Gn 18, 26 A Jahve riekol: „Ak nájdem v Sodome päťdesiat spravodlivých, ušetrím celé mesto kvôli nim.“

Gn 18, 29 On Mu ešte raz povedal: „Možno, že sa ich tam nájde štyridsať.“ On však odpovedal: „Neurobím to.“

Gn 18, 30 On Mu povedal: „Možno, že sa tam nájde tridsať.“ On odpovedal: „Neurobím to.“

Gn 18, 31 A on povedal: „Možno, že sa ich tam nájde dvadsať.“ A On odpovedal: „Nezničím ho.“

Gn 18, 32 A on povedal: „Možno, že sa ich tam nájde desať.“ A On odpovedal: „Nezničím ho.“

To je niekoľko úryvkov, ktoré som vybral z Biblie. Nie sú to úplné, originálne verzie. Ak si ich chcete prečítať, môžete si ich sami vyhľadať v Biblii. Aby som ušetril čas, vynechal som časť pôvodného obsahu. Vybral som len niekoľko kľúčových pasáží a viet, pričom som vynechal niekoľko viet, ktoré dnes nemajú žiadny vplyv na naše duchovné spoločenstvo. Vo všetkých pasážach a v celom obsahu, o ktorom sa v duchovnom spoločenstve rozprávame, sa nezameriavame na detaily príbehov a správanie človeka v príbehoch; namiesto toho hovoríme len o tom, aké boli v tom čase Božie myšlienky a nápady. V Božích myšlienkach a nápadoch uvidíme Božiu povahu a vo všetkom, čo Boh vykonal, uvidíme pravého samotného Boha – tak dosiahneme náš cieľ.

Boh sa stará len o tých, ktorí dokážu poslúchať Jeho slová a nasledovať Jeho príkazy

Vyššie uvedené pasáže obsahujú niekoľko kľúčových slov: čísla. Jahve najskôr povedal, že ak nájde v meste päťdesiat spravodlivých, ušetrí celé miesto, čo znamená, že mesto nezničí. Bolo teda v Sodome päťdesiat spravodlivých? Nebolo. Čo povedal Abrahám Bohu krátko nato? Povedal: „Možno, že sa ich tam nájde štyridsať?“ A Boh odpovedal: „Neurobím to.“ Potom Abrahám povedal: „Možno, že sa ich tam nájde tridsať?“ A Boh odpovedal: „Neurobím to.“ „A možno dvadsať?“ „Neurobím to.“ „Desať?“ „Neurobím to.“ Bolo nakoniec v meste desať spravodlivých? Nebolo ich desať, ale jeden tam bol. A kto to bol? Bol to Lót. V tom čase žil v Sodome len jeden spravodlivý človek, ale bol Boh veľmi prísny alebo náročný, pokiaľ išlo o toto číslo? Nie, nebol! A tak, keď sa človek stále pýtal: „A čo štyridsať?“ „A čo tridsať?“, až kým sa nedostal k: „A čo tak desať?“ Boh povedal: „Aj keby ich bolo len desať, nezničil by som mesto; ušetril by som ho a odpustil by som nielen týmto desiatim, ale aj ostatným ľuďom.“ Keby ich bolo len desať, už to by bolo dosť poľutovaniahodné, ale ukázalo sa, že v Sodome v skutočnosti nebolo ani toľko spravodlivých ľudí. Vidíte teda, že v Božích očiach bolo v obyvateľoch mesta toľko hriechu a zla, že Boh nemal inú možnosť, ako ich zničiť. Čo Boh myslel tým, keď povedal, že mesto nezničí, ak tam bude päťdesiat spravodlivých? Tieto čísla neboli pre Boha dôležité. Dôležité bolo, či v meste žili, alebo nežili spravodliví ľudia, ktorých chcel. Keby mesto malo len jedného spravodlivého človeka, Boh by nedovolil, aby sa mu ublížilo pre Jeho zámer zničiť mesto. Znamená to, že bez ohľadu na to, či sa Boh chystal zničiť mesto a koľko spravodlivých v ňom bolo, pre Boha bolo toto hriešne mesto prekliate a ohavné a malo byť zničené, malo zmiznúť z Božích očí, zatiaľ čo spravodliví mali zostať. Bez ohľadu na dobu a štádium vývoja ľudstva zostáva Boží postoj nemenný: nenávidí zlo a stará sa o tých, ktorí sú v Jeho očiach spravodliví. Tento jasný Boží postoj je tiež pravým zjavením Božej podstaty. Keďže v meste bol len jeden spravodlivý človek, Boh už viac neváhal. Konečným výsledkom bolo, že Sodoma bola nevyhnutne zničená. Čo v tom vidíte? V tej dobe by Boh nezničil mesto, ak by v ňom bolo päťdesiat spravodlivých ani ak by ich bolo len desať, čo znamená, že Boh by sa rozhodol odpustiť a byť tolerantný voči ľudstvu alebo by vykonal dielo vedenia kvôli niekoľkým ľuďom, ktorí sa Ho dokázali báť a ctiť si Ho. Boh pripisuje veľký význam spravodlivým skutkom človeka, tým, ktorí Ho dokážu uctievať, a tým, ktorí sú schopní pred Ním konať dobré skutky.

Od najstarších čias až podnes, dočítali ste sa niekedy v Biblii o tom, ako Boh komunikuje pravdu alebo rozpráva niekomu o Božej ceste? Nie, nikdy. Božie slová adresované človeku, o ktorých čítame, hovorili ľuďom len o tom, čo majú robiť. Niektorí išli a urobili to, niektorí nie; niektorí uverili a niektorí nie. To bolo všetko. Spravodliví tej doby – tí, ktorí boli spravodliví v Božích očiach – boli len tí, ktorí dokázali počúvať Božie slová a nasledovať Jeho príkazy. Boli to služobníci, ktorí vykonávali Božie slová medzi ľuďmi. Mohli by sa takíto ľudia nazývať tými, ktorí poznajú Boha? Mohli by sa nazývať ľuďmi, ktorých zdokonalil Boh? Nie, nemohli. Bez ohľadu na ich počet, boli títo spravodliví ľudia v Božích očiach hodní nazývať sa Božími dôverníkmi? Mohli by sa nazývať Božími svedkami? Určite nie! Určite neboli hodní nazývať sa Božími dôverníkmi ani svedkami. Ako teda Boh nazýval takýchto ľudí? V Starej zmluve Biblie je mnoho príkladov, keď ich Boh nazýva označením Môj služobník. To znamená, že v tom čase boli títo spravodliví ľudia v Božích očiach Božími služobníkmi, boli to ľudia, ktorí Mu slúžili na zemi. A ako Boh vymyslel toto pomenovanie? Prečo ich tak nazval? Má Boh vo svojom srdci normy pre pomenovania ľudí? Určite áno. Boh má určité normy bez ohľadu na to, či ľudí nazýva spravodlivými, dokonalými, bezúhonnými, alebo služobníkmi. Keď niekoho nazve svojím služobníkom, pevne verí, že tento človek je schopný prijímať Jeho poslov, plniť Jeho príkazy a dokáže vykonávať to, čo mu poslovia prikážu. Čo tento človek vykonáva? Vykonáva to, čo Boh mu prikazuje, aby robil a vykonal na zemi. Dalo by sa to, čo vtedy Boh od človeka žiadal, aby robil a vykonával na zemi, nazvať Božou cestou? Nie, nedalo. Pretože v tom čase Boh žiadal len to, aby človek urobil niekoľko jednoduchých vecí; vyslovil niekoľko jednoduchých príkazov a človeku povedal, aby robil len to alebo ono a nič viac. Boh konal podľa svojho plánu. Pretože mnohé podmienky v tom čase ešte neexistovali, čas ešte nedozrel a pre ľudstvo bolo ťažké niesť Božiu cestu, preto Božia cesta ešte nezačala vychádzať z Božieho srdca. Boh videl spravodlivých ľudí, o ktorých hovoril a ktorých tu vidíme – či už tridsiatich alebo dvadsiatich –, ako svojich služobníkov. Keď Boží poslovia prišli k týmto služobníkom, tí ich prijali, nasledovali ich príkazy a konali podľa ich slov. Presne to by mali urobiť a dosiahnuť tí, ktorí boli služobníkmi v Božích očiach. Boh je uvážlivý, keď ľuďom dáva pomenovania. Svojimi služobníkmi ich nenazval preto, lebo boli takí, akí ste teraz vy – nie preto, lebo si vypočuli mnoho kázní, vedeli, čo Boh robí, pochopili veľa z Božej vôle a rozumeli Jeho plánu riadenia –, ale preto, že boli vo svojej ľudskej prirodzenosti čestní a schopní vyhovieť Božím slovám. Keď im Boh rozkázal, boli schopní odložiť stranou to, čo práve robili, a vykonali to, čo im Boh prikázal. Takže pre Boha je ďalšou významovou úrovňou v oslovení služobník to, že spolupracoval s Jeho dielom na zemi, a hoci nebol Božím poslom, bol vykonávateľom a realizátorom Božích slov na zemi. Vidíte teda, že títo služobníci alebo spravodliví ľudia mali v Božom srdci veľkú váhu. Dielo, ktoré mal Boh začať na zemi, nebolo možné vykonať bez ľudí, ktorí by s Ním spolupracovali, a rolu, ktorú prevzali Boží služobníci, nedokázali nahradiť Boží poslovia. Každá úloha, ktorú Boh prikázal týmto služobníkom, bola pre Neho veľmi dôležitá, a preto ich nemohol stratiť. Bez spolupráce týchto služobníkov s Bohom by Jeho dielo medzi ľuďmi ustalo, v dôsledku čoho by Boží plán riadenia a Božie nádeje prišli nazmar.

Boh je nesmierne milosrdný voči tým, na ktorých Mu záleží, a hlboko hnevlivý voči tým, ktorých nenávidí a odmieta

Bolo podľa biblických záznamov v Sodome desať Božích služobníkov? Nie, nebolo! Bolo mesto hodné toho, aby ho Boh ušetril? Iba jediná osoba v meste – Lót – prijala Božích poslov. Z týchto slov vyplýva, že v meste žil len jeden Boží služobník, a preto Boh nemal inú možnosť, než zachrániť Lóta a Sodomu zničiť. Vyššie citované rozhovory medzi Abrahámom a Bohom sa môžu zdať jednoduché, avšak objasňujú niečo veľmi hlboké: existujú princípy Božích činov a pred prijatím rozhodnutia strávi Boh dlhý čas pozorovaním a uvažovaním; rozhodne neurobí žiadne rozhodnutia ani žiadne závery skôr, než nastane ten správny čas. Rozhovory medzi Abrahámom a Bohom nám ukazujú, že Božie rozhodnutie zničiť Sodomu nebolo ani v najmenšom nesprávne, pretože Boh už vedel, že v meste nebolo štyridsať spravodlivých ani tridsať spravodlivých, ani dvadsať. Nebolo ich tam ani desať. Jediný spravodlivý v meste bol Lót. Boh pozoroval všetko dianie a okolnosti v Sodome a poznal ich ako vlastnú dlaň. Jeho rozhodnutie teda nemohlo byť nesprávne. Na rozdiel od Božej všemohúcnosti je človek taký otupený, taký hlúpy a nevedomý, taký krátkozraký. To vidíme v rozhovoroch medzi Abrahámom a Bohom. Boh vydáva svoju povahu od počiatku až dodnes. Aj v tomto by sme mali vidieť Božiu povahu. Čísla sú jednoduché – nič nedokazujú –, ale je v nich veľmi dôležité vyjadrenie Božej povahy. Boh by nezničil mesto kvôli päťdesiatim spravodlivým. Je to vďaka Božiemu milosrdenstvu? Je to vďaka Jeho láske a tolerancii? Uvedomujete si túto stránku Božej povahy? Aj keby bolo len desať spravodlivých, Boh by vďaka týmto desiatim spravodlivým ľuďom mesto nezničil. Ide, alebo nejde o Božiu toleranciu a lásku? Vďaka Božiemu milosrdenstvu, tolerancii a obavám o týchto spravodlivých ľudí by mesto nezničil. To je Božia tolerancia. Aký výsledok nakoniec vidíme? Keď Abrahám povedal: „Možno sa ich tam nájde desať“, Boh odpovedal: „Nezničím ho.“ Potom už Abrahám nepovedal nič, lebo v Sodome nebolo tých desať spravodlivých, o ktorých hovoril, a už nemal čo dodať. Vtedy pochopil, prečo sa Boh rozhodol zničiť Sodomu. Akú Božiu povahu v tom vidíš? Aké rozhodnutie prijal Boh? Boh rozhodol, že ak toto mesto nemalo desať spravodlivých, nedovolil by jeho jestvovanie a nevyhnutne by ho zničil. Nie je to Boží hnev? Predstavuje tento hnev Božiu povahu? Je táto povaha zjavením Božej svätej podstaty? Je to zjavenie Božej spravodlivej podstaty, ktorú človek nesmie uraziť? Keď si Boh overil, že v Sodome nie je desať spravodlivých, získal istotu, že zničí mesto a ľudí v tomto meste prísne potrestá, pretože sa postavili Bohu a boli tak nečistí a skazení.

Prečo sme tieto pasáže rozobrali týmto spôsobom? Týchto niekoľko jednoduchých viet totiž plne vyjadruje Božiu povahu nesmierneho milosrdenstva a hlbokého hnevu. V Božom srdci tkvela hlboká nenávisť voči všetkým, ktorí boli v Sodome skazení, zatiaľ čo spravodlivých si cenil, mal pre nich milosrdenstvo, toleroval ich a staral sa o nich. Išlo o nesmierne milosrdenstvo a hlboký hnev, alebo nie? Akými prostriedkami Boh zničil mesto? Ohňom. A prečo ho zničil ohňom? Keď vidíš, že niečo horí v plameňoch, alebo keď sa chystáš niečo spáliť, čo pritom cítiš? Prečo to chceš spáliť? Máš pocit, že to už viac nepotrebuješ, že sa na to už viac nechceš dívať? Chceš sa toho zbaviť? Boh použil oheň na znak opustenia, nenávisti a pretože si už viac neželal hľadieť na Sodomu. Táto emócia spôsobila, že Boh zmietol Sodomu ohňom. Použitie ohňa predstavuje veľkosť Božieho hnevu. Božie milosrdenstvo a tolerancia skutočne existujú, ale Božia svätosť a spravodlivosť, keď rozpúta svoj hnev, tiež človeku ukazujú Božiu stránku, ktorá nestrpí žiadne urážky. Keď je človek plne schopný poslúchať Božie príkazy a koná v súlade s Božími požiadavkami, Boh nešetrí milosrdenstvom voči človeku; keď je človek voči Nemu plný skazenosti, nenávisti a nepriateľstva, Boh je hlboko nahnevaný. Do akej miery sa hlboko hnevá? Jeho hnev bude trvať dovtedy, kým viac neuvidí odpor a zlé skutky človeka, kým sa Mu nestratia z očí. Až potom Boží hnev zmizne. Inými slovami, bez ohľadu na to, o koho ide, ak sa srdce človeka vzdiali od Boha a navždy sa od Neho odvráti, potom sa Boží hnev rozpúta bez prestania a bez ohľadu na to, ako chce tento človek – zdanlivo alebo z hľadiska jeho subjektívnych túžob – uctievať, nasledovať a poslúchať Boha vo svojom tele alebo v mysli. Keď Boh vypustí svoj hlboký hnev po tom, čo dal človeku dostatok príležitostí, len čo sa rozpúta, nebude už žiadna možnosť, ako ho vziať späť a Boh už nikdy nebude milosrdný a tolerantný voči takémuto ľudstvu. To je jedna stránka Božej povahy, ktorá netoleruje žiadnu urážku. Ľuďom sa tu zdá normálne, že by Boh zničil mesto, pretože v Božích očiach mesto plné hriechu nemohlo existovať a ďalej pretrvávať a bolo rozumné, aby ho Boh zničil. A predsa vidíme celú Božiu povahu v tom, čo sa stalo pred zničením Sodomy a po ňom. Je tolerantný a milosrdný k veciam, ktoré sú láskavé, krásne a dobré; k veciam, ktoré sú zlé, hriešne a podlé, pociťuje hlboký, nepretržitý hnev. To sú dva hlavné a najvýznamnejšie aspekty Božej povahy a Boh ich navyše zjavuje od začiatku až do konca: nesmierne milosrdenstvo a hlboký hnev. Väčšina z vás zažila niečo z Božieho milosrdenstva, ale len veľmi málo z vás ocenilo Boží hnev. Božie milosrdenstvo a láskavosť možno vidieť v každom človeku; to znamená, že Boh je voči každému človeku nesmierne milosrdný. Boh napriek tomu len veľmi zriedka prejavil, ba možno nikdy neprejavil hlboký hnev voči niektorým jednotlivcom či skupine ľudí medzi vami. Len pokoj! Skôr či neskôr každý človek uvidí a zažije Boží hnev, no teraz ešte nenastal ten správny čas. Prečo je to tak? Je to preto, lebo keď sa Boh na niekoho neustále hnevá, teda keď naňho vypustí svoj hlboký hnev, znamená to, že tohto človeka už dlho nenávidí a zavrhuje ho, pohŕda jeho existenciou a nemôže jeho existenciu zniesť; len čo naňho zošle svoj hnev, zmizne. Božie dielo dnes ešte nedosiahlo tento bod. Nikto z vás nedokáže uniesť, keď sa Boh hlboko nahnevá. Vidíte teda, že v tomto čase je Boh voči vám všetkým len nesmierne milosrdný a Jeho hlboký hnev ste ešte nevideli. Ak sú medzi vami ešte nepresvedčení ľudia, môžete požiadať Boha, nech na vás zošle svoj hnev, aby ste mohli zažiť, či sú Boží hnev a Jeho povaha, ktorá nestrpí žiadnu urážku zo strany človeka, skutočné. Trúfate si?

Ľudia posledných dní vidia Boží hnev len v Jeho slovách a v skutočnosti ho nikdy nezažili

Sú obe stránky Božej povahy, ktoré sú opísané v týchto pasážach Písma, hodné duchovného spoločenstva? Obnovilo sa vaše chápanie Boha po vypočutí tohto príbehu? Aký druh porozumenia ste získali? Dá sa povedať, že od čias stvorenia až dodnes sa žiadna skupina netešila z Božej milosti alebo milosrdenstva a láskavosti tak ako táto posledná skupina. Hoci v záverečnej etape Boh vykonal dielo súdu a napomínania a vykonal svoje dielo s majestátom a hnevom, väčšinu času používa na dokončenie svojho diela len slová; používa slová na učenie a polievanie, na zaopatrenie a nakŕmenie. Boží hnev bol pritom vždy skrytý a okrem toho, že zažili Božiu hnevlivú povahu v Jeho slovách, len veľmi málo ľudí osobne zakúsilo Jeho hnev. To znamená, že hoci hnev zjavený v Božích slovách počas Božieho diela súdu a napomínania umožňuje ľuďom zažiť Boží majestát a Jeho neznášanlivosť voči urážkam, tento hnev neprekračuje Jeho slová. Inými slovami, Boh používa slová na pokarhanie človeka, na jeho odhalenie, súdenie, napomínanie a dokonca na jeho odsúdenie – ale Boh sa na človeka ešte hlboko nenahneval a okrem svojich slov len sotva rozpútal svoj hnev voči človeku. Božie milosrdenstvo a láskavosť, ktoré človek zažíva v tomto veku, sú teda zjavením pravej Božej povahy, zatiaľ čo Boží hnev, ktorý človek zažíva, je len účinkom tónu a pocitu Jeho výrokov. Mnohí ľudia nesprávne považujú tento účinok za pravé prežívanie a pravé poznanie Božieho hnevu. V dôsledku toho väčšina ľudí verí, že v Jeho slovách uvideli Božie milosrdenstvo a láskavosť, že tiež uzreli Božiu neznášanlivosť voči ľudským urážkam a väčšina z nich si dokonca vážiť Božie milosrdenstvo a toleranciu voči človeku. No bez ohľadu na to, aké zlé je správanie človeka alebo akú má skazenú povahu, Boh vždy vytrval. Vo vytrvalosti je Jeho cieľom vyčkať, kým slová, ktoré vyslovil, úsilie, ktoré vynaložil, a cena, ktorú zaplatil, dosiahnu účinok u tých, ktorých chce získať. Čakanie na takýto výsledok si vyžaduje čas a vyžaduje si to vytvorenie rôznych prostredí pre človeka, rovnako ako sa ľudia nestanú dospelými hneď po narodení; trvá to osemnásť alebo devätnásť rokov a niektorí ľudia dokonca potrebujú dvadsať či tridsať rokov, kým skutočne dospejú. Boh očakáva zavŕšenie tohto procesu, očakáva príchod takého času a očakáva príchod tohto výsledku. Počas celého vyčkávania je Boh nesmierne milosrdný. Počas obdobia Božieho diela je však len extrémne málo ľudí zrazených k zemi a niektorí sú potrestaní za svoj vážny odpor voči Bohu. Takéto príklady sú ešte väčším dôkazom Božej povahy, ktorá nestrpí urážku človeka, a plne potvrdzujú skutočnú existenciu Božej tolerancie a trpezlivosti voči vyvoleným. Samozrejme, že v týchto typických príkladoch neovplyvní zjavenie časti Božej povahy v týchto ľuďoch celkový Boží plán riadenia. V tejto záverečnej fáze Božieho diela Boh v skutočnosti vytrval počas celého obdobia vyčkávania a vymenil svoju trpezlivosť a svoj život za spásu tých, ktorí Ho nasledujú. Vidíte to? Boh bezdôvodne nenarúša svoj plán. Môže rozpútať svoj hnev a môže byť aj milosrdný; to je zjavenie dvoch hlavných častí Božej povahy. Je to úplne jasné, alebo nie? Inými slovami, pokiaľ ide o Boha, správne a nesprávne, spravodlivé a nespravodlivé, pozitívne a negatívne – to všetko je človeku jasne ukazované. Čo vykoná, čo má rád a čo nenávidí – to všetko sa môže priamo odraziť v Jeho povahe. Takéto veci môžu byť tiež veľmi zrejmé a jasne viditeľné v Božom diele a nie sú hmlisté ani všeobecné; namiesto toho umožňujú všetkým ľuďom uzrieť povahu Boha a to, čo má a čím je, mimoriadne konkrétnym, pravým a praktickým spôsobom. To je pravý samotný Boh.

Božia povaha nebola pred človekom nikdy skrytá – ľudské srdce sa vzdialilo od Boha

Keby som o týchto veciach nehovoril v duchovnom spoločenstve, nikto z vás by nebol schopný uvidieť v biblických príbehoch pravú Božiu povahu. To je fakt. Je to preto, lebo hoci tieto biblické príbehy zaznamenali niektoré veci, ktoré Boh vykonal, Boh povedal len niekoľko slov a priamo nepredstavil svoju povahu ani otvorene nevydal človeku svoju vôľu. Neskoršie generácie nepovažovali tieto záznamy za nič iné než príbehy, a tak sa ľuďom zdá, že sa Boh pred človekom skrýva, že pred človekom nie je skrytá Božia osoba, ale Jeho povaha a vôľa. Máte po Mojom dnešnom duchovnom spoločenstve stále pocit, že Boh je pred človekom úplne skrytý? Stále veríte, že Božia povaha je pred človekom skrytá?

Od čias stvorenia je Božia povaha v súlade s Jeho dielom. Nikdy nebola pred človekom skrytá, ale bola úplne verejne známa a človeku objasnená. S postupom času sa však ľudské srdce čoraz viac vzďaľovalo od Boha a ako sa prehlbovala ľudská skazenosť, človek a Boh boli od seba čoraz ďalej. Človek pomaly, ale isto zmizol z Božích očí. Stal sa neschopným „vidieť“ Boha, v dôsledku čoho zostal bez akýchkoľvek „správ“ o Bohu; preto nevie, či Boh existuje, a dokonca zachádza tak ďaleko, že úplne popiera Božiu existenciu. Nepochopenie Božej povahy a toho, čo má a čím je, preto nie je spôsobené tým, že Boh je pred človekom skrytý, ale tým, že jeho srdce sa odvrátilo od Boha. Hoci človek verí v Boha, nemá Ho v srdci, nevie, ako Ho milovať, ani Ho nechce milovať, pretože jeho srdce sa k Nemu nikdy nepriblíži a on sa Mu vždy vyhýba. Výsledkom toho je, že ľudské srdce je od Boha vzdialené. Kde sa teda nachádza jeho srdce? Srdce človeka v skutočnosti nikam neodišlo: namiesto toho, aby ho dal Bohu alebo Mu ho zjavil, nechal si ho pre seba. A to aj napriek tomu, že niektorí ľudia sa často modlia k Bohu a vravia: „Ó, Bože, pozri na moje srdce – Ty vieš všetko, na čo myslím!“ a niektorí dokonca prisahajú, že nechajú Boha, aby sa na nich pozrel, aby mohli byť potrestaní, ak porušia svoju prísahu. Hoci človek dovoľuje Bohu nahliadnuť do svojho srdca, neznamená to, že je schopný poslúchať Božie riadenie a opatrenia, ani to, že prenechal svoj osud, svoje vyhliadky a všetko Božej kontrole. Takže bez ohľadu na prísahy, ktoré dávaš Bohu, alebo na to, čo Mu tvrdíš, v Božích očiach je tvoje srdce pred Ním stále zatvorené, pretože Bohu iba dovolíš, aby sa pozrel na tvoje srdce, ale nedovolíš Mu, aby ho ovládal. Inými slovami, vôbec si svoje srdce Bohu nedal a vyslovuješ iba pekne znejúce slová, aby ich Boh počul; pritom skrývaš pred Bohom svoje rozličné klamlivé úmysly spolu so svojimi intrigami, machináciami a plánmi, držíš svoje vyhliadky a osud vo svojich rukách a v hĺbke duše sa obávaš, že ti ich Boh vezme. Boh preto nikdy neuvidí úprimnosť človeka voči Nemu. Hoci Boh pozoruje hlbiny ľudského srdca a vidí, čo si človek myslí a čo si želá robiť vo svojom srdci, a vidí, aké veci vo svojom srdci prechováva, ľudské srdce nepatrí Bohu a človek Mu ho neodovzdal, aby ho ovládal. To znamená, že Boh má právo pozorovať, ale nemá právo ovládať. Človek vo svojom subjektívnom vedomí nechce ani nemá v úmysle odovzdať sa Božím opatreniam. Nielenže sa človek pred Bohom uzavrel, ale existujú aj takí ľudia, ktorí hľadajú spôsoby, ako zaobaliť svoje srdcia, peknými rečičkami a lichôtkami sa snažia vytvoriť falošný dojem a získať Božiu dôveru a skrývajú svoju pravú tvár pred Božím zrakom. Cieľom ich snahy zabrániť Bohu, aby videl, je nedovoliť Mu, aby vnímal, akí skutočne sú. Nechcú dať svoje srdcia Bohu, ale chcú si ich nechať pre seba. Podtextom toho je, že to, čo človek robí a čo chce, si všetko sám naplánoval, vypočítal a rozhodol; nepožaduje účasť ani zásah Boha, o to menej potrebuje Božie riadenie a opatrenia. Či už ide o Božie príkazy, Jeho poverenie alebo požiadavky, ktoré Boh kladie na človeka, rozhodnutia človeka sú založené na jeho vlastných úmysloch a záujmoch, na jeho vlastnom stave a okolnostiach v danom čase. Človek vždy používa vedomosti a názory, s ktorými je stotožnený, ako aj svoj vlastný intelekt, aby posúdil a zvolil cestu, ktorou by mal ísť, a nedovolí zásah alebo kontrolu Boha. To je srdce človeka, ktoré vidí Boh.

Od začiatku až podnes dokázal hovoriť s Bohom jedine človek. To znamená, že medzi všetkými živými vecami a Božími stvoreniami nikto okrem človeka nebol schopný hovoriť s Bohom. Človek má uši, ktorými počúva, a oči, ktorými vidí; má jazyk, vlastné myšlienky a slobodnú vôľu. Má všetko, čo treba, aby počul Boha hovoriť, pochopil Božiu vôľu a prijal Božie poverenie, a tak Boh kladie na človeka všetky svoje želania a chce z neho urobiť spoločníka, ktorý s Ním bude jedna myseľ a bude s Ním môcť kráčať. Odkedy Boh začal riadiť, čaká na človeka, aby Mu dal svoje srdce, aby Mu ho dovolil očistiť a vybaviť, aby sa stal pre Boha uspokojivým a milovaným, bál sa Ho a vyhýbal sa zlu. Boh sa vždy tešil a čakal na tento výsledok.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II