Keď som prvýkrát začínala s prácou vodkyne, pridelili ma k sestre Chen Xiao. Pri pohľade na Chen Xiao dobrú kvalitu a to, aká je v práci smelá a rozhodná, zatiaľ čo mne sotva rozumieť, mám podradnú povahu a o zručnostiach, ktoré sú potrebné v mojej práci, toho viem až trápne málo, som sa cítila menejcenná a ako vodkyňa aj nekompetentná. Po tom, čo som chvíľu pozorovala, ako Chen Xiao šikovne zdieľa duchovné spoločenstvo a zvláda všemožné problémy, zatiaľ čo ja len rozpačito sedím stranou, som si bola ešte istejšia, že na to nemám, a cítila som sa čoraz skormútenejšie. V tom stave som zotrvala niekoľko mesiacov. Neskôr som v službe cirkevnej vodkyne pokračovala, ibaže s novou spoločníčkou menom Li Xiu. Pri pohľade na to, aká je Li Xue pekná, kultivovaná, schopná a skúsená a ako celkovo pôsobí dojmom úspešnej profesionálky, zatiaľ čo môjmu prejavu chýba sebadôvera a mne zas akákoľvek rozhodnosť, som neraz bývala úzkostlivá a v okruhu ľudí, ktorých som nepoznala, alebo vo veľkých skupinách som sa uzatvárala do seba. Vodkyňu som nepripomínala ani len trochu a nemohla som si pomôcť, no cítila som sa skormútene. Li Xue po každom svojom návrate zo zhromaždenia otvorene rozoberala, ako sa bratov a sestier vypytovala na ich momentálny stav a v duchovnom spoločenstve používala Božie slová, aby vyriešila ich problémy, pričom zvykla spomenúť aj to, ako veľmi si ju bratia a sestry vážia. Keď o týchto veciach rozprávala, zakaždým žiarila radosťou. Všimla som si, že Li Xue pôsobí trochu samoľúbo, no napriek tomu som mala pocit, že ak prihliadnem na jej dobrú kvalitu a schopnosť pracovať a riešiť problémy, tak jej občasné zjavovanie skazenosti nie je až taký veľký problém. Myslela som, že sa jej nemôžem vyrovnať; že mi chýba jej rozhodnosť. Vždy, keď som potom narazila na problémy, tak som sa scvrkla a stiahla, pokladala som sa za neschopnú a neodvážila som sa ponúkať duchovné spoločenstvo. Môj stav sa postupne čoraz viac zhoršoval a vzrástlo vo mne ešte silnejšie presvedčenie, že mám chabú kvalitu, chýba mi pravda-realita a na funkciu vodkyne sa nehodím. Utápala som sa v tomto skormútenom citovom rozpoložení a svoju povinnosť som vykonávala iba povrchne. Keďže sa mi ustavične nedarilo hľadať pravdu a nevedela som sa vymaniť z negativity, do ktorej som upadla, netrvalo dlho a zbavili ma funkcie. O rok neskôr si ma bratia a sestry opäť zvolili, aby som slúžila ako vodkyňa. Pridelili ma k sestre Wu Fan a ja som si zakrátko všimla, že má dobrú kvalitu aj schopnosť pracovať a že sa takmer vždy, keď spolu pracujeme, ujíma vedúcej úlohy. Najmä raz, keď sme spoločne organizovali zhromaždenie, sa väčšiny rozprávania v duchovnom spoločenstve zhostila ona, k čomu sa bratia a sestry nadšene pridávali s vlastnými duchovnými spoločenstvami. A ja? Hoci som v duchovnom spoločenstve chcela hovoriť tiež, obávala som sa, že v tom nebudem efektívna, a tak som nakoniec mlčala, aby som sa nezosmiešnila. Po zhromaždení som sa cítila dosť skormútene a myslela som, že na prácu vodkyne ešte stále nemám. Už som ňou viac nechcela byť a chcela som byť ako robotník a konať len nejakú povinnosť v oblasti všeobecných záležitostí.

Jedného dňa som o svojom stave povedala niekoľkým sestrám. Jedna z nich mi pripomenula, že ak svoj stav rýchlo nevyriešim, ocitnem sa v dosť veľkom nebezpečí a že naozaj potrebujem stráviť istý čas uvažovaním. Až vtedy som získala isté povedomie o sebe samej: „Prečo som taká skormútená? Prečo mi chýba čo i len štipka odhodlania snažiť sa zlepšovať?“ V nasledujúcich dňoch som sa neprestajne modlila k Bohu a úpenlivo Ho prosila o Jeho vedenie, nech porozumiem svojmu stavu a spamätám sa z vlastnej skormútenosti. Neskôr som narazila na tento úryvok z Božích slov: „Sú ľudia, ktorí ako deti vyzerali obyčajne, ťažko sa vyjadrovali a neboli veľmi bystrí, čo viedlo k tomu, že ich ostatní v ich rodinách a sociálnom prostredí hodnotili dosť nepriaznivo a hovorili veci ako: ‚To dieťa je nechápavé, pomalé a nešikovné v rozprávaní. Pozrite sa na deti iných ľudí, ktoré sú také výrečné, že si dokážu omotať ľudí okolo malíčka. Zatiaľ čo toto dieťa sa celý deň iba odúva. Nevie, čo povedať, keď sa stretne s ľuďmi, nevie sa vyjadriť ani obhájiť, keď urobí niečo nesprávne, a nedokáže ľudí pobaviť. To dieťa je idiot.‘ Vravia to rodičia, príbuzní i priatelia a vravia to aj ich učitelia. Takéto prostredie vyvíja na týchto jedincov určitý neviditeľný tlak. V dôsledku zažívania týchto prostredí sa u nich nevedome vyvinie určitý druh zmýšľania. Aký druh zmýšľania? Myslia si, že nevyzerajú dobre, nie sú veľmi sympatickí a že ostatní nikdy nie sú radi, keď ich vidia. Veria, že nie sú dobrí v učení, sú pomalí, a vždy sa hanbia otvoriť ústa a hovoriť pred ostatnými. Sú príliš zahanbení, aby poďakovali, keď im niekto niečo dá, a myslia si: ‚Prečo mám vždy taký zviazaný jazyk? Prečo sú ostatní takí výreční? Som jednoducho hlúpy!‘ Podvedome si myslia, že sú bezcenní, no aj tak nie sú ochotní pripustiť, že sú až takí bezcenní a takí hlúpi. V srdci sa vždy pýtajú sami seba: ‚Som naozaj taký hlúpy? Som naozaj taký nepríjemný?‘ Ich rodičia ich nemajú radi, rovnako ako ich súrodenci, učitelia a spolužiaci. A občas o nich ich rodinní príslušníci, príbuzní a priatelia hovoria: ‚Je malý, má malé oči a nos, a keď vyrastie, s takýmto výzorom nebude úspešný.‘ Keď sa teda pozrú do zrkadla, vidia, že ich oči sú skutočne malé. V tejto situácii sa odpor, nespokojnosť, neochota a neprijatie v hĺbke ich srdca postupne menia na prijatie a uznanie ich vlastných nedostatkov, chýb a problémov. Aj keď dokážu prijať túto realitu, v hĺbke ich srdca sa objavuje neodbytný pocit. Ako sa táto emócia nazýva? Je to menejcennosť. Ľudia, ktorí sa cítia menejcenní, nevedia, aké sú ich silné stránky. Myslia si len, že sú nesympatickí, vždy sa cítia hlúpo a nevedia, ako riešiť veci. Skrátka, majú pocit, že nič nedokážu, sú neatraktívni, nešikovní a majú pomalé reakcie. V porovnaní s ostatnými sú nevýrazní a v škole nedostávajú dobré známky. Keď vyrastú v takomto prostredí, táto mentalita menejcennosti ich postupne ovládne. Zmení sa na akúsi pretrvávajúcu emóciu, ktorá sa vám zamotá do srdca a naplní vám myseľ. Bez ohľadu na to, či ste už dospelí, či ste odišli do sveta, či ste ženatí alebo etablovaní vo svojej kariére, a bez ohľadu na vaše sociálne postavenie je nemožné zbaviť sa tohto pocitu menejcennosti, ktorý bol zasadený vo vašom prostredí, keď ste vyrastali. Dokonca aj potom, čo začnete veriť v Boha a vstúpite do cirkvi, si stále myslíte, že máte priemerný vzhľad, slabú intelektuálnu kvalitu, ste nevýreční a nedokážete nič urobiť. Myslíte si: ‚Budem robiť len to, čo môžem. Nemusím ašpirovať na to, aby som bol vodcom, nepotrebujem sa usilovať o hlboké pravdy, len sa uspokojím s tým, že budem ten najmenej významný a nechám ostatných, aby sa ku mne správali, ako chcú.‘ Keď sa objavia antikristi a falošní vodcovia, máte pocit, že nie ste schopní ich rozoznať ani odhaliť, že na to nie ste stvorení. Máte pocit, že pokiaľ vy sami nie ste falošným vodcom ani antikristom, tak to stačí, že pokiaľ nespôsobujete vyrušenia a narušenia, tak je to v poriadku, a že to stačí, pokiaľ dokážete stáť na svojom mieste. V hĺbke srdca cítite, že nie ste dosť dobrí a nie ste takí dobrí ako ostatní ľudia, že iní sú možno objektom spásy a vy ste nanajvýš vykonávateľom služby, a preto máte pocit, že nemáte na to, aby ste sa usilovali o pravdu. Bez ohľadu na to, koľko pravdy ste schopní pochopiť, stále máte pocit, že keď vidíte, ako vás Boh predurčil na to, aby ste mali takú kvalitu, akú máte, a vyzerali tak, ako vyzeráte, potom vás možno predurčil iba na to, aby ste boli vykonávateľom služby, a že nemáte nič spoločné s usilovaním sa o pravdu, s tým, aby ste sa stali vodcom, niekým na zodpovednom mieste, alebo aby ste boli spasení; namiesto toho ste ochotní byť tým najbezvýznamnejším človekom.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (1)) Premýšľanie o Božích slovách mi pomohlo pochopiť, že som spútaná pocitom menejcennosti. Odmalička som si vždy myslela, že vyzerám priemerne, neviem sa vyjadrovať a mám podradný charakter, často som sa cítila skľúčene a placho a trpela som vážnym komplexom menejcennosti. Rovnaký problém ma prenasledoval aj počas mojej svetskej kariéry. Moji kolegovia boli šikovní rečníci a zbehlí lichotníci, rázne riadili zamestnancov a niektorých z nich si dokonca vážili ich vlastní nadriadení. Naproti tomu mne bolo ledva rozumieť, nedokázala som si udržať dobré vzťahy s inými oddeleniami, v práci som nebola sebavedomá ani rozhodná, a keď sa na výrobnej linke objavili problémy, pri ktorých by ostatní využili svoje známosti a v snahe o riešenie volili tie správne slová, tak som sa jednoducho nedokázala prinútiť hovoriť, problém ostal nevyriešený a ja som sa zamkla na záchode a plakala. Keď som začala veriť, začala som závidieť bratom a sestrám, ktorí mali lepšie vzdelanie a dobrú kvalitu a v práci boli vytrvalí a nebojácni. Mala som pocit, že sa im skrátka nemôžem vyrovnať a začala som byť obmedzovaná. Neraz som preto bývala negatívna, uzavretá do seba a vyhýbavá a trpela som pocitom menejcennosti. Inak to nebolo ani počas mojej spolupráce s Chen Xiao a Li Xue – vzhľadom na ich dobrú kvalitu, kultivovanosť a práceschopnosť som sa v porovnaní s nimi cítila menejcenná. Dokonca mi ani nenapadlo, že môže ísť o problém, keď som pozorovala, ako Li Xue zveličuje svoje úspechy, a považovala som to za známku jej rozhodnosti v práci. Utápala som sa v tomto pocite menejcennosti a môj stav sa postupne zhoršoval. Nakoniec ma prepustili, pretože som svoju povinnosť nevykonávala dobre. Napriek tomu, že si ma bratia a sestry opäť zvolili, aby som slúžila ako vodkyňa, som sa v hĺbke duše stále cítila menejcenná a verila som, že mám chabú kvalitu a nie som v ničom dobrá a že mi je súdené byť robotníčkou a nedosiahnuť spásu. Uvedomila som si, že ma značne zväzujú a obmedzujú pocity menejcennosti. Spomenula som si na to, ako sa Boh vtelil a v snahe o spásu ľudstva znášal všemožné trápenia, ako vytrvalo vyjadroval pravdy a ako ľudstvo polieval a zaopatroval, aby ešte viac ľudí mohlo prijať Jeho vykupiteľskú milosť, dosiahnuť spásu a prežiť pohromy. Ak si túto príležitosť nechajú ujsť, nevyhnú sa prichádzajúcim pohromám a večnému trestu. Nerozumela som Božím úmyslom, prepadala som negativite a mylným záverom a už som sa zmierila s myšlienkou, že spásu nedosiahnem. Nechcela som sa už ani namáhať a usilovať sa o pravdu. Bola som veľmi vzdorovitá a moje konanie ranilo Boha. Keď som si to uvedomila, pocítila som voči Bohu vinu a dlh. Už som sa ďalej nemohla utápať v skľúčenosti, a tak som sa k Nemu pomodlila: „Ó, Bože! Som pripravená kajať sa pred Tebou. Vysloboď ma z tohto pocitu menejcennosti, prosím.“

Neskôr som narazila na tento úryvok z Božích slov: „Na záver by som vám chcel niečo povedať: Nedovoľte, aby vás nepatrný pocit alebo jednoduchá, bezvýznamná emócia zamotali do konca života tak, že to ovplyvní vaše dosiahnutie spásy a zničí vašu nádej na spásu, rozumiete? (Áno.) Táto vaša emócia je nielen negatívna, ale presnejšie povedané, je vlastne v rozpore s Bohom a pravdou. Možno si myslíte, že je to emócia v rámci normálnej ľudskej prirodzenosti, ale v Božích očiach to nie je len jednoduchá záležitosť emócií, ale metóda stavania sa proti Bohu. Je to metóda poznačená negatívnymi emóciami, ktorú ľudia používajú, aby odolávali Bohu, Božím slovám a pravde. Preto dúfam, že za predpokladu, že sa chcete usilovať o pravdu, dôkladne preskúmate sami seba, aby ste videli, či sa držíte týchto negatívnych emócií a tvrdohlavo, nerozumne odolávate Bohu a súťažíte s Ním. Ak ste skúmaním objavili odpoveď, ak ste dospeli k uvedomeniu a získali jasné pochopenie, potom vás žiadam, aby ste najprv upustili od týchto emócií. Nepestujte si ich a nedržte sa ich, pretože vás zničia, zničia váš konečný osud a zničia príležitosť a nádej, ktorú máte v usilovaní sa o pravdu a dosiahnutí spásy.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (1)) Ten úryvok na mňa hlboko zapôsobil. Kedysi som negatívne emócie nepovažovala za vážny problém. Vďaka čítaniu Božieho rozboru som si však uvedomila, že podstata žitia v stave plnom negatívnych emócií odporuje Bohu a pravde. Keby som tento problém nevyriešila, prišla by som o všetky šance dosiahnuť spásu. Spätne som uvažovala o rokoch sprevádzaných pocitom menejcennosti: len čo som natrafila na brata alebo sestru s väčším talentom, lepšou kvalitou a väčšou práceschopnosťou, ako mám ja, cítila som sa menejcenná, skĺzla som do skormútenosti, začala som odolávať, neuspokojila som sa s realitou svojej situácie, odmietala som si ju priznať a čeliť jej a cítila som sa bezmocná. Ani som sa neobťažovala zvážiť, ako by som sa z predností iných mohla poučiť alebo ako sa s nimi spojiť, aby som svoju povinnosť konala dobre, a namiesto toho som Boha vinila za kvalitu, dary a chýbajúcu rozhodnosť, ktoré mi dal. Žila som v neustálom stave negativity, ticho som proti Bohu protestovala a občas som dokonca ani len nemala chuť konať svoju povinnosť. Tie roky ma vo viere spútaval pocit menejcennosti a často sa ma zmocňovali návaly skľúčenosti a pasivity. Chýbala mi vôľa usilovať sa o pravdu a uspokojovala som sa tým, že vynakladám trochu úsilia a pasívne splývam s davom. Výsledkom bolo, že aj napriek tomu, že som pri svojej viere v Boha vždy vykonávala svoje povinnosti a mala plno príležitostí praktizovať, v živote som takmer nepokročila a ostala rovnako úbohá a ochudobnená ako predtým. Božie dielo sa pomaly blížilo ku koncu a ja som premárnila nespočetné množstvo príležitostí získať pravdu, takže môj život utrpel straty. Keby som svoj stav neotočila, zničila by som si každú šancu na dosiahnutie spásy. Modlila som sa teda k Bohu a hľadala spôsob, ako porozumieť tomu, aké skazené povahy stoja za mojím pocitom menejcennosti.

Neskôr som narazila na tento úryvok z Božích slov: „Namiesto hľadania pravdy má väčšina ľudí svoje vlastné malicherné plány. Ich vlastné záujmy, tvár a miesto alebo postavenie, ktoré majú v mysliach iných ľudí, sú pre nich veľmi dôležité. Sú to jediné veci, ktoré si vážia. Držia tieto veci v železnom zovretí a vážia si ich ako vlastný život. A to, ako sa na nich pozerá alebo ako s nimi zaobchádza Boh, je druhoradé; nateraz to ignorujú; nateraz zvažujú len to, či sú šéfom skupiny, či k nim iní ľudia vzhliadajú a či ich slová majú váhu. Ich prvoradou starosťou je zaujať toto postavenie. Keď sú v skupine, takmer všetci ľudia hľadajú takéto postavenie a takéto príležitosti. Keď sú veľmi talentovaní, samozrejme, chcú byť dominantní; ak majú priemerné schopnosti, stále budú chcieť mať v skupine vyššie postavenie; a ak majú v skupine nízke postavenie a majú priemernú kvalitu a schopnosti, aj tak budú chcieť, aby k nim ostatní vzhliadali, a nebudú chcieť, aby na nich ostatní hľadeli zhora. Tvár a dôstojnosť týchto ľudí sú miestom, kde vytyčujú hranicu: musia si tieto veci udržať. Nemuseli by mať žiadnu bezúhonnosť ani Božie schválenie či prijatie, ale absolútne nemôžu stratiť rešpekt, postavenie ani úctu, o ktoré sa usilovali medzi ostatnými – čo je povaha satana. Ľudia si to však neuvedomujú. Veria, že sa musia držať tohto zvyšku tváre až do samého konca. Neuvedomujú si, že iba vtedy, keď sa týchto márnych a povrchných vecí úplne zrieknu a odložia ich bokom, stanú sa skutočným človekom. Ak si človek stráži tieto veci, ktoré by mal odhodiť ako život, jeho život je stratený. Nevie, čo je v stávke. A tak, keď koná, vždy niečo zadržiava, vždy sa snaží chrániť svoju vlastnú tvár a postavenie, kladie ich na prvé miesto a hovorí len pre svoje vlastné ciele, na svoju vlastnú falošnú obranu. Všetko, čo robí, robí pre seba. Ponáhľa sa za všetkým, čo žiari, a dáva všetkým na známosť, že sa na tom podieľal. V skutočnosti to s ním nemalo nič spoločné, ale on nikdy nechce zostať v úzadí, vždy sa bojí, že ostatní ľudia na neho hľadia zhora, vždy má strach, že ostatní ľudia povedia, že je niktoš, že nič nedokáže a že nemá žiadne zručnosti. Nie je to všetko riadené jeho satanskou povahou? Keď sa dokážeš vzdať vecí, ako sú tvár a postavenie, budeš oveľa uvoľnenejší a slobodnejší; vykročíš na cestu k úprimnosti. Pre mnohých to však nie je ľahké dosiahnuť.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Čítanie Božích slov mi pomohlo pochopiť, že pocitom menejcennosti netrpím pre svoju chabú kvalitu alebo preto, že by som sa nevedela vyjadrovať a vyzerala priemerne, ale skôr preto, lebo mi satan vymyl mozog určitými mylnými pohľadmi na moje úsilie. Prisudzovala som až priveľký význam povesti a postaveniu. Podvedome som sa nechala ovplyvniť satanskými jedmi ako: „Človek sa derie hore, voda tečie dole,“ „ľudia potrebujú hrdosť tak, ako strom potrebuje kôru“ a „človek zanecháva svoje meno všade, kde sa zdržiava, tak ako vták zanecháva svoje volanie všade, kde lieta.“ Nič pre mňa nebolo dôležitejšie ako povesť, postavenie a rešpekt druhých a myslela som, že žiť zmysluplný a hodnotný život môžem iba tak, že tieto veci získam. Vo svojej svetskej kariére som odjakživa závidela kolegom, ktorí vo vzťahu k druhým boli dôvtipní, chytrí, výreční a pohotoví a získali si uznanie a ocenenie svojich nadriadených. Aj ja som chcela, aby si ma nadriadení cenili tak ako mojich kolegov, no cítila som sa menejcenná, pretože som vyzerala priemerne, bolo mi sotva rozumieť a dobrá som nebola ani v nadväzovaní vzťahov. Keď som narazila na problémy, nepovedala som o nich kolegom a namiesto toho som sa radšej zamkla na záchode, kde som si poplakala. Bála som sa, že ak by o mojich problémoch vedel niekto druhý, pozeral by sa na mňa zvrchu a mal by o mne nižšiu mienku, a naozaj som v tom čase trpela. Aj potom, čo som uverila v Boha, som sa v živote ďalej riadila týmito pohľadmi nevercov, a myslela som, že na to, aby človek slúžil ako vodca alebo nadriadený, musí mať nádych vodcovstva, hovoriť s rozhodnosťou v hlase, mať charizmu, vedieť veci zorganizovať a mať dobré pracovné schopnosti; že ak taký bude, stretne sa s rešpektom všade, kam príde, spraví si meno a ľudia si ho budú vážiť. Keď som si všimla, že bratia a sestry, s ktorými pracujem, sú schopnejší, hovoria presvedčivo a práca im ide, myslela som, že som v každom ohľade iba sklamaním. Keďže som si nedokázala získať rešpekt ostatných, netešila som sa veľkému uznaniu a moja túžba po povesti a postavení ostala neuspokojená, už som viac nechcela byť vodkyňou a chcela som iba vykĺznuť z tohto prostredia a pridať sa k inej skupine. Myslela som, že mi to umožní vyhnúť sa odhaleniu svojich slabostí a mojej neschopnosti, takže sa na mňa moji rovesníci nebudú pozerať zvrchu. Keď som tak nad tým uvažovala, uvedomila som si, že satanove jedy už v mojom srdci zapustili dlhé korene – naháňala som sa za postavením a úctou a obdivom druhých, ktoré som vnímala ako pozitívne veci. Len čo moje osobné túžby ostali chvíľu neuspokojené, stratila som chuť konať svoju povinnosť, začala som byť negatívna a nepriateľská a nedokázala som sa podriadiť Božej zvrchovanosti ani Jeho opatreniam. Dospela som k poznaniu, že ma satan prihlboko skazil a ja som až príliš túžila po povesti a postavení. Ak by som takto pokračovala, znechutila by som sa Bohu a vyradil by ma. Už som viac nechcela kráčať nesprávnou cestou a bola som pripravená kajať sa pred Bohom, konať svoju povinnosť prakticky a v súlade s Božími požiadavkami a podriadiť sa Jeho zvrchovanosti a opatreniam.

Neskôr som natrafila na ďalší úryvok z Božích slov: „Keď máte pocity menejcennosti vštepené hlboko v srdci, majú na vás nielen hlboký vplyv, ale ovládajú aj vaše názory na ľudí a veci, ako aj vaše správanie a činy. Ako teda vnímajú ľudí a veci tí, ktorých ovládajú pocity menejcennosti? Považujú iných ľudí za lepších, ako sú oni sami, a antikristov tiež pokladajú za lepších, ako sú oni sami. Aj keď antikristi majú zlé povahy a chabú ľudskú prirodzenosť, stále sa k nim správajú ako k ľuďom, ktorých treba napodobňovať, a ku vzorom, od ktorých sa môžu učiť. Dokonca si vravia: ‚Pozri, hoci majú nedobrú povahu a zlú ľudskú prirodzenosť, sú nadaní a schopnejší v práci ako ja. Dokážu pohodlne ukázať svoje schopnosti pred ostatnými a hovoriť pred veľkým počtom ľudí bez toho, aby sa červenali alebo aby im búšilo srdce. Skutočne majú odvahu. Nedokážem sa im vyrovnať. Jednoducho nie som dosť odvážny.‘ Čo to spôsobilo? Treba povedať, že jedným z dôvodov je, že vaše pocity menejcennosti ovplyvnili váš úsudok o podstate ľudí, ako aj váš pohľad a stanovisko, pokiaľ ide o nazeranie na iných ľudí. Nie je to tak? (Je.)“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (1)) Ako som tak premýšľala nad Božími slovami, uvedomila som si, že pocit menejcennosti dokáže ovplyvniť to, ako vnímame ľudí a veci. Uvažovala som o tom, ako som sa ponorená do pocitu menejcennosti sústreďovala len na očividné dary a kvality a zaujímalo ma len to, či ľudia dokážu hovoriť a konať rozhodne. Spravila som si z týchto vlastností meradlo na základe ktorého som súdila ich kvalitu, no pritom som neprikladala dôležitosť rozlišovaniu ich ľudskej prirodzenosti, podstaty a ciest, po ktorých kráčali. Spomenula som si na spoluprácu s Li Xue a to, ako som si všímala len jej výrečnosť a rozhodné konanie, no neprikladala žiadnu dôležitosť rozlišovaniu jej správania. Dokonca som si myslela, že na rozdiel odo mňa má istý kapitál a je preto normálne, že zveličuje svoju dôležitosť. Bola som strašne popletená!

Po čase som si začala klásť otázku, či meranie kvality človeka podľa jeho výrečnosti, darov, práceschopnosti a toho, či rozpráva rozhodne, predstavuje ten najpresnejší spôsob merania. Vtedy som narazila na tento úryvok z Božích slov: „Ako meriame kvalitu ľudí? Vhodným spôsobom je pozrieť sa na ich postoj k pravde a na to, či dokážu pochopiť pravdu alebo nie. Niektorí ľudia sa dokážu veľmi rýchlo naučiť niektoré špecializácie, ale keď počujú pravdu, ostanú zmätení a upadnú do letargie. V srdci majú zmätok, nič z toho, čo počujú, si neosvoja ani nerozumejú tomu, čo počujú – práve to je slabá kvalita. Keď niektorým ľuďom poviete, že majú slabú kvalitu, nesúhlasia. Myslia si, že keď majú vysoké vzdelanie a vedomosti, znamená to, že majú dobrú kvalitu. Je dobré vzdelanie dôkazom vysokej kvality? Nie je. Ako by sa mala merať kvalita ľudí? Mala by sa merať podľa toho, do akej miery rozumejú Božím slovám a pravde. To je najpresnejší spôsob, ako to urobiť. Niektorí ľudia sú výreční, pohotoví a obzvlášť zruční v zaobchádzaní s inými ľuďmi – no keď počúvajú kázne, nikdy nič nepochopia, a keď čítajú Božie slová, nerozumejú im. Keď hovoria o svojich skúsenostných svedectvách, vždy hovoria slová a učenia, čím zjavujú, že sú obyčajní amatéri, a dávajú druhým pocit, že nemajú žiadne duchovné pochopenie. Sú to ľudia s chabou kvalitou. Sú teda takíto ľudia spôsobilí vykonávať prácu pre Boží dom? (Nie.) Prečo? (Chýbajú im pravdy-princípy.) Správne, toto by ste už mali chápať.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Pre dobré plnenie povinnosti je najdôležitejšie pochopiť pravdu) Čítanie Božích slov ma naučilo, že by sme kvalitu ľudí nemali merať na základe toho, aké majú vzdelanie a očividné dary a akí sú bystrí alebo výreční, ale skôr podľa toho, či sú schopní správne porozumieť Božím slovám, pochopiť realitu Božích slov, a teda skrz Jeho slová porozumieť Božím úmyslom a spoznať svoju skazenú povahu a podstatu. Spomenula som si na to, ako Li Xue napriek tomu, že mala určité dary, bola výrečná a konala rozhodne, nebola schopná hovoriť o pravom porozumení samej sebe ani o žiadnom skúsenostnom svedectve Božích slov. Bratia a sestry ju už niekoľkokrát upozornili na jej samoľúbe správanie, no hoci si tento problém priznala, nikdy nepochopila prirodzenosť takého správania ani to, aké má vážne následky. Keď vykonávala povinnosť, neprestajne zveličovala svoju dôležitosť a ešte aj zhadzovala ostatných, zatiaľ čo sa nad nich vyvyšovala. O svojom probléme pritom takmer neuvažovala a neporozumela mu dokonca ani po tom, čo ju zbavili funkcie. Ukázalo mi to, že hoci Li Xue mala určité dary, nemala aj dobrú kvalitu. Spomenula som si na to, ako Boh rozobral postavu Pavla – Pavol bol obdarený, napísal množstvo listov a rozšíril evanjelium medzi mnohých ľudí, no nedokázal porozumieť pravde a nakoniec ani rozpoznať svoju satanskú prirodzenosť, ktorá odolávala Bohu. Pavla ako takého teda nebolo možné pokladať za niekoho s dobrou kvalitou. Keď som si to uvedomila, začala som veci vidieť o trochu jasnejšie. Pochopila som, že som nerozumela pravde, keď som si vždy myslela, že mať dobré vzdelanie a byť výrečný a rozhodný znamená mať dobrú kvalitu a nedostatok týchto vlastností zas svedčí o tej zlej. Často som tak samu seba definovala ako človeka s chabou kvalitou, ktorý nie je spôsobilý slúžiť ako vodca alebo pracovník. Keď som si prečítala Božie slová, uvedomila som si, že ak človek meria niečiu kvalitu, mal by sa pozerať najmä na to, nakoľko daná osoba rozumie Božím slovám, či dokáže pochopiť pravdu a či svoju povinnosť dokáže konať v súlade s princípom. Najpresnejší spôsob, ako nazerať na ľudí a veci, je v súlade s Božími slovami.

Neskôr som narazila na ďalšie dva úryvky z Božích slov. Všemohúci Boh hovorí: „Ako teda môžete presne zhodnotiť a spoznať samého seba a odpútať sa od pocitu menejcennosti? Mali by ste brať Božie slová ako základ pre získanie poznania seba samého a učenie sa, aká je vaša ľudská prirodzenosť, kvalita a talent a aké máte silné stránky. Predpokladajme napríklad, že kedysi ste radi spievali a išlo vám to dobre, no niektorí ľudia vás stále kritizovali a podceňovali, vraveli, že nemáte hudobný sluch a spievate falošne, takže teraz máte pocit, že neviete dobre spievať a už si netrúfate spievať pred ostatnými. Keďže tí svetskí ľudia, tí zmätení a priemerní ľudia, o vás urobili nepresné hodnotenia a úsudky, tak práva, ktoré si vaša ľudská prirodzenosť zaslúži, boli obmedzené a váš talent bol potlačený. Výsledkom je, že sa neodvážite zaspievať ani len pesničku; máte odvahu uvoľniť sa a spievať nahlas len vtedy, keď nie je nikto nablízku alebo ste len sami. Keďže sa zvyčajne cítite tak strašne utláčaní, tak keď nie ste sami, netrúfate si zaspievať pesničku; trúfate si spievať len vtedy, keď ste sami, užívate si čas, keď môžete spievať nahlas a jasne, a aká je to vtedy nádherná, oslobodzujúca chvíľa! Nie je to tak? V dôsledku ujmy, ktorú vám ľudia spôsobili, neviete alebo nemôžete jasne vidieť, čo vlastne viete urobiť, v čom ste dobrí a v čom nie ste dobrí. V takejto situácii musíte urobiť správne hodnotenie a správne sa posúdiť podľa Božích slov. Mali by ste zistiť, čo ste sa naučili a kde sú vaše silné stránky, a ísť von a robiť všetko, čo viete robiť. Čo sa týka vecí, ktoré neviete robiť, vašich nedostatkov a chýb, mali by ste nad nimi uvažovať a poznať ich, a tiež by ste mali presne zhodnotiť a vedieť, akú máte kvalitu a či je dobrá alebo zlá. Ak nedokážete pochopiť svoje vlastné problémy a získať o nich jasné vedomosti, potom požiadajte ľudí okolo seba, ktorí majú pochopenie, aby vás zhodnotili. Bez ohľadu na to, či je to, čo povedia, presné, aspoň vám to dá niečo, na čo sa môžete odvolať a čo môžete zvážiť, a umožní vám to mať základný úsudok alebo charakteristiku seba samého. Potom môžete vyriešiť základný problém negatívnych emócií, ako je menejcennosť, a postupne sa z nich vynoriť. Takéto pocity menejcennosti sa dajú ľahko vyriešiť, ak ich človek dokáže rozoznať, precitnúť a hľadať pravdu.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (1)) „Boh nechce vidieť, že sa vzdávate úsilia o pravdu, ani nechce vidieť postoj niekoho, kto sám seba odpisuje ako stratený prípad. Chce vidieť, že keď pochopíte všetky tieto pravdivé skutočnosti, dokážete ísť a usilovať sa o pravdu neochvejnejším, odvážnejším a istejším spôsobom, jasne si uvedomujúc, že Boh je spravodlivý Boh. Pokiaľ pri príchode na koniec cesty dosiahnete štandard, ktorý pre vás Boh ustanovil, a ste na ceste k spáse, Boh sa vás nevzdá.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek sa môže vydať na správnu cestu viery v Boha, iba ak sa zbaví svojich predstáv (2)) V Božích slovách som našla spôsob, ako vyriešiť svoj pocit menejcennosti. Mala som sa na veci pozerať v súlade s Božími slovami, správne porozumieť svojim slabým a silným stránkam, robiť všetko najlepšie, ako viem, robiť to správne a hľadať pravdu, aby som vyriešila to, čo som nechápala alebo čo sa mi nepodarilo dosiahnuť. V mysli som zablúdila do obdobia, keď som slúžila ako vodkyňa a nadriadená: Spočiatku som vďaka usilovnej spolupráci dokázala odviesť kus skutočnej práce, no keď ma neskôr prepustili, pretože som bola negatívna, poľavila som, a keďže mi život riadila moja skazená povaha, vo svojej povinnosti som dosahovala chabé výsledky. Dôvodom môjho prepustenia rozhodne nebola iba moja chabá kvalita. Bratia a sestry vlastne všetci tvrdili, že mám priemernú kvalitu, nie chabú. Ak by som spolu s bratmi a sestrami usilovne pracovala, stále som mohla odviesť kus práce. Keď som si to všetko uvedomila, začala som k sebe pristupovať správne – nemala som tú najlepšiu kvalitu, a pokiaľ išlo o určité otázky, tak som celkom nechápala niektoré princípy, no vždy som mohla vyhľadať pomoc bratov a sestier, aby som svoje nedostatky vynahradila, a vždy som mohla tvrdo pracovať na zlepšení svojej kvality. Mohla by som tak spraviť istý pokrok. Keď som si tieto veci uvedomila, našla som cestu praktizovania a cítila som sa oveľa uvoľnenejšie. Už som sa nechcela nechať spútavať pocitom menejcennosti a bola som pripravená dobre si konať povinnosť a sústrediť sa na praktizovanie pravdy, aby som uspokojila Boha.

Neskôr som sa pri jednej príležitosti zúčastnila malého zhromaždenia so sestrou Xiaoye, ktorá dohliadala na prácu s textom. Xiaoye cez svoje duchovné spoločenstvo o Božích slovách dokázala komunikovať Božie úmysly a vedela doň začleniť svoje vlastné skúsenosti, čo bolo pre všetkých zúčastnených veľmi poučné. Bratia a sestry počas jej duchovného spoločenstva súhlasne prikyvovali a robili si poznámky. Keď som to videla, znova sa do mňa začal vkrádať ten pocit menejcennosti – pocit, že Xiaoye je schopnejšia ako ja a spôsobilejšia slúžiť ako vodkyňa. Vo chvíli, keď sa tieto pocity menejcennosti objavili, som si však spomenula na jeden úryvok z Božích slov: „Mali by ste zistiť, čo ste sa naučili a kde sú vaše silné stránky, a ísť von a robiť všetko, čo viete robiť. Čo sa týka vecí, ktoré neviete robiť, vašich nedostatkov a chýb, mali by ste nad nimi uvažovať a poznať ich, a tiež by ste mali presne zhodnotiť a vedieť, akú máte kvalitu a či je dobrá alebo zlá.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (1)) Iste, každý má predsa inú kvalitu a iné silné stránky. Ide o výsledok Božej zvrchovanosti a Jeho opatrení. Bez ohľadu na to, akú kvalitu mám, by som si vždy mala plniť svoje záväzky a povinnosti. Nemám tú najlepšiu kvalitu a nie som až taká výrečná ako ostatní, no kým trochu rozumiem Božím slovám a mám s nimi istú skúsenosť, mala by som si vytýčiť správne úmysly a v duchovnom spoločenstve hovoriť o svojom chápaní, aby som si splnila povinnosť. Presne to by som mala spraviť. Keď som si to uvedomila, cítila som sa omnoho lepšie a pocit menejcennosti ma už neovplyvňoval. Bola som pripravená praktizovať v súlade s Božími slovami, v duchovnom spoločenstve hovoriť o všetkom, čomu rozumiem, a splniť si povinnosť. Po tomto som v duchovnom spoločenstve rozprávala o svojich poznatkoch o Božích slovách a o tom, ako im rozumiem. Pri pohľade na to, ako moje duchovné spoločenstvo pomohlo a prospelo mojim bratom a sestrám som Bohu vzdávala vďaku! To všetko vďaka osvieteniu a vedeniu Božieho slova, ktoré mi umožnilo spraviť pokrok a získať to, čo mám.