Boh vo svojom prvom vtelení žil na zemi tridsaťtri a pol roka a svoju službu konal iba tri a pol roka. V čase, keď pôsobil, ako aj predtým, než začal konať svoje dielo, oplýval normálnou ľudskou prirodzenosťou. V normálnej ľudskej prirodzenosti žil tridsaťtri a pol roka. Počas posledného tri a pol roka sa zjavil ako vtelený Boh. Predtým, ako začal vykonávať svoju službu, sa zjavoval v normálnej ľudskej prirodzenosti a neprejavoval žiadne známky svojej božskej prirodzenosti. Jeho božská prirodzenosť sa zjavila až potom, čo začal formálne vykonávať svoju službu. Jeho život a dielo počas tých prvých dvadsiatich deviatich rokov ukázali, že bol skutočnou ľudskou bytosťou, synom človeka a telom z mäsa a kostí, pretože Jeho služba začala vážne až po dvadsiatich deviatich rokoch. „Vtelenie“ je Božie zjavenie v tele. Boh koná dielo medzi stvorenými ľuďmi v podobe tela. Keďže je teda Božím vtelením, v prvom rade musí byť telom, telom s normálnou ľudskou prirodzenosťou. To je najzákladnejší predpoklad. Význam Božieho vtelenia v skutočnosti je, že Boh žije a pôsobí v tele, že Boh sa vo svojej samotnej podstate stáva telom, stáva sa osobou. Jeho vtelený život a dielo možno rozdeliť do dvoch etáp. Prvou je život, ktorý žije pred vykonávaním svojej služby. Žije v obyčajnej ľudskej rodine, v úplne normálnej ľudskej prirodzenosti, pozoruje normálnu etiku ľudského života a riadi sa normálnymi zákonmi ľudského života, s normálnymi ľudskými potrebami (jedlo, oblečenie, spánok, prístrešie), normálnymi ľudskými slabosťami a normálnymi ľudskými emóciami. Inými slovami, počas tohto prvého štádia žije v nebožskej, úplne normálnej ľudskej prirodzenosti a zapája sa do všetkých normálnych ľudských činností. Druhou etapou je život, ktorý žije potom, čo začal vykonávať svoju službu. Stále prebýva v bežnej ľudskej prirodzenosti s normálnou ľudskou schránkou, ktorá nevykazuje žiadne vonkajšie znaky nadprirodzena. Žije však čisto pre svoju službu a v tomto čase Jeho normálna ľudská prirodzenosť existuje čisto preto, aby udržiavala riadne dielo Jeho božskej prirodzenosti, pretože Jeho normálna ľudská prirodzenosť dozrievala do momentu, keď bola schopná vykonávať Jeho službu. Takže druhá etapa Jeho života predstavuje vykonávanie Jeho služby v Jeho normálnej ľudskej prirodzenosti, teda počas života normálnej ľudskej prirodzenosti a zároveň úplnej božskej prirodzenosti. Dôvod, prečo v prvej etape svojho života žije v úplne obyčajnej ľudskej prirodzenosti, je ten, že Jeho ľudská podstata ešte nie je schopná zvládať celé božské dielo, ešte nie je zrelá. Až potom, čo Jeho ľudská prirodzenosť dospeje, teda keď dokáže prevziať Svoju službu a môže začať vykonávať službu, ktorú vykonávať má. Keďže je telom, potrebuje rásť a dozrievať. Prvá etapa Jeho života je preto životom v normálnej ľudskej prirodzenosti, pričom v druhej etape je Jeho ľudská prirodzenosť schopná prevziať Jeho dielo a službu, takže život, ktorý vtelený Boh žije počas vykonávania svojej služby, je životom v ľudskej aj v úplne božskej prirodzenosti. Ak by Božie vtelené telo začalo formálne svoju službu už od svojho narodenia a všetko, čo by robil, by zahŕňalo robenie nadprirodzených znamení a zázrakov, potom by nevykazoval žiadnu telesnú podstatu. Jeho ľudská prirodzenosť preto existuje kvôli Jeho telesnej podstate. Telo nemôže existovať bez ľudskej prirodzenosti a človek bez ľudskej prirodzenosti nie je ľudskou bytosťou. Týmto spôsobom je ľudská prirodzenosť Božieho tela prirodzeným atribútom vteleného Božieho tela. Tvrdenie, že „keď sa Boh stane telom, má len božskú prirodzenosť a žiadnu ľudskú prirodzenosť“, je rúhanie, pretože takéto výroky jednoducho neobstoja a porušujú princíp vtelenia. Dokonca aj keď začne vykonávať svoju službu, stále žije vo svojej božskej prirodzenosti s ľudskou vonkajšou schránkou, keď koná svoje dielo. Ide len o to, že v tomto čase Jeho ľudská prirodzenosť slúži jedinému účelu, a to umožniť Jeho božskej prirodzenosti vykonávať dielo v normálnom tele. Čiže činiteľom diela je božská prirodzenosť obývajúca Jeho ľudskú prirodzenosť. Jeho božská prirodzenosť, nie Jeho ľudská prirodzenosť, pôsobí, no táto božská prirodzenosť je skrytá v Jeho ľudskej prirodzenosti. Jeho dielo v podstate stále vykonáva Jeho úplná božská prirodzenosť, nie Jeho ľudská prirodzenosť. Vykonávateľom diela je však Jeho telo. Dalo by sa povedať, že je ľudskou bytosťou a aj Bohom, lebo Boh sa stáva Bohom žijúcim v tele; má ľudskú schránku a ľudskú podstatu a ešte viac má podstatu Boha. Pretože je ľudskou bytosťou s podstatou Boha, je nad všetkými stvorenými ľuďmi, nad každou osobou, ktorá môže vykonávať Božie dielo. A tak medzi všetkými, ktorí majú ľudskú schránku, ako je tá Jeho, medzi všetkými, ktorí majú ľudskú prirodzenosť, je iba On samotným vteleným Bohom – všetci ostatní sú stvorení ľudia. Hoci všetci majú ľudskú prirodzenosť, stvorení ľudia nemajú nič okrem ľudskej prirodzenosti, zatiaľ čo vtelený Boh je iný: vo svojom tele má nielen ľudskú prirodzenosť, ale čo je najdôležitejšie, má božskú prirodzenosť. Jeho ľudskú prirodzenosť možno vidieť na vonkajšom vzhľade Jeho tela a v Jeho každodennom živote, ale Jeho božskú prirodzenosť je ťažké vnímať. Vzhľadom na to, že Jeho božská prirodzenosť je vyjadrovaná iba vtedy, keď má ľudskú prirodzenosť, a nie je taká nadprirodzená, ako si ju ľudia predstavujú, je pre nich mimoriadne ťažké ju vnímať. Ešte aj dnes majú ľudia veľké problémy pochopiť, čo presne je podstata vteleného Boha. Aj po tom, čo som vyslovil tak veľa slov, predpokladám, že je to pre väčšinu z vás stále záhadou. V skutočnosti je tento problém veľmi jednoduchý: keďže sa Boh stáva telom, Jeho podstata je kombináciou ľudskej a božskej prirodzenosti. Táto kombinácia sa nazýva samotný Boh, samotný Boh na zemi.

Život, ktorý Ježiš žil na zemi, bol normálnym životom tela. Žil v normálnej ľudskej prirodzenosti svojho tela. Jeho autorita – konať Jeho dielo a hovoriť Jeho slovo alebo uzdravovať chorých a vyháňať démonov, teda robiť takéto mimoriadne veci – sa v podstate neprejavila, kým nezačal svoju službu. Jeho život pred dosiahnutím dvadsiatich deviatich rokov, predtým, ako vykonával svoju službu, bol dostatočným dôkazom, že bol len obyčajným telom z mäsa a kostí. Pretože bol normálnym telesným telom, ako aj preto, že ešte nezačal vykonávať svoju službu, v Ňom ľudia nevideli nič božské, nevideli nič viac ako normálnu ľudskú bytosť a obyčajnú osobu – rovnako ako v tom čase niektorí ľudia verili, že je to Jozefov syn. Ľudia si mysleli, že je Synom obyčajného človeka, a nemali na základe čoho hovoriť, že je Božím vteleným telom. Aj keď počas svojej služby robil mnoho znamení, väčšina ľudí stále hovorila, že je Jozefovým synom, pretože bol Kristus s vonkajšou schránkou normálnej ľudskej prirodzenosti. Jeho normálna ľudská prirodzenosť a Jeho dielo existovali preto, aby naplnili význam prvého vtelenia, aby dokázali, že Boh sa úplne vtelil do tela a že sa stal úplne obyčajnou osobou. To, že predtým, ako začal svoje dielo, mal normálnu ľudskú prirodzenosť, bolo dôkazom, že bol obyčajným telom. A to, že potom konal, tiež dokazuje, že bol obyčajným telom, lebo to bolo v tele normálnej ľudskej prirodzenosti, keď robil znamenia a zázraky, uzdravoval chorých a vyháňal démonov. Dôvodom, prečo mohol robiť znamenia, bolo to, že Jeho telo nieslo Božiu autoritu, bolo telom, do ktorého bol zaodený Boží Duch. Túto autoritu mal vďaka Duchu Božiemu, no neznamenalo to, že nebol telom. Uzdravovanie chorých a vyháňanie démonov bolo dielo, ktoré mal vykonávať vo svojej službe, bolo to vyjadrenie Jeho božskej prirodzenosti ukrytej v Jeho ľudskej prirodzenosti, a bez ohľadu na to, aké znamenia ukázal alebo ako preukázal svoju autoritu, stále žil v normálnej ľudskej prirodzenosti a bol stále normálnym telom. Až do momentu, keď po Svojom ukrižovaní vstal z mŕtvych, prebýval v normálnom tele. Udeľovanie milostí, uzdravovanie chorých a vyháňanie démonov, to všetko bolo súčasťou Jeho služby, to všetko bolo dielo, ktoré vykonával vo svojom normálnom tele. Predtým, ako poputoval na kríž, nikdy nevyšiel zo svojho normálneho ľudského tela, bez ohľadu na to, čo robil. Bol samotným Bohom, ktorý konal vlastné Božie dielo, no keďže bol vteleným Božím telom, jedol jedlo a nosil oblečenie, mal normálne ľudské potreby, normálny ľudský rozum a normálnu ľudskú myseľ. To všetko bolo dôkazom, že bol normálnou osobou, čo dokazovalo, že Božie vtelené telo bolo telom s normálnou ľudskou prirodzenosťou, a nie niečím nadprirodzeným. Jeho úlohou bolo dokončiť dielo prvého Božieho vtelenia, naplniť službu, ktorú mal vykonať Boh vo Svojom prvom vtelení. Význam vtelenia spočíva v tom, že obyčajná, normálna osoba vykonáva dielo samotného Boha. Teda že Boh koná svoje božské dielo v ľudskej prirodzenosti a tým porazí satana. Vtelenie znamená, že Boží Duch sa stáva telom, teda že Boh sa stáva telom. Dielo, ktoré telo koná, je dielom Ducha, ktoré sa uskutočňuje v tele, a je vyjadrené telom. Nikto okrem Božieho tela nemôže vykonávať službu vteleného Boha. To znamená, že iba Božie vtelené telo, táto osoba s normálnou ľudskou prirodzenosťou, nemôže vyjadriť božské dielo. Žiadny človek Ho v tom nedokáže zastúpiť. Keby Boh pri svojom prvom príchode pred dvadsiatym deviatym rokom nemal normálnu ľudskú prirodzenosť, keby hneď po narodení mohol robiť znamenia a konať zázraky, keby od narodenia vedel hovoriť nebeským jazykom, keby vo chvíli, keď prvýkrát stúpil na zem, vedel pochopiť všetky svetské záležitosti, vidieť myšlienky a zámery každého človeka a čo má človek vo svojom srdci – taký človek by sa nemohol nazývať normálnou ľudskou bytosťou a také telo by sa nedalo nazvať ľudským telom. Ak by to bolo tak v prípade Krista, potom by sa stratil zmysel a podstata Božieho vtelenia. To, že má normálnu ľudskú prirodzenosť, dokazuje, že je Bohom vteleným v tele. Skutočnosť, že prechádza normálnym ľudským procesom rastu ďalej dokazuje, že je normálnym telom. Keď to pridáme k Jeho dielu, všetko to dostatočne dokazuje, že je Božím Slovom, Božím Duchom, ktorý sa stal telom. Boh sa stáva telom pre potreby svojho diela. Inými slovami, táto fáza diela sa musí vykonať v tele, čo znamená, že sa musí vykonať v normálnej ľudskej prirodzenosti. Je to predpokladom pre Spôsob, ako sa stať telom“, predpokladom na „zjavenie Slova v tele“, a je to reálny príbeh dvoch Božích vtelení. Ľudia môžu veriť, že Ježiš počas svojho života robil znamenia a že až do konca svojho pôsobenia na zemi nepreukázal znak normálnej ľudskej prirodzenosti, nemal normálne ľudské potreby, slabosti ani ľudské emócie, nevyžadoval základné životné potreby a že sa nezapodieval normálnymi ľudskými myšlienkami. Predstavujú si, že má iba nadľudskú myseľ, transcendentnú ľudskú prirodzenosť. Nazdávajú sa, že keďže je Boh, nemal by myslieť a žiť ako normálni ľudia, a že iba normálny človek, ľudská bytosť bona fide, môže mať normálne ľudské myšlienky a žiť normálny ľudský život. To všetko sú ľudské myšlienky a ľudské predstavy a tieto predstavy sú v rozpore s pôvodnými úmyslami Božieho diela. Normálne ľudské myslenie podporuje normálny ľudský rozum a normálnu ľudskú prirodzenosť. Iba normálna ľudská prirodzenosť dokáže podporovať normálne funkcie tela a len normálne funkcie tela dokážu zaistiť, že všetky časti tela sú normálne. Iba pôsobením v takomto tele môže Boh naplniť účel svojho vtelenia. Ak by vtelený Boh disponoval iba vonkajšou schránkou tela, no nemal by pritom normálne ľudské myšlienky, potom by toto telo nemalo ľudský rozum a už vôbec nie ľudskú prirodzenosť bona fide. Ako by mohlo takéto telo bez ľudskej prirodzenosti vykonávať službu, ktorú by mal vykonávať vtelený Boh? Normálna myseľ podporuje všetky aspekty ľudského života, bez nej by človek nebol človekom. Inými slovami, človek, ktorý nemá normálne myšlienky, je duševne chorý, a o Kristovi, ktorý nemá ľudskú, iba božskú prirodzenosť, nemožno povedať, že je vteleným Božím telom. Ako by teda Božie vtelené telo nemohlo mať normálnu ľudskú prirodzenosť? Vari to nie je rúhanie povedať, že Kristus nemá ľudskú prirodzenosť? Všetky činnosti, ktoré vykonávajú normálni ľudia, sa opierajú o fungovanie normálnej ľudskej mysle. Bez nej by ľudia išli proti prirodzenému poriadku. Dokonca by neboli schopní rozlíšiť medzi čiernou a bielou či dobrom a zlom, a nemali by žiadnu ľudskú etiku a morálne zásady. Podobne, ak by vtelený Boh nerozmýšľal ako normálny človek, potom by nebol bona fide telom, normálnym telom. Takéto nemysliace telo by vôbec nebolo schopné prevziať božské dielo. Nemohol by sa normálne zapojiť do činností normálneho tela, tým menej žiť spolu s ľuďmi na zemi. A tak by sa stratil význam Božieho vtelenia a samotná podstata Božieho príchodu do tela. Ľudská prirodzenosť vteleného Boha existuje preto, aby umožnila normálne božské dielo v tele. Jeho normálne ľudské myslenie udržiava Jeho normálnu ľudskú prirodzenosť a podporuje všetky Jeho normálne telesné aktivity. Dalo by sa povedať, že Jeho normálne ľudské myslenie existuje kvôli tomu, aby udržalo všetko Božie dielo v tele. Ak by toto telo nemalo normálnu ľudskú myseľ, potom by Boh nemohol pôsobiť v tele a to, čo potrebuje vykonať v tele, by sa nikdy nemohlo uskutočniť. Hoci vtelený Boh má normálnu ľudskú myseľ, Jeho dielo nie je znečistené ľudským myslením. Vykonáva svoju prácu v ľudskej prirodzenosti s normálnou mysľou za predpokladu, že disponuje ľudskou prirodzenosťou s mysľou, a nie vykonávaním normálneho ľudského myslenia. Bez ohľadu na to, aké vznešené sú myšlienky Jeho tela, Jeho dielo nie je znehodnotené logikou a myslením. Inými slovami, Jeho dielo nie je koncipované mysľou Jeho tela, ale je priamym vyjadrením božského diela v Jeho ľudskej prirodzenosti. Celé Jeho dielo je služba, ktorú musí plniť, a nič z toho nevymyslel Jeho mozog. Napríklad uzdravovanie chorých, vyháňanie démonov a ukrižovanie neboli výplody Jeho ľudskej mysle a nemohol ich dosiahnuť žiadny človek s ľudskou mysľou. Podobne aj dnešné dielo podmanenia je službou, ktorú musí vykonávať vtelený Boh, ale nie je to vôľa človeka. Je to dielo, ktoré by mala robiť Jeho božská prirodzenosť, dielo, ktorého je schopný iba človek z mäsa a kostí. Vtelený Boh teda musí mať normálnu ľudskú myseľ a normálnu ľudskú prirodzenosť, pretože musí vykonávať svoje dielo v ľudskej prirodzenosti s normálnou mysľou. To je podstata diela vteleného Boha, samotná podstata vteleného Boha.

Predtým, ako Ježiš vykonával dielo, žil iba vo svojej normálnej ľudskej prirodzenosti. Nikto nerozoznal, že je Bohom, nikto nezistil, že je vteleným Bohom. Ľudia Ho poznali ako človeka s maximálnou obyčajnosťou. Jeho normálna ľudská prirodzenosť – ktorá bola taká obyčajná, ako len mohla byť – bola dôkazom, že Boh bol vtelený v tele a že Vek milosti bol vekom diela vteleného Boha, nie vekom pôsobenia Ducha. Bol to dôkaz, že Duch Boží sa úplne realizoval v tele a že vo veku Božieho vtelenia bude Jeho telo vykonávať celé dielo Ducha. Kristus s normálnou ľudskou prirodzenosťou je telom, v ktorom sa realizuje Duch, a má normálnu ľudskú prirodzenosť, normálny rozum a ľudské myslenie. „Realizovať sa“ znamená, že sa Boh stáva človekom, Duch sa stáva telom. Jednoducho povedané, je to vtedy, keď sám Boh obýva telo s normálnou ľudskou prirodzenosťou a prostredníctvom neho vyjadruje svoje božské dielo – to je význam pojmu realizovať sa alebo vteliť sa. Počas Jeho prvého vtelenia bolo potrebné, aby Boh uzdravoval chorých a vyháňal démonov, pretože Jeho dielom bolo vykúpenie. Aby vykúpil celú ľudskú rasu, musel byť milosrdný a zhovievavý. Dielo, ktoré vykonal predtým, ako bol ukrižovaný, bolo uzdravovanie chorých a vyháňanie démonov, čo bolo predzvesťou Jeho spasenia človeka pred hriechom a špinou. Keďže to bol Vek milosti, bolo potrebné, aby uzdravoval chorých a tým ukázal znamenia a zázraky, ktoré v tomto veku reprezentovali milosť, pretože Vek milosti sa sústreďoval na udeľovanie milosti; pokoj, radosť a materiálne požehnania boli v tom čase všetko znaky Veku milosti a viery ľudí v Ježiša. Uzdravovanie chorých, vyháňanie démonov a udeľovanie milosti boli teda inštinktívnymi schopnosťami Ježišovho tela vo Veku milosti, bolo to dielo, ktoré Duch realizoval v tele. Keď však konal toto dielo, žil v tele a nevychádzal z neho. Bez ohľadu na to, aké skutky uzdravenia vykonal, stále mal normálnu ľudskú prirodzenosť, stále žil normálny ľudský život. Dôvod, prečo hovorím, že počas veku Božieho vtelenia telo vykonalo celé dielo Ducha, je ten, že bez ohľadu na to, aké dielo vykonával, konal ho v tele. Kvôli Jeho pôsobeniu však ľudia nepovažovali Jeho telo za úplne telesnú podstatu, pretože toto telo mohlo robiť znamenia a v určitých zvláštnych okamihoch mohlo robiť veci, ktoré presahovali možnosti tela. Samozrejme, všetky tieto udalosti sa udiali potom, čo začal svoju službu, napríklad keď bol štyridsať dní pokúšaný alebo Jeho premenenie na vrchu. Takže v prípade Ježiša sa význam Božieho vtelenia nedokončil, ale naplnil sa len čiastočne. Život, ktorý žil v tele pred začatím svojho diela, bol vo všetkých ohľadoch úplne normálny. Keď započal dielo, ponechal si iba vonkajšiu schránku svojho tela. Pretože Jeho dielo bolo vyjadrením božskej prirodzenosti, presahovalo bežné funkcie tela. Koniec koncov, Božie vtelené telo bolo iné ako to ľudské z mäsa a kostí. Samozrejme, vo svojom každodennom živote potreboval jedlo, oblečenie, spánok a prístrešie. Jeho každodenné potreby boli normálne v každom ohľade a mal rozum normálneho človeka a myslel ako normálny človek. Ľudia Ho stále považovali za normálnu osobu, až na to, že dielo, ktoré vykonával, bolo úplne nadprirodzené. V skutočnosti, bez ohľadu na to, čo robil, žil v obyčajnej a normálnej ľudskej prirodzenosti, a čím dlhšie to bolo obdobie, keď vykonával dielo, tým normálnejší bol Jeho rozum a tým jasnejšie boli Jeho myšlienky; Jeho rozum a myšlienky prevyšovali rozum a myšlienky ktoréhokoľvek normálneho človeka. Pre vteleného Boha bolo nevyhnutné, aby mal presne tento druh myslenia a rozumu, pretože božské dielo muselo byť vyjadrené telom, ktorého rozum bol taký normálny, ako mohol byť, a ktorého myšlienky boli maximálne jasné – iba tak mohlo Jeho telo vyjadriť božské dielo. Ježiš žil na zemi tridsaťtri a pol roka, počas ktorých si zachovával svoju normálnu ľudskú prirodzenosť, ale kvôli Jeho pôsobeniu počas triapolročnej služby si ľudia mysleli, že je veľmi nadprirodzený a že je oveľa nadprirodzenejší ako predtým. V skutočnosti Ježišova normálna ľudská prirodzenosť zostala nezmenená predtým aj potom, čo začal svoju službu. Jeho ľudská prirodzenosť bola vždy rovnaká, ale v dôsledku rozdielu predtým a potom, čo začal svoju službu, sa objavili dva rôzne pohľady na Jeho telo. Bez ohľadu na to, čo si ľudia mysleli, vtelený Boh si po celý čas zachovával svoju pôvodnú, normálnu ľudskú prirodzenosť, pretože odkedy sa Boh stal telom, žil v tele, ktoré malo normálnu ľudskú prirodzenosť. Bez ohľadu na to, či vykonával svoju službu, alebo nie, normálnu ľudskú prirodzenosť Jeho tela nebolo možné vymazať, pretože ľudská prirodzenosť je základnou podstatou tela. Predtým, ako Ježiš začal vykonávať svoju službu, bolo Jeho telo úplne normálne a zapájal sa do všetkých bežných ľudských činností. Nejavil sa ani trochu nadprirodzene, neprejavoval žiadne znamenia. V tom čase bol jednoducho úplne obyčajnou osobou, ktorá uctievala Boha, hoci Jeho úsilie bolo úprimnejšie a vrúcnejšie ako u kohokoľvek iného. Takto sa prejavovala Jeho ľudská prirodzenosť, ktorá bola taká normálna, ako mohla byť. Keďže predtým, ako sa chopil svojej služby, nevykonával žiadne dielo, nikto si nebol vedomý Jeho identity a nikto nemohol povedať, že Jeho telo sa líši od všetkých ostatných. Neukázal totiž ani jediné znamenie a nevykonal ani kúsok vlastného Božieho diela. Keď však začal vykonávať svoju službu, zachoval si vonkajšiu schránku normálnej ľudskej prirodzenosti a stále žil s normálnym ľudským rozumom, ale pretože začal konať dielo samotného Boha, preberať službu Krista a konať dielo, ktoré smrteľné bytosti, ľudia z mäsa a kostí, neboli schopní vykonávať, ľudia sa domnievali, že nemá normálnu ľudskú prirodzenosť a že nie je úplne normálnym telom, ale neúplným telom. Pre dielo, ktoré vykonával, ľudia hovorili, že je Bohom v tele, ktorý nemá normálnu ľudskú prirodzenosť. Takéto chápanie je mylné, pretože ľudia nepochopili význam Božieho vtelenia. Toto mylné chápanie vzniklo zo skutočnosti, že dielo vyjadrené Bohom v tele bolo božským dielom vyjadreným v tele, ktoré malo normálnu ľudskú prirodzenosť. Boh bol odetý v tele, prebýval v tele a Jeho dielo v Jeho ľudskej prirodzenosti zatemňovalo normálnosť Jeho ľudskej prirodzenosti. Z tohto dôvodu ľudia verili, že Boh nemá normálnu ľudskú prirodzenosť, len božskú prirodzenosť.

Boh vo svojom prvom vtelení nedokončil dielo vtelenia. Dokončil iba prvý krok diela, ktorý mal Boh v tele vykonať. Aby teda Boh dokončil dielo vtelenia, opäť sa vrátil do tela, žijúc všetku normálnosť a praktickosť tela, teda nechal Božiu Cestu prejaviť v tele, ktoré bolo také normálne a obyčajné, ako len môže byť, čím zavŕši dielo, ktoré má ešte dokončiť v tele. Druhé vtelené telo má rovnakú podstatu ako prvé, ale On je ešte praktickejší a normálnejší ako v prvom vtelení. V dôsledku toho je utrpenie, ktoré znáša druhé vtelené telo, väčšie ako utrpenie prvého, ale toto utrpenie je výsledkom Jeho služby v tele, ktorá sa nepodobá utrpeniu skazeného človeka. Tiež to pramení z normálnosti a praktickosti Jeho tela. Pretože vykonáva svoju službu v tele s maximálnou normálnosťou a praktickosťou, telo musí znášať množstvo utrpenia. Čím normálnejšie a praktickejšie toto telo je, tým viac bude trpieť pri vykonávaní svojej služby. Božie dielo je vyjadrené vo veľmi obyčajnom tele bez akejkoľvek nadprirodzenosti. Pretože Jeho telo je normálne a musí tiež znášať dielo spasenia človeka, trpí v ešte väčšej miere, než by trpelo nadprirodzené telo – a všetko toto utrpenie pramení z praktickosti a normálnosti Jeho tela. Z utrpenia, ktoré dve vtelené telá podstúpili pri vykonávaní svojich služieb, možno vidieť podstatu vteleného tela. Čím normálnejšie telo je, tým väčšie utrpenie musí znášať, keď vykonáva dielo. Čím praktickejšie je telo, ktoré vykonáva dielo, tým silnejšími sa stávajú predstavy ľudí a tým väčšie riziko prijíma. Napriek tomu platí, že čím praktickejšie je telo a čím viac má potreby a úplný rozum normálnej ľudskej bytosti, tým schopnejšie je prevziať Božie dielo v tele. Ježiš bol pribitý na kríž skrze telo a skrze telo slúžil ako obeta za hriech. To znamená, že skrze telo s normálnou ľudskou prirodzenosťou porazil satana a úplne spasil človeka z kríža. Práve prostredníctvom úplného tela vykonáva druhý vtelený Boh dielo podmanenia a poráža satana. Iba telo, ktoré je úplne normálne a praktické, môže vykonať dielo podmanenia v tom najúplnejšom zmysle a podať silné svedectvo. To znamená, že podmanenie človeka dosahuje svoj účinok prostredníctvom praktickosti a normálnosti Boha v tele, nie prostredníctvom nadprirodzených zázrakov a zjavení. Služba vykonaná týmto vteleným Bohom je hovoriť a práve prostredníctvom hovorenia si podmaňuje a zdokonaľuje človeka. Inými slovami, dielom Ducha realizovaným v tele je hovoriť a úlohou tela je hovoriť a tým dosiahnuť účel úplného podmanenia, zjavenia, zdokonalenia a vyradenia ľudí. A tak práve v diele podmanenia bude Božie dielo v tele dokonané v plnom rozsahu. Dielo odčinenia ľudských hriechov, ktoré bolo vykonané prvýkrát, bolo len začiatkom diela vtelenia. Iba telo, ktoré vykonáva dielo podmanenia, dokončuje celé dielo vtelenia. Z hľadiska pohlavia je jeden muž a druhý žena, čím sa dopĺňa význam Božieho vtelenia a rozptyľujú sa ľudské predstavy o Bohu: Boh sa môže stať mužom aj ženou, pričom vtelený Boh je v podstate bez pohlavia. Stvoril muža aj ženu a pre Neho neexistuje žiadne rozdelenie podľa pohlavia. V tomto štádiu diela Boh nekoná znamenia a zázraky, aby dielo dosiahlo svoje výsledky slovami. Dôvodom je navyše to, že dielom tohto vteleného Boha nie je uzdravovať chorých a vyháňať démonov, ale podmaniť si človeka rečou, čo znamená, že inštinktívnymi schopnosťami tohto vteleného Božieho tela sú hovorenie slov a podmanenie človeka, nie uzdravovanie chorých a vyháňanie démonov. Jeho dielom v normálnej ľudskej prirodzenosti nie je robiť znamenia, liečiť chorých a vyháňať démonov, ale hovoriť, a tak sa druhé vtelené telo zdá ľuďom oveľa normálnejšie ako to prvé. Ľudia to vidia tak, že Boh sa skutočne stal telom. Vtelený Boh je však odlišný od vteleného Ježiša. A hoci sú obaja vteleným Bohom, nie sú úplne rovnakí. Ježiš mal normálnu ľudskú prirodzenosť, obyčajnú ľudskú prirodzenosť, no sprevádzali Ho mnohé znamenia a zázraky. V tomto vtelenom Bohu ľudské oči neuvidia žiadne znamenia ani zázraky, ani uzdravenie chorých, ani vyháňanie démonov, ani chodenie po mori, ani štyridsaťdňový pôst… Nerobí to isté, čo Ježiš. Nie preto, že by sa Jeho telo v podstate líšilo od Ježišovho, ale preto, lebo Jeho úlohou nie je uzdravovať chorých a vyháňať démonov. Nebúra svoje vlastné dielo, nenarúša svoje vlastné dielo. Keďže si človeka podmaňuje svojimi praktickými slovami, netreba ho podmaňovať znameniami, a tak je táto etapa zavŕšením diela vtelenia. Vtelený Boh, ktorého dnes vidíš, je iba telo a nie je na ňom nič nadprirodzené. Môže ochorieť ako ostatní a potrebuje jedlo a oblečenie, rovnako ako ostatní. Je celkom z mäsa a kostí. Ak by tentoraz vtelený Boh činil nadprirodzené znamenia a zázraky, keby uzdravoval chorých, vyháňal démonov alebo dokázal zabíjať jedným slovom, ako by sa mohlo uskutočniť dielo podmanenia? Ako by sa mohlo dielo rozšíriť medzi pohanské národy? Uzdravovanie chorých a vyháňanie démonov bolo dielom Veku milosti. Bol to prvý krok v diele vykúpenia. No teraz, keď Boh zachránil človeka z kríža, už toto dielo nevykonáva. Ak by sa v posledných dňoch zjavil „Boh“ rovnaký ako Ježiš, ktorý by uzdravoval chorých, vyháňal démonov a bol ukrižovaný za človeka, takýto „Boh“, hoci je totožný s opisom Boha v Biblii a taký, akého by človek ľahko prijal, by nebol vo svojej podstate telom, ktoré nosí Duch Boží, ale ktoré nosí zlý duch. Lebo zásadou Božieho diela je nikdy neopakovať to, čo už ukončil. A tak sa dielo druhého vtelenia Boha líši od diela prvého. V posledných dňoch Boh realizuje dielo podmanenia v obyčajnom, normálnom tele. Neuzdravuje chorých, nebude za človeka ukrižovaný, ale jednoducho hovorí slová v tele a podmaňuje si človeka v tele. Len také telo je vteleným telom Boha, len také telo môže dokončiť Božie dielo v tele.

Či už v tejto fáze vtelený Boh znáša utrpenie alebo vykonáva svoju službu, robí to preto, aby zavŕšil význam vtelenia, pretože toto je posledné Božie vtelenie. Boh sa môže stať telom iba dvakrát. Tretí raz už nie. Prvý vtelený Boh bol mužom, druhý ženou, a tak je obraz Božieho tela v mysli človeka dokončený. Tieto dve vtelenia navyše už zavŕšili Božie dielo v tele. Prvýkrát mal vtelený Boh normálnu ľudskú prirodzenosť, aby zavŕšil význam vtelenia. Tentoraz má síce aj normálnu ľudskú prirodzenosť, no význam tohto vtelenia je iný: je hlbší a Jeho dielo má väčší význam. Dôvodom, prečo sa Boh opäť stal telom, je zavŕšiť význam vtelenia. Keď Boh úplne ukončí túto etapu svojho diela, celý význam vtelenia, to znamená Božie dielo v tele, bude naplnený a v tele už nebude potrebné vykonávať žiadne dielo. To znamená, že odteraz Boh už nikdy nezostúpi do tela, aby konal svoje dielo. Boh koná dielo vtelenia iba preto, aby spasil a zdokonalil ľudstvo. Inými slovami, keby to nebolo kvôli dielu, Boh by absolútne nezostúpil do tela ľahko. Tým, že sa stal telom, aby pôsobil, ukazuje satanovi, že Boh je telo, normálny človek, obyčajný človek, a predsa môže poraziť svet, poraziť satana, vykúpiť a podmaniť si ľudstvo. Cieľom satanovho diela je skaziť ľudstvo, kým cieľom Božieho diela je ľudstvo spasiť. Satan chytí človeka do pasce v bezodnej jame, zatiaľ čo Boh ho z nej zachraňuje. Satan núti všetkých ľudí uctievať ho, zatiaľ čo Boh ich podriaďuje svojej nadvláde, pretože On je Stvoriteľ. Výsledky celého tohto diela sú dosiahnuté prostredníctvom dvoch Božích vtelení. V podstate je Jeho telo spojením ľudskej a božskej prirodzenosti a má normálnu ľudskú prirodzenosť. Takže bez Božieho vteleného tela by Božie dielo spásy ľudstva nemohlo dosiahnuť výsledky a bez normálnej ľudskej prirodzenosti Jeho tela by Jeho dielo v tele aj tak nemohlo dosiahnuť tieto výsledky. Podstatou vteleného Boha je, že musí mať normálnu ľudskú prirodzenosť. Ak by to bolo inak, bolo by to v rozpore s pôvodným Božím úmyslom vtelenia.

Prečo hovorím, že význam vtelenia nebol zavŕšený v Ježišovom diele? Pretože Cesta sa celkom nestala telom. To, čo Ježiš vykonal, bola len jedna časť Božieho diela v tele. Dokonal len dielo vykúpenia a nevykonal dielo úplného získania človeka. Z tohto dôvodu sa Boh v posledných dňoch opäť stal telom. Táto fáza diela sa tiež vykonáva v obyčajnom tele. Vykonáva ho úplne normálna ľudská bytosť, ktorej ľudská prirodzenosť nie je ani trochu nadprirodzená. Inými slovami, Boh sa stal úplnou ľudskou bytosťou. Je to osoba, ktorej identitou je Boh, úplná ľudská bytosť, úplné telo, ktoré vykonáva dielo. Ľudské oči vidia telo z mäsa a kostí, ktoré vôbec nie je nadprirodzené, úplne obyčajného človeka, ktorý hovorí nebeským jazykom, nevykazuje žiadne znamenia, nekoná žiadne zázraky a tým menej odhaľuje skutočný príbeh za náboženstvom vo veľkých zhromaždeniach. Ľuďom sa dielo druhého vteleného tela javí úplne odlišné od toho prvého a dokonca sa zdá, že tieto dve nemajú nič spoločné – tentoraz nie je možné vidieť nič z prvého diela. Hoci dielo druhého vteleného tela je odlišné od prvého, to ešte nedokazuje, že Ich zdroj nie je jeden a ten istý. Či je Ich zdroj rovnaký, závisí od povahy diela, ktoré vykonávajú telá, a nie od Ich vonkajších schránok. Počas troch etáp svojho diela sa Boh stal telom dvakrát a v oboch prípadoch vtelené dielo Boha otvorilo nový vek, otvorilo nové dielo; vtelenia sa navzájom dopĺňajú. Ľudské oči nedokážu rozpoznať, že tieto dve telá skutočne pochádzajú z toho istého zdroja. Samozrejme, presahuje to schopnosti ľudského oka alebo ľudskej mysle. Vo svojej podstate sú však rovnakí, pretože Ich dielo pochádza z toho istého Ducha. To, či tieto dve vtelené telá pochádzajú z toho istého zdroja, nemožno posudzovať podľa doby a miesta, v ktorých sa narodili, alebo iných podobných faktorov, ale podľa božského diela, ktoré vyjadrili. Druhé vtelené telo nevykonáva také dielo, aké vykonával Ježiš, pretože Božie dielo sa nedrží konvencií, ale zakaždým otvára novú cestu. Druhé vtelené telo nemá za cieľ prehĺbiť ani upevniť dojem z prvého tela v mysliach ľudí, ale ho doplniť a zlepšiť obraz prvého tela v ich mysliach, prehĺbiť poznanie človeka o Bohu, porušiť všetky predpisy, ktoré existujú v srdciach ľudí, a vymazať mylné obrazy boha v ich srdciach. Teda žiadna jednotlivá etapa Božieho diela nemôže dať človeku úplné poznanie Boha. Každá dáva len čiastočné poznanie, nie celkové. Hoci Boh vyjadril svoju podstatu úplne, z dôvodu obmedzenej schopnosti chápania zostáva poznanie Boha pre človeka stále neúplné. Ľudským jazykom nie je možné plne vysvetliť celú Božiu povahu. Ako by teda len mohla jediná etapa Jeho diela úplne vyjadriť Boha? Pôsobí v tele pod rúškom svojej normálnej ľudskej prirodzenosti a človek Ho môže poznať iba podľa vyjadrenia Jeho božskej prirodzenosti, nie podľa Jeho telesnej schránky. Boh sa stáva telom, aby umožnil človeku spoznať Ho prostredníctvom Jeho rozličných diel, a žiadne dve etapy Jeho diela nie sú rovnaké. Len tak môže mať človek úplné poznanie o Božom diele v tele a nevymedzovať ho na určitý rozsah. Hoci je dielo dvoch vtelených tiel rozdielne, podstata tiel a zdroj Ich diel sú totožné. Ide len o to, že existujú, aby vykonávali dve rôzne etapy diela a vznikajú v dvoch rôznych epochách. Bez ohľadu na to majú Božie vtelené telá rovnakú podstatu a rovnaký pôvod – to je niečo, čo nikto nemôže poprieť.