I. Noe postavil archu

Dnes začnem tým, že vám poviem niekoľko príbehov. Počúvajte a všimnite si, o akej téme hovorím, a či má niečo spoločné s témami, ktoré sme predtým preberali. Tieto príbehy nie sú hlboké, pravdepodobne by ste im mali všetci porozumieť. Už sme tieto príbehy rozprávali, sú to staré príbehy. Prvý v poradí je príbeh Noema. V Noemových časoch bolo ľudstvo nesmierne skazené: ľudia uctievali modly, odporovali Bohu a páchali všemožné zlé skutky. Ich páchanie zla videli Božie oči, slová ktoré vyslovovali sa dostali do Božích uší a Boh rozhodol, že zničí túto ľudskú rasu potopou, že vyhladí tento svet. Mali byť teda vyhubení všetci ľudia; nemal ostať ani jeden? Nie. Jeden muž mal šťastie, našiel priazeň v Božích očiach, a nebude cieľom Božieho ničenia: týmto človekom bol Noe. Noe mal ostať nažive po tom, čo Boh zničí svet potopou. Keď sa Boh rozhodol, že zakončí túto éru a zničí ľudskú rasu, niečo urobil. Čo urobil? Jedného dňa zvolal Boh z nebies na Noema. Povedal: „Noe, zlo tejto ľudskej rasy sa mi dostalo do uší a rozhodol som sa zničiť tento svet potopou. Ty postavíš archu z góferového dreva. Dám ti rozmery archy a ty musíš zhromaždiť všetky druhy živých bytostí a umiestniť ich v arche. Keď bude archa dokončená a bude v nej zhromaždený samec a samica každej Bohom stvorenej živej bytosti, príde Boží deň. V tom momente ti dám znamenie.“ Po vyslovení týchto slov Boh odišiel. Po vypočutí si Božích slov, začal Noe vykonávať každú úlohu, ktorú mu Boh zadal, bez vynechania čo i len jedinej. Čo urobil? Vyhľadal góferové drevo, o ktorom Boh hovoril, a tiež rôzne materiály potrebné na stavbu archy. Prichystal sa aj na zhromažďovanie a kŕmenie všetkých druhov živých bytostí. Obe tieto veľké úlohy mal vryté do srdca. Od chvíle, keď Boh zveril Noemovi stavbu archy, si Noe ani na chvíľu nepomyslel: „Kedy Boh zničí svet? Kedy mi dá signál, že to urobí?“ Namiesto premýšľania o týchto veciach si Noe úprimne vzal k srdcu každú vec, ktorú mu Boh povedal, a potom ju uskutočnil. Keď Noe prijal to, čo mu Boh zveril, pustil sa do realizácie a realizovania stavby archy, o ktorej Boh hovoril, ako do tej najdôležitejšej veci v jeho živote, a to bez najmenšieho náznaku nedbalosti. Dni plynuli, roky plynuli, deň za dňom, rok za rokom. Boh na Noema nikdy nedohliadal, nesúril ho, ale Noe po celý tento čas vytrvalo plnil dôležitú úlohu, ktorú mu Boh zveril. Každé slovo a veta, ktoré Boh vyslovil, boli vpísané do Noemovho srdca ako slová vytesané do kamennej dosky. Bez ohľadu na zmeny vo vonkajšom svete, na posmech okolia a na utrpenie, ktoré s tým súviselo, či na ťažkosti, ktoré ho postretli, celý čas vytrvalo pokračoval v tom, čo mu Boh zveril, a nikdy nezúfal ani nepomyslel na to, že by sa vzdal. Božie slová boli vpísané do Noemovho srdca a stali sa jeho každodennou realitou. Noe pripravil všetky materiály potrebné na stavbu archy a tvar a technické detaily archy, ktoré prikázal Boh, sa postupne formovali s každým opatrným úderom Noemovho kladiva a dláta. Vo vetre a v daždi a bez ohľadu na to, ako sa mu ľudia posmievali alebo ho ohovárali, Noemov život takto pokračoval rok za rokom. Boh tajne sledoval každý Noemov čin bez toho, aby mu povedal ďalšie slovo, a Jeho srdce bolo Noemom dojaté. Noe to však nevedel ani necítil; od začiatku do konca jednoducho staval archu a zhromažďoval všetky druhy živých tvorov v neochvejnej vernosti Božím slovám. V Noemovom srdci boli Božie slová tým najvyšším príkazom, ktorý by mal nasledovať a uskutočniť, a boli jeho celoživotným smerovaním a cieľom. Takže bez ohľadu na to, čo mu Boh povedal, bez ohľadu na to, čo od neho Boh žiadal a čo mu prikázal urobiť, Noe to úplne prijal a vzal si to k srdcu; považoval to za najdôležitejšiu vec vo svojom živote a podľa toho k tomu aj pristupoval. Nielenže na to nezabudol, nielenže si to držal v srdci, ale aj to uskutočnil vo svojom každodennom živote, pričom používal svoj život, aby prijal a vykonal Božie poverenie. Takto, doska po doske, bola archa postavená. Každý Noemov pohyb a každý jeho deň boli zasvätené Božím slovám a prikázaniam. Možno sa zdalo, že Noe nevykonáva žiadnu významnú činnosť, ale v Božích očiach všetko, čo Noe vykonal, dokonca každý krok, ktorý urobil, aby niečo dosiahol, každá práca, ktorú vykonala jeho ruka – to všetko bolo vzácne, zaslúžilo si spomienku a bolo hodné nasledovania týmto ľudstvom. Noe sa držal toho, čo mu Boh zveril. Bol neochvejný vo svojej viere, že každé slovo vyslovené Bohom je pravdivé; o tom nemal žiadne pochybnosti. A výsledkom bolo, že archa bola dokončená a mohli na nej žiť všetky druhy živých tvorov.Pred tým ako Boh zničil svet, dal Noemovi znamenie, ktoré mu oznámilo, že potopa sa blíži a že má bezodkladne nastúpiť do archy. Noe urobil presne to, čo mu Boh prikázal. Keď Noe nastúpil na archu a z neba sa spustil veľký príval dažďa, videl že Božie slová sa naplnili: Boží hnev postihol svet a nikto nemohol nič z toho zmeniť.

Koľko rokov trvalo Noemovi postaviť archu? (120 rokov.) Čo symbolizuje 120 rokov pre dnešného človeka? Je to dlhší čas ako dĺžka života bežného človeka. Dlhší možno ako dva ľudské životy. Napriek tomu Noe týchto 120 rokov robil každý deň to isté. V tamojšej pred-priemyselnej dobe, v ére pred informačno-komunikačnými technológiami, v čase keď všetko záviselo od dvoch ľudských rúk a fyzickej práce, Noe robil každý deň to isté. Celých 120 rokov sa nevzdal a neprestal. Stodvadsať rokov: ako si to vôbec dokážeme predstaviť? Dokázal by niekto iný ostať oddaný robeniu jednej veci po 120 rokov? (Nie.) To že nikto nedokáže ostať oddaný jednej veci 120 rokov nie je nič prekvapujúce. Napriek tomu bol jeden muž, ktorý 120 rokov pretrval bez zmeny v tom, čo mu Boh zveril, nikdy sa nesťažoval ani nevzdával, bol odolný voči vonkajšiemu prostrediu, a nakoniec splnil presne to, čo mu Boh povedal. Aká to bola vec? V ľudskej rase to bolo zriedkavé, nezvyčajné, dokonca jedinečné. Počas dlhej ľudskej histórie, medzi všetkými ľudskými rasami ktoré nasledovali Boha, nemalo toto žiadnej obdoby. Pokiaľ ide o obrovský rozsah a technickú náročnosť, úroveň fyzickej námahy a úsilia, ktoré si to vyžadovalo, a dĺžku trvania, nebola to ľahká záležitosť. Práve preto, keď to Noe urobil, bolo to medzi ľuďmi niečo jedinečné, a tak je vzorom a príkladom pre každého, kto nasleduje Boha. Noe si vypočul len niekoľko posolstiev a v tom čase Boh nevyslovil veľa slov, preto niet pochýb o tom, že Noe nepochopil mnoho právd. Nerozumel modernej vede ani dobovým poznatkom. Bol to mimoriadne jednoduchý človek, nevýrazný člen ľudskej rasy. V jednom ohľade sa však nepodobal nikomu inému: vedel poslúchať Božie slová, vedel, ako sa nimi riadiť a dodržiavať ich, vedel, aké má človek správne postavenie, a dokázal Božím slovám skutočne veriť a podriadiť sa im – to je všetko. Týchto niekoľko jednoduchých zásad stačilo na to, aby Noe dokázal splniť všetko, čo mu Boh zveril, a nevytrval v tom len niekoľko mesiacov ani niekoľko rokov, ba ani niekoľko desaťročí, ale viac ako storočie. Nie je toto číslo ohromujúce? Kto iný okrem Noema by to dokázal? (Nikto.) A prečo nie? Niektorí ľudia hovoria, že za to môže nepochopenie pravdy – nie je to však v súlade so skutočnosťou. Koľko právd Noe pochopil? Prečo to všetko Noe dokázal? Dnešní veriaci prečítali veľa Božích slov a do istej miery pochopili pravdu – tak prečo to nedokážu? Iní vravia, že za to môže skazená ľudská povaha – nemal však skazenú povahu aj Noe? Prečo sa to Noemovi podarilo, no dnešní ľudia to nedokážu? (Lebo dnešní ľudia neveria Božím slovám, nepovažujú ich za pravdu ani sa nimi neriadia ako pravdou.) A prečo nedokážu Božie slová považovať za pravdu? Prečo sa nimi nedokážu riadiť? (Nemajú bohabojné srdce.) Keď teda ľudia nerozumejú pravde a nepočuli mnoho právd, ako získajú bohabojné srdce? (Musia mať ľudskú prirodzenosť a svedomie.) Taká je pravda. V ľudskej prirodzenosti musia byť zastúpené dve najcennejšie veci zo všetkých: prvou je svedomie a druhou je rozum normálnej ľudskej prirodzenosti. Mať svedomie a rozum normálnej ľudskej prirodzenosti je minimálnym štandardom pre to, aby sa niekto mohol pokladať za človeka. Dnešným ľuďom to však chýba, a tak bez ohľadu na to, koľko právd si vypočujú a pochopia, mať bohabojné srdce je mimo nich. Aký je teda podstatný rozdiel medzi dnešnými ľuďmi a Noemom? (Chýba im ľudská prirodzenosť.) A v čom spočíva podstata tohto nedostatku ľudskej prirodzenosti? (Sú to zvery a démoni.) Výraz „zvery a démoni“ neznie veľmi pekne, no zodpovedá faktom; zdvorilejšie by sa dalo povedať, že nemajú ľudskú prirodzenosť. Ľudia bez ľudskej prirodzenosti a rozumu nie sú ľuďmi, ba dokonca aj zvery majú nad nimi navrch. Noe vedel splniť Božie poverenie preto, lebo keď počul Božie slová, dokázal si ich pevne uchovať vo svojom srdci; pre neho bolo Božie poverenie celoživotným záväzkom, jeho viera bola neochvejná a jeho vôľa sa nezmenila celých sto rokov. Boh mu zveril stavbu archy preto, lebo mal bohabojné srdce, bol skutočným človekom a mal najvyšší rozum. Ľudia s takou ľudskou prirodzenosťou a rozumom ako Noe sú veľmi vzácni, bolo by veľmi ťažké takého nájsť.

Noe v skutočnosti dokázal urobiť len jednu vec. Bolo to veľmi jednoduché: po tom, čo si vypočul Božie slová, uskutočnil ich, a to bez kompromisov. Nikdy nemal žiadne pochybnosti, ani sa nikdy nevzdal. Neustále robil to, o čo ho Boh požiadal, vykonal a uskutočnil to tak, ako mu Boh povedal – bez kompromisov, bez akéhokoľvek uvažovania o tom prečo, alebo o svojom vlastnom zisku či strate. Pamätal si Božie slová: „Boh zničí svet. Musíš bezodkladne postaviť archu, a keď bude dokončená a príde potopa, všetci nastúpite do archy a tí, ktorí do archy nenastúpia, do jedného zahynú.“ Nevedel, kedy sa naplní to, o čom Boh hovoril, len to, že to, o čom Boh hovorí, sa musí naplniť, že všetky Božie slová sú pravdivé, nie je v nich jediné falošné slovo, a že to, kedy sa naplnia, v akom čase sa uskutočnia, závisí od Boha. Vedel, že jeho jedinou úlohou v tom čase bolo pevne si uchovať v srdci všetko, čo Boh povedal, a potom nestrácať čas a uskutočniť to. Také boli Noemove myšlienky. Toto si myslel a toto urobil, a to sú fakty. Aký je teda zásadný rozdiel medzi vami a Noemom? (Keď počujeme Božie slovo, nejdeme ho praktizovať.) To je len správanie, aký je zásadný rozdiel? (Chýba nám ľudská prirodzenosť.) Ide o to, že Noe mal dve veci, ktoré sú úplným minimom, ktoré by mal človek mať – svedomie a rozum normálnej ľudskej prirodzenosti. Vy tieto veci nemáte. Je spravodlivé povedať, že Noe môže byť nazývaný ľudskou bytosťou a že vy si nezaslúžite, aby vás tak nazývali? (Áno.) Prečo to hovorím? Fakty sú priamo tu: pokiaľ ide o to, čo urobil Noe, zabudnite na polovicu, vy by ste nedokázali urobiť ani malú časť z toho. Noe dokázal vytrvať 120 rokov. Koľko rokov by ste dokázali vytrvať vy? 100? 50? 10? Päť? Dva? Pol roka? Kto z vás by dokázal vytrvať pol roka? Ísť von a hľadať drevo stromu, o ktorom hovoril Boh, zoťať ho, stiahnuť z neho kôru, vysušiť ho a potom ho narezať na rôzne tvary a veľkosti – dokázali by ste v tom vytrvať pol roka? Väčšina z vás krúti hlavou – nezvládli by ste ani pol roka. A čo tak tri mesiace? Niektorí ľudia hovoria: „Myslím si, že aj tri mesiace by boli ťažké. Som malý a krehký. V lese sú komáre a iný hmyz, aj mravce a blchy. Nezniesol by som, keby ma všetky doštípali. Navyše, každý deň rúbať drevo, robiť tú špinavú a únavnú prácu vonku, kde praží slnko a šľahá vietor, netrvalo by ani dva dni, kým by som sa spálil. Takúto prácu nechcem robiť – je niečo ľahšie, čo by mi mohol prikázať?“ Môžeš si vybrať, čo ti Boh prikáže urobiť? (Nie.) Ak to nevydržíš tri mesiace, máš skutočnú podriadenosť? Máš realitu podriadenosti? (Nie.) Nevydržali by ste tri mesiace. Nájde sa teda niekto, kto by vydržal pol mesiaca? Niektorí ľudia hovoria: „Neviem rozoznať goferové drevo ani rúbať stromy. Ani neviem, na ktorú stranu strom spadne, keď ho zotnem – čo ak spadne na mňa? Okrem toho, po zoťatí stromov by som dokázal odniesť nanajvýš jeden alebo dva kmene. Keby ich bolo viac, zničil by som si chrbát a ramená, však?“ Nezvládnete ani pol mesiaca. Čo teda môžete robiť? Čo môžete dosiahnuť, keď sa od vás žiada, aby ste poslúchali Božie slová, podriadili sa Božím slovám, uskutočňovali Jeho slová? Okrem práce na počítači a vydávania príkazov, čoho ste schopní? Keby teraz boli Noemove časy, boli by ste tými, ktorých by Boh povolal? Rozhodne nie! Neboli by ste tými, ktorých by Boh povolal; neboli by ste tými, na ktorých by sa Boh pozeral priaznivo. Prečo? Pretože nie si niekto, kto je schopný podriadiť sa po vypočutí Božích slov. A ak nie si takýto typ človeka, zaslúžiš si žiť? Keď príde potopa, zaslúžiš si prežiť? (Nie.) Ak nie, potom budeš zničený. Aký si človek, ak nedokážeš uskutočňovať Božie slová ani pol mesiaca? Si niekto, kto skutočne verí v Boha? Ak po vypočutí Božích slov nie si schopný ich uskutočniť, ak nevydržíš pol mesiaca, neznesieš ani dva týždne útrap, aký účinok má na teba tá trocha pravdy, ktorej rozumieš? Ak nemá ani trochu taký účinok, že by ťa držala na uzde, potom je pre teba pravda len nejakými slovami a je ti absolútne nanič. Aký si človek, ak rozumieš všetkým tým pravdám, no keď sa od teba žiada, aby si uskutočňoval Božie slová a trpel 15 dní útrap, neznesieš to? Si v Božích očiach stvorená bytosť, ktorá je na požadovanej úrovni? (Nie.) Vzhľadom na Noemovo utrpenie a 120 rokov vytrvalosti je medzi vami viac než len malá vzdialenosť – je to neporovnateľný rozdiel. Dôvod, prečo Boh povolal Noema a zveril mu všetko, čo chcel urobiť, bol ten, že z Božieho pohľadu bol Noe schopný poslúchať Jeho slová, bol to človek, ktorému sa dalo zveriť veľké dielo, bol dôveryhodný a bol to niekto, kto dokázal premeniť na realitu to, čo si Boh želal urobiť; v Božích očiach to bol skutočný človek. A vy? Vy nedokážete dosiahnuť nič z týchto vecí. Nie je ťažké si predstaviť, čím všetci ste v Božích očiach. Ste ľudské bytosti? Ste hodní nazývať sa ľudskými bytosťami? Odpoveď je jasná: Nie ste! Skrátil som ten čas, ako sa len dalo, na 15 dní, len na dva týždne, a nikto z vás nepovedal, že by to dokázal. Čo to ukazuje? Že vaša viera, vernosť a podriadenosť neznamenajú vôbec nič. To, čo považujete za vieru, vernosť a podriadenosť, Ja vnímam ako nič! Chválite sa, že ste celkom dobrí, ale z Môjho pohľadu ste úplne nedostatoční!

To, čo je na Noemovom príbehu najneuveriteľnejšie, najobdivuhodnejšie a najhodnejšie napodobňovania, je jeho 120 rokov vytrvalosti, jeho 120 rokov podriadenosti a vernosti. Vidíte, pomýlil sa Boh vo výbere človeka? (Nie.) Boh je Boh, ktorý pozoruje najhlbšie vnútro človeka. Uprostred toho obrovského mora ľudí si vybral Noema, povolal Noema a Boh sa vo svojom výbere nepomýlil: Noe naplnil Jeho očakávania, úspešne dokončil to, čo mu Boh zveril. To je svedectvo. Toto Boh chcel, toto je svedectvo! Ale je vo vás nejaký náznak alebo stopa po tomto? Nie je. Je jasné, že takéto svedectvo vo vás chýba. To, čo sa vo vás zjavuje, čo vidí Boh, je znak hanby; nie je tam ani jedna vec, ktorá by vedela ľudí dojať k slzám, keď sa o nej rozpráva. Pokiaľ ide o Noemove rôzne prejavy, najmä jeho pevnú vieru v Božie slová, ktorá bola storočie bez pochybností alebo zmien, a jeho vytrvalosť pri stavaní archy, ktorá storočie nezakolísala, a pokiaľ ide o túto jeho vieru a silu vôle, nikto v modernej dobe sa mu nemôže rovnať, nikto sa mu nevyrovná. A predsa nikoho ani nenapadne zaujímať sa o Noemovu vernosť a podriadenosť, nikto neverí, že je v tom niečo, čo by si ľudia mali vážiť a napodobňovať. Čo je namiesto toho pre ľudí teraz dôležitejšie? Opakovanie hesiel a hovorenie o učeniach. Zdá sa, že rozumejú mnohým pravdám a že získali pravdu – ale v porovnaní s Noemom nedosiahli ani stotinu, ani tisícinu toho, čo on. Aké len majú nedostatky! Je v tom priepastný rozdiel. Zistili ste z Noemovho stavania archy, akých ľudí Boh miluje? Aká kvalita, aké srdce a aká integrita sa nachádzajú v tých, ktorých Boh miluje? Máte všetky tie veci, ktoré mal Noe? Ak cítiš, že máš Noemovu vieru a charakter, potom by ti bolo do istej miery odpustené, keby si Bohu kládol podmienky a snažil sa s Ním zjednávať. Ak cítiš, že ti úplne chýbajú, potom ti poviem pravdu: nenamýšľaj si – nie si nič. V Božích očiach si menej ako červ. A predsa máš stále tú drzosť snažiť sa klásť podmienky a zjednávať s Bohom? Niektorí ľudia hovoria: „Ak som menej ako červ, čo keby som slúžil v Božom dome ako pes?“ Nie, na to sa nehodíš. Prečo? Nedokázal by si ani dobre strážiť dvere Božieho domu, takže v Mojich očiach sa nevyrovnáš ani strážnemu psovi. Sú pre vás tieto slová zraňujúce? Je pre vás nepríjemné to počúvať? Toto nemá zraniť vašu sebaúctu; je to tvrdenie založené na faktoch, tvrdenie založené na dôkazoch a nie je ani v najmenšom nepravdivé. Presne takto sa správate, presne to sa vo vás prejavuje; presne takto sa správate k Bohu a takto zaobchádzate aj so všetkým, čo vám Boh zveruje. Všetko, čo som povedal, je pravda a vychádza to zo srdca. Tu zakončíme diskusiu o Noemovom príbehu.

II. Abrahám obetoval Izáka

Existuje ďalší príbeh, ktorý stojí za to porozprávať: príbeh Abraháma. Jedného dňa prišli do Abrahámovho domu dvaja poslovia, ktorých Abrahám nadšene prijal. Poslovia mali za úlohu povedať Abrahámovi, že mu Boh dá syna. Hneď ako to Abrahám počul, mal obrovskú radosť: „Vďaka môjmu Pánovi!“ Ale za nimi sa Abrahámova manželka Sára sama pre seba zachichotala. Jej chichot znamenal: „To je nemožné, som stará – ako by som mohla porodiť dieťa? Že by mi bol daný syn? Aký vtip!“ Sára tomu neverila. Počuli poslovia Sárin smiech? (Počuli.) Samozrejme, že počuli, a Boh to tiež videl. A čo urobil Boh? Neviditeľný Boh to sledoval. Sára, tá nevedomá žena, tomu neverila – ale či to, čo Boh určí, trpí vyrušením od ľudí? (Nie.) Netrpí to vyrušením od žiadnej ľudskej bytosti. Keď sa Boh rozhodne niečo urobiť, niektorí ľudia by mohli povedať: „Neverím tomu, som proti, odmietam, namietam, mám s tým problém.“ Obstoja ich slová? (Nie.) Takže keď Boh vidí, že sú takí, ktorí nesúhlasia, ktorí majú čo povedať, ktorí neveria, musí im ponúknuť vysvetlenie? Musí im vysvetliť, ako a prečo to robí? Robí to Boh? Nerobí. Nevšíma si, čo títo nevedomí ľudia robia a hovoria, nezaujíma Ho ich postoj. Vo svojom srdci má to, čo sa rozhodol urobiť, už dávno vytesané do kameňa: Toto urobí. Všetky veci a udalosti sú pod kontrolou a zvrchovanosťou Božích rúk, vrátane toho, kedy niekto má dieťa a aké dieťa to je – samozrejme, aj toto je v Božích rukách. Keď Boh poslal poslov, aby oznámili Abrahámovi, že mu dá syna, Boh v skutočnosti už dávno naplánoval mnohé veci, ktoré neskôr urobí. Aké záväzky syn prevezme, aký život bude mať, akí budú jeho potomkovia – Boh to všetko už dávno naplánoval a nedôjde k žiadnym chybám ani zmenám. Mohol teda chichot nejakej hlúpej ženy niečo zmeniť? Nemohol zmeniť nič. A keď prišiel čas, Boh urobil tak, ako plánoval, a všetko toto sa naplnilo, ako Boh povedal a určil.

Keď mal Abrahám 100 rokov, Boh mu dal syna. Sto rokov života bez syna boli Abrahámove dni všedné a osamelé. Ako sa cíti storočný muž bez detí, najmä bez syna? „Niečo mi v živote chýba. Boh mi nedal syna a môj život bol trochu osamelý, trochu poľutovaniahodný.“ Akú mal však Abrahám náladu, keď Boh poslal poslov, aby mu oznámili, že mu má byť daný syn? (Radosť.) Okrem toho, že prekypoval radosťou, bol tiež plný očakávania. Ďakoval Bohu za Jeho milosť, za to, že mu umožnil vychovať dieťa v rokoch, ktoré mu zostávali. Aká úžasná vec to bola a takto sa to stalo. Z akých vecí sa mal teda tešiť? (Mal potomkov, jeho rodinná línia by pokračovala.) To je jedna vec. Bola tu aj ďalšia, veľmi radostná vec – čo to bolo? (Toto dieťa mu bolo osobne dané Bohom.) Presne tak. Keď má mať dieťa obyčajný človek, príde k nemu Boh a oznámi mu to? Povie: „Osobne ti dávam toto dieťa, ktoré som ti sľúbil?“ Robí to Boh? Nie. Čo teda bolo na tomto dieťati výnimočné? Boh poslal poslov, aby osobne oznámili Abrahámovi: „Vo veku 100 rokov dostaneš dieťa, ktoré ti osobne dá Boh.“ To je to, čo bolo na dieťati výnimočné: Boh mu o ňom hovoril a Boh mu ho osobne dal. Aká radostná vec to bola! A či nie je špeciálny význam tohto dieťaťa dôvodom, aby sa ľuďom v hlavách vírili myšlienky? Ako sa Abrahám cítil, keď bol svedkom narodenia tohto dieťaťa? „Konečne mám dieťa. Božie slová sa naplnili; Boh povedal, že mi dá dieťa, a naozaj to urobil!“ Keď sa toto dieťa narodilo a on ho držal v náručí, prvá vec, ktorú pocítil, bola: „Toto dieťa som nedostal z ľudských rúk, ale z Božích rúk. Príchod dieťaťa je tak načasovaný. Je mi dané Bohom a ja ho musím dobre vychovať, dobre vzdelávať, učiť ho uctievať Boha a poslúchať Jeho slová, lebo pochádza od Boha.“ Miloval toto dieťa veľmi? (Áno.) Bolo to výnimočné dieťa. Pridajte k tomu Abrahámov vek a nie je ťažké si predstaviť, ako veľmi tohto chlapca miloval. Aj Abrahám rovnako ako normálny človek svoje dieťa zbožňoval a mal preň nehu a náklonnosť. Veril slovám, ktoré Boh povedal, a na vlastné oči bol svedkom naplnenia Jeho slov. Bol tiež svedkom týchto slov od ich vyslovenia až po naplnenie. Cítil, aké autoritatívne sú Božie slová, aké zázračné sú Jeho skutky a čo je najdôležitejšie, ako veľmi sa Boh stará o človeka. Hoci Abrahám pri pohľade na dieťa cítil zložitý a intenzívny súbor emócií, v srdci mal len jednu vec, ktorú chcel povedať Bohu. Povedzte Mi, čo si myslíte, že povedal? (Bohu vďaka!) „Vďaka môjmu Pánovi!“ Abrahám bol vďačný a tiež vzdával Bohu hlbokú vďaku a chválu. Pre Boha a Abraháma malo toto dieťa mimoriadny význam. Je to preto, že od chvíle, keď Boh povedal, že dá Abrahámovi dieťa, Boh plánoval a určil, že niečo dosiahne: Boli to dôležité veci, veľké veci, ktoré chcel prostredníctvom tohto dieťaťa dosiahnuť. Taký bol význam tohto dieťaťa pre Boha. A pre Abraháma boli pre Božiu zvláštnu milosť voči nemu, pretože mu Boh dal dieťa, v rámci dejín celej ľudskej rasy a z hľadiska celého ľudstva, hodnota a význam jeho existencie mimoriadne, boli nad rámec bežného. A je toto koniec príbehu? Nie, nie je. Kľúčová časť sa ešte len má začať.

Keď Abrahám prijal Izáka od Boha, vychovával ho tak, ako mu Boh prikázal a ako si to Boh žiadal. Počas tých všedných rokov každodenného života viedol Izáka k obeti a rozprával mu príbehy o Bohu v nebi. Izák tomu postupne začal rozumieť. Naučil sa, ako vzdávať vďaku Bohu, ako Ho oslavovať, byť poslušný a prinášať obety. Vedel, kedy sa prinášajú obety a kde je oltár. Teraz sa dostávame ku kľúčovému bodu príbehu. Jedného dňa, keď Izák začínal rozumieť duchovným veciam, ale ešte nebol úplne zrelý, Boh povedal Abrahámovi: „Nechcem baránka ako obeť. Obetuj Izáka.“ Vari pre niekoho ako Abrahám, ktorý Izáka tak veľmi miloval, nezneli Božie slová ako blesk z jasného neba? Bez ohľadu na Abraháma, ktorý už bol vo vysokom veku – koľko ľudí v najlepších rokoch života – ľudí vo veku 30 či 40 rokov – by dokázalo uniesť takúto správu? Dokázal by to niekto? (Nie.) A ako Abrahám zareagoval, keď počul Božie slová? „Ach... Pomýlil sa Boh v tom, čo povedal? Boh sa nikdy nemýli, takže je možné, že moje staré uši zle počuli? Ešte si to overím.“ Spýtal sa: „Bože, žiadaš odo mňa, aby som obetoval Izáka? Je Izák tá obeť, ktorú chceš?“ Boh odpovedal: „Áno, presne tak!“ Po tomto potvrdení Abrahám vedel, že Božie slová nie sú nesprávne, ani sa nezmenia. Bolo to presne to, čo Boh zamýšľal. A bolo pre Abraháma ťažké to počuť? (Bolo.) Ako veľmi? Abrahám si pomyslel: „Po všetkých tých rokoch moje dieťa konečne začalo dospievať. Ak má byť obetované ako živá obeť, znamená to, že bude zabité na oltári ako baránok vedený na porážku. Byť zabitý znamená, že bude usmrtené, a jeho smrť znamená, že od dnešného dňa budem bez tohto dieťaťa…“ Keď sa jeho myšlienky dostali až do tohto bodu, odvážil sa ďalej premýšľať? (Nie.) Prečo nie? Premýšľať ďalej by mu prinieslo ešte väčšiu bolesť, bolo by to ako bodnutie nožom do srdca. Premýšľať ďalej by neznamenalo uvažovať o radostných veciach – znamenalo by to agóniu. Dieťa nemalo byť Abrahámovi len dočasne odobraté, na niekoľko dní či rokov, pričom by stále žilo; nebolo to tak, že by naň Abrahám neustále myslel a potom sa s ním opäť stretol v nejakej vhodnej chvíli, keď by vyrástlo. Nie, toto nebol ten prípad. Ak by bolo dieťa obetované na oltári, prestalo by existovať, už by ho nikto nikdy nevidel, bolo by obetované Bohu a vrátilo by sa k Bohu. Všetko by sa vrátilo do stavu, aký bol predtým. Pred narodením dieťaťa bol život osamelý. A bolo by bolestivé, keby to takto pokračovalo, keby nikdy nemal dieťa? (Nebolo by to veľmi bolestivé.) Mať dieťa a potom ho stratiť – to je nesmierna bolesť. Je to zničujúce! Vrátiť toto dieťa Bohu by znamenalo, že od tej chvíle by ho už nikto nikdy nevidel. Jeho hlas by už nikdy nebolo počuť. Abrahám by už nemohol sledovať, ako sa hrá, nemohol by ho vychovávať ani rozosmievať, nevidel by ho vyrastať, nemohol by sa tešiť zo všetkých tých rodinných radostí, ktoré prichádzali s jeho prítomnosťou. Zostali by len bolesť a túžba. Čím viac o tom Abrahám premýšľal, tým ťažšie to preňho bolo. Ale bez ohľadu na to, aké ťažké to bolo, jedna vec bola v jeho srdci jasná: „To, čo Boh povedal a čo Boh urobí, nebol žart, nemohlo to byť nesprávne, a už vôbec sa to nedalo zmeniť. Navyše, toto dieťa pochádza od Boha, takže je úplne prirodzené a oprávnené, aby bolo obetované Bohu, a keď si to Boh želá, som povinný vrátiť ho Bohu bez výhrad. Uplynulých desať rokov rodinnej radosti bolo výnimočným darom, ktorý som si hojne užíval; mal by som vzdávať Bohu vďaku a nemal by som na Neho klásť neprimerané požiadavky. Toto dieťa patrí Bohu, nemal by som si ho nárokovať pre seba, nie je mojím osobným majetkom. Všetci ľudia pochádzajú od Boha. Aj keby ma požiadal, aby som obetoval svoj vlastný život, nemal by som sa s Bohom hádať ani Mu diktovať podmienky, nieto ešte v prípade, keď mi toto dieťa bolo osobne sľúbené a dané Bohom. Ak Boh hovorí, že ho mám obetovať, potom tak urobím!“

Čas plynul minútu po minúte, sekundu po sekunde a chvíľa obety sa neúprosne blížila. No namiesto toho, aby Abrahám upadal do čoraz väčšieho zármutku, cítil čoraz väčší pokoj. Čo ho upokojilo? Čo Abrahámovi umožnilo uniknúť bolesti a zaujať správny postoj k tomu, čo sa malo stať? Veril, že postoj človeka ku všetkému, čo Boh urobil, by mal byť jedine postojom podriadenosti, a nie snahou hádať sa s Bohom. Keď jeho myšlienky dospeli k tomuto bodu, prestal pociťovať bolesť. Vzal mladého Izáka a krok za krokom sa blížili k oltáru. Na oltári nebolo nič – nie ako zvyčajne, keď tam už čakal baránok. „Otče, musíš ešte pripraviť dnešnú obeť?“ opýtal sa Izák. „Ak nie, čo sa bude dnes obetovať?“ Čo Abrahám cítil, keď sa ho to Izák opýtal? Mohol v tej chvíli cítiť radosť? (Nie.) Čo teda urobil? Nenávidel Boha vo svojom srdci? Sťažoval sa Bohu? Odolával? (Nie.) Nič z toho. Čo to dokazuje? Zo všetkého, čo sa udialo potom, je jasné, že Abrahám na také veci naozaj nemyslel. Položil drevo, ktoré sa chystal zapáliť, na oltár a zavolal Izáka k sebe. Na čo myslia ľudia, keď vidia, ako Abrahám volá Izáka k oltáru? „Aký si ty len bezcitný starec. Nemáš v sebe žiadnu ľudskú prirodzenosť. Ty nie si človek! Veď je to tvoj syn. Naozaj to dokážeš urobiť? Naozaj si toho schopný? Si naozaj taký krutý? Máš vôbec srdce?“ Nemyslia si ľudia práve toto? A myslel si to Abrahám? (Nie.) Zavolal Izáka k sebe a, neschopný slova, vytiahol povraz, ktorý si pripravil, a zviazal Izákovi ruky a nohy. Naznačujú tieto činy, že obeta mala byť skutočná alebo len predstieraná? Mala byť skutočná, pravá, nie naoko. Zdvihol Izáka na plecia a, bez ohľadu na to, ako sa chlapec vzpieral a kričal, ani nepomyslel na to, že by to vzdal. Rozhodne položil svojho malého syna na drevo pripravené na oltári, aby bol obetovaný. Izák plakal, kričal, vzpieral sa – ale Abrahám vykonával činy obetovania Bohu, pripravoval všetko na obetovanie. Keď Abrahám položil Izáka na oltár, vytiahol nôž, ktorý sa zvyčajne používa na zabíjanie jahniat, pevne ho držal oboma rukami, zdvihol ho nad hlavu a namieril na Izáka. Zavrel oči, a práve v okamihu, keď mal nôž klesnúť, prehovoril k nemu Boh. Čo povedal Boh? „Abrahám, zadrž svoju ruku!“ Abrahám by si nikdy nebol pomyslel, že by Boh mohol povedať niečo také práve vo chvíli, keď sa Mu chystal vrátiť Izáka. Neodvážil sa na to ani len pomyslieť. A predsa, Božie slová, jedno po druhom, zasiahli jeho srdce. Tak bol Izák zachránený. V ten deň sa skutočná obeť, ktorá mala byť daná Bohu, nachádzala za Abrahámom – bol to baránok. Ten bol Bohom pripravený už dávno, ale Boh nedal Abrahámovi nijaké znamenie, iba mu prikázal prestať práve v okamihu, keď zdvihol nôž a bol pripravený zasiahnuť Izáka. Nikto si to nevedel predstaviť – ani Abrahám, ani Izák. Keď sa pozrieme na Abrahámove obetovanie Izáka, naozaj Abrahám zamýšľal obetovať svojho syna, alebo to len predstieral? (Naozaj to zamýšľal urobiť.) Naozaj to zamýšľal urobiť. Jeho činy boli čisté, nebola v nich žiadna pretvárka.

Abrahám ponúkol Bohu vlastné telo a krv ako obeť, a keď ho Boh vyzval, aby túto obetu priniesol, Abrahám sa s Ním nepokúšal hádať, nehovoril: „Nemôžeme použiť niekoho iného? Mňa, alebo hocikoho iného.“ Namiesto toho, aby povedal takéto veci, dal Bohu svojho najdrahšieho a najvzácnejšieho syna. A ako bola táto obeta vykonaná? Počul, čo Boh povedal, a jednoducho to urobil. Dávalo by ľuďom zmysel, keby Boh dal Abrahámovi dieťa, a potom, keď dieťa vyrástlo, požiadal Abraháma, aby Mu to dieťa vrátil, a chcel mu ho vziať? (Nedávalo.) Nebolo by to z ľudského pohľadu úplne nerozumné? Nevyzeralo by to, akoby sa Boh s Abrahámom len zahrával? Boh mu predsa jedného dňa dal toto dieťa a len o niekoľko rokov neskôr mu ho chcel vziať. Ak Boh chcel to dieťa, mohol si ho jednoducho vziať; nebolo potrebné spôsobovať tomuto človeku také utrpenie tým, že od neho žiadal, aby dieťa obetoval na oltári. Čo vlastne znamenalo, že dieťa malo byť obetované na oltári? Znamenalo to, že Abrahám ho mal vlastnými rukami zabiť a potom spáliť na oltári. Je toto niečo, čo by človek dokázal uniesť? (Nie.) Čo Boh sledoval tým, keď žiadal túto obeť? Chcel, aby Abrahám osobne vykonal tieto veci: aby osobne zviazal svojho syna, osobne ho položil na oltár, osobne ho zabil nožom a potom ho osobne spálil ako obetu Bohu. Ľuďom by sa nič z toho nezdalo ohľaduplné voči ľudským pocitom; ani jedna z týchto vecí by nedávala zmysel podľa ich predstáv, spôsobu myslenia, etickej filozofie, morálky či zvykov. Abrahám nežil vo vákuu ani v nejakom fantazijnom svete; žil vo svete ľudí. Mal ľudské myšlienky a ľudské názory. Čo si myslel, keď ho toto všetko postihlo? Bola v ňom okrem utrpenia a istých vecí, ktoré ho miatli, vzbura alebo odmietanie? Slovne napádal a urážal Boha? Vôbec nie. Práve naopak: od chvíle, keď mu Boh prikázal vykonať túto vec, Abrahám sa to neodvážil brať na ľahkú váhu; namiesto toho sa začal hneď pripravovať. Akú mal Abrahám náladu, keď sa pustil do týchto príprav? Bol radostný, veselý a šťastný? Alebo bol zronený, smutný a zarmútený? (Bol zronený a smutný.) Bol zronený! Každý jeho krok bol ťažký. Keď si túto záležitosť uvedomil a keď počul Božie slová, každý deň sa mu zdal ako rok; bol nešťastný, neschopný radosti a mal ťažké srdce. Čo však bolo jeho jediné presvedčenie? (Že musí poslúchať Božie slová.) Presne tak – že musí poslúchať Božie slová. Povedal si: „Nech je požehnané meno môjho Pána Jahveho; som jedným z Božieho národa a mal by som poslúchať Božie slová. Nezáleží na tom, či to, čo Boh hovorí, je správne alebo nesprávne, ani na tom, ako ku mne Izák prišiel – ak Boh žiada, potom musím dať; takýto rozum a postoj musí byť v človeku.“ Abrahám nebol zbavený bolesti ani ťažkostí po tom, čo prijal Božie slová; cítil bolesť a mal svoje vlastné ťažkosti, ktoré nebolo ľahké prekonať! Čo sa však nakoniec stalo? Tak, ako si Boh želal, Abrahám priviedol svojho vlastného syna, malé dieťa, k oltáru, a všetko, čo urobil, Boh videl. Tak ako Boh sledoval Noema, tak sledoval každý Abrahámov krok, a bol dojatý všetkým, čo Abrahám vykonal. Aj keď sa veci nevyvinuli tak, ako si to každý predstavoval, to, čo Abrahám urobil, bolo jedinečné medzi všetkými ľuďmi. Mal by slúžiť ako príklad pre všetkých, ktorí nasledujú Boha? (Áno.) Je vzorom pre všetkých ľudí, ktorí nasledujú Boha. Prečo hovorím, že je vzorom pre ľudí? Abrahám nerozumel mnohým pravdám, ani nepočul žiadne pravdy či kázne, ktoré by mu Boh osobne zvestoval. Jednoducho len veril, uznal a poslúchol. Čo bolo na jeho ľudskej prirodzenosti také jedinečné? (Rozum stvorenej bytosti.) Ktoré slová to vyjadrujú? (Povedal: „Nech je požehnané meno môjho Pána Jahveho; mal by som poslúchať Božie slová, a či už zodpovedajú ľudským predstavám alebo nie, musím sa podriadiť.“) V tomto mal Abrahám rozum normálnej ľudskej prirodzenosti. Navyše, mal aj svedomie normálnej ľudskej prirodzenosti. A kde sa toto svedomie prejavilo? Abrahám vedel, že Izák mu bol daný Bohom, že je Božím dielom, patrí Bohu a že by ho mal vrátiť Bohu, keď ho o to Boh požiada, namiesto toho, aby sa ho držal za každú cenu; takéto svedomie by mal mať každý človek.

Majú dnešní ľudia svedomie a rozum? (Nie.) V čom sa to prejavuje? Bez ohľadu na to, koľko milosti Boh dáva ľuďom, a bez ohľadu na to, koľko požehnaní alebo koľko milosti si užívajú, aký je ich postoj, keď ich niekto požiada, aby splatili Božiu lásku? (Odolávanie a niekedy obavy z útrap a únavy.) Obavy z útrap a únavy sú konkrétnym prejavom nedostatku svedomia a rozumu. A vyhováranie sa, snaha stanoviť podmienky a uzatvárať dohody sú tiež konkrétnymi prejavmi, však? (Áno.) Sú tu aj sťažnosti, povrchné a slizké spôsoby a túžba po telesnom pohodlí – to všetko sú konkrétne prejavy. Ľudia dnes nemajú svedomie, no napriek tomu často chvália Božiu milosť, počítajú všetky takéto milosti a pri ich počítaní sú dojatí až k slzám. Keď však skončia s počítaním, je koniec; naďalej sú povrchní, naďalej konajú len zo zvyku, naďalej klamú a naďalej sú prefíkaní a ulievajú sa bez akýchkoľvek konkrétnych prejavov pokánia. Aký zmysel teda malo tvoje počítanie? Toto je prejav nedostatku svedomia. Ako sa teda prejavuje nedostatok rozumu? Keď ťa Boh orezáva, sťažuješ sa, tvoje city sú ranené a potom už nechceš konať svoju povinnosť a hovoríš, že Boh nemá lásku; keď pri konaní svojej povinnosti trochu trpíš alebo keď je prostredie, ktoré ti Boh pripravuje, trochu ťažké, trochu náročné alebo trochu tvrdé, už to nechceš robiť; a v žiadnom z rôznych prostredí, ktoré Boh pripravil, sa nedokážeš usilovať o podriadenie. V každom si ohľaduplný iba k telu a želáš si iba oslobodiť sa a konať neviazane. Je to nedostatok rozumu alebo nie? Nechceš prijať Božiu zvrchovanosť a Jeho usporiadania a chceš od Neho len získavať výhody. Keď vykonáš trochu práce a trochu trpíš, zdôrazňuješ svoje schopnosti a považuješ sa za nadradeného iným, zatiaľ čo si užívaš výhody postavenia a začneš sa správať ako úradník. Nemáš túžbu robiť žiadnu skutočnú prácu ani nie si schopný vykonať žiadnu skutočnú prácu – chceš len dávať príkazy a byť úradníkom. Chceš byť sám sebe zákonom, robiť si, čo chceš, a bezohľadne páchať zlé skutky. Okrem snahy oslobodiť sa a konať neviazane sa v tebe neprejavuje nič iné. Vlastníš tým nejaký rozum? (Nie.) Ak by vám Boh dal dobré dieťa a neskôr by ti otvorene povedal, že ti ho vezme, aký by bol tvoj postoj? Mohol by si mať rovnaký postoj ako Abrahám? (Nie.) Niektorí ľudia by povedali: „Ako by som nemohol? Môj syn má dvadsať rokov a ja som ho obetoval Božiemu domu, kde teraz koná svoju povinnosť!“ Je to obeta? V najlepšom prípade si svoje dieťa len naviedol na správnu cestu – ale máš aj postranný úmysel: bojíš sa, že by tvoje dieťa mohlo zahynúť v pohrome. Nie je to tak? To, čo robíš, sa nenazýva prinášaním obete; vôbec to nie je to isté ako Abrahámova obeta Izáka. Jednoducho sa to nedá porovnať. Keď Abrahám počul, čo mu Boh prikázal, aké ťažké muselo byť preňho – alebo pre akéhokoľvek iného človeka – vykonať tento pokyn? Musela to byť tá najťažšia vec na svete; nič ťažšie neexistuje. Nebolo to obetovanie niečoho, ako je baránok alebo trochu peňazí, nebol to svetský majetok alebo hmotný predmet a nebolo to ani zviera, ktoré nemalo žiadne spojenie s osobou, ktorá obetu prinášala. To sú veci, ktoré človek môže obetovať s prchavým návalom úsilia – zatiaľ čo obeť, ktorú Boh žiadal od Abraháma, bola životom inej osoby. Bolo to Abrahámovo vlastné telo a krv. Aké ťažké to muselo byť! Dieťa tiež malo výnimočné pozadie, pretože bolo darované Bohom. Čo bol Božím cieľom, keď mu dal dieťa? Bolo to preto, aby mal Abrahám syna, ktorý by bol vychovaný do dospelosti, oženil sa, mal deti a tak pokračoval v rodinnom mene. No teraz malo byť toto dieťa vrátené Bohu skôr, ako dosiahlo dospelosť, a tie veci by sa nikdy nestali. Aký zmysel malo teda to, že Boh daroval Abrahámovi dieťa? Dávalo by to pozorovateľovi nejaký zmysel? Z hľadiska ľudských predstáv to nedáva zmysel. Skazené ľudstvo je sebecké; nikomu by to nedávalo zmysel. Ani Abrahám to nevedel pochopiť; nevedel, čo nakoniec Boh chcel urobiť, až na to, že ho požiadal, aby obetoval Izáka. Aké rozhodnutie teda Abrahám urobil? Aký bol jeho postoj? Hoci si toto všetko nedokázal vysvetliť, predsa bol schopný urobiť, čo Boh prikázal; poslúchol Božie slová, podriadil sa každému slovu toho, čo žiadal, bez toho, aby odolával alebo žiadal o voľbu, a už vôbec sa nesnažil diktovať podmienky alebo sa s Bohom hádať. Skôr ako bol Abrahám schopný pochopiť všetko, čo sa dialo, bol schopný poslúchať a podriadiť sa – čo je absolútne zriedkavé a chvályhodné a presahuje schopnosti kohokoľvek z vás, ktorí tu sedíte. Abrahám nevedel, čo sa deje, a Boh mu nepovedal celý príbeh, no napriek tomu všetko bral vážne a veril, že ľudia by sa mali podriadiť všetkému, čo Boh chce urobiť, že by sa nemali pýtať, a že ak Boh nepovie nič viac, potom to nie je niečo, čomu ľudia potrebujú rozumieť. Niektorí ľudia hovoria: „Musíš tomu predsa prísť na koreň, však? Aj keby to znamenalo smrť, musíš vedieť prečo.“ Je toto postoj, ktorý by mala mať stvorená bytosť? Keď ti Boh nedovolil pochopiť, mal by si to pochopiť? Keď sa od teba žiada, aby si niečo urobil, urobíš to. Načo to tak komplikovať? Keby Boh chcel, aby si to pochopil, už by ti to vysvetlil; keďže to neurobil, nie je potrebné, aby si to pochopil. Keď sa od teba nevyžaduje, aby si rozumel, a ty nie si schopný rozumieť, všetko závisí od toho, ako konáš a či sa dokážeš podriadiť Bohu. Toto je pre vás ťažké, však? Za týchto okolností sa nepodriaďujete a nezostáva vo vás nič iné ako sťažovanie sa, nesprávna interpretácia a odpor. Abrahám bol presným opakom toho, čo sa prejavuje vo vás. Rovnako ako vy, ani on nevedel, čo Boh zamýšľa urobiť, ani nepoznal dôvody Božích činov; nerozumel. Chcel sa spýtať? Chcel vedieť, čo sa deje? Chcel, ale ak mu to Boh nepovedal, kam inam by sa mohol ísť opýtať? Koho by sa mohol opýtať? Božie záležitosti sú tajomstvom; kto môže odpovedať na otázky o Božích záležitostiach? Kto im môže porozumieť? Ľudia nemôžu stáť na mieste Boha. Opýtajte sa niekoho iného a ani on tomu nebude rozumieť. Môžete o tom premýšľať, ale neprídete na to a bude to pre vás nepochopiteľné. Ak teda niečomu nerozumiete, znamená to, že nemusíte robiť to, čo Boh hovorí? Ak niečomu nerozumiete, môžete jednoducho pozorovať, otáľať, čakať na príležitosť a hľadať inú možnosť? Ak niečomu nerozumiete – ak je to pre vás nepochopiteľné –, znamená to, že sa nemusíte podriadiť? Znamená to, že sa môžete držať svojich ľudských práv a povedať: „Mám ľudské práva; som nezávislý človek, čo Ťa oprávňuje nútiť ma robiť hlúposti? Týčim sa medzi nebom a zemou – môžem Ťa neposlúchnuť?“ Urobil toto Abrahám? (Nie.) Keďže veril, že je len obyčajná bezvýznamná stvorená bytosť a človek pod Božou zvrchovanosťou, rozhodol sa poslúchať, podriadiť sa a nebrať žiadne z Božích slov na ľahkú váhu, ale uskutočňovať ich v plnom rozsahu. Nech už Boh ľuďom povie a prikáže urobiť čokoľvek, nemajú inú možnosť; musia počúvať a po vypočutí by mali ísť a uviesť to do praxe. Navyše by sa tomu pri uvádzaní do praxe mali celkom a s pokojom v duši podriadiť. Ak uznávaš, že Boh je tvoj Boh, potom by si mal poslúchať Jeho slová, mať pre Neho miesto vo svojom srdci a uvádzať Jeho slová do praxe. Ak je Boh tvojím Bohom, nemal by si sa snažiť analyzovať, čo ti hovorí; akokoľvek povie, že veci sú, tak sú, a nezáleží na tom, že nerozumieš alebo nechápeš. Dôležité je, že by si mal prijať a podriadiť sa tomu, čo hovorí. Toto bol postoj, ktorý mal Abrahám, pokiaľ išlo o Božie slová. Práve preto, že Abrahám mal tento postoj, bol schopný poslúchať Božie slová, bol schopný podriadiť sa tomu, čo mu Boh prikázal urobiť, a mohol sa stať spravodlivým a dokonalým v očiach Božích. A to napriek tomu, že v očiach všetkých tých povýšených a namyslených ľudí sa Abrahám javil ako hlúpy a popletený, keď pre svoju vieru nebral ohľad na život vlastného syna a bez váhania ho položil na oltár, aby bol zabitý. Aký nezodpovedný čin to bol, mysleli si; a aký neschopný, bezcitný a sebecký otec to bol, že urobil takú vec pre svoju vieru! Takto bol Abrahám vnímaný v očiach ľudí. Videl ho však takto aj Boh? Nie. Ako ho videl Boh? Abrahám bol schopný poslúchať a podriadiť sa tomu, čo Boh povedal. Do akej miery bol schopný sa podriadiť? Urobil tak bez kompromisov. Keď Boh požiadal o to, čo mu bolo najdrahšie, Abrahám to Bohu vrátil a obetoval Mu to. Abrahám poslúchol a podriadil sa všetkému, čo od neho Boh žiadal. Či už z pohľadu ľudských predstáv alebo očami skazených, Božia požiadavka sa zdala veľmi nerozumná, no Abrahám sa aj tak dokázal podriadiť; vychádzalo to z jeho integrity, ktorá sa vyznačovala pravou vierou a podriadenosťou Bohu. Ako sa táto pravá viera a podriadenosť prejavila? Len dvoma slovami: jeho poslušnosťou. Nie je nič cennejšie alebo hodnotnejšie, čo môže pravá stvorená bytosť vlastniť, a nie je nič vzácnejšie a chvályhodnejšie. Práve táto najcennejšia, najvzácnejšia a najchvályhodnejšia vec chýba dnešným nasledovníkom Boha.

Ľudia sú dnes vzdelaní a bystrí. Rozumejú modernej vede a sú hlboko nakazení, podmienení a ovplyvnení tradičnou kultúrou a skazenými spoločenskými mravmi; v mysli sa im víria myšlienky, majú spletité predstavy a vo svojom vnútri majú zmätok. Hoci už mnoho rokov počúvajú kázne a hoci uznávajú a veria, že Boh je Zvrchovaný nad všetkým, stále majú odmietavý a ľahostajný postoj ku každému z Božích slov. Ich postoj k týmto slovám je ignorovať ich; zatvárať pred nimi oči a zapchávať si uši. Čo je to za človeka? Na všetko sa pýtajú „prečo“; cítia potrebu všetko preskúmať a dôkladne všetkému porozumieť. Zdajú sa veľmi vážni, pokiaľ ide o pravdu; ich vonkajšie správanie a úsilie a veci, ktorých sa navonok vzdávajú, naznačujú nezdolný postoj k vernosti a viere v Boha. Opýtajte sa však sami seba: držali ste sa Božieho slova a každého Jeho pokynu? Uskutočnili ste ich všetky? Ste poslušní? Ak vo svojom srdci na tieto otázky stále odpovedáš „nie“ a „neurobil som to“, akú vieru potom máš? Za akým účelom vlastne veríš v Boha? Čo si vlastne získal svojou vierou v Neho? Stoja tieto veci za preskúmanie? Stoja za to, aby ste sa do nich ponorili? (Áno.) Všetci nosíte okuliare; ste moderní civilizovaní ľudia. Čo je na vás skutočne moderné? Čo je na vás civilizované? Dokazuje to, že si „moderný“ a „civilizovaný“, že si niekým, kto poslúcha Božie slová? Takéto veci nič neznamenajú. Niektorí ľudia hovoria: „Som veľmi vzdelaný a študoval som teológiu.“ Niektorí hovoria: „Klasickú Bibliu som čítal niekoľkokrát a hovorím po hebrejsky.“ Niektorí hovoria: „Veľakrát som bol v Izraeli a osobne som sa dotkol kríža, ktorý niesol Pán Ježiš.“ Niektorí hovoria: „Bol som na hore Ararat a videl som pozostatky archy.“ A niektorí hovoria: „Videl som Boha,“ a „Bol som pozdvihnutý pred Boha“. Aký úžitok je z tohto všetkého? Boh od teba nežiada nič náročné, len aby si úprimne poslúchal Jeho slová. Ak je to nad tvoje sily, potom zabudni na všetko ostatné; nič, čo povieš, nebude mať význam. Všetci poznáte príbehy o Noemovi a Abrahámovi, ale samotné poznanie týchto príbehov je zbytočné. Premýšľali ste niekedy o tom, čo bolo na týchto dvoch mužoch najvzácnejšie a najchvályhodnejšie? Túžite byť ako oni? (Áno.) Ako veľmi si to želáte? Niektorí ľudia hovoria: „Tak veľmi túžim byť ako oni; myslím na to, keď jem, snívam, konám svoju povinnosť, čítam Božie slová a učím sa chválospevy. Modlil som sa za to toľkokrát a dokonca som napísal sľub. Nech ma Boh preklína, ak neposlúchnem Jeho slová. Lenže neviem, kedy ku mne Boh hovorí; nie je to tak, že by mi to povedal hromom na oblohe.“ Aký úžitok je z toho všetkého? Čo znamená, keď povieš: „Tak veľmi si želám?“ (Je to len zbožné želanie; len túžba.) Na čo je užitočná ašpirácia? Je to ako hazardný hráč, ktorý chodí každý deň do kasína; aj keď všetko prehral, stále chce hrať. Niekedy si možno pomyslí: „Ešte jeden pokus a potom sľubujem, že prestanem a už nikdy nebudem hrať.“ Myslia na to isté, či snívajú alebo jedia, ale po tom, ako o tom premýšľajú, sa aj tak vrátia do kasína. Zakaždým, keď hrajú hazardné hry, hovoria, že to bude naposledy; a zakaždým, keď opúšťajú dvere kasína, hovoria, že sa už nikdy nevrátia – výsledkom čoho je, že ani po celoživotnej snahe sa im nikdy nepodarí prestať. Ste ako ten hazardný hráč? Často sa rozhodujete, že niečo urobíte, a potom svoje rozhodnutia popierate, je pre vás druhou prirodzenosťou klamať Boha a nie je to ľahké zmeniť.

III. Odhalenie toho, ako dnešní ľudia zaobchádzajú s Božími slovami

Akej témy sa týkali príbehy, ktoré som práve rozprával? (Postojov k Bohu a o toho, ako môžeme poslúchať Božie slovo a podriadiť sa Bohu, keď sa dejú veci.) Čo vás tieto dva príbehy hlavne naučili? (Poslúchať a podriadiť sa a konať podľa požiadaviek Božieho slova.) Je dôležité učiť sa poslúchať a praktizovať poslušnosť Božím slovám. Hovoríš, že si Boží nasledovník, že si stvorená bytosť, že si ľudská bytosť v Božích očiach. Avšak v tom, čo žiješ a prejavuješ, niet nijakého znaku podriadenosti ani praktizovania, ktoré prichádzajú po vypočutí Božích slov. Takže, mali by za pojmami „stvorená bytosť“, „niekto, kto nasleduje Boha“ a „ľudská bytosť v Božích očiach“ nasledovať otázniky, keď sa vzťahujú na teba? A vzhľadom na tieto otázniky, akú veľkú nádej na spásu vlastne máš? To je neznáme, šance sú nepatrné a ty sám sa to neodvážiš povedať. Predtým som rozprával dva klasické príbehy o tom, ako poslúchať Božie slová. Každý, kto čítal Bibliu a dlhé roky nasleduje Boha, už tieto dva príbehy pozná. Ale nikto z čítania týchto príbehov nevyvodil jednu z najdôležitejších právd zo všetkých: poslušnosť Božím slovám. Teraz, keď sme si vypočuli príbehy o tom, ako poslúchať Božie slová, obráťme sa na príbehy o ľuďoch, ktorí Božie slová neposlúchajú. Keďže bola spomenutá neposlušnosť Božím slovám, musia to byť príbehy o dnešných ľuďoch. Niektoré z tých, čo poviem, môžu byť nepríjemné na počúvanie a mohlo by to zraniť vašu pýchu a sebaúctu, a ukáže sa, že vám chýba integrita a dôstojnosť.

Existuje kus zeme, na ktorom som požiadal niekoľkých ľudí, aby zasadili zeleninu. Bolo to preto, aby ľudia, ktorí konajú svoju povinnosť, mohli mať nejaké organické potraviny a nemuseli kupovať neorganickú zeleninu ošetrenú pesticídmi. Bola to dobrá vec, však? V istom ohľade všetci žijú spolu ako veľká rodina a všetci môžu spolu veriť v Boha, držiac si odstup od trendov a sporov spoločnosti. Vytvorenie takéhoto prostredia umožňuje každému usadiť sa a plniť si svoje povinnosti. To je z úzkej perspektívy. Z väčšej perspektívy je vhodné aj pestovanie zeleniny, ktorú budú jesť tí, ktorí konajú svoju povinnosť, a tiež účasť na šírení Božieho evanjelia. Keď hovorím: „Zasaďte nejakú zeleninu, aby ju mohli jesť ľudia, ktorí konajú svoju povinnosť v okolí,“ nie sú tieto slová celkom ľahko zrozumiteľné? Keď som požiadal konkrétneho človeka, aby to urobil, porozumel a zasadil nejakú bežne konzumovanú zeleninu. Myslím si, že niečo ako sadenie zeleniny je jednoduché. Všetci obyčajní ľudia to dokážu. Nie je to také ťažké ako kázať evanjelium alebo vykonávať rôzne úlohy v cirkvi. Preto som tomu nevenoval príliš veľkú pozornosť. O nejaký čas neskôr som tam išiel a videl som, že všetci jedia zeleninu, ktorú si sami vysadili, a počul som, že niekedy im nejaká zostala a kŕmili ňou sliepky. Povedal som: „Vypestovali ste všetku tú zeleninu a mali ste dobrú úrodu. Posielali ste nejakú aj do iných cirkví? Mali ľudia v iných cirkvách možnosť jesť zeleninu, ktorú sme zasadili?“ Niektorí ľudia povedali, že nevedia. Niektorí povedali, že ľudia na iných miestach si kupujú vlastnú zeleninu a nejedia túto. Každý povedal niečo iné. Nikto sa o to nezaujímal; pokiaľ oni sami mali nejakú zeleninu na jedenie, mali pocit, že žiadny problém neexistuje. Nie je to odporné? Následne som povedal zodpovednej osobe: „Je celkom rozumné, že jete to, čo si vypestujete, ale aj ostatní ľudia musia jesť. Je správne, že ste toho toľko zasadili a nedokázali ste to všetko zjesť, zatiaľ čo iné miesta si stále musia kupovať zeleninu? Nepovedal som ti, že táto zelenina nie je zasadená len pre vás, aby ste ju jedli – musíš ju poslať aj do ostatných cirkví na okolí?“ Myslíte si, že by som im mal stále hovoriť, čo majú robiť, a stanovovať jasné pravidlá, keď ide o takúto malú záležitosť? Mal som okolo toho robiť veľký rozruch, zvolať všetkých na zhromaždenie a mať kázeň? (Nie.) Ani ja si to nemyslím. Je možné, že by ľuďom chýbala táto troška ohľaduplnosti? Ak by im chýbala, neboli by ľuďmi. Preto som tomu človeku znova povedal: „Ponáhľaj sa a pošli ju do ostatných cirkví. Choď a urob to.“ „Dobre,“ povedal, „uvidím.“ Takýto mal postoj. O nejaký čas neskôr som tam išiel znova a videl som na poli veľkú plochu zeleniny každého druhu, aký si len viete predstaviť. Opýtal som sa ľudí, ktorí ju zasadili, či mali veľkú úrodu. Povedali, že jej bolo toľko, že ju nemohli všetku zjesť a časť zhnila. Znova som sa opýtal, či nejakú poslali do okolitých cirkví. Odpovedali, že nevedia, že si nie sú istí. Povedali to veľmi hmlisto a povrchne. Bolo jasné, že nikto túto záležitosť nebral vážne. Pokiaľ mali čo jesť, nestarali sa o nikoho iného. Opäť som išiel hľadať zodpovednú osobu. Spýtal som sa jej, či poslali nejakú zeleninu. Povedala, že poslali. Spýtal som sa, ako prebehla dodávka. Povedala, že bola doručená. Znie vám to v tejto chvíli, akoby tam bol problém? Postoj týchto ľudí nebol správny. Keď konali svoju povinnosť, nemali postoj vernosti a zodpovednosti, čo je odporné – ale to, čo malo prísť, bolo ešte odpornejšie. Neskôr som sa opýtal bratov a sestier v okolitých cirkvách, či dostali nejaké dodávky zeleniny. „Boli poslané,“ odpovedali, „ale boli v horšom stave ako zelenina, ktorú by ste našli pohodenú na zemi na trhu. Nebolo tam nič iné len zhnité listy zmiešané s pieskom a štrkom. Nedalo sa to jesť“. Ako sa cítite, keď to počujete? Je vo vašom srdci hnev? Zúrite? (Áno.) A ak všetci zúrite, myslíte si, že ja by som bol nahnevaný? Neochotne poslali nejakú zeleninu, ale odviedli zlú prácu. A kto bol príčinou tohto zlého výkonu? Bol tam jeden zlý človek, ktorý bránil tomu, aby sa zelenina odoslala. Čo povedal po tom, čo som prikázal doručiť zeleninu? „Keďže mi hovoríš, aby som to urobil, dám dokopy nejaké zhnité listy a zeleninu, ktorú nechceme jesť, a pošlem im to. To sa počíta ako dodávka, nie?“ Keď som sa to dozvedel, prikázal som, aby bol tento démonický odpad vyhodený. Čo to bolo za miesto, že sa tu odvážil správať ako tyran? Toto je dom Boží. Nie je to spoločnosť a nie je to voľný trh. Ak máš záchvaty hnevu a správaš sa ako tyran, potom tu nie si vítaný a neznesiem ťa pod Svojím nosom, okamžite sa strať! Choď odo Mňa tak ďaleko, ako len môžeš, vráť sa tam, odkiaľ si prišiel! Myslíte, že bolo správne, že som to takto riešil? (Áno.) Prečo? (Takýto druh človeka má príliš málo ľudskej prirodzenosti.) Prečo teda niektorí ľudia, ktorým chýba ľudská prirodzenosť, neboli poslaní preč? Niektorí ľudia nemajú svedomie ani rozum a neusilujú sa o pravdu, ale nerobia zlé veci, nevyrušujú prácu cirkvi, neovplyvňujú vykonávanie povinností iných ľudí ani neovplyvňujú život cirkvi. Tento druh človeka by mal byť zatiaľ ponechaný, aby poskytoval službu, ale keď pácha zlo a spôsobuje narušenia a vyrušenia, potom nie je neskoro ukázať mu dvere. Prečo som teda musel vyhodiť tento kus odpadu? Chcel sa správať ako tyran a určovať pravidlá v Božom dome. Ovplyvnil normálny život bratov a sestier a ovplyvnil prácu Božieho domu. Niektorí ľudia hovorili, že bol príliš sebecký, príliš lenivý, že svoju povinnosť konal povrchne. Bolo to tak? Chcel sa postaviť proti všetkým bratom a sestrám, proti všetkým, ktorí konajú povinnosť, a proti Bohu. Chcel prevziať Boží dom. Chcel určovať pravidlá v Božom dome. Ak chcel určovať pravidlá, mal urobiť niečo dobré. Ale neurobil nič dobré. Všetko, čo urobil, poškodilo záujmy Božieho domu a ublížilo Božiemu vyvolenému národu. Dokázali by ste tolerovať niekoho takého? (Nie.) A ak by to nikto z vás nedokázal, myslíte si, že ja áno? Dnes sú ľudia, ktorí sú stále nešťastní z toho, že ten zlý človek bol vyčistený. Nevidia skrz neho a stále so Mnou vo svojej mysli bojujú. Dnes sú ľudia, ktorí si pri zmienke o tej osobe stále nemyslia, že som túto záležitosť riešil primerane, ktorí si myslia, že Boží dom nie je spravodlivý. Čo je to za bandu? Viete, ako tento človek zbieral čínsku kapustu, ktorú vypestovali? Normálne vytiahnete celú rastlinu, aby ste ju zjedli, však? Trhá niekto len listy? (Nie.) Nuž, tento čudák nedovolil ostatným vytiahnuť celú rastlinu aj so stopkou; povedal im, aby trhali iba listy. Toto bolo prvýkrát, čo som sa s niečím takým stretol. Prečo myslíte, že to robil? Prečo nedovolil ostatným vytiahnuť celú rastlinu? Pretože keby vytiahli celú rastlinu, pole by bolo prázdne a muselo by sa znova preorať a vysadiť. Aby si ušetril starosti, požiadal ostatných, aby odtrhli len listy. Keď to ľuďom prikázal, nikto sa neodvážil odporovať mu. Boli ako jeho otroci – robili všetko, čo povedal. Určoval tam pravidlá. Takže si myslíte, že by bolo prijateľné nezbaviť sa ho? (Nie.) Dovoliť takémuto človeku zostať by bolo pohromou. Keď občas prejaví niečo dobré, je to preto, že sa to netýka jeho vlastných záujmov. Pozrite sa pozorne na všetko, čo robí: niet jedinej veci, ktorá by nevyrušovala a nepoškodzovala záujmy iných, niet jedinej veci, ktorá by nepoškodzovala záujmy Božieho domu. Tento človek sa narodil ako démon, stavia sa proti Bohu a je antikristom. Možno dovoliť takejto osobe zostať v Božom dome? Zaslúži si konať povinnosť? (Nie.) A predsa sa niektorí ľudia snažia niekoho takého brániť. Ako veľmi sú popletení? Nie je to odporné? Snažíš sa ukázať, že máš lásku? Ak máš lásku, tak sa oňho postaraj; ak máš lásku, nechaj ho, nech ti ubližuje – ale nedovoľ mu poškodzovať záujmy Božieho domu! Ak máš lásku, tak keď bude odstránený, choď s ním – čo tu ešte robíš? Sú títo ľudia poslušní a podriadení? (Nie.) Narodili sa ako banda démonov. Ten človek neposlúchol nič, čo som povedal. Keby som povedal na západ, išiel by na východ, a keby som povedal na východ, išiel by na západ. Trval na tom, že sa vo všetkom postaví proti Mne. Prečo bolo preňho také ťažké poslúchnuť Ma aspoň trochu? Znamenalo to, že keď som ho požiadal, aby poslal zeleninu ostatným bratom a sestrám, že by prišiel o svoj podiel? Oberal som ho o právo jesť túto zeleninu? (Nie.) Prečo ju teda neposlal? Nemusel ju niesť sám, nestálo by ho to žiadne úsilie. Ale nielenže nedal ostatným nič z tej dobrej, dal im tú zhnitú. Aký zlý musí byť, aby toto urobil? Možno ho považovať za človeka? Povedal som mu, aby poslal zeleninu, nie odpadky. Niečo také jednoduché, také ľahké, len trochu pohnúť rukami, a predsa to nedokázal urobiť. Je toto človek? Ak je aj niečo takéto nad tvoje sily, ako môžeš tvrdiť, že si podriadený Bohu? Staviaš sa na odpor, brániš sa, a predsa sa stále snažíš priživovať v Božom dome. Mohlo by sa to niekedy stať? Ešte aj dnes sú takí, ktorí nezabudli: „Ty si kedysi zranil naše pocity. Ty si kedysi niekoľkých z nás vykopol, ale my sme nesúhlasili; chceli sme, aby zostali, ale ty si im nedal šancu. Si spravodlivý boh?“ Myslíte si, že by démoni niekedy povedali, že Boh je spravodlivý? (Nikdy.) Ich ústa môžu hovoriť, že Boh je spravodlivý, ale keď Boh koná, nepáči sa im to; nedokážu sa prinútiť chváliť Božiu spravodlivosť. Sú to démoni a pokrytci.

Čo ukazuje aj taká drobná záležitosť, ako je doručenie zeleniny? Je pre ľudí ľahké podriadiť sa Bohu a poslúchať Božie slová? (Nie.) Ľudia jedia jedlo, ktoré im poskytol Boh, bývajú v domoch, ktoré im poskytol Boh, používajú veci, ktoré im poskytol Boh, ale keď ich Boh požiada, aby sa podelili o prebytočnú zeleninu s ostatnými, sú podriadení? Môžu sa tieto slová v nich naplniť? V ľuďoch sa môžu. Môžu sa uskutočniť. Ale v démonoch, satanoch a antikristoch sa nikdy nenaplnia. Ten človek si pomyslel: „Ak túto zeleninu pošlem, bude si niekto pamätať tento môj dobrý skutok? Ak ostatní zjedia túto zeleninu a povedia, že je to božia milosť, že ma o to požiadal boh, ak budú všetci ďakovať bohu, kto poďakuje mne? Ja som hrdina v zákulisí, ja som ten, kto drel. Ja som ten, kto tú zeleninu zasadil. Mal by si ďakovať mne. A ak nepoďakuješ, ak nevieš, že som to urobil ja, potom snívaš, ak si myslíš, že budeš jesť zeleninu, ktorú som vypestoval!“ Nemyslel si práve toto? A nie je to zlé? Je to také zlé! Ako by mohol zlý človek vôbec praktizovať pravdu a poslúchať Božie slová? Tento človek sa narodil ako démon a satan. Stojí proti Bohu, odporuje pravde a opovrhuje ňou. Nie je schopný poslúchať Božie slová, takže je potrebné, aby ich poslúchal? Nie. Ako by sa teda mala takáto záležitosť riešiť? Vykopnúť ho a nájsť niekoho, kto dokáže poslúchať, aby nastúpil na jeho miesto. To je všetko, je to také jednoduché. Je takéto riešenie vecí vhodné alebo nie? (Je vhodné.) Tiež si to myslím. Ak neodíde, spôsobí problémy a ublíži všetkým ostatným. Niektorí ľudia hovoria: „Je to tým, že si nespokojný, pretože neposlúchol Tvoje slová? Všetko, čo urobil, bolo, že Ťa neposlúchol – bolo to také vážne? Poslal si ho preč kvôli takej banalite, ale on v skutočnosti neurobil nič zlé. Len poslal nejakú zhnitú zeleninu a párkrát neposlal nič a neposlúchol Ťa. Je to len maličkosť, nie?“ Je to tak? (Nie.) Čo myslíte, ako sa na to pozerám ja? Nedokázal poslúchnuť ani v takej maličkosti, a predsa sa tu snažil veciam prekážať nerozumným spôsobom. Toto je Boží dom, nič tu nepatrilo jemu. Každé steblo trávy, každý strom, každý kopec, všetka voda tu – nemal žiadnu autoritu kontrolovať ani rozhodovať o žiadnej z týchto vecí. Snažil sa rozhodovať, nerozumným spôsobom klásť prekážky. Čím bol? Nič z jeho vecí by sa nevzalo ani nepoužilo, ani by nič, čo patrilo jemu, nebolo poslané preč; všetko, čo sa od neho žiadalo, bolo pohnúť rukami a splniť si povinnosti, ktoré mal, a predsa ani to nedokázal. Keďže to nedokázal, neuznal som ho za veriaceho a musel odísť z Božieho domu, musel byť vyčistený! Bolo odo Mňa rozumné, že som to urobil? (Áno.) Toto sú správne ustanovenia Božieho domu. Keby som narazil na takého zlého človeka, ktorý pácha zlo, a neodstránil by som ho, keby som voči nemu nevyjadril žiadny postoj, koľkým ľuďom by sa podľa vás ublížilo? Neuvrhlo by to Boží dom do chaosu? A nestali by sa správne ustanovenia Božieho domu prázdnymi slovami? Čo teda stanovujú správne ustanovenia Božieho domu v súvislosti s týmito antikristmi a zlými démonmi, ktorí sú neposlušní, spôsobujú vyrušenia, nerozumne kladú prekážky a konajú bez hanby? Odstrániť ich a vypudiť ich z Božieho domu. Odstrániť ich z radov bratov a sestier. Nepočítajú sa za členov Božieho domu. Čo si myslíte o takomto zaobchádzaní s nimi? Keď budú tieto typy ľudí odstránené, všetka práca bude prebiehať hladko. Démoni a satani sa snažia zneužiť aj takú maličkosť, ako je jedenie zeleniny. Ešte aj pri tomto sa snažia rozkazovať a robiť si, čo chcú. Všetko, o čom sme hovorili, je maličkosť, ale nech je to akokoľvek, dotýka sa to tej najzákladnejšej zo všetkých právd. Najzákladnejšou pravdou je poslúchanie Božích slov. Akú povahu majú tí, ktorí nedokážu urobiť ani to? Majú svedomie a rozum normálnych ľudí? Vôbec nie. Sú to ľudia, ktorým chýba ľudská prirodzenosť.

Okrem zeleniny musia ľudia v každodennom živote konzumovať aj mäso a vajcia. Preto som niektorým ľuďom povedal, aby chovali niekoľko sliepok a kŕmili ich obilím, zeleninou a podobne. Mali by byť vo voľnom výbehu. Tak by znášali lepšie vajcia ako tie, ktoré sa predávajú na trhoch. Aj samotné kuracie mäso by bolo organické; prinajmenšom by v ňom neboli žiadne hormóny a nebolo by škodlivé pre ľudí, keď ho budú jesť. Možno by tie sliepky neprodukovali veľké množstvo vajec alebo mäsa, ale kvalita by bola zaručená. Rozumiete, čo tým myslím? (Áno.) Potom Mi povedzte, koľko informácií je obsiahnutých v tom, čo som práve povedal? Po prvé, chov sliepok týmto spôsobom by nám poskytol organické vajcia na jedenie. Bez ohľadu na to, koľko by sme ich mohli zjesť, prinajmenšom by sme nemuseli jesť vajcia, ktoré obsahujú antibiotiká. To sa vyžadovalo od daných vajec. Po druhé, od mäsa sa vyžadovalo, aby neobsahovalo hormóny, takže ľudia by nemali žiadne pochybnosti, keď ho budú jesť. Bola niektorá z týchto požiadaviek prehnaná? (Nie.) Požiadavky, ktoré som predložil, nielenže neboli prehnané, ale boli aj praktické, však? (Áno.) Neskôr sa kúpili kurčatá a kŕmili ich. Keď začali znášať, zjedli sme vajcia; mali však nepatrnú chuť antibiotík, podobnú vajciam kúpeným v supermarkete. Zamyslel som sa nad tým: dávali im krmivo, ktoré obsahovalo antibiotiká? Neskôr som sa opýtal ľudí, ktorí sa o sliepky starali, aké krmivo sliepky jedli, a oni povedali, že kostnú múčku. „Nepotrebujeme, aby tieto sliepky začali znášať skoro. Kŕmte ich bežnými, organickými metódami voľného výbehu. Nechajte ich znášať vajcia normálne,“ povedal som. „Nechováme ich preto, aby sme mali veľa vajec, ale len preto, aby sme mohli jesť organické vajcia. To je všetko, čo sa vyžaduje.“ Čo som tým myslel, keď som to povedal? Hovoril som im, aby sliepky nekŕmili ničím, čo obsahuje antibiotiká, hormóny a podobne. Sliepky mali dostávať iné krmivo ako to, čo jedli sliepky inde. Inde sliepky úplne dorastajú už za tri mesiace, znášajú vajcia každý deň a používajú sa ako stroje na znášanie vajec až do dňa, keď sú zabité. Produkuje to dobré vajcia? A je mäso chutné? (Nie.) Požiadal som, aby boli sliepky vo voľnom výbehu, aby sa mohli pásť vonku, jesť hmyz a burinu, a potom boli kŕmené obilninami, zrnom a podobne. Hoci by to produkovalo menej vajec, kvalita by bola lepšia; bolo by to dobré pre sliepky aj pre ľudí. Bolo ľahké dosiahnuť to, o čo som žiadal? (Bolo.) A bolo ľahké tomu porozumieť? Bolo ťažké poslúchnuť to, čo som povedal? (Bolo ľahké tomu porozumieť. Nebolo to ťažké.) Nemal som pocit, že v tom bolo niečo náročné. Bolo to jednoduché. Nekládol som žiadne požiadavky na počet vyprodukovaných vajec, len na ich kvalitu. Ľudia s normálnym rozumom a normálnym spôsobom myslenia by tomu porozumeli hneď, ako by to počuli. Cítili by, že je to jednoduché, že je to uskutočniteľné, a čoskoro by to aj vykonali. To sa nazýva byť poslušný. Robili tak ľudia, ktorí chovali sliepky? Boli toho schopní? Byť schopný to urobiť by znamenalo vlastniť rozum normálnej ľudskej prirodzenosti. Nebyť schopný to urobiť by znamenalo, že je tu problém. Krátko po tom, čo som to povedal, sa ochladilo. Na základe normálnych zákonov prírody by to spôsobilo, že sliepky prestanú znášať vajcia. Ale stalo sa niečo veľmi výpovedné: keď sa ochladilo, sliepky neznášali menej vajec, znášali ich viac. Každý deň boli vajcia na jedenie, ale žĺtky neboli také žlté ako predtým a bielky boli čoraz tvrdšie. Vajcia boli stále menej chutné. Čo sa dialo? Povedal som: „Čo sa to len deje? Už aj tak je pre tieto sliepky dosť ťažké prežiť zimu, čo robíte, keď sa ich snažíte prinútiť znášať vajcia pre ľudí práve teraz? To je trochu kruté!“ Keď som sa neskôr išiel opýtať, zistil som, že sliepky stále dostávajú krmivo, ktoré bolo kúpené inde – krmivo, ktoré zaručovalo, že budú znášať bez ohľadu na to, či je jar, leto, jeseň alebo zima. „Normálne sliepky v tomto ročnom období vajcia neznášajú. Môžeme sa zaobísť bez vajec. Len sa o ne ďalej starajte. Keď príde jar, opäť začnú znášať vajcia a tie budú kvalitné,“ povedal som. „Nebuďte nenásytní. Nežiadal som ťa, aby si ich prinútil neustále znášať vajcia, ani aby si vajcia poskytoval aj v zime. Keďže som to od teba nežiadal, prečo si im stále dával to krmivo, ktoré si kúpil? Máš zakázané ich tým znova kŕmiť.“ Vyjadril som sa jasne? Po prvé, nežiadal som, aby za každú cenu boli vajcia na jedenie bez ohľadu na ročné obdobie. Po druhé, povedal som im, aby sliepkam nedávali to krmivo, aby neurýchľovali proces znášania vajec. Bolo ťažké splniť túto malú požiadavku? (Nie.) Ale výsledok bol taký, že o nejaký čas neskôr som opäť jedol vajcia, ktoré zniesli naše sliepky. Povedal som si: aká popletená je táto partia, ako to, že neposlúchli, čo som povedal? Sliepky stále znášali vajcia, takže určite nezmenili krmivo – o to tu išlo.

Čo ste rozpoznali z toho, čo sa stalo pri chove sliepok? (Že ľudia sa nepodriaďujú Božím slovám ani ich neposlúchajú.) Niektorí ľudia povedali: „Poslúchať božie slová – to znamená nasledovať božiu vôľu. Musíme poslúchať, keď ide o veľké a vznešené záležitosti, to sú tie, ktoré sa týkajú božej vôle, vykonávania božieho diela a jeho hlavného diela. Všetko, o čom si hovoril, sa týka banálnych záležitostí každodenného života, ktoré nemajú nič spoločné s nasledovaním božej vôle – takže nemusíme robiť to, čo hovoríš. To, o čom hovoríš, nesúvisí s našou povinnosťou ani s našou podriadenosťou a poslušnosťou božím slovám, takže máme právo ti odporovať, vybrať si, či poslúchneme alebo nie. A čo viac, čo ty vieš o normálnom ľudskom živote, o rodinných záležitostiach? Ty tomu nerozumieš, takže nemáš právo hovoriť. Netrep nám tu nezmysly – v tomto ťa nemusíme poslúchať.“ Nemysleli si práve toto? A bolo správne takto uvažovať? (Nie.) Kde bola chyba? (Nasledovanie Božej vôle nerozlišuje medzi záležitosťami, ktoré sú veľké alebo malé. Pokiaľ sú to Božie slová, ľudia by mali poslúchať a mali by sa podriadiť a uviesť ich do praxe.) Niektorí ľudia povedali: „Poslúcham božie slová, ktoré sú pravdou. Nepotrebujem poslúchať tie, ktoré nie sú pravdou. Podriaďujem sa iba pravde. ‚Nasledovanie božej cesty‘ znamená nasledovanie, poslúchanie a podriadenie sa tej časti slov z božích úst, ktoré sú pravdou. Slová, ktoré sa týkajú života ľudí a ktoré nesúvisia s pravdou, možno ignorovať.“ Je takéto chápanie správne? (Nie.) Ako teda vy nazeráte na pravdu a Božie slová? Nerobili rozdiel medzi Božími slovami a pravdou? A nezmenilo to pravdu len na akúsi figúrku? Nepovažovali pravdu za niečo veľmi prázdne? Božie stvorenie všetkého, tvary a farby listov na stromoch, tvary a farby kvetov, existencia a rozmnožovanie všetkého – má to všetko niečo spoločné s pravdou? Má to niečo spoločné so spásou človeka? Je štruktúra ľudského tela spojená s pravdou? Nič z toho nie je spojené s pravdou, ale všetko to pochádza od Boha. Ak sa žiadne z týchto vecí netýkajú pravdy, nemôžeš uznať ich správnosť? Môžeš poprieť ich správnosť? Môžeš ničiť zákony Božieho stvorenia, ako sa ti zachce? (Nie.) Aký by teda mal byť tvoj postoj? Musíš dodržiavať jeho zákony. Keď sú veci, ktorým nerozumieš, je správne dôverovať tomu, čo vychádza z Božích úst. Nemusíš ich študovať ani sa snažiť porozumieť im príliš do hĺbky – stačí, ak nebudeš porušovať ich zákony. To znamená dôverovať a podriadiť sa. Pokiaľ ide o návyky, zdravý rozum, pravidlá každodenného života a tak ďalej, ktoré Boh požaduje od ľudí v každodennom živote a ktoré sa netýkajú spásy človeka, hoci nemusia byť na rovnakej úrovni alebo stupni ako pravda, všetko sú to pozitívne veci. Všetky pozitívne veci pochádzajú od Boha, preto by ich ľudia mali prijať – tieto slová sú správne. Okrem toho, keďže sú ľuďmi, aký rozum a svedomie by sa v nich mali nachádzať? Po prvé, mali by sa naučiť poslúchať. Čie slová poslúchať? Poslúchať slová diablov a satana? Poslúchať slová ľudí? Poslúchať slová veľkých ľudí, výnimočných ľudí? Poslúchať slová antikristov? Nič z toho. Mali by poslúchať Božie slová. Aké sú princípy a konkrétne praktiky poslúchania Božích slov? Nemusíš analyzovať, či sú správne alebo nesprávne, a nemusíš sa pýtať prečo. Nemusíš čakať, kým im porozumieš, aby si ich uviedol do praxe. Namiesto toho by si mal najprv počúvať, uskutočňovať, vykonávať a dodržiavať, čo by mal byť aj tvoj prvý postoj. Až potom budeš stvorenou bytosťou a vhodnou a správnou ľudskou bytosťou. Ak sú aj tieto najzákladnejšie štandardy ľudského bytia nad tvoje sily a Boh neuznáva, že si človek, môžeš potom prísť pred Neho? Si hoden počúvať Božie slová? Si hoden počúvať pravdu? Si hoden spásy? Nie si spôsobilý na žiadnu z týchto vecí.

Poslúchli a podriadili sa ľudia, o ktorých som práve hovoril v súvislosti so sliepkami a vajcami? (Nie.) Za čo považovali Božie slová? Za vánok, ktorý im preletel okolo uší, a v mysliach mali určitý názor: „Ty hovor, čo máš hovoriť, a ja urobím, čo mám urobiť. Nezaujímajú ma tvoje požiadavky! Stačí, že ti dodávam vajcia na jedenie – koho zaujíma, aké vajcia ješ? Chceš jesť organické vajcia? Ani náhodou. Snívaj ďalej! Ty si ma požiadal, aby som choval sliepky, a ja ich chovám takto, ale ty k tomu pridávaš svoje vlastné požiadavky – máš právo o tom hovoriť?“ Sú títo ľudia tými, ktorí poslúchajú a podriaďujú sa? (Nie.) O čo sa pokúšajú? Pokúšajú sa vzbúriť! Boží dom je miesto, kde Boh hovorí a koná dielo, a miesto, kde vládne pravda – ak títo ľudia neposlúchli a nepodriadili sa, keď im Boh niečo povedal do očí, dokážu praktizovať Božie slovo poza Jeho chrbát? To je ešte menej pravdepodobné! Od nepravdepodobného k ešte menej pravdepodobnému: je Boh vzhľadom na tieto dve veci ich Bohom? (Nie.) Kto je teda ich bohom? (Oni sami.) Správne – samých seba považujú za boha, veria v seba. Čo tu v takom prípade ešte robia? Keďže sú sami sebe bohom, čo robia pod zástavou viery v Boha? Nie je to klamanie iných ľudí? Neklamú sami seba? Ak je toto postoj, aký majú títo ľudia k Bohu, sú schopní poslúchať? (Rozhodne nie.) Dokonca ani pri niečom takom nepodstatnom nedokážu poslúchnuť Božie slovo ani sa podriadiť Bohu, Božie slová na nich nemajú žiadny účinok, neprijímajú ich a nedokážu sa im podriadiť. Môžu byť takíto ľudia spasení? (Nie.) Ako ďaleko sú teda od spásy? Príliš ďaleko, ani sa k nej nepribližujú! Je Boh vo svojom vnútri ochotný spasiť tých, ktorí neposlúchajú Jeho slová, ktorí sa stavajú proti Nemu? Rozhodne nie. Dokonca ani ľudia, keby to merali podľa vlastných myšlienok, by neboli ochotní to urobiť. Ak by sa takíto diabli a satani postavili proti tebe, aby sa stavali proti tebe vo všetkých ohľadoch, spasil by si ich? Nemožné. Takýchto ľudí nechce nikto spasiť. Nikto sa s takýmito ľuďmi nechce priateliť. Vo veci chovu sliepok – v niečom takom nepodstatnom – bola odhalená prirodzenosť ľudí; v niečom takom nepodstatnom ľudia neboli schopní poslúchnuť to, čo som povedal. Nie je to vážny problém?

Ďalej hovorme o záležitosti týkajúcej sa oviec. Samozrejme, stále sa to týka ľudí. Prišla jar. Počasie bolo teplé a kvety kvitli. Zeleň prekvitala, tráva bola zelená. Všetko začínalo vyžarovať život. Ovce celú zimu žrali seno a už ho nechceli žrať, takže sa tešili, že keď vyrastie zelená tráva, budú môcť žrať čerstvú trávu. Bolo to práve v období, keď ovce rodili jahniatka, čo znamenalo, že pre ne bolo ešte potrebnejšie žrať zelenú trávu. Čím kvalitnejšia by bola tráva a čím viac by jej bolo, tým viac mlieka by produkovali a tým rýchlejšie by jahniatka rástli; aj ľudia by to radi videli, bolo to niečo, na čo sa oplatilo tešiť: na pekné tučné jahňa na obživu do príchodu jesene. A keďže sa ľudia mali na čo tešiť, mali prísť so spôsobmi, ako dať jahniatkam žrať viac dobrej trávy, vykŕmiť ich, aby boli silné a tučné? Nemali uvažovať takto: „Tráva na poli momentálne nie je dobrá. Jahniatka budú rásť pomaly, ak ju budú žrať. Kde je dobrá tráva?“ Nemali na to vynaložiť trochu úsilia? Ale ktovie, čo si myslel človek, ktorý sa o ovce staral. Jedného dňa som sa šiel na ovce pozrieť. Videl som, že jahniatkam sa darí dobre, a keď zbadali ľudí, vyskakovali, predné nohy kládli ľuďom na holene, aby sa vytiahli hore, a chceli sa s nimi rozprávať. Niektorým jahniatkam narástli rožky, tak som si podržal tie malé rožky a hral sa s nimi. Tým jahniatkam sa darilo dobre, ale boli veľmi chudé a vyprahnuté. Premýšľal som o tom, aké sú jahniatka mäkké a ich vlna nie je hustá, ale stále sú teplé, a premýšľal som o tom, že by bolo lepšie, keby boli trochu vykŕmené. Keď som o tom uvažoval, spýtal som sa človeka, ktorý ovce choval: „Je táto tráva nekvalitná? Nie je jej na poli dosť, aby sa ovce nažrali? Nemala by sa zem preorať a zasiať nová tráva, aby mali čo žrať?“ Povedal: „Nie je dosť zelenej trávy na žranie. Momentálne ovce stále žerú seno.“ Keď som to počul, povedal som: „Neviete, aké je ročné obdobie? Prečo ich stále nútite žrať seno? Ovce porodili jahniatka, mali by žrať peknú zelenú trávu. Prečo ich stále nútite žrať seno? Premýšľali ste, ako to riešiť?“ Vyrukoval s kopou výhovoriek. Keď som mu povedal, aby preoral pole, vravel, že nemôže – ak by to urobil, ovce by teraz nemali čo žrať. Čo si myslíte po tom, čo ste si toto celé vypočuli? Cítite nejaké bremeno? (Rozmýšľal by som nad spôsobmi, ako nájsť dobré pole s trávou, alebo by som pokosil trávu inde.) To je jeden zo spôsobov, ako to vyriešiť. Ty musíš premýšľať o riešení. Nie si len naplniť brucho a na všetko ostatné zabudnúť – aj ovce sa potrebujú dosýta nažrať. Neskôr som povedal niekoľkým ďalším ľuďom: „Môže sa toto pole preorať? Aj keď zasejete na jeseň, ovce budú môcť na budúci rok žrať zelenú trávu. Ba čo viac, inde majú dve polia, nemohli by sa ovce každý deň zaháňať tam, aby žrali čerstvú trávu? Ak sa tie dve polia striedajú, nemohli by ovce žrať čerstvú trávu?“ Bolo to, čo som povedal, ľahké urobiť? (Bolo.) Niektorí ľudia povedali: „To sa ľahšie povie, ako urobí. Vždy hovoríš, že veci sa dajú urobiť ľahko – akože je to také ľahké? Je tam tak veľa oviec, a keď pobehujú okolo, vôbec nie je ľahké ich zahnať.“ Len zahnať ovce bolo pre nich také ťažké, mali toľko výhovoriek a problémov, ale nakoniec súhlasili. O niekoľko dní neskôr som sa šiel pozrieť znova. Tráva narástla tak vysoko, že bola takmer vo výške pása. Čudoval som sa, ako mohla narásť tak vysoko, keď ju ovce žrali. Keď som sa popýtal, zistil som, že ovce sem vôbec neboli vyhnané na pastvu. Ľudia mali aj výhovorku: „Na tom poli nie je prístrešok, ovciam bolo príliš horúco.“ Povedal som: „Tak prečo im jednoducho nepostavíte prístrešok? Je tam len niekoľko oviec. Na čo ste tu vlastne určení? Nemáte riešiť tieto jednoduché záležitosti?“ Odpovedali: „Nedokážeme nájsť nikoho, kto by ho postavil.“ Povedal som: „Na iné veci sa ľudia nájdu, prečo sa nenájde nikto na toto? Hľadal si niekoho? Staráš sa len o to, aby si jedol jahňacinu, nie aby si choval ovce. Ako si mohol byť taký sebecký? Chceš jesť jahňacinu, ale ovciam nedovolíš nažrať sa zelenej trávy – ako si mohol byť taký neetický!“ Keď boli donútení, prístrešok bol postavený a ovce sa dostali k zelenej tráve. Bolo pre ne ľahké nažrať sa trochu čerstvej trávy? Niečo také jednoduché bolo pre týchto ľudí také ťažké vykonať. Na každom kroku vyrukovali s výhovorkami. Keď mali pri ťažkostiach výhovorku, vzdali to a čakali, kým prídem Ja a vyriešim to. Vždy som musel sledovať, čo sa deje, vždy som na to musel dohliadať, vždy som na nich musel vyvíjať tlak – nemohol som na nich netlačiť. Prečo by som sa mal trápiť pre niečo také triviálne, ako je kŕmenie oviec? Ja pre vás všetko pripravujem, tak prečo stojí toľko úsilia prinútiť vás poslúchnuť zopár Mojich slov? Žiadam ťa, aby si vyliezol na horu nožov alebo plával v mori ohňa? Alebo je to príliš ťažké uskutočniť? Nie je to tvoja zodpovednosť? Dosiahnuť toto všetko je v tvojej moci, je to v rámci tvojich schopností. Nie je priveľká požiadavka. Ako to, že nie si schopný to splniť? Kde je problém? Žiadal som ťa, aby si postavil archu? (Nie.) Aký veľký je teda rozdiel medzi tým, o čo si bol požiadaný, a stavaním archy? Je obrovský. Úloha, ktorú si mal vykonať, by trvala len jeden alebo dva dni. Stačilo by na to zopár slov. Dalo sa to dosiahnuť. Stavba archy bola obrovskou úlohou, úlohou na sto rokov. Dovolím si tvrdiť, že keby ste sa narodili v rovnakej dobe ako Noe, ani jeden z vás by nebol schopný poslúchnuť Božie slová. Keď Noe poslúchol Božie slová, keď kúsok po kúsku staval archu, ako mu prikázal Boh, vy by ste boli tými ľuďmi, ktorí by stáli bokom, zdržiavali Noema, robili si z neho žarty, vysmievali sa mu a smiali sa na ňom. Vy ste rozhodne takým typom ľudí. Ste celkom zbavení postoja poslušnosti a podriadenosti. Naopak, žiadaš, aby ti Boh preukázal zvláštnu milosť a zvlášť ťa požehnal a osvietil. Ako môžeš byť taký nehanebný? Čo poviete, ktorá z vecí, o ktorých som práve hovoril, je Mojou zodpovednosťou? Ktorú z nich musím urobiť Ja? (Žiadnu.) Všetky tieto veci sú ľudské záležitosti. Nie je to Moja vec. Mal by som byť schopný nechať vás na pokoji. Tak prečo sa do toho musím zapájať? Nerobím to preto, že je to Moja povinnosť, ale pre vaše vlastné dobro. Nikto z vás sa o to nestará, nikto z vás neprevzal túto zodpovednosť, nikto z vás nemá tieto dobré úmysly – takže si s tým musím dať viac práce Ja. Všetko, čo je potrebné, je poslúchať a spolupracovať, je to veľmi jednoduché – ale vy nedokážete ani to. Ste vôbec ľudia?

Bol tu aj ďalší, vážnejší incident. Na jednom mieste sa stavala budova. Bola dosť vysoká a zaberala pomerne veľkú plochu. Vo vnútri bolo rozmiestnené pomerne veľké množstvo zariadenia a na jeho pohodlný presun by boli potrebné prinajmenšom dvojkrídlové dvere, ktoré by museli byť vysoké aspoň dva a pol metra. Normálni ľudia by o tom všetkom premýšľali. Niekto však trval na inštalácii jednokrídlových stoosemdesiat centimetrov vysokých dverí. Ignoroval návrhy všetkých ostatných, bez ohľadu na to, od koho prišli. Bol tento človek popletený? Bol to úplný darebák. Neskôr, keď Mi o tom niekto povedal, vravel som tomu človeku: „Musíš nainštalovať dvojkrídlové dvere a musia byť vyššie.“ Neochotne súhlasil. Teda, zdanlivo súhlasil, ale čo povedal v súkromí? „Aký má zmysel, aby boli také vysoké? Čo je zlé na tom, že sú nižšie?“ Neskôr som sa šiel pozrieť znova. Boli pridané len ďalšie dvere, ale výška bola rovnaká. A prečo bola výška rovnaká? Bolo nemožné postaviť vyššie dvere? Alebo by sa dvere dotýkali stropu? V čom bol problém? Problém bol v tom, že nechcel poslúchnuť. V skutočnosti si myslel: „Je to tvoja vec? Ja som tu šéf, ja určujem pravidlá. Ostatní robia to, čo poviem ja, nie naopak. Čo ty vieš? Rozumieš stavebníctvu?“ Znamená to, že keď nerozumiem stavebníctvu, nemohol som vidieť, ako vyzerajú proporcie? Keby v takej vysokej budove cez také nízke dvere prechádzal niekto vysoký meter deväťdesiat, ak by sa nezohol, rozbil by si hlavu o rám. Čo to boli za dvere? Nemusel som rozumieť stavebníctvu – povedz Mi, bol Môj názor na to rozumný? Bol praktický? Ale takáto praktickosť bola pre toho človeka nepochopiteľná. Všetko, čo vedel, bolo dodržiavať predpisy so slovami: „Tam, odkiaľ pochádzam, sú všetky dvere takéto. Prečo by som ich mal urobiť také vysoké, ako si povedal ty? Požiadal si ma, aby som to urobil, a takto som to urobil. Ak ti nie som užitočný, tak na to zabudni! Ja robím veci takto a nebudem ťa poslúchať!“ Čo to bolo za človeka? Myslíte si, že by ho Boží dom ešte mohol použiť? (Nie.) Tak čo by sa malo urobiť, keďže nemohol byť použitý? Hoci takíto ľudia vynaložia nejaké symbolické úsilie v Božom dome a nie sú hneď vykopnutí, a hoci ich sú bratia a sestry schopní tolerovať a Ja som ich schopný tolerovať, pokiaľ ide o ich ľudskú prirodzenosť – zabudnime na to, či rozumejú pravde alebo nie – je pravdepodobné, že zostanú pracovať a žiť v prostredí, akým je Boží dom, vydržia? (Nie.) Musíme ich vykopnúť? (Nie.) Je pravdepodobné, že zostanú v cirkvi dlhodobo? (Nie.) Prečo nie? Nechajme bokom, či dokážu porozumieť tomu, čo sa im hovorí. Vzhľadom na to, aká je ich povaha, po vynaložení určitého symbolického úsilia sa začnú naparovať a snažia sa určovať pravidlá. Môže to v Božom dome obstáť? Nie sú ničím, a predsa si myslia, že sú celkom dobrí, že sú pilierom a oporou v Božom dome, kde bezohľadne páchajú zlé skutky a snažia sa určovať pravidlá. Určite narazia na problémy a nezostanú dlho. Takíto ľudia, aj keď ich Boží dom nevykopne, si po istom čase všimnú, že v Božom dome ľudia vždy hovoria o pravde, o princípe; oni o to nemajú záujem, ich spôsob konania tu nemá žiadne uplatnenie. Bez ohľadu na to, kam idú a čo robia, nie sú schopní spolupracovať s ostatnými a vždy chcú určovať pravidlá. To však nefunguje a zisťujú, že sú v každom ohľade obmedzení. Ako čas plynie, väčšina bratov a sestier začína rozumieť pravde a princípom; zatiaľ čo títo ľudia sa snažia robiť si, čo sa im zachce, snažia sa byť šéfmi a určovať pravidlá a nekonajú podľa princípu, mnohí ľudia na nich vrhajú pohŕdavé pohľady – sú to schopní strpieť? Keď príde ten čas, vycítia, že nie sú s týmito ľuďmi v súlade, že sem prirodzene nepatria, že sú na nesprávnom mieste: „Ako som náhodne narazil na boží dom? Moje myslenie bolo príliš jednoduché. Myslel som si, že ak vynaložím trochu úsilia, vyhnem sa pohrome a budem požehnaný. Nikdy mi nenapadlo, že to tak nebude!“ Prirodzene nepatria do Božieho domu; po chvíli stratia záujem, stanú sa ľahostajnými a nie je potrebné ich vykopnúť – vykradnú sa sami od seba.

Niektorí ľudia hovoria: „Musíš do všetkého strkať nos? Rád sa do všetkého miešaš, však? Len si buduješ svoju prestíž, dávaš najavo svoju prítomnosť a dávaš ľuďom vedieť o svojej všemohúcnosti tým, že sa miešaš do cudzích záležitostí, však?“ Povedzte Mi, bolo by v poriadku, keby som sa o tieto veci nestaral? V skutočnosti sa o tieto veci nechcem starať, sú zodpovednosťou vodcov a pracovníkov, ale keby som to nerobil, boli by problémy a ovplyvnilo by to budúcu prácu. Musel by som sa do takýchto záležitostí zapájať, ak by ste ich boli schopní vyriešiť, ak by ste urobili, ako som vás žiadal? Keby som sa o vás nestaral, nežili by ste žiadnu ľudskú podobu, ani by ste nežili dobre. Vy by ste neboli schopní nič urobiť sami. A aj keď je to tak, stále Ma neposlúchate. Budem sa s vami rozprávať o niečom extrémne jednoduchom: o neuveriteľne nepatrnej záležitosti hygieny a starostlivosti o vaše životné prostredie. Ako sa správate vo vzťahu k tejto záležitosti? Ak niekam pôjdem a neinformujem vás vopred, bude tam mimoriadny neporiadok a vy to budete musieť okamžite upratať, čo spôsobí, že sa budete cítiť rozrušení a nesvoji. Keby som vám vopred povedal, že prídem, situácia by nebola taká zlá – ale myslíte si, že neviem, čo sa deje v zákulisí? Všetko sú to nepatrné záležitosti, jedny z najjednoduchších a najzákladnejších bodov normálnej ľudskej prirodzenosti. Ale vy ste takíto leniví. Ste naozaj schopní dobre konať svoju povinnosť? Na niektorých miestach v pevninskej Číne som zostal desať rokov, učil som tam ľudí, ako skladať paplóny a sušiť ich na slnku, ako upratovať domy a ako v domoch zapáliť v peciach. Ale po desiatich rokoch učenia som ich nebol schopný učiť. Je to tým, že nie som schopný učiť? Nie, títo ľudia sú jednoducho príliš darebácki. Neskôr som prestal učiť. Keď som niekam prišiel a narazil na paplón, ktorý nebol poskladaný, jednoducho som sa otočil a odišiel. Prečo by som to robil? Zdalo sa Mi to smradľavé a odporné. Prečo by som mal ostávať na mieste, ktoré je horšie ako chliev? Odmietam to urobiť. Dokonca aj tieto malé problémy je veľmi ťažké zmeniť. Keby som to mal povýšiť o stupeň vyššie k nasledovaniu Božej cesty a Božej vôle, úprimne povedané, vy by ste sa k tomu ani nepriblížili. Čo je hlavným bodom, o ktorom dnes hovorím? Poslúchanie Božích slov je veľmi dôležité a nesmiete ho ignorovať. Poslúchanie Božích slov neznamená, že by si mal Božie slová analyzovať, študovať, diskutovať o nich alebo ich skúmať, ani že by si mal skúmať dôvody, ktoré za nimi stoja, a snažiť sa prísť na to, prečo to je tak; namiesto toho by si mal Jeho slová zavádzať do života a vykonávať. Keď k tebe Boh hovorí, keď ti prikazuje vykonať nejakú úlohu alebo ťa niečím poveruje, to, čo Boh chce ďalej vidieť, je, že začneš konať a ako to krok za krokom uvádzaš do života. Boh sa nestará o to, či tejto veci rozumieš alebo nie, ani sa nestará o to, či si na to vo svojom srdci zvedavý, alebo či máš o tom nejaké pochybnosti. Boh sa pozerá na to, či to robíš, či máš postoj poslušnosti a podriadenosti.

Náhodou som sa s niekoľkými ľuďmi rozprával o kostýmoch na predstavenia. Hlavným princípom bolo, že farba a štýl kostýmov majú byť slušné, dôstojné, vkusné a elegantné. Nemali vyzerať ako bizarné oblečenie. Navyše nebolo potrebné míňať príliš veľa peňazí. Nemuseli byť od konkrétneho návrhára, a už vôbec nebolo potrebné chodiť ich kupovať do luxusných značkových obchodov. Môj názor bol, že kostýmy by mali dodať účinkujúcim elegantný, slušný a dôstojný vzhľad, že by mali byť reprezentatívne. Neexistovali žiadne obmedzenia týkajúce sa farieb, okrem vyhýbania sa čomukoľvek, čo by na javisku pôsobilo príliš nudne alebo tmavo. Väčšina ostatných farieb bola v poriadku: červená, oranžová, žltá, zelená, modrá, indigová, fialová – pre toto neexistovali žiadne predpisy. Prečo tento princíp? Božie stvorenie obsahuje každú farbu. Kvety sa ukazujú v rôznych farbách, rovnako ako stromy, rastliny a vtáky. Takže o farbách nesmieme mať žiadne predstavy ani pravidlá. Keď som to povedal, bál som sa, že nebudú rozumieť. Znova som sa ich pýtal a uspokojil som sa až vtedy, keď všetci, ktorí Ma počuli, povedali, že rozumejú. Ostávalo už len to, aby prácu uskutočnili podľa princípu, o ktorom som hovoril. Bola to jednoduchá záležitosť? Bolo to niečo veľké? Bola to väčšia alebo menšia úloha ako stavba archy? (Menšia.) Bolo to ťažké v porovnaní s Abrahámovým obetovaním Izáka? (Nie.) Vôbec v tom nebola žiadna ťažkosť a bolo to jednoduché – len záležitosť oblečenia. Ľudia sú vystavení oblečeniu od chvíle, keď sa narodia; nebola to ťažká záležitosť. Pre ľudí to bolo ešte jednoduchšie vykonať, keď som definoval určitý princíp. Kľúčové bolo, či poslúchli a či boli ochotní to urobiť. Po čase, keď sa vyprodukovalo niekoľko predstavení a filmov, som videl, že kostýmy všetkých hlavných postáv sú modré. Zamyslel som sa: „Je nejaký problém v mysliach ľudí, ktorí tieto predstavenia produkujú? Povedal som to veľmi jasne. Nestanovil som pravidlo, že kostýmy musia byť modré a že nikto, kto nebude mať modrú, nebude smieť na javisko. Čo s týmito ľuďmi nie je v poriadku? Čo ich podnecovalo a ovládalo? Zmenili sa trendy vo vonkajšom svete a ľudia teraz nosia iba modrú? Nie. Vonkajší svet nemá žiadne pravidlá o farbách a štýloch, ľudia nosia všetky možné farby. Je teda zvláštne, že by v našej cirkvi mala nastať takáto situácia. Kto robí finálnu kontrolu kostýmov? Kto má túto záležitosť pod kontrolou? Je tu niekto, kto ťahá za nitky?“ Skutočne tam bol niekto, kto ťahal za nitky; v dôsledku toho, bez ohľadu na štýl, boli všetky kostýmy bez výnimky modré. Čo som povedal, nič nezmenilo. Už rozhodli, že všetko oblečenie musí byť modré – ľudia nebudú nosiť nič iné ako modrú. Modrá predstavovala duchovnosť a svätosť; bola to charakteristická farba Božieho domu. Keby ich kostýmy neboli modré, nedovolili by, aby sa predstavenie konalo, a ani by sa to neodvážili urobiť. Povedal som, že títo ľudia sú stratení. Bola to taká jednoduchá vec, každý bod som vysvetlil veľmi jasne a uistil som sa, že po tom, čo som to urobil, porozumeli; až keď sme všetci súhlasili, tému som uzavrel. A aký bol konečný výsledok? To, čo som povedal, bolo úplne ako vzduch. Nikto to nepovažoval za dôležité. Stále si robili a praktizovali, čo chceli; nikto nevykonal to, čo som povedal, nikto to nesplnil. Čo v skutočnosti mysleli tým, keď povedali, že porozumeli? Títo ľudia Mi len chceli vyhovieť. Celý deň klebetili ako ženy v strednom veku na ulici. Rovnakým spôsobom hovorili aj so Mnou a taký bol ich postoj. Takže som mal v srdci pocit: Postoj, aký mali títo ľudia ku Kristovi, bol ich postojom k Bohu, a bol to veľmi znepokojujúci postoj, nebezpečné znamenie, zlý signál. Chcete vedieť, čo to signalizuje? Mali by ste to vedieť. Musím vám to povedať a vy musíte pozorne počúvať: Súdiac podľa toho, čo sa vo vás prejavuje, podľa vášho postoja k Božím slovám, mnohí z vás budú uvrhnutí do pohromy; niektorí budú uvrhnutí do pohromy, aby boli potrestaní, a iní, aby boli zušľachtení, a pohrome sa nedá vyhnúť. Tí, ktorí budú potrestaní, okamžite zomrú, zahynú. No pre tých, ktorí budú v pohrome zušľachtení, ak ich to učiní schopnými poslúchať a podriadiť sa, a schopnými stáť pevne, a ak získajú svedectvo, potom bude najťažšia skúška za nimi; inak pre nich v budúcnosti niet nádeje, budú v nebezpečenstve a nebudú mať už žiadne ďalšie šance. Počujete Ma jasne? (Áno.) Zdá sa vám to ako niečo dobré pre vás? Skrátka, pre Mňa to neveští nič dobré. Cítim, že je to zlé znamenie. Predložil som vám fakty; voľba, ktorú urobíte, je na vás. Viac o tom hovoriť nebudem, nebudem sa opakovať, už to znova nespomeniem.

Dnes som v duchovnom spoločenstve hovoril o tom, ako zaobchádzať s Božími slovami. Poslúchanie a podriaďovanie sa Božím slovám je veľmi dôležité. Byť schopný ich vykonávať, uplatňovať a uvádzať do praxe je veľmi dôležité. Niektorí ľudia hovoria: „Ani dnes stále nevieme, ako zaobchádzať s Kristom.“ To, ako zaobchádzať s Kristom, je veľmi jednoduché: tvoj postoj ku Kristovi je tvojím postojom k Bohu. V Božích očiach je tvoj postoj k Bohu tvojím postojom ku Kristovi. Samozrejme, postoj, ktorý máš ku Kristovi, je postoj, ktorý máš k Bohu v nebi. Tvoj postoj ku Kristovi je ten najreálnejší zo všetkých – dá sa vidieť a je to presne to, čo Boh podrobne skúma. Ľudia si želajú porozumieť, ako zaobchádzať s Bohom tak, ako si to Boh želá, a to je jednoduché. Sú tu tri body: prvým je byť úprimný; druhým je rešpekt, naučiť sa rešpektovať Krista; a tretím – a to je ten najdôležitejší bod – je poslúchať Jeho slová. Poslúchať Jeho slová: znamená to počúvať ušami alebo niečím iným? (Našimi srdcami.) Máš srdce? Ak máš srdce, potom ním počúvaj. Iba ak budeš počúvať srdcom, porozumieš a budeš schopný uviesť to, čo počuješ, do praxe. Každý z týchto troch bodov je veľmi jednoduchý. Ich doslovný význam by mal byť ľahko pochopiteľný a logicky vzaté, malo by byť ľahké ich vykonať – ale ako ich vykonáte a či ste toho schopní, je na vás; viac to vysvetľovať nebudem. Niektorí ľudia hovoria: „Ty si len obyčajný človek. Prečo by sme k tebe mali byť úprimní? Prečo by sme ťa mali rešpektovať? Prečo by sme mali poslúchať tvoje slová?“ Mám na to svoje dôvody. Sú tiež tri. Pozorne počúvajte a uvidíte, či to, čo hovorím, dáva zmysel. Ak áno, mali by ste to prijať; ak máš pocit, že nie, nemusíš to prijať a môžeš si hľadať inú cestu. Dôvod číslo jedna je ten, že odkedy si prijal túto etapu Božieho diela, ješ, piješ, užívaš si a modlíš sa a čítaš každé slovo, ktoré som povedal. Dôvod číslo dva je ten, že ty sám uznávaš, že si nasledovníkom Všemohúceho Boha, že si jedným z Jeho veriacich. Dá sa teda povedať, že uznávaš, že si nasledovníkom obyčajného tela, v ktorom je Boh vtelený? Dá. Stručne povedané, číslo dva je, že uznávaš, že si nasledovníkom Všemohúceho Boha. Dôvod číslo tri je zo všetkých najdôležitejší: iba Ja vás spomedzi celého ľudstva vidím ako ľudí. Je tento bod dôležitý? (Je.) Ktorý z týchto troch bodov nie ste schopní prijať? Čo poviete, je niektorý z týchto bodov, o ktorých som práve hovoril, nepravdivý, neobjektívny, nefaktický? (Nie.) Takže spolu je to šesť bodov. Nebudem zachádzať do podrobností o každom z nich; uvažujte o nich sami. O týchto témach som už hovoril podrobne, takže by ste mali byť schopní porozumieť.

4. júla 2020