1. Ježiš nasýti päťtisíc ľudí

Jn 6, 8-13 Jeden z Jeho učeníkov, Ondrej, brat Šimona Petra, Mu riekol: „Je tu chlapec s piatimi jačmennými chlebmi a dvoma rybami. Ale čo je to pre toľkých?“ A Ježiš prikázal: „Usaďte mužov!“ Na mieste bolo veľa trávy. A tak si posadali muži v počte asi päťtisíc. Ježiš vzal chleby, vzdával vďaky a rozdával učeníkom a učeníci tým, čo si posadali, a podobne aj z rýb, koľko chceli. Keď sa nasýtili, povedal svojim učeníkom: „Zozbierajte zvyšky, ktoré zostali, aby nič nevyšlo navnivoč.“ Potom ich zozbierali a naplnili dvanásť košov zvyškami piatich jačmenných chlebov, ktoré zostali po tých, čo jedli.

2. Vzkriesenie Lazára prináša Bohu slávu

Jn 11, 43-44 Keď to povedal, zvolal veľkým hlasom: „Lazár, poď von!“ A mŕtvy vyšiel, ruku a nohu mal zviazané pohrebným plátnom a jeho tvár bola obviazaná šatkou. Ježiš im prikázal: „Rozviažte ho a nech odíde!“

Spomedzi zázrakov, ktoré Pán Ježiš vykonal, sme vybrali len tieto dva, pretože primerane poukazujú na to, o čom tu chcem hovoriť. Tieto dva zázraky sú skutočne ohromujúce a sú veľmi dobrým príkladom zázrakov, ktoré Pán Ježiš vykonal počas Veku milosti.

Najprv sa pozrime na prvý úryvok: Ježiš nasýti päťtisíc ľudí.

Čo znamená „päť chlebov a dve ryby“? Koľko ľudí by sa za normálnych okolností mohlo dostatočne nasýtiť piatimi chlebmi a dvomi rybami? Ak vychádzame z apetítu priemerného človeka, stačilo by to len pre dvoch ľudí. To je základná predstava o „piatich chleboch a dvoch rybách“. Koľko ľudí sa však tými piatimi chlebmi a dvomi rybami nasýtilo v tomto úryvku? V Písme je zaznamenané toto: „Na mieste bolo veľa trávy. A tak si posadali muži v počte asi päťtisíc.“ Je v porovnaní s piatimi chlebmi a dvomi rybami päťtisíc veľký počet? Čo ukazuje, že tento počet je taký veľký? Z pohľadu človeka by nebolo možné rozdeliť päť chlebov a dve ryby medzi päťtisíc ľudí, pretože rozdiel medzi množstvom ľudí a množstvom potravy je priveľký. Aj keby si každý človek dal len maličké sústo, pre päťtisíc ľudí by to nepostačovalo. Pán Ježiš tu však vykonal zázrak – nielenže zabezpečil, aby sa päťtisíc ľudí mohlo dosýta najesť, ale aby z potravy ešte aj zostalo. Písmo hovorí: „Keď sa nasýtili, povedal svojim učeníkom: ‚Zozbierajte zvyšky, ktoré zostali, aby nič nevyšlo navnivoč.‘ Potom ich zozbierali a naplnili dvanásť košov zvyškami piatich jačmenných chlebov, ktoré zostali po tých, čo jedli.“ Vďaka tomuto zázraku ľudia mohli vidieť identitu a postavenie Pána Ježiša a to, že pre Boha nie je nič nemožné – takýmto spôsobom uvideli pravdu o Božej všemohúcnosti. Päť chlebov a dve ryby stačili na to, aby sa nasýtilo päťtisíc ľudí. Dokázal by však Boh nasýtiť päťtisíc ľudí, keby žiadne jedlo nemali? Samozrejme, že áno! Bol to zázrak, takže ľudia v každom prípade cítili, že je to niečo nepochopiteľné, neuveriteľné a záhadné. Pre Boha to však bola maličkosť. Keďže pre Boha to bolo niečo obyčajné, prečo by sme to teraz mali zdôrazniť a vyložiť? Pretože za týmto zázrakom je vôľa Pána Ježiša, ktorú ľudstvo nikdy predtým nevnímalo.

Najprv sa pokúsme porozumieť tomu, čo za ľudí bolo týchto päťtisíc. Boli to nasledovatelia Pána Ježiša? Z Písma vieme, že neboli. Vedeli, kto je Pán Ježiš? Určite nie! Prinajmenšom nevedeli, že človek, ktorý stojí pred nimi, je Kristus. Niektorí ľudia možno poznali len Jeho meno a vedeli alebo počuli niečo o veciach, ktoré urobil. Na Pána Ježiša začali byť zvedaví, až keď o Ňom počuli príbehy. Určite by sme však nemohli povedať, že Ho nasledovali, a už vôbec nie, že Mu rozumeli. Keď Pán Ježiš videl týchto päťtisíc ľudí, boli hladní a dokázali myslieť len na to, ako si naplniť žalúdky, takže Pán Ježiš uspokojil ich túžbu v tomto kontexte. Čo mal vo svojom srdci, keď ju uspokojil? Aký bol Jeho postoj voči týmto ľuďom, ktorí sa chceli len dosýta najesť? Myšlienky a postoj Pána Ježiša v tom čase súviseli s Božou povahou a podstatou. Keď bolo pred Pánom Ježišom týchto päťtisíc ľudí, ktorí sa chceli len poriadne najesť, boli na Neho zvedaví a dúfali v Neho, myslel len na to, ako tento zázrak využije na to, aby im udelil milosť. Nerobil si však nádeje, že sa stanú Jeho nasledovateľmi, pretože vedel, že sa len chceli cítiť príjemne a poriadne sa najesť. A tak čo najlepšie využil, čo mal k dispozícii, a pomocou piatich chlebov a dvoch rýb nasýtil päťtisíc ľudí. Otvoril oči týmto ľuďom, ktorí boli radi svedkami vzrušujúcich vecí a chceli vidieť zázraky. A tak na vlastné oči uvideli veci, ktoré vtelený Boh dokázal vykonať. Hoci Pán Ježiš použil na upokojenie ich zvedavosti niečo hmatateľné, vo svojom srdci už vedel, že tých päťtisíc ľudí sa chce len dobre najesť. Preto im nekázal a dokonca im vôbec nič nepovedal – len im umožnil pozorovať tento zázrak. S týmito ľuďmi v žiadnom prípade nezaobchádzal tak ako so svojimi učeníkmi, ktorí Ho skutočne nasledovali. V srdci Boha sú všetky stvorenia pod Jeho vládou a keď to bolo potrebné, všetkým, ktoré zočil, umožnil tešiť sa z milosti Boha. Aj keď títo ľudia nevedeli, kto je, nerozumeli Mu, neurobil na nich žiadny zvláštny dojem a necítili k Nemu vďačnosť ani keď zjedli chleby a ryby, Bohu to nevadilo – dal im skvelú príležitosť tešiť sa z milosti Boha. Niektorí ľudia hovoria, že Boh je vo svojom konaní zásadový, že na nevercov nedohliada ani ich nechráni, a že im v prvom rade neumožní tešiť sa z Jeho milosti. Je to naozaj tak? Z pohľadu Boha platí, že ak sú to živé bytosti, ktoré sám stvoril, bude ich riadiť a starať sa o ne a bude s nimi zaobchádzať, pripravovať pre ne plány a vládnuť im mnohými spôsobmi. Toto sú myšlienky a postoj Boha ku všetkým veciam.

Aj keď tých päťtisíc ľudí, ktorí zjedli chleby a ryby, neplánovalo nasledovať Pána Ježiša, On na nich nemal žiadne prísne nároky. Viete, čo Pán Ježiš urobil, keď sa dosýta najedli? Kázal im vôbec? Kam potom išiel? V Písme nie je zaznamenané, že im Pán Ježiš niečo povedal, len že po vykonaní zázraku potichu odišiel. Mal teda na týchto ľudí nejaké požiadavky? Bola tam nejaká nenávisť? Nie, nič z toho. Jednoducho už týmto ľuďom, ktorí Ho nemohli nasledovať, nechcel ďalej venovať žiadnu pozornosť, a vtedy mal v srdci bolesť. Keďže vnímal mravnú skazenosť ľudstva a cítil, že Ho odmieta, keď týchto ľudí videl a bol s nimi, zarmútila Ho ľudská obmedzenosť a nevedomosť, v srdci mal bolesť a chcel od nich čo najrýchlejšie odísť. Vo svojom srdci na nich nemal žiadne požiadavky, nechcel im venovať pozornosť a ani na nich nechcel vynakladať svoju energiu. Vedel, že Ho nemôžu nasledovať, no napriek tomu k nim mal stále veľmi jasný postoj. Chcel s nimi zaobchádzať láskavo a udeliť im milosť. Takýto bol skutočný postoj Boha ku každej bytosti pod Jeho vládou – chcel s každou z nich zaobchádzať láskavo, zabezpečiť ju a poskytovať jej potravu. Keďže Pán Ježiš bol vtelený Boh, veľmi prirodzene zjavil vlastnú podstatu Boha a s týmito ľuďmi zaobchádzal láskavo. Jeho srdce bolo zhovievavé a znášanlivé a s takýmto srdcom im preukázal láskavosť. Bolo jedno, ako títo ľudia Pána Ježiša vnímali a aký by bol výsledok, s každou bytosťou zaobchádzal na základe svojho postavenia Pána všetkého stvorenia. Všetko, čo zjavil, bola bez výnimky Božia povaha a to, čo Boh má a čím je. Pán Ježiš spravil túto vec potichu a potom v tichosti odišiel – ktorá stránka Božej povahy to je? Mohli by ste povedať, že je to Božie milosrdenstvo? Mohli by ste povedať, že je nesebeckosť Boha? Je to niečo, čoho je schopný bežný človek? Určite nie! Kto boli vlastne títo ľudia – týchto päťtisíc, ktorých Pán Ježiš nasýtil piatimi chlebmi a dvomi rybami? Mohli by ste povedať, že to boli ľudia, ktorí s Ním boli v súlade? Že boli všetci voči Bohu nepriateľsky naladení? Môžeme s istotou povedať, že s Pánom vôbec neboli v súlade a ich podstata bola voči Bohu maximálne nepriateľská. Ako však s nimi Boh zaobchádzal? Na to, aby zmiernil vzdoroval nepriateľstvo zo strany ľudí, použil metódu, ktorá sa nazýva „láskavosť“. To znamená, že hoci Pán Ježiš videl týchto ľudí ako hriešnikov, v Jeho očiach boli napriek tomu Jeho stvorením, preto s týmito hriešnikmi zaobchádzal láskavo. Toto je Božia znášanlivosť, ktorú určuje vlastná identita a podstata Boha. Je to teda niečo, čoho nie je schopná žiadna Bohom stvorená bytosť – môže to urobiť len Boh.

Keď budeš schopný naozaj oceniť Božie myšlienky a Jeho postoj k ľudstvu, keď budeš skutočne rozumieť Jeho emóciám a starosti o každé jedno stvorenie, vtedy pochopíš oddanosť a lásku, ktorú Stvoriteľ venuje každému jednému človeku. Keď sa to stane, na opis Božej lásky budeš používať dve slová. O aké dve slová ide? Niektorí ľudia spomenú „nesebecká“ a iní „filantropická“. Z týchto dvoch slov sa na opísanie Božej lásky najmenej hodí slovo „filantropická“. Je to slovo, ktoré ľudia používajú na opis niekoho, kto je veľkodušný alebo veľkorysý. Toto slovo je mi odporné, lebo znamená náhodné neuvážené poskytovanie dobročinných darov, bez ohľadu na princíp. Ide o nadmieru sentimentálnu záľubu, ktorú často mávajú pochabí a zmätení ľudia. Keď toto slovo použijeme na opísanie Božej lásky, má nevyhnutne rúhačský význam. Mám tu dve slová, ktoré Božiu lásku opisujú vhodnejším spôsobom. Aké sú to slová? Prvým je „nesmierna“. Nezdá sa vám, že toto slovo niečo výrazne evokuje? Druhým je „obrovská“. Tieto slová, ktoré som použil na opis Božej lásky, majú skutočný význam. Slovo „nesmierna“ sa v doslovnom zmysle týka objemu alebo kapacity nejakej veci. Nezáleží však na tom, aká veľká je daná vec – je to niečo, čoho sa ľudia môžu dotknúť a čo môžu vidieť. Je to preto, lebo existuje – nie je to abstraktný predmet, ale niečo, čo v ľuďoch môže relatívne presným a praktickým spôsobom vyvolávať myšlienky. Či už sa na to dívate ako na niečo dvojrozmerné alebo trojrozmerné, nemusíte si existenciu daného predmetu predstavovať, pretože skutočne existuje. Hoci použitie slova „nesmierna“ na opis Božej lásky môžeme vnímať ako snahu o vyčíslenie Jeho lásky, zároveň to vyvoláva pocit, že Jeho láska sa nedá vyčísliť. Ja hovorím, že Božiu lásku možno vyčísliť, pretože nie je prázdna a nie je to ani legenda. Skôr je to niečo, čo majú spoločné všetky veci pod Božou vládou, niečo, z čoho sa v rôznej miere a z rôzneho uhla pohľadu tešia všetky bytosti. Ľudia túto lásku nemôžu vidieť ani sa jej dotknúť, avšak všetkým veciam prináša obživu a život, keď sa v ich životoch kúsok po kúsku zjavuje a oni s touto Božou láskou, ktorej sa tešia v každej chvíli, počítajú a podávajú o nej svedectvo. Tvrdím, že Božia láska je nevyčísliteľná, pretože záhada Boha, ktorý zabezpečuje a živí všetky veci, je niečo, čo je pre ľudí ťažko pochopiteľné, rovnako ako Božie myšlienky o všetkých veciach a predovšetkým o ľudstve. To znamená, že nikto nevie nič o krvi a slzách, ktoré Stvoriteľ za ľudstvo prelial. Hĺbku ani váhu lásky Stvoriteľa k ľudstvu, ktoré stvoril vlastnými rukami, nedokáže nikto pochopiť, nikto jej nevie porozumieť. Keď Božiu lásku opíšeme ako nesmiernu, má to ľuďom pomôcť oceniť a pochopiť jej rozsah a pravdu o jej existencii. Ďalším dôvodom je, že ľudia lepšie pochopia skutočný význam slova „Stvoriteľ“, a dôkladnejšie porozumejú skutočnému významu pojmu „stvorenie“. Čo zvyčajne znamená slovo „obrovský“? Vo všeobecnosti sa používa na opis oceánu alebo vesmíru – napríklad „obrovský vesmír“ alebo „obrovský oceán“. Rozpínavosť a pokojná hĺbka vesmíru sú nad ľudské chápanie. Je to niečo, čo v ľuďoch vyvoláva predstavivosť, niečo, k čomu majú veľký obdiv. Vidia jeho záhadnosť a hĺbku, je pre nich však nedosiahnuteľný. Keď si predstavíš oceán, predstavíš si jeho šírku – vyzerá tak bezhranične a ty vnímaš jeho záhadnosť a výraznú schopnosť udržať veci. Práve preto som na opis Božej lásky použil slovo „obrovská“. Ľudia tak budú lepšie vnímať, aká je Jeho láska vzácna a krásna a tiež to, že moc Božej lásky je nekonečná a ďalekosiahla. Toto slovo som použil, aby som ľuďom pomohol precítiť svätosť Jeho lásky a dôstojnosť a neuraziteľnosť Boha, ktorá sa prostredníctvom Jeho lásky zjavuje. Myslíte si, že je vhodné použiť slovo „obrovská“ na opísanie Božej lásky? Napĺňa Božia láska význam slov „nesmierna“ a „obrovská“? Jednoznačne! V ľudskej reči sú tieto dve slová ako-tak vhodné a relatívne dobre opisujú Božiu lásku. Nemyslíte si to? Keby som vás požiadal, aby ste opísali Božiu lásku, použili by ste tieto dve slová? S najväčšou pravdepodobnosťou nie, pretože Božiu lásku chápete a oceňujete len v rozsahu dvojrozmernej perspektívy, ktorá ešte nevystúpila do výšky trojrozmerného priestoru. Ak by som vás teda požiadal, aby ste opísali Božiu lásku, mali by ste pocit, že nemáte slov, alebo by ste dokonca ostali ticho. Možno sú pre vás tieto dve slová, o ktorých som dnes hovoril, ťažko pochopiteľné alebo možno jednoducho nesúhlasíte. To len svedčí o tom, že Boha oceňujete a chápete len povrchne a v úzkom rozsahu. Už som povedal, že Boh je nesebecký. Azda si spomínate na slovo „nesebecký“. Mohlo by to byť tak, že Božiu lásku možno opísať len ako nesebeckú? Nie je to príliš úzky rozsah? Aby ste z toho niečo mali, mali by ste sa nad touto otázkou viac zamyslieť.

Z vyššie uvedeného vyplýva, čo z povahy a podstaty Boha sme videli od prvého zázraku. Hoci je to príbeh, ktorý ľudia čítajú niekoľko tisíc rokov, má jednoduchý dej a ľudia sú svedkami jednoduchého javu. V tomto jednoduchom deji však môžeme vidieť niečo hodnotnejšie, a to povahu Boha a to, čo Boh má a čím je. Veci, ktoré Boh má a ktorými je, predstavujú Jeho samotného a sú výrazom Jeho vlastných myšlienok. Keď Boh vyjadruje svoje myšlienky, je to výraz hlasu Jeho srdca. Verí, že sa nájdu ľudia, ktorí Mu porozumejú, spoznajú Ho a pochopia Jeho vôľu, budú počuť hlas Jeho srdca a dokážu aktívne spolupracovať v snahe uspokojiť Jeho vôľu. Veci, ktoré Pán Ježiš vykonal, boli nemým výrazom Boha.

Teraz sa pozrime na nasledujúci úryvok: Vzkriesenie Lazára prináša Bohu slávu.

Aký dojem máte po jeho prečítaní? Tento zázrak Pána Ježiša má oveľa väčší význam než predchádzajúci zázrak, pretože žiadny zázrak neohromí viac, ako keď mŕtvy vstane z hrobu. V tom období malo veľmi veľký význam, že Pán Ježiš niečo také urobil. Keďže Boh sa stal telom, ľudia mohli vidieť len Jeho telesný zjav, Jeho praktickú stránku a nedôležitý aspekt. Aj keď niektorí ľudia vnímali a chápali niečo z Jeho charakteru alebo niektoré zvláštne schopnosti, ktoré očividne mal, nikto nevedel, odkiaľ Pán Ježiš prišiel, kým vo svojej podstate skutočne je a aké ďalšie veci vlastne dokáže spraviť. Nič z tohto ľudstvo nevedelo. Mnohí ľudia preto chceli nájsť dôkaz, ktorý by im dal odpovede na tieto otázky o Pánovi Ježišovi, a tak spoznať pravdu. Mohol Boh urobiť niečo, aby preukázal svoju identitu? Pre Boha to bola hračka – bolo to veľmi jednoduché. Aby preukázal svoju identitu a podstatu, mohol urobiť niečo kdekoľvek a kedykoľvek, Boh však robil veci svojím vlastným spôsobom – podľa plánu a po krokoch. Nerobil veci neuvážene. Čakal skôr na vhodný čas a príležitosť, aby urobil niečo, vďaka čomu by človek pochopil, niečo, čo v sebe ukrývalo hlboký význam. Takto preukázal svoju autoritu a identitu. Mohlo teda zmŕtvychvstanie Lazára preukázať identitu Pána Ježiša? Pozrime sa na tento úryvok z Písma: „Keď to povedal, zvolal veľkým hlasom: ‚Lazár, poď von!‘ A mŕtvy vyšiel…“ Keď to Pán Ježiš urobil, povedal len jednu vec: „Lazár, poď von!“ Lazár potom vyšiel zo svojho hrobu – stalo sa tak len kvôli niekoľkým slovám, ktoré Pán vyslovil. V tomto čase Pán Ježiš nepripravil oltár a nerobil ani žiadne iné úkony. Len povedal túto jednu vec. Mali by sme to nazvať zázrakom alebo príkazom? Alebo to boli nejaké čary? Navonok sa zdá, že by sme to mohli nazvať zázrakom. Keď sa na to pozrieme zo súčasnej perspektívy, samozrejme, aj v takom prípade by sme to stále mohli nazvať zázrakom. Určite by sme to ale nemohli považovať za mágiu, ktorá má za cieľ zavolať dušu naspäť zo sveta mŕtvych, a v žiadnom prípade to neboli žiadne čary. Je správne povedať, že tento zázrak bol najnormálnejším, nepatrným prejavom autority Stvoriteľa. Toto je autorita a moc Boha. Boh má autoritu dosiahnuť, aby človek zomrel, aby jeho duša opustila telo a vrátila sa do podsvetia alebo kamkoľvek, kam by mala odísť. Čas smrti človeka a miesto, kam po smrti pôjde, určuje Boh. Tieto rozhodnutia môže spraviť kedykoľvek a kdekoľvek, bez toho, aby Ho obmedzovali ľudia, udalosti, predmety, priestor alebo geografické podmienky. Ak to chce urobiť, môže, pretože všetky veci a živé bytosti sú pod Jeho vládou, a všetko sa rodí, žije a hynie na základe Jeho slova a autority. Môže vzkriesiť mŕtveho, a to tiež kedykoľvek a kdekoľvek. Takúto autoritu má len Stvoriteľ.

Keď Pán Ježiš konal skutky ako vzkriesenie Lazára, Jeho cieľom bolo dať ľuďom a satanovi dôkaz, aby videli a spoznali, že všetko, čo súvisí s ľudstvom a jeho životom a smrťou, určuje Boh, a že hoci sa Boh stal telom, naďalej ovláda fyzický svet, ktorý je viditeľný, ako aj duchovný svet, ktorý ľudia nevidia. Urobil to preto, aby ľudstvo aj satan vedeli, že nič z toho, čo súvisí s ľudstvom, neovláda satan. Bolo to zjavenie a prejav Božej autority a zároveň to bol spôsob, ktorým Boh poslal všetkým veciam posolstvo, že život a smrť ľudstva sú v Božích rukách. Vzkriesenie Lazára Pánom Ježišom je jeden zo spôsobov, ktorými Stvoriteľ ľudstvo učí a poučuje. Bol to konkrétny skutok, počas ktorého použil svoju moc a autoritu, aby ľudstvo poučil a zabezpečil. Bol to spôsob, ktorým Stvoriteľ bez použitia slov umožnil ľudstvu vidieť pravdu, a síce že On všetko ovláda. Takto pomocou praktických skutkov ľudstvu povedal, že spása je možná jedine prostredníctvom Neho. Tento tichý prostriedok, ktorý použil na poučenie ľudstva, je večný, nezmazateľný a v ľudských srdciach vyvoláva úžas a osvietenie, ktoré nikdy nevyprchá. Vzkriesenie Lazára prinieslo Bohu slávu a na každého jedného z nasledovateľov Boha to má veľký dopad. V každom človeku, ktorý tejto udalosti rozumie do hĺbky, pevne zakorení porozumenie a víziu, že len Boh môže ovládať život a smrť ľudstva. Boh má síce túto autoritu a prostredníctvom vzkriesenia Lazára poslal posolstvo o svojej zvrchovanosti nad životom a smrťou ľudstva, nebolo to však Jeho hlavné dielo. Boh nikdy nerobí nič, čo by nemalo zmysel. Každá jedna vec, ktorú učiní, má veľkú hodnotu a je to klenot, ktorý vyniká nad všetkými ostatnými. Keď prikáže, aby „človek vyšiel zo svojho hrobu“, v žiadnom prípade to nie je hlavný alebo jediný cieľ či prvok Jeho diela. Boh nerobí niečo, čo nemá zmysel. Vzkriesenie Lazára ako jedinečná udalosť primerane vyjadruje Božiu autoritu a preukazuje identitu Pána Ježiša. To je dôvod, prečo Pán Ježiš takýto zázrak už nezopakoval. Boh robí veci podľa vlastných zásad. V ľudskej reči by sme to mohli vyjadriť tak, že Boh sa vo svojej mysli zaoberá len vážnymi záležitosťami. To znamená, že keď niečo koná, neodchyľuje sa od účelu svojho diela. Vie, aké dielo chce v tejto fáze vykonať, čo chce dosiahnuť, a bude konať striktne podľa svojho plánu. Keby mal takúto schopnosť skazený človek, myslel by len na to, ako túto svoju schopnosť zjaviť, aby ostatní vedeli, aký je mocný, a klaňali sa mu, aby ich mohol ovládať a zničiť. Toto je zlo, ktoré pochádza od satana a nazýva sa skazenosť. Boh nemá takúto povahu ani podstatu. Keď niečo koná, Jeho zámerom nie je sa ukazovať, ale poskytnúť ľudstvu viac zjavenia a usmernení, preto ľudia v Biblii vidia tento jav len veľmi málo. Nechcem tým povedať, že Pán Ježiš mal obmedzenú moc, alebo že niečoho takého nebol schopný. Boh to jednoducho nechcel robiť, pretože vzkriesenie Lazára Pánom Ježišom malo veľmi praktický význam. Bolo to tak aj preto, lebo keď sa Boh stal telom, Jeho hlavným zámerom nebolo robiť zázraky ani vracať mŕtvych do života, ale vykonať dielo vykúpenia ľudstva. Veľká časť diela Pána Ježiša preto spočívala v učení a zabezpečovaní ľudí, pomoci ľuďom a udalosti ako zmŕtvychvstanie Lazára tvorili len malú časť služby, ktorú Pán Ježiš vykonával. Mohli by sme dokonca povedať, že „ukazovanie sa“ nepatrí do Božej podstaty, takže keď Pán Ježiš neukázal ďalšie zázraky, neznamenalo to, že sa úmyselne ovládal. Príčinou neboli ani obmedzenia prostredia a určite nie nedostatkom moci.

Keď Pán Ježiš vrátil Lazára späť medzi živých, povedal len pár slov: „Lazár, poď von!“ Nič iné nepovedal. Čo teda dokazujú tieto slová? Dokazujú, že Boh môže svojimi slovami dosiahnuť čokoľvek vrátane zmŕtvychvstania zosnulého človeka. Keď Boh stvoril všetky veci a svet, urobil to pomocou slov – vyslovených príkazov, slov s autoritou. Takto stvoril všetky veci a takto to dosiahol. Bolo to rovnaké, ako keby tých pár slov, ktoré Pán Ježiš vyslovil, povedal Boh, keď stvoril nebo a zem a všetky veci. Tiež v sebe mali autoritu Boha a moc Stvoriteľa. Všetky veci vznikli a vytrvali vďaka slovám vychádzajúcim z úst Boha. Lazár rovnako tak vyšiel zo svojho hrobu vďaka slovám z úst Pána Ježiša. Bola to autorita Boha, ktorá sa prejavila a uplatnila v Jeho vtelenom tele. Tento typ autority a schopností patril Stvoriteľovi a Synovi človeka, v ktorom sa Stvoriteľ realizoval. Toto naučil Boh ľudstvo tým, že vrátil Lazára späť medzi živých. Týmto sa naša diskusia na túto tému skončila.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh III