Kázeň na hore

Blahoslavenstvá (Mt 5, 3-12)

Soľ zeme a svetlo sveta (Mt 5, 13-16)

O zákone (Mt 5, 17-20)

O hneve (Mt 5, 21-26)

O cudzoložstve (Mt 5, 27-30)

O rozvode (Mt 5, 31-32)

O prísahe (Mt 5, 33-37)

O odplate (Mt 5, 38-42)

O láske k nepriateľom (Mt 5, 43-48)

O almužne (Mt 6, 1-4)

O modlitbe (Mt 6, 5-8)

Podobenstvá Pána Ježiša

Podobenstvo o rozsievačovi (Mt 13, 1-9)

Podobenstvo o kúkoli medzi pšenicou (Mt 13, 24-30)

Podobenstvo o horčičnom zrnku (Mt 13, 31-32)

Podobenstvo o kvase (Mt 13, 33)

Vysvetlenie podobenstva o kúkoli (Mt 13, 36-43)

Podobenstvo o poklade (Mt 13, 44)

Podobenstvo o perle (Mt 13, 45-46)

Podobenstvo o sieti (Mt 13, 47-50)

Prikázania

Mt 22, 37-39 Ježiš mu povedal: „Pána, svojho Boha, budeš milovať celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou. Také je prvé a najväčšie prikázanie. A druhé je obdobné: Svojho blížneho budeš milovať ako seba samého.“

Najprv sa pozrime na jednotlivé časti „Kázne na hore“. Čoho sa všetky tieto časti dotýkajú? Možno s istotou povedať, že ich obsah je vznešenejší, konkrétnejší a bližší k životom ľudí než ustanovenia Veku zákona. Keby sme to mali vyjadriť moderným jazykom, povedali by sme, že tieto veci sú relevantnejšie pre skutočné praktizovanie zo strany ľudí.

Prečítajme si o tomto konkrétnom obsahu: Ako by si mal chápať blahoslavenstvá? Čo by si mal vedieť o zákone? Ako by sme mali definovať hnev? Ako by sme mali zaobchádzať cudzoložníkmi? Ako by sme mali hovoriť o rozvode a aké pravidlá sa naň vzťahujú? Kto sa môže rozviesť a kto nie? A čo prísahy, odplata, láske k nepriateľom a almužne? A tak ďalej. Všetky tieto veci súvisia s každou stránkou praktizovania viery ľudstva v Boha a jeho nasledovania Boha. Niektoré z týchto foriem praktizovania platia ešte aj dnes, hoci sú povrchnejšie v porovnaní s tým, čo sa v súčasnosti od ľudí vyžaduje – sú to celkom elementárne pravdy, s ktorými sa ľudia stretávajú, keď veria v Boha. Od chvíle, keď Pán Ježiš začal pôsobiť, už začínal konať dielo na povahe života ľudí, ale tieto stránky Jeho diela boli založené na vytvorení zákona. Mali pravidlá a spôsoby rozprávania o týchto témach niečo do činenia s pravdou? Samozrejme, že áno! Všetky predchádzajúce ustanovenia a princípy, ako aj tieto kázne vo Veku milosti, súviseli s povahou Boha a s tým, čo Boh má a čím je, a, samozrejme, s pravdou. Je jedno, čo Boh vyjadruje a akú formu vyjadrovania alebo jazyka používa, všetky veci, ktoré vyjadruje, majú svoj základ, pôvod a východiskový bod v princípoch Jeho povahy a v tom, čo má a čím je. Toto je úplná pravda. Takže hoci sa tieto veci, ktoré povedal, zdajú byť teraz trocha povrchné, stále nemôžete povedať, že nie sú pravdivé. Vo Veku milosti to totiž boli veci, ktoré boli pre ľudí nevyhnutné, aby mohli uspokojiť Božiu vôľu a dosiahnuť zmenu vo svojej povahe života. Môžeš povedať, že niektorá z týchto kázní nie je v súlade s pravdou? Nie, nemôžeš! Každá z nich je pravdivá, lebo to všetko boli požiadavky Boha na ľudstvo. Boli to všetko princípy a rozsah daný Bohom. Ukazovali, ako sa má človek správať, a predstavujú Božiu povahu. Podľa miery rastu ľudí v živote v tom čase to však boli jediné veci, ktoré dokázali prijať a pochopiť. Keďže hriech ľudstva ešte nebol odstránený, boli to jediné slová, ktoré Pán Ježiš mohol vysloviť, a mohol používať len jednoduché učenia zahrnuté v tomto rozsahu, aby ľuďom tej doby povedal, ako by mali konať, čo by mali robiť, v rámci akých princípov a rozsahu by mali robiť veci a ako by mali veriť v Boha a plniť Jeho požiadavky. Toto všetko bolo určené na základe duchovného postavenia ľudstva v tom čase. Pre ľudí žijúcich podľa zákona nebolo ľahké tieto učenia prijať, takže to, čo ich Pán Ježiš učil, muselo zostať v tomto rozsahu.

Teraz sa pozrime na rôzny obsah „Podobenstiev Pána Ježiša“.

Prvé je podobenstvo o rozsievačovi. Je to veľmi zaujímavé podobenstvo. Sejba je v živote ľudí bežnou činnosťou. Druhou je podobenstvo o kúkoli. Ktokoľvek, kto už sadil plodiny, a určite každý dospelý, vie, čo je „kúkoľ“. Tretím je podobenstvo o horčičnom zrnku. Všetci viete, čo je horčica, nie? Ak neviete, môžete sa pozrieť do Biblie. Štvrtým podobenstvom je podobenstvo o kvase. Väčšina ľudí vie, že kvas sa používa na fermentáciu a je to niečo, čo ľudia používajú vo svojom každodennom živote. Ďalšie podobenstvá vrátane šiesteho – podobenstva o poklade, siedmeho – podobenstva o perle a ôsmeho – podobenstva o sieti sú odvodené a získané zo skutočného života ľudí. Aký obraz maľujú tieto podobenstvá? Je to obraz Boha, ktorý sa stal normálnym človekom, žije s ľudstvom a na komunikáciu s ním a zabezpečovanie toho, čo potrebuje, používa jazyk života, ľudský jazyk. Keď sa Boh stal telom a dlhý čas žil medzi ľuďmi, po tom, ako zažil rôzny spôsob ich života a bol jeho svedkom, sa z týchto skúseností stal Jeho učebný materiál, prostredníctvom ktorého premenil svoj božský jazyk na ľudský. Samozrejme, tieto veci, ktoré v živote videl a počul, tiež obohatili skúsenosti Syna človeka s ľuďmi. Keď chcel, aby ľudia porozumeli nejakým pravdám, časti Božej vôle, mohol použiť podobné podobenstvá ako tieto, aby ľuďom povedal o Božej vôli a Jeho požiadavkách na ľudstvo. Všetky tieto podobenstvá súviseli so životmi ľudí. Ani jedno z nich nebolo také, že by sa ich nedotýkalo. Keď Pán Ježiš žil s ľudstvom, videl poľnohospodárov, ako sa starajú o svoje polia, a vedel, čo je kúkoľ a kvasenie. Rozumel tomu, že ľudia milujú poklady, preto použil metafory o poklade a perle. V živote často vídaval rybárov, ako rozhadzujú svoje siete. Pán Ježiš videl tieto a ďalšie činnosti spojené s ľudským životom a tento druh života aj zažil. Rovnako ako každý iný normálny človek zažil každodenné ľudské činnosti a jedol trikrát denne. Osobne si vyskúšal život priemerného človeka a pozoroval životy iných ľudí. Keď toto všetko pozoroval a osobne zažil, nemyslel na to, ako mať dobrý život, alebo ako by mohol žiť slobodnejšie a pohodlnejšie. Pán Ježiš vďaka svojim skúsenostiam so skutočným ľudským životom videl, aké majú ľudia vo svojich životoch ťažkosti. Videl ťažkosti, nešťastie a smútok ľudí žijúcich pod mocou satana, ktorí pri satanovej skazenosti žili život v hriechu. Keď sám prežíval ľudský život, videl bezmocných ľudí žijúcich v skazenosti a videl a zažil úbohé podmienky ľudí žijúcich v hriechu, ktorí uprostred múk, ktorým ich vystavovali satan a zlo, úplne stratili svoj smer. Keď Pán Ježiš videl tieto veci, videl ich so svojou božskou alebo ľudskou prirodzenosťou? Jeho ľudská prirodzenosť naozaj existovala a bola veľmi živá. Toto všetko mohol zažiť a vidieť. Ale samozrejme, tieto veci videl aj vo svojej podstate, ktorou je Jeho božská prirodzenosť. To znamená, že to videl samotný Kristus, Pán Ježiš, ktorý bol človekom, a na základe všetkého, čo videl, vnímal dôležitosť a potrebu diela, ktoré vykonal v tomto čase, keď žil v tele. Hoci sám vedel, že zodpovednosť, ktorú musel vziať na seba v tele, je obrovská, a tiež, aká krutá bude bolesť, ktorej bude čeliť, keď videl bezmocné ľudstvo v hriechu, jeho nešťastný život a vetchý boj pod zákonom, bol čoraz zarmútenejší a čoraz úzkostlivejšie chcel ľudstvo zachrániť pred hriechom. Nezáležalo na tom, akým ťažkostiam bude čeliť alebo akou bolesťou bude trpieť, bol stále odhodlanejší vykúpiť ľudstvo, ktoré žilo v hriechu. Mohli by ste povedať, že Pán Ježiš začal počas tohto procesu čoraz jasnejšie rozumieť dielu, ktoré musel vykonať a ktorým bol poverený. Stále s väčšou horlivosťou chcel vykonať dielo, ktoré mal prijať – vziať na seba všetky hriechy ľudstva a odčiniť ich, aby už nežilo v hriechu. Boh by bol zároveň schopný odpustiť ľuďom hriechy kvôli obete za hriech, čo by Mu umožnilo pokračovať v diele spočívajúcom v záchrane ľudstva. Mohli by sme povedať, že Pán Ježiš bol vo svojom srdci ochotný ponúknuť seba za ľudstvo, obetovať sa. Bol tiež ochotný stať sa obetou za hriech, byť pribitý na kríž a nemohol sa dočkať, kedy toto dielo vykoná. Keď videl biedne podmienky ľudského života, ešte viac chcel čo najrýchlejšie vykonať svoje poslanie. Nechcel sa omeškať ani o minútu a dokonca ani o sekundu. Keďže pociťoval takúto naliehavosť, nemyslel na to, aká veľká bude Jeho bolesť, ani sa viac nebál toho, koľko poníženia bude musieť zniesť. Vo svojom srdci mal len jedno presvedčenie: Keď obetuje sám seba, keď bude pribitý na kríž ako obeta za hriech, bude vykonaná Božia vôľa a Boh bude môcť začať nové dielo. Život ľudstva a stav jeho existencie v hriechu sa úplne premenia. Jeho presvedčenie a to, čo bol odhodlaný urobiť, súviseli so záchranou človeka. Mal len jeden cieľ, ktorým bolo vykonať Božiu vôľu, aby Boh mohol úspešne začať ďalšiu etapu svojho diela. Toto mal Pán Ježiš v tom čase na mysli.

Vtelený Boh žijúci v tele vlastnil normálnu ľudskú prirodzenosť. Mal emócie a racionalitu normálneho človeka. Vedel, čo je šťastie a bolesť, a keď videl, že ľudstvo žije takýto druh života, hlboko v sebe cítil, že na to, aby ho vyviedol z hriechu, nebude postačovať, keď mu dá len nejaké naučenia, niečo preň zabezpečiť alebo ho niečo naučiť. Na vykúpenie ľudstva z hriechu tiež nepostačovalo, aby ľudstvo len dodržiavalo prikázania – jeho slobodu a Božie odpustenie mohol získať len výmenou za to, že na seba vezme hriech ľudskej prirodzenosti a stane sa podobou hriešneho tela. Takže po tom, ako Pán Ježiš okúsil život ľudí v hriechu a bol jeho svedkom, Jeho srdca sa zmocnila silná túžba – umožniť ľuďom, aby sa vyslobodili zo svojich životov, v ktorých čelili ťažkostiam v hriechu. Kvôli tejto túžbe stále viac cítil, že sa musí dať čo najskôr a čo najrýchlejšie ukrižovať a vziať na seba hriechy ľudskej prirodzenosti. Takéto boli myšlienky Pána Ježiša v čase, keď žil s ľuďmi a videl, počul a cítil biedu ich života v hriechu. Je to, že vtelený Boh mohol pre ľudstvo chcieť niečo také a vyjadriť a zjaviť takúto povahu, niečo, čo by mohol chcieť priemerný človek? Čo by videl priemerný človek, keby žil v takomto prostredí? Čo by si myslel? Keby tomuto všetkému čelil priemerný človek, pozeral by sa na problémy z nadhľadu? Určite nie! Hoci navonok vyzerá vtelený Boh úplne rovnako ako človek, hoci si osvojuje poznatky človeka a hovorí jeho jazykom a niekedy dokonca vyjadruje svoje myšlienky prostredníctvom metód ľudstva alebo pomocou jeho spôsobu reči, Jeho spôsob vnímania ľudí a podstaty vecí vôbec nie je rovnaký ako spôsob, akým vnímajú ľudstvo a podstatu vecí skazení ľudia. Jeho pohľad a vznešenosť, ktorú má, je niečo, čo skazený človek nemôže dosiahnuť. Je to preto, lebo Boh je pravda, lebo telo, ktoré nosí, má aj podstatu Boha, a Jeho myšlienky a to, čo vyjadruje Jeho ľudská prirodzenosť, sú tiež pravda. Pre skazených ľudí je to, čo vyjadruje v tele, zabezpečením pravdy a života, a to nielen pre jednu osobu, ale pre celé ľudstvo. V srdci ktoréhokoľvek skazeného človeka je len tých pár ľudí, s ktorými má vzťah. Stará a zaujíma sa len o túto hŕstku ľudí. Keď je na obzore nejaké nešťastie, najprv myslí na svoje deti, manžela alebo manželku či rodičov. Súcitný človek by prinajlepšom pomyslel na nejakého príbuzného alebo dobrého priateľa, no siahajú myšlienky takéhoto súcitného človeka ďalej? Nie, nikdy! Ľudia sú napokon ľudia a na všetko sa dokážu dívať len z výšky a perspektívy ľudskej bytosti. Vtelený Boh je však úplne iný ako skazený človek. Nezáleží na tom, aký je vtelený Boh obyčajný, normálny a skromný a dokonca ani na tom, s akou neúctou sa na Neho ľudia zvysoka pozerajú, Jeho myšlienky a postoj voči ľudstvu sú veci, ktoré by žiadny človek nemohol mať ani ich napodobniť. Ľudstvo bude vždy pozorovať z pohľadu božskosti, zo vznešenosti svojej pozície Stvoriteľa. Vždy ho bude vidieť prostredníctvom podstaty a postoja Boha. V žiadnom prípade ho nemôže vidieť z nízkeho postavenia priemerného človeka alebo z pohľadu skazeného človeka. Ľudia sa pozerajú na ľudstvo očami človeka a ako meradlo používajú ľudské poznatky, pravidlá a teórie. Je to v medziach toho, čo ľudia vidia svojimi očami, a je to rozsah, ktorý sú schopní dosiahnuť skazení ľudia. Keď sa na ľudstvo pozerá Boh, díva sa božskými očami a ako meradlo používa svoju podstatu a to, čo má a čím je. Do týchto medzí patria veci, ktoré ľudia nevidia, a práve v tomto sú vtelený Boh a skazení ľudia úplne rozdielni. Tento rozdiel je daný odlišnou podstatou ľudí a Boha – práve tieto odlišné podstaty určujú ich identitu a postavenie, ako aj perspektívu a výšku, z ktorej vidia veci. Vidíte v Pánovi Ježišovi výraz a zjavenie samotného Boha? Mohli by ste povedať, že to, čo Pán Ježiš urobil a povedal, súviselo s Jeho službou a vlastným Božím dielom riadenia, že to všetko bol výraz a zjavenie Božej podstaty. Hoci sa prejavil ako človek, Jeho božskú podstatu a zjavenie Jeho božskosti nemožno poprieť. Bol tento ľudský prejav skutočne prejavom ľudskej prirodzenosti? Jeho ľudský prejav bol vo svojej podstate úplne iný než ľudský prejav skazených ľudí. Pán Ježiš bol vtelený Boh. Keby bol skutočne jedným z bežných, skazených ľudí, mohol by vidieť život ľudstva v hriechu z božskej perspektívy? V žiadnom prípade! Toto je rozdiel medzi Synom človeka a bežnými ľuďmi. Všetci skazení ľudia žijú v hriechu a keď niekto vidí hriech, nič zvláštne pritom necíti. Všetci sú rovnakí. Je to ako keď prasa žije v blate – vôbec sa necíti nepríjemne alebo špinavo. Naopak, dobre žerie a má zdravý spánok. Keď mu niekto vyčistí chliev, bude sa cítiť zle a nezostane čisté. Zakrátko sa bude opäť váľať v blate a bude mu veľmi príjemne, pretože je to špinavé stvorenie. Ľudia považujú prasatá za špinavé. Keď však prasaťu vyčistíš jeho obydlie, nebude sa cítiť o nič lepšie. To je dôvod, prečo nikto nedrží prasa vo svojom dome. Spôsob, akým ľudia vnímajú prasatá, sa bude vždy líšiť od toho, ako sa cítia samotné prasatá, pretože ľudia a prasatá nie sú z jedného druhu. A pretože vtelený Syn človeka nie je rovnakého druhu ako skazení ľudia, len vtelený Boh môže mať božskú perspektívu a so vznešenosťou Boha vidieť ľudstvo a všetko ostatné.

A čo utrpenie, ktoré Boh zakúsil, keď sa stal telom a žil medzi ľuďmi? Aké je to utrpenie? Rozumie tomu niekto naozaj? Niektorí ľudia hovoria, že Boh veľmi trpí, že hoci je samotným Bohom, ľudia nerozumejú Jeho podstate, ale vždy majú sklon zaobchádzať s Ním ako s človekom a On preto cíti krivdu a bezprávie – hovoria, že z týchto dôvodov je utrpenie Boha naozaj veľké. Iní ľudia hovoria, že Boh je nevinný a bez hriechu, ale že trpí rovnako ako ľudstvo, že po boku ľudí trpí prenasledovaním, ohováraním a potupou. Hovoria, že tiež znáša nepochopenie a neposlušnosť svojich nasledovateľov, a preto sa podľa nich utrpenie Boha v skutočnosti nedá zmerať. Zdá sa, že Bohu nerozumiete naozaj. Boh vlastne toto utrpenie, o ktorom hovoríte, nevníma ako pravé utrpenie, pretože existuje aj väčšie utrpenie. Čo je teda pre samotného Boha pravým utrpením? Čo je pravým utrpením pre vtelené telo Boha? Boh nevníma ako utrpenie to, že mu ľudia nerozumejú, ani to, že ľudia do istej miery Boha nechápu a nevidia Ho ako Boha. Ľudia však majú často pocit, že Boh si musel vytrpieť veľkú nespravodlivosť, že v čase, ktorý trávi v tele, nemôže ľudstvu ukázať svoju osobu a umožniť ľuďom, aby videli Jeho veľkosť, že sa pokorne skrýva v bezvýznamnom tele a že to pre Neho musí byť veľké trápenie. Ľudia si berú k srdcu to, čomu dokážu porozumieť, a tú časť Božieho utrpenia, ktorú vidia. Vyjadrujú Mu súcit každého druhu a často za Jeho utrpenie dokonca ponúkajú aj malú pochvalu. V skutočnosti je to však inak – je rozdiel medzi tým, čomu ľudia z Božieho utrpenia rozumejú, a tým, čo Boh skutočne cíti. Hovorím vám pravdu – je jedno, či je to Boží Duch alebo vtelené telo Boha, utrpenie opísané vyššie nie je pravým utrpením. Čím potom Boh vlastne trpí? Porozprávajme sa o Božom utrpení len z pohľadu vteleného Boha.

Keď sa Boh stane telom a zmení sa na priemerného, normálneho človeka žijúceho medzi ľuďmi, či nevidí a nevníma metódy, zákony a filozofie ľudí pre život? Aký má pocit z týchto metód a zákonov pre život? Pociťuje vo svojom srdci nenávisť? Prečo by pociťoval nenávisť? Aké sú metódy a zákony ľudstva pre život? Z akých zásad vychádzajú? Na čom sú založené? Všetky metódy a zákony ľudstva a podobne, ktoré sa týkajú spôsobu života, vznikli na základe logiky, poznatkov a filozofie satana. Ľudia žijúci podľa takýchto zákonov nemajú ľudskú prirodzenosť ani pravdu – všetci pravde vzdorujú a sú nepriateľskí voči Bohu. Keď sa pozrieme na podstatu Boha, vidíme, že Jeho podstata je pravým opakom logiky, poznatkov a filozofie satana. Jeho podstata je plná spravodlivosti, pravdy a svätosti a iných realít všetkých pozitívnych vecí. Čo cíti Boh, ktorý má túto podstatu a žije medzi takými ľuďmi? Čo pociťuje vo svojom srdci? Nie je plné bolesti? Jeho srdce sa zmieta v bolesti. V bolesti, ktorej žiadny človek nemôže porozumieť ani ju zažiť. Je to preto, lebo všetko, čomu čelí, s čím sa stretáva, čo počuje, vidí a zažíva, je skazenosť a zlo ľudstva a jeho vzdor a odpor voči pravde. Zdrojom Jeho utrpenia je všetko, čo pochádza od ľudí. To znamená, že keďže Jeho podstata nie je rovnaká ako skazení ľudia, skazenosť ľudstva sa stáva zdrojom Jeho najväčšieho utrpenia. Keď sa Boh stane telom, dokáže si nájsť niekoho, kto hovorí Jeho rečou? Medzi ľuďmi nie je možné takéhoto človeka nájsť. Neexistuje nikto, kto s Bohom môže komunikovať alebo si s Ním vymieňať myšlienky – aký pocit má podľa teba z toho Boh? Všetky veci, o ktorých sa ľudia rozprávajú, ktoré milujú, o ktoré sa usilujú alebo po ktorých túžia, majú do činenia s hriechom a zlými sklonmi. Keď Boh tomuto všetkému čelí, nie je to ako keby Mu bodli nôž do srdca? Mohol by vzhľadom na tieto veci pociťovať radosť v srdci? Mohol by nájsť útechu? Žijú s Ním ľudia plní vzdorovitosti a zla – akoby Jeho srdce netrpelo? Aké veľké je v skutočnosti toto utrpenie a koho to zaujíma? Kto sa o to stará? A kto je schopný to oceniť? Ľudia nemajú ako porozumieť srdcu Boha. Hlavne Jeho utrpenie je niečo, čo ľudia nedokážu oceniť, a ľudský chlad a necitlivosť Božie utrpenie len prehlbujú.

Niektorí ľudia často súcitia s ťažkou situáciou Krista, pretože v Biblii je nasledujúci verš: „Líšky majú nory a vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by hlavu zložil.“ Keď to ľudia počujú, zoberú si to k srdcu a veria, že toto je najväčšie utrpenie Boha a najväčšie utrpenie Krista. Keď sa na to pozrieme z hľadiska faktov, je to tak? Nie, Boh si nemyslí, že tieto ťažkosti sú utrpením. Nikdy kvôli svojim ťažkostiam v tele nahlas neprotestoval proti nespravodlivosti a nikdy ľudí nenútil, aby Mu niečo splatili alebo Ho čímkoľvek odmenili. Keď je však svedkom všetkého, čo súvisí s ľudstvom, skazenými životmi a zlom skazených ľudí, keď vidí, že ľudstvo je v područí satana, ktorý ho väzní, a ono nemôže uniknúť, že ľudia žijúci v hriechu nevedia, čo je pravda, nemôže všetky tieto hriechy strpieť. Jeho odpor voči ľuďom sa každým dňom zväčšuje, musí to však všetko zniesť. Toto je veľké utrpenie Boha. Boh medzi svojimi nasledovateľmi nemôže v plnom rozsahu vyjadriť dokonca ani hlas svojho srdca alebo svoje emócie a nikto z Jeho nasledovateľov nemôže skutočne porozumieť Jeho utrpeniu. Nikto sa ani nesnaží porozumieť Jeho srdcu alebo ho utešiť, a tak toto trápenie trvá deň za dňom, rok za rokom, stále zas a znova. Čo v tomto všetkom vidíte? Boh od ľudí nevyžaduje nič za to, čo im dal, no kvôli svojej Božej podstate v žiadnom prípade nemôže znášať zlo, skazenosť a hriech ľudstva. Namiesto toho pociťuje veľký odpor a nenávisť, v dôsledku čoho Jeho srdce a telo znášajú nekonečné utrpenie. Videli ste to? S najväčšou pravdepodobnosťou to nikto z vás nemohol vidieť, pretože nikto z vás Bohu skutočne nerozumie. S postupom času by ste to mali sami zakúsiť.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh III