Gn 2, 15-17 A Boh Jahve vzal človeka a umiestnil ho do záhrady Eden, aby ju obhospodaroval a strážil. Boh Jahve prikázal človeku: „Z každého stromu v záhrade môžeš slobodne jesť, ale zo stromu poznania dobra a zla nejedz, lebo v deň, keď z neho budeš jesť, určite zomrieš.“

Čo sa dozvedáte z týchto veršov? Aké pocity vo vás vyvoláva táto časť Písma? Prečo som sa rozhodol hovoriť o Božom príkaze Adamovi? Má teraz každý z vás vo svojej mysli obraz Boha a Adama? Môžete si skúsiť predstaviť nasledovné: ak by ste boli tými, čo sa nachádzajú v tejto scéne, aký by bol podľa vás Boh? Ako sa pri premýšľaní nad touto otázkou cítite? Je to emotívny a dojímavý obraz. Hoci je na ňom len Boh a človek, intimita medzi nimi vás napĺňa pocitom obdivu: človek dostal do daru prekypujúcu Božiu lásku, ktorá ho obklopuje. Človek je nevinný a čistý, nezaťažený a bezstarostný, žije v blaženosti pod Božím dohľadom. Boh prejavuje o človeka záujem, zatiaľ čo človek žije pod Božou ochranou a požehnaním. Úplne všetko, čo človek urobí a povie, je nerozlučne späté s Bohom a nemožno to od Neho oddeliť.

Toto možno nazvať prvým Božím príkazom človeku po jeho stvorení. Čo tento príkaz vyjadruje? Vyjadruje Božiu vôľu, ale aj obavy Boha o ľudstvo. Je to prvý Boží príkaz a zároveň prvý raz, čo Boh vyjadruje obavu o človeka. To znamená, že Boh cíti zodpovednosť voči človeku odvtedy, čo ho stvoril. Aká je Jeho zodpovednosť? Má človeka chrániť a starať sa oňho. Dúfa, že človek dokáže dôverovať Jeho slovám a poslúchať ich. To je tiež prvé Božie očakávanie od človeka. Práve s týmto očakávaním Boh hovorí: „Z každého stromu v záhrade môžeš slobodne jesť, ale zo stromu poznania dobra a zla nejedz, lebo v deň, keď z neho budeš jesť, určite zomrieš.“ Tieto jednoduché slová predstavujú Božiu vôľu. Zároveň odhaľujú to, ako Boh vo svojom srdci začal prejavovať starosť o človeka. Spomedzi všetkých vecí bol na Boží obraz stvorený iba Adam. Adam bol jedinou živou bytosťou s Božím dychom života; mohol kráčať s Bohom a rozprávať sa s Ním. Preto mu Boh dal tento príkaz. Boh vo svojom príkaze dal veľmi jasne najavo, čo človek môže a čo nemôže robiť.

V týchto niekoľkých jednoduchých slovách vidíme Božie srdce. Ale aké srdce to vidíme? Je v ňom láska? Je v ňom starosť? V týchto veršoch môžeme Božiu lásku a starosť nielen oceniť, ale aj dôverne precítiť. Nesúhlasíte? Po tom, čo ste si Ma vypočuli, ešte stále sa domnievate, že je to len zopár jednoduchých slov? Napokon nie sú až také jednoduché, však? Uvedomovali ste si to predtým? Keby ti Boh osobne povedal týchto pár slov, ako by si sa vnútorne cítil? Keby si nebol ľudomil, ale mal by si ľadové srdce, nič by si necítil, nevážil by si si Božiu lásku a nesnažil by si sa pochopiť Božie srdce. No ako človek so svedomím a zmyslom pre ľudskú prirodzenosť by si sa cítil inak. Cítil by si teplo, starostlivosť, lásku a šťastie. Nie je to tak? Ako by si sa s týmito pocitmi správal k Bohu? Cítil by si sa s Ním spätý? Miloval a rešpektoval by si Ho z celého srdca? Priblížilo by sa k Nemu tvoje srdce? Na základe tohto vieš, aká dôležitá je pre človeka Božia láska. Ešte zásadnejšie je však to, ako ju človek oceňuje a chápe. Nehovorí vlastne Boh v tejto fáze svojho diela veľa podobných vecí? Existujú dnes ľudia, ktorí si cenia Božie srdce? Dokážete oceniť Božiu vôľu, o ktorej som práve hovoril? Nedokážete skutočne oceniť Božiu vôľu, keď je takáto konkrétna, hmatateľná a skutočná. Preto hovorím, že Boha skutočne nepoznáte a nechápete. Nie je to pravda? Nechajme to však zatiaľ tak.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh I