Keď už viete, aké skúšky Jób podstúpil, väčšina z vás sa pravdepodobne bude chcieť dozvedieť viac podrobností o samotnom Jóbovi, najmä pokiaľ ide o tajomstvo, ktorým získal Božiu chválu. Poďme sa teda dnes porozprávať o Jóbovi!

V Jóbovom každodennom živote vidíme jeho dokonalosť, spravodlivosť, strach pred Bohom a vyhýbanie sa zlu

Ak máme diskutovať o Jóbovi, potom musíme začať jeho hodnotením, vysloveným z Božích úst: „Nieto takého človeka na zemi, dokonalého a spravodlivého, ktorý sa bojí Boha a vyhýba sa zlému.“

Poďme najskôr spoznať Jóbovu dokonalosť a spravodlivosť.

Ako rozumiete slovám dokonalý a spravodlivý? Myslíte si, že bol Jób bezúhonný a čestný? To by, samozrejme, bola doslovná interpretácia a chápanie slov dokonalý a spravodlivý. Zákonitosti skutočného života sú však neoddeliteľnou súčasťou pravého pochopenia Jóba – slová, knihy a samotná teória neposkytnú žiadne odpovede. Začneme tým, že sa pozrieme na rodinný život Jóba a na jeho normálne správanie počas života. To nám napovie o jeho životných zásadách a cieľoch, ako aj o jeho osobnosti a úsilí. Teraz si prečítajme posledné slová z knihy Jób 1, 3: „Tento muž bol najväčší zo všetkých mužov Východu.“ Tieto slová znamenajú, že Jóbovo postavenie a štatút boli veľmi vysoké, a hoci sa nedozvedáme, či dôvod, prečo bol najväčší zo všetkých mužov Východu, bolo jeho bohatstvo alebo skutočnosť, že bol dokonalý, spravodlivý a bál sa Boha, zatiaľ čo sa vyhýbal zlu, celkovo vieme, že Jóbovo postavenie a štatút boli veľmi cenené. Ako je zaznamenané v Biblii, prvé dojmy ľudí z Jóba boli, že Jób bol dokonalý, že sa bál Boha a vyhýbal sa zlu a že mal veľké bohatstvo a ctihodné postavenie. Pre normálneho človeka žijúceho v takomto prostredí a za takýchto podmienok by bola Jóbova životospráva, kvalita života a rôzne aspekty jeho osobného života stredobodom pozornosti väčšiny ľudí; preto musíme pokračovať v čítaní Písma: „A jeho synovia šli a hodovali vo svojich domoch, každý vo svoj určený deň, a pozvali a zavolali aj svoje tri sestry, aby jedli a pili s nimi. A stalo sa tak, že keď uplynuli dni ich hodovania, Jób poslal po nich a posvätil ich, vstal skoro ráno a obetoval zápalné obety za nich všetkých, lebo si povedal: ‚Mohlo sa stať, že moji synovia zhrešili a zlorečili Bohu vo svojich srdciach.‘ Takto to Jób robil neustále.“ (Jób 1, 4-5) Tento úryvok nám objasňuje dve veci: po prvé, že Jóbovi synovia a dcéry pravidelne hodovali, veľa jedli a pili; po druhé, že Jób často obetoval zápalné obety, pretože sa často obával o svojich synov a dcéry zo strachu, že zhrešili a že vo svojich srdciach sa zriekli Boha. Sú tu opísané životy dvoch rôznych typov ľudí. Prvým typom sú Jóbovi synovia a dcéry, ktorí vďaka svojej zámožnosti často hodovali, žili extravagantne, pili víno a stolovali, koľko im hrdlo ráčilo, a tešili sa vysokej kvalite života, ktorú im prinášalo materiálne bohatstvo. Keď žili takýmto životom, bolo nevyhnutné, že často hrešili a urážali Boha – no napriek tomu sa neposvätili ani neprinášali zápalné obety. Vidíte teda, že v ich srdciach nebolo miesta pre Boha, nemysleli na Božie milosti ani sa nebáli, že urazia Boha, a už vôbec sa nebáli zrieknutia sa Boha vo svojich srdciach. Samozrejme, nezameriavame sa na Jóbove deti, ale na to, čo urobil Jób, keď čelil takýmto veciam; to je ďalšia záležitosť opísaná v pasáži, ktorá zahŕňa Jóbov každodenný život a jeho ľudskú prirodzenosť-podstatu. Tam, kde Biblia opisuje hodovanie Jóbových synov a dcér, nie je žiadna zmienka o Jóbovi; hovorí sa len, že jeho synovia a dcéry spolu často jedli a pili. Inými slovami, Jób nehodoval ani sa nepripojil k svojim synom a dcéram pri ich extravagantnom stolovaní. Aj keď bol bohatý a mal veľký majetok a mnohých sluhov, neviedol luxusný život. Neočarilo ho výnimočné prostredie, v ktorom žil, a napriek svojmu bohatstvu neprepadol telesným pôžitkom ani nezabúdal obetovať zápalné obety, a už vôbec to nespôsobilo, že sa vo svojom srdci postupne vyhýbal Bohu. Jób bol teda očividne disciplinovaný vo svojom spôsobe života, nebol chamtivý ani hedonistický v dôsledku Božích požehnaní ani nelipol na kvalite života. Namiesto toho bol pokorný a skromný, nebol okázalý a pred Bohom bol opatrný a obozretný. Často premýšľal o Božích milostiach a požehnaniach a neustále mal bohabojné srdce. Vo svojom každodennom živote často skoro vstával, aby za svojich synov a dcéry obetoval zápalné obety. Inými slovami, nielenže sa sám Jób bál Boha, ale dúfal, že jeho deti sa tiež budú báť Boha a nebudú proti Nemu hrešiť. Jóbovo materiálne bohatstvo nezastávalo žiadne miesto v jeho srdci ani nenahrádzalo postavenie, ktoré v ňom zastával Boh; či už kvôli sebe alebo svojim deťom, Jóbove každodenné činy boli spojené so strachom pred Bohom a s vyhýbaním sa zlu. Jeho strach z Boha Jahveho nepredstavoval len prázdne reči, ale bolo to niečo, čo premieňal na činy a čo sa odrážalo v každej časti jeho každodenného života. Toto skutočné správanie Jóba nám ukazuje, že bol čestný a vo svojej podstate miloval spravodlivosť a veci, ktoré boli pozitívne. To, že často posielal po svojich synov a dcéry a posväcoval ich, znamená, že neuznával ani neschvaľoval správanie svojich detí; namiesto toho bol vo svojom srdci sklamaný ich správaním a odsudzoval ich. Dospel k záveru, že správanie jeho synov a dcér netešilo Boha Jahveho, a preto ich často vyzýval, aby išli pred Boha Jahveho a vyznali sa zo svojich hriechov. Jóbove činy nám ukazujú druhú stránku jeho ľudskej prirodzenosti, a to, že nikdy nekráčal spolu s tými, ktorí často hrešili a urážali Boha, ale namiesto toho sa im vyhýbal a obchádzal ich. Napriek tomu, že títo ľudia boli jeho synmi a dcérami, neopustil svoje vlastné zásady správania len preto, lebo boli z jeho rodu, ani nebol zhovievavý k ich hriechom pre svoje vlastné pocity. Namiesto toho ich nabádal, aby sa vyznali a získali zhovievavosť Boha Jahveho, a varoval ich, aby neopúšťali Boha pre svoj vlastný chamtivý pôžitok. Princípy toho, ako Jób zaobchádzal s ostatnými, sú neoddeliteľné od princípov jeho strachu z Boha a vyhýbania sa zlu. Miloval to, čo Boh prijímal, a nenávidel to, čo Boha odpudzovalo. Miloval tých, ktorí sa Boha vo svojich srdciach báli, a nenávidel tých, ktorí páchali zlo alebo hrešili proti Bohu. Táto láska a nenávisť sa prejavovali v jeho každodennom živote a predstavovali spravodlivosť, ktorú v Jóbovi videli Božie oči. Prirodzene, je to aj vyjadrenie a žitie Jóbovej pravej ľudskej prirodzenosti vo vzťahoch s ostatnými v jeho každodennom živote, o ktorých sa musíme dozvedieť.

Prejavy Jóbovej ľudskej prirodzenosti počas jeho skúšok (pochopenie Jóbovej dokonalosti, spravodlivosti, strachu pred Bohom a vyhýbania sa zlu počas skúšok)

Vyššie sme sa podelili o rôzne aspekty Jóbovej ľudskej prirodzenosti, ktoré sa prejavili v jeho každodennom živote ešte pred jeho skúškami. Tieto rôzne prejavy bezpochyby poskytujú prvotné oboznámenie sa s Jóbovou spravodlivosťou, so strachom z Boha a s vyhýbaním sa zlu a sú, samozrejme, prvotným potvrdením. Dôvod, prečo hovorím „prvotný“, je ten, že väčšina ľudí stále nezískala pravé pochopenie Jóbovej osobnosti a miery, do akej nasledoval cestu poslušnosti a strachu pred Bohom. To znamená, že u väčšiny ľudí sa pochopenie Jóba obmedzuje len na niečo ako priaznivý dojem, ktorý získali z dvoch biblických úryvkov obsahujúcich jeho slová: „Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno“ a „vari máme dostať z Božej ruky len to dobré a nie aj to zlé?“ Preto je veľmi potrebné, aby sme pochopili, ako Jób žil svoju ľudskú prirodzenosť, keď prijímal Božie skúšky; týmto spôsobom sa Jóbova pravá ľudská prirodzenosť prejaví všetkým v plnom rozsahu.

Keď sa Jób dopočul, že mu ukradli majetok, že jeho synovia a dcéry prišli o život a že jeho sluhovia boli zabití, reagoval takto: „Vtedy Jób vstal, roztrhol svoj plášť, oholil si hlavu a padol na zem, klaňal sa.“ (Jób 1, 20) Tieto slová nám hovoria jednu skutočnosť: po vypočutí tejto správy Jób neprepadol panike, neplakal ani neobviňoval sluhov, ktorí mu túto správu oznámili, a už vôbec neskúmal miesto činu, aby vyšetril a overil podrobnosti a zistil, čo sa skutočne stalo. Neprejavil žiadnu bolesť či ľútosť nad stratou svojho majetku ani sa nezrútil v slzách v dôsledku straty svojich detí a svojich blízkych. Naopak, roztrhol svoj plášť, oholil si hlavu, padol na zem a klaňal sa. Konanie Jóba sa líši od konania každého obyčajného človeka. Mätie mnoho ľudí a núti ich, aby Jóbovi vo svojich srdciach vyčítali jeho „chladnokrvnosť“. Pri náhlej strate majetku by normálni ľudia vyzerali zdrvení alebo zúfalí – a niektorí by dokonca mohli upadnúť do hlbokej depresie. Je to preto, lebo v srdciach ľudí predstavuje ich majetok celoživotné úsilie – je to niečo, na čom závisí ich prežitie, je to nádej, ktorá ich udržuje pri živote. Strata ich majetku znamená, že ich úsilie bolo zbytočné, že stratili nádej, a dokonca, že nemajú žiadnu budúcnosť. Každý normálny človek sa takto stavia k svojmu majetku, má k nemu blízky vzťah a majetok má v očiach ľudí nesmiernu dôležitosť. Veľká väčšina ľudí sa preto cíti zmätená Jóbovým ľahostajným postojom k strate majetku. Dnes rozptýlime zmätok, ktorý pociťovali všetci títo ľudia, tým, že vysvetlíme, čo sa odohrávalo v Jóbovom srdci.

Zdravý rozum káže, že Jób by sa mal pred Bohom hanbiť za to, že stratil taký veľký majetok, ktorý mu Boh zveril, pretože sa oň nestaral alebo naň nedával pozor – neudržal si majetok, ktorý mu Boh daroval. Keď sa teda dopočul, že jeho majetok bol ukradnutý, jeho prvou reakciou by malo byť, že pôjde na miesto činu a prešetrí rozsah všetkého, o čo prišiel, a potom sa vyzná Bohu, aby mohol opäť získať Božie požehnania. Jób to však neurobil a, prirodzene, mal na to svoje dôvody. Vo svojom srdci bol Jób hlboko presvedčený, že všetko, čo má, mu daroval Boh a nebolo to výsledkom jeho vlastnej práce. Preto nevidel tieto požehnania ako niečo, z čoho by sa dalo ťažiť, ale namiesto toho ukotvil princípy svojho prežitia v tom, že sa zo všetkých síl držal cesty, ktorá by sa mala dodržiavať. Vážil si Božie požehnania a ďakoval za ne, no nebol nimi fascinovaný ani ich nevyhľadával. Taký bol jeho postoj k majetku. Nerobil nič pre získanie požehnaní, neobával sa nedostatku či straty Božích požehnaní ani sa pre ne netrápil. Pre Božie požehnania sa nestal neviazane, bláznivo šťastným ani neignoroval Božiu cestu a nezabudol na Božiu milosť len pre požehnania, z ktorých sa často tešil. Jóbov postoj k majetku odhaľuje ľuďom jeho pravú ľudskú prirodzenosť. Po prvé, Jób nebol chamtivý a bol nenáročný vo svojom materiálnom živote. Po druhé, Jób sa nikdy nestrachoval a nebál, že mu Boh vezme všetko, čo má, čo bol jeho postoj poslušnosti voči Bohu vo svojom srdci; to znamená, že nemal žiadne požiadavky ani sťažnosti, pokiaľ ide o to, či alebo kedy mu Boh vezme, a nepýtal sa na dôvod prečo, len sa snažil poslúchať Božie usporiadania. Po tretie, nikdy neveril, že jeho majetok pochádza z jeho vlastnej práce, ale že mu ho Boh daroval. To bola Jóbova viera v Boha a je znakom jeho presvedčenia. Objasnili sme Jóbovu ľudskú prirodzenosť a jeho pravé každodenné úsilie v tomto trojbodovom zhrnutí? Jóbova ľudská prirodzenosť a úsilie boli neoddeliteľnou súčasťou jeho chladného správania, keď čelil strate svojho majetku. Práve vďaka svojmu každodennému úsiliu mal Jób duchovné postavenie a presvedčenie, aby počas Božích skúšok vyslovil: „Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno.“ Tieto slová nezískal cez noc ani sa len tak neobjavili v Jóbovej hlave. Boli tým, čo videl a nadobudol počas mnohých rokov prežívania života. V porovnaní so všetkými, ktorí len hľadajú Božie požehnania a ktorí sa boja, že im Boh vezme, nenávidia to a sťažujú sa, nie je Jóbova poslušnosť veľmi reálna? V porovnaní so všetkými, ktorí veria, že Boh existuje, ale ktorí nikdy neverili, že Boh vládne nad všetkými vecami, nie je Jób nadmieru čestný a spravodlivý?

Jóbova racionálnosť

Jóbove skutočné skúsenosti a jeho spravodlivá a čestná ľudská prirodzenosť viedli k tomu, že vykonal najrozumnejšie súdy a rozhodnutia, keď prišiel o svoj majetok a deti. Takéto racionálne rozhodnutia boli neoddeliteľné od jeho každodenného úsilia a Božích skutkov, ktoré spoznal počas každodenného života. Jóbova čestnosť mu umožnila uveriť, že Jahveho ruka vládne nad všetkými vecami; jeho viera mu umožnila spoznať skutočnosť, že Boh Jahve je zvrchovaný nad všetkými vecami; jeho poznanie ho urobilo ochotným a schopným poslúchať zvrchovanosť a usporiadania Boha Jahveho; jeho poslušnosť mu umožnila byť čoraz pravdivejším vo svojom strachu pred Bohom Jahvem; jeho strach ho robil čoraz skutočnejším vo vyhýbaní sa zlu; nakoniec sa Jób stal dokonalým, pretože sa bál Boha a vyhýbal sa zlu; jeho dokonalosť ho urobila múdrym a dala mu najvyššiu racionálnosť.

Ako by sme mali rozumieť slovu racionálny? Doslovný výklad je, že to znamená mať zdravý rozum, byť logický a rozumný v myslení, prejavovať sa múdrou rečou, činmi a úsudkom a riadiť sa zdravými a správnymi morálnymi zásadami. Napriek tomu sa Jóbova racionálnosť nedá vysvetliť tak ľahko. Keď sa tu hovorí, že Jób mal najvyššiu racionálnosť, hovorí sa to v súvislosti s jeho ľudskou prirodzenosťou a jeho správaním pred Bohom. Pretože Jób bol čestný, bol schopný poslúchať a veriť v Božiu zvrchovanosť, čo mu dalo poznanie, ktoré bolo pre iných nedosiahnuteľné, a toto poznanie mu umožnilo presnejšie rozlišovať, posudzovať a definovať to, čo sa mu prihodilo, čo mu umožnilo presnejšie a presvedčivejšie si zvoliť, čo robiť a čoho sa pevne držať. To znamená, že jeho slová, správanie, princípy za jeho činmi a kódex, podľa ktorého konal, boli stále, jasné a konkrétne a neboli slepé, impulzívne ani emocionálne. Vedel, ako zaobchádzať s tým, čo ho postihlo, vedel, ako vyvážiť a zvládať vzťahy medzi zložitými udalosťami, vedel, ako sa pevne držať cesty, ktorej by sa mal pevne pridržiavať, a navyše vedel, ako zaobchádzať s tým, že Boh Jahve dáva a berie. Presne to bola Jóbova racionálnosť. Práve vďaka tejto racionálnosti Jób povedal: „Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno“, keď prišiel o majetok i o svojich synov a dcéry.

Keď Jób čelil obrovskej telesnej bolesti a výčitkám svojich príbuzných a priateľov, a keď čelil smrti, jeho skutočné správanie opäť všetkým ľuďom ukázalo jeho pravú tvár.

Skutočná Jóbova tvár: pravdivá, čistá a bez falše

Prečítajme si z Jóba 2, 7-8: „Tak satan odišiel od Jahveho a zasiahol Jóba bolestivými vredmi od chodidiel až po temeno hlavy. A Jób si vzal hrnčiarsky črep, aby sa ním oškrabal, a sadol si do popola.“ Toto je opis Jóbovho správania, keď mu telo posiali bolestivé vredy. Jób v tom čase sedel v popole a trpel bolesťami. Nikto ho neošetril a nikto mu nepomáhal zmierniť bolesť jeho tela; namiesto toho použil hrnčiarsky črep na oškrabanie bolestivých vredov. Na pohľad išlo len o etapu Jóbových múk a nemá to žiadny súvis s jeho ľudskou prirodzenosťou a so strachom z Boha, pretože Jób v tom čase nevyslovil žiadne slová, aby vyjadril svoju náladu a názory. Napriek tomu sú Jóbove činy a jeho správanie stále pravým vyjadrením jeho ľudskej prirodzenosti. V úryvku predchádzajúcej kapitoly sa dočítame, že Jób bol najväčší zo všetkých mužov Východu. Táto pasáž z druhej kapitoly nám medzitým ukazuje, že tento veľký muž z Východu skutočne vzal hrnčiarsky črep, aby sa oškrabal, zatiaľ čo sedel v popole. Nie je medzi týmito dvoma opismi zjavný kontrast? Je to kontrast, ktorý nám ukazuje Jóbovo pravé ja: napriek svojmu prestížnemu postaveniu a statusu tieto veci nikdy nemiloval ani im nevenoval žiadnu pozornosť; nezaujímalo ho, ako ostatní vnímajú jeho postavenie, ani sa nezaujímal o to, či by jeho činy alebo správanie mali negatívny vplyv na jeho postavenie; nevychutnával si výhody statusu ani si neužíval slávu, ktorá prichádzala so statusom a s postavením. Záležalo mu len na jeho hodnote a význame jeho žitia v očiach Boha Jahveho. Jóbovo pravé ja bolo jeho samotnou podstatou: nemiloval slávu a bohatstvo a nežil pre slávu a bohatstvo; bol pravdivý, čistý a bez falše.

Jób rozlišuje medzi láskou a nenávisťou

Ďalší aspekt Jóbovej ľudskej prirodzenosti sa prejavuje v nasledujúcom rozhovore medzi ním a jeho ženou: „Vtedy mu jeho žena povedala: ‚Ešte si zachovávaš svoju bezúhonnosť? Preklínaj Boha a zomri!‘ On jej však povedal: ‚Hovoríš ako jedna z nerozumných žien. Vari máme dostať z Božej ruky len to dobré a nie aj to zlé?‘“ (Jób 2, 9-10) Keď Jóbova žena uvidela muky, ktorými trpel, snažila sa dať Jóbovi radu, aby mu pomohla mukám uniknúť, ale jej „dobré úmysly“ nezískali Jóbov súhlas. Namiesto toho vyvolali jeho hnev, pretože poprela jeho vieru a poslušnosť voči Bohu Jahvemu a tiež poprela existenciu Boha Jahveho. To bolo pre Jóba neprijateľné, pretože si nikdy nedovolil urobiť nič, čo by odporovalo Bohu alebo Mu ubližovalo, o iných ani nehovoriac. Ako mohol zostať ľahostajný, keď videl iných hovoriť slová, ktorými sa rúhali Bohu a urážali Ho? Svoju manželku preto nazval „nerozumnou ženou“. Jób k svojej manželke pociťoval hnev a nenávisť, ako aj pohanu a výčitky. Bolo to prirodzené vyjadrenie Jóbovej ľudskej prirodzenosti – rozlišovania medzi láskou a nenávisťou – a bol to pravý obraz jeho spravodlivej ľudskej prirodzenosti. Jób mal zmysel pre spravodlivosť, ktorý ho nútil nenávidieť vetry a prílivy podlosti, neznášať, odsudzovať a odmietať absurdné kacírstvo, smiešne argumenty a groteskné tvrdenia a umožňoval mu držať sa vlastných, správnych zásad a postojov, keď ho masy odmietli a jeho blízki ho opustili.

Jóbova dobrosrdečnosť a úprimnosť

Keďže z Jóbovho správania môžeme vidieť prejavy rôznych aspektov jeho ľudskej prirodzenosti, čo vidíme z Jóbovej ľudskej prirodzenosti, keď otvoril ústa, aby preklial deň svojho narodenia? Touto témou sa budeme zaoberať nižšie.

Vyššie som hovoril o tom, čo viedlo k tomu, že Jób preklial svoj deň narodenia. Čo v tom vidíte? Keby bol Jób bezcitný a bez lásky, keby bol chladný a bez emócií a zbavený ľudskej prirodzenosti, mohol by sa starať o túžbu Božieho srdca? Mohol by pohŕdať dňom svojho narodenia, keď mu záležalo na Božom srdci? Inými slovami, ak by bol Jób bezcitný a zbavený ľudskej prirodzenosti, mohol by byť skľúčený z Božej bolesti? Mohol by prekliať deň svojho narodenia, pretože Boh nad ním žialil? Odpoveď znie: rozhodne nie! Keďže Jób bol dobrosrdečný, záležalo mu na Božom srdci; keďže mu záležalo na Božom srdci, cítil Božiu bolesť; keďže bol dobrosrdečný, trpel väčšími mukami v dôsledku toho, že cítil Božiu bolesť; keďže cítil Božiu bolesť, začal nenávidieť deň svojho narodenia, a tak ho preklial. Pre nezaujatých je celé Jóbovo správanie počas jeho skúšok príkladné. Iba jeho prekliatie dňa narodenia kladie otáznik nad jeho dokonalosťou a spravodlivosťou alebo poskytuje odlišné hodnotenie. V skutočnosti to bolo najpravdivejšie vyjadrenie Jóbovej ľudskej prirodzenosti-podstaty. Jeho ľudská prirodzenosť-podstata nebola skrytá, zaobalená či niekým upravovaná. Keď preklial deň svojho narodenia, preukázal dobrosrdečnosť a úprimnosť hlboko vo svojom srdci. Bol ako prameň s tak čistou a priehľadnou vodou, že bolo vidno až na samé dno.

Keď sa ľudia dozvedia o Jóbovi toto všetko, väčšina z nich nepochybne získa pomerne presný a objektívny pohľad na Jóbovu ľudskú prirodzenosť-podstatu. Mali by tiež získať hlboké, praktické a pokročilejšie pochopenie a uznanie Jóbovej dokonalosti a spravodlivosti, ako o nich hovorí Boh. Dúfajme, že toto porozumenie a uznanie pomôže ľuďom vydať sa na cestu strachu z Boha a vyhýbania sa zlu.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II