Vtelený Boh sa volá Kristus a Kristus je telo, ktoré si obliekol Boží Duch. Toto telo sa nepodobá na žiadneho človeka, ktorý je z tela. Táto odlišnosť spočíva v tom, že Kristus nie je z tela a krvi. Je vtelením Ducha. Má normálnu ľudskú prirodzenosť a úplnú božskú prirodzenosť. Žiadny človek nemá Jeho ľudskú prirodzenosť. Jeho normálna ľudská prirodzenosť udržiava všetky Jeho normálne činnosti v tele, pričom Jeho božská prirodzenosť vykonáva dielo samotného Boha. Či už ide o Jeho ľudskú alebo božskú prirodzenosť, obe sa podriaďujú vôli nebeského Otca. Kristovou podstatou je Duch, čiže božská prirodzenosť. Jeho podstata je teda podstata samotného Boha. Táto podstata nenaruší Jeho vlastné dielo. Nemohol by urobiť nič, čo zničí Jeho vlastné dielo, ani by nikdy nevyslovil slová, ktoré by boli proti Jeho vlastnej vôli. Vtelený Boh by teda absolútne nikdy nevykonal dielo, ktoré by narušilo Jeho vlastné riadenie. Toto by mali pochopiť všetci ľudia. Podstatou diela Ducha Svätého je spasiť človeka, a to je pre Božie vlastné riadenie. Podobne aj Kristovo dielo má spasiť človeka, a to je pre Božiu vôľu. Vzhľadom na to, že Boh sa stáva telom, realizuje svoju podstatu vo svojom tele tak, že Jeho telo stačí na vykonanie Jeho diela. Preto sa celé dielo Božieho Ducha počas vtelenia nahradí Kristovým dielom počas vtelenia a jadrom celého diela počas obdobia vtelenia je Kristovo dielo. Nemôže sa miešať s dielom z inej doby. A keďže Boh sa stáva telom, pôsobí v identite svojho tela; keďže prichádza v tele, v tele potom dokončuje dielo, ktoré mal vykonať. Či už je to Duch Boží alebo Kristus, obaja sú samotným Bohom. Koná dielo, ktoré má vykonať, a plní službu, ktorú má plniť.

Samotná Božia podstata má autoritu, ale Boh sa dokáže plne podriadiť autorite, ktorá pochádza od Neho. Či už ide o pôsobenie Ducha alebo o pôsobenie tela, ani jedno nie je v rozpore s druhým. Boží Duch je autoritou nad celým tvorstvom. Telo s Božou podstatou tiež vlastní autorita, ale Boh v tele môže vykonať celé dielo, ktoré sa podriadi vôli nebeského Otca. To nemôže dosiahnuť ani pochopiť žiaden človek. Samotný Boh je autoritou, ale Jeho telo sa môže podriadiť Jeho autorite. Práve to sa naznačuje, keď sa hovorí, že „Kristus sa podriaďuje vôli Boha Otca“. Boh je Duch a môže konať dielo spásy, rovnako ako sa Boh môže stať človekom. V každom prípade samotný Boh koná svoje vlastné dielo. Nenarušuje ho, ani ho neho nevyrušuje, a už vôbec nevykonáva dielo, ktoré by si odporovalo, pretože podstata diela, ktoré koná Duch a telo, je rovnaká. Či už je to Duch alebo telo, oboje sa podieľajú na plnení jednej vôle a riadia to isté dielo. Hoci Duch a telo majú dve odlišné kvality, ich podstata je rovnaká. Oboje majú podstatu samotného Boha a identitu samotného Boha. Samotný Boh nevlastní prvky vzdorovitosti. Jeho podstata je dobrá. Je výrazom všetkej krásy a dobra, ako aj všetkej lásky. Boh ani v tele nerobí nič, čím by vzdoroval Bohu Otcovi. Dokonca aj za cenu obetovania svojho života by to bol z celého srdca ochotný urobiť a nerozhodol by sa inak. Boh nemá žiadne prvky samospravodlivosti a domýšľavosti alebo prvky namyslenosti a arogancie. Nemá žiadne prvky nečestnosti. Všetko, čo vzdoruje Bohu, pochádza od satana. Satan je zdrojom všetkej škaredosti a zloby. Dôvod, prečo má človek vlastnosti podobné tým satanovým, je ten, že satan skazil a ovládal človeka. Satan Krista neskazil, keďže Kristus má len Božie vlastnosti a žiadne satanove vlastnosti. Nech je dielo akokoľvek namáhavé alebo telo akokoľvek slabé, kým Boh žije v tele, nikdy neurobí nič, čo by narušilo dielo samého Boha, a už vôbec nie niečo, čo by opustilo vôľu Boha Otca pre vzdorovitosť. Radšej bude trpieť bolesťami tela, než by mal ísť proti vôli Boha Otca. Je to presne tak, ako povedal Ježiš v modlitbe: „Otče, ak je možné, nech ma tento kalich minie, nie však ako Ja chcem, ale čo chceš Ty nech sa stane.“ Ľudia sa rozhodujú sami, ale Kristus nie. Hoci má identitu samotného Boha, stále hľadá vôľu Boha Otca a plní to, čo mu zveril Boh Otec z pohľadu tela. To je niečo, čo človek nemôže dosiahnuť. To, čo pochádza od satana, nemôže mať Božiu podstatu. Môže mať len takú, ktorá vzdoruje Bohu a odolá Mu. Nemôže sa plne podriadiť Bohu, a už vôbec sa ochotne nepodriadi Božej vôli. Všetci ľudia okrem Krista môžu robiť to, čo vzdoruje Bohu. Ani jeden človek sa nemôže priamo podujať na dielo, ktoré mu zveril Boh. Ani jeden nedokáže považovať Božie riadenie za svoju vlastnú povinnosť, ktorú má vykonať. Kristovou podstatou je podriadiť sa vôli Boha Otca. Vzdorovitosť voči Bohu je charakteristická pre satana. Tieto dve vlastnosti sú nezlučiteľné a toho, kto má vlastnosti satana, nemožno volať Kristom. Dôvod, prečo človek nemôže konať Božie dielo namiesto Neho, je ten, že človek nemá nič z Božej podstaty. Človek koná pre Boha z osobných záujmov a pre budúce vyhliadky, ale Kristus koná, aby nasledoval vôľu Boha Otca.

Kristova božská prirodzenosť riadi Jeho ľudskú. Hoci je v tele, Jeho ľudská prirodzenosť nie je úplne podobná ľudskej prirodzenosti človeka z tela. Má svoj jedinečný charakter a aj ten riadi Jeho božská prirodzenosť. Jeho božská prirodzenosť nemá žiadnu slabosť. Kristova slabosť sa vzťahuje na slabosť Jeho ľudskej prirodzenosti. Táto slabosť do istej miery obmedzuje Jeho božskú prirodzenosť, ale tieto obmedzenia sú v určitom rozsahu a čase a nie sú bezhraničné. Keď príde čas vykonať dielo Jeho božskej prirodzenosti, vykoná ho bez ohľadu na svoju ľudskú prirodzenosť. Kristovu ľudskú prirodzenosť úplne riadi Jeho božská prirodzenosť. Okrem bežného života Jeho ľudskej prirodzenosti všetky ostatné činnosti Jeho ľudskej prirodzenosti ovplyvňuje a riadi Jeho božská prirodzenosť. Hoci má Kristus ľudskú prirodzenosť, nevyrušuje to činnosť Jeho božskej prirodzenosti práve preto, lebo Kristovu ľudskú prirodzenosť riadi Jeho božská prirodzenosť. Hoci Kristova ľudská prirodzenosť nie je zrelá v tom, ako sa správa k iným, neovplyvňuje to normálne pôsobenie Jeho božskej prirodzenosti. Keď hovorím, že Jeho ľudská prirodzenosť nebola skazená, myslím tým, že Kristovu ľudskú prirodzenosť môže priamo riadiť Jeho božská prirodzenosť. Vlastní ho vyšší zmysel než zmysel obyčajného človeka. Jeho ľudská prirodzenosť je najvhodnejšia na to, aby ju v Jeho diele riadila Jeho božská prirodzenosť. Jeho ľudská prirodzenosť najlepšie dokáže vyjadriť dielo božskej prirodzenosti a najlepšie sa podriadiť tomuto dielu. Keď Boh pôsobí v tele, nikdy nestráca zo zreteľa povinnosť, ktorú by mal človek v tele vykonávať. Dokáže uctievať Boha v nebi s pravým srdcom. Má podstatu Boha a Jeho identita je identita samotného Boha. Nielenže prišiel na zem a stal sa stvorenou bytosťou, s vonkajšou schránkou stvorenej bytosti a teraz má ľudskú prirodzenosť, ktorú predtým nemal. Dokáže uctievať Boha v nebi. Toto je bytie samotného Boha a je pre človeka nenapodobiteľné. Jeho identita je sám Boh. Práve z pohľadu tela uctieva Boha, a preto slová „Kristus uctieva Boha v nebi“ nie sú nesprávne. To, čo žiada od človeka, je práve Jeho vlastné bytie. Dosiahol všetko, čo žiada od človeka ešte predtým, než ho požiadal. Nikdy by nekládol požiadavky na iných, kým sám žiadne nemá, lebo to všetko tvorí Jeho bytie. Bez ohľadu na to, ako vykonáva svoje dielo, nekonal by spôsobom, ktorý vzdoruje Bohu. Bez ohľadu na to, čo žiada od človeka, žiadna požiadavka neprevyšuje to, čo je pre človeka dosiahnuteľné. Všetko, čo koná, je to, čo nasleduje Božiu vôľu a je to v záujme Jeho riadenia. Kristova božská prirodzenosť je nad všetkými ľuďmi, preto je najvyššou autoritou všetkých stvorených bytostí. Táto autorita je Jeho božská prirodzenosť, teda povaha a bytie samotného Boha, ktoré určuje Jeho identitu. Preto bez ohľadu na to, aká normálna je Jeho ľudská prirodzenosť, je nepopierateľné, že má identitu samotného Boha. Bez ohľadu na to, z akého stanoviska hovorí a ako sa podriaďuje Božej vôli, nemožno povedať, že by to nebol samotný Boh. Hlúpi a neznalí ľudia často považujú normálnu Kristovu ľudskú prirodzenosť za chybu. Bez ohľadu na to, ako Kristus vyjadruje a zjavuje bytie svojej božskej prirodzenosti, človek nedokáže uznať, že je to Kristus. A čím viac Kristus prejavuje svoju podriadenosť a pokoru, tým ľahkovážnejšie sa hlúpi ľudia pozerajú na Krista. Sú dokonca takí, čo voči Nemu zaujmú postoj vylúčenia a pohŕdania, a predsa kladú na stôl tých „veľkých mužov“ zo vznešených obrazov, aby sa im klaňali. Vzdor človeka voči Bohu a vzbura voči Bohu pochádzajú z toho, že podstata vteleného Boha sa podriaďuje Božej vôli, ako aj z normálnej Kristovej ľudskej prirodzenosti. Toto je prameň vzdoru človeka voči Bohu a jeho vzbury. Keby Kristus nemal podobu svojej ľudskej prirodzenosti a nehľadal by vôľu Boha Otca z pohľadu stvorenej bytosti, ale namiesto toho by mal nadľudskú prirodzenosť, s najväčšou pravdepodobnosťou by neexistovala vzbura medzi ľuďmi. Dôvod prečo je človek vždy ochotný veriť v neviditeľného Boha v nebi, je ten, že Boh v nebi nemá ľudskú prirodzenosť. Nemá ani jedinú vlastnosť stvorenej bytosti. Preto si Ho človek vždy váži s najväčšou úctou, ale ku Kristovi zaujíma pohŕdavý postoj.

Hoci Kristus na zemi dokáže pôsobiť v mene samotného Boha, neprichádza s úmyslom ukázať všetkým ľuďom svoj obraz v tele. Neprichádza preto, aby Ho všetci ľudia videli. Prichádza preto, aby dovolil človeku nechať sa viesť Jeho rukou, a tým vstúpil do novej doby. Úlohou Kristovho tela je slúžiť pre dielo samého Boha, teda pre dielo Boha v tele, a nie na to, aby človek mohol plne pochopiť podstatu Jeho tela. Bez ohľadu na to, ako pôsobí, nič z toho, čo koná, nejde nad rámec toho, čo môže dosiahnuť telo. Bez ohľadu na to, ako koná, koná to v tele s normálnou ľudskou prirodzenosťou. Nezjavuje človeku v plnej miere pravú tvár Boha. Okrem toho Jeho dielo v tele nikdy nie je také nadprirodzené a nedoceniteľné, ako si človek myslí. Hoci Kristus v tele predstavuje samého Boha a osobne koná dielo, ktoré by mal konať sám Boh, nepopiera existenciu Boha v nebi, ani horúčkovito neohlasuje svoje vlastné skutky. Skôr zostáva pokorne skrytý vo svojom tele. Okrem Krista tí, ktorí sa falošne vydávajú za Krista, nemajú Jeho vlastnosti. Keď ich porovnáme s arogantnou a sebavyvyšujúcou sa povahou týchto falošných Kristov, bude zjavné, akým telom skutočne Kristus je. Čím sú falošnejší, tým viac sa takíto falošní Kristovia vystatujú a tým viac dokážu robiť znamenia a zázraky, aby zavádzali človeka. Falošní Kristovia nemajú Božie vlastnosti. Kristus nepoškvrňuje žiadny prvok, ktorý patrí falošným Kristom. Boh sa stáva telom len preto, aby dokončil dielo tela, a nie preto, aby umožnil ľuďom, aby Ho videli. Skôr necháva, aby Jeho dielo potvrdilo Jeho identitu. Necháva, aby to, čo zjavuje, svedčilo o Jeho podstate. Jeho podstata nie je bezdôvodná. Svoju identitu neuchopil svojou rukou. Určuje ju Jeho dielo a Jeho podstata. Hoci má podstatu samotného Boha a dokáže konať dielo samotného Boha, na rozdiel od Ducha je predsa len stále telom. Nie je Bohom s vlastnosťami Ducha. Je Bohom s telesnou schránkou. Preto bez ohľadu na to, aký je normálny a slabý a akokoľvek sa snaží plniť vôľu Boha Otca, Jeho božská prirodzenosť je nepopierateľná. Vo vtelenom Bohu existuje nielen normálna ľudská prirodzenosť a jej slabosti. Existuje tu aj úžasnosť a nepochopiteľnosť Jeho božskej prirodzenosti ako aj všetky Jeho skutky v tele. V Kristovi teda skutočne i prakticky existuje ľudská i božská prirodzenosť. Ani v najmenšom to nie je niečo prázdne alebo nadprirodzené. Prichádza na zem s prvoradým cieľom vykonať dielo. Na vykonanie diela na zemi je nevyhnutné, aby mal normálnu ľudskú prirodzenosť. Inak, nech by bola sila Jeho božskej prirodzenosti akokoľvek veľká, jej pôvodná funkcia by nemohla byť dobre využitá. Hoci Jeho ľudská prirodzenosť má veľký význam, nie je to Jeho podstata. Jeho podstatou je božská prirodzenosť, a preto chvíľa, keď začne vykonávať svoju službu na zemi, je chvíľa, keď začne vyjadrovať bytie svojej božskej prirodzenosti. Jeho ľudská prirodzenosť existuje len preto, aby udržiavala normálny život Jeho tela, aby Jeho božská prirodzenosť mohla konať dielo ako riadne telo. Božská prirodzenosť úplne riadi Jeho dielo. Keď dokončí svoje dielo, splní svoju službu. To, čo by mal človek poznať, je celok Jeho diela, a práve skrze Jeho dielo Ho človek môže poznať. Počas vykonávania svojho diela naplno vyjadruje bytie svojej božskej prirodzenosti, ktoré nie je povaha poznačená ľudskou prirodzenosťou alebo bytie poznačené ľudským myslením a správaním. Keď príde čas, keď sa skončí celá Jeho služba, bude už dokonale a plne vyjadrovať povahu, ktorú by mal vyjadrovať. Jeho činnosť sa neriadi pokynmi žiadneho človeka. Vyjadrenie Jeho povahy je tiež celkom slobodné a neriadi ho myseľ, ani neovláda myšlienka, ale zjavuje sa prirodzene. To je niečo, čo nemôže dosiahnuť žiadny človek. Aj keď je okolie tvrdé alebo podmienky nepriaznivé, dokáže vyjadriť svoju povahu vo vhodnom čase. Ten, kto je Kristom, vyjadruje Kristovo bytie, zatiaľ čo tí, ktorí ním nie sú, nemajú Kristovu povahu. Preto hoci sa Mu všetci bránia alebo majú o Ňom predstavy, nikto nemôže na základe ľudských predstáv poprieť, že povaha, ktorú vyjadruje Kristus, je povaha Boha. Všetci, ktorí hľadajú Krista s pravým srdcom alebo hľadajú Boha s úmyslom, priznajú, že On je Kristus na základe vyjadrenia svojej božskej prirodzenosti. Nikdy by nepopreli Krista na základe akejkoľvek Jeho stránky, ktorá nezodpovedá ľudským predstavám. Hoci je človek veľmi nerozumný, všetci presne vedia, čo je vôľa človeka a čo pochádza od Boha. Ide len o to, že mnohí ľudia v dôsledku svojich zámerov úmyselne vzdorujú Kristovi. Keby to tak nebolo, človek by nemal dôvod popierať Kristovu existenciu, pretože božská prirodzenosť, ktorú vyjadruje Kristus, naozaj existuje a Jeho dielo možno pozorovať na vlastné oči.

Kristovo dielo a Jeho vyjadrenie určujú Jeho podstatu. Dokáže pravým srdcom dokončiť to, čo mu bolo zverené. Dokáže uctievať Boha v nebi pravým srdcom a pravým srdcom hľadať vôľu Boha Otca. Toto všetko určuje Jeho podstata. A tak aj Jeho prirodzené zjavenie určuje Jeho podstata. Dôvod, prečo to nazývam Jeho „prirodzeným zjavením“, je ten, že Jeho vyjadrenie nie je napodobenina, ani výsledok výchovy človeka, ani výsledok dlhoročnej kultivácie človeka. On sa to nenaučil, ani sa tým neskrášlil. Má to skôr vrodené. Človek môže popierať Jeho dielo, Jeho vyjadrenie, Jeho ľudskú prirodzenosť a celý život Jeho normálnej ľudskej prirodzenosti, ale nik nemôže poprieť, že Kristus uctieva Boha v nebi pravým srdcom. Nik nemôže poprieť, že prišiel splniť vôľu nebeského Otca. Nik nemôže poprieť úprimnosť, s akou hľadá Boha Otca. Hoci Jeho obraz nie je príjemný zmyslom, Jeho reč nemá mimoriadnu atmosféru a Jeho dielo tak neotrasie zemou alebo nebom, ako si to človek predstavuje, je to skutočne Kristus, ktorý plní vôľu nebeského Otca s pravým srdcom, úplne sa podriaďuje nebeskému Otcovi a je podriadený až do smrti. A to preto, lebo Jeho podstata je Kristova podstata. Tejto pravde človek ťažko uverí, ale je to fakt. Keď sa Kristova služba úplne naplní, človek dokáže z Jeho diela vidieť, že Jeho povaha a Jeho bytie predstavujú povahu a bytie Boha v nebi. Vtedy súhrn celého Jeho diela môže potvrdiť, že On je skutočne telom, ktoré sa stáva Slovom, a nemá telo, aké má človek z mäsa a kostí. Každý krok Kristovho diela na zemi má svoj reprezentatívny význam, ale človek, ktorý zakúša dielo krok po kroku, nedokáže pochopiť dôležitosť Jeho diela. To platí najmä pre niekoľko krokov diela, ktoré vykonal Boh vo svojom druhom vtelení. Väčšina tých, ktorí iba počuli alebo videli Kristove slová, ale nikdy Ho nevideli, nemá o Jeho diele žiadne predstavy. Tým, ktorí Krista videli a počuli Jeho slová, ako aj zakúsili Jeho dielo, sa ťažko Jeho dielo prijíma. Vari to nie je preto, lebo vzhľad a normálna Kristova ľudská prirodzenosť nie sú človeku po chuti? Tí, ktorí prijímajú Jeho dielo po Kristovom odchode, nebudú mať takéto ťažkosti, pretože len prijímajú Jeho dielo a neprichádzajú do kontaktu s Kristovou normálnou ľudskou prirodzenosťou. Človek nedokáže zanechať svoje predstavy o Bohu a namiesto toho Ho intenzívne skúma. Dôvod je v tom, že človek sa sústreďuje len na Jeho vzhľad a nedokáže spoznať Jeho podstatu na základe Jeho diela a Jeho slov. Ak si človek zatvára oči pred Kristovým vzhľadom alebo nechce diskutovať o Kristovej ľudskej prirodzenosti a hovorí len o Jeho božskej prirodzenosti, ktorej dielo a slová sú pre každého človeka nedosiahnuteľné, potom sa predstavy človeka znížia o polovicu, a to do takej miery, že sa vyriešia všetky ľudské ťažkosti. Počas pôsobenia vteleného Boha Ho človek nedokáže zniesť. Má veľa predstáv o Bohu a bežné sú prípady odporu a vzdorovitosti. Človek nedokáže zniesť Božiu existenciu, prejaviť zhovievavosť voči Kristovej pokore a skrytosti, ani odpustiť Kristovej podstate, ktorá sa podriadi nebeskému Otcovi. Preto Boh nemôže zostať s človekom po celú večnosť, keď dokončí svoje dielo, lebo človek nie je ochotný dovoliť Mu žiť po svojom boku. Ak Mu človek nedokáže prejaviť zhovievavosť počas obdobia Jeho pôsobenia, ako by potom mohol zniesť, aby žil vedľa neho, keď Boh dokončí svoju službu, keď Boh bude sledovať, ako človek postupne zakúša Jeho slová? Vari by mnohí kvôli Nemu nepadli? Človek Mu len dovoľuje pôsobiť na zemi. To je najväčšia miera ľudskej zhovievavosti. Keby nebolo Jeho diela, človek by Ho už dávno vyhnal zo zeme, takže o čo menej by teda prejavili zhovievavosť, keď sa Jeho dielo dokončí? Vari by Ho vtedy človek neodsúdil a neumučil na smrť? Keby sa nevolal Kristom, nemohol by pôsobiť medzi ľuďmi. Keby nepôsobil s identitou samotného Boha a namiesto toho by pôsobil len ako obyčajný človek, ľudia by nezniesli, keby vyslovil čo len jednu vetu a už vôbec by nezniesli čo len najmenší kúsok Jeho diela. Túto identitu si teda môže vo svojom diele niesť len so sebou. Takto je Jeho dielo mocnejšie, než keby to neurobil, lebo všetci ľudia sú ochotní poslúchať veľkú identitu s postavením. Keby nenosil identitu samého Boha, keď pôsobil, alebo keby sa nezjavil ako sám Boh, vôbec by nemal možnosť konať dielo. Napriek tomu, že má podstatu Boha a bytie Krista, človek by sa neuvoľnil a nedovolil by Mu ľahko vykonať dielo medzi ľuďmi. Vo svojom diele nesie identitu samotného Boha. Hoci je toto dielo mnohokrát silnejšie než dielo, ktoré sa koná bez tejto identity, človek Mu stále nie je úplne podriadený, lebo človek sa podriaďuje len Jeho postaveniu, a nie Jeho podstate. Ak je to tak, keď možno jedného dňa Kristus zostúpi zo svojho miesta, vari by Mu človek mohol dovoliť, aby zostal nažive čo i len jeden deň? Boh je ochotný žiť na zemi s človekom, aby mohol vidieť účinky, ktoré dielo Jeho ruky uskutoční v ďalších rokoch. Človek však nie je schopný zniesť Jeho prítomnosť ani jeden deň. Tak by sa Boh mohol len vzdať. Je to už najväčšia miera ľudskej zhovievavosti a milosti, keď dovolí Bohu, aby medzi ľuďmi konal dielo, ktoré má konať a naplniť svoju službu. Hoci Mu tí, ktorých si osobne podmanil, prejavujú takú milosť, predsa len Mu dovolia zostať len dovtedy, kým sa Jeho dielo nedokončí a ani o chvíľu dlhšie. Ak je to tak, čo potom tí, ktorých si nepodmanil? Nie je dôvod prečo sa ľudia takto správajú k vtelenému Bohu v tom, že je to Kristus so schránkou normálneho človeka? Keby mal len božskú a nie normálnu ľudskú prirodzenosť, nevyriešili by sa ťažkosti človeka s najväčšou ľahkosťou? Človek neochotne uznáva Jeho božskú prirodzenosť a neprejavuje záujem o Jeho schránku obyčajného človeka napriek tomu, že Jeho podstata je presne taká, aká je podstata Krista, ktorý sa podriaďuje vôli nebeského Otca. Ako taký mohol zrušiť svoje dielo, ktoré spočíva v tom, že je medzi ľuďmi, aby sa s nimi delil o radosti aj starosti, lebo človek už nemohol zniesť Jeho existenciu.