Tak ako milióny nasledovníkov Pána Ježiša Krista, aj my sa riadime zákonmi a prikázaniami Biblie, užívame si bohatstvo milosti Pána Ježiša Krista, stretávame sa, modlíme sa, velebíme a slúžime v mene Pána Ježiša Krista – a to všetko robíme pod Jeho záštitou a ochranou. Často sme slabí, no často sme aj silní. Veríme, že všetky naše činy sú v súlade s učením Pána. Samozrejme tiež veríme, že ideme cestou plnenia vôle nebeského Otca. Túžime po návrate Pána Ježiša, po Jeho veľkolepom zostúpení, po ukončení nášho pozemského života, zjavení kráľovstva a po všetkom, ako predpovedá kniha Zjavenia: Pán prichádza, privedie pohromu, odmení dobrých a potrestá podlých a stretne sa v oblakoch so všetkými, ktorí Ho nasledujú a vítajú Jeho návrat. Keď na to myslíme, premôžu nás emócie a radosť, že sme sa narodili v posledných dňoch a máme to šťastie byť svedkami príchodu Pána. Aj keď nás prenasledovali, za odplatu sme dostali „omnoho väčšiu a večnú váhu slávy“. Aké požehnanie! Táto túžba a Pánova milosť nás vedie k tomu, aby sme sa neustále modlili a usilovnejšie sa stretávali. Možno budúci rok, možno zajtra a možno skôr, než si človek dokáže predstaviť, Pán náhle zostúpi a zjaví sa medzi skupinou ľudí, ktorí na Neho dychtivo a trpezlivo čakajú. Náhlime sa, aby sme boli v popredí, nikto nechce zaostávať, všetci chceme byť v prvej skupine, ktorá uvidí zjavenie Pána, a byť medzi tými, ktorých uchváti. Pre príchod tohto dňa sme obetovali všetko bez ohľadu na cenu. Poniektorí sa vzdali svojej práce, iní opustili svoju rodinu, niektorí sa zriekli manželstva, a dokonca darovali všetky svoje úspory. Aké nezištné skutky oddanosti! Takáto úprimnosť a vernosť určite prekračuje aj svätcov minulých vekov! Keď Pán udeľuje milosť a preukazuje milosrdenstvo tomu, komu chce, veríme, že Jeho oči už dávno uzreli naše skutky oddanosti a rozdávania. Tak sa aj naše úprimné modlitby dostali k Jeho ušiam a veríme, že Pán sa nám za našu oddanosť odvďačí. Navyše, Boh k nám bol milostivý ešte pred stvorením sveta a nikto nemôže vziať požehnania a zasľúbenia, ktoré nám dal. Všetci plánujeme budúcnosť a, samozrejme, našu oddanosť a výdavky použijeme ako protihodnotu alebo kapitál na to, aby sme boli uchvátení a stretli sa s Pánom v nebi. A čo viac, sami seba sme bez najmenšieho zaváhania posadili na trón budúcnosti, aby sme vládli všetkým národom a ľuďom alebo kraľovali ako králi. To všetko berieme ako hotovú vec, teda ako niečo, čo sa dá očakávať.

Pohŕdame všetkými, ktorí odporujú Pánovi Ježišovi. Rútia sa do záhuby. Kto im povedal, aby neverili, že Pán Ježiš je Spasiteľ? Niekedy napodobňujeme Pána Ježiša a súcitíme s ľuďmi tohto sveta, lebo nechápu, a je správne, že sme zhovievaví a odpúšťame im. Všetko, čo robíme, je v súlade so slovami Biblie, pretože všetko, čo nie je, predstavuje odchýlenie sa od pravej viery a kacírstvo. Toto presvedčenie je hlboko zakorenené v mysli každého z nás. Náš Pán sa nachádza v Biblii, a ak sa od nej neodkloníme, neopustíme Pána. Ak dodržíme túto zásadu, dosiahneme spásu. Navzájom sa povzbudzujeme, podporujeme a pri každom stretnutí dúfame, že všetky naše slová i skutky plnia vôľu Pána a On ich prijme. Napriek krutej nehostinnosti nášho prostredia máme srdcia naplnené radosťou. Keď premýšľame o ľahko dosiahnuteľných požehnaniach, existuje niečo, čo nedokážeme odložiť bokom? Je niečo, čoho sa zdráhame vzdať? Toto všetko je samozrejmé a na všetko dohliadajú bdelé Božie oči. My, hŕstka núdznych vytiahnutých z hnoja, sme rovnakí ako všetci obyčajní nasledovníci Pána Ježiša. Snívame o uchvátení, požehnaní a vláde nad všetkými národmi. Božie oči odhalili našu skazenosť a odsúdili naše túžby a chamtivosť. Všetko sa však deje tak normálne a logicky, že nikto z nás nepochybuje o správnosti našich túžob a už vôbec nie o presnosti všetkého, na čom lipneme. Kto pozná Božiu vôľu? Čo je to za cestu, ktorou človek kráča, že ju nevieme nájsť ani prebádať; a ani sa o to nezaujímame. Zaujíma nás len možnosť uchvátenia, požehnania, či získame miesto v kráľovstve nebeskom, vodu rieky života a ovocie stromu života. Nie je to len pre tieto veci, že veríme v Pána a nasledujeme Ho? Naše hriechy boli odpustené, kajali sme sa, vypili horký kalich vína a na chrbát sme si položili kríž. Kto môže povedať, že Pán neprijme cenu, ktorú sme zaplatili? Kto môže povedať, že sme si nepripravili dostatok oleja? Nechceme byť tými nerozumnými pannami ani jednou z tých, ktoré ostali opustené. Okrem toho sa neprestajne modlíme a prosíme Pána, aby nás ochránil pred podvodmi falošných Kristov, pretože v Biblii stojí: „Ak vám niekto povie: Hľa, tu je Kristus alebo tam je Kristus, neverte tomu. Lebo povstanú falošní Kristovia a falošní proroci a budú ukazovať veľké znamenia a zázraky, takže ak by to bolo možné, zviedli by aj vyvolených.“ (Mt 24, 23-24) Všetci sme si tieto verše Biblie vryli do pamäti. Poznáme ich naspamäť a vnímame ich ako vzácny poklad, ako život a ako poverenie, ktoré rozhoduje o tom, či budeme spasení alebo uchvátení…

Tisíce rokov živí umierajú, berú si so sebou svoje túžby a sny, no nikto naozaj nevie, či odchádzajú do nebeského kráľovstva. Mŕtvi sa vracajú, pričom zabudli na všetky tie príbehy, ktoré sa kedysi stali, a naďalej nasledujú učenie a cesty svojich predkov. A takto, ako plynú roky a dni, nikto nevie, či náš Pán Ježiš, náš Boh, skutočne prijíma všetko, čo robíme. Môžeme len očakávať výsledok a uvažovať o všetkom, čo sa stane. Boh však po celý čas mlčí, nikdy sa nám nezjavil, nikdy k nám neprehovoril. A tak, riadiac sa Bibliou a podľa znamení, svojvoľne robíme úsudky o Božej vôli a Jeho povahe. Zvykli sme si na Božie mlčanie. Zvykli sme si merať správnosť a nesprávnosť nášho správania skrze vlastný spôsob myslenia. Zvykli sme si spoliehať sa na naše vedomosti, úsudky a morálnu etiku namiesto požiadaviek, ktoré na nás kladie Boh. Zvykli sme si na užívanie Božej milosti. Zvykli sme si na Božiu pomoc, kedykoľvek ju potrebujeme. Zvykli sme si pre všetko naťahovať ruky k Bohu a prikazovať Mu. Tiež sme si zvykli prispôsobovať sa ustanoveniam, nevenovať pozornosť vedeniu Ducha Svätého, a navyše sme si zvykli na dni, v ktorých sme sami sebe pánmi. Veríme v takého Boha, ktorého sme nikdy nestretli tvárou v tvár. Otázky o Jeho povahe, o tom, čo má a aký je, aký je Jeho obraz, či Ho spoznáme, keď príde, a tak ďalej – žiadna z nich nie je dôležitá. Dôležité je, že je v našich srdciach, že Ho všetci očakávame a že si Ho dokážeme predstaviť. Vážime si našu vieru a ceníme si našu duchovnosť. Na všetky veci hľadíme ako na hnoj a po všetkých veciach šliapeme. Pretože sme veriaci slávneho Pána, bez ohľadu na to, ako dlho a namáhavo putujeme, aké útrapy a nebezpečenstvá nás postihnú, nič nemôže zastaviť naše kroky pri nasledovaní Pána. „Čistá rieka vody života, priezračná ako krištáľ, vytekala z Božieho a Baránkovho trónu. Po oboch brehoch rieky stál strom života, ktorý rodil dvanásť druhov ovocia, dával ovocie každý mesiac a lístím stromu uzdravoval národy. A neuvalí sa žiadna kliatba, ale bude v ňom Boží a Baránkov trón a Jeho služobníci Mu budú slúžiť. Uvidia Jeho tvár a na ich čelách bude vyryté Jeho meno. A nebude tam noc, nebudú potrebovať ani lampu, ani svetlo slnka, lebo Pán Boh ich osvieti a budú kraľovať na veky vekov.“ (Zj 22, 1-5) Zakaždým, keď spievame tieto slová, naše srdcia prekypujú nekonečnou radosťou a uspokojením a z očí nám tečú slzy. Vďaka Pánovi, že si nás vyvolil, vďaka Mu za Jeho milosť. Dal nám v tomto živote stonásobne viac a má pre nás večný život v nadchádzajúcom svete. Keby teraz od nás žiadal smrť, zomreli by sme bez najmenšej ponosy. Ó, Pane! Prosím, príď čím skôr! Tak zúfalo po Tebe túžime a všetkého sme sa pre Teba vzdali, tak neotáľaj už ani minútu či sekundu.

Boh mlčí a nikdy sa nám nezjavil, ale Jeho dielo sa nikdy nezastavilo. Sleduje celú zem, má kontrolu nad všetkými vecami, je svedkom každého slova a ľudského činu. Riadi svoje dielo presnými krokmi a podľa svojho plánu, v tichosti a bez dramatických prejavov, no Jeho kroky napredujú, jeden po druhom, stále bližšie k ľudstvu. Jeho sudcovská stolica sa pohybuje vo vesmíre rýchlosťou blesku a Jeho trón zostupuje uprostred nás. Aká majestátna scéna to je, aký impozantný a slávnostný obraz! Duch prichádza medzi nás ako holubica a revúci lev. On je múdrosť, spravodlivosť a majestát a prichádza medzi nás v tajnosti. Má autoritu a prekypuje láskou a milosrdenstvom. Nikto nevie o Jeho príchode, nikto Jeho príchod nevíta, a čo viac, nikto nevie, čo všetko zamýšľa urobiť. Ľudský život plynie ako predtým, srdce je nemenné a dni plynú ako obvykle. Boh žije medzi nami, je človekom ako ostatní ľudia, ako jeden z najnevýznamnejších nasledovníkov a obyčajný veriaci. Má svoje vlastné snahy, vlastné ciele, ba čo viac, má božskú prirodzenosť, akú obyčajní ľudia nemajú. Nikto si nevšimol Jeho božskosť ani nespoznal rozdiel medzi Jeho podstatou a podstatou človeka. Žijeme spolu s Ním, slobodne a nebojácne, pretože je v našich očiach len bezvýznamným veriacim. Sleduje každý náš pohyb a všetky naše myšlienky a nápady sú pred Ním odhalené. Nikoho nezaujíma Jeho existencia, nikto si nič nepredstavuje o Jeho funkcii, a čo viac, nikto nemá ani najmenšie podozrenie o Jeho identite. Len naďalej pokračujeme v našom úsilí, akoby s nami nemal nič spoločné…

Duch Svätý náhodne vysloví „skrze“ Neho pasáže slov, a hoci sa nám to zdá veľmi nečakané, prijmeme tento výrok za Boží hlas a ochotne ho uznávame. Nezáleží totiž na tom, kto tieto slová vyslovuje. Pokiaľ pochádzajú od Ducha Svätého, mali by sme ich prijať a nepopierať. Ďalší výrok môže prísť skrze mňa, teba alebo niekoho iného. Nech je to ktokoľvek, všetko je Božia milosť. Bez ohľadu na to, kto to je, nesmieme túto osobu uctievať, pretože ona nemôže byť Bohom, ani by sme si za žiadnych okolností nevybrali za Boha takého obyčajného človeka. Náš Boh je veľmi veľký a vznešený. Ako by mohol taký bezvýznamný človek stáť na Jeho mieste? Navyše očakávame, že Boh príde a vezme nás späť do nebeského kráľovstva, tak ako by niekto taký bezvýznamný mohol zastávať takú dôležitú a náročnú úlohu? Ak sa Pán opäť vráti, musí sa vrátiť na bielom oblaku, aby Ho videli všetky zástupy. To bude sláva! Ako je možné, že sa tajne ukrýva medzi skupinou obyčajných ľudí?

A predsa je to práve tento obyčajný človek, skrytý medzi ľuďmi, ktorý koná nové dielo našej spásy. Neponúka nám žiadne vysvetlenia ani nám neprezradí dôvod svojej návštevy, len jednoducho vykonáva svoje dielo presnými krokmi a podľa svojho plánu. Jeho slová a výroky sú čoraz častejšie. Od útechy, nabádania, pripomínania a varovania až po výčitky a disciplinovanie. Od mierneho a jemného tónu až po prudké a majestátne slová – týmto všetkým udeľuje človeku milosrdenstvo a vzbudzuje v ňom obavy. Všetko, čo hovorí, zasahuje tajomstvá ukryté hlboko v našom vnútri. Jeho slová nás bodajú do srdca, pália nás na duši a napĺňajú nás neznesiteľnou hanbou, že ani nevieme, kam sa máme ukryť. Začíname sa pýtať, či nás Boh v srdci tejto osoby skutočne miluje a čo presne má za lubom. Je možné, že budeme uchvátení, až keď znesieme tieto utrpenia? V hlave nám skrsne myšlienka… o našom konečnom osude a budúcom údele. Tak ako predtým, ani teraz nikto z nás neverí, že Boh už prijal telo, aby žil medzi nami. Aj keď nás tak dlho sprevádzal a povedal nám toľko slov tvárou v tvár, stále nie sme ochotní prijať takého obyčajného človeka za Boha našej budúcnosti a už vôbec nie sme ochotní zveriť kontrolu nad našou budúcnosťou a naším osudom tejto bezvýznamnej osobe. Z Neho sa nám dostáva nekonečný prísun živej vody a skrze Neho žijeme zoči-voči Bohu. No my sme vďační len za milosť Pána Ježiša v nebi a nikdy sme nevenovali pozornosť pocitom tohto obyčajného človeka obdareného božskou prirodzenosťou. Tak ako predtým, i naďalej koná svoje dielo pokorne ukrytý v tele a prejavuje svoje najvnútornejšie srdce, akoby necítil, že Ho ľudstvo odmieta, akoby večne odpúšťal detinskosť a nevedomosť človeka a navždy toleroval neúctivý postoj človeka.

Bez nášho vedomia nás tento bezvýznamný človek vedie k jednému kroku Božieho diela za druhým. Podrobujeme sa nevyčísliteľným skúškam, znášame nespočetné karhania a sme skúšaní smrťou. Dozvedáme sa o Božej spravodlivej a majestátnej povahe, tešíme sa aj z Jeho lásky a milosrdenstva, uvedomujeme si veľkú Božiu moc a múdrosť, sme svedkami Božej miloty a vidíme Božiu dychtivú túžbu spasiť človeka. V slovách tohto obyčajného človeka spoznávame povahu a podstatu Boha, pochopíme Božiu vôľu, spoznáme prirodzenosť-podstatu človeka a vidíme cestu k spáse a dokonalosti. Jeho slová nás nútia „zomrieť“ a „znovu sa narodiť“. Jeho slová nám prinášajú útechu, ale aj pocit viny a zaviazanosti. Jeho slová nám prinášajú radosť a pokoj, ale aj nekonečnú bolesť. Niekedy sme v Jeho rukách ako baránky určené na porážku. Niekedy sme ako zrenica Jeho oka a tešíme sa z Jeho nežnej lásky. Inokedy sme ako Jeho nepriateľ a pod Jeho pohľadom nás Jeho hnev premieňa na popol. Sme ľudská rasa, ktorú zachránil, sme červy v Jeho očiach a sme stratené baránky, ktoré vo dne v noci hľadá. Je k nám milosrdný, pohŕda nami, pozdvihuje nás, utešuje nás a nabáda, vedie nás, osvecuje, karhá a disciplinuje nás, dokonca nás aj preklína. Dňom i nocou sa o nás strachuje, chráni a stará sa o nás, vo dne i v noci, nikdy nás neopúšťa, ale prelieva za nás krv svojho srdca a zaplatí za nás akúkoľvek cenu. Vo výrokoch tohto malého a obyčajného tela z mäsa a kostí sme sa tešili celistvosti Boha a videli konečný osud, ktorý nám daroval. Márnivosť však neustále vzbudzuje v našom srdci súženie a my stále nie sme ochotní prijať takého človeka za svojho Boha. Hoci nám dal toľko manny, toľko radosti, nič z toho nemôže zaujať Pánovo miesto v našom srdci. Výnimočnú totožnosť a postavenie tejto osoby si vážime len s veľkou neochotou. Pokiaľ neotvorí ústa a nepožiada nás, aby sme uznali, že On je Boh, nikdy Ho sami od seba neuznáme za Boha, ktorý čoskoro príde, a pritom už medzi nami pôsobí tak dlho.

Boh pokračuje vo svojich výrokoch, používa rôzne metódy a prístupy, aby nás nabádal, čo máme robiť, a zároveň vyjadruje hlas svojho srdca. Jeho slová nesú životnú silu, ukazujú nám cestu, po ktorej máme kráčať, a umožňujú nám pochopiť pravdu. Jeho slová nás priťahujú, začíname sa zameriavať na tón a spôsob Jeho reči a podvedome sa zaujímame o najhlbšie pocity tejto všednej osoby. Prelieva krv svojho srdca, keď koná v našom mene, pre nás nespí a stráca chuť do jedla, plače za nás, vzdychá, stoná za nás v chorobe, trpí poníženie kvôli nášmu konečnému osudu a spáse a Jeho srdce plače a krváca pre našu otupenosť a vzdor. Tento spôsob bytia nie je vlastný žiadnemu bežnému človeku a nemôže ho mať ani dosiahnuť žiadna skazená ľudská bytosť. Je zhovievavejší a trpezlivejší ako hocijaký bežný človek a žiadna stvorená bytosť nie je obdarená takou láskou ako On. Jedine On dokáže spoznať všetky naše myšlienky, tak jasne a dokonale pochopiť našu prirodzenosť a podstatu či odsúdiť vzdor a skazenosť ľudstva alebo k nám hovoriť a pôsobiť na nás takto v mene Boha na nebesiach. Nikto okrem Neho nie je obdarený Božou autoritou, múdrosťou a dôstojnosťou. Božia povaha a všetko, čo Boh má a čím je, sa ako celok rodí v Ňom. Nikto okrem Neho nám nedokáže ukázať cestu a priniesť svetlo. Nikto okrem Neho neodhalí tajomstvá, ktoré Boh neodkryl od stvorenia až dodnes. Nikto okrem Neho nás nemôže spasiť zo satanovho područia a z našej vlastnej skazenej povahy. Zastupuje Boha. Vyjadruje najvnútornejšie Božie srdce, Božie nabádania a Božie slová súdenia voči celému ľudstvu. Nastolil nový vek, novú éru a priniesol nové nebo, novú zem a nové dielo. Dal nám nádej, ukončil naše hmlisté životy a celému nášmu bytiu ukázal v plnom svetle cestu k spáse. Podmanil si celé naše bytie a získal si naše srdcia. Od tejto chvíle naše mysle prišli k vedomiu a naše duše zdanlivo ožili. Táto obyčajná, bezvýznamná osoba, ktorá žije medzi nami a my ju už dlho odmietame – nie je to Pán Ježiš, ktorý je vždy v našich myšlienkach, či už bdieme, alebo snívame, a po ktorom vo dne i v noci túžime? Je to On! Je to skutočne On! On je náš Boh! On je pravda, cesta a život! Umožnil nám znovu žiť a uvidieť svetlo a vďaka Nemu naše srdce prestalo blúdiť. Vrátili sme sa do Božieho domu, pred Jeho trón, stojíme pred Ním tvárou v tvár, uvideli sme Jeho tvár a cestu, ktorá leží pred nami. Tentoraz si celkom podmanil naše srdcia. Nepochybujeme viac o tom, kým je, nestaviame sa proti Jeho dielu a Jeho slovu a padáme pred Ním na kolená. Chceme nasledovať Jeho stopy po zvyšok nášho života, aby nás zdokonalil, a odplatíme Mu Jeho milosť a lásku. Budeme poslúchať Jeho ovládanie a usporiadanie a spolupracovať na Jeho diele. Urobíme všetko, čo je v našich silách, aby sme dokončili to, čo nám zveril.

Byť podmanený Bohom je ako súťaž v bojových umeniach.

Každé Božie slovo zasiahne jedno z našich smrteľných bodov, zanechá na nás rany a naplní nás hrôzou. Odhalí naše predstavy, myšlienky a skazenú povahu. Počnúc každým našim slovom a skutkom až po každú myšlienku a nápad, sa naša prirodzenosť-podstata odhalí v Jeho slovách. Vyvoláva to v nás strach a chvenie a my nemáme kam ukryť svoju hanbu. Jednému po druhom nám hovorí o všetkých našich činoch, cieľoch a úmysloch, dokonca aj o skazenej povahe, ktorú sme my sami nikdy neobjavili. Dokazuje, že nás odhalil vo všetkých našich úbohých nedokonalostiach, ba čo viac, že nad nami úplne zvíťazil. Súdi nás za to, že sa Mu protivíme, napomína nás za to, že sa Mu rúhame a odsudzujeme Ho, a dáva nám pocítiť, že v Jeho očiach nemáme ani jednu spásonosnú vlastnosť a že sme živý satan. Naše nádeje sú zmarené. Neodvažujeme sa viac klásť Mu nezmyselné požiadavky ani dávať akékoľvek návrhy, a dokonca aj naše sny sa zo dňa na deň rozplynú. Túto skutočnosť si nikto z nás nedokáže predstaviť ani prijať. V sekunde strácame vnútornú rovnováhu a nevieme, ako pokračovať na ceste, ktorá leží pred nami, alebo ako pokračovať v našich presvedčeniach. Zdá sa, akoby sa naša viera vrátila na začiatok a akoby sme Pána Ježiša nikdy nestretli ani nespoznali. Všetko okolo nás sa napĺňa zmätkom a my nerozhodne váhame. Sme zdesení, sklamaní a hlboko v srdci ukrývame nepotlačiteľný hnev a hanbu. Snažíme sa to odľahčiť, nájsť východisko, a naďalej čakáme na nášho Spasiteľa Ježiša, aby sme Mu mohli vyliať naše srdcia. Hoci niekedy navonok pôsobíme vyrovnane – ani povýšene, ani pokorne –, naše srdce je sužované pocitmi straty, aké sme nikdy predtým necítili. Aj keď niekedy pôsobíme nezvyčajne pokojne, naša myseľ sa zmieta v mukách ako búrlivé more. Boží súd a napomínanie nám zobrali všetky naše nádeje a sny, ukončili naše výstredné túžby, a preto nie sme ochotní uveriť, že On je náš Spasiteľ, ktorý nás môže zachrániť. Jeho súd a napomínanie vytvorili medzi nami a Ním takú hlbokú priepasť, že ju nikto nechce prekročiť. Pre Jeho súd a napomínanie naše životy po prvýkrát utrpeli veľmi veľkú porážku, veľmi veľké poníženie. Jeho súd a napomínanie nás prinútili skutočne uznať Božiu dôstojnosť a neprijateľnosť ľudských urážok, v porovnaní s tým, akí sme nízki a špinaví. Po prvýkrát sme si uvedomili, akí sme namyslení a okázalí a že človek nikdy nebude rovný Bohu ani nedosiahne Jeho úroveň. Skrze Boží súd a napomínanie už viac netúžime žiť v takej skazenosti, chceme sa čo najskôr zbaviť tejto prirodzenosti-podstaty a prestať sa k Nemu správať ohavne a odporne. Sme šťastní z Jeho súdu a napomínania a poslúchame Jeho slová, už sa viac nebúrime proti Jeho ovládaniu a usporiadaniu. Jeho súd a napomínanie v nás znovu vyvolali túžbu prežiť a sme šťastní, že sme Ho prijali za nášho Spasiteľa… Vykročili sme z diela podmanenia, z pekla, z temného údolia smrti… Všemohúci Boh si nás, túto skupinu ľudí, získal! Zvíťazil nad satanom a porazil zástupy svojich nepriateľov!

Sme len taká obyčajná skupina ľudí posadnutých skazenou satanskou povahou. Sme tí, ktorých Boh pred vekmi predurčil, a tí núdzni, ktorých Boh vyviedol z hnoja. Kedysi sme Boha odmietali a odsudzovali, no teraz si nás podmanil. Boh nám dal život a cestu večného života. Nech sme kdekoľvek na zemi a prežívame akékoľvek prenasledovanie a utrpenie, nemožno nás oddeliť od spásy Všemohúceho Boha. On je náš Stvoriteľ a naše jediné vykúpenie!

Božia láska sa šíri ako voda z prameňa a je tu pre teba, pre mňa, pre druhých a pre všetkých, ktorí skutočne hľadajú pravdu a očakávajú Božie zjavenie.

Tak ako slnko strieda mesiac, Božie dielo nikdy neustane a bude pôsobiť na teba, na mňa, na druhých a na všetkých, ktorí nasledujú stopy Boha a prijímajú Jeho súd a napomínanie.

23. marca 2010