Božie riadenie je pre každého človeka čímsi celkom cudzím, pretože ľudia sa nazdávajú, že Jeho riadenie s nimi nemá nič spoločné. Ľudia si myslia, že Božie riadenie je len Jeho dielom a týka sa iba Jeho – a tak ľudstvo zostáva ľahostajné voči Jeho riadeniu. Spása človeka sa takto stáva čímsi hmlistým a nejasným, prázdnymi rečami. Hoci ľudstvo slúži Bohu, aby bolo spasené a dosiahlo úžasný konečný osud, nezaujíma sa o to, ako Boh koná svoje dielo. Ľudstvo nezaujíma, čo Boh plánuje, ľahostajná mu je aj jeho vlastná úloha, ktorú musí zohrať, aby bolo spasené. To je vskutku tragické. Spásu ľudstva nemožno oddeliť od Božieho riadenia ani od Jeho plánu. Napriek tomu ľudia nazerajú na Božie riadenie ľahkovážne, a tak sa od Neho neustále vzďaľujú. Preto pribúda tých, ktorí si vôbec neuvedomujú záležitosti úzko súvisiace so spásou – čo je to stvorenie, čo je viera v Boha, ako uctievať Boha a tak ďalej –, aby sa pripojili k Jeho služobníkom. Preto teraz musíme hovoriť o Božom riadení, aby každý Jeho služobník plne porozumel, čo to znamená slúžiť Mu a veriť v Neho. Ak to urobíme, každému to pomôže správnejšie si zvoliť cestu, ktorou by mal kráčať, namiesto toho, aby Bohu slúžil len preto, aby od Neho získal požehnania alebo sa vyhol nešťastiam, alebo vynikol medzi ostatnými.

Božie riadenie je hlboké, a predsa sa nevymyká ľudskému chápaniu. Je to preto, že celé Božie dielo súvisí s Jeho riadením a úsilím zachrániť ľudstvo, a týka sa života, žitia a konečného osudu ľudstva. Možno povedať, že Božie skutky konané medzi ľuďmi a na ľuďoch sú veľmi praktické a zmysluplné. Ľudia ich dokážu vidieť a zažiť, nie sú vôbec abstraktné. Ak všetko, čo Boh koná, je pre ľudí neprijateľné, tak aký zmysel má Jeho dielo? A ako dokáže také riadenie viesť k spáse ľudstva? Mnohí z tých, čo slúžia Bohu, sa zaujímajú len o získanie požehnania a odvrátenie nešťastia. Keď príde reč na Božie dielo a Božie riadenie, zmĺknu a strácajú všetok záujem. Myslia si, že porozumenie takým suchopárnym otázkam neprispeje k rastu ich života, ani im neposkytne žiaden iný úžitok. Takže síce počuli o Božom riadení, ale nevenujú mu pozornosť. Neprijímajú ho ako poklad, a už vôbec ho nevnímajú ako súčasť ich života. Služba Bohu slúži u takýchto ľudí len jedinému účelu, a to získavaniu požehnaní. Sú príliš leniví, aby venovali pozornosť čomukoľvek, čo sa priamo netýka tohto účelu. V ich očiach neexistuje legitímnejší účel viery v Boha, než získavanie požehnaní – stojí na tom samotná hodnota ich viery. Ak niečo neprispieva k dosiahnutiu tohto cieľa, ich srdcia voči tomu zostávajú zatvorené. A presne to je prípad väčšiny tých, čo dnes veria v Boha. Ich zámer a úmysel pôsobia legitímne, lebo veria v Boha, a taktiež Bohu venujú svoj čas, oddávajú sa Mu a vykonávajú svoju povinnosť. Vzdávajú sa mladosti, opúšťajú rodiny a kariéry, a dokonca celé roky žijú mimo domova pohltení zhonom. Aby naplnili svoj najvyšší cieľ, menia svoje záujmy, svoj pohľad na život, a dokonca aj smer, ktorým sa ich život uberá; no nedokážu zmeniť zmysel ich viery v Boha. Vytrvalo a bez strachu zo smrti sa naháňajú za vlastnými ideálmi, nehľadiac na to, aká ďaleká je ich cesta, a koľko ťažkostí a prekážok sa na nej nachádza. Aká sila ich ženie, aby sa aj naďalej takto oddávali? Je to ich svedomie? Je to ich veľká a ušľachtilá osobnosť? Je to ich odhodlanie bojovať so silami zla až do úplného konca? Je to ich viera svedčiť o Bohu bez toho, aby žiadali odmenu? Je to ich lojalita, prejavujúca sa ochotou vzdať sa všetkého, aby naplnili Božiu vôľu? Alebo taká je povaha ich zbožnosti – vždy sa zriekať prehnaných osobných požiadaviek? Je to jednoducho zázrak, aby sa niekto, kto nikdy neporozumel Božiemu riadeniu, napriek tomu zriekol toľkého. Nateraz sa nezaoberajme tým, koľko títo ľudia dali. Ich správanie je však hodné rozobrania. Odhliadnuc od prínosov, ktoré sa s týmito ľuďmi tak úzko spájajú, môžu byť aj iné dôvody, prečo by tí, čo nikdy nepochopili Boha, Mu dávali tak veľa? Narážame na doposiaľ nerozpoznaný problém: vzťah človeka k Bohu je len vzťahom očividného vlastného záujmu. Je to vzťah medzi prijímateľom a darcom požehnaní. Jednoducho povedané, je to ako vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom: zamestnanec pracuje len preto, aby od zamestnávateľa dostal odmenu. Vo vzťahu tohto typu niet náklonnosti, je to len obchod. Niet milujúceho ani milovaného, sú to len milodary a milosrdenstvo. Niet pochopenia, je to len potlačené rozhorčenie a klamstvo. Niet žiadnej blízkosti, je to len neprekročiteľná priepasť. Ak to dospelo do tohto bodu, kto to dokáže zvrátiť? A koľko ľudí dokáže skutočne porozumieť, do akej krízy sa dostal tento vzťah? Verím, že keď sa ľudia ponoria do radosti z požehnania, nedokážu si ani predstaviť taký hanebný a nevkusný vzťah s Bohom.

Na ľudskej viere v Boha je najsmutnejšie, že zatiaľ čo Boh koná svoje dielo, ľudia riadia svoje životy, ale nevenujú pozornosť Božiemu riadeniu. Najväčšie zlyhanie ľudstva spočíva v tom, že keď sa snaží podriadiť Bohu a uctievať Ho, vytvára si vlastný ideálny konečný osud a snaží sa zosnovať spôsob, ako získať čo najväčšie požehnanie a dosiahnuť najlepší konečný osud. Koľkí z tých, čo rozumejú, akí sú žalostní, odporní a úbohí, sa dokážu ľahko vzdať svojich ideálov a nádejí? A ktorí sa dokážu zastaviť a prestať uvažovať len o sebe? Boh potrebuje ľudí, ktorí s Ním budú úzko spolupracovať, aby sa Jeho riadenie naplnilo. Potrebuje tých, čo sa Jeho riadeniu podriadia celou svojou mysľou a celým svojím telom. Nepotrebuje ľudí, ktorí k Nemu každý deň naťahujú ruky, aby Ho prosíkali, nieto ešte takých, čo dajú málo a potom čakajú odmenu. Boh opovrhuje tými, ktorí po chabom príspevku zaspia na vavrínoch. Nenávidí týchto chladnokrvných ľudí, ktorí majú odpor k Jeho riadeniu a chcú hovoriť len o ceste do neba a získavaní požehnaní. Ešte väčší odpor prechováva voči tým, ktorí zneužívajú príležitosť poskytnutú dielom, ktoré koná, aby spasil ľudstvo. Je to preto, že títo ľudia sa nikdy nestarali o to, čo sa Boh snaží dosiahnuť a získať skrz svoje riadenie. Zaujíma ich len to, ako využiť príležitosť poskytnutú Božím riadením, aby získali požehnania. Nezaujíma ich Božie srdce, ich pozornosť je pohltená vlastnou budúcnosťou a vlastným osudom. Tí, ktorí cítia odpor k Božiemu riadeniu a nemajú najmenší záujem o to, ako Boh zachraňuje ľudstvo, ani o Jeho vôľu, konajú len to, čo teší ich, a to spôsobom, aký je vzdialený Božiemu riadeniu. Ich správanie Bohu neutkvie v pamäti, ani ho Boh neschvaľuje, a už vôbec Mu nie je priaznivo naklonený.

V ohromnom priestore vesmíru a nebies žije a rozmnožuje sa nespočetne veľa tvorov, dodržujúc cyklický zákon života a jedno nemenné pravidlo. Tí, čo umierajú, berú so sebou príbehy živých, a tí, čo žijú, opakujú tragickú minulosť tých, čo zahynuli. A tak ľudstvo nemôže inak, než sa pýtať: prečo žijeme? A prečo musíme zomrieť? Kto riadi tento svet? A kto stvoril ľudstvo? Stvorila ľudstvo naozaj Matka príroda? Má ľudstvo skutočne moc nad svojím osudom? … Toto sú otázky, ktoré sa ľudstvo neprestajne pýta tisíce rokov. Nanešťastie, čím viac je nimi človek posadnutý, tým väčšmi túži po vede. Veda ponúka chvíľkové uspokojenie a dočasný pôžitok tela, ale nedokáže človeka oslobodiť od samoty, osamelosti a neskrývanej hrôzy a bezmocnosti hlboko v jeho duši. Ľudstvo využíva vedecké poznanie, ktoré dokáže vidieť na vlastné oči a ktorému dokáže porozumieť svojou mysľou, len nato, aby znecitlivilo svoje srdce. Takéto vedecké poznanie však nezabráni ľudstvu objavovať tajomstvá. Človek jednoducho nevie, kto je Vládcom vesmíru a všetkého v ňom, ešte úbohejšie je jeho poznanie o počiatku a budúcnosti ľudstva. Ľudstvo nemá na výber, prosto žije a podlieha tomuto zákonu. Nik tomu neunikne a nik to nezmení, lebo medzi všetkým, čo existuje na Zemi a na nebesiach, je len Jeden od vekov až na veky, Ten, ktorý zvrchovane vládne všetkému. On je Ten, na ktorom nikdy nespočinul zrak človeka, Ten, ktorého ľudstvo nikdy nepoznalo, Ten, v ktorého existenciu ľudstvo nikdy neverilo – i tak je On Tým, kto vdýchol život predkom ľudstva a dal ľudstvu život. On je Ten, kto sa o ľudstvo stará a živí ho, dovoľuje mu, aby vôbec existovalo; a On je Ten, kto viedol ľudstvo až do dnešných čias. Navyše, On a jedine On je Ten, od koho závisí prežitie ľudstva. Zvrchovane vládne každej veci a každému tvorovi vo vesmíre. On riadi štyri ročné obdobia, On privoláva vietor, mráz, sneh a dážď. On prináša ľudstvu slnečné svetlo a ohlasuje noc. Bol to On, kto rozprestrel nebesia aj zem, a dal ľudstvu hory, jazerá a rieky a všetko živé v nich. Jeho skutky sú všadeprítomné, Jeho sila je všadeprítomná, Jeho múdrosť je všadeprítomná, Jeho autorita je všadeprítomná. Každý z týchto zákonov a každé z týchto pravidiel je stelesnením Jeho skutkov, a každé jedno odhaľuje Jeho múdrosť a Jeho autoritu. Kto by sa dokázal vymaniť spod Jeho zvrchovanosti? A kto sa dokáže odlúčiť od Jeho stvorení? Jeho zrak spočíva na všetkom, čo existuje, všetko žije pod Jeho vládou. Jeho skutky a Jeho moc nenechávajú ľudstvu inú možnosť, než priznať skutočnosť, že On skutočne existuje a zvrchovane vládne všetkému. Okrem Neho neexistuje nič, čo by dokázalo riadiť vesmír, nieto ešte donekonečna zaopatrovať ľudstvo. Bez ohľadu na to, či dokážeš rozpoznať Božie skutky, a bez ohľadu na to, či veríš v existenciu Boha, tvoj osud nepochybne určuje Boh, a Boh bude nepochybne vždy zvrchovane vládnuť všetkému. Jeho existencia a vláda nie sú založené na tom, či ich človek rozpozná a pochopí. Jedine On pozná minulosť človeka, jeho prítomnosť a budúcnosť, a jedine On dokáže rozhodnúť o osude ľudstva. Bez ohľadu na to, či túto skutočnosť dokážeš prijať, ľudstvo sa o tom všetkom čoskoro na vlastné oči presvedčí, čo je niečo, čo Boh čoskoro uskutoční. Ľudstvo žije a umiera Bohu na očiach. Človek žije pre Božie riadenie, a keď sa jeho oči poslednýkrát zavrú, i k tomu dôjde pre Božie riadenie. Človek prichádza a odchádza, zas a znova, tam a späť. Všetko je to bez výnimky súčasťou Božej zvrchovanosti a Jeho plánu. Božie riadenie nikdy neustalo; ustavične napreduje. On podnieti ľudstvo, aby si uvedomilo Jeho existenciu, aby dôverovalo Jeho zvrchovanosti, vzhliadlo Jeho skutky a vrátilo sa do Jeho kráľovstva. Toto je Jeho plán, a toto je dielo, ktoré spravuje po tisíce rokov.

Božie riadenie začalo stvorením sveta a človek je stredobodom Jeho diela. Možno skonštatovať, že všetko, čo Boh stvoril, existuje kvôli človeku. Pretože Jeho riadenie trvá tisíce rokov, nie iba minúty alebo sekundy alebo okamihy, či jeden alebo dva roky, musel stvoriť viac vecí potrebných na prežitie ľudstva, ako je Slnko, Mesiac, rôzne živé bytosti, jedlo a priaznivé prostredie. Toto bol začiatok Božieho riadenia.

Potom Boh odovzdal ľudstvo satanovi a človek žil v moci satana, čo postupne viedlo k Božiemu dielu prvého veku: k príbehu Veku zákona… Počas Veku zákona si ľudstvo v priebehu niekoľkých tisícročí zvyklo na vedenie Veku zákona a považovalo ho za samozrejmosť. Človek sa postupne vzdialil Božej starostlivosti. A tak síce dodržiaval zákon, ale taktiež uctieval modly a konal zlé skutky. Ľudia boli bez ochrany Jahveho a len žili svoje životy pred oltárom v chráme. V skutočnosti ich Božie dielo opustilo dávno predtým, a aj keď sa Izraeliti stále držali zákona a hovorili v mene Jahveho, a dokonca hrdo verili, že len oni sú národom Jahveho a vyvolení Jahvem, Božia sláva ich potichu opustila…

Keď Boh koná svoje dielo, vždy potichu opustí jedno miesto a nenápadne začne nové dielo, ktoré koná inde. Ľuďom, ktorí sú otupení, to pripadá neskutočné. Ľudia si vždy vážili to, čo je staré, a buď nahliadali na nové, neznáme veci nepriateľsky, alebo im pripadali protivné. A tak nech Boh koná čokoľvek, od začiatku do úplného konca, človek sa o tom dozvie ako úplne posledný zo všetkých.

Tak, ako to bolo vždy, po diele Jahveho vo Veku zákona Boh začal nové dielo – dielo druhej etapy: nadobudol telo – vtelený do ľudskej podoby strávil desať, dvadsať rokov – a hovoril a konal svoje dielo medzi veriacimi. No bez výnimky nik o tom nevedel, a len hŕstka ľudí uznala, že Pán Ježiš bol Bohom, ktorý sa stal telom, po tom, ako Ho pribili na kríž, a po tom, ako bol vzkriesený. Problematicky sa totiž objavil muž menom Pavol, pre ktorého sa Boh stal úhlavným nepriateľom. Aj po tom, ako Pavol padol na kolená a stal sa apoštolom, nezmenil svoju starú prirodzenosť a naďalej kráčal cestou vedúcou proti Bohu. Počas svojho pôsobenia napísal Pavol množstvo listov; nanešťastie, neskoršie generácie uctievali jeho listy ako Božie slovo, a dokonca ich zahrnuli do Novej zmluvy a zamieňali so slovami, ktoré vyslovil Boh. Od vzniku Písma nenastal väčší škandál! A vari nedošlo k tomuto omylu kvôli ohromnej pochabosti človeka? Ľudia nemali tušenia, že listy alebo duchovné náuky človeka by v záznamoch Božieho diela vo Veku milosti jednoducho nemali napodobňovať dielo a slová Boha. Ale to je vedľajšie, a tak sa vráťme k našej pôvodnej téme. Po ukončení druhej etapy Božieho diela – po ukrižovaní – Boh dokončil svoje dielo záchrany človeka od hriechu (čiže oslobodenia z rúk satana). A tak od tej chvíle stačilo, aby ľudstvo prijalo Pána Ježiša ako Spasiteľa, a jeho hriechy by boli odpustené. Formálne povedané, hriechy človeka prestali byť prekážkou k dosiahnutiu spásy a predstúpeniu pred Boha, a viac nedávali satanovi príležitosť, aby z nich obviňoval ľudstvo. Je to preto, lebo sám Boh vykonal praktické dielo, nadobudol podobu a získal tušenie hriešneho tela, a Boh samotný sa stal obetou za hriech. Týmto spôsobom človek zišiel z kríža, bol vykúpený a spasený Božím telom – podobou tohto hriešneho tela. Takže sa ľudia po tom, ako boli zajatí satanom, o krok bližšie priblížili k prijatiu Jeho spásy pred Bohom. Prirodzene, táto etapa diela bola hlbšia a viac rozvinutá než Božie riadenie počas Veku zákona.

Také je Božie riadenie: odovzdať ľudstvo satanovi – ľudstvo, ktoré nevie, čo je to Boh, čo je to Stvoriteľ, ako uctievať Boha, alebo prečo je potrebné podriadiť sa Bohu – a dovoliť satanovi, aby ho skazil. Krok za krokom, Boh potom vymaní človeka z rúk satana, až napokon začne plne uctievať Boha a odmietne satana. Také je Božie riadenie. Môže to znieť ako mýtický príbeh a môže to pôsobiť zarážajúco. Ľudia majú dojem, že ide o mýtický príbeh, pretože netušia, ako veľa vecí sa človeku udialo v priebehu posledných niekoľko tisíc rokov, nieto ešte, koľko udalostí sa odohralo v kozme a na nebesiach. A navyše, je to preto, že nedokážu oceniť ohromujúcejší, hrôzostrašnejší svet, ktorý existuje za hranicami hmotného sveta, ale ktorý im ich smrteľné oči bránia vidieť. Človeku to pripadá nepochopiteľné, pretože človek nerozumie významu Božej spásy ľudstva alebo významu Jeho riadenia, a nechápe, aké ľudstvo si Boh praje. Má byť celkom neskazené satanom ako Adam a Eva? Nie! Účelom Božieho riadenia je získať skupinu ľudí, ktorí Ho uctievajú a podriaďujú sa Mu. Hoci týchto ľudí satan skazil, satana viac nevnímajú ako svojho otca; rozpoznávajú odpudivú tvár satana a odmietajú ju, predstupujú pred Boha, aby prijali Boží súd a napomínanie. Začínajú zisťovať, čo je škaredé a ako sa to líši od toho, čo je sväté, a spoznávať veľkosť Boha a zlo satana. Takíto ľudia viac nebudú pracovať pre satana, alebo uctievať satana, alebo satana uchovávať v srdci. Je to preto, lebo sú skupinou ľudí, ktorých Boh skutočne získal. Toto je význam Božieho riadenia ľudstva. Počas Božieho riadenia je ľudstvo vystavené satanovej skazenosti a Božej spáse, a človek je objektom sporu v boji Boha so satanom. Ako Boh koná svoje dielo, postupne vyníma človeka zo satanových rúk, a tak sa človek zbližuje s Bohom…

A potom prišiel Vek kráľovstva, čo je praktickejšia etapa diela, ale pre človeka taktiež najťažšie prijateľná. Je to preto, že čím viac sa človek priblíži Bohu, tým viac sa Božia palica priblíži k človeku, a tým jasnejšie sa človeku odhaľuje Božia tvár. Po vykúpení ľudstva sa človek oficiálne vráti do Božej rodiny. Človek si myslel, že nastal čas na radosť, jednako je ale podrobený priamemu útoku Boha, aký nikto nemohol predvídať. Ako sa ukáže, toto je krst, ktorý si Boží ľud musí „vychutnať“. Pri takom zaobchádzaní ľudia nemajú inú možnosť, ako zastaviť sa a pomyslieť si: „Ja som mnoho rokov stratený baránok, za ktorý Boh dal tak veľa, aby ho získal späť, tak prečo so mnou Boh zaobchádza takto? Je to spôsob, akým sa Boh na mne smeje a odhaľuje ma? …“ Plynutím rokov sa človek zocelil útrapami zušľachťovania a napomínania. Hoci človek stratil „slávu“ a „romantiku“ zašlých čias, bez toho, aby o tom vedel, porozumel princípom ľudského správania a začal si vážiť roky Božej oddanosti záchrane ľudstva. Človek pomaly začína cítiť odpor k svojej vlastnej barbarskosti. Začína nenávidieť svoju divokosť, všetko svoje nepochopenie Boha, a nerozumné požiadavky na Neho. Čas nemožno vrátiť späť. Udalosti z minulosti sa menia na žalostné spomienky človeka, a Božie slová a Jeho láska sa stávajú hnacou silou nového života. Rany človeka sa hoja zo dňa na deň, jeho sila sa vracia, a človek vstáva a hľadí do tváre Všemohúceho… iba aby som zistil, že bol vždy po mojom boku, a že Jeho úsmev a Jeho krásna tvár sú stále také strhujúce. Jeho srdcu stále záleží na ľudstve, ktoré stvoril, a Jeho ruky sú stále teplé a mocné, ako boli na počiatku. Je to akoby sa človek vrátil do rajskej záhrady, ale tentoraz už človek nepočúva pokúšanie hada a neodvracia sa od tváre Jahveho. Človek kľačí pred Bohom, vzhliada k Božej usmievajúcej sa tvári a ponúka svoju najvzácnejšiu obetu – Ach! Pane môj, Bože môj!

Božia láska a súcit pretkáva všetko a každý detail Jeho riadenia. Nehľadiac na to, či ľudia dokážu porozumieť dobrým úmyslom Boha, On stále neúnavne koná dielo, ktoré sa rozhodol uskutočniť. Bez ohľadu na to, do akej miery ľudia chápu Božie riadenie, pomoc a úžitok vyplývajúci z Božieho diela dokáže oceniť každý. Možno si dnes necítil nič z lásky alebo života, ktoré Boh poskytuje, ale pokiaľ neopustíš Boha a nevzdáš sa svojho odhodlania usilovať sa o pravdu, príde deň, keď ti bude odhalený Boží úsmev. Pretože zámerom Božieho riadenia je zachrániť ľudí, ktorí sú v satanovej moci, a nie opustiť tých, ktorých satan skazil a stavajú sa proti Bohu.

23. septembra 2005