Gn 22, 16-18 „Prisahal som na seba,“ riekol Jahve, „lebo si to urobil a neušetril si svojho jediného syna. Požehnám ťa a rozmnožím tvoje potomstvo ako hviezdy na nebi a ako piesok na morskom brehu, a tvoje potomstvo obsadí bránu svojich nepriateľov. A v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme, pretože si poslúchol Môj hlas.“

To je neskrátený príbeh o Božom požehnaní Abraháma. Hoci je stručný, jeho obsah je bohatý: zahŕňa dôvod a pozadie Božieho daru Abrahámovi a to, čo Abrahámovi dal. Je tiež naplnený radosťou a vzrušením, s ktorými Boh vyslovil tieto slová, ako aj naliehavosťou Jeho túžby získať tých, ktorí sú schopní počúvať Jeho slová. Vidíme v tom Božiu opateru a nežnosť voči tým, ktorí poslúchajú Jeho slová a nasledujú Jeho príkazy. Tiež tak vidíme cenu, ktorú platí za získanie ľudí, a opateru a myšlienky, ktoré vkladá do ich získania. Táto pasáž, ktorá obsahuje slová „prisahal som na seba“, nám navyše dáva silný pocit trpkosti a bolesti, ktorú znáša Boh a jedine Boh v zákulisí tohto diela svojho plánu riadenia. Je to pasáž na zamyslenie, ktorá mala osobitný význam pre tých, ktorí prišli potom, a mala na nich ďalekosiahly dosah.

Človek získava Božie požehnania svojou úprimnosťou a poslušnosťou

Bolo požehnanie, ktoré udelil Boh Abrahámovi a o ktorom tu čítame, veľké? Aké veľké bolo? Je tu jedna kľúčová veta: „A v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme.“ Táto veta dokazuje, že Abrahám prijal požehnanie, ktoré nebolo dané nikomu, kto prišiel pred ním alebo po ňom. Keď, ako žiadal Boh, Abrahám vrátil Bohu svojho jediného syna – svojho milovaného jediného syna (tu nemôžeme použiť slovo obetoval; mali by sme povedať, že svojho syna vrátil Bohu) –, Boh nielenže nedovolil Abrahámovi obetovať Izáka, ale ho aj požehnal. Akým sľubom požehnal Abraháma? Požehnal ho sľubom, že rozmnoží jeho potomstvo. A ako sa malo rozmnožiť? V Písme je tento záznam: „ako hviezdy na nebi a ako piesok na morskom brehu, a tvoje potomstvo obsadí bránu svojich nepriateľov. A v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme.“ V akom kontexte Boh vyslovil tieto slová? Teda ako Abrahám získal Božie požehnania? Dostal ich presne tak, ako hovorí Boh v Písme: „pretože si poslúchol Môj hlas.“ To znamená, že Abrahám sa riadil Božím príkazom, pretože urobil všetko, čo Boh povedal, žiadal a prikázal, bez najmenšej ponosy, a tak mu Boh dal taký sľub. V tomto sľube je jedna kľúčová veta, ktorá sa dotýka vtedajších Božích myšlienok. Vidíte ju? Možno ste nevenovali veľkú pozornosť Božím slovám: „Prisahal som na seba.“ Znamenajú, že keď Boh tieto slová vyslovil, prisahal sám na seba. Na čo ľudia prisahajú, keď skladajú prísahu? Prisahajú na nebo, čo znamená, že skladajú prísahu Bohu a prisahajú na Boha. Ľudia možno veľmi nerozumejú, čo znamená, že Boh prisahal sám na seba, ale dokážete to pochopiť, keď vám poskytnem správne vysvetlenie. Keď sa Boh stretol s mužom, ktorý počul len Jeho slová, ale nerozumel Jeho srdcu, cítil sa znovu osamelý a stratený. V zúfalstve – a dá sa povedať, že podvedome – urobil Boh niečo veľmi prirodzené: položil ruku na svoje srdce a obrátil sa sám na seba, keď udeľoval tento sľub Abrahámovi, a tento muž počul Boha povedať: „Prisahal som na seba.“ Skrze Božie činy môžeš myslieť na seba. Keď si položíš ruku na srdce a rozprávaš sa sám so sebou, máš jasnú predstavu o tom, čo hovoríš? Je tvoj postoj úprimný? Hovoríš otvorene, zo srdca? Vidíme tu teda, že keď Boh hovoril s Abrahámom, bol vážny a úprimný. Keď Boh hovoril k Abrahámovi a žehnal mu, zároveň hovoril aj sám k sebe. Hovoril si: Požehnám Abraháma a rozmnožím jeho potomstvo ako hviezdy na nebi a ako piesok na morskom brehu, pretože poslúchol Moje slová a on je ten, ktorého som si vyvolil. Keď Boh povedal: „Prisahal som na seba“, rozhodol, že v Abrahámovi vytvorí vyvolený ľud Izraela a povedie tento ľud vpred spolu so svojím dielom. To znamená, že Boh by nechal Abrahámových potomkov niesť dielo Božieho riadenia, a Božie dielo a to, čo Boh vyjadril, by sa začalo Abrahámom a pokračovalo Abrahámovými potomkami, čím by sa naplnilo Božie želanie spasiť človeka. Čo poviete, nie je to požehnaná vec? Pre človeka neexistuje väčšie požehnanie ako toto; dá sa povedať, že je to tá najpožehnanejšia vec. Požehnanie, ktoré Abrahám získal, nepredstavovalo rozmnoženie jeho potomstva, ale dosiahnutie Božieho riadenia, Jeho poverenia a Jeho diela v Abrahámových potomkoch. To znamená, že požehnania, ktoré Abrahám získal, neboli dočasné, ale pokračovali spolu s napredovaním Božieho plánu riadenia. Keď Boh prehovoril, keď Boh prisahal na seba, už urobil rozhodnutie. Bol proces tohto rozhodnutia pravdivý? Bolo to skutočné? Boh sa rozhodol, že od toho okamihu bude Jeho úsilie, cena, ktorú zaplatil, to, čo má a čím je, Jeho všetko, a dokonca aj Jeho život, dané Abrahámovi a jeho potomkom. Boh sa tiež rozhodol, že počnúc touto skupinou ľudí prejaví svoje skutky a umožní človeku vidieť Jeho múdrosť, autoritu a moc.

Nemenným Božím želaním je získať tých, ktorí poznajú Boha a sú schopní o Ňom svedčiť

V rovnakom čase, keď Boh prehovoril k sebe, hovoril aj k Abrahámovi, ale okrem toho, že si vypočul požehnania, ktoré mu Boh dal, dokázal Abrahám v tej chvíli pochopiť skutočné Božie želania vo všetkých Jeho slovách? Nie, nedokázal! Takže v tej chvíli, keď Boh prisahal na seba, Jeho srdce bolo stále osamelé a smutné. Naďalej neexistoval jediný človek, ktorý by bol schopný pochopiť alebo porozumieť, čo Boh zamýšľal a plánoval. V tom okamihu s Ním nikto – vrátane Abraháma – nedokázal dôverne hovoriť, a už vôbec s Ním nikto nedokázal spolupracovať pri vykonávaní diela, ktoré musel vykonať. Na povrchu Boh získal Abraháma, niekoho, kto dokázal poslúchať Jeho slová. No v skutočnosti nemal tento človek o Bohu takmer žiadne poznatky. Aj keď Boh požehnal Abraháma, Božie srdce stále nebolo uspokojené. Čo znamená, že Boh nebol uspokojený? Znamená to, že Jeho riadenie sa len začalo, že ľudia, ktorých chcel získať, ľudia, ktorých túžil vidieť, ľudia, ktorých miloval, boli od Neho stále vzdialení; potreboval čas, potreboval počkať, potreboval byť trpezlivý. Lebo vtedy okrem samotného Boha nebolo nikoho, kto by vedel, čo potrebuje, čo chce získať alebo po čom túži. Takže v tom istom čase, keď sa Boh cítil veľmi vzrušený, cítil zároveň na srdci ťažobu. Napriek tomu nezastavil svoje kroky a pokračoval v plánovaní ďalšieho kroku toho, čo musí urobiť.

Čo vidíte v Božom sľube Abrahámovi? Boh udelil Abrahámovi veľké požehnania jednoducho preto, lebo poslúchol Božie slová. Aj keď sa to na prvý pohľad zdá normálne a samozrejmé, vidíme v tom Božie srdce: Boh si obzvlášť cení ľudskú poslušnosť voči Nemu a váži si ľudské pochopenie a úprimnosť voči Nemu. Ako veľmi si Boh váži túto úprimnosť? Možno nechápete, ako veľmi si to váži, a možno si to ani nikto neuvedomuje. Boh dal Abrahámovi syna, a keď tento syn vyrástol, Boh požiadal Abraháma, aby Mu svojho syna obetoval. Abrahám do písmena splnil Boží príkaz, poslúchol Božie slovo a jeho úprimnosť pohla Bohom tak, že to ocenil. Do akej miery to Boh ocenil? A prečo to ocenil? V čase, keď nikto nechápal Božie slová ani nerozumel Jeho srdcu, Abrahám urobil niečo, čo otriaslo nebom a rozochvelo zem, a to spôsobilo, že Boh pocítil bezprecedentný pocit uspokojenia a mal radosť, že získal niekoho, kto bol schopný poslúchať Jeho slová. Toto uspokojenie a radosť pochádzali od stvorenia, ktoré Boh vytvoril vlastnou rukou, a bola to prvá „obeta“, ktorú človek priniesol Bohu a ktorú si Boh najviac cenil od stvorenia človeka. Boh dlho čakal na túto obetu a považoval ju za prvý najdôležitejší dar od človeka, ktorého stvoril. Ukázala Bohu prvé ovocie Jeho úsilia a cenu, ktorú zaplatil, a umožnila Mu uzrieť v ľudstve nádej. Potom Boh ešte väčšmi zatúžil po skupine takýchto ľudí, aby Mu robili spoločnosť, zaobchádzali s Ním s úprimnosťou a aby sa o neho úprimne starali. Boh dokonca dúfal, že Abrahám bude žiť ďalej, pretože si želal, aby Ho sprevádzalo také srdce, aké má Abrahám, a aby bol s Ním, keď bude pokračovať vo svojom riadení. Bez ohľadu na to, čo Boh chcel, bolo to len želanie, len myšlienka – pretože Abrahám bol len človekom, ktorý bol schopný Ho poslúchať a nemal najmenšie pochopenie alebo poznanie Boha. Abrahám zďaleka nedosahoval normy Božích požiadaviek na človeka, ktorými sú: poznanie Boha, schopnosť svedčiť o Bohu a byť s Bohom jedna myseľ. Abrahám teda nemohol s Bohom držať krok. V Abrahámovom obetovaní Izáka uvidel Boh jeho úprimnosť a poslušnosť a videl, že odolal Božej skúške. Aj keď Boh prijal jeho úprimnosť a poslušnosť, stále nebol hoden stať sa Božím dôverníkom, stať sa niekým, kto pozná a chápe Boha, a niekým, kto je schopný poznať Božiu povahu; ani zďaleka nebol s Bohom jednej mysle a nekonal Božiu vôľu. Boh preto vo svojom srdci stále zostával osamelý a znepokojený. Čím osamelejším a znepokojenejším sa Boh stával, tým viac potreboval čo najskôr pokračovať vo svojom riadení a byť schopný vybrať a získať skupinu ľudí, aby čo najskôr splnili Jeho plán riadenia a dosiahli Jeho vôľu. Bola to Božia dychtivá túžba a nezmenila sa od samého začiatku až dodnes. Odkedy Boh na počiatku stvoril človeka, túži po skupine premožiteľov, skupine, ktorá s Ním bude kráčať a dokáže si uvedomiť, spoznať a pochopiť Jeho povahu. Toto Božie želanie sa nikdy nezmenilo. Bez ohľadu na to, ako dlho ešte musí čakať, aká ťažká môže byť cesta vpred a aké vzdialené môžu byť ciele, po ktorých túži, Boh nikdy nezmenil svoje očakávania od človeka ani sa ich nevzdal. Teraz, keď som to vyslovil, uvedomujete si niečo z Božieho priania? Možno to, čo ste si uvedomili, nie je veľmi hlboké – ale postupne to príde!

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II