Dňa 11. februára 1991 vyriekol Boh v cirkvi svoj prvý výrok a tento výrok mal mimoriadny vplyv na každého človeka, ktorý v tom čase žil v prúde Ducha Svätého. Hovorí sa v ňom, že „sa zjavil Hospodinov dom“ a „Hlava vesmíru, Kristus posledných dní – On je žiariace Slnko“. S týmito slovami s hlbokým významom sa všetci ľudia dostali do novej oblasti. Všetci, ktorí si tento výrok prečítali, cítili, že Boh oznamuje nové dielo – veľkolepé dielo, ktoré práve plánoval začať. Presne vďaka tomuto krásnemu, krátkemu a príjemne znejúcemu výroku sa celé ľudstvo dostalo do nového Božieho diela a do nového veku. Tento výrok položil základ Božieho diela v tomto vtelení a pripravil preň podmienky. Mohli by sme povedať, že výrok Boha v tom čase patrí k tým, ktoré premosťujú veky, a že je to prvýkrát od začiatku Veku milosti, čo Boh verejne prehovoril k ľudskému pokoleniu, že sa ozval prvýkrát po tom, ako bol dvetisíc rokov skrytý, a že je to navyše aj úvod a dôležitý východiskový bod pre dielo, ktoré plánuje vykonať vo Veku kráľovstva.

Prvý Boží výrok mal formu pochvaly z pohľadu tretej osoby a bol v jazyku, ktorý bol elegantný a zároveň jednoduchý. Bol to tiež dar života, ktorý príjemcovia hneď a ľahko pochopili. Potom si Boh vzal túto malú skupinu ľudí, ktorí vedeli len to, ako sa tešiť z Jeho milosti, pokým nedočkavo čakali na návrat Pána Ježiša, a potichu ju previedol do ďalšej etapy diela vo svojom pláne riadenia. Ľudia za týchto okolností nevedeli a už vôbec si nedokázali predstaviť, aké dielo Boh napokon vykoná alebo čo ich čaká na ceste, ktorá je pred nimi. Boh potom vo svojich výrokoch pokračoval, aby ľudstvo postupne priviedol do nového veku. Prekvapuje, že každý Boží výrok má iný obsah a že používa aj rôzne formy pochvaly a rôzne výrazové prostriedky. Tieto výroky, ktoré sa niesli v podobnom tóne, no mali rôzny obsah, sú vždy plné súcitných a starostlivých Božích pocitov. Takmer každý z nich obsahuje podmienky života s rôznym obsahom, ako aj slová, ktorými Boh človeku niečo pripomína, varuje ho a utešuje. V týchto výrokoch sa opakovane objavujú pasáže ako: „Jediný pravý Boh sa stal telom a je Hlavou vesmíru, ktorá vládne všetkému“; „Víťazný Kráľ sedí na svojom slávnom tróne“; „Celý vesmír drží vo svojich rukách“ a podobne. Tieto pasáže vyjadrujú posolstvo, prípadne by sme mohli povedať, že odovzdávajú posolstvo ľudskému pokoleniu: Boh už prišiel do ľudského sveta, začne vykonávať ešte väčšie dielo, Božie kráľovstvo už zostúpilo do určitej skupiny ľudí a Boh už získal slávu a porazil veľké množstvo svojich nepriateľov. Všetky z Božích výrokov si získajú srdce každého jedného človeka. Celé ľudstvo netrpezlivo čaká na to, aby Boh vyriekol ešte viac nových slov, pretože zakaždým, keď Boh hovorí, hlboko sa dotkne srdca človeka, a dokonca vedie a podporuje každý jeho pohyb a každú jeho emóciu, takže ľudstvo sa na Božie slová začne spoliehať, ba čo viac, začne ich obdivovať… Veľmi veľa ľudí takto v podstate nevedomky zabudlo na Bibliu a ešte menej pozornosti venovali staromódnym kázňam a písomným dielam duchovných. V týchto dielach z minulosti totiž nedokázali nájsť žiadny základ týchto Božích slov a nikde nevedeli zistiť ani účel týchto Božích výrokov. Vzhľadom na to bolo pre ľudstvo oveľa potrebnejšie priznať, že tieto výroky sú hlasom Boha, ktorého od počiatku vekov nikto nevidel ani nepočul, že sú mimo dosahu ktoréhokoľvek človeka, ktorý verí v Boha, a že vynikajú nad všetkým, čo v minulých vekoch povedali duchovní, ako aj nad predchádzajúcimi Božími výrokmi. Ľudstvo, ktoré všetky tieto výroky povzbudili, nevedomky vstúpilo do aury diela Ducha Svätého, do života v čelných pozíciách nového veku. Povzbudené Božími slovami a plné očakávania zakúsilo, aké je príjemné, keď ho osobne vedú Božie slová. Verím, že na toto kratučké obdobie bude navždy spomínať každá ľudská bytosť, pričom to, z čoho sa ľudstvo v tomto období tešilo, nebolo nič viac než aura diela Ducha Svätého. Niekto by to mohol nazvať sladkou chuťou cukru, v ktorom je obalená tabletka. Je to tak preto, lebo od tohto bodu bolo ľudstvo – stále vedené Božími slovami a stále v aure diela Ducha Svätého – nevedomky uvedené do ďalšej etapy Božích slov, ktorá bola prvým krokom diela a výrokov Boha vo Veku kráľovstva – skúškou vykonávateľov služby.

Slová vyrieknuté pred skúškou vykonávateľov služby mali väčšinou formu príkazov, nabádania, karhania a disciplinovania a na niektorých miestach využívali starú formu oslovovania, ktorá sa používala vo Veku milosti – oslovenie „Moji synovia“ označovalo tých, ktorí nasledovali Boha, aby sa ľudstvo k Bohu ľahšie priblížilo a mohlo svoj vzťah s Bohom považovať za blízky. Akokoľvek Boh súdil ľudstvo za jeho namyslenosť, aroganciu a iné skazené povahy, človek sa vďaka tomu mohol týmto súdom zaoberať a prijať ho vo svojej identite „syna“ bez toho, aby sa v tom skrývalo nepriateľstvo voči výrokom „Boha Otca“, pričom prísľub, ktorý dal „Boh Otec“ svojim „synom“, nebol nikdy spochybnený. Počas tohto obdobia sa celé ľudstvo tešilo z existencie, ktorá bola rovnako bezstarostná ako existencia dieťaťa. Tým bol dosiahnutý Boží zámer, podľa ktorého začne Boh súdiť ľudstvo po jeho vstupe do „dospelosti“. Položilo to tiež základ diela súdu ľudského pokolenia, ktoré Boh oficiálne začína vo Veku kráľovstva. Keďže dielo Boha v tomto vtelení spočíva hlavne v súdení a podmanení si celého ľudského pokolenia, len čo sa človek postavil nohami pevne na zem, Boh okamžite vstúpil do fázy svojho diela – diela, v rámci ktorého človeka súdi a napomína. Všetky výroky pred skúškou vykonávateľov služby mali zjavne za cieľ preklenúť tento prechod, pričom skutočný cieľ bol iný, než sa javil. Horlivým Božím úmyslom bolo, aby mohol čo najskôr oficiálne začať svoje dielo vo Veku kráľovstva. V žiadnom prípade nechcel ľudstvo ďalej prehovárať tým, že ho bude kŕmiť tabletkami obalenými v cukre. Skôr horel nedočkavosťou, aby mohol pred svojím súdnym stolcom vidieť pravú podobu každej ľudskej bytosti. S ešte väčšou nedočkavosťou si želal vidieť skutočný postoj, ktorý k Nemu zaujalo celé ľudstvo, keď prišlo o Jeho milosť. Chcel vidieť len výsledky, nie proces. V tom čase však nedočkavému Božiemu úmyslu nikto nerozumel, pretože ľudské srdce sa zaoberalo len svojím konečným osudom a budúcimi vyhliadkami. Nečudo, že Boží súd bol zas a znova zameraný na celé ľudské pokolenie. Boží postoj k ľudstvu sa zmenil, až keď ľudstvo začalo pod Božím vedením žiť normálny život ľudských bytostí.

Rok 1991 bol neobyčajným rokom. Volajme ho zlatý rok. Boh začal vykonávať nové dielo vo Veku kráľovstva a svoj výrok zameral na celé ľudské pokolenie. Ľudstvo sa zároveň tešilo z neobvyklej vrelosti, a dokonca zakúsilo bolesť, ktorá je následkom Božieho nebývalého súdu nad človekom. Ľudské pokolenie pocítilo dovtedy nepoznanú láskavosť a vnímalo dovtedy tiež nepoznaný súd a opustenie. Ako keby Boha získalo a opäť Ho stratilo. Utrpenie vo vlastníctve a utrpenie v nedostatku – tieto pocity poznajú len tí, čo ich osobne zažili. Človek nemá schopnosť ani prostriedky, aby ich opísal. Takéto rany Boh uštedril každej ľudskej bytosti ako formu nehmotnej skúsenosti a imania. Obsah výrokov, ktoré Boh v tomto roku vyslovil, vlastne možno rozdeliť do dvoch častí: prvou je miesto, kde Boh zostúpil do sveta ľudí, aby pozval ľudí ako hostí pred svoj trón. Druhou je miesto, kde Boh použil ľudstvo ako vykonávateľa služby po tom, ako sa dosýta najedlo a napilo. Samozrejme, netreba zdôrazňovať, že prvá časť je najcennejším a najúprimnejším želaním ľudstva, čo ešte viac zvýrazňuje skutočnosť, že ľudia boli dlho zvyknutí považovať pôžitok zo všetkého, čo im Boh dával, za ústredný bod svojej viery v Neho. To je dôvod, prečo hneď, ako Boh začal vyslovovať svoje výroky, bolo ľudstvo úplne pripravené vstúpiť do kráľovstva a čakať tam na rôzne odmeny od Boha. Ľudia za takýchto okolností jednoducho neplatili primeranú cenu spočívajúcu v zmene ich pováh, v snahe o uspokojenie Boha, v prihliadaní na Božiu vôľu a tak ďalej. Pri letmom pohľade sa zdalo, že pri vydávaní sa Bohu a konaní pre Neho majú ľudia neustále naponáhlo, pričom v skutočnosti v tajných zákutiach hlbín svojich sŕdc snovali ďalší krok, vďaka ktorému by získali požehnania alebo vládli ako králi. Mohli by sme povedať, že ľudské srdce sa v rovnakej chvíli z Boha tešilo a zároveň proti Nemu snovalo plány. V takejto situácii sa ľudstvo stretáva s najhlbším Božím odporom a nenávisťou. Božia povaha neznáša, keď ktorákoľvek ľudská bytosť klame alebo využíva Boha. Žiadna ľudská bytosť však nedosiahne Božiu múdrosť. Boh prvú časť svojich výrokov vyslovil, keď musel znášať všetko toto utrpenie. Žiadny človek si nedokáže predstaviť, koľko utrpenia v tom čase znášal, koľko sa staral a premýšľal. Cieľom prvej časti týchto výrokov je odhaliť všetky rôzne formy ohavnosti, ktorú človek prejavuje, keď sa ženie za postavením a ziskom, a odhaliť ľudskú chamtivosť a nízkosť. Keď Boh hovorí, svoje slová síce vyjadruje úprimným a vážnym tónom milujúcej matky, no hnev v hĺbke Jeho srdca páli ako poludňajšie slnko, akoby bol nasmerovaný proti Jeho nepriateľom. Boh nie je za žiadnych okolností ochotný prehovoriť ku skupine ľudí, ktorým chýba normálna podoba ľudského pokolenia. Preto vždy, keď rozpráva, potláča hnev vo svojom srdci a zároveň je zdržanlivý, keď svojim výrokom dodáva výraz. Ba čo viac, hovorí k ľudskému pokoleniu zbavenému normálnej ľudskej prirodzenosti, bez rozumu a nanajvýš skazenému, ktorého druhou zakorenenou prirodzenosťou je chamtivosť a ktoré odporuje a vzdoruje Bohu až do trpkého konca. Ľahko si možno predstaviť hĺbku, do ktorej ľudské pokolenie kleslo, a mieru Božej nenávisti a odporu k nemu. To, čo si vie ľudské pokolenie len ťažko predstaviť, je bolesť, ktorú Bohu spôsobilo – tá sa nedá slovami opísať. No presne v tomto kontexte – kde nikto nedokázal zistiť, ako Božie srdce trpelo, a kde nikto nezistil ani to, aké je ľudské pokolenie nerozumné a nenapraviteľné – všetci ľudia do jedného bez štipky hanby či bez škrupúľ považovali za samozrejmé, že ako Boží synovia majú právo na všetky odmeny, ktoré Boh pre človeka pripravil, a to až do takej miery, že spolu súperili, nikto nechcel zaostať a všetci sa veľmi báli, že prehrajú. Teraz by si už mal vedieť, aké mali ľudia v tom čase v Božích očiach postavenie. Ako môže takéto pokolenie získať Božie odmeny? Čo však človek dostane od Boha, je vždy ten najcennejší poklad, a naopak, čo dostane Boh od človeka, je najväčšia bolesť. Presne to vždy dostával človek od Boha a presne tým sa človek odplácal Bohu, a to od začiatku vzťahu medzi Bohom a človekom.

Aj keď bol Boh pri pohľade na týchto ľudí skazených do špiku kostí plný úzkosti, nemal na výber a musel ich hodiť do jazera ohňa, aby ich mohol zdokonaliť. To je druhá časť Božích výrokov, v ktorej Boh používal ľudí ako svojich vykonávateľov služby. V tejto časti sa Boh zmenil z mierneho na drsného a prešiel od nízkeho k vysokému počtu, pokiaľ ide o metódu a dĺžku. Na odhalenie ľudskej skazenej povahy použil ako návnadu postavenie Božej osoby, pričom dal ľuďom zároveň na výber z rôznych kategórií^[a], a to vykonávateľov služby, Božieho ľudu a Božích synov. Pravdaže, presne ako Boh predvídal, nikto si nevybral možnosť stať sa vykonávateľom služby pre Boha a všetci sa snažili stať Božou osobou. Hoci Boh v tomto období hovoril s prísnosťou, akú ľudia nikdy nepredpokladali a už vôbec o nej nepočuli, a keďže sa prehnane starali o svoje postavenie a navyše sa horúčkovito zaoberali získavaním požehnaní, nemali čas si vytvoriť predstavu o Božom tóne reči a spôsobe, akým rozprával. Namiesto toho sa neustále trápili vlastným postavením a tým, čo by ich mohlo v budúcnosti čakať. Takto Božie výroky ľudstvo nevedomky voviedli do „labyrintu“, ktorý preň Boh pripravil. Ľudské bytosti, chtiac-nechtiac nalákané vidinou budúcnosti a svojho osudu, vedeli, že nie sú hodné, aby sa stali Božou osobou, no napriek tomu sa zdráhali konať ako Jeho vykonávatelia služby. Zmietajúc sa medzi týmito protichodnými mentalitami podvedome prijali nebývalý súd a napomínanie, ktoré Boh ľudstvu udelil. Prirodzene, táto forma súdu a zušľachťovania bola niečím, čo ľudstvo nebolo v žiadnom prípade ochotné prijať. Napriek tomu má len Boh múdrosť a moc na to, aby si od tohto skazeného pokolenia ľudí vynútil pokornú podriadenosť, takže nakoniec sa všetci voľky-nevoľky poddali. Ľudstvo nemalo alternatívy, z ktorých by si mohlo vyberať. Len Boh má konečné slovo a len Boh môže použiť takúto metódu, aby človeku dal pravdu a život a ukázal mu smer. Táto metóda je nevyhnutnosťou Božieho diela na človeku a zároveň je nepochybne a nesporne niečím, čo človek nevyhnutne potrebuje. Boh hovorí a koná týmto spôsobom, aby ľudstvu oznámil túto skutočnosť: Boh ľudstvo zachraňuje zo svojej lásky a milosrdenstva a v záujme svojho riadenia. Ľudské pokolenie prijíma Božiu spásu, pretože kleslo do bodu, kde Boh nemôže urobiť nič iné, len hovoriť osobne. Keď človek získa Božiu spásu, je to najväčšia milosť a je to aj zvláštna láskavosť. To znamená, že keby Boh nedal zaznieť svojim osobným výrokom, osudom ľudského pokolenia by bolo vyhynutie. Aj keď sa Mu ľudské pokolenie hnusí, je zároveň stále pripravený a ochotný zaplatiť za ľudskú spásu akúkoľvek cenu. Zatiaľ čo človek neustále omieľa, ako miluje Boha a ako Mu všetko zasväcuje, zároveň Mu vzdoruje, vynucuje si od Neho najrôznejšie milosti, a dokonca Mu aj ubližuje a vyvoláva v Jeho srdci neopísateľnú bolesť. Taký ostrý je kontrast medzi nesebeckým Bohom a sebeckým človekom!

Keď Boh vykonáva dielo a rozpráva, neobmedzuje Ho nutnosť dodržiavať konkrétnu metódu. Jeho cieľom je dosahovanie výsledkov. V tejto časti svojich výrokov preto venoval pozornosť tomu, aby jednoznačne neodkryl svoju identitu, ale aby prezradil len niekoľko pojmov ako Kristus posledných dní, Hlava vesmíru a podobne. To v žiadnom prípade nemá vplyv na Kristovu službu ani na ľudské poznatky o Bohu, a to hlavne preto, lebo ľudstvo v tých raných dňoch vôbec nepoznalo pojmy Kristus a vtelenie, takže aby Boh vyjadril svoje výroky, musel sa ponížiť a stať osobou so zvláštnou funkciou. Bola to dôkladná Božia starostlivosť a myšlienka, pretože ľudia mohli v tom čase prijať len túto formu oslovenia. Bez ohľadu na to, akú formu oslovenia Boh používa, na výsledky Jeho diela to nemá vplyv, pretože vo všetkom, čo robí, je Jeho zámerom umožniť človeku, aby sa zmenil a dosiahol Božiu spásu. Nech Boh robí čokoľvek, vždy má na mysli ľudské potreby. To je úmysel skrytý v Jeho vykonávaní diela a reči. Aj keď venuje čo najväčšiu pozornosť zohľadňovaniu všetkých aspektov ľudstva a vo všetkom, čo robí, je dokonale múdry, mohol by som povedať toto: Keby Boh o sebe nesvedčil, v pokolení stvorených ľudí by nebol nikto, kto by bol schopný rozpoznať samotného Boha alebo sa postaviť, aby o samotnom Bohu svedčil. Keby Boh ako formu oslovenia vo svojom diele naďalej používal osobu so zvláštnou funkciou, neexistoval by ani jeden človek, ktorý by mohol Boha považovať za Boha – to je zármutok ľudstva. Znamená to, že v pokolení stvorených ľudí nie je nikto, kto dokáže poznať Boha, a už vôbec nikto, kto by Boha miloval, dbal o Neho a približoval sa Mu. Cieľom ľudskej viery je výlučne získavanie požehnaní. Božia identita osoby so zvláštnou funkciou dala každému človeku návod: pre ľudstvo je ľahké považovať Boha za jedného z členov pokolenia stvorených ľudských bytostí; najväčšia bolesť a poníženie, ktoré ľudstvo Bohu spôsobuje, spočíva práve v tom, že keď sa Boh otvorene zjaví alebo vykonáva dielo, človek Ho stále odmieta, a dokonca na Neho zabúda. Boh znáša najväčšie poníženie, aby zachránil ľudské pokolenie. Keď ľudstvu dáva všetko, Jeho cieľom je zachrániť ho a dosiahnuť, aby Ho uznalo. Cena, ktorú Boh za to všetko zaplatil, je niečo, čo by mal vedieť oceniť každý, kto má svedomie. Ľudské pokolenie získalo Božie výroky a dielo a získalo Božiu spásu. Nikomu však pritom nenapadlo položiť túto otázku: Čo získal Boh od ľudstva? Ľudstvo získalo z každého jedného Božieho výroku pravdu, podarilo sa mu zmeniť, našlo v živote smerovanie, ale Boh získal len slová, ktoré ľudstvo používa na vyjadrenie svojho dlhu voči Bohu, a niekoľko ticho pošeptaných pochvál. To určite nie je odplata, ktorú Boh od človeka požaduje, všakže?

Hoci mnoho Božích výrokov už bolo vyjadrených, veľká väčšina ľudí je vo svojom poznaní a chápaní Boha stále uviaznutá v štádiu vyjadrenom Božími slovami na začiatku, z ktorého sa nikam neposunula – ide o skutočne bolestivú tému. Táto časť Výrokov Krista na začiatku je len kľúčom k otvoreniu ľudského srdca. Zastaviť sa tu znamená neuspokojiť Božiu vôľu. Keď Boh vyslovuje túto časť svojich výrokov, Jeho cieľom je iba priviesť ľudstvo z Veku milosti do Veku kráľovstva. V žiadnom prípade si neželá, aby sa ľudstvo v tejto časti Jeho výrokov zaseklo alebo ju nebodaj považovalo za usmernenie. Inak by budúce Božie výroky neboli potrebné ani zmysluplné. Ak niekto zatiaľ nedokáže vstúpiť do toho, čo Boh od človeka v tejto časti svojich výrokov požaduje, vstup tohto človeka zostáva neznámou. Táto časť Božích výrokov tvorí úplne základnú Božiu požiadavku na človeka vo Veku kráľovstva a je to jediný spôsob, ako sa ľudstvo môže vydať správnym smerom. Ak si človek, ktorý ničomu nerozumie, bude najlepšie, ak si na začiatok prečítaš slová v tejto časti!

Poznámky pod čiarou:

a. Pôvodný text neobsahuje slovné spojenie „z rôznych kategórií“.