Odpustiť sedemdesiatkrát sedem

Mt 18, 21-22 Vtedy k Nemu pristúpil Peter a povedal: „Pane, keď sa môj brat prehreší proti mne, koľkokrát mu môžem odpustiť, až sedemkrát?“ Ježiš mu povedal: „Vravím ti, nie sedemkrát, ale až sedemdesiatkrát sedemkrát.“

Láska Pána

Mt 22, 37-39 Ježiš mu povedal: „Pána, svojho Boha, budeš milovať celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou. Také je prvé a najväčšie prikázanie. A druhé je obdobné: Svojho blížneho budeš milovať ako seba samého.“

Z týchto dvoch úryvkov hovorí jeden o odpustení a druhý o láske. Tieto dve témy skutočne zdôrazňujú dielo, ktoré chcel Pán Ježiš vykonať vo Veku milosti.

Keď sa Boh stal telom, spolu s Ním prišla etapa Jeho diela pozostávajúca zo špecifických pracovných úloh a povahy, ktorú chcel vyjadriť v tomto veku. Všetko, čo v tom období Syn človeka urobil, sa točilo okolo diela, ktoré Boh chcel v tomto veku vykonať. Neurobil nič viac a nič menej. Každá jedna vec, ktorú povedal, a každý druh diela, ktoré vykonal, súviseli s týmto vekom. Bez ohľadu na to, či to vyjadril ľudským spôsobom pomocou ľudského jazyka alebo prostredníctvom božského jazyka a nezávisle od toho, akým spôsobom alebo z akej perspektívy to urobil, Jeho cieľom bolo pomôcť ľuďom porozumieť, čo chce urobiť, aká je Jeho vôľa a aké má na ľudí požiadavky. Na to, aby ľuďom pomohol porozumieť a poznať svoju vôľu a porozumieť svojmu dielu spočívajúcemu v záchrane ľudstva, mohol používať rôzne prostriedky a rozličné pohľady. Vo Veku milosti teda vidíme, ako Pán Ježiš po väčšinu času používa ľudský jazyk, aby vyjadril to, čo chce ľudstvu oznámiť. Dokonca Ho vidíme z perspektívy obyčajného vodcu, ktorý hovorí s ľuďmi, zabezpečuje ich potreby a pomáha im s tým, o čo požiadali. Takýto spôsob práce vo Veku zákona, ktorý predchádzal Veku milosti, neexistoval. Bol bližšie k ľudstvu a viac s ním súcitil a zároveň vedel lepšie dosahovať praktické výsledky, pokiaľ ide o formu aj spôsob. Metafora o tom, že ľuďom treba odpustiť sedemdesiatkrát sedemkrát, tento bod skutočne objasňuje. Počet uvedený v tejto metafore dosiahol účel spočívajúci v tom, aby ľudia mohli porozumieť úmyslu Pána Ježiša v čase, keď to povedal. Jeho úmyslom bolo, aby ľudia odpúšťali iným ľuďom – nie raz alebo dvakrát a dokonca ani nie sedemkrát, ale sedemdesiatkrát sedemkrát. Aká myšlienka je obsiahnutá v čísle „sedemdesiatkrát sedemkrát“? Cieľom je dosiahnuť, aby ľudia vnímali odpúšťanie ako svoju povinnosť, niečo, čo sa musia naučiť, a „cestu“, ktorú musia nasledovať. Hoci to bola len metafora, slúžila na zdôraznenie kľúčovej veci. Pomohla ľuďom hlboko si vážiť, čo mal Boh na mysli, a nájsť správne spôsoby praktizovania a ich princípy a normy. Táto metafora pomohla ľuďom jasne chápať a dodala im správnu predstavu – že by sa mali naučiť odpúšťať a mali by odpúšťať neobmedzene veľakrát bezpodmienečne, ale s postojom znášanlivosti a porozumenia pre druhých. Čo mal Pán Ježiš vo svojom srdci, keď to povedal? Naozaj tým myslel číslo „sedemdesiatkrát sedemkrát“? Nie. Je stanovené, koľkokrát Boh odpustí človeku? Mnoho ľudí veľmi zaujíma „počet“, ktorý sa tu spomína, a chcú skutočne porozumieť pôvodu a zmyslu tohto čísla. Chcú rozumieť tomu, prečo z úst Pána Ježiša vyšlo toto číslo. Veria, že to má nejaký hlbší dosah. Boh však v skutočnosti použil len rečnícku figúru, ktorá sa používa v ľudskej reči. Akýkoľvek dosah alebo zmysel sa musí vnímať spolu s požiadavkami Pána Ježiša na ľudstvo. Skôr než sa Boh stal telom, ľudia väčšine z toho, čo povedal, nerozumeli, pretože Jeho slová vychádzali z čistej božskej prirodzenosti. Pre ľudstvo boli perspektíva a kontext toho, čo povedal, neviditeľné a nedosiahnuteľné. Bolo to vyjadrené z duchovnej oblasti, ktorú ľudia nevideli. Ľudia žijúci v tele totiž nemohli prejsť do duchovnej oblasti. Keď sa však Boh stal telom, hovoril k ľudstvu z perspektívy ľudskej prirodzenosti, vyšiel z rozsahu duchovnej oblasti a prekročil ho. Svoju božskú povahu, vôľu a postoj mohol vyjadriť prostredníctvom vecí, ktoré si ľudia vedeli predstaviť, vecí, ktoré vo svojich životoch videli a stretli, a pomocou metód, ktoré dokázali akceptovať, v jazyku, ktorému rozumeli a s poznaním, ktoré dokázali pochopiť. Cieľom bolo, aby ľudstvo mohlo porozumieť Bohu a poznať Ho, pochopiť Jeho úmysel a normy, ktoré požadoval, v rámci svojich schopností a do takej miery, do akej bolo schopné. Toto bola metóda a princíp Božieho diela v ľudskej prirodzenosti. Hoci spôsoby a princípy pôsobenia Boha v tele sa väčšinou dosiahli prostredníctvom ľudskej prirodzenosti alebo cez ňu, skutočne dosiahli výsledky, ktoré nebolo možné dosiahnuť pôsobením priamo v božskej prirodzenosti. Božie dielo v ľudskej prirodzenosti bolo konkrétnejšie, autentickejšie a cielené, metódy boli oveľa flexibilnejšie a toto dielo malo formu, ktorá prevýšila dielo vykonané počas Veku zákona.

Teraz sa porozprávajme o láske k Pánovi a láske k svojmu blížnemu ako sebe samému. Je to niečo, čo je priamo vyjadrené v božskej prirodzenosti? Nie, určite nie! Boli to všetko veci, o ktorých Syn človeka rozprával v ľudskej prirodzenosti. Len ľudia by povedali niečo ako „Miluj svojho blížneho ako seba samého“ a „Miluj ostatných rovnako, ako opatruješ svoj vlastný život“. Tento spôsob reči je výlučne ľudský. Boh nikdy takto nehovoril. Boh prinajmenšom nepoužíva vo svojej božskej prirodzenosti tento druh jazyka, pretože nepotrebuje heslo „Miluj svojho blížneho ako seba samého“, aby reguloval svoju lásku k ľudstvu. Božia láska k ľudstvu je totiž prirodzeným zjavením toho, čo Boh má a čím je. Kedy ste počuli Boha povedať niečo ako „milujem ľudstvo, ako milujem sám seba“? Nepočuli ste to, pretože láska je v Božej podstate a v tom, čo Boh má a čím je. Božia láska k ľudstvu a Jeho postoj, spôsob, akým zaobchádza s ľuďmi, sú prirodzeným výrazom a zjavením Jeho povahy. Nepotrebuje to robiť úmyselne určitým spôsobom alebo zámerne dodržiavať istú metódu alebo morálny kódex, aby miloval svojho blížneho ako seba samého – tento druh podstaty už má. Čo v tom vidíš? Keď Boh pôsobil v ľudskej prirodzenosti, mnoho Jeho metód, slov a právd vyjadroval ľudským spôsobom. Božia povaha, to, čo Boh má a čím je, a Jeho vôľa však boli zároveň vyjadrené, aby to ľudia poznali a porozumeli tomu. To, čo spoznali a čomu porozumeli, bola presne Jeho podstata a to, čo má a čím je, čo vyjadruje vrodenú identitu a postavenie samotného Boha. To znamená, že Syn človeka v tele vyjadril vrodenú povahu a podstatu samotného Boha v najväčšom možnom rozsahu a tak presne, ako je to možné. Ľudská prirodzenosť Syna človeka nielenže nebola prekážkou alebo bariérou komunikácie človeka a jeho interakcie s Bohom na nebesiach, ale v skutočnosti bola jediným kanálom a mostom, cez ktorý sa ľudstvo mohlo spojiť s Pánom stvorenia. Nemáte v tejto chvíli pocit, že povaha a metódy diela, ktoré Pán Ježiš vykonal vo Veku milosti, a súčasná etapa vykonávania diela sú si v mnohom podobné? Táto súčasná etapa diela tiež využíva na vyjadrenie Božej povahy veľa ľudského jazyka a veľa jazyka a metód z každodenného života ľudstva a ľudského poznania na vyjadrenie vôle samotného Boha. Keď sa Boh stane telom, je jedno, či hovorí z ľudskej alebo božskej perspektívy. Veľká časť Jeho jazyka a spôsobov vyjadrovania prichádza prostredníctvom ľudského jazyka a metód. To znamená, že keď sa Boh stane telom, je to pre teba tá najlepšia príležitosť, aby si uvidel Božiu všemohúcnosť a Jeho múdrosť a spoznal každú skutočnú stránku Boha. Keď sa Boh stal telom, počas toho, ako vyrastal, porozumel, osvojil si a pochopil niečo z poznania ľudstva, zdravý rozum, jazyk a spôsoby vyjadrovania v ľudskej prirodzenosti. Vtelený Boh mal tieto veci, ktoré pochádzali od ľudí a ktoré stvoril. Pre Boha v tele sa stali nástrojom na vyjadrenie Jeho povahy a božskej prirodzenosti a umožnili Mu zvýšiť relevantnosť, autentickosť a presnosť Jeho diela, keď pracoval medzi ľuďmi, z ich perspektívy a za použitia ich jazyka. Vďaka tomu bolo Jeho dielo prístupnejšie a ľudia Mu ľahšie porozumeli, čím dosiahol výsledky, ktoré chcel. Nie je pre Boha praktickejšie vykonávať dielo v tele týmto spôsobom? Nie je to Božia múdrosť? Keď sa Boh stal telom, keď bolo Božie telo schopné prevziať dielo, ktoré chcel vykonať, teda keď prakticky vyjadril svoju povahu a svoje dielo, bol to zároveň čas, keď mohol oficiálne započať svoju službu ako Syn človeka. Znamenalo to, že medzi Bohom a človekom už nebol „generačný rozdiel“, že Boh čoskoro prestane komunikovať prostredníctvom poslov a že samotný Boh môže osobne vyjadriť všetky slová a dielo v tele, ktoré chce. Znamenalo to tiež, že ľudia, ktorých Boh zachraňuje, k Nemu boli bližšie, že Jeho dielo riadenia vstúpilo na nové územie a že celé ľudstvo malo zakrátko čeliť novej ére.

Každý, kto čítal Bibliu, vie, že keď sa Pán Ježiš narodil, stalo sa mnoho udalostí. Najväčšou z nich bolo to, že na Neho poľoval kráľ diablov, čo bola taká mimoriadna udalosť, že všetky dvojročné a mladšie deti v meste boli zavraždené. Je zjavné, že Boh predvídal veľké riziko spočívajúce v tom, že sa stal telom medzi ľuďmi. Zjavná je aj vysoká cena, ktorú zaplatil za svoje riadenie záchrany ľudstva. Rovnako zjavné sú aj veľké nádeje, ktoré Boh vkladal do svojho diela v tele medzi ľuďmi. Ako sa Boh cítil, keď sa Jeho telo dokázalo ujať diela medzi ľuďmi? Ľudia by tomu mali vedieť do určitej miery porozumieť, všakže? Boh bol prinajmenšom šťastný, pretože mohol medzi ľuďmi začať vykonávať svoje nové dielo. Keď bol Pán Ježiš pokrstený a oficiálne začal so svojím dielom, aby vykonal svoju službu, Božie srdce bolo plné radosti, pretože po toľkých rokoch čakania a príprav Boh mohol konečne používať telo normálneho človeka a začať svoje nové dielo v podobe človeka z mäsa a kostí, ktorého ľudia vidia a môžu sa ho dotknúť. Konečne mohol pomocou identity človeka s ľuďmi hovoriť tvárou v tvár a od srdca k srdcu. Konečne sa mohol ľudstvu postaviť zoči-voči prostredníctvom ľudských spôsobov a jazyka. Mohol ľudstvo zabezpečovať, osvecovať a pomáhať mu pomocou ľudského jazyka, mohol s ním jesť za jedným stolom a žiť s ním na rovnakom mieste. Mohol vidieť ľudí, veci a všetko tak, ako to videli ľudia, a dokonca ich vlastnými očami. Už toto bolo pre Boha prvé víťazstvo Jeho diela v tele. Mohli by sme tiež povedať, že to bol úspech veľkého diela – toto, samozrejme, robilo Boha najšťastnejším. Vtedy Boh po prvýkrát pocítil určité potešenie zo svojho diela medzi ľuďmi. Všetky udalosti, ktoré sa diali, boli veľmi praktické a prirodzené a potešenie, ktoré Boh cítil, bolo také pravdivé. Vždy keď sa uskutoční nová etapa Božieho diela a Boh sa cíti potešene, pre ľudstvo je to chvíľa, keď môže byť bližšie k Bohu a k spáse. Pre Boha je to tiež začiatok Jeho nového diela, rýchlo postupuje vo svojom pláne riadenia a sú to navyše časy, keď sa Jeho úmysly približujú k úplnému naplneniu. Pre ľudstvo je takáto možnosť šťastím a veľkým pozitívom. Pre všetkých, ktorí čakajú na Božiu spásu, je to dôležitá a radostná správa. Keď Boh vykonáva novú etapu diela, vtedy vlastní nový začiatok, a keď sa toto nové dielo a nový začiatok spustia a zavedú medzi ľudí, je to chvíľa, keď už je rozhodnuté o výsledku tejto etapy diela, tento výsledok už bol dosiahnutý a Boh už videl konečný účinok a ovocie. Je to tiež okamih, keď tieto účinky napĺňajú Boha spokojnosťou a, samozrejme, Jeho srdce je vtedy šťastné. Pociťuje istotu, pretože svojimi očami už videl a určil ľudí, ktorých hľadá, a už túto skupinu ľudí získal – skupinu, ktorá dokáže zabezpečiť úspech Jeho diela a priniesť Mu spokojnosť. Odkladá teda svoje obavy a je šťastný. Inak povedané, keď sa telo Boha dokáže pustiť do nového diela medzi ľuďmi, keď začne bez prekážok vykonávať dielo, ktoré musí vykonať, a má pocit, že všetko bolo dosiahnuté, vtedy je pre Neho koniec na dohľad. Preto je spokojný a Jeho srdce je šťastné. Ako sa prejavuje šťastie Boha? Viete si predstaviť, aká by mohla byť odpoveď? Smie Boh plakať? Vie Boh plakať? Vie tlieskať rukami? Vie tancovať a spievať? Ak áno, čo by spieval? Samozrejme, Boh by mohol zaspievať krásnu, dojemnú pieseň, ktorá by vyjadrovala radosť a šťastie v Jeho srdci. Mohol by ju zaspievať pre ľudstvo, pre seba a pre všetky veci. Šťastie Boha možno vyjadriť akýmkoľvek spôsobom – všetko toto je normálne, pretože Boh prežíva radosť a smútok a Jeho rôzne pocity môžu byť vyjadrené rôznymi spôsobmi. Je to Jeho právo a nič nemôže byť normálnejšie a správnejšie. Ľudia by si o tom nemali myslieť nič iné. Nemali by ste sa pokúšať nasadzovať Bohu „rituálnu kovovú obruč“^[a] a hovoriť Mu, čo by nemal robiť, či ako by nemal konať, a týmto obmedzovať Jeho šťastie alebo akýkoľvek pocit, ktorý by mohol mať. V ľudských srdciach Boh nevie byť šťastný, nevie roniť slzy či plakať – nevie vyjadrovať žiadnu emóciu. Verím, že vďaka tomu, o čom sme komunikovali počas týchto dvoch duchovných spoločenstiev, už viac nebudete Boha vnímať takto, ale dáte Mu nejakú slobodu a voľnosť. Toto je veľmi dobrá vec. Keď budete v budúcnosti schopní skutočne precítiť smútok Boha v prípade, že sa dopočujete, že je smutný, a budete schopní skutočne precítiť Jeho šťastie, keď sa dopočujete, že je šťastný, budete prinajmenšom jasne vedieť a chápať, čo Ho robí šťastným a čo smutným. Keď dokážeš byť smutný, lebo Boh je smutný, a šťastný, lebo Boh je šťastný, vtedy úplne získa tvoje srdce a medzi tebou a Ním už nebude žiadna prekážka. Už sa nebudeš pokúšať Boha obmedzovať ľudskými obrazmi, predstavami a poznatkami. Vtedy bude Boh v tvojom srdci živý a vitálny. Bude Bohom tvojho života a Pánom všetkého, čo s tebou súvisí. Máte takúto snahu? Ste presvedčení, že to môžete dosiahnuť?

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh III

Poznámky pod čiarou:

a. „Rituálna kovová obruč“ je obruč, ktorú používal mních Tang Sanzang v čínskej novele Cesta na západ. Používal ju na to, aby mal vo svojej moci Suna Wukonga. Kovovú obruč mu pripevnil okolo hlavy, čo mu spôsobovalo akútne bolesti hlavy, a takto ho mal vo svojej moci. Stala sa z toho metafora opisujúca niečo, čo človeka zväzuje.