Všetci ste dospelí. Niektorí z vás sú v strednom veku; niektorí vstúpili do staroby. Od neviery v Boha ste prešli k viere v Neho a od začiatku viery v Boha až k prijatiu Jeho slova a skúsenosti s Jeho dielom. Nakoľko poznáte Božiu zvrchovanosť? Aké poznatky ste získali o ľudskom osude? Môže človek v živote dosiahnuť všetko, po čom túži? Koľko vecí ste za niekoľko desaťročí svojej existencie dokázali uskutočniť tak, ako ste si želali? Koľko sa toho stalo, čo by ste nikdy nepredpokladali a čo vás vie príjemne prekvapiť? Na koľko vecí ľudia stále čakajú dúfajúc, že im prinesú ovocie – podvedome čakajú na ten správny okamih, na vôľu neba? Pre čo všetko sa ľudia cítia bezradne a neúspešne? Všetci sú plní nádeje voči svojmu osudu, očakávajú, že všetko v ich živote pôjde podľa ich predstáv, že nebudú mať núdzu o jedlo ani oblečenie, že ich bohatstvo závratne porastie. Nikto nestojí o život, v ktorom by bol chudobný a utláčaný, zavalený ťažkosťami a sužovaný nešťastiami. Ľudia však tieto veci nemôžu predvídať ani ovládať. Pre niektorých je minulosť možno len spleťou skúseností. Nikdy sa nedozvedia, aká je vôľa nebies, a ani sa o ňu nezaujímajú. Prežívajú svoj život nerozvážne ako zvieratá, deň za dňom, nezaujímajú sa o osud ľudstva, či o to, prečo ľudia žijú alebo ako by mali žiť. Takíto ľudia sa dožívajú vysokého veku bez toho, aby pochopili ľudský osud, a až do chvíle, keď zomrú, netušia, o čom je život. Títo ľudia sú mŕtvi. Sú to bytosti bez ducha, sú to zvery. Aj keď ľudia vedú život v rámci stvorenia a čerpajú radosť z mnohých spôsobov, ktorými svet uspokojuje ich materiálne potreby, a hoci vidia, že tento materiálny svet neustále napreduje, ich vlastná skúsenosť – to, čo cítia a prežívajú ich srdce a duch – nemá nič spoločné s materiálnymi vecami a nič materiálne nenahradí skúsenosť. Skúsenosť je poznanie hlboko v srdci. Niečo, čo sa nedá vidieť voľným okom. Toto poznanie spočíva v chápaní a vnímaní ľudského života a ľudského osudu. A to človeka často vedie k pochopeniu, že neviditeľný Pán všetko usporadúva, všetko za človeka ovláda. Uprostred toho všetkého človek nemôže neprijať opatrenia a riadenie osudu; nemôže neprijať cestu, ktorú mu Stvoriteľ vytýčil, Stvoriteľovu zvrchovanosť nad jeho osudom. To je nespochybniteľný fakt. Bez ohľadu na to, aký pohľad a postoj má človek k osudu, nikto túto skutočnosť nemôže zmeniť.

Kam budeš každý deň chodiť, čo budeš robiť, koho alebo s čím sa stretneš, čo povieš, čo sa ti stane – dá sa niečo z toho predvídať? Ľudia nemôžu všetky tieto udalosti predpovedať a už vôbec nie kontrolovať, ako sa tieto situácie vyvinú. V živote sa tieto nepredvídateľné udalosti dejú neustále, sú na každodennom poriadku. Tieto dennodenné zvraty a spôsob, akým sa vyvíjajú, alebo zákonitosti, ktoré nasledujú, sú pre ľudstvo neustálou pripomienkou toho, že nič sa nedeje náhodne, že proces vzniku každej udalosti a jej nezvratnosť nemožno zmeniť ľudskou vôľou. Každá udalosť je pripomienkou Stvoriteľa ľudstvu a zároveň posolstvom, že ľudia nemôžu riadiť svoj vlastný osud. Všetky udalosti vyvracajú divoké, márne ambície ľudstva a jeho túžbu vziať svoj osud do vlastných rúk. Sú ako silné facky ľudstvu, jedna za druhou, ktoré nútia ľudí prehodnotiť, kto v konečnom dôsledku riadi a ovláda ich osud. A keďže ich ambície a túžby sú opakovane zmarené a zničené, ľudia prirodzene dospejú k nevedomému prijatiu toho, čo im osud pripravil – k prijatiu reality, vôle neba a zvrchovanosti Stvoriteľa. Od týchto každodenných peripetií až po osud všetkých ľudských životov neexistuje nič, čo by nezjavovalo Stvoriteľove plány a Jeho zvrchovanosť. Nejestvuje nič, čo by nevysielalo posolstvo, že „Stvoriteľovu autoritu nemožno presiahnuť“, čo by nevyjadrovalo večnú pravdu, že „Stvoriteľova autorita je najvyššia“.

Osudy ľudstva a vesmíru sú úzko späté so Stvoriteľovou zvrchovanosťou, neoddeliteľne zviazané so Stvoriteľovým ovládaním a napokon sú neoddeliteľné od Stvoriteľovej autority. Na základe zákonov všetkých vecí človek chápe Stvoriteľovo riadenie a Jeho zvrchovanosť, z pravidiel prežitia všetkých vecí vníma Stvoriteľovo vedenie a z ich osudov vyvodzuje spôsoby, akými Stvoriteľ uplatňuje svoju zvrchovanosť a kontrolu nad nimi. V životných cykloch ľudských bytostí a všetkých vecí človek skutočne zažíva Stvoriteľovo riadenie a opatrenia vo všetkých veciach a živých bytostiach, aby svedčil o tom, ako toto riadenie a usporiadanie nahrádza všetky pozemské zákony, pravidlá a inštitúcie, všetky ostatné moci a sily. Preto je ľudstvo nútené uznať, že Stvoriteľovu zvrchovanosť nemôže porušiť žiadna stvorená bytosť, že žiadna sila si nemôže privlastniť alebo zmeniť udalosti a veci, ktoré Stvoriteľ predurčil. Podľa týchto božských zákonov a pravidiel žijú a rozmnožujú sa ľudia a všetky veci, generácia za generáciou. Nie je toto skutočným stelesnením Stvoriteľovej autority? Aj keď človek z objektívnych zákonov vidí Stvoriteľovu zvrchovanosť a Jeho usporiadanie všetkých udalostí a všetkých vecí, koľko ľudí dokáže pochopiť princíp Stvoriteľovej zvrchovanosti nad vesmírom? Koľko ľudí vie skutočne spoznať, uznať, prijať a podriadiť sa Stvoriteľovej zvrchovanosti nad vlastným osudom a Jeho opatreniam? Kto z tých, čo uverili v skutočnosť Stvoriteľovej zvrchovanosti nad všetkými vecami, skutočne uverí a uzná, že Stvoriteľ diktuje aj osudy ľudských životov? Kto vie naozaj pochopiť skutočnosť, že osud človeka spočíva v dlani Stvoriteľa? Aký postoj by malo ľudstvo zaujať k Stvoriteľovej zvrchovanosti, keď je konfrontované so skutočnosťou, že On riadi a ovláda osud ľudstva? Toto rozhodnutie musí urobiť každá ľudská bytosť, ktorá je teraz postavená pred túto skutočnosť, sama za seba.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III