taká šťastná. Pomyslela som si: „Teraz mám pri konaní povinnosti Božiu milosť a požehnanie a v budúcnosti budem môcť vstúpiť aj do kráľovstva. V budúcnosti musím konať svoju povinnosť poriadne a Boh mi neukrivdí; požehná život mojej rodiny, aby bol stále lepší a lepší.“ Avšak práve keď som si robila takéto plány, stalo sa niečo nečakané.

Po nejakom čase sa môj muž stále sťažoval na bolesti krížov, tak išiel do nemocnice na vyšetrenie. Lekár povedal, že manžel má vyskočenú platničku a na chrbtici kostné výrastky, a že ak sa stav zhorší, bude mu to tlačiť na nervy a spôsobí ochrnutie. Tiež mu povedali, aby už nepracoval a že potrebuje súrne liečbu. Keď som to počula, bola som v šoku. Pomyslela som si: „Dlžíme veľa peňazí za náš novopostavený dom a dvere a okná ešte nie sú osadené. Dcéra je na vysokej škole a tiež potrebuje peniaze. Ako cirkevná vodkyňa som veľmi zaneprázdnená a nemám čas zarábať peniaze. Jedine náš 14-ročný syn sa učí interiérový dizajn, ale je mladý a stále je len učeň, takže mesačne zarobí veľmi málo peňazí. Ako budeme v budúcnosti hradiť životné náklady rodiny?“ Cítila som určité obavy. Keď som však pomyslela na to, ako som bola celé dni zaneprázdnená konaním povinnosti v cirkvi, myslela som si, že Boh nebude ignorovať ťažkosti v mojej rodine, a že manželova choroba sa po čase rekonvalescencie možno vylieči. Pri tejto myšlienke sa obavy v mojom srdci značne zmenšili.

Ani som sa nenazdala a prešiel viac než rok. Manžel sa liečil neustálym prikladaním liečivých náplastí, ale jeho choroba sa vôbec nezlepšovala a ani lekári nemali žiadne účinné liečebné metódy. V srdci som pociťovala veľkú úzkosť. Nemohla som si pomôcť a premýšľala som: „Kedy sa manželova choroba zlepší? Keby som nemala plné ruky práce s konaním povinnosti, mohla by som zarobiť nejaké peniaze na uživenie rodiny. Ale ja som celé dni zaneprázdnená prácou v cirkvi a nemám čas zarábať. Prečo Boh nechráni moju rodinu? Prečo sa manželova choroba nezlepšuje? Keď mám pred sebou všetky tieto domáce ťažkosti, ako môžem venovať celé svoje srdce povinnosti?“ Čím viac som o tom premýšľala, tým viac ma to znepokojovalo. Nervy som mala napäté na prasknutie a zmietala mnou úzkosť. Niekedy som to už naozaj nemohla vydržať a tajne som plakala. Vedela som, že by som sa na Boha nemala sťažovať, ale jednoducho som nedokázala ovládať svoje emócie a celé dni som žila v bolesti a trýzni. Najmä keď som videla, že manžel sestry, s ktorou som spolupracovala, vie veľmi dobre zarobiť, a ona si žije pohodlným životom a peniaze ju neobmedzujú, cítila som v srdci nerovnováhu. Pomyslela som si: „Ja som pri konaní povinností aktívnejšia ako ona, tak prečo je moja rodina v takomto stave? Prečo im Boh dáva milosť, ale mne nie? Vari ma Boh nemá rád? Boh nepožehnáva moju rodinu, hoci platím cenu a takto sa vydávam, tak prečo by som mala byť naďalej taká aktívna?“ Potom som si však pomyslela: „Skúša ma Boh? Ak budem naďalej aktívne vykonávať svoje povinnosti, Boh možno požehná moju rodinu, keď uvidí moju oddanosť. Ak budem konať svoju povinnosť povrchne, čo si počnem, ak ma Boh bude v budúcnosti ignorovať?“ Preto som si povedala, že nemôžem byť povrchná a že musím svoju povinnosť konať poriadne. Naďalej som bola celé dni zaneprázdnená konaním povinnosti. Avšak ani po čase sa manželov stav nezlepšil a problémy mojej rodiny sa stále nevyriešili. V srdci som mala ešte väčší zmätok a trápenie a mala som pocit, že z toho niet východiska. V srdci som cítila horkosť ako žlč. Na zhromaždení som spomenula ťažkosti, ktoré mám doma. S utrápenou tvárou som sa sťažovala: „Zdá sa, akoby ste boli všetci v nebi, no ja mám pocit, že prežívam také muky, akoby som bola v pekle.“ Sestra ma prísne orezala a povedala: „Nesťažuješ sa vari, že Boh nie je spravodlivý?“ Sestrine slová mnou hlboko otriasli. Nesťažovala som sa vari na Boha? Spomenula som si na Božie slová: „Každá sťažnosť, ktorú vyslovíš, zanecháva škvrnu, a to je hriech, ktorý nemožno zmyť!“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Vo viere v Boha je tou najdôležitejšou vecou získať pravdu) Keď som si uvedomila vážnosť problému, rýchlo som sklonila hlavu a prestala hovoriť. Keď som prišla domov, kľakla som si a so vzlykom som sa modlila: „Bože, viem, že by som sa nemala sťažovať, keď moju rodinu postihnú ťažkosti, ale neviem, aký je Tvoj úmysel alebo ako to mám zažívať. Bože, prosím, osvieť ma a veď ma, aby som mohla spoznať Tvoje dielo a porozumieť Tvojmu úmyslu.“

Jedného dňa som si prečítala istú pasáž z Božích slov a do určitej miery som porozumela Božím úmyslom. Všemohúci Boh hovorí: „Pre všetkých ľudí je zušľachťovanie bolestné a veľmi ťažko ho prijímajú – ale práve počas zušľachťovania Boh zjavuje človeku svoju spravodlivú povahu a oznamuje svoje požiadavky na človeka, poskytuje mu viac osvietenia a viac praktického orezávania. Prostredníctvom porovnávania faktov a pravdy človek získava väčšie poznanie seba samého a pravdy a väčšie porozumenie Božím úmyslom, vďaka čomu môže mať pravdivejšiu a čistejšiu lásku k Bohu. Také sú Božie ciele pri vykonávaní diela zušľachťovania. Všetko dielo, ktoré Boh koná na človeku, má svoje ciele a význam; Boh nevykonáva bezvýznamné dielo ani nevykonáva dielo, ktoré je pre človeka bez úžitku. Zušľachťovanie neznamená odstránenie ľudí spred Boha ani ich zničenie v pekle. Skôr znamená, že zušľachťovanie mení povahu človeka, mení jeho úmysly, jeho staré názory, mení jeho lásku k Bohu a mení celý spôsob, akým žije. Zušľachťovanie je praktickou skúškou človeka a formou praktickej prípravy a len počas zušľachťovania môže jeho láska plniť svoju pôvodnú úlohu.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Človek môže mať skutočnú lásku len vtedy, keď prejde zušľachťovaním) Keď som uvažovala o Božích slovách, srdce sa mi rozjasnilo. Bez ohľadu na to, aké prostredia pre teba Boh usporiada, Jeho cieľom nie je vyradiť ťa, ale očistiť a premeniť tvoju skazenú povahu, a pomôcť ti porozumieť Jeho povahe a Jeho dielu. Keď poznáš Boha, dokážeš sa podriadiť Jeho dielu. Vtedy som si uvedomila, že Božím úmyslom, prečo manžela tak dlho trápilo zranenie chrbta, bolo, aby som hľadala pravdu a vzala si z toho ponaučenie, aby sa moja skazená povaha mohla očistiť a premeniť. Spomínala som na to, keď som prvýkrát prijala Božie nové dielo. Vedela som, že v posledných dňoch Boh koná svoje dielo súdu a očistenia, ale stále som sa usilovala získať milosť a požehnania ako vo Veku milosti, a chcela som, aby Boh vyliečil manželovu chorobu. Keď sa to stále nezlepšovalo, sťažovala som sa na Boha a žila som v negativite a v mylnom porozumení. Všetko toto utrpenie som si privodila sama. Bolo to spôsobené tým, že som nerozumela Božiemu dielu a pretože som vo svojej viere v Boha kráčala po nesprávnej ceste. Keď som tomu porozumela, bolesť v mojom srdci výrazne ustúpila.

Neskôr som si spomenula na to, ako Boh odhalil, že ľudia s Ním zaobchádzajú ako so všestranným nástrojom a rohom hojnosti, tak som si tú pasáž Božích slov vyhľadala a prečítala. Boh hovorí: „Keďže dnešní ľudia nemajú rovnakú ľudskú prirodzenosť ako Jób, aká je ich prirodzenosť-podstata a ich postoj k Bohu? Boja sa Boha? Vyhýbajú sa zlu? Tých, ktorí sa neboja Boha ani sa nevyhýbajú zlu, môžeme súhrnne opísať len dvomi slovami: ‚nepriatelia Boha‘. Často tieto dve slová hovoríte, no nikdy ste nespoznali ich skutočný význam. Slová ‚nepriatelia Boha‘ majú svoju podstatnú stránku: neznamenajú, že Boh vidí človeka ako nepriateľa, ale že človek vidí Boha ako nepriateľa. V prvom rade, keď ľudia začnú veriť v Boha, kto z nich nemá svoje vlastné ciele, motivácie a ambície? Aj keď jedna časť z nich verí v existenciu Boha a uvidela existenciu Boha, ich viera v Boha stále obsahuje tieto motivácie a ich konečným cieľom vo viere v Boha je získať požehnania a veci, ktoré od Neho chcú. Ľudia si vo svojich životných skúsenostiach často pomyslia: ‚Vzdal som sa svojej rodiny a kariéry pre Boha, a čo mi dal? Musím si to spočítať a overiť – dostalo sa mi v poslednom čase nejakých požehnaní? Počas tohto obdobia som veľa zo seba vydal, neustále som behal sem a tam a veľa som vytrpel – dal mi Boh nejaké sľuby výmenou za môj výkon počas tohto obdobia? Pamätal si moje dobré skutky? Aký bude môj výsledok? Môžem získať požehnania? …‘ V srdci si každý človek často a neustále robí takéto kalkulácie, prechováva motivácie, ambície a obchodnícky spôsob zmýšľania, keď od Boha niečo žiada. To znamená, že človek vo svojom srdci neustále skúša Boha, neustále voči Bohu kuje pikle, neustále s Ním ‚vedie spor‘ o svoj vlastný výsledok a snaží sa donútiť Boha ku konečnej odpovedi, aby zistil, či mu Boh dá to, čo chce. Človek sa síce usiluje o Boha, no zároveň s Ním nezaobchádza ako s Bohom. Vždy sa snaží s Bohom uzatvárať dohody, neustále od Neho niečo žiada, a dokonca na Neho na každom kroku tlačí – keď mu Boh podá prst, človek mu chmatne celú ruku. Ako sa človek snaží uzatvárať s Bohom dohody, tak sa s Ním súčasne aj háda, a sú aj takí ľudia, ktorí, keď na nich prídu skúšky alebo sa ocitnú v určitých situáciách, často zoslabnú, sú negatívni, sú nedbalí vo svojej práci a len sa na Boha sťažujú. Od chvíle, keď človek začal veriť v Boha, považuje Boha za roh hojnosti, za švajčiarsky nožík a seba samého považuje za najväčšieho Božieho veriteľa, akoby žiadať od Boha požehnania a sľuby bolo jeho vrodeným právom a povinnosťou, zatiaľ čo ochraňovať človeka, starať sa oňho a zaopatrovať ho sú povinnosti, ktoré by mal plniť Boh. Takéto je základné chápanie troch slov ‚viera v Boha‘ u všetkých, ktorí v Boha veria, a takéto je ich najhlbšie porozumenie samotnému pojmu viery v Boha.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II) „Dúfaš, že tvoja viera v Boha nebude zahŕňať žiadne ťažkosti, súženia a ani to najmenšie utrpenie. Vždy sa usiluješ o tie veci, ktoré sú bezcenné, a nepripisuješ žiadnu hodnotu životu. Namiesto toho staviaš svoje vlastné prehnané myšlienky pred pravdu. Si taký bezcenný! Žiješ ako prasa – aký je rozdiel medzi tebou a prasatami či psami? Nie sú všetci, ktorí sa neusilujú o pravdu a namiesto toho milujú telo, iba beštie? Nie sú všetci tí mŕtvi bez ducha iba chodiacimi mŕtvolami? Koľko slov bolo medzi vami vyslovených? Vykonalo sa medzi vami len malé množstvo diela? Koľko som vám toho poskytol? Tak prečo si to nezískal? Na čo sa chceš sťažovať? Nie je to tak, že si nič nezískal, pretože si príliš zamilovaný do tela? A nie je to preto, lebo tvoje myšlienky sú príliš prehnané? Nie je to preto, lebo si príliš hlúpy?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Skúsenosti Petra: Jeho poznanie o napomínaní a súde) Odhalenie Božích slov ma zasiahlo priamo do srdca. Odkedy som uverila v Boha, tešila som sa z veľkej Božej milosti a požehnaní a bola som nesmierne motivovaná pri konaní povinnosti. Verila som, že pokiaľ budem svoju povinnosť konať poriadne, Boh ma obdarí hojnou milosťou, ochráni ma pred pohromami a nešťastím a zachová moju rodinu v bezpečí a zdraví. Svoju povinnosť som vykonávala s týmito nesprávnymi úmyslami. Na začiatku, keď manželovi vyskočila platnička a lekár mu povedal, že ak sa to zhorší, ochrnie, verila som, že kým budem aktívne konať svoje povinnosti, Boh mi neukrivdí a nepotrvá dlho, kým sa manželova choroba vylieči. Preto moje nadšenie pre konanie povinností nepoľavovalo. Keď sa však manžel stále neuzdravoval a moja rodina čelila finančným ťažkostiam, zatiaľ čo bratia a sestry okolo mňa si užívali nadštandardný a pohodlný život, cítila som v srdci nerovnováhu a sťažovala som sa, že ma Boh nepožehnal, a už som nebola pri konaní povinnosti taká aktívna ako predtým. Neskôr som sa začala obávať, že Boh skúša, či som Mu verná, a že ak budem k svojej povinnosti pristupovať povrchne, nezískam Božiu milosť a požehnania, a tak mi neostávalo nič iné, len pokračovať v konaní povinnosti. Ani po čase sa manželov stav nezlepšoval a ťažkosti v mojom živote neboli vyriešené. V srdci som sa na Boha sťažovala ešte viac a svoju nespokojnosť s Bohom som si dokonca vybíjala pred sestrami a sťažovala sa, že Boh ku mne nie je spravodlivý. Ohavnosť mojej snahy vyjednávať s Bohom bola úplne odhalená a ja som bola celkom zjavená! Počas rokov, keď bol manžel chorý, som nehľadala pravdu. Namiesto toho som neustále žila v negativite, sťažovala som sa na Boha a nesprávne som Mu rozumela. Hoci som konala svoju povinnosť, snažila som sa len obchodovať s Bohom výmenou za Jeho požehnania, pričom som s Ním zaobchádzala ako s rohom hojnosti, so všestranným nástrojom. V minulosti som si myslela, že som pri konaní povinností celkom aktívna. Nikdy som ich nezanedbala, ani keď bol manžel chorý, a v práci som dosiahla určité výsledky. V dôsledku toho som sa označila za človeka, ktorý je „verný Bohu“ a ktorý „v Neho skutočne verí“. Úplne mi chýbalo sebapoznanie! Bohu verní sú tí, ktorí svoju povinnosť vykonávajú dobre, celým srdcom a mysľou, a vôbec sa nesťažujú, či ich Boh žehná, alebo nie. Vezmite si ako príklad Jóba. Či Boh dal, alebo vzal, Jób sa dokázal podriadiť Bohu a vždy velebil Jeho meno. Jób nemal žiadne vlastné požiadavky, nech s ním Boh zaobchádzal akokoľvek. To je skutočný význam toho, čo znamená byť človekom verným Bohu. Verila som v Boha a konala som svoju povinnosť, aby som od Boha získala výhody. Nemala som vôbec žiadnu vernosť ani úprimnosť. Bola som len oportunistka. Moja viera v Boha a nasledovanie Boha boli falošné a skutočná bola len moja požiadavka na milosť a požehnania. Tieto materiálne veci som si cenila nadovšetko a neustále som od Boha vyžadovala milosť a požehnania. Vôbec som nebola človekom, ktorý skutočne verí v Boha, a naozaj som si vysluhovala Jeho odpor a znechutenie. Keby ma Boh takto nezjavil, nikdy by som jasne nevidela svoje pravé ja.

Potom som uvažovala o sebe: Ako to, že keď sa dejú dobré veci, dokážem Boha chváliť, ale keď manžel ochorel a postihli nás finančné ťažkosti, sťažovala som sa na Boha? Prečítala som si tieto Božie slová: „Myšlienky, na ktoré sa ľudia spoliehajú, aby prežili, im už mnoho rokov rozožierajú srdce do takej miery, že sa stali zákernými, zbabelými a opovrhnutiahodnými. Nielenže nemajú pevnú vôľu ani odhodlanie, ale stali sa aj chamtivými, arogantnými a svojhlavými. Úplne im chýba akékoľvek odhodlanie presiahnuť svoje vlastné ja, a čo viac, aj ten najmenší kúsok odvahy, aby sa zbavili obmedzení týchto temných vplyvov. Myšlienky a životy ľudí sú také prehnité, že ich pohľady za vierou v Boha sú stále neznesiteľne ohavné a sú dokonca vyložene urážlivé pre uši. Všetci ľudia sú zbabelí, bezmocní, podlí a krehkí. Necítia odpor k silám temnoty ani lásku k svetlu a pravde; namiesto toho robia všetko pre to, aby ich vyhnali.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Prečo nie si ochotný byť protipólom?) „Tí, ktorí sa narodili v najhlbšie skazenej krajine zo všetkých, nevedia už ani to, čo je Boh alebo čo znamená veriť v Boha. Čím sú ľudia skazenejší, tým menej poznajú existenciu Boha a tým úbohejší je ich rozum a rozhľad. Hlavnou príčinou odporu a vzdorovitosti človeka voči Bohu je jeho skazenie satanom. Pre satanovo skazenie svedomie človeka znecitlivelo, človek je morálne skazený, jeho myšlienky sú zdegenerované a má zaostalú mentalitu. Predtým než ho satan skazil, sa človek pôvodne podriaďoval Bohu a podriaďoval sa Jeho slovám po tom, čo ich počul. Pôvodne mal zdravý rozum a svedomie a normálnu ľudskú prirodzenosť. Keď satan človeka skazil, jeho pôvodný rozum, svedomie a ľudská prirodzenosť otupeli a boli zničené satanom. Tak stratil svoju podriadenosť a lásku k Bohu. Rozum človeka sa stal abnormálnym, jeho povaha sa stala rovnakou ako u zvieraťa a jeho vzdorovitosť voči Bohu sa neustále zvyšuje a stáva sa závažnejšou. A predsa to človek stále nevie ani tomu nerozumie a iba vytrvalo odporuje a vzdoruje. Odhalenia povahy človeka sú výrazmi jeho rozumu, rozhľadu a svedomia. Keďže sú jeho rozum a rozhľad nezdravé a jeho svedomie vrcholne znecitlivené, jeho povaha voči Bohu je vzdorovitá.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Zostať nezmenený v povahe znamená byť nepriateľom Boha) Keď som uvažovala o Božích slovách, porozumela som tomu, že to satan skazil a nahlodal ľudské mysle. Tento svet je plný rôznych satanských pravidiel prežitia, ako napríklad „každý sám za seba a ostatných nech vezme čert“, „zisk je na prvom mieste“ a „nikdy neťahaj za kratší koniec“. Všetci žijú podľa týchto satanských filozofií, stávajú sa sebeckými a opovrhnutiahodnými a úplne ignorujú svedomie. Pri všetkom, čo robia, v prvom rade myslia na to, či je to pre nich výhodné. Ak je to výhodné, urobia to; ak nie, neurobia to. Aj ja som bola hlboko skazená týmito satanskými myšlienkami a názormi. Keď som videla, že vďaka viere v Neho a konaniu povinnosti mám Božiu starostlivosť a ochranu a že sa zdá, že život mojej rodiny sa zlepšuje, verila som, že sú to požehnania od Boha, ktoré som získala, pretože som bola oddaná pri konaní povinnosti, a pokiaľ budem takto naďalej aktívne konať svoju povinnosť, budem môcť v budúcnosti tiež prijať spásu a vstúpiť do kráľovstva. Keď manžel ochorel a rodina sa dostala do finančných ťažkostí, nesprávne som Bohu rozumela, sťažovala som sa na Neho a pri konaní povinnosti som bola povrchná. Fakty zjavili, že som pri konaní povinnosti nemala vôbec žiadnu úprimnosť. Robila som len to, že som sa snažila oklamať Boha a strojiť proti Nemu úklady, márne som sa snažila konaním povinnosti vymámiť od Boha požehnania. Samotný Boh sa stal telom a vyjadruje pravdu, aby nás spasil. Venuje nám všetku krv svojho srdca a nikdy neberie ohľad na svoje vlastné záujmy. Božia podstata je verná; je nesebecká, krásna a dobrá. Naproti tomu v tej troche povinnosti, ktorú som vykonala, sa skrývali vyjednávanie, požiadavky a podvody, a jednoducho som s Bohom vôbec nezaobchádzala ako s Bohom. Bola som sebecký a opovrhnutiahodný človek, ktorý stratil všetku ľudskú prirodzenosť a rozum. Keby ma tieto veci nepostihli, nikdy by som jasne nevidela, kým v skutočnosti som. Až vtedy som porozumela tomu, že manželova choroba a finančné ťažkosti mojej rodiny neboli tým, že by mi to Boh zámerne sťažoval. Úmyslom bolo skôr to, aby som jasne videla svoju vlastnú sebeckú a opovrhnutiahodnú škaredú tvár, aby sa prebudilo moje srdce a aby mi ukázal, ako si mám počínať. Bola to pre mňa veľká Božia spása, v ktorej bola Jeho láska, ale ja som bola príliš slepá na to, aby som porozumela Jeho úmyslu a neustále som Mu nesprávne rozumela a sťažovala sa na Neho. Keď som tomu porozumela, naplnila ma ľútosť a nenávidela som sa. Potom som bola ochotná kajať sa pred Bohom a podriadiť sa Jeho ovládaniu a usporiadaniu bez ohľadu na to, či dôjde k zlepšeniam manželovej choroby alebo života našej rodiny.

Ako som ďalej hľadala, narazila som na ďalšiu pasáž Božích slov: „Jób sa nesnažil uzatvárať s Bohom dohody, nekládol na Boha žiadne požiadavky a nič od Boha nežiadal. To, že velebil Božie meno, pramenilo z veľkej moci a autority Boha, ktorý má zvrchovanosť nad všetkým, a nezáviselo od toho, či získal požehnania alebo ho postihli útrapy. Veril, že bez ohľadu na to, či človek prijíma od Boha požehnania alebo útrapy, Božia veľká moc a autorita sa nezmenia, a preto by sa Božie meno malo velebiť bez ohľadu na okolnosti človeka. To, že človek je požehnaný Bohom, je kvôli Božej zvrchovanosti, a keď človeka postihnú útrapy, aj to je kvôli Božej zvrchovanosti. Božia veľká moc a autorita majú zvrchovanosť nad všetkým, čo sa týka človeka, a usporadúvajú to; vrtochy ľudského osudu sú prejavom Božej veľkej moci a autority a nezáleží na tom, z akého pohľadu to vnímate, Božie meno by sa malo velebiť. To je to, čo Jób zažil a spoznal počas rokov svojho života. Všetky Jóbove myšlienky a činy sa dostali k Božím ušiam a pred Boha a Boh si ich vážil. Boh si cenil toto Jóbovo poznanie a vážil si ho za to, že má také srdce. Toto srdce vždy a všade očakávalo Boží príkaz a bez ohľadu na čas alebo miesto privítalo všetko, čo sa mu prihodilo. Jób na Boha nekládol žiadne požiadavky. Od seba vyžadoval čakať na všetko usporiadanie, ktoré prišlo od Boha, prijímať ho, čeliť mu a podriadiť sa mu. Jób veril, že je to jeho zodpovednosť, a bolo to presne to, čo Boh chcel.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II) Keď Jób prišiel o všetky ovce a dobytok a o všetok majetok, hoci prežíval duševné muky, bol rozumný. Nerobil unáhlené závery, keď nerozumel Božiemu úmyslu, a nikdy nevyslovil ani slovo sťažnosti či vzbury voči Bohu. Vedel, že Boh je jeden a jediný pravý Boh, ktorý všetko stvoril a ktorý je zvrchovaný nad všetkým a že či Boh dáva, alebo berie, Jeho meno by sa malo vždy chváliť a velebiť. Jób dokázal od Boha prijímať a podriadiť sa všetkým prostrediam, ktoré Boh pripravil. Naproti tomu, keď som sa pozrela na seba, videla som, že keď ma Boh obdaril milosťami a požehnaniami, s radosťou som chválila Jeho meno, ale keď manžel ochorel a rodinu postihli finančné ťažkosti, nemodlila som sa, aby som hľadala Jeho úmysel a pochopila ho. Namiesto toho som chcela využiť konanie povinnosti na to, aby som si podvodne získala Božiu dôveru a prinútila Ho pomôcť mi vyriešiť ťažkosti mojej rodiny. Keď to, čo Boh robil, nebolo v súlade s mojimi želaniami, sťažovala som sa, že ku mne nie je spravodlivý. Neprejavila som vôbec žiadnu skutočnú podriadenosť Bohu. Medzi Jóbom a mnou bol skutočne priepastný rozdiel. Moja ľudská prirodzenosť bola príliš úbohá!

Neskôr som čítala viac Božích slov a porozumela som tomu, ako viera v Boha a konanie povinnosti súvisia s prijímaním požehnaní alebo znášaním nešťastia. Boh hovorí: „Medzi povinnosťou človeka a tým, či dostane požehnania alebo ho postihne protivenstvo, nie je žiadna súvislosť. Povinnosť je to, čo má človek plniť. Je to jeho poslanie zoslané z neba a človek by ju mal vykonávať bez toho, aby hľadal odmenu, a bez podmienok či výhovoriek. Len to možno nazývať vykonávaním povinnosti. Prijímanie požehnaní sa týka požehnaní, ktoré človek požíva, keď je zdokonalený po tom, ako zakúsi súd. Postihnutie protivenstvom sa týka trestu, ktorý človek dostane, keď sa jeho povaha nezmení po tom, čo prešiel napomínaním a súdom – teda keď nie je zdokonalený. No bez ohľadu na to, či stvorené bytosti dostanú požehnania alebo ich postihne protivenstvo, majú konať svoju povinnosť, majú robiť to, čo by mali, a majú robiť to, čoho sú schopné. To je to najmenšie, čo by mal robiť človek, ktorý sa usiluje o Boha. Nemal by si vykonávať svoju povinnosť v záujme toho, aby si dostal požehnania, a nemal by si odmietať vykonávanie svojej povinnosti zo strachu, že ťa postihne protivenstvo. Chcem vám povedať toto: Vykonávanie povinnosti je to, čo by mal človek robiť, a ak svoju povinnosť nevykonáva, potom je to jeho vzdorovitosť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Rozdiel medzi službou vteleného Boha a povinnosťou človeka) Z Božích slov som porozumela, že život ľuďom daroval Boh a všetko, čo si človek užíva, poskytuje Boh. Ľudia by mali konať svoje povinnosti bezpodmienečne. Je to úplne prirodzené a oprávnené. Ľudia by si nemali klásť podmienky ani požiadavky, a už vôbec by nemali konať svoje povinnosti len preto, aby prijímali požehnania a milosť. To je tá najnerozumnejšia vec, akú môžu urobiť. Tak ako rodičia znášajú veľké útrapy, aby vychovali svoje deti, aj deti by mali svojich rodičov podporovať. Ak ľudia podporujú svojich rodičov len vtedy, keď vidia, že niečo zdedia, a vyženú ich, keď nemajú žiaden majetok, takíto ľudia sú vzdorovité deti; sú to zvieratá. Nemajú žiadnu ľudskosť. Konanie povinnosti je moje nebeské povolanie ako stvorenej bytosti, a nemala by som do toho vnášať žiadne úmysly alebo ciele. Bez ohľadu na to, či ma Boh žehná, alebo nie, mala by som si bezpodmienečne plniť svoju povinnosť. Navyše, manžel sa mi snažil brániť vo viere v Boha. Bola to jeho vlastná chyba, že sa jeho choroba nevyliečila. Nezaslúžil si súcit. Môj manžel bol človek, ktorý odporoval Bohu, a predsa som žiadala Boha, aby vyliečil jeho chorobu, a dokonca som sa na Boha sťažovala. Bolo to úplne nerozumné a vyslúžilo si to Boží odpor a znechutenie. Bez ohľadu na to, či sa manžel z choroby uzdraví, alebo nie, bola som ochotná podriadiť sa do budúcnosti Božiemu ovládaniu a usporiadaniu, napraviť svoj postoj a konať svoju povinnosť dobre, celým srdcom a mysľou. Keď som tomu porozumela, už som nebola taká zatrpknutá. Potom som si spomenula na to, čo hovorí Biblia: „Hľaďte na nebeské vtáky, lebo nesejú ani nežnú, ani nezhromažďujú potravu do stodôl, váš nebeský Otec ich však živí. Vari nie ste oveľa lepší ako ony?“ (Mt 6, 26) Boh povedal, že nebeské vtáctvo neseje ani nežne, a predsa ho On živí, o ľuďoch ani nehovoriac. Boh nechce, aby som sa pripravovala na budúce udalosti alebo ich plánovala, ale chce, aby som nechala veciam voľný priebeh. Mala by som sa uspokojiť s tým, že mám čo jesť a čo si obliecť. Hoci mala naša rodina finančné ťažkosti, stále sme dokázali vyžiť, a bola som ochotná podriadiť sa Božej zvrchovanosti a usporiadaniam, a už sa netrápiť a neznepokojovať pre zajtrajšok.

Neskôr prišiel do našej oblasti na dovolenku strýko manželovho priateľa. Poučil manžela o liečivých náplastiach a metódach liečby bolesti chrbta a nôh a tiež ho zadarmo liečil. Po chvíli sa manželovi výrazne polepšilo, a tiež si otvoril na trhu ambulanciu na liečbu bolesti chrbta a nôh, čím zarobil nejaké peniaze na prilepšenie do rodinného rozpočtu. Keď manžel zažil tieto veci, prestal mi tak intenzívne brániť vo viere v Boha. Neskôr sa manželova choroba ešte niekoľkokrát vrátila, ale už sa pre ňu nesťažujem na Boha. Viem, že všetko, čo Boh ovláda, je dobré, a ja by som sa Mu mala podriadiť a dobre konať svoju povinnosť. To, že som sa dokázala takto zmeniť, je výsledkom vedenia Božích slov. Bohu vďaka!