Hovorí sa, že Boh teraz začal človeka napomínať. Nikto to však nemôže povedať s istotou, nikto nevie dať jasnú odpoveď na otázku, či na človeka doľahol pôvodný úmysel tohto napomínania. Boh hovorí: „Človek v Mojom napomínaní nikdy nič neobjavil, pretože nerobí nič iné, len si obomi rukami drží jarmo okolo svojho krku. Obomi očami ma stále sleduje, ako keby sa pozeral na nepriateľa – a až v tejto chvíli vidím, aký je vyčerpaný. Z tohto dôvodu hovorím, že v Mojich skúškach nebol nikdy nikto pevný.“ Boh hovorí človeku o skutočnostiach napomínania, ktoré ho postretne. Robí to veľmi podrobne, bez toho, aby niečo vynechal. Akoby ľudia vstúpili do napomínania a skutočne nedokázali stáť pevne. Boh ponúka jasný a verný obraz mrzkých vlastností človeka. Toto je dôvod, prečo sa ľudia cítia byť pod tlakom: keďže Boh hovorí, že v skúškach nikdy nestáli pevne, ako by som Ja mohol byť tým, kto prekoná svetový rekord a bude prijatý aj napriek zvyklostiam? V tejto chvíli začnú ľudia uvažovať. V skutočnosti to je, ako hovorí Boh: „Priviedol som ich na koniec cesty?“ Boh naozaj priviedol všetkých ľudí na koniec cesty, a tak ľudia vo svojom vedomí vždy veria, že Boh je krutý a neľudský. Boh vytiahol všetkých ľudí z mora pozemského utrpenia a potom, „aby som zabránil nehodám, zabil som všetky chytené ‚ryby‘. Potom už boli poslušné a ani najmenej sa nesťažovali“. Nie je to fakt? Boh vytiahol všetkých ľudí z trpkého mora smrti do inej priepasti smrti. Všetkých ich odvliekol na „popravisko“, vohnal ich na koniec cesty – prečo to nerobí iným synom a ľudu Božiemu? Prečo má v úmysle vykonať takéto dielo v krajine veľkého červeného draka? Prečo je Božia ruka taká „zlovoľná“? Niet divu, „keď človeka potrebujem, je vždy skrytý. Akoby nikdy nevidel udivujúce scény, akoby sa narodil na vidieku a nevedel nič o mestských záležitostiach“. Ľudia si v skutočnosti vo svojom vnútri kladú otázku: „Aký je Boží plán za týmto konaním? Neusmrtí nás? A aký to má zmysel? Prečo prichádzajú jednotlivé kroky Jeho diela v takom rýchlom slede a prečo k nám nie je ani trošku zhovievavý?“ Ľudia sa to však neodvážia povedať, a keďže v dôsledku Božích slov zavrhnú takéto myšlienky, čo ich oberá o možnosť ďalej myslieť, nemajú na výber a musia odložiť ďalšie myšlienky bokom. Ide len o to, že Boh zjavuje všetky ľudské predstavy a ľudia preto potlačia svoje predstavy a nedovolia im, aby vyšli najavo. Predtým sme povedali, že títo ľudia sú potomkovia veľkého červeného draka. Aby bolo jasné, v skutočnosti sú jeho zhmotnením. Keď ich Boh tlačí na koniec cesty a usmrcuje, duch veľkého červeného draka už nepochybne nemá možnosť v nich konať. Takto, keď ľudia prídu na koniec cesty, je to zároveň chvíľa, keď veľký červený drak zahynie. Možno povedať, že je to použitie smrti na splatenie Božej „veľkej láskavosti“ – čo je cieľ Božieho diela v národe veľkého červeného draka. Keď sú ľudia pripravení obetovať svoje životy, všetko ostatné stráca význam a nikto ich nemôže poraziť. Čo by mohlo byť dôležitejšie ako život? Satan takto stráca schopnosť ďalej pôsobiť v ľuďoch a s človekom už nič nezmôže. V definícii „tela“ sa síce uvádza, že telo skazil satan, no ak sa ľudia naozaj odovzdajú a neovláda ich satan, potom ich nikto nemôže poraziť – a v tejto chvíli bude telo plniť ďalšiu funkciu a začne formálne prijímať usmernenia Ducha Božieho. Ide o potrebný proces, ktorý sa musí udiať postupne. V opačnom prípade by Boh nemal prostriedky, ktorými by konal v tvrdohlavom tele. Taká je Božia múdrosť. Takto všetci ľudia nevedomky vstúpili do okolností dneška. A nie je to Boh, kto človeka priviedol na „koniec cesty“? Mohla by to byť nová cesta, ktorú otvoril človek? Pri pohľade na vaše skúsenosti sa zdá, že Boh vo vás používa tie najkrutejšie metódy, z čoho vidieť Božiu spravodlivosť. Ako by ste Ho mohli nechváliť? To, čo vo vás Boh koná, dovoľuje ľuďom vidieť spravodlivú Božiu povahu. Nie je to dostatočný dôvod, aby ste Boha obdivovali? Ako svedčíte o Bohu dnes, na križovatke starej éry, ktorá ešte existuje, a novej, ktorá ešte musí nastať? Nestojí takáto vážna otázka za hlbokú úvahu? Stále premýšľate o iných, vedľajších záležitostiach? Prečo Boh hovorí: „Ľudia síce kedysi kričali ‚Nech žije porozumenie‘, nikto však slovo ‚porozumenie‘ príliš dlho neanalyzoval, čo ukazuje, že ľudia Ma netúžia milovať“? Keby Boh nepovedal takéto veci, nemohli by ste sa pokúsiť porozumieť Božiemu srdcu z vlastnej vôle?

Hoci v poslednom čase sa nejakí ľudia mohli dozvedieť niečo o cieľoch a zmysle Božieho vtelenia, môžem s istotou povedať, že keby Boh s človekom nehovoril na rovinu, nikto by nedokázal uhádnuť ciele a zmysel Božieho vtelenia. To je nepochybné. Stále vám to nie je jasné? Všetko, čo Boh v ľuďoch koná, je súčasťou Jeho plánu riadenia – napriek tomu nie sú schopní správne pochopiť Božiu vôľu. To je ľudský nedostatok. Boh však nevyžaduje, aby ľudia dokázali spraviť čokoľvek, len žiada, aby počúvali „varovania lekára“. To je Božia požiadavka. Žiada všetkých ľudí, aby poznali pravý ľudský život, lebo „v ich srdciach neexistujú slová ‚ľudský život‘. Neberú na ne ohľad a k Mojim slovám cítia len odpor, ako keby sa zo Mňa stala stará žena, ktorá má plno rečí“. V ľudských očiach sú Božie slová ako každodenný nástroj, vôbec s nimi nezaobchádzajú ako s niečím dôležitým. Ľudia teda nevedia uviesť Božie slová do praxe – stali sa úbohými naničhodníkmi, ktorí poznajú pravdu, no neuvádzajú ju do praxe. Už len táto ľudská chyba preto postačuje na to, aby v Bohu na istý čas vyvolala odpor, a tak Boh viackrát hovorí, že ľudia nevenujú pozornosť Jeho slovám. Vo svojich predstavách si však ľudia myslia toto: „Každý deň študujeme a analyzujeme Božie slová, tak ako by bolo možné povedať, že im nevenujeme pozornosť? Nie je to voči nám nespravodlivé?“ Dovoľte Mi však, aby som to trochu rozobral – ľudia sa budú červenať. Keď čítajú Božie slová, prikyvujú, ukláňajú sa a poklonkujú, ako keď mopslík hltá každé slovo svojho pána. Ľudia sa teda v tejto chvíli cítia nehodní, po tvárach im tečú potoky sĺz, akoby sa chceli kajať a začať nanovo – keď však táto chvíľa pominie, ich rozpaky okamžite zmiznú a nahradí ich vlčia dravosť. Odložia Božie slová nabok a neustále veria, že ich vlastné záležitosti majú prednosť a Božie veci sú na poslednom mieste, a pre tieto svoje skutky nikdy nedokážu premietnuť Božie slová do praxe. Keď sa objavia fakty, vystrú si lakte od tela,^[a] čo je podvod na vlastných ľuďoch – nečudo, že Boh hovorí, že „‚idú skôr opačným smerom‘ a spoliehajú sa pritom na Moju podporu“. Už len z toho možno vidieť, že v Božích slovách nie je ani najmenšia faloš, sú úplne pravé a ani trochu nezveličujú. Napriek tomu sa naozaj zdá, že sú do istej miery zmierlivé, pretože ľudské duchovné postavenie je príliš nízke a človek ich nedokáže zniesť. Božie slová už poskytli krištáľovo čistý obraz vecí človeka, tak zvnútra, ako aj navonok. Vykreslili ľudí úplne jasne a vyobrazili jasnú podobu, ktorá je presne pôvodnou tvárou satana. No v tejto etape ľudia ešte len budú vidieť všetko jasne, a tak sa hovorí, že sami seba nepoznajú. Preto vravím, že táto lekcia musí pokračovať a nemôže sa skončiť. Ľudia spoznajú sami seba, keď Boh získa slávu. Dá sa tomu ľahko porozumieť, nemusím zachádzať do podrobností. Je tu však jedna vec, na ktorú vás upozorním, hoci najprv si musíme prečítať tieto Božie slová: „Ľudia si Ma v dnešných časoch nikdy necenili, v ich srdciach nemám miesto. Mohli by skutočnú lásku ku Mne ukázať v dňoch utrpenia, ktoré nastanú?“ Aký je význam týchto slov? Boh hovorí, že napomínanie ešte len postihne človeka, čo nám ukazuje, že slová „poznať sám seba“ majú skrytý význam – všimol si si to? Ako môžu ľudia poznať sami seba bez toho, aby zažili ťažkosti a zušľachťovanie? Nie sú to prázdne slová? Skutočne dôveruješ všetkému, čo Boh hovorí? Dokážeš rozlišovať Božie slová? Prečo Boh opakovane hovorí veci ako „Keď vidím konanie človeka, Mojou jedinou voľbou je odchod“ a hovorí tiež „Na Moje slová pomyslia, až keď sa hory zrútia a zem roztrhne na kusy. Až vtedy sa prebudia zo svojho sna. Ten čas však už prišiel. Zaplavila ich obrovská potopa a voda na svojom povrchu unáša ich mŕtve telá“? Prečo Boh hovorí „ľudia pomyslia“, a nie „ľudia poslúchajú Moje slová“? Je pravda, že hory sa zrútia a zem roztrhne na kusy? Ľudia takýmto slovám nevenujú pozornosť, nechávajú ich plynúť, a tak si v Božích slovách vytrpia mnoho „ťažkostí“. Je to preto, lebo sú príliš neohľaduplní. Pre tento nedostatok človeka Boh hovorí: „Ja, tento ‚netvor‘ bez slzných kanálikov, som pre človeka vyronil mnoho sĺz. Človek o tom však nič nevie.“ Pretože ľudia nevenujú pozornosť Božím slovám, Boh používa tento prostriedok, aby ich upozornil a získal od nich „pomoc“.

Nateraz nebudem prorokovať vývoj vo svete, predpoviem však niečo o ľudskom osude. Nežiadal som, aby ľudia poznali sami seba? Ako to možno vysvetliť? Ako by mali ľudia poznať sami seba? Keď Boh „trápi“ ľudí tak veľmi, že váhajú medzi životom a smrťou, začnú trochu rozumieť zmyslu ľudského života a sú z neho unavení. Veria totiž, že celý život človeka nie je nič viac než sen. Veria, že ľudský život je životom plným múk, že zomrú bez toho, aby čokoľvek dosiahli, že ich život nemá zmysel a cenu. Ľudský život je len sen. Sen, v ktorom sa striedajú zármutok a šťastie. Dnes ľudia žijú pre Boha, ale keďže žijú vo svete človeka, ich každodenné životy zostávajú prázdne a bezcenné. Všetci ľudia sa preto naučia, že radosť z Boha je len chvíľkové potešenie – no aký to má zmysel, ak, keď sa z Boha netešia, stále žijú v tele, hoci veria v Boha? V tele je pre človeka všetko prázdne. Človek zažil zmeny v ľudskom živote – keď zostarne, obelejú mu vlasy, tvár má plnú vrások, ruky pokryté mozoľmi. Hoci zaplatil vysokú cenu, nezískal prakticky nič. Moje slová teda idú o krok ďalej: pre tých, čo žijú v tele, je všetko prázdne. O tom niet pochýb a nemusíš to podrobne skúmať. To je pôvodná tvár ľudského života, o ktorej Boh zas a znova rozprával. Boh sa týmto slovám nevyhýba v dôsledku ľudskej slabosti, ale jednoducho koná podľa svojho pôvodného plánu. Niektoré možno ľuďom poskytujú oporu a porozumenie, kým niektoré sú možno pravým opakom a zámerne spôsobujú, že ľudia žijú v atmosfére smrti – a presne preto trpia. Boh teda možno začne používať „stratégiu prázdneho mesta“^[b], aby ľudí úmyselne zmiatol. Oni to však vôbec nevidia a zostávajú v temnote. No napriek tomu je všetko v Božích rukách, a hoci to ľudia vedia, ako by sa pred tým mohli ochrániť? A tak nikto nedokáže uniknúť pred hrozbou napomínania – čo by aj mohli urobiť? Môžu sa len podriadiť Božím opatreniam – a nie je to preto, lebo Boh ich schmatol a nechce ich pustiť? Všetci ľudia dokážu nasledovať kolobeh prírody len pod Božími hrozbami – nie je to tak? Keby neexistovali Božie opatrenia, ako by mohli ľudia dobrovoľne priznať porážku? Nebol by to vtip? Aj keď je ľudský život prázdny, kto s pohodlným životom je ochotný potichu zanechať svet človeka a pokúsiť sa uspokojiť Boha? Ľudia zomierajú v bezmocnosti – kto kedy zomrel v hojnosti, keď mal všetko, čo si mohol želať? Výnimkou by bola len „hviezda“, ktorá zostúpila z oblohy. V porovnaní so životom v treťom nebi, ktorý si užívala, by bol život na zemi, ako žiť v podsvetí – len za takých okolností by možno bola ochotná zomrieť. No kto je dnes hviezdou v nebi? Ani Ja v tom „nemám jasno“. Poobzerajme sa okolo seba a uvidíme, či ho nájdeme. Ak áno, žiadam ľudí, aby Mi pomohli zistiť, či je ochotný konať podľa Mojich vyššie uvedených slov. Každého z vás však varujem: nikto z vás sa nemusí hrať na „hrdinu“ a dobrovoľne zomrieť, rozumiete?

Poznámky pod čiarou:

a. „Vystrieť si lakeť od tela“ je čínsky idióm, ktorý znamená, že človek pomáha iným na úkor svojich blízkych, napríklad rodičov, detí, príbuzných alebo súrodencov.

b. „Stratégia prázdneho mesta“ je tridsiaty druhý z tridsiatich šiestich vojenských trikov z čias starovekej Číny. Podstatou tejto stratégie je prezentovať sa falošne sebavedomo s cieľom zakryť nepripravenosť, a tak nepriateľa oklamať.