Keď som prvýkrát začínala s prácou vodkyne, pridelili ma k sestre Chen Xiao. Pri pohľade na Chen Xiao dobrú kvalitu a to, aká je v práci smelá a rozhodná, zatiaľ čo mne sotva rozumieť, mám podradnú povahu a o zručnostiach, ktoré sú potrebné v mojej práci, toho viem až trápne málo, som sa cítila menejcenná a ako vodkyňa aj nekompetentná. Po tom, čo som chvíľu pozorovala, ako Chen Xiao šikovne zdieľa duchovné spoločenstvo a zvláda všemožné problémy, zatiaľ čo ja len rozpačito sedím stranou, som si bola ešte istejšia, že na to nemám, a cítila som sa čoraz skormútenejšie. V tom stave som zotrvala niekoľko mesiacov. Neskôr som v službe cirkevnej vodkyne pokračovala, ibaže s novou spoločníčkou menom Li Xiu. Pri pohľade na to, aká je Li Xue pekná, kultivovaná, schopná a skúsená a ako celkovo pôsobí dojmom úspešnej profesionálky, zatiaľ čo môjmu prejavu chýba sebadôvera a mne zas akákoľvek rozhodnosť, som neraz bývala úzkostlivá a v okruhu ľudí, ktorých som nepoznala, alebo vo veľkých skupinách som sa uzatvárala do seba. Vodkyňu som nepripomínala ani len trochu a nemohla som si pomôcť, no cítila som sa skormútene. Li Xue po každom svojom návrate zo zhromaždenia otvorene rozoberala, ako sa bratov a sestier vypytovala na ich momentálny stav a v duchovnom spoločenstve používala Božie slová, aby vyriešila ich problémy, pričom zvykla spomenúť aj to, ako veľmi si ju bratia a sestry vážia. Keď o týchto veciach rozprávala, zakaždým žiarila radosťou. Všimla som si, že Li Xue pôsobí trochu samoľúbo, no napriek tomu som mala pocit, že ak prihliadnem na jej dobrú kvalitu a schopnosť pracovať a riešiť problémy, tak jej občasné zjavovanie skazenosti nie je až taký veľký problém. Myslela som, že sa jej nemôžem vyrovnať; že mi chýba jej rozhodnosť. Vždy, keď som potom narazila na problémy, tak som sa scvrkla a stiahla, pokladala som sa za neschopnú a neodvážila som sa ponúkať duchovné spoločenstvo. Môj stav sa postupne čoraz viac zhoršoval a vzrástlo vo mne ešte silnejšie presvedčenie, že mám chabú kvalitu, chýba mi pravda-realita a na funkciu vodkyne sa nehodím. Utápala som sa v tomto skormútenom citovom rozpoložení a svoju povinnosť som vykonávala iba povrchne. Keďže sa mi ustavične nedarilo hľadať pravdu a nevedela som sa vymaniť z negativity, do ktorej som upadla, netrvalo dlho a zbavili ma funkcie. O rok neskôr si ma bratia a sestry opäť zvolili, aby som slúžila ako vodkyňa. Pridelili ma k sestre Wu Fan a ja som si zakrátko všimla, že má dobrú kvalitu aj schopnosť pracovať a že sa takmer vždy, keď spolu pracujeme, ujíma vedúcej úlohy. Najmä raz, keď sme spoločne organizovali zhromaždenie, sa väčšiny rozprávania v duchovnom spoločenstve zhostila ona, k čomu sa bratia a sestry nadšene pridávali s vlastnými duchovnými spoločenstvami. A ja? Hoci som v duchovnom spoločenstve chcela hovoriť tiež, obávala som sa, že v tom nebudem efektívna, a tak som nakoniec mlčala, aby som sa nezosmiešnila. Po zhromaždení som sa cítila dosť skormútene a myslela som, že na prácu vodkyne ešte stále nemám. Už som ňou viac nechcela byť a chcela som byť ako robotník a konať len nejakú povinnosť v oblasti všeobecných záležitostí.

Jedného dňa som o svojom stave povedala niekoľkým sestrám. Jedna z nich mi pripomenula, že ak svoj stav rýchlo nevyriešim, ocitnem sa v dosť veľkom nebezpečí a že naozaj potrebujem stráviť istý čas uvažovaním. Až vtedy som získala isté povedomie o sebe samej: „Prečo som taká skormútená? Prečo mi chýba čo i len štipka odhodlania snažiť sa zlepšovať?“ V nasledujúcich dňoch som sa neprestajne modlila k Bohu a úpenlivo Ho prosila o Jeho vedenie, nech porozumiem svojmu stavu a spamätám sa z vlastnej skormútenosti. Neskôr som narazila na tento úryvok z Božích slov: „Niektorí ľudia sú od detstva nechápaví, nevedia sa vyjadrovať a vyzerajú obyčajne, takže iní v ich rodinách a v spoločnosti sa o nich vyjadrujú negatívne. Ľudia napríklad hovoria: ‚Toto dieťa je tupec, reaguje pomaly a nevie sa vyjadrovať. Pozri sa na dieťa tamtej osoby, svojimi roztomilými rečami si každého omotá okolo prsta. Keď toto dieťa stretne ľudí, nevie, čo má povedať alebo ako ľudí potešiť, a keď urobí niečo zlé, nevie, ako to vysvetliť alebo sa obhájiť. Toto dieťa je tupec.‘ Hovoria to ich rodičia a rovnako aj ich príbuzní, priatelia a učitelia. Toto prostredie nebadateľne vyvíja na takýchto jedincov určitý tlak, kvôli čomu si nevedomky vytvoria určitý druh zmýšľania. Aký druh zmýšľania? Cítia, že sú neatraktívni a nikomu sa nepáči, ako vyzerajú, že nemajú dobré známky v štúdiu a pomaly reagujú. Vždy sa cítia trápne, keď majú otvoriť ústa a prehovoriť medzi ľuďmi. Keď im ľudia niečo dávajú, príliš sa hanbia povedať ďakujem. Myslia si: ‚Prečo sa neviem vyjadrovať? Prečo sú iní ľudia takí výreční? Som jednoducho hlúpy!‘ Podvedome si myslia, že sú bezcenní, no aj tak nie sú ochotní pripustiť, že sú až takí bezcenní a takí hlúpi. V srdci sa vždy pýtajú sami seba: ‚Som naozaj taký hlúpy? Som naozaj taký nepríjemný?‘ Ich rodičia ich nemajú radi, rovnako ako ich súrodenci, učitelia a spolužiaci. A občas o nich ich rodinní príslušníci, príbuzní a priatelia hovoria: ‚Je malý, má malé oči a nos, a keď vyrastie, s takýmto výzorom nebude úspešný.‘ Keď sa teda pozrú do zrkadla, vidia, že ich oči sú skutočne malé. V takomto prostredí prechádzajú od toho, že najprv v srdci odolávajú, k tomu, že postupne prijímajú a uznávajú svoje vlastné nedostatky a slabiny, no zároveň im v hĺbke srdca vzniká negatívna emócia. Ako sa táto emócia volá? Menejcennosť. Ľudia, ktorí sa cítia menejcenní, vidia len svoje vlastné nedostatky a nie svoje silné stránky; vždy majú pocit, že sú nepríťažliví a nesympatickí, že ich myseľ nie je bystrá a ich reakcie sú pomalé a že nedokážu odhadnúť ľudí. Stručne povedané, cítia sa úplne neschopní. Tento pocit menejcennosti postupne začne prevládať v tvojom srdci a stane sa neotrasiteľnou emóciou, ktorá ti spúta srdce. Keď vyrastieš a vyjdeš do sveta, alebo sa oženíš a vybuduješ si kariéru, bez ohľadu na tvoju spoločenskú identitu a postavenie, tento pocit menejcennosti, zakorenený počas výchovy od detstva, ťa stále ovplyvňuje a ovláda. Máš vďaka tomu pocit, že si vo všetkom horší ako ostatní ľudia. Dokonca aj po tom, čo začneš veriť v Boha a vstúpiš do cirkvi, stále si myslíš, že sa nevieš vyjadrovať, máš nízku kvalitu a priemerný vzhľad a nemôžeš vykonávať žiadnu dôležitú povinnosť. Myslíš si: ‚Budem robiť len to, čo môžem. Nepotrebujem sa usilovať o to, aby som bol vodcom, nepotrebujem sa usilovať o pochopenie hlbokých právd, som ochotný byť tým najmenej významným človekom a ostatní sa ku mne môžu správať, ako chcú.‘ Keď sa objavia antikristi a falošní vodcovia, máte pocit, že nie ste schopní ich rozoznať ani odhaliť, že na to nie ste stvorení. Máte pocit, že pokiaľ vy sami nie ste falošným vodcom ani antikristom, tak to stačí, že pokiaľ nespôsobujete vyrušenia a narušenia, tak je to v poriadku, a že to stačí, pokiaľ dokážete stáť na svojom mieste. V hĺbke srdca cítite, že nie ste dosť dobrí a nie ste takí dobrí ako ostatní ľudia, že iní sú možno objektom spásy a vy ste nanajvýš vykonávateľom služby, a preto máte pocit, že nemáte na to, aby ste sa usilovali o pravdu. Bez ohľadu na to, koľko pravdy ste schopní pochopiť, stále máte pocit, že keď vidíte, ako vás Boh predurčil na to, aby ste mali takú kvalitu, akú máte, a vyzerali tak, ako vyzeráte, potom vás možno predurčil iba na to, aby ste boli vykonávateľom služby, a že nemáte nič spoločné s usilovaním sa o pravdu, s tým, aby ste sa stali vodcom, niekým na zodpovednom mieste, alebo aby ste boli spasení; namiesto toho ste ochotní byť tým najbezvýznamnejším človekom.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (1)) Premýšľanie o Božích slovách mi pomohlo pochopiť, že som spútaná pocitom menejcennosti. Odmalička som si vždy myslela, že vyzerám priemerne, neviem sa vyjadrovať a mám podradný charakter, často som sa cítila skľúčene a placho a trpela som vážnym komplexom menejcennosti. Rovnaký problém ma prenasledoval aj počas mojej svetskej kariéry. Moji kolegovia boli šikovní rečníci a zbehlí lichotníci, rázne riadili zamestnancov a niektorých z nich si dokonca vážili ich vlastní nadriadení. Naproti tomu mne bolo ledva rozumieť, nedokázala som si udržať dobré vzťahy s inými oddeleniami, v práci som nebola sebavedomá ani rozhodná, a keď sa na výrobnej linke objavili problémy, pri ktorých by ostatní využili svoje známosti a v snahe o riešenie volili tie správne slová, tak som sa jednoducho nedokázala prinútiť hovoriť, problém ostal nevyriešený a ja som sa zamkla na záchode a plakala. Keď som začala veriť, začala som závidieť bratom a sestrám, ktorí mali lepšie vzdelanie a dobrú kvalitu a v práci boli vytrvalí a nebojácni. Mala som pocit, že sa im skrátka nemôžem vyrovnať a začala som byť obmedzovaná. Neraz som preto bývala negatívna, uzavretá do seba a vyhýbavá a trpela som pocitom menejcennosti. Inak to nebolo ani počas mojej spolupráce s Chen Xiao a Li Xue – vzhľadom na ich dobrú kvalitu, kultivovanosť a práceschopnosť som sa v porovnaní s nimi cítila menejcenná. Dokonca mi ani nenapadlo, že môže ísť o problém, keď som pozorovala, ako Li Xue zveličuje svoje úspechy, a považovala som to za známku jej rozhodnosti v práci. Utápala som sa v tomto pocite menejcennosti a môj stav sa postupne zhoršoval. Nakoniec ma prepustili, pretože som svoju povinnosť nevykonávala dobre. Napriek tomu, že si ma bratia a sestry opäť zvolili, aby som slúžila ako vodkyňa, som sa v hĺbke duše stále cítila menejcenná a verila som, že mám chabú kvalitu a nie som v ničom dobrá a že mi je súdené byť robotníčkou a nedosiahnuť spásu. Uvedomila som si, že ma značne zväzujú a obmedzujú pocity menejcennosti. Spomenula som si na to, ako sa Boh vtelil a v snahe o spásu ľudstva znášal všemožné trápenia, ako vytrvalo vyjadroval pravdy a ako ľudstvo polieval a zaopatroval, aby ešte viac ľudí mohlo prijať Jeho vykupiteľskú milosť, dosiahnuť spásu a prežiť pohromy. Ak si túto príležitosť nechajú ujsť, nevyhnú sa prichádzajúcim pohromám a večnému trestu. Nerozumela som Božím úmyslom, prepadala som negativite a mylným záverom a už som sa zmierila s myšlienkou, že spásu nedosiahnem. Nechcela som sa už ani namáhať a usilovať sa o pravdu. Bola som veľmi vzdorovitá a moje konanie ranilo Boha. Keď som si to uvedomila, pocítila som voči Bohu vinu a dlh. Už som sa ďalej nemohla utápať v skľúčenosti, a tak som sa k Nemu pomodlila: „Ó, Bože! Som pripravená kajať sa pred Tebou. Vysloboď ma z tohto pocitu menejcennosti, prosím.“

Neskôr som narazila na tento úryvok z Božích slov: „Na záver by som vám chcel niečo povedať: Nedovoľte, aby vás nepatrný pocit alebo jednoduchá, bezvýznamná emócia zamotali do konca života tak, že to ovplyvní vaše dosiahnutie spásy a zničí vašu nádej na spásu, rozumiete? (Áno.) Táto vaša emócia je nielen negatívna, ale presnejšie povedané, je vlastne v rozpore s Bohom a pravdou. Možno si myslíte, že je to emócia v rámci normálnej ľudskej prirodzenosti, ale v Božích očiach to nie je len jednoduchá záležitosť emócií, ale metóda stavania sa proti Bohu. Je to metóda poznačená negatívnymi emóciami, ktorú ľudia používajú, aby odolávali Bohu, Božím slovám a pravde. Preto dúfam, že za predpokladu, že sa chcete usilovať o pravdu, dôkladne preskúmate sami seba, aby ste videli, či sa držíte týchto negatívnych emócií a tvrdohlavo, nerozumne odolávate Bohu a súťažíte s Ním. Ak ste skúmaním objavili odpoveď, ak ste dospeli k uvedomeniu a získali jasné pochopenie, potom vás žiadam, aby ste najprv upustili od týchto emócií. Nepestujte si ich a nedržte sa ich, pretože vás zničia, zničia váš konečný osud a zničia príležitosť a nádej, ktorú máte v usilovaní sa o pravdu a dosiahnutí spásy.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (1)) Ten úryvok na mňa hlboko zapôsobil. Kedysi som negatívne emócie nepovažovala za vážny problém. Vďaka čítaniu Božieho rozboru som si však uvedomila, že podstata žitia v stave plnom negatívnych emócií odporuje Bohu a pravde. Keby som tento problém nevyriešila, prišla by som o všetky šance dosiahnuť spásu. Spätne som uvažovala o rokoch sprevádzaných pocitom menejcennosti: len čo som natrafila na brata alebo sestru s väčším talentom, lepšou kvalitou a väčšou práceschopnosťou, ako mám ja, cítila som sa menejcenná, skĺzla som do skormútenosti, začala som odolávať, neuspokojila som sa s realitou svojej situácie, odmietala som si ju priznať a čeliť jej a cítila som sa bezmocná. Ani som sa neobťažovala zvážiť, ako by som sa z predností iných mohla poučiť alebo ako sa s nimi spojiť, aby som svoju povinnosť konala dobre, a namiesto toho som Boha vinila za kvalitu, dary a chýbajúcu rozhodnosť, ktoré mi dal. Žila som v neustálom stave negativity, ticho som proti Bohu protestovala a občas som dokonca ani len nemala chuť konať svoju povinnosť. Tie roky ma vo viere spútaval pocit menejcennosti a často sa ma zmocňovali návaly skľúčenosti a pasivity. Chýbala mi vôľa usilovať sa o pravdu a uspokojovala som sa tým, že vynakladám trochu úsilia a pasívne splývam s davom. Výsledkom bolo, že aj napriek tomu, že som pri svojej viere v Boha vždy vykonávala svoje povinnosti a mala plno príležitostí praktizovať, v živote som takmer nepokročila a ostala rovnako úbohá a ochudobnená ako predtým. Božie dielo sa pomaly blížilo ku koncu a ja som premárnila nespočetné množstvo príležitostí získať pravdu, takže môj život utrpel straty. Keby som svoj stav neotočila, zničila by som si každú šancu na dosiahnutie spásy. Modlila som sa teda k Bohu a hľadala spôsob, ako porozumieť tomu, aké skazené povahy stoja za mojím pocitom menejcennosti.

Neskôr som narazila na tento úryvok z Božích slov: „Namiesto hľadania pravdy sa väčšina ľudí uchyľuje k drobným trikom. Prikladajú veľký význam vlastným záujmom, hrdosti a svojmu miestu alebo postaveniu v mysliach iných ľudí. To sú jediné veci, ktoré si cenia. Držia sa týchto vecí zubami-nechtami a považujú ich za svoj vlastný život – nezaoberajú sa tým, ako sa na tieto veci pozerá Boh a ako k nim pristupuje. Najprv zvažujú, či sú šéfom skupiny, či si dokážu zabezpečiť postavenie, v ktorom si ich ostatní veľmi vážia, a či niekto počúva, čo hovoria. Najprv sa pustia do zaujatia tohto postavenia. Takmer všetci ľudia, keď sú v skupine, hľadajú tento druh postavenia, tento druh príležitosti. Samozrejme, ak sú veľmi schopní, snažia sa obsadiť najvyššie miesto. Ak sú len priemerní, stále sa snažia získať si v skupine popredné postavenie. A ak patria k nižším vrstvám v skupine, majú priemernú kvalitu a schopnosti, tiež sa snažia, aby si ich ostatní veľmi vážili. Nemôžu dovoliť, aby sa na nich ostatní pozerali zvrchu. Hrdosť a dôstojnosť je pre týchto ľudí hranicou, za ktorú nie sú ochotní ísť; myslia si, že sa týchto vecí musia držať. Aj keď stratia svoju integritu alebo je s nimi Boh nespokojný a neuznáva ich, stále musia bojovať o svoju hrdosť a postavenie. Musia sa za každú cenu vyhnúť poníženiu. Toto je satanská povaha. Napriek tomu si to neuvedomujú. Myslia si, že nemôžu stratiť to málo hrdosti, čo im zostalo. Nevedia, že len vtedy, keď sa týchto povrchných vecí úplne zrieknu a opustia ich, stanú sa skutočnými ľuďmi. Nevedia, že ak si chránia ako vlastný život tieto veci, ktoré by mali byť odhodené, ich život bude stratený. Jednoducho nevedia, čo je v stávke. Preto si vždy nechávajú niečo pre seba pri všetkom, čo robia, vždy konajú v záujme ochrany vlastnej hrdosti a postavenia a tieto veci kladú na prvé miesto. Hovoria a predkladajú mylné argumenty len kvôli sebe – pre seba urobia čokoľvek. Ponáhľa sa za všetkým, čo žiari, a dáva všetkým na známosť, že sa na tom podieľal. V skutočnosti to s ním nemalo nič spoločné, ale on nikdy nechce zostať v úzadí, vždy sa bojí, že ostatní ľudia na neho hľadia zhora, vždy má strach, že ostatní ľudia povedia, že je niktoš, že nič nedokáže a že nemá žiadne zručnosti. Nie je to všetko riadené jeho satanskou povahou? Keď sa dokážeš vzdať vecí, ako sú tvár a postavenie, budeš oveľa uvoľnenejší a slobodnejší; vykročíš na cestu k úprimnosti. Pre mnohých to však nie je ľahké dosiahnuť.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Čítanie Božích slov mi pomohlo pochopiť, že pocitom menejcennosti netrpím pre svoju chabú kvalitu alebo preto, že by som sa nevedela vyjadrovať a vyzerala priemerne, ale skôr preto, lebo mi satan vymyl mozog určitými mylnými pohľadmi na moje úsilie. Prisudzovala som až priveľký význam povesti a postaveniu. Podvedome som sa nechala ovplyvniť satanskými jedmi ako: „Človek sa derie hore, voda tečie dole,“ „ľudia potrebujú hrdosť tak, ako strom potrebuje kôru“ a „človek zanecháva svoje meno všade, kde sa zdržiava, tak ako vták zanecháva svoje volanie všade, kde lieta.“ Nič pre mňa nebolo dôležitejšie ako povesť, postavenie a rešpekt druhých a myslela som, že žiť zmysluplný a hodnotný život môžem iba tak, že tieto veci získam. Vo svojej svetskej kariére som odjakživa závidela kolegom, ktorí vo vzťahu k druhým boli dôvtipní, chytrí, výreční a pohotoví a získali si uznanie a ocenenie svojich nadriadených. Aj ja som chcela, aby si ma nadriadení cenili tak ako mojich kolegov, no cítila som sa menejcenná, pretože som vyzerala priemerne, bolo mi sotva rozumieť a dobrá som nebola ani v nadväzovaní vzťahov. Keď som narazila na problémy, nepovedala som o nich kolegom a namiesto toho som sa radšej zamkla na záchode, kde som si poplakala. Bála som sa, že ak by o mojich problémoch vedel niekto druhý, pozeral by sa na mňa zvrchu a mal by o mne nižšiu mienku, a naozaj som v tom čase trpela. Aj potom, čo som uverila v Boha, som sa v živote ďalej riadila týmito pohľadmi nevercov, a myslela som, že na to, aby človek slúžil ako vodca alebo nadriadený, musí mať nádych vodcovstva, hovoriť s rozhodnosťou v hlase, mať charizmu, vedieť veci zorganizovať a mať dobré pracovné schopnosti; že ak taký bude, stretne sa s rešpektom všade, kam príde, spraví si meno a ľudia si ho budú vážiť. Keď som si všimla, že bratia a sestry, s ktorými pracujem, sú schopnejší, hovoria presvedčivo a práca im ide, myslela som, že som v každom ohľade iba sklamaním. Keďže som si nedokázala získať rešpekt ostatných, netešila som sa veľkému uznaniu a moja túžba po povesti a postavení ostala neuspokojená, už som viac nechcela byť vodkyňou a chcela som iba vykĺznuť z tohto prostredia a pridať sa k inej skupine. Myslela som, že mi to umožní vyhnúť sa odhaleniu svojich slabostí a mojej neschopnosti, takže sa na mňa moji rovesníci nebudú pozerať zvrchu. Keď som tak nad tým uvažovala, uvedomila som si, že satanove jedy už v mojom srdci zapustili dlhé korene – naháňala som sa za postavením a úctou a obdivom druhých, ktoré som vnímala ako pozitívne veci. Len čo moje osobné túžby ostali chvíľu neuspokojené, stratila som chuť konať svoju povinnosť, začala som byť negatívna a nepriateľská a nedokázala som sa podriadiť Božej zvrchovanosti ani Jeho opatreniam. Dospela som k poznaniu, že ma satan prihlboko skazil a ja som až príliš túžila po povesti a postavení. Ak by som takto pokračovala, znechutila by som sa Bohu a vyradil by ma. Už som viac nechcela kráčať nesprávnou cestou a bola som pripravená kajať sa pred Bohom, konať svoju povinnosť prakticky a v súlade s Božími požiadavkami a podriadiť sa Jeho zvrchovanosti a opatreniam.

Neskôr som natrafila na ďalší úryvok z Božích slov: „Keď sa emócia menejcennosti hlboko zakorení v hĺbke tvojho srdca, nielenže to má na teba hlboký vplyv, ale tiež to ovláda tvoje názory na ľudí a veci a tvoje počínanie a činy. Ako sa teda pozerajú na ľudí a veci tí, ktorých ovláda pocit menejcennosti? Všetkých ostatných považujú za lepších, než sú oni sami, a dokonca aj antikristov považujú za lepších od seba. Myslia si, že hoci majú antikristi zlú povahu a zlú ľudskú prirodzenosť, stále sú to ľudia, ktorých treba napodobňovať, a vzory, od ktorých sa treba učiť. Dokonca si hovoria: ‚Hoci majú zlú povahu a zlú ľudskú prirodzenosť, sú obdarovaní a majú lepšiu pracovnú schopnosť ako ja. Dokážu hovoriť pred toľkými ľuďmi bez toho, aby sa začervenali alebo im búšilo srdce, vyjadrujú sa s ľahkosťou a istotou. Majú naozaj odvahu. Ja takú odvahu nemám.‘ Z čoho to vyplynulo? Treba povedať, že jedným z dôvodov je, že tvoj pocit menejcennosti ovplyvnil tvoj úsudok o podstatách ľudí, ako aj tvoj pohľad a stanovisko pri posudzovaní iných. Nie je to tak? (Je.)“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (1)) Ako som tak premýšľala nad Božími slovami, uvedomila som si, že pocit menejcennosti dokáže ovplyvniť to, ako vnímame ľudí a veci. Uvažovala som o tom, ako som sa ponorená do pocitu menejcennosti sústreďovala len na očividné dary a kvality a zaujímalo ma len to, či ľudia dokážu hovoriť a konať rozhodne. Spravila som si z týchto vlastností meradlo na základe ktorého som súdila ich kvalitu, no pritom som neprikladala dôležitosť rozlišovaniu ich ľudskej prirodzenosti, podstaty a ciest, po ktorých kráčali. Spomenula som si na spoluprácu s Li Xue a to, ako som si všímala len jej výrečnosť a rozhodné konanie, no neprikladala žiadnu dôležitosť rozlišovaniu jej správania. Dokonca som si myslela, že na rozdiel odo mňa má istý kapitál a je preto normálne, že zveličuje svoju dôležitosť. Bola som strašne popletená!

Po čase som si začala klásť otázku, či meranie kvality človeka podľa jeho výrečnosti, darov, práceschopnosti a toho, či rozpráva rozhodne, predstavuje ten najpresnejší spôsob merania. Vtedy som narazila na tento úryvok z Božích slov: „Ako by sa mala merať kvalita človeka? Jediný vhodný spôsob, ako to urobiť, je pozrieť sa na jeho postoj k pravde a na to, či dokáže alebo nedokáže pochopiť pravdu. Niektorí ľudia sa dokážu veľmi rýchlo naučiť technické zručnosti, no len čo počujú pravdu, začnú byť zmätení a zadriemu. Ich myseľ sa popletie a oni nedokážu pravdu ani prijať, ani jej porozumieť. Toto znamená mať slabú kvalitu. Niektorí ľudia to odmietajú prijať, keď im povieš, že majú slabú kvalitu. Myslia si, že vysoká úroveň vzdelania znamená, že majú dobrú kvalitu. Znamená to, že ak má niekto vysokú úroveň vzdelania, jeho kvalita je naozaj dobrá? Neznamená. Ako by sa mala merať kvalita človeka? Mala by sa merať na základe miery, do akej chápe Božie slová a pravdu. Toto je najpresnejší prístup. Niektorí ľudia sú výreční, bystrí a obzvlášť zruční v styku s ľuďmi. No keď počúvajú kázne, nikdy im nedokážu porozumieť, bez ohľadu na to, ako sa snažia, a keď čítajú Božie slová, nedokážu ich pochopiť. Keď sa delia o svoje skúsenostné svedectvo, sú to vždy len slová a učenia; pôsobia ako obyčajní laici a ostatní cítia, že nemajú žiadne duchovné porozumenie. Sú to ľudia s chabou kvalitou. Sú teda takíto ľudia spôsobilí vykonávať prácu pre Boží dom? (Nie.) Prečo? (Chýbajú im pravda-princípy.) Správne, toto by ste už mali chápať.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Pre plnenie povinnosti je najdôležitejšie pochopiť pravdu) Čítanie Božích slov ma naučilo, že by sme kvalitu ľudí nemali merať na základe toho, aké majú vzdelanie a očividné dary a akí sú bystrí alebo výreční, ale skôr podľa toho, či sú schopní správne porozumieť Božím slovám, pochopiť realitu Božích slov, a teda skrz Jeho slová porozumieť Božím úmyslom a spoznať svoju skazenú povahu a podstatu. Spomenula som si na to, ako Li Xue napriek tomu, že mala určité dary, bola výrečná a konala rozhodne, nebola schopná hovoriť o pravom porozumení samej sebe ani o žiadnom skúsenostnom svedectve Božích slov. Bratia a sestry ju už niekoľkokrát upozornili na jej samoľúbe správanie, no hoci si tento problém priznala, nikdy nepochopila prirodzenosť takého správania ani to, aké má vážne následky. Keď vykonávala povinnosť, neprestajne zveličovala svoju dôležitosť a ešte aj zhadzovala ostatných, zatiaľ čo sa nad nich vyvyšovala. O svojom probléme pritom takmer neuvažovala a neporozumela mu dokonca ani po tom, čo ju zbavili funkcie. Ukázalo mi to, že hoci Li Xue mala určité dary, nemala aj dobrú kvalitu. Spomenula som si na to, ako Boh rozobral postavu Pavla – Pavol bol obdarený, napísal množstvo listov a rozšíril evanjelium medzi mnohých ľudí, no nedokázal porozumieť pravde a nakoniec ani rozpoznať svoju satanskú prirodzenosť, ktorá odolávala Bohu. Pavla ako takého teda nebolo možné pokladať za niekoho s dobrou kvalitou. Keď som si to uvedomila, začala som veci vidieť o trochu jasnejšie. Pochopila som, že som nerozumela pravde, keď som si vždy myslela, že mať dobré vzdelanie a byť výrečný a rozhodný znamená mať dobrú kvalitu a nedostatok týchto vlastností zas svedčí o tej zlej. Často som tak samu seba definovala ako človeka s chabou kvalitou, ktorý nie je spôsobilý slúžiť ako vodca alebo pracovník. Keď som si prečítala Božie slová, uvedomila som si, že ak človek meria niečiu kvalitu, mal by sa pozerať najmä na to, nakoľko daná osoba rozumie Božím slovám, či dokáže pochopiť pravdu a či svoju povinnosť dokáže konať v súlade s princípom. Najpresnejší spôsob, ako nazerať na ľudí a veci, je v súlade s Božími slovami.

Neskôr som narazila na ďalšie dva úryvky z Božích slov. Všemohúci Boh hovorí: „Ako teda môžeš presne zhodnotiť a spoznať sám seba a vymaniť sa z emócie menejcennosti? Mal by si brať Božie slová ako základ pre spoznanie samého seba – snaž sa spoznať, aká je tvoja ľudská prirodzenosť, aké sú v skutočnosti tvoje talenty a kvalita a aké máš silné stránky. Predpokladajme napríklad, že si kedysi rád spieval a išlo ti to dobre, ale niektorí ľudia ťa neustále kritizovali a znevažovali, hovorili, že nemáš hudobný sluch a že spievaš falošne, takže máš pocit, že nevieš dobre spievať, a už sa to neodvážiš robiť pred inými. Títo svetskí ľudia, títo popletení ľudia a priemerní ľudia ťa nepresne zhodnotili a posúdili, čím obmedzili práva, ktoré si tvoja ľudská prirodzenosť zaslúži, a potlačili tvoj talent. V dôsledku toho sa neodvážiš zaspievať ani len pieseň a máš odvahu spievať nahlas a uvoľniť sa, len keď si úplne sám. Je to práve preto, lebo sa zvyčajne cítiš tak hrozne potláčaný, že sa neodvážiš zaspievať pieseň, keď nie si sám; odvážiš sa spievať, len keď si sám, a užívaš si čas, keď môžeš spievať nahlas a jasne – aký je to úžasný, oslobodzujúci a uvoľňujúci čas! Nie je to tak? Pre ublíženie, ktoré ti ľudia spôsobili, nevieš alebo nedokážeš jasne vidieť, čo v skutočnosti dokážeš robiť, v čom si dobrý a v čom dobrý nie si. V takejto situácii musíš urobiť správne hodnotenie a správne posúdiť sám seba podľa Božích slov. Mal by si si ujasniť, čo si sa naučil a v čom spočívajú tvoje silné stránky, a robiť čokoľvek, čoho si schopný; pokiaľ ide o veci, ktoré nedokážeš robiť, tvoje nedostatky a slabiny, mal by si o nich uvažovať a poznať ich, a mal by si mať tiež presné hodnotenie a poznanie toho, aká je tvoja kvalita, či je dobrá alebo slabá. Ak nedokážeš pochopiť svoje vlastné problémy alebo o nich nemáš jasné poznanie, potom požiadaj ľudí okolo seba, ktorí majú porozumenie, aby ťa zhodnotili. Bez ohľadu na to, či je to, čo hovoria, presné, poskytne ti to aspoň niečo, o čo sa môžeš oprieť, a umožní ti to mať o sebe základný úsudok alebo charakterizáciu. Potom môžeš vyriešiť základný problém tejto negatívnej emócie – tvojej emócie menejcennosti – a postupne sa z nej dostať. Emóciu menejcennosti je ľahké vyriešiť, ak ju človek dokáže rozlíšiť, prebudiť sa z nej a hľadať pravdu.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (1)) „Boh nechce vidieť, že sa vzdávate úsilia o pravdu, ani nechce vidieť postoj niekoho, kto sám seba odpisuje ako stratený prípad. Chce vidieť, že keď pochopíte všetky tieto pravdivé skutočnosti, dokážete ísť a usilovať sa o pravdu neochvejnejším, odvážnejším a istejším spôsobom, jasne si uvedomujúc, že Boh je spravodlivý Boh. Pokiaľ pri príchode na koniec cesty dosiahnete štandard, ktorý pre vás Boh ustanovil, a ste na ceste k spáse, Boh sa vás nevzdá.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Iba ak sa človek zbaví svojich predstáv, môže sa vydať na správnu cestu viery v Boha (2)) V Božích slovách som našla spôsob, ako vyriešiť svoj pocit menejcennosti. Mala som sa na veci pozerať v súlade s Božími slovami, správne porozumieť svojim slabým a silným stránkam, robiť všetko najlepšie, ako viem, robiť to správne a hľadať pravdu, aby som vyriešila to, čo som nechápala alebo čo sa mi nepodarilo dosiahnuť. V mysli som zablúdila do obdobia, keď som slúžila ako vodkyňa a nadriadená: Spočiatku som vďaka usilovnej spolupráci dokázala odviesť kus skutočnej práce, no keď ma neskôr prepustili, pretože som bola negatívna, poľavila som, a keďže mi život riadila moja skazená povaha, vo svojej povinnosti som dosahovala chabé výsledky. Dôvodom môjho prepustenia rozhodne nebola iba moja chabá kvalita. Bratia a sestry vlastne všetci tvrdili, že mám priemernú kvalitu, nie chabú. Ak by som spolu s bratmi a sestrami usilovne pracovala, stále som mohla odviesť kus práce. Keď som si to všetko uvedomila, začala som k sebe pristupovať správne – nemala som tú najlepšiu kvalitu, a pokiaľ išlo o určité otázky, tak som celkom nechápala niektoré princípy, no vždy som mohla vyhľadať pomoc bratov a sestier, aby som svoje nedostatky vynahradila, a vždy som mohla tvrdo pracovať na zlepšení svojej kvality. Mohla by som tak spraviť istý pokrok. Keď som si tieto veci uvedomila, našla som cestu praktizovania a cítila som sa oveľa uvoľnenejšie. Už som sa nechcela nechať spútavať pocitom menejcennosti a bola som pripravená dobre si konať povinnosť a sústrediť sa na praktizovanie pravdy, aby som uspokojila Boha.

Neskôr som sa pri jednej príležitosti zúčastnila malého zhromaždenia so sestrou Xiaoye, ktorá dohliadala na prácu s textom. Xiaoye cez svoje duchovné spoločenstvo o Božích slovách dokázala komunikovať Božie úmysly a vedela doň začleniť svoje vlastné skúsenosti, čo bolo pre všetkých zúčastnených veľmi poučné. Bratia a sestry počas jej duchovného spoločenstva súhlasne prikyvovali a robili si poznámky. Keď som to videla, znova sa do mňa začal vkrádať ten pocit menejcennosti – pocit, že Xiaoye je schopnejšia ako ja a spôsobilejšia slúžiť ako vodkyňa. Vo chvíli, keď sa tieto pocity menejcennosti objavili, som si však spomenula na jeden úryvok z Božích slov: „Mal by si si ujasniť, čo si sa naučil a v čom spočívajú tvoje silné stránky, a robiť čokoľvek, čoho si schopný; pokiaľ ide o veci, ktoré nedokážeš robiť, tvoje nedostatky a slabiny, mal by si o nich uvažovať a poznať ich, a mal by si mať tiež presné hodnotenie a poznanie toho, aká je tvoja kvalita, či je dobrá alebo slabá.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (1)) Iste, každý má predsa inú kvalitu a iné silné stránky. Ide o výsledok Božej zvrchovanosti a Jeho opatrení. Bez ohľadu na to, akú kvalitu mám, by som si vždy mala plniť svoje záväzky a povinnosti. Nemám tú najlepšiu kvalitu a nie som až taká výrečná ako ostatní, no kým trochu rozumiem Božím slovám a mám s nimi istú skúsenosť, mala by som si vytýčiť správne úmysly a v duchovnom spoločenstve hovoriť o svojom chápaní, aby som si splnila povinnosť. Presne to by som mala spraviť. Keď som si to uvedomila, cítila som sa omnoho lepšie a pocit menejcennosti ma už neovplyvňoval. Bola som pripravená praktizovať v súlade s Božími slovami, v duchovnom spoločenstve hovoriť o všetkom, čomu rozumiem, a splniť si povinnosť. Po tomto som v duchovnom spoločenstve rozprávala o svojich poznatkoch o Božích slovách a o tom, ako im rozumiem. Pri pohľade na to, ako moje duchovné spoločenstvo pomohlo a prospelo mojim bratom a sestrám som Bohu vzdávala vďaku! To všetko vďaka osvieteniu a vedeniu Božieho slova, ktoré mi umožnilo spraviť pokrok a získať to, čo mám.