Mnohé mylné predstavy ľudí o Jóbovi

Útrapy, ktoré Jób znášal, neboli dielom poslov zoslaných Bohom ani ich nespôsobila samotná Božia ruka. Naopak, osobne ich zapríčinil satan, nepriateľ Boha. Z toho vyplýva, že miera útrap, ktoré Jób znášal, bola obrovská. V tej chvíli však Jób bezvýhradne preukázal svoje každodenné poznanie Boha vo svojom srdci, princípy svojich každodenných činov a svoj postoj k Bohu – to je pravda. Ak by Jób nebol pokúšaný a ak by Boh neuvalil na Jóba skúšky, keď Jób povedal: „Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno“, povedal by si, že Jób je pokrytec. Boh mu daroval veľké bohatstvo, a preto niet divu, že velebil Jahveho meno. Ak by sa Jób pred podstúpením skúšok spýtal: „Vari máme dostať z Božej ruky len to dobré a nie aj to zlé?“, povedal by si, že Jób preháňa a že by sa nezriekol Božieho mena, pretože bol často požehnaný Božou rukou. Povedal by si, že keby naňho Boh zoslal pohromu, určite by sa zriekol Božieho mena. Keď sa však Jób ocitol v situáciách, v ktorých by nikto nechcel byť ani si ich neželal vidieť, v situáciách, ktoré by nikto nechcel zažiť a ktorých by sa všetci báli, v situáciách, na ktoré sa nedokázal dívať ani Boh, Jób si napriek všetkému stále dokázal udržať bezúhonnosť: „Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno,“ a „vari máme dostať z Božej ruky len to dobré a nie aj to zlé?“ Tvárou v tvár Jóbovmu vtedajšiemu správaniu stratí reč každý, kto rád vyslovuje vznešené slová a prednáša slová a učenia. Tí, ktorí chvália Božie meno iba rečami, ale nikdy neprijali Božie skúšky, sú odsúdení bezúhonnosťou, ktorej sa Jób pevne držal, a tí, ktorí nikdy neverili, že človek je schopný pevne sa držať Božej cesty, sú súdení podľa Jóbovho svedectva. Zoči-voči Jóbovmu správaniu počas týchto skúšok a slovám, ktoré vyslovil, sa niektorí ľudia budú cítiť zmätení, niektorí budú cítiť závisť, niektorí budú cítiť pochybnosti a iní sa dokonca budú tváriť nezaujato a nad Jóbovým svedectvom budú ohŕňať nosy, pretože nielenže vidia muky, ktoré postihli Jóba počas skúšok, a čítajú slová, ktoré Jób vyslovil, ale vidia aj ľudskú „slabosť“, ktorú Jób prejavil, keď ho postihli skúšky. Túto „slabosť“ považujú za údajnú nedokonalosť v dokonalosti Jóba, škvrnu na človeku, ktorý bol v Božích očiach dokonalý. To znamená, že sa verí, že tí, ktorí sú dokonalí, sú bezchybní, bez poškvrny alebo chyby, že nemajú žiadne slabosti, nepoznajú bolesť, nikdy sa necítia nešťastní alebo skľúčení, nedržia v sebe nenávisť a navonok neprejavujú žiadne extrémne správanie. V dôsledku toho veľká väčšina ľudí neverí, že bol Jób bol skutočne dokonalý. Ľudia neschvaľujú mnohé aspekty jeho správania počas skúšok. Napríklad keď Jób stratil svoj majetok a deti, nerozplakal sa, ako by si ľudia predstavovali. Jeho „nedostatok slušného slušnosti“ vyvoláva u ľudí dojem, že bol chladný, pretože nevyronil ani slzu a neprejavil náklonnosť k svojej rodine. To je prvotný zlý dojem, ktorý majú ľudia z Jóba. Jeho následné správanie ich mätie ešte viac: „roztrhol svoj plášť“ ľudia interpretovali ako jeho neúctu k Bohu a „oholil si hlavu“ sa chybne považuje za Jóbovo rúhanie a odpor voči Bohu. Okrem Jóbových slov: „Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno“ ľudia nevidia v Jóbovi nič zo spravodlivosti, ktorú Boh vychválil, takže keď hodnotia Jóba, väčšinou nejde o nič iné ako o nepochopenie, nedorozumenie, pochybnosť, odsúdenie a len teoretické schvaľovanie. Nikto z nich nie je schopný skutočne pochopiť a oceniť slová Boha Jahveho o tom, že Jób bol dokonalý a spravodlivý muž, ktorý sa bál Boha a vyhýbal sa zlu.

Na základe vyššie uvedeného dojmu o Jóbovi majú ľudia ďalšie pochybnosti o jeho spravodlivosti, pretože Jóbove činy a jeho správanie zaznamenané v Písme neboli tak ohromujúco dojemné, ako by si ľudia predstavovali. Nielenže nevykonal žiadne veľké skutky, ale vzal do rúk aj črep, aby sa ním škrabal, kým sedel v popole. Tento čin tiež ľudí udivuje a vyvoláva v nich pochybnosti o Jóbovej spravodlivosti – dokonca ju popierajú –, pretože kým sa škrabal, nemodlil sa ani nedával Bohu sľuby; navyše nebolo vidieť, že roní slzy bolesti. Teraz ľudia vidia len Jóbovu slabosť a nič iné, a tak, aj keď počujú Jóba hovoriť: „Vari máme dostať z Božej ruky len to dobré a nie aj to zlé?“, ani to s nimi nepohne alebo sú nerozhodní a stále nedokážu rozlíšiť spravodlivosť Jóba od jeho slov. Základný dojem, ktorý Jób zanecháva v ľuďoch, keď podstupuje muky uprostred skúšok, je, že nebol ani pokorný, ani arogantný. Ľudia nevidia príbeh za jeho správaním, ktorý sa odohrával v hĺbke jeho srdca, ani nevidia strach z Boha v jeho srdci alebo jeho dodržiavanie princípu cesty vyhýbania sa zlu. Pre jeho rozvahu si ľudia myslia, že jeho dokonalosť a spravodlivosť boli len prázdnymi slovami, že jeho strach z Boha bol len fámou; „slabosť“, ktorú prejavil navonok, v nich, naopak, zanecháva hlboký dojem, dáva im „novú perspektívu“, a dokonca aj „nové pochopenie“ človeka, ktorého Boh definuje ako dokonalého a spravodlivého. Takáto „nová perspektíva“ a „nové pochopenie“ sa potvrdili, keď Jób otvoril ústa a preklial deň, keď sa narodil.

Hoci miera múk, ktorými trpel, je pre každého človeka nepredstaviteľná a nepochopiteľná, nevyslovil ani slovko rúhania, len zmiernil bolesť svojho tela vlastnými prostriedkami. Ako je zaznamenané v Písme, povedal: „Nech zanikne deň, v ktorom som sa narodil, a noc, v ktorej bolo povedané: ‚Počal sa človek.‘“ (Jób 3, 3) Možno, že nikto nikdy nepovažoval tieto slová za dôležité, a možno existujú ľudia, ktorí im venovali pozornosť. Znamenajú podľa vás, že Jób odporoval Bohu? Predstavujú ponosu na Boha? Viem, že mnohí z vás majú určité názory na tieto Jóbove slová a veria, že ak bol Jób dokonalý a spravodlivý, nemal prejaviť žiadnu slabosť či ľútosť a mal namiesto toho pozitívne čeliť každému útoku satana, ba dokonca sa usmievať tvárou v tvár satanovým pokúšaniam. Nemal prejaviť čo i len najmenšiu reakciu na žiadne muky, ktoré na jeho telo privolal satan, ani nemal ukázať žiadne z emócií vo svojom srdci. Mal dokonca požiadať Boha, aby tieto skúšky ešte viac pritvrdil. Toto by mal preukázať a vlastniť niekto, kto je neochvejný a kto sa skutočne bojí Boha a vyhýba sa zlu. Uprostred týchto nesmiernych múk Jób len preklial deň svojho narodenia. Nesťažoval sa na Boha, a už vôbec nemal v úmysle Bohu odporovať. Oveľa ľahšie sa to povie, než urobí, pretože od dávnych čias až dodnes nikto nikdy nezažil takéto pokúšania ani netrpel tým, čo postihlo Jóba. Prečo teda nikto nikdy nebol vystavený rovnakému pokúšaniu ako Jób? Je to preto, lebo – ako to vidí Boh – nikto nie je schopný niesť takú zodpovednosť alebo poverenie, nikto by nedokázal vykonať to, čo vykonal Jób, a nikto by navyše nedokázal – okrem prekliatia dňa svojho narodenia – nezrieknuť sa Božieho mena a ďalej žehnať meno Boha Jahveho, ako to urobil Jób, keď ho postihli také veľké muky. Bol by niekto toho schopný? Keď to povieme o Jóbovi, chválime jeho správanie? Bol to spravodlivý muž, schopný vydať takéto svedectvo o Bohu a prinútiť satana utiecť s hlavou v dlaniach, takže už nikdy neprišiel pred Boha, aby ho obvinil – tak čo je zlé na tom, že ho chválime? Je možné, že máte vyššie nároky ako Boh? Bolo by možné, že by ste konali ešte lepšie ako Jób, keď by vás postihli skúšky? Boh vychválil Jóba – aké námietky by ste mohli mať?

Jób prekľaje deň svojho narodenia, pretože nechce, aby Boh pre neho trpel

Často hovorím, že Boh nahliada do ľudských sŕdc, zatiaľ čo ľudia sa pozerajú na svoj vonkajšok. Pretože Boh pozerá do ľudských sŕdc, rozumie ich podstate, zatiaľ čo ľudia definujú podstatu iných ľudí na základe ich vzhľadu. Keď Jób otvoril ústa a preklial deň svojho narodenia, tento čin ohromil všetky duchovné postavy vrátane troch Jóbových priateľov. Človek vzišiel z Boha a mal by byť vďačný za život a telo, ako aj za deň svojho narodenia, ktorý mu Boh daroval, a nemal by ich preklínať. To je niečo, čo bežní ľudia dokážu pochopiť a poňať. Pre každého, kto nasleduje Boha, je toto chápanie posvätné a neporušiteľné a je to pravda, ktorú nikdy nemožno zmeniť. Jób však porušil pravidlá: preklial deň svojho narodenia. Ide o čin, ktorý obyčajní ľudia považujú za prekročenie zakázanej hranice. Jób nielenže nemá nárok na pochopenie a súcit ľudí, ale nemá ani nárok na Božie odpustenie. Zároveň ešte viac ľudí pochybuje o Jóbovej spravodlivosti, pretože sa zdalo, že vďaka Božej priazni sa Jób stal sebeckým – stal sa takým bezočivým a bezohľadným, že nielenže nepoďakoval Bohu za požehnanie a starostlivosť počas života, ale zatratil deň svojho narodenia do záhuby. Čo to je, ak nie odpor voči Bohu? Takéto povrchnosti poskytujú ľuďom dôkaz, aby tento Jóbov čin odsúdili, ale kto môže vedieť, čo si Jób vtedy skutočne myslel? Kto môže poznať dôvod, prečo Jób konal týmto spôsobom? Iba Boh a Jób poznajú vnútorný príbeh a dôvody.

Keď satan natiahol ruku, aby zasiahol Jóbove kosti, Jób padol do jeho pazúrov bez možnosti úniku a bez sily vzdorovať. Jeho telo a duša trpeli obrovskou bolesťou a táto bolesť ho prinútila, aby si v hĺbke uvedomil bezvýznamnosť, krehkosť a bezmocnosť človeka žijúceho v tele. Zároveň získal hlboké uznanie a pochopenie toho, prečo Boh chce zaopatriť ľudstvo a starať sa oň. V satanových pazúroch si Jób uvedomil, že človek, ktorý je z mäsa a kostí, je v skutočnosti bezmocný a slabý. Keď padol na kolená a modlil sa k Bohu, cítil, akoby si Boh zakryl tvár a skryl sa, keďže ho úplne vydal do rúk satana. Boh nad ním zároveň nariekal a navyše bol kvôli nemu zarmútený; Boh bol zasiahnutý jeho bolesťou a zranený jeho ranami… Jób cítil Božiu bolesť, ako aj to, aké neznesiteľné to pre Boha bolo… Nechcel Boha ešte viac zarmútiť ani nechcel, aby nad ním Boh plakal, a už vôbec nechcel vidieť, ako Boh pre neho trpí. V tej chvíli sa Jób chcel len zbaviť svojho tela, aby už viac nemusel znášať bolesť, ktorú mu toto telo spôsobovalo, pretože potom by sa už Boh nemusel trápiť jeho bolesťou – no nemohol, a preto musel znášať nielen bolesť tela, ale aj muky z toho, že nechcel Boha znepokojovať. Tieto dve bolesti – jedna z tela a druhá z ducha – spôsobili Jóbovi srdcervúce, mučivé utrpenie a dali mu pocítiť, ako môžu obmedzenia človeka, ktorý je z mäsa a kostí, spôsobiť zúfalstvo a bezmocnosť. Za týchto okolností sa jeho túžba po Bohu ešte znásobila a jeho odpor k satanovi sa zintenzívnil. Jób by bol vtedy radšej, keby sa nikdy nenarodil do ľudského sveta, radšej by nejestvoval, než by videl Boha roniť slzy alebo cítiť kvôli nemu bolesť. Začal hlboko nenávidieť svoje telo, bol chorý a unavený zo seba samého, zo dňa, keď sa narodil, a dokonca zo všetkého, čo s ním bolo spojené. Nechcel, aby sa viac spomínal deň jeho narodenia alebo čokoľvek, čo s ním súviselo, a tak otvoril ústa a preklial deň, keď sa narodil: „Nech zanikne deň, v ktorom som sa narodil, a noc, v ktorej bolo povedané: ‚Počal sa človek.‘ Nech je ten deň tmou, nech sa naň Boh nepozerá zhora a nech naň nesvieti svetlo.“ (Jób 3, 3-4) Jóbove slová nesú v sebe jeho odpor k sebe samému: „Nech zanikne deň, v ktorom som sa narodil, a noc, v ktorej bolo povedané: ‚Počal sa človek.‘“ A rovnako cítil voči sebe vinu a pocit zaviazanosti za to, že Bohu spôsobil bolesť: „Nech je ten deň tmou, nech sa naň Boh nepozerá zhora a nech naň nesvieti svetlo.“ Tieto dve pasáže sú konečným vyjadrením toho, ako sa Jób vtedy cítil, a všetkým naplno dokazujú jeho dokonalosť a spravodlivosť. Zároveň, tak ako si Jób prial, sa jeho viera a poslušnosť voči Bohu, ako aj jeho strach pred Bohom, skutočne povzniesli. Samozrejme, toto povznesenie je presne ten účinok, ktorý Boh očakával.

Jób porazí satana a v Božích očiach sa stane pravým človekom

Keď Jób prvýkrát podstúpil svoje skúšky, bol zbavený všetkého majetku a detí, ale nepadol ani nepovedal nič, čím by sa prehrešil proti Bohu. Prekonal satanove pokúšania, svoj hmotný majetok, potomstvo i skúšku straty celého svetského majetku, čo znamená, že dokázal poslúchať Boha, keď Mu odňal veci, a bol tiež schopný vzdať Bohu vďaku a chválu za to, čo urobil. Také bolo Jóbovo správanie počas satanovho prvého pokúšania a také bolo aj jeho svedectvo počas prvej Božej skúšky. V druhej skúške satan vystrel ruku, aby zasiahol Jóba, a hoci Jób nikdy predtým nezažil väčšiu bolesť, jeho svedectvo stačilo na to, aby ľudia zostali ohromení. Použil svoju statočnosť, presvedčenie a poslušnosť voči Bohu, ako aj svoj strach pred Bohom, aby opäť porazil satana, a Boh jeho správanie a svedectvo opäť schválil a podporil. Počas tohto pokúšania využil Jób svoje skutočné správanie na to, aby pred satanom vyhlásil, že bolesť tela nemôže zmeniť jeho vieru a poslušnosť Bohu ani ho zbaviť oddanosti Bohu a bohabojného srdca. Nezriekol sa Boha ani sa nevzdal vlastnej dokonalosti a spravodlivosti len preto, lebo čelil smrti. Jóbovo odhodlanie urobilo zo satana zbabelca, satan sa pred jeho vierou chvel od strachu a intenzita, s akou Jób bojoval proti satanovi v boji na život a na smrť, vyvolala v satanovi hlbokú nenávisť a odpor. Jóbova dokonalosť a spravodlivosť spôsobila, že satan mu už nemohol urobiť nič viac, preto na neho prestal útočiť a vzdal sa svojich obvinení proti Jóbovi, ktoré vzniesol pred Bohom Jahvem. Znamenalo to, že Jób premohol svet, premohol telo, premohol satana a premohol smrť. Úplne a absolútne patril Bohu. Počas týchto dvoch skúšok stál Jób pevne vo svojom svedectve, skutočne žil svoju dokonalosť a spravodlivosť a rozšíril rozsah svojich živých princípov strachu pred Bohom a vyhýbania sa zlu. Po prekonaní týchto dvoch skúšok sa v Jóbovi zrodila bohatšia skúsenosť a táto skúsenosť ho urobila zrelším, ostrieľanejším, silnejším a presvedčenejším. Jób vďaka nim nadobudol väčšiu istotu o spravodlivosti a hodnote bezúhonnosti, ktorých sa pevne držal. Skúška Boha Jahveho spôsobila, že Jób získal hlboké porozumenie a zmysel pre Božiu starostlivosť o človeka a umožnila mu pocítiť vzácnosť Božej lásky – vtedy sa k jeho strachu pred Bohom pridala aj úcta a láska k Bohu. Skúšky Boha Jahveho nielenže Jóba od Neho neodcudzili, ale priviedli jeho srdce bližšie k Bohu. Keď telesná bolesť, ktorú Jób znášal, dosiahla vrchol, obava, ktorú cítil od Boha Jahveho, mu nedala inú možnosť, než prekliať deň svojho narodenia. Takéto správanie nebolo vopred naplánované, ale bolo prirodzeným prejavom úcty a lásky k Bohu zvnútra jeho srdca. Bolo to prirodzené zjavenie, ktoré vyplynulo z jeho úcty a lásky k Bohu. To znamená, že keďže sa nenávidel, nebol ochotný a nedokázal vystáť Božie trápenie, jeho ohľaduplnosť a láska dospeli až k nezištnosti. Vtedy Jób pozdvihol svoj dlhotrvajúci obdiv k Bohu, túžbu po Bohu a oddanosť voči Nemu na úroveň úcty a lásky. Zároveň pozdvihol svoju vieru, poslušnosť Bohu a strach pred Bohom na úroveň úcty a lásky. Nedovolil si urobiť nič, čo by ublížilo Bohu, nedovolil si žiadne správanie, ktoré by Boha zranilo, a nedovolil si privodiť Bohu žiadny žiaľ, ľútosť či dokonca nešťastie pre svoje vlastné dôvody. Hoci bol Jób v Božích očiach stále tým istým Jóbom ako predtým, jeho viera, poslušnosť a strach pred Bohom priniesli Bohu úplné uspokojenie a potešenie. Vtedy Jób dosiahol dokonalosť, ktorú od neho Boh očakával; stal sa niekým skutočne hodným toho, aby ho v Božích očiach nazývali dokonalým a spravodlivým. Jeho spravodlivé skutky mu umožnili premôcť satana a stáť pevne vo svojom svedectve o Bohu. Tak aj jeho spravodlivé skutky ho urobili dokonalým a umožnili, aby sa pozdvihla hodnota jeho života a vynikla viac než kedykoľvek predtým, a tiež sa stal prvým človekom, ktorého satan už viac nenapádal a nepokúšal. Pretože Jób bol spravodlivý, satan ho obvinil a pokúšal. Pretože Jób bol spravodlivý, bol vydaný satanovi. A pretože Jób bol spravodlivý, premohol a porazil satana a stál pevne vo svojom svedectve. Stal sa prvým človekom, ktorý už nikdy nebol vydaný satanovi, skutočne prišiel pred Boží trón a žil vo svetle, pod Božím požehnaním bez satanovho špehovania a pustošenia… V Božích očiach sa stal pravým človekom a bol oslobodený…

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II