Všetci ľudia sú pre Božie slová podrobení zušľachťovaniu. Keby na seba Boh nevzal ľudskú podobu, ľudstvo by určite nemalo požehnanie znášať utrpenie prostredníctvom tohto zušľachťovania. Inými slovami, všetci tí, ktorí sú schopní prijať skúšky Božích slov, sú požehnaní. Vzhľadom na vrodenú kvalitu ľudí, ich správanie a ich postoje k Bohu nie sú hodní toho, aby sa im dostalo takéhoto zušľachtenia. Toto požehnanie získali vďaka tomu, že ich Boh povzniesol. Ľudia hovorievali, že nie sú hodní vidieť Božiu tvár alebo počuť Jeho slová. Dnes sa im dostalo zušľachtenia Jeho slovami len vďaka Božiemu vyvýšeniu a Jeho milosrdenstvu. To je požehnanie každého jedného človeka, ktorý sa narodil v posledných dňoch – zažili ste to už aj vy na vlastnej koži? Boh vopred určil, v ktorých aspektoch majú ľudia prežívať utrpenie a neúspechy – nie je to dané ich vlastnými požiadavkami. To je jednoznačná pravda. Každý veriaci by mal mať schopnosť prijať skúšky Božích slov a znášať utrpenie v zmysle Jeho slov. Chápete to? Takže výmenou za utrpenie, ktoré si znášal, si dostal dnešné požehnanie. Ak nebudeš trpieť pre Boha, nemôžeš získať ani Jeho chválu. Možno si sa v minulosti sťažoval, ale bez ohľadu na to, koľko si sa sťažoval, Boh si to o tebe nepamätá. Nastal dnešok a nie je potrebné zaoberať sa včerajšími záležitosťami.

Niektorí ľudia hovoria, že sa snažia milovať Boha, ale nedokážu to. Keď sa potom dozvedia, že Boh sa chystá odísť, zrazu nájdu svoje srdcia milujúce Boha. Niektorí ľudia spravidla túto pravdu neuvádzajú do praxe, a keď počujú, že Boh sa chystá odísť v hneve, prichádzajú pred Neho a modlia sa: „Ó, Bože! Prosím, neodchádzaj. Daj mi šancu! Bože! V minulosti som Ťa neuspokojil, bol som Tvojím dlžníkom a vzdoroval som Ti. Dnes som pripravený úplne obetovať svoje telo a srdce, aby som Ťa konečne uspokojil a miloval Ťa. Takúto príležitosť už nebudem mať.“ Modlil si sa už takto niekedy? Keď sa niekto takto modlí, je to preto, že jeho svedomie prebudili Božie slová. Ľudia sú otupení a nechápaví. Sú podrobení napomínaniu a zušľachťovaniu, ale nevedia, čo tým Boh chce dosiahnuť. Keby Boh takto nekonal, ľudia by boli stále zmätení. Žiaden človek nedokáže v srdciach ľudí vzbudiť duchovné pocity. Len Božie slová, ktoré súdia a odhaľujú ľudí, môžu priniesť takéto ovocie. Všetko sa teda dosiahne a naplní vďaka Božím slovám a len vďaka nim sa v ľuďoch prebudila láska k Bohu. Láska k Bohu založená čisto na svedomí človeka nedosiahne želaný výsledok. Nezakladali ľudia v minulosti svoju lásku k Bohu na vlastnom svedomí? Existoval aspoň jeden človek, ktorý miloval Boha z vlastnej vôle? Ľudia si Ho zamilovali len vtedy, keď ich povzbudili Jeho slová. Niektorí hovoria: „Toľko rokov už nasledujem Boha a teším sa z Jeho milosti, z toľkých požehnaní. Jeho slová ma podrobili zušľachteniu a súdu. A tak som veľa pochopil a videl Božiu lásku. Musím sa Mu poďakovať a odvďačiť za Jeho milosť. Smrťou Boha uspokojím a lásku k Nemu založím na svojom svedomí.“ Ľudia nebudú schopní pocítiť Božiu milotu, ak budú počúvať len pocity svojho svedomia. Ak sa budú spoliehať len na svoje svedomie, ich láska k Bohu bude slabá. Ak budeš hovoriť len o splatení Božej milosti a lásky, nebudeš mať vo svojej láske k Nemu žiaden podnet. Milovať Ho na základe pocitov svedomia je pasívny prístup. Prečo hovorím, že je to pasívny prístup? Ide totiž o praktický problém. Aká je vaša láska k Bohu? Nie je to len klamanie a slepé nasledovanie Boha? Väčšina ľudí verí, že keď za lásku k Bohu nie je žiadna odmena a človek bude aj tak napomínaný za to, že Ho nemiluje, potom jednoducho stačí len nezhrešiť. Milovať Boha a oplácať Jeho lásku na základe pocitov svojho svedomia je teda pasívny prístup, pričom to nie je láska k Bohu, ktorá spontánne vychádza z hĺbky srdca. Láska k Bohu by mala byť úprimným pocitom, vychádzajúcim z hĺbky ľudského srdca. Niektorí ľudia hovoria: „Ja sám som odhodlaný hľadať Boha a nasledovať Ho. Aj keby ma Boh chcel opustiť, budem Ho nasledovať. Či ma chce alebo nechce, stále Ho budem milovať a nakoniec si Ho musím získať. Bohu obetujem svoje srdce a bez ohľadu na to, čo urobí, budem Ho nasledovať po celý svoj život. Nech sa deje čokoľvek, Boha musím milovať a musím si Ho získať. Neodpočiniem si, kým si Ho nezískam.“ Máš takéto odhodlanie?

Cesta viery v Boha je jedna a tá istá ako cesta lásky k Nemu. Ak v Neho veríš, musíš Ho milovať. To však neznamená iba oplácať Mu lásku alebo milovať Ho podľa pocitov svojho svedomia – je to čistá láska k Bohu. Niekedy ľudia nedokážu cítiť Božiu lásku len na základe svojho svedomia. Prečo som vždy hovoril, „nech Duch Boží pohne naším duchom“? Prečo som nehovoril o pohnutí svedomia ľudí, aby milovali Boha? Je to preto, že ľudské svedomie nedokáže cítiť Božiu lásku. Ak ťa tieto slová nepresvedčili, skús použiť svoje svedomie, aby si pocítil Jeho milotu. Možno budeš mať v tejto chvíli nejaké odhodlanie, ale to sa čoskoro vytratí. Ak pociťujete Božiu milotu len svojím svedomím, bude vás síce viesť počas modlitby, ale onedlho nato sa toto vedenie rozplynie a zmizne. Prečo je to tak? Ak budete používať len svoje svedomie, nebudete môcť vzbudiť svoju lásku k Bohu. Keď skutočne pocítiš Božiu milotu vo svojom srdci, dotkne sa tvojho ducha a len vtedy bude tvoje svedomie schopné zohrať svoju pôvodnú úlohu. To znamená, že keď Boh pohne ľudským duchom a keď má človek vedomosti a motiváciu vo svojom srdci, teda keď získal skúsenosť, len vtedy bude schopný skutočne milovať Boha svojím svedomím. Milovať Boha svojím svedomím nie je nesprávne – je to najnižší stupeň lásky k Bohu. Milovať tak, že „len sotva konáme spravodlivo pre Božiu milosť“, jednoducho človeka neprinúti aktívne sa zapájať. Keď ľudia pocítia konanie Ducha Svätého, teda keď uvidia a pocítia Božiu lásku v ich praktických skúsenostiach, keď získajú určité poznanie o Bohu a skutočne uvidia, že Boh je hoden ľudskej lásky a že je taký milostivý, len vtedy budú schopní skutočne Boha milovať.

Keď ľudia oslovia Boha svojím srdcom, keď svoje srdcia dokážu úplne upriamiť na Neho, je to prvý krok v láske človeka k Bohu. Ak chcete Boha milovať, musíte byť najprv schopní upriamiť na Neho svoje srdce. Čo znamená upriamiť srdce na Boha? Značí to, že všetko, o čo sa usiluješ vo svojom srdci, robíš preto, aby si Boha miloval a získal si Ho. To svedčí o tom, že si svoje srdce úplne upriamil na Boha. Okrem Boha a Jeho slov nie je v tvojom srdci takmer nič iné (rodina, bohatstvo, manžel, manželka, deti atď.). Ak aj sú, tieto veci nemôžu obsadiť tvoje srdce a ty nebudeš myslieť na svoje budúce vyhliadky, ale budeš sa usilovať len o to, aby si miloval Boha. Vtedy sa tvoje srdce úplne upriami na Boha. Povedzme, že si v srdci stále plánuješ niečo pre seba a neprestajne sa ženieš za osobným prínosom, premýšľajúc: „Kedy môžem mať k Bohu malú prosbu? Kedy moja rodina zbohatne? Ako môžem získať nejaké pekné oblečenie? …“ Ak žiješ v takom stave, svedčí to o tom, že tvoje srdce sa na Boha úplne neupriamilo. Ak máš v srdci len Božie slová a dokážeš sa modliť k Bohu a byť Mu stále nablízku – akoby bol veľmi blízko teba, akoby bol Boh v tebe a ty v Ňom – ak žiješ v takomto stave, znamená to, že tvoje srdce je v Božej prítomnosti. Ak sa každý deň modlíš k Bohu, ješ a piješ Jeho slová, stále myslíš na dielo cirkvi a ak berieš ohľad na Božiu vôľu, používaš svoje srdce, aby si Ho úprimne miloval a uspokojil to Jeho, potom bude tvoje srdce patriť Bohu. Ak je tvoje srdce zamestnané mnohými inými vecami, potom ho ešte stále okupuje satan a ešte sa skutočne neupriamilo na Boha. Keď sa niekoho srdce skutočne upriami na Boha, bude k Nemu cítiť skutočnú, spontánnu lásku a bude schopný uvažovať o Božom diele. Hoci ešte stále môže prežívať chvíle pochabosti a nerozumnosti, prejavuje snahu o záujmy Božieho domu, Jeho diela, o zmenu vlastnej povahy a jeho srdce je na správnom mieste. Niektorí ľudia stále tvrdia, že všetko, čo robia, robia pre cirkev, hoci v skutočnosti konajú pre vlastný úžitok. Takíto ľudia nemajú čisté úmysly. Sú nečestní a zákerní a väčšinu vecí, ktoré robia, robia pre svoj osobný prospech. Takýto človek sa neusiluje o Božiu lásku, jeho srdce stále patrí satanovi a nedokáže sa upriamiť na Boha. Boh teda nemá ako získať takéhoto človeka.

Ak chceš Boha skutočne milovať a získať si Ho, prvým krokom je úplne upriamiť svoje srdce na Boha. V každej jednej veci, ktorú robíš, skúmaj sám seba a pýtaj sa: „Robím to zo srdca milujúceho Boha? Sú za tým nejaké osobné úmysly? Čo je mojím skutočným cieľom pri tomto konaní?“ Ak chceš odovzdať svoje srdce Bohu, musíš ho najprv pokoriť, vzdať sa všetkých vlastných úmyslov a dosiahnuť stav bytia len pre Boha. To je cesta k praktizovaniu odovzdania svojho srdca Bohu. Čo znamená pokoriť vlastné srdce? Zanechať extravagantné túžby vlastného tela, netúžiť po pohodlí ani výhodách postavenia. Znamená to robiť všetko preto, aby sme vyhoveli Bohu, a venovať celé svoje srdce Jemu, nie sebe. To stačí.

Skutočná láska k Bohu vychádza z hĺbky srdca. Je to láska, ktorá existuje len na základe ľudského poznania Boha. Keď sa niečie srdce úplne upriami na Boha, potom Ho miluje, ale táto láska nemusí byť nevyhnutne čistá ani úplná. Je to preto, lebo medzi tým, ako sa srdce človeka úplne upriami na Boha, a tým, ako tento človek skutočne pochopí a ctí Boha, je ešte určitá vzdialenosť. Spôsob, akým človek dosiahne pravú lásku k Bohu a spozná Božiu povahu, je upriamiť svoje srdce na Boha. Keď človek odovzdá svoje úplné srdce Bohu, vtedy začne vnímať skúsenosť života. Tak sa začne meniť jeho povaha, postupne narastá jeho láska k Bohu, ako aj jeho poznanie Boha. Upriamenie srdca na Boha je teda len predpokladom na to, aby sme sa dostali na správnu cestu životnej skúsenosti. Keď ľudia položia svoje srdce pred Boha, ich srdce po Ňom iba túži, ale nemilujú Ho, pretože Mu nerozumejú. Aj keď za týchto okolností prechovávajú k Bohu istú lásku, nie je spontánna ani skutočná. Je to preto, že všetko, čo pochádza z ľudského tela, je produktom emócií a nič nevychádza zo skutočného porozumenia. Je to len chvíľkový impulz a nemôže viesť k dlhodobému uctievaniu. Keď ľudia Boha nechápu, môžu Ho milovať len na základe svojich vlastných preferencií a individuálnych predstáv. Tento typ lásky nemožno nazvať spontánnou ani pravou láskou. Srdce človeka sa môže úprimne upriamiť na Boha a myslieť na Božie záujmy v každom ohľade, ale ak človek Boha nechápe, nebude schopný skutočnej spontánnej lásky. Jediné, čoho bude schopný, je plniť nejaké funkcie pre cirkev alebo vykonať malú časť svojich povinností, no bude to robiť neopodstatnene. Takýto človek sa dokáže zmeniť len ťažko. Buď sa o pravdu neusiluje, alebo jej nerozumie. Aj keď človek úplne upriami svoje srdce na Boha, neznamená to, že jeho srdce milujúce Boha je absolútne čisté, pretože tí, ktorí majú Boha v srdci, nemusia mať v srdci lásku k Bohu. Týka sa to rozdielu medzi ľuďmi, ktorí sa usilujú a neusilujú o pochopenie Boha. Keď už človek dosiahne pochopenie Boha, svedčí to o tom, že jeho srdce sa úplne upriamilo na Boha a jeho skutočná láska k Bohu v srdci je spontánna. Len takíto ľudia majú Boha vo svojom srdci. Upriamenie srdca na Boha je predpokladom toho, aby sa človek dostal na správnu cestu, aby Ho pochopil a miloval. Nie je to znak splnenia povinnosti milovať Boha, ani toho, že človek k Nemu skutočne prechováva lásku. Jediný spôsob, ako môže niekto dosiahnuť skutočnú lásku k Bohu, je upriamiť k Nemu svoje srdce. Je to zároveň prvá vec, ktorú by mal človek, ako jedna z Jeho stvorených bytostí, urobiť. Tí, ktorí Boha milujú, sú všetci ľudia usilujúci sa o život, teda ľudia, ktorí sa usilujú o pravdu a skutočne túžia po Bohu. Duch Svätý ich všetkých osvietil a dotkol sa ich. Všetci dokážu získať Božie vedenie.

Keď má niekto pocit, že je Bohu zaviazaný, je to preto, že sa ho dotkol Duch Svätý. Tí, ktorí to tak cítia, majú zvyčajne srdcia plné túžby a budú sa môcť usilovať o vstup do života. Ak sa však zastavíš v určitom bode, nebudeš môcť ísť hlbšie. Stále ti bude hroziť nebezpečenstvo, že uviazneš v satanovej sieti a v určitej chvíli ťa satan dostane. Božie osvetlenie umožňuje ľuďom spoznať samých seba a následne pocítiť zaviazanosť voči Bohu. Stanú sa ochotnými spolupracovať s Ním a odvrhnúť veci, ktoré sa Mu nepáčia. To je podstata Božieho diela. Všetci sú ochotní usilovať sa o rast vo svojom živote a vo svojej láske k Bohu, takže zbavil si sa svojich povrchných spôsobov? Ak sa zbavíš len tých a vyhneš sa rušivému a chvastavému správaniu, je to naozaj snaha o rast v tvojom živote? Ak sa zbavíš všetkého povrchného správania, ale nevstúpiš do Božích slov, svedčí to o tom, že aktívne nenapreduješ. Čo je hlavnou príčinou povrchného správania? Sú tvoje činy v záujme toho, aby si v živote rástol? Snažíš sa obstáť ako jeden z Božích ľudí? Nech sa zameriaš na čokoľvek, budeš to žiť. Ak sa zameriavaš na povrchné správanie, tvoje srdce bude často odvrhnuté a ty nebudeš mať možnosť usilovať sa o rast vo svojom živote. Boh vyžaduje zmenu povahy, ale ty sa stále usiluješ len o vonkajšie veci. Takýto človek nie je schopný zmeniť svoj postoj! V procese dosahovania životnej zrelosti musí každý prejsť určitou cestou: musí prijať súd, napomínanie a zdokonalenie Božích slov. Ak nemáš Božie slová, ale spoliehaš sa len na vlastnú sebaistotu a vôľu, všetko, čo robíš, sa zakladá len na nadšení. Čiže ak chceš vo svojom živote rásť, musíš jesť, piť a chápať viac Božích slov. Všetci tí, ktorých zdokonalili Jeho slová, sú schopní podľa nich žiť. Tí, ktorí neprechádzajú zušľachťovaním Jeho slov, ktorí neprechádzajú súdom Jeho slov, nemôžu byť vhodní na to, aby ich použil. Do akej miery teda žijete podľa Jeho slov? Iba ak budete jesť a piť Božie slová, budete schopní porovnať ich s vlastnou životnou situáciou a nájsť cestu praktizovania vo svetle otázok, ktoré som uviedol, vaše praktizovanie bude správne a v súlade s Božou vôľou. Len človek s takýmto spôsobom praktizovania má vôľu milovať Boha.