V roku 2019 som mala v cirkvi na starosti prácu s videami a zároveň som pôsobila ako cirkevná vedúca. Vtedy som prisahala, že si budem dobre plniť svoju povinnosť. Následne som do nej vložila celé svoje srdce a sestra, ku ktorej ma priradili, ma naučila, ako robiť prácu v cirkvi. Snažila som sa zúčastniť všetkých zhromaždení, veľkých i malých, a videá som kontrolovala každý deň. Každý jeden deň som mala úplne nabitý. No po čase som sa unavila a postupne som strácala niekdajšie odhodlanie. Cítila som čoraz väčší odpor voči takému hektickému životu. Najmä pri kontrole videí som musela byť pozorná, premýšľať a prichádzať s logickými návrhmi, ktoré by vyriešili zistené problémy. Prišlo mi to príliš vyčerpávajúce a nechcelo sa mi do toho. Potom som začala videá kontrolovať len tak ledabolo a na niektoré som reagovala už po letmom zhliadnutí. Občas som prižmúrila oko, hoci boli vo videu zjavné problémy, lebo inak by som musela prísť s riešením, a tak som jednoducho mlčala. Svoju povinnosť som si plnila čoraz nedbanlivejšie a videá preto stále posielali na spätnú kontrolu. Ľudí to stálo veľa úsilia. Malo to vážne dôsledky, ale ja som sa nad sebou veľmi nezamýšľala. Dokonca som mala pocit, že so mnou to nemá nič spoločné a deje sa to preto, lebo vo videách od ostatných bolo priveľa problémov.

Raz som pri videu narazila na neprekonateľné problémy. Potrebovali sme nové nápady. Každý prichádzal s rôznymi návrhmi, z ktorých sa mi točila hlava. Bolo únavné o nich premýšľať, tak som nechala ostatných, aby prišli s plánom oni. Delegovala som úlohy pod zámienkou, že ja preberám zodpovednosť za celkovú prácu. To bola moja výhovorka, prečo na veci nedohliadam a nezaoberám sa nimi. Ale keďže ostatní sa s takýmito problémami predtým nestretli, niektorým princípom veľmi nerozumeli a nevedeli, ako takúto zložitú prácu zvládnuť. Preto nedošlo k žiadnemu pokroku a video sa nakoniec odložilo. Moja partnerka, sestra Leah, videla, že sme neefektívni a postupujeme pomaly, preto nás upozornila a vyzvala, aby sme pracovali rýchlejšie. Sťažovala som sa, že je na nás príliš prísna a ostatní bratia a sestry sa ku mne pridali a ohrádzali sa proti jej opatreniam. Leah mala pocit zviazaných rúk a začala byť veľmi opatrná vždy, keď sa s nami rozprávala o pracovných úlohách. To viedlo k opakovaným odkladom, čo brzdilo náš pokrok. Osvojovaním si odborných zručností som sa príliš nezaoberala a mala som pocit, že príprava školiacich materiálov stojí príliš veľa úsilia, takže som ju vždy prenechala Leah. Niekedy som sa nezúčastnila na školeniach s výhovorkou, že som príliš zaneprázdnená. Vo svojej povinnosti som začala byť nedbalá a pomalá. Raz som sa dokonca dopredu nepripravila ani na pracovnú diskusiu, čím som márnila čas všetkých zúčastnených.

Keď som jedného dňa schádzala po schodoch, minula som schod a pri páde som si vyvrtla členok. Nerozmýšľala som nad tým, prečo sa mi to stalo, a napadlo mi len, že s poraneným členkom si budem môcť dobre oddýchnuť. Leah ma niekoľkokrát odhalila a zaoberala sa mnou, hovorila mi, že mi to nebráni v plnení povinnosti a že len zdržujem prácu cirkvi a zle vplývam na ostatných. Po jej duchovnom spoločenstve som bola niekoľko dní aktívnejšia a potom som opäť začala poľavovať. Neuvedomovala som si, aký je ten problém vážny, a stále som samu pred sebou ospravedlňovala. Myslela som si, že som len trochu lenivá, ale nie som arogantná. Neobmedzujem ani neutláčam iných autokratickým prístupom, takže vlastne o nič nešlo. Koniec koncov, mala som istú kvalitu a odborné zručnosti, takže by ma neprepustili. Preto som varovania od Leah ignorovala a vôbec som ich nebrala vážne. Naďalej som sa pri plnení povinnosti ulievala a dokonca som niektoré úlohy vnímala ako príťaž. Moja nedbanlivosť pri plnení povinnosti sa prejavila tak, že veľa videí sa muselo spätne prerábať a trvalo dlho, kým sa zverejnili.

V jedno ráno nečakane prišla vyššia vedúca a povedala, že naša práca neprináša žiadne výsledky a neustále sa objavujú už spomínané problémy. Spýtala sa, v čom presne je problém. Tiež sa opýtala, či sme schopní túto povinnosť vykonávať, a povedala, že ak to takto pôjde ďalej, všetkých nás prepustia. To ma vydesilo. Bola som cirkevná vedúca a zároveň som viedla náš tím, takže som bola priamo zodpovedná za vzniknuté problémy. Dôvodom bola výlučne moja nedbalosť. Keď som o tom premýšľala, zistila som, že som urobila veľkú chybu. Vyššia vedúca sa onedlho dozvedela o mojom chabom plnení povinnosti a prepustila ma. Taktiež sa mnou prísne zaoberala a orezala ma so slovami, že cirkev ma poverila dôležitou prácou, no mne na tom množstve problémov a ťažkostí vôbec nezáležalo. Starala som sa len o svoje telesné pohodlie a celé mesiace som brzdila pokrok v práci na našich videách. To prácu naozaj spomaľovalo. Úplne mi chýbalo svedomie! Cirkev ma kultivovala, no mne vôbec nezáležalo na Božej vôli, a to bolo veľké sklamanie. Bola som vedúcou, ale neplnila som si dobre svoju povinnosť. Nevzdelávala som sa, nebola som schopná napredovať a nestála som za kultivovanie. Povedala, že ak nebudem robiť pokánie a nezmením sa, budem odvrhnutá. Jej slová boli pre mňa naozaj tvrdou ranou. V mysli som mala prázdno a stále som sa pýtala samej seba: Čo som celé tie mesiace robila? Ako to mohlo zájsť až sem? Keď mi povedala, že nestojím za kultivovanie, cítila som sa, akoby som nemala žiadnu budúcnosť. Bola som veľmi rozrušená a mala som pocit, že zo mňa vyprchala všetka sila. Nenávidela som sa predovšetkým za to, že som si nevážila svoju povinnosť, ale darmo, už bolo neskoro.

Po prepustení som upadla do stavu hlbokého zúfalstva. Mala som pocit, že ma všetci prekukli a odvrhnú ma ako zlý príklad a Boh ma bude tiež nenávidieť. Slová, ktoré vedúca povedala, keď sa mnou zaoberala, ma skutočne zaboleli. Cítila som sa byť odhalená a odvrhnutá. Boli to naozaj bolestivé dni. Potom som si jedného dňa prečítala úryvok Božích slov, ktorý ma naozaj zasiahol. Božie slová znejú: „Ak si verný Bohu a úprimne si plníš svoje povinnosti, mohol by si byť aj tak negatívny a slabý, keď podstupuješ orezávanie? Čo teda treba urobiť, ak si skutočne negatívny a slabý? (Mali by sme sa modliť k Bohu a spoliehať sa na Neho, pokúsiť sa premýšľať o tom, čo Boh žiada, zamyslieť sa nad tým, čo nám chýba a akých chýb sme sa dopustili; v oblastiach, v ktorých sme upadli, by sme sa mali opäť vyšplhať nahor). Tak je to. Negatívnosť a slabosť nie sú veľké problémy. Boh ich neodsudzuje. Pokiaľ sa niekto dokáže vyšplhať späť tam, odkiaľ spadol, poučiť sa z toho a normálne si plniť svoju povinnosť, to je všetko, čo treba urobiť. Nikto ti to nebude mať za zlé, takže nebuď ustavične negatívny. Ak sa svojej povinnosti zbavíš a utečieš od nej, úplne sa zničíš. Každý je občas negatívny a slabý – stačí hľadať pravdu a negatívnosť i slabosť sa poľahky vytratia. Stav niektorých ľudí sa úplne zmení už len tým, že si prečítajú kapitolu Božích slov alebo zaspievajú niekoľko chválospevov; v modlitbe k Bohu môžu otvoriť srdce a môžu Ho chváliť. Nevyrieši sa potom ich problém? Podstupovať orezávanie je v skutočnosti rozhodne dobrá vec. Aj keď sú slová, ktoré ťa orezávajú, trochu ostré, trochu uštipačné, je to preto, lebo si konal celkom nerozumne a porušil si princípy bez toho, aby si si to uvedomil – ako by si sa za takýchto okolností mohol vyhnúť orezávaniu? Takéto orezávanie ti má vlastne pomôcť, je to láska k tebe. Mal by si to pochopiť a nesťažovať sa. Ak teda orezávanie vyvoláva negatívnosť a sťažnosti, ide o hlúposť a nevedomosť, takto sa správa nerozumný človek.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Pri čítaní Božích slov mi po tvári stekali slzy. Vedúca mala pravdu vo všetkom, čo povedala, keď sa mnou zaoberala. Kritizovala ma tak tvrdo preto, lebo som si o to svojím konaním vyslovene koledovala. No nemohla som sa len tak odpísať. Musela som sa naozaj zamyslieť nad tým, prečo som zlyhala, zmeniť sa a kajať. To bol správny prístup. Tak som sa pomodlila, prosiac Boha, aby ma pri myšlienkach na moje zlyhanie viedol.

Jedného dňa som počula niekoľko Božích slov, ktoré odhaľovali a rozoberali falošných vedúcich, ktoré mi pomohli trochu pochopiť samu seba. Božie slová znejú: „Falošní vodcovia nevykonávajú skutočnú prácu, ale vedia, ako sa správať ako funkcionári. Čo urobia ako prvé, keď sa stanú vodcami? Ide im o to, aby si kúpili priazeň ľudí, a zvolia si prístup ‚Nová metla dobre metie‘: Najprv urobia niekoľko vecí, aby si získali priazeň ľudí, a vybavia pár záležitostí, ktoré ľuďom zlepšia každodenný život. Najprv sa na ľudí snažia urobiť dobrý dojem a ukázať všetkým, že ako vodcovia rozumejú ich potrebám, aby ich každý chválil a hovoril: ‚Tento vodca sa k nám správa ako rodič!‘ Až potom sa oficiálne ujmú vedenia. Cítia, že majú podporu ľudí a ich pozícia je zabezpečená, a vtedy si začnú užívať výhody postavenia, akoby im to právom patrilo. Ich heslá sú ‚Život je len o tom, aby sa človek dobre najedol a pekne obliekol‘, ‚Život je krátky, tak si ho užívaj, kým môžeš‘ a ‚Dnešné víno vypi dnes a o zajtrajšok sa staraj až zajtra‘. Užívajú si každý deň tak, ako prichádza, zabávajú sa, kým môžu, neuvažujú nad budúcnosťou, a už vôbec neuvažujú nad tým, aké zodpovednosti by mal vodca plniť a aké povinnosti by mali konať. Kážu pár slov a učení a rutinne len naoko robia niekoľko úloh – nevykonávajú žiadnu skutočnú prácu. Neodkrývajú skutočné problémy v cirkvi a neriešia ich úplne, tak aký zmysel má, že robia takéto povrchné úlohy? Nie je to klamlivé? Možno zveriť dôležité úlohy takémuto falošnému vodcovi? Sú v súlade s princípmi a podmienkami Božieho domu na výber vodcov a pracovníkov? (Nie.) Títo ľudia nemajú žiadne svedomie ani rozum, chýba im akýkoľvek zmysel pre zodpovednosť, a napriek tomu chcú v cirkvi zastávať nejakú mocenskú pozíciu a byť vodcami – prečo sú takí nehanební? Ak sú niektorí ľudia, ktorí majú zmysel pre zodpovednosť, slabej kvality, nemôžu byť vodcami – a to nehovorím o zbytočných ľuďoch, ktorí nemajú vôbec žiadny zmysel pre zodpovednosť; títo ľudia sú na rolu vodcu spôsobilí ešte menej. Akí leniví sú títo nenásytní a záhaľčiví falošní vodcovia? Aj keď odhalia nejaký problém a uvedomujú si, že ide o problém, neberú ho vážne a nevenujú mu pozornosť. Sú takí nezodpovední! Aj keď sú dobrými rečníkmi a zdá sa, že majú trochu kvality, nedokážu vyriešiť rôzne problémy v práci cirkvi, čo vedie k tomu, že práca uviazne na mŕtvom bode; problémy sa neustále hromadia, ale títo vodcovia sa nimi nezaoberajú a trvajú na tom, že budú rutinne vykonávať niekoľko povrchných úloh. A aký je konečný výsledok? Nerobia v práci cirkvi neporiadok? Nespackajú ju? Vari v cirkvi nespôsobujú chaos a nejednotu? To je nevyhnutný výsledok.“ (Slovo, zv. V: Zodpovednosti vodcov a pracovníkov. Zodpovednosti vodcov a pracovníkov (8)) „Žiadni falošní vodcovia nikdy nevykonávajú skutočnú prácu. Svoju vodcovskú úlohu považujú za nejakú mocenskú pozíciu, užívajú si výhody postavenia a vnímajú povinnosť a prácu, ktorú by mali ako vodcovia konať, ako príťaž a otravu. V srdciach naplno odolávajú práci cirkvi: keď sa od nich žiada, aby dohliadali na prácu a zisťovali, aké problémy si vyžadujú sledovanie a riešenie, sú plní neochoty. Toto je práca, ktorú majú vodcovia a pracovníci robiť, je to ich práca. Ak to nerobíš a nechceš to robiť, prečo stále chceš byť vodcom alebo pracovníkom? Konáš svoju povinnosť, aby si bral ohľad na Božie úmysly, alebo aby si bol funkcionárom a užíval si výhody postavenia? Ak si sa stal vodcom len preto, aby si mohol mať nejakú funkcionársku pozíciu, nie je to trochu nehanebné? Ľudia tohto druhu majú ten najnižší charakter, nemajú žiadnu dôstojnosť a sú nehanební.“ (Slovo, zv. V: Zodpovednosti vodcov a pracovníkov. Zodpovednosti vodcov a pracovníkov (8)) Pri čítaní týchto Božích slov som sa cítila naozaj zahanbene. Bola som presne ten typ lenivej vedúcej. Od začiatku som mala pocit, že vedúca nielen hovorí s autoritou, ale získava aj úctu ostatných, preto som kvôli tomuto postaveniu tvrdo pracovala a trpela. Vo všetkých som vzbudila falošný dojem a mysleli si, že dokážem prebrať veľkú zodpovednosť. Keď som sa dostala do tejto pozície a ostatní mi dôverovali, ukázala som svoju pravú tvár. Užívala som si pocit nadradenosti, ktorý mi prinieslo moje postavenie, ale keď som videla všetku tú prácu a ťažkosti, nechcela som sa nimi zaoberať. Pripadalo mi to náročné, tak som premýšľala o tom, ako si prácu uľahčiť a mať menej starostí. Neznášala som, aká psychicky únavná bola kontrola videí, takže som len náhodne dávala nespoľahlivé návrhy a nechávala iných robiť opakované úpravy, čím som ich zbytočne zamestnávala. Keď sa objavili problémy s videom, ktoré som mala na starosti, nelámala som si hlavu nad ich riešením, ale využívala som svoje postavenie a vždy to zariadila tak, aby sa o ne postarali iní a ja sa nimi nemusela podrobne zaoberať. To spôsobilo, že problémy sa nevyriešili a naša práca nenapredovala. Našla som si rôzne výhovorky, aby som sa vyhla skupinovému školeniu a odkladala ho vždy, keď to šlo. Takisto som otáľala pri plánovaní naliehavej práce a neustále som sa sťažovala, čím som obmedzovala svoju partnerku. Postupovali sme pomaly, lebo som nedokázala pohotovo reagovať na množstvo práce… Keď som sa spätne zamyslela nad všetkým, čo som urobila, mala som chuť sa vyfackať. Keď som získala isté postavenie, túžila som len po pohodlí a bola som zákerná a úskočná. Svoju prácu som vnímala ako hru a nemala som ani štipku zodpovednosti. Problémy som neriešila hneď a keď som videla, že práca cirkvi trpí, bolo mi to jedno. Ako sa moje konanie líšilo od konania predstaviteľov Komunistickej strany? Aj oni používajú rôzne taktiky, aby získali postavenie, a neriešia problémy obyčajných ľudí. Chcú len jesť a piť a využívať svoju moc na osobný prospech. Je to zlé a nehanebné. Ja som bola taká istá. Cirkev mi pridelila dôležitú prácu, ale ja som sa starala len o telesné pohodlie a pokoj. Chýbala mi ľudská prirodzenosť, nerobila som žiadnu skutočnú prácu. Zanedbala som svoju povinnosť a veľmi som oneskorila prácu Cirkvi. Bola som sebecká a podlá a úplne mi chýbala ľudská prirodzenosť. Potom som si jasne uvedomila, aká som bola lenivá, sebecká a nehanebná. Na túto pozíciu som sa dostala podvodom, ale nevykonávala som žiadnu praktickú prácu. Mala som zlú povahu a nezaslúžila som si dôveru. Skutočne som nemala zmysel pre morálku. Pri pomyslení na to som cítila bodavú bolesť v srdci. Modlila som sa: „Bože, tak veľmi mi chýba ľudská prirodzenosť. Prijala som túto povinnosť, ale nevykonávala som riadne svoju prácu, čo brzdilo prácu cirkvi. Bože, moje prepustenie bola Tvoja spravodlivosť. Chcem robiť pokánie a zmeniť sa. Prosím, veď ma, aby som spoznala samu seba.“

Pri svojom uvažovaní som si spomenula, ako o tom so mnou mnohí hovorili v duchovnom spoločenstve a dokonca ma varovali a zaoberali sa mnou, ale ja som si to nevzala k srdcu. Mala som pocit, že lenivosť a staranie sa o telesné pohodlie nebol až taký veľký problém, že nikoho nezraňujem ani neobmedzujem. Keďže som mala potrebnú kvalitu a prácu som poznala, myslela som si, že cirkev ma pre moju lenivosť neprepustí. Neuvedomila som si, že to boli len moje vlastné predstavy a domnienky, kým som si neprečítala Božie slová. Božie slová znejú: „Kto má vážny problém: leniví ľudia, alebo ľudia slabej kvality? (Leniví ľudia.) Prečo majú leniví ľudia vážny problém? (Ľudia slabej kvality nemôžu byť vodcami ani pracovníkmi, ale môžu byť do určitej miery efektívni, keď konajú povinnosť, ktorá je v rámci ich schopností. Ľudia, ktorí sú leniví, však nedokážu urobiť nič; aj keď majú kvalitu, nemá to žiaden účinok.) Leniví ľudia nedokážu urobiť nič. Aby sme to zhrnuli do dvoch slov, sú to zbytoční ľudia; majú postihnutie druhého stupňa. Bez ohľadu na to, aká dobrá je kvalita lenivých ľudí, je len na ozdobu; hoci majú dobrú kvalitu, je to nanič. Sú príliš leniví – vedia, čo majú robiť, ale nerobia to, a hoci vedia, že niečo je problém, nehľadajú pravdu, aby ho vyriešili, a hoci vedia, aké útrapy by mali znášať, aby bola práca účinná, nie sú ochotní znášať tieto útrapy, ktoré stoja za to –, takže nedokážu získať žiadne pravdy a nedokážu vykonávať žiadnu skutočnú prácu. Nechcú znášať útrapy, ktoré by ľudia mali znášať; vedia sa len oddávať pohodliu, vychutnávať si chvíle radosti a voľna a užívať si slobodný a uvoľnený život. Nie sú zbytoční? Ľudia, ktorí nedokážu znášať útrapy, si nezaslúžia žiť. Tí, ktorí chcú neustále žiť život príživníkov, sú ľudia bez svedomia a rozumu; sú to zvery a takíto ľudia nie sú vhodní ani na vykonávanie práce. Keďže nedokážu znášať útrapy, aj keď vykonávajú prácu, nie sú schopní robiť ju dobre, a ak chcú získať pravdu, nádej, že sa im to podarí, je ešte menšia. Niekto, kto nedokáže trpieť a nemiluje pravdu, je zbytočný človek; nie je spôsobilý ani na vykonávanie práce. Je to zver bez štipky ľudskej prirodzenosti. Takíto ľudia musia byť vyradení; len to je v súlade s Božími úmyslami.“ (Slovo, zv. V: Zodpovednosti vodcov a pracovníkov. Zodpovednosti vodcov a pracovníkov (8)) „To, ako by si mal zaobchádzať s Božím poverením, je mimoriadne dôležité. Je to veľmi vážna záležitosť. Ak nedokážeš splniť to, čo ti Boh zveril, potom nie si hoden, aby si žil v Jeho prítomnosti, a mal by si prijať svoj trest. Je úplne prirodzené a odôvodnené, že ľudia plnia poverenia, ktoré im Boh zverí. Je to najvyššia zodpovednosť človeka a je to rovnako dôležité ako samotný jeho život. Ak berieš Božie poverenia na ľahkú váhu, je to najvážnejšia zrada Boha. V tomto si úbohejší ako Judáš a mal by si byť prekliaty.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Ako spoznať prirodzenosť človeka) Ale po prečítaní Božích slov som si uvedomila, že hoci to nevyzeralo, že by som niekomu ublížila, brala som svoju povinnosť na ľahkú váhu a brzdila som prácu Cirkvi. To bola vážna zrada Boha, ešte ohavnejšia ako tá Judášova. Až ma striaslo, keď som si spomenula na všetko, čo som v rámci svojej povinnosti urobila. Mnohokrát som ignorovala duchovné spoločenstvo iných a domnievala sa, že ulievaťsa nie je až také zlé, dokonca som si mylne myslela, že keďže som sa v práci vyznala a mala som kvalitu, cirkev ma neprepustí len pre lenivosť. Bola som taká apatická a neústupná, že to bolo úbohé a smiešne zároveň, a nebola som schopná pochopiť, aké je to nebezpečné. Boh jasne povedal, že nenávidí ľudí, ktorí majú kvalitu, ale sú leniví a úskoční, že sú opovrhnutiahodní a majú chabú ľudskú prirodzenosť a nie sú hodní Jeho dôvery. Ľudia, ktorí majú nižšiu kvalitu, ale sú ochotní trpieť, sú lepší ako oni. Sú úprimní vo svojej povinnosti. Vkladajú do nej srdce a sú zodpovední. No ja som cítila, že naozaj nie som zlá, pretože sa mi zdalo, že mám kvalitu, pričom som nedokázala urobiť ani najzákladnejšie veci, ktoré by mala stvorená bytosť pri svojich povinnostiach robiť. Čo je to za ľudskú prirodzenosť a kvalitu? V tej chvíli som skutočne uvidela pravdu o sebe samej a pochopila som, prečo vedúca povedala, že nestojím za to, aby ma kultivovali, a že ma odvrhnú, ak sa nebudem kajať a nezmením sa. S takouto ľudskou prirodzenosťou, lenivosťou, falošnosťou a nezodpovednosťou voči svojim povinnostiam som nebola hodná dôvery a mala som byť prepustená a odvrhnutá. Keď som si spomenula na všetok ten premárnený čas, cítila som sa voči Bohu zadĺžená. Odvtedy som sa chcela len poriadne usilovať o pravdu, plniť si svoju povinnosť, aby som uspokojila Boha a splatila Jeho lásku.

Neskôr som dostala za úlohu prácu s textom. Práce bolo veľa a každý deň bol nabitý, takže som sa neustále snažila, aby som si dobre plnila svoju povinnosť a nepodľahla opäť telu. Dokázala som vziať na plecia bremeno svojej povinnosti. Po čase som mala pocit, že som sa trochu zmenila. Ale keď sa naša pracovná záťaž zvýšila a objavili sa nejaké ťažkosti, moja prirodzenosť sa opäť začala prejavovať. Prišlo mi to psychicky únavné, takže som zložitejšie problémy prenechávala iným. Sestra mi vravievala, že sa ulievam, a upozorňovala ma, aby som brala povinnosť vážnejšie. Hovorila som si, že to urobím, a niekoľko dní sa mi to darilo, ale potom ma znepokojilo, keď sa objavilo niečo zložité, a prišlo mi, že problémov bolo príliš veľa, a boli príliš únavné na to, aby som ich zvládla, tak som ich nechala tak. Takto plynul deň za dňom. Dve sestry z nášho tímu preložili, lebo nedosahovali dobré výsledky, a ja som zrazu mala zlovestný pocit. V plnení povinnosti som na tom nebola lepšie ako ony a všimla som si, že všetci ostatní robia väčší pokrok ako ja. Stala som sa najhoršou v tíme. Hoci som si stále plnila svoju povinnosť, cítila som sa naozaj nepríjemne a obávala som sa, že ma preložia ako ďalšiu. Neskôr som sa o svojom stave rozprávala so sestrou a ona mi povedala, že nejde o to, že nemám kvalitu, ale že som príliš nedbalá. Svoju povinnosť som vykonávala už nejaký čas, ale stále som robila základné chyby, čo znamenalo, že problém bol v mojom prístupe. Jej slová vo mne vzbudili isté pocity. Myslela som si, že som už odhodlaná vykonávať svoju povinnosť dobre, tak prečo som k nej naďalej pristupovala takto? Predstúpila som pred Boha a modlila som sa.

Jedného dňa som si prečítala úryvok z Božích slov, ktoré mi tento môj problém objasnili. Božie slová znejú: „Bez ohľadu na to, akú prácu niektorí ľudia robia alebo akú povinnosť vykonávajú, v tom nie sú dobrí, je to na nich priveľa, nevedia plniť žiadne záväzky ani zodpovednosti, ktoré by si ľudia mali plniť. Nie sú odpadom? Sú ešte stále hodní toho, aby boli nazývaní ľuďmi? Je s výnimkou prostoduchých a duševne či telesne postihnutých ľudí nažive niekto, kto by si nemal konať svoje povinnosti a plniť svoje zodpovednosti? Takýto človek je však neustále úskočný, ulieva sa a nechce si plniť svoje zodpovednosti, z čoho vyplýva, že sa nechce správať ako poriadny človek. Boh mu dal možnosť byť ľudskou bytosťou a dal mu kvalitu a dary, no on ich nedokáže využiť pri plnení svojej povinnosti. Nerobí nič, ale chce si užívať na každom kroku. Je taký človek hodný toho, aby sa nazýval ľudskou bytosťou? Bez ohľadu na to, aká práca mu je zverená – či je dôležitá, alebo obyčajná, ťažká, alebo jednoduchá –, vždy je povrchný, lenivý a úlisný. Keď sa vyskytnú problémy, snaží sa zodpovednosť za ne preniesť na iných ľudí; nepreberá žiadnu zodpovednosť a naďalej chce žiť ako parazit. Nie je zbytočným odpadom? Kto v spoločnosti nemusí byť odkázaný na seba, aby sa uživil? Keď človek dospeje, musí sa o seba postarať sám. Jeho rodičia si svoju zodpovednosť splnili. Aj keby ho rodičia boli ochotní podporovať, bolo by mu to nepríjemné. Mal by vedieť uznať, že jeho rodičia si svoje poslanie vychovať deti splnili a že je dospelý a zdatný, takže by mal byť schopný žiť nezávisle. Nemal by mať dospelý človek aspoň toľko rozumu? Ak má niekto naozaj rozum, nemohol by sa naďalej priživovať na svojich rodičoch; bál by sa výsmechu ostatných a zahanbenia. Má teda niekto, kto miluje pohodu a nenávidí prácu, rozum? (Nie.) Vždy chce niečo zadarmo, nikdy si nechce splniť žiadnu zodpovednosť, želá si, aby mu do úst padali pečené holuby, chce tri riadne jedlá denne, a chce, aby ho niekto obsluhoval a on si mohol užívať jedlo a nápoje bez toho, aby čo i len pohol prstom. Nie je to zmýšľanie parazita? A majú ľudia, ktorí sú parazitmi, svedomie a rozum? Majú dôstojnosť a integritu? Rozhodne nie. Sú to všetko príživníci a naničhodníci, zvery bez svedomia a rozumu. Ani jeden z nich nie je spôsobilý na to, aby zostal v Božom dome.“ (Slovo, zv. V: Zodpovednosti vodcov a pracovníkov. Zodpovednosti vodcov a pracovníkov (8)) Z Božích slov som zistila, že ľudia so svedomím a rozumom dávajú do svojej povinnosti všetko, pre plnenie povinnosti robia všemožné a sú zodpovední. Zatiaľ čo naničhodníci, ktorým chýba normálna ľudská prirodzenosť, nie sú ochotní trpieť či cítiť sa nepohodlne, a tak sa len zašívajú a žijú život s odretými ušami bez toho, aby mysleli na svoju zodpovednosť alebo povinnosti. Dokonca i vtedy, keď im Boh dá kvalitu a dary a šancu plniť si povinnosť, keďže sa nič neučia a chcú si len užívať telesné pohodlie a necítia žiadnu zodpovednosť, nakoniec nebudú schopní nič urobiť a stanú sa zbytočnými. Mala som pocit, že som presne taká, ako Boh opisuje týchto bezcenných ľudí. Po mojom prepustení mi Cirkev zverila prácu s textom, čo mi dávalo šancu na pokánie, ale nevedela som si to vážiť a namiesto toho som si zachovala ten istý darebácky postoj k svojej povinnosti. Dobre som si uvedomovala, že v riešení problémov som bola nedbalá, ale nechcela som sa zlepšiť ani venovať viac duševnej energie či času na premýšľanie. Výsledkom bolo, že som v plnení svojej povinnosti nerobila žiadne pokroky. Aj mňa to veľmi trápilo. Prečo som ustupovala pred problémami a skrývala sa pred ťažkosťami?

Raz som si v rámci duchovnej pobožnosti prečítala Božie slová, ktoré mi umožnili trochu pochopiť koreň tohto problému. Božie slová znejú: „Dnes neveríš slovám, ktoré hovorím, a nevenuješ im pozornosť. Keď však príde deň, keď sa toto dielo rozšíri, a ty uvidíš jeho celistvosť, budeš ľutovať a vtedy zostaneš ohromený. Existujú požehnania, ty sa z nich však nevieš tešiť, a existuje pravda, ty sa však o ňu neusiluješ. Neprivolávaš na seba problémy? Hoci sa ďalší krok Božieho diela ešte len začne, dnes nie je na požiadavkách, ktoré sa na teba kladú, a na tom, čo máš žiť, nič dodatočné. Je toľko diela a toľko právd; nie sú hodné toho, aby si ich poznal? Nedokážu napomínanie a súd prebudiť tvojho ducha? Nedokážu napomínanie a súd spôsobiť, aby si sa začal nenávidieť? Si spokojný so životom pod vplyvom satana, v pokoji a radosti a s trochou telesného pohodlia? Nie si postavený najnižšie spomedzi všetkých ľudí? Nik nie je hlúpejší než tí, ktorí videli spásu, no neusilujú sa získať ju. Takíto ľudia sa oddávajú telu a tešia sa zo satana. Dúfaš, že tvoja viera v Boha nebude zahŕňať žiadne ťažkosti, súženia a ani to najmenšie utrpenie. Vždy sa usiluješ o tie veci, ktoré sú bezcenné, a nepripisuješ žiadnu hodnotu životu. Namiesto toho staviaš svoje vlastné prehnané myšlienky pred pravdu. Si taký bezcenný! Žiješ ako prasa – aký je rozdiel medzi tebou a prasatami či psami? Nie sú všetci, ktorí sa neusilujú o pravdu a namiesto toho milujú telo, iba beštie? Nie sú všetci tí mŕtvi bez ducha iba chodiacimi mŕtvolami? Koľko slov bolo medzi vami vyslovených? Vykonalo sa medzi vami len malé dielo? Koľko som vám toho poskytol? Tak prečo si to nezískal? Na čo sa chceš sťažovať? Nie je to tak, že si nič nezískal, pretože si príliš zamilovaný do tela? A nie je to preto, lebo tvoje myšlienky sú príliš prehnané? Nie je to preto, lebo si príliš hlúpy? Ak nie si schopný získať tieto požehnania, môžeš viniť Boha za to, že ťa nespasil? … Zbabelec ako ty, ktorý sa vždy usiluje o telo – máš srdce, máš dušu? Nie si zviera? Dávam ti pravú cestu a nič za to nepýtam, ty sa však neusiluješ. Patríš medzi tých, čo veria v Boha? Dávam ti skutočný ľudský život, no ty sa oň neusiluješ. Nelíšiš sa od prasaťa alebo psa? Prasatá sa neusilujú o život človeka, neusilujú sa o očistenie a nechápu, čo je život. Každý deň, keď sa nažerú, jednoducho spia. Udelil som ti pravú cestu, ty si ju však nezískal, naďalej máš prázdne ruky. Si ochotný pokračovať v tomto živote, v živote prasaťa? Aký má význam, aby takíto ľudia žili? Tvoj život je opovrhnutiahodný a nehanebný, žiješ v špine a nemravnosti a neusiluješ sa o žiadne ciele. Nie je tvoj život najhanebnejší zo všetkých? Máš tú drzosť čeliť Bohu? Ak budeš mať naďalej takéto skúsenosti, nie je pravda, že nič nezískaš? Dostal si pravú cestu, no to, či ju nakoniec získaš, alebo nie, závisí od tvojho osobného úsilia.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Skúsenosti Petra: Jeho poznanie o napomínaní a súde) Túto pasáž som si čítala dookola. Zakaždým, keď som čítala slová „zvery“, „prasaťa alebo psa“ a najmä „nehanebný“, bolo to, akoby som dostala facku. Pýtala som sa samej seba: „Prečo vlastne verím v Boha? Je to len preto, aby som si užívala pohodlie? Prečo mám v živote také nízke ciele, aj keď som si prečítala toľko Božieho slova?“ Mala som pocit, že som naozaj hlboko skazená satanom. Žila som podľa satanských filozofií ako „Život je len o jedle a oblečení“, „Využite deň pre potešenie, lebo život je krátky“ a „Dnes si vypite víno a zajtrajškom sa zaoberajte až zajtra“. Fyzické pohodlie a pôžitky boli mojím hlavným životným cieľom. Spomenula som si, ako sa spolužiaci pred prijímačkami na strednú školu učili ako blázni, ale pre mňa to bolo príliš stresujúce, a tak som si chodila oddýchnuť na ihrisko. Cítila som, že by som si mala v živote dopriať len to dobré a užívať si každú chvíľu bez ohľadu na to, čo prinesie zajtrajšok. Spolužiaci hovorievali, že som bezstarostná, a mne tento spôsob života vyhovoval. Každý deň som bola šťastná, bez stresu a starostí. Bol to život, po akom som túžila. Tento pohľad som nezmenila ani po získaní viery a prevzatí povinnosti. Keď sa vyskytlo niečo zložité alebo ťažké, chcela som sa tomu vyhnúť a nebola som ochotná cítiť trochu fyzického nepohodlia či tlaku. Rada som sa bezstarostne ponevierala a nemala nič na práci. Ale čo som vlastne získala takýmto životom? V plnení povinnosti som nedosiahla pokrok a premárnila som svoj charakter a dôstojnosť, lebo som bola nezodpovedná a brzdila som prácu Cirkvi. Boh bol znechutený a bratia a sestry boli nahnevaní. Tieto satanské pohľady na prežívanie spôsobujú toľko škody. Keď som takto žila, bola som bez akejkoľvek integrity a dôstojnosti, ako zviera, úplne nečinná a bez akýchkoľvek životných cieľov. Bolo to odporné! Keď som sa narazila na ťažkosti, v skutočnosti išlo o Božiu vôľu, aby som túto situáciu využila a hľadala pravdu a dospela k pochopeniu a získaniu pravdy. Ale ja som si to nevážila a zahodila som mnoho príležitostí na získanie pravdy. Biblia hovorí: „Hlupákov privedie bohatstvo do záhuby.“ (Prís 1, 32) Je to naozaj pravda. Píše sa to aj v Božích slovách: „Ľudské telo je ako had: jeho jadrom je škodiť životu človeka. A keď tvoje telo v plnej miere dosiahne, čo chce, tvoj život je stratený.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Len milovať Boha znamená skutočne veriť v Boha) Premýšľala som o tom, ako ľahkovážne som k svojej povinnosti pristupovala. Premárnenie toľkých vzácnych chvíľ ma veľmi rozrušilo a nedokázala som prestať plakať. Mala som pocit, že Bohu veľa dlžím. Cítila som výčitky svedomia a ľutovala som, že som vykonala toľko zla. Tieto moje činy predstavujú škvrny na minulosti mojej viery v Boha, ktoré sa nikdy nebudú dať zmyť a vždy ich budem ľutovať! Z hĺbky srdca som sama sebou pohŕdala. V slzách som sa modlila: „Bože, sklamala som Ťa. Roky som bola veriacou bez toho, aby som sa usilovala o pravdu, išlo mi len o pominuteľné pohodlie tela. Som taká skazená! Bože, konečne vidím podstatu tela a hoci možno nikdy nebudem schopná odčiniť svoje priestupky, chcem sa kajať, usilovať sa o pravdu a začať odznova.“

Jedna sestra mi neskôr poslala úryvok Božích slov, v ktorom som našla cestu praktizovania a vstupu. Božie slová znejú: „Ľudia majú možnosť voľby vďaka tomu, že dokážu myslieť. Ak sa im niečo stane a rozhodnú sa nesprávne, mali by sa obrátiť a rozhodnúť sa správne; rozhodne nesmú lipnúť na svojich chybách. Takíto ľudia sú chytrí. Ak však vedia, že sa rozhodli nesprávne, a neobrátia sa, potom nemilujú pravdu, a takíto ľudia Boha skutočne nechcú. Napríklad, keď máš chuť robiť veci povrchne, byť úskočný, ulievať sa a pri konaní svojej povinnosti sa snažíš vyhnúť Božiemu podrobnému skúmaniu, mal by si sa poponáhľať, prísť pred Boha, modliť sa a uvažovať o tom, či je správne takto konať. Potom sa zamysli: ‚Aký je môj cieľ viery v Boha? Moja povrchnosť možno oklame ľudí, ale oklame Boha? Navyše, moja viera v Boha a konanie mojej povinnosti nie sú na to, aby som bol úskočný a ulieval sa, ale aby som mohol dosiahnuť spásu. Takéto konanie ukazuje, že nemám normálnu ľudskú prirodzenosť, a nie je to niečo, v čom má Boh zaľúbenie. Tak to nepôjde. Iné by bolo, keby som bol úskočný, ulieval sa a konal podľa vlastnej vôle vo svete, ale teraz som v Božom dome, som pod Božou zvrchovanosťou, pod podrobným skúmaním Božími očami, a som človek, takže musím konať podľa svojho svedomia a Božích slov a nemôžem konať podľa vlastnej vôle, byť povrchný alebo úskočný a ulievať sa. Ako by som teda mal konať, aby som nebol úskočný a neulieval sa, aby som nebol povrchný? Musím vynaložiť určité úsilie. Práve teraz sa mi zdalo, že je príliš namáhavé takto konať, a tak som sa chcel vyhnúť ťažkostiam, ale teraz rozumiem: možno je to namáhavejšie, ale prináša to výsledky, takže by som to mal robiť takto.‘ Keď to robíš a stále nie si ochotný znášať ťažkosti, v takých chvíľach sa musíš modliť k Bohu: ‚Drahý Bože! Som lenivý, vyhýbavý človek. Prosím, disciplinuj ma a karhaj ma, aby som si uvedomoval svedomie a mal pocit hanby. Nechcem byť povrchný. Prosím, veď ma a osvieť ma, aby som videl svoju vzdorovitosť a svoju ohavnosť.‘ Keď sa takto modlíš, uvažuješ o sebe a snažíš sa takto spoznať sám seba, vyvolá to v tebe pocit hlbokej ľútosti; budeš schopný nenávidieť svoju ohavnosť a tvoj nesprávny stav sa začne meniť. Budeš schopný uvažovať: ‚Prečo som nedbanlivý a povrchný? Prečo sa stále snažím ulievať? Takéto konanie nemá v sebe kúska svedomia či rozumu – som ešte stále niekto, kto verí v Boha? Prečo neberiem veci vážne? Nepotrebujem len vynaložiť trochu viac času a úsilia? Nie je to žiadne veľké bremeno. Práve to by som mal robiť; ak nedokážem robiť ani to, možno ma vôbec nazývať človekom?‘ V dôsledku toho sa odhodláš a prisaháš: ‚Ó, Bože! Sklamal som Ťa, som naozaj príliš hlboko skazený, nemám svedomie ani rozum, nemám ľudskú prirodzenosť, chcem sa kajať. Prosím Ťa, aby si mi odpustil, určite sa zmením. Ak sa nebudem kajať, môžeš ma potrestať.‘ Následne dôjde k obratu v tvojom zmýšľaní a začneš sa meniť. Budeš si počínať a vykonávať svoje povinnosti svedomito, menej nedbanlivo a povrchne a budeš schopný trpieť a zaplatiť cenu. Pocítiš, že vykonávať takto svoju povinnosť je úžasné a v tvojom srdci zavládnu pokoj a radosť.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Vážiť si Božie slová je základom viery v Boha) Z Božích slov som si uvedomila, že našou najelementárnejšou ľudskou zodpovednosťou je venovať sa svojej povinnosti. Bez ohľadu na to, aká je ťažká, či je jednoduchá alebo zložitá, mali by sme si v plnej miere plniť svoje povinnosti a pristupovať k nim vážne. Mali by sme urobiť všetko, čo je v našich silách. To je správny postoj k povinnosti. Božie slová nám tiež ukazujú cestu praktizovania. Keď si uvedomíme, že sa začíname správať zákerne a úskočne, musíme prijať Boží starostlivý dohľad, modliť sa a vzdorovať telu. Pri uvažovaní nad Božími slovami som cítila Jeho pochopenie a súcit s ľuďmi. On jasne hovorí o týchto cestách praktizovania a vstupu, aby sme mohli žiť ľudskú podobu. Po pochopení Božej vôle a požiadavky som sa pomodlila a zámerne som vzdorovala svojmu telu.

Raz, keď som opäť narazila na pálčivý problém a mala som nutkanie ulievať sa a venovať sa mu len povrchne, pomodlila som sa: „Bože, pri plnení povinnosti začínam byť opäť úskočná, ale takto k tomu nechcem pristupovať. Prosím, veď ma, aby som vzdorovala svojmu telu, praktizovala pravdu a dobre si plnila svoju povinnosť.“ Po modlitbe mi napadlo, že hoci ostatní možno nevidia, že som zákerná a úskočná, Boh to vidí. Videl by, či praktizujem pravdu, alebo naďalej nasledujem telo. Potom som stíšila svoje srdce, aby som o tom pouvažovala, a bez toho, aby som si to uvedomovala, sa mi vyjasnili niektoré princípy. Problém sa vyriešil naozaj rýchlo. Po pár razoch praktizovania takéhoto prístupu som cítila v srdci pokoj a videla som, že je to skvelý spôsob, ako plniť svoju povinnosť. Takisto som prestala pociťovať paniku z toho, že ma preložia z mojej povinnosti.

Bohu vďaka! Možnosť trochu sa zmeniť bola pre mňa Božou spásou a ja som sa kúsok po kúsku prebúdzala vďaka súdu a obžive z Božích slov.