S prihliadnutím na vrodené črty ľudstva, teda na jeho pravú tvár, skutočne nebolo ľahké vytrvať až doteraz a len prostredníctvom tohto sa veľká Božia moc stala naozaj zjavnou. Vzhľadom na jadro tela a skutočnosť, že človek bol doteraz kazený veľkým červeným drakom, ako, ak nie vďaka vedeniu Ducha Božieho, by mohol zostať stáť až do dnešného dňa? Človek je nehodný prísť pred Boha, Boh však ľudstvo miluje kvôli svojmu riadeniu a tiež aby Jeho veľké dielo čoskoro prinieslo ovocie. Pravdupovediac, Božia láska k ľudstvu je niečo, čo by žiadny človek nedokázal počas svojho života splatiť. Možno sú takí, čo chcú Božiu milosť splatiť obetovaním svojich životov, hovorím ti však: Človek nie je hodný umrieť pred Bohom a jeho smrť by tak bola márna. Je to preto, lebo smrť človeka nestojí Bohu ani za zmienku, ani za jeden jediný cent, rovnako ako uhynutie mravca v zemi. Človeku odporúčam, aby si nepripisoval príliš vysokú hodnotu a nemyslel si, že smrť pred Bohom má váhu veľkú ako vrch Tchaj-šan. Smrť človeka je v skutočnosti ľahká ako pierko a nestojí za zmienku. Telo človeka je však potom znova odsúdené prirodzene zomrieť, a tak sa existencia jeho fyzického tela na zemi musí skončiť. To je pravdivý fakt, ktorý nemôže nikto poprieť. Je to „zákon prírody“, ktorý odvodzujem z celosti skúseností ľudského života, a tak Boh stanovil koniec človeka takýmto spôsobom bez toho, aby si to niekto uvedomil. Rozumieš? Niet divu, že Boh hovorí: „Nenávidím neposlušnosť ľudstva. Neviem prečo, vyzerá to však tak, akoby som človeka od začiatku nenávidel, a napriek tomu k nemu pociťujem hlboký súcit. Ľudia tak mali voči Mne vždy dva postoje – pretože človeka milujem a zároveň ho nenávidím.“

Kto nechváli Boha za Jeho prítomnosť alebo zjavenie? Teraz to vyzerá, akoby som úplne zabudol na nečistotu a nespravodlivosť v človeku. Vezmem samospravodlivosť ľudstva, jeho domýšľavosť, neposlušnosť, otvorený odpor a všetku jeho vzdorovitosť a všetko vytlačím na okraj svojej mysle a zabudnem na to. Boha tieto príklady toho, čím ľudstvo je, neobmedzujú. Keďže „mám rovnaké trápenie“ ako Boh, aj Ja sa oslobodím od tohto problému, aby Ma človek už ďalej neobmedzoval. Prečo sa týmto všetkým obťažovať? Keďže človek nie je ochotný pridať sa so Mnou k Božej rodine, ako by som mohol použiť svoju moc a donútiť ho k tomu? Nerobím veci, ktoré sú k človeku tvrdé. Niet divu, pretože som sa narodil do Božej rodiny a od človeka sa, samozrejme, vždy líšim. To viedlo do stavu najhoršej porážky, v ktorej sa dnes človek nachádza. Ja sa však naďalej držím ďaleko od slabostí človeka. Mám na výber? Nie je to preto, lebo som bezmocný? Nečudo, že Boh chce z „pracovnej jednotky“ ľudstva „odísť do dôchodku“ a navyše požaduje „dôchodok“. Keď hovorím z pohľadu človeka, človek nepočúva. Prestal však niekedy neposlúchať, dokonca aj keď hovorím z pohľadu Boha? Snáď príde deň, keď Boh náhle „odíde do dôchodku“ z „pracovnej jednotky“ ľudstva, a keď ten čas nastane, Božie slovo bude ešte urputnejšie. Dnes som možno Ja dôvodom, že Boh prehovára takto, a keď príde ten deň, Boh nebude ako Ja, čo láskavo a trpezlivo „rozprávam príbehy škôlkarom“. To, čo hovorím, možno nie je úplne primerané, Boh je však ochotný trochu povoliť človeku uzdu len vďaka vtelenému Bohu, inak by bolo príliš desivé pomyslieť na vyhliadky. Ako Boh povedal: „Raz som toto zovretie ľudí do istej miery povolil a dovolil som im voľne sa oddávať ich telesným túžbam – a preto sa odvážili správať neovládateľne, bez akýchkoľvek obmedzení. Na základe toho možno vidieť, že Ma skutočne nemilujú, pretože všetci žijú v tele.“ Prečo tu Boh hovorí „oddávať sa ich túžbam“ a „žiť v tele“? Pravdupovediac, človek takýmto slovám prirodzene porozumie aj bez Môjho výkladu. Možno niekto povie, že nerozumie, no Ja vravím, že v takom prípade sa pýta, hoci už pozná odpoveď, a len predstiera nevedomosť. Niekoľko slov na pripomenutie: Prečo Boh hovorí: „Všetko, čo od človeka žiadam, je, aby so Mnou spolupracoval“? Prečo tiež hovorí, že ľudská prirodzenosť sa ťažko mení? Prečo nenávidí ľudskú prirodzenosť? A čo presne sú veci ľudskej prirodzenosti? Čo sú veci mimo ľudskej prirodzenosti? Uvažoval niekto o týchto otázkach? Možno je to pre človeka nová téma, no napriek tomu ho prosím, aby to riadne zvážil, inak bude Boha vždy urážať frázami ako „ľudská prirodzenosť sa ťažko mení“. Na čo je dobré takto ísť proti Nemu? Nevyvolá to napokon len problémy? Neskončí sa to rovnako, ako keď hodíme vajce o kameň?

Popravde, všetky skúšky a pokušenia, ktorým je človek podrobovaný, sú ponaučeniami, ktorých osvojenie Boh vyžaduje od človeka. Podľa Božieho úmyslu môže človek dosiahnuť tieto veci, aj keď pri tom musí obetovať, čo miluje. No keďže človek vždy miluje sám seba, nedokáže s Bohom skutočne spolupracovať. Boh toho od človeka nežiada veľa. Všetko, čo od neho požaduje, možno vykonať ľahko a s radosťou. Problém je len v tom, že človek nie je ochotný strpieť ťažkosti. Rovnako, ako keď si dieťa dokáže splniť povinnosť voči svojim rodičom tak, že bude žiť skromne a šetriť, aby sa mohol o nich postarať. Ľudia sa však boja, že ich strava nebude dosť dobrá alebo že budú mať príliš jednoduchý odev, a tak z takého či onakého dôvodu úplne zabudnú na dlh voči svojim rodičom za ich láskavú opateru, akoby starostlivosť o nich mohla počkať, kým dieťa zbohatne. Na základe tohto vidím, že ľudia nemajú vo svojich srdciach lásku detí k rodičom – všetci sú synmi bez tejto lásky. Moje vyjadrenie je možno príliš extrémne, no keď vidím fakty, nemôžem hovoriť nezmysly. Nemôžem „napodobňovať ostatných“ v odpore voči Bohu pre vlastné uspokojenie. Práve preto, že nikto na zemi nemá lásku detí k rodičom, Boh povedal: „V nebi je Mojím nepriateľom satan, na zemi je Mojím protivníkom človek. Pre jednotu medzi nebom a zemou považujem všetkých ľudí za vinných až do deviateho kolena.“ Satan je Božím nepriateľom. Boh to hovorí, lebo satan Mu nespláca Jeho veľkú láskavosť a dobrotu, ale radšej „vesluje proti prúdu“, čím si neplní svoju povinnosť, ktorou je ukázať Bohu synovskú oddanosť. Nie sú aj ľudia takí? Voči svojim „rodičom“ nepreukazujú rešpekt ako ich potomkovia a svojim „rodičom“ nikdy nesplatia dlh za ich láskavú opateru. To stačí ako dôkaz, že ľudia na zemi sú príbuznými satana v nebi. Človek a satan majú vo svojom odpore k Bohu jedno srdce a myseľ, preto niet divu, že Boh z toho vyvodí dôsledky až do ich deviateho pokolenia a nikomu neprepáči. V minulosti dal Boh v nebi riadiť ľudstvo svojmu zdrvenému služobníkovi, no ľudstvo neposlúchalo a namiesto toho sa oddávalo vlastným náladám a vzdorovalo. Nekráčajú po tejto ceste aj vzdorovití ľudia? Bez ohľadu na to, do akej miery Boh poťahuje „opraty“, ľuďmi to jednoducho neotrasie a nemôžu vybočiť zo svojho kurzu. Ak bude človek takto pokračovať, podľa Mňa si privodí vlastnú záhubu. Možno teraz rozumieš pravému zmyslu týchto Božích slov: „Ľudia nedokážu prerušiť svoje pretrvávajúce väzby na svoju starú prirodzenosť.“ Boh upozornil človeka pri viacerých príležitostiach: „Človeka pre jeho neposlušnosť opúšťam.“ Prečo to Boh stále opakuje? Mohol by byť naozaj taký nemilosrdný? Prečo tiež hovorí „Nepatrím do ľudskej rasy“? Je niekto, kto počas toľkých záhaľčivých dní starostlivo premýšľal o týchto podrobných otázkach? Nalieham na ľudstvo, aby sa s väčšou energiou venovalo Božím slovám a nezaobchádzalo s nimi povrchne, pretože by to neprinieslo úžitok tebe ani ostatným. Najlepšie je nepovedať to, čo netreba povedať, a nemyslieť na to, o čom netreba uvažovať. Nebolo by to jednoduchšie? Čo zlé by to mohlo priniesť? Skôr než Boh vyhlási, že skončil svoje dielo na zemi, nikto sa nesmie prestať „hýbať“, nikto sa nesmie zbaviť svojej povinnosti. Teraz nie je ten čas. Nedovoľuj si konať ako niekto, kto vedie Boha, alebo ako Jeho predvoj. Myslím si, že je príliš skoro sa teraz zastaviť a prestať sa hýbať vpred – čo si myslíš ty?

Boh privádza ľudí do napomínania a do atmosféry smrti, čo by však mal nechať človeka na zemi robiť? Človek dozaista nemá slúžiť ako šatník v Božom dome – niečo, čo sa nedá zjesť ani nosiť a na čo sa dá len pozerať. Keby to tak bolo, načo používať toľko zložitých procesov na to, aby ľudia toľko trpeli v tele? Boh hovorí: „Odprevadím človeka na ‚popravisko‘, lebo urážka od človeka stačí ako odôvodnenie Môjho napomínania.“ Nechá Boh ľudí v tejto chvíli kráčať samých na popravisko? Prečo nikto „neprosí o milosť“? Ako by teda mal človek spolupracovať? Môže človek skutočne konať ako Boh, keď vynáša súdy, bez vplyvu emócií? Efektívnosť týchto slov závisí hlavne od toho, ako človek koná. Keď otec prinesie domov peniaze, ktoré zarobil, a keď matka nevie, ako s ním spolupracovať alebo ako viesť domácnosť, v akom stave by táto domácnosť bola? Pozrite sa na terajší stav cirkvi: Aký z toho máte ako vedúci predstavitelia pocit? Môžete zorganizovať stretnutie, aby ste sa porozprávali o jednotlivých úvahách. Keby matka pokazila veci v domácnosti, ako budú v takej rodine vyzerať deti? Ako siroty? Alebo žobráci? Nečudo, že Boh povedal: „Všetci ľudia si myslia, že mám božskú prirodzenosť, ktorej chýba ‚intelekt‘, kto však vie pochopiť, že vo svojej ľudskej prirodzenosti dokážem všetko prezrieť?“ V takejto jasnej situácii Boh nemusí hovoriť zo svojej božskej prirodzenosti. Ako Boh povedal: „Netreba udierať malý klinček veľkým kladivom.“ Možno sa teraz nájdu takí, ktorí majú praktickú skúsenosť s pravdivým Božím aforizmom: „Medzi ľuďmi nie je nik, kto Ma miluje.“ V tejto chvíli je to presne, ako povedal Boh: „Ľudia zdráhavo skláňajú svoje hlavy len preto, lebo sa dostali do súčasnej situácie – vo svojich srdciach však ostávajú nepresvedčení.“ Tieto slová sú ako teleskop. Človek sa v nie príliš vzdialenej budúcnosti dostane do inej situácie. Nazýva sa to nenapraviteľnosť. Rozumiete? To je odpoveď na tieto dve Božie otázky: „Nezdržiavajú sa ľudia hriechu len preto, lebo sa boja, že odídem? Nie je pravda, že sa nesťažujú len preto, lebo sa boja napomínania?“ V tejto etape sú vlastne všetci ľudia do určitej miery nedbanliví, akoby ich prekonala únava. Vôbec nemajú náladu venovať pozornosť Božiemu dielu. Starajú sa len o to, aby organizovali a zabezpečovali veci pre svoje vlastné telo. Nie je to tak?