V roku 2013 ma označili za falošnú vodkyňu a prepustili, keď sa zistilo, že som vo svojej povinnosti nehľadala princípy a dovolila svojej arogantnej povahe, aby určovala moje konanie. To všetko viedlo k narušeniam a vyrušeniam práce cirkvi na evanjeliu. Po svojom prepustení som sa cítila dosť negatívne a ľutovala som to. Svoju skazenú povahu som do istej miery spoznala prostredníctvom čítania Božích slov a uvažovania o sebe, ale v hĺbke duše som sa stále cítila byť voči Bohu dosť ostražitá a myslela som si, že keďže som mala takú skazenú povahu a dopustila som sa veľmi vážneho priestupku, v budúcnosti by som rozhodne nemala konať dôležitú povinnosť. Ak by som sa dopustila ďalšieho priestupku, bola by som prinajmenšom prepustená a v prípade vážnejšieho incidentu by som bola zrejme dôkladne zjavená, vyradená a stratila by som možnosť dosiahnuť spásu. Najmä keď som videla, ako boli niektorí talentovaní ľudia, ktorí mali kvalitu a vykonávali dôležité povinnosti, nakoniec odhalení ako falošní vodcovia a prepustení alebo dokonca označení za antikristov a vypudení, lebo nehľadali pravdu, neustále sa snažili o postavenie a povesť, konali na základe svojich arogantných pováh a nekajali sa, čo spôsobovalo narušenia a vyrušenia cirkevnej práce, bola som si ešte istejšia tým, čo som považovala za správne. Ďalej som už konala len povinnosti, ktoré sa nespájali s veľkou zodpovednosťou a neboli také riskantné. Tak som mala ešte stále šancu prežiť, keď sa Božie dielo priblíži ku koncu. Neskôr ma môj vodca poveril prácou cirkvi na odstraňovaní. Pomyslela som si: „Niektoré sestry ktoré v minulosti vykonávali prácu na odstraňovaní, boli prepustené, lebo konali podľa svojich skazených pováh a nedodržiavali princípy, čo viedlo k narušeniam a vyrušeniam v cirkevnej práci. Ja však mám menej poznatkov o pravde ako ony a mám veľmi arogantnú povahu – keby som urobila niečo narušujúce alebo vyrušujúce, dopustila by som sa zla!“ Keď som o tom popremýšľala, rozhodla som sa úlohu odmietnuť. Vodca ma potom poveril prácou založenou na textoch, čo ma celkom potešilo. Myslela som si, že práca založená na textoch si nebude vyžadovať, aby som prijímala závažné rozhodnutia pre cirkev, a nebude si vyžadovať žiadne riskantné situácie, takže som ju s radosťou prijala. V roku 2017 ma moja vodkyňa opäť vyhľadala. Oznámila mi, že cirkev veľmi potrebuje pracovníkov na odstraňovacie práce a vyjadrila nádej, že prihliadnem na Boží úmysel a prijmem úlohu v odstraňovacom tíme. Stále som sa trochu zdráhala, ale napadlo mi, že túto úlohu som už raz odmietla a ak by som ju odmietla znova vzhľadom na svoju budúcnosť a vyhliadky, zradila by som Boha. Nemohla som byť taká nesvedomitá! Vo svojom utrpení som sa modlila k Bohu a prosila Ho, aby ma viedol a aby som sa vymanila z tohto nevhodného stavu.

Neskôr som natrafila na tento úryvok z Božích slov: „Niektorí ľudia, nech zjavia koľkokoľvek skazených pováh, nehľadajú pravdu, aby ich vyriešili. Výsledkom je, že aj po mnohých rokoch viery v Boha zostávajú ich povahy nezmenené. Myslia si: ‚Vždy, keď niečo urobím, zjavím svoje skazené povahy; ak sa zdržím akéhokoľvek konania, potom ich nezjavím. Nevyrieši sa tým problém?‘ Vari to nie je to isté, ako držať hladovku pre strach z udusenia? Aký to bude mať výsledok? Môže to viesť len k vyhladovaniu. Ak človek zjaví skazené povahy a nevyrieši ich, je to to isté, ako keď neprijme pravdu a náhle zomrie. Aké budú následky, ak veríte v Boha a neusilujete sa o pravdu? Budete si kopať vlastný hrob. Skazené povahy sú nepriateľom tvojej viery v Boha; bránia ti praktizovať pravdu, zažiť Božie dielo a podriadiť sa Bohu. V dôsledku toho nakoniec nedosiahneš Božiu spásu. Nie je to vari kopanie vlastného hrobu? Satanské povahy ti bránia prijať a praktizovať pravdu. Nemôžeš sa im vyhnúť, musíš sa im postaviť. Ak ich neprekonáš, budú ťa ovládať. Ak ich dokážeš prekonať, už ťa nebudú obmedzovať a budeš slobodný.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Premýšľajúc nad Božími slovami som si uvedomila, že aj ja sa vyhýbam jedeniu zo strachu, že sa zadusím. Keďže ma prepustili, lebo som nehľadala pravdu, konala podľa svojej arogantnej povahy a narušovala a vyrušovala prácu cirkvi na evanjeliu, stala som sa ostražitou a plnou nepochopenia. Nebola som ochotná prijať dôležitú povinnosť a bol som šťastná, že môžem vykonávať akúkoľvek nedôležitú povinnosť – záležalo mi len na tom, aby som nerobila chyby a nemala problémy. Keď mi mali prideliť dôležitú povinnosť, podvedome som prešla do režimu sebaobrany. Obávala som sa, že ak svojej arogantnej povahe dovolím, aby určovala moje konanie, a opäť spôsobím narušenia a vyrušenia cirkevnej práce, pravdepodobne ma prepustia a vyradia. Úlohu som chcela vždy odmietnuť a myslela som si, že sa tak sa môžem ochrániť. Vždy som sa vyhýbala tomu, aby som sa zaoberala svojou skazenou povahou a nehľadala som pravdu, aby som to vyriešila. Ak by som takto pokračovala, nielenže by sa môj život-povaha ani v najmenšom nezmenili, no aj moja schopnosť dosiahnuť spásu by bola neistá. Božie slová mi tiež poskytli cestu k praktizovaniu, ukázali mi, že sa musím prestať vyhýbať zaoberaniu sa svojou skazenou povahou a mala by som hľadať pravdu, aby som ju vyriešila.

Neskôr som uvažovala o tom, čo mi skazená povaha spôsobuje, že sa mám pred Bohom neustále na pozore a odmietam pridelené povinnosti. Jedného dňa som natrafila na tento úryvok z Božích slov: „Teším sa z tých, ktorí nepodozrievajú iných a mám rád tých, ktorí bez váhania prijímajú pravdu. Voči týmto dvom druhom ľudí prejavujem veľkú starostlivosť, pretože v Mojich očiach sú títo ľudia úprimní. Ak si nečestný, potom budeš obozretný a podozrievavý voči všetkým ľuďom a všetkým záležitostiam, a preto tvoja dôvera vo Mňa sa bude zakladať na podozrievaní. Takúto dôveru by som nemohol nikdy schváliť. Ak chýba skutočná dôvera, ešte viac ti chýba skutočná láska. A ak si náchylný pochybovať o Bohu a špekulovať o Ňom podľa svojej vlastnej vôle, potom si bezpochyby najnečestnejší zo všetkých ľudí. Mudruješ nad tým, či je Boh taký istý ako človek, neodpustiteľne hriešny, malomyseľný, neúprimný, bez úsudku, s chýbajúcim zmyslom pre spravodlivosť, oddaný taktike násilia, falošný a prefíkaný, ktorého teší zlo, temnota a podobne. Netkvie príčina toho, že ľudia takto zmýšľajú, v tom, že nemajú ani poňatia o tom, kto je Boh? Taká viera je nanajvýš hriešna!“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Ako poznať Boha na zemi) Keď som premýšľala nad Božími slovami, uvedomila som si, že mám nečestnú a podlú prirodzenosť – moje myšlienky boli ako myšlienky nespravodlivého človeka, stále som o Bohu špekulovala a mala som sa pred Ním na pozore rovnako, ako by som sa mala pred zlým človekom. Myslela som si, že poverenie dôležitou úlohou ma má zjaviť a vyradiť. Keďže ma predtým pokarhali za priestupok, lebo som konala na základe svojej arogantnej povahy a spôsobovala narušenia a vyrušenia cirkevnej práce, obávala som sa, že ak ma pokarhajú za ďalší priestupok, bude mi hroziť vyradenie, a tak som žila v stave ostražitosti a nepochopenia Boha. Keď ma teda môj vodca poveril dohľadom nad prácou cirkvi na odstraňovaní, obávala som sa, že sa pri posudzovaní ľudí dopustím chýb. Ak by som omylom urobila zle dobrému človeku alebo dovolila zlému človeku či antikristovi zostať v cirkvi, a cirkev by som tým vystavila skrytému nebezpečenstvu, považovalo by sa to za závažný priestupok a pravdepodobne by ma vyradili. Vzhľadom na tieto úvahy som sa ospravedlňovala, aby som sa tejto úlohe vyhla a odmietla ju. Keď som o tom teraz uvažovala, zistila som, že bez tejto skúsenosti s prepustením by som si nikdy neuvedomila, že mám takú arogantnú povahu, a už vôbec by som si neuvedomila, že som pri svojej práci nehľadala pravdu, konala podľa vlastnej vôle a kráčala po ceste antikrista. Bolo to včasné Božie karhanie a disciplinovanie, čo ma priviedlo k tomu, aby som o sebe uvažovala, a zišla z chybnej cesty, po ktorej som kráčala. Nebyť Božích činov, ktovie, akého hrozného zla by som sa dopustila, ovládaná svojou arogantnou a namyslenou povahou. Hoci som v dôsledku prepustenia trochu trpela, bol to skutočne Boží spôsob, ako ma ochrániť a spasiť, a bolo to presiaknuté Jeho úprimnými úmyslami. Toto zlyhanie vo mne zanechalo hlboký dojem: Ukázalo mi závažnosť dôsledkov konania podľa mojej arogantnej povahy a umožnilo mi zakúsiť, ako Božia spravodlivá povaha nestrpí žiadne urážky. Počas ďalšieho konania svojej povinnosti som si pripomínala, aby som svojej skazenej povahe nedovolila určovať moje konanie, ale aby som v sebe ukrývala bohabojné srdce. Keď som sa stretla s problémami, požiadala som ostatných o návrhy a hľadala pravdu-princípy, aby som sa vyhla veľkým chybám. Božia povaha je spravodlivá a dobrá a Jeho láska a spása sú praktické a skutočné bez najmenšej falošnosti. Pokým som o sebe uvažovala a uvedomovala si veci, Boh mi dával príležitosti na praktizovanie. Ja som však o Bohu stále špekulovala, mala som sa voči Nemu na pozore a verila som, že bude rovnako malicherný a bezohľadný ako obyčajný človek, ktorému chýba nestrannosť a spravodlivosť. Myslela som si, že Boh používa túto povinnosť len na to, aby ma zjavil a vyradil – vari som Ho neohovárala? Aká som bola nečestná! Boh má rád čestných ľudí, a čestní ľudia dokážu prijať a praktizovať pravdu. Čo sa týka mňa, moja nečestná povaha ma nútila Boha podozrievať a mať sa pred Ním na pozore. Opakovane som sa vyhýbala prideleným povinnostiam a nebola som schopná plniť si svoje záväzky a povinnosť s otvoreným a úprimným srdcom. Keby som takto pokračovala, neškodila by som sama sebe? Keď som si to uvedomila, pocítila som dosť veľkú ľútosť a potichu som sa modlila k Bohu, ochotná vážiť si príležitosť konať svoju povinnosť, spoliehať sa na Boha s cieľom vykonávať prácu na odstraňovaní a prestať odolávať tejto úlohe a odmietať ju.

Potom som začala v cirkvi vykonávať prácu na odstraňovaní. Jedného dňa ma zaujal jeden prípad vypudenia. Kandidátkou na vypudenie bola pani Li, ktorá predtým slúžila ako moja hostiteľka. Vždy slúžila ako hostiteľka a dokonca som jej závidela, že koná menej dôležitú povinnosť, lebo som si myslela, že je menšia pravdepodobnosť, že sa dopustí závažného priestupku – praktizovanie viery týmto spôsobom by bolo menej riskantné. Skutočnosť však moju predstavu vyvrátila – pani Li síce nekonala dôležitú povinnosť, no jej arogantná povaha sa nikdy nezmenila a dokonca využívala svoju dcéru, ktorá bola cirkevnou vodkyňou, a manipulovala ňou v márnej snahe mať nad cirkvou kontrolu, čo do cirkvi vnieslo chaos. Napadlo mi tiež, že väčšina ľudí, ktorí boli zjavení ako pochybovači a zlí ľudia, nekonala dôležitú povinnosť, ale nakoniec boli vyradení, lebo sa neusilovali o pravdu, konali bezohľadne a svojvoľne v súlade so svojou satanskou povahou, nekajali sa a páchali najrôznejšie zlé skutky. Toto poznanie ma celkom zasiahlo a neskôr som natrafila na tento úryvok z Božích slov: „Niektorí ľudia si myslia: ‚Každý, kto vedie, je hlúpy a nevedomý a privoláva si vlastné zničenie, pretože keď je niekto vodca, nevyhnutne zjaví skazenosť, ktorú Boh uvidí. Došlo by k zjaveniu toľkej skazenosti, keby túto prácu nerobil?‘ Aká absurdná myšlienka! Vari nezjavíš skazenosť, ak nebudeš vodcom? Aj keby si nebol vodcom a prejavil menej skazenosti, znamená to azda, že dosiahneš spásu? Sú podľa tohto argumentu všetci tí, ktorí neslúžia ako vodcovia, tými, ktorí môžu prežiť a budú spasení? Nie je toto tvrdenie až príliš smiešne? Ľudia, ktorí slúžia ako vodcovia, vedú Boží vyvolený národ k tomu, aby jedol a pil Božie slovo a zažíval Božie dielo. Táto požiadavka a štandard sú vysoké, preto keď vodcovia začnú s výcvikom, nevyhnutne zjavia niektoré skazené stavy. Je to normálne a Boh to neodsudzuje. Boh to nielenže neodsudzuje, ale týchto ľudí aj osvecuje, osvetľuje, vedie ich a ukladá im dodatočné bremená. Pokiaľ sa dokážu podriadiť Božiemu vedeniu a dielu, budú v živote napredovať rýchlejšie ako obyčajní ľudia. Ak sú to ľudia, ktorí sa usilujú o pravdu, môžu sa vydať na cestu, na ktorej ich Boh zdokonalí. To je vec, ktorú Boh najviac požehnáva. Niektorí ľudia to nevidia a prekrúcajú fakty. Podľa ľudského porozumenia nezáleží na tom, ako veľmi sa vodca zmení, Bohu to bude jedno; bude sa pozerať len na to, koľko skazenosti vodcovia a pracovníci zjavia, a odsúdi ich len na základe toho. A tých, ktorí nie sú vodcami a pracovníkmi, Boh neodsúdi, ani keď sa nezmenia, pretože zjavujú málo skazenosti. Nie je to absurdné? Nie je to rúhanie sa Bohu? Ak vo svojom srdci tak vážne odolávaš Bohu, môžeš byť spasený? Nemôžeš byť spasený. Boh určuje výsledky ľudí hlavne na základe toho, či majú pravdu a pravé svedectvo, a to závisí hlavne od toho, či sú to ľudia, ktorí sa usilujú o pravdu. Ak sa usilujú o pravdu a po súde a napomínaní za to, že sa dopustili priestupku, sa dokážu skutočne kajať, potom budú určite schopní dosiahnuť spásu, pokiaľ nevyslovia slová alebo neurobia veci, ktoré sú rúhaním sa Bohu. Podľa vašich domnienok môžu všetci obyčajní veriaci, ktorí nasledujú Boha až do konca, dosiahnuť spásu, a všetci tí, ktorí slúžia ako vodcovia, musia byť vyradení. Ak by vás požiadali, aby ste sa stali vodcom, mysleli by ste si, že by nebolo v poriadku to neurobiť, ale ak by ste slúžili ako vodca, nedobrovoľne by ste zjavili skazenosť, a to by bolo rovnaké, ako poslať sám seba pod gilotínu. Nespôsobuje toto všetko tvoje mylné chápanie Boha? Ak by sa výsledky ľudí určovali na základe skazenosti, ktorú zjavia, nikto by nemohol byť spasený. Aký by malo v takom prípade zmysel to, že Boh koná dielo spásy? Ak by to tak naozaj bolo, kde by bola Božia spravodlivosť? Ľudstvo by nebolo schopné vidieť Božiu spravodlivú povahu. Preto ste všetci Božie úmysly pochopili nesprávne, čo svedčí o tom, že Boha skutočne nepoznáte.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Prostredníctvom Božích slov som zistila, že Boh neurčuje výsledky ľudí na základe toho, akú povinnosť konajú alebo koľko skazenosti zjavili, ale skôr na základe toho, či sa usilujú o pravdu, alebo nie a či sa po zjavení skazenosti sústredia na vyriešenie svojej skazenej povahy. Boh spasí tých, ktorých skazil satan. Keby Boh určoval výsledky ľudí na základe toho, akú skazenosť zjavili, potom by sme boli všetci vyradení. Kto by potom mohol dosiahnuť spásu? Toto moje presvedčenie bolo jednoducho príliš smiešne. Uvedomila som si, že aj keď vodcovia a vedúci často zjavia svoju skazenosť a nedostatky, pokiaľ sa usilujú o pravdu, často o sebe uvažujú a hľadajú pravdu, aby vyriešili svoje problémy, budú chápať čoraz viac pravdy a ich vstup do života bude napredovať stále rýchlejšie. Premýšľala som o tom, že tých falošných vodcov a antikristov, ktorí boli zjavení a vyradení, tento osud nepostihol nie preto, lebo slúžili ako vodcovia a vedúci, ale skôr preto, lebo mali všetci odpor k pravde, stále túžili po povesti a postavení, páchali zlé skutky, ktoré vyrušovali prácu cirkvi, a nekajali sa ani po tom, čo boli mnohokrát orezaní. Napadlo mi tiež, že dôvodom, prečo ma predtým prepustili z funkcie vodkyne, bolo aj to, že som sa neusilovala o pravdu a nekráčala po správnej ceste – nemalo to nič spoločné s tým, že som konala dôležitú povinnosť. Napriek tomu som túto skutočnosť nepochopila, neuvažovala som o hlavnej príčine svojho pádu a zlyhania, nepoučila som sa, aby som v budúcnosti mohla byť uvedomelá, a namiesto toho som pomocou mylného názoru špekulovala o Bohu a hodnotila Ho. Nebolo to rúhanie sa Bohu? Spomenula som si na Petra, ktorý sa radoval z Božieho súdu a napomínania. Keď ho Boh už nesúdil a nenapomínal, premohla ho panika a nepokoj a mal pocit, že už nemôže ďalej žiť. Videla som, že Peter miloval pravdu celým svojím srdcom, túžil po pozitívnych veciach a vážil si Boží súd, napomínanie, karhanie a disciplinovanie. V tomto prostredí bol schopný uvažovať o svojich nedostatkoch a slabostiach, hľadať pravdu a usilovať sa o premenu. Pokiaľ ide o mňa, po zlyhaní a zjavení som upadla do stavu ostražitosti, nepochopenia, negativizmu a odolávania. Bála som sa, že ak by som prijala ďalšiu dôležitú povinnosť, opäť by som bola zjavená, a tak som úlohy opakovane odmietala. Videla som, že mám skutočný odpor k pravde. Vždy som túžila skryť svoju skazenú povahu, ale pritom som nebola schopná spoznať samu seba a už vôbec som nedokázala hľadať pravdu, aby som včas vyriešila svoje problémy. Nakoniec by som len stratila šancu na spásu, pretože moja povaha by sa nikdy nepremenila. Prostredníctvom Petrových skúseností som našla niektoré cesty praktizovania – keď som odhalila skazenosť, mala som sa zamerať na spoznanie samej seba a hľadanie pravdy, aby som ju vyriešila, a mala som si tiež vziať ponaučenie zo zlyhaní iných, aby to pre mňa bolo výstrahou.

V auguste 2021 ma bratia a sestry vybrali za cirkevnú vodkyňu. Stále som mala svoje výhrady k prijatiu tejto úlohy, a tak som sa modlila k Bohu: „Ó, Bože, chcem prijať túto povinnosť a prispieť svojím dielom, ale nemôžem si pomôcť, no mám obavy. Prosím, veď ma a usmerňuj.“ Po modlitbe som premýšľala o tom, ako som sa pri jedení a pití Božích slov dozvedela, že keď Boh chce, aby ľudia konali povinnosti, nie je to preto, aby ich vyradil, ale skôr aby im umožnil hľadať pravdu, docieliť zmenu povahy a dosiahnuť spásu pri ich povinnostiach. Tiež mi napadlo, že cirkev je v súčasnosti rozdelená a na cirkevnú prácu je potrebných veľa rúk – v tej rozhodujúcej chvíli som nemohla prihliadať len na svoje osobné záujmy. Bolo by prejavom ohromného nedostatku ľudskej prirodzenosti, keby som svoju úlohu opäť odmietla! Musela som prihliadať na Boží úmysel a konať povinnosť, ktorú som mala konať. Neskôr som stále premýšľala: „Prečo som bola vždy po pridelení dôležitej povinnosti bojazlivá a vystrašená? Aké nevhodné úmysly sa za tým skrývali?“ Počas svojho hľadania som natrafila na tento úryvok z Božích slov: „Antikristi nikdy nedodržiavajú opatrenia Božieho domu a svoju povinnosť, slávu, zisk a postavenie vždy úzko spájajú s nádejou na získanie požehnaní a svojho budúceho konečného osudu, akoby po strate svojej povesti a postavenia nemali nádej na získanie požehnaní a odmien, čo im pripadá, akoby prišli o svoje životy. Myslia si: ‚Musím byť opatrný, nesmiem byť ľahkovážny! Boží dom, bratia a sestry, vodcovia a pracovníci, ba dokonca ani boh nie sú tými, na ktorých sa dá spoľahnúť. Nemôžem dôverovať nikomu z nich. Osoba, na ktorú sa môžeš najviac spoľahnúť a ktorá si dôveru najviac zaslúži, si ty sám. Ak si pre seba nič neplánuješ, kto sa potom o teba postará? Kto bude uvažovať o tvojej budúcnosti? Kto bude uvažovať o tom, či dostaneš požehnania? Preto si musím vo vlastnom záujme robiť starostlivé plány a výpočty. Nemôžem robiť chyby ani byť čo i len trochu nepozorný, pretože čo urobím, ak sa ma niekto pokúsi využiť?‘ Preto sa chránia pred vodcami a pracovníkmi Božieho domu v obave, že ich niekto rozlíši alebo zistí, akí sú, a potom budú prepustení a ich sen o požehnaniach sa rozplynie. Myslia si, že si musia udržať svoju povesť a postavenie, aby mali nádej na získanie požehnaní. Antikrist považuje požehnanie za väčšiu vec než je nebo a život, za dôležitejšiu než usilovanie sa o pravdu, zmena povahy alebo osobná spása a dôležitejšiu než dobre konať svoju povinnosť a byť stvorenou bytosťou, ktorá zodpovedá norme. Myslí si, že byť stvorenou bytosťou zodpovedajúcou norme, ktorá dobre koná svoju povinnosť a je spasená, sú všetko mizerné veci, ktoré sotva stoja za zmienku alebo vyjadrenie, zatiaľ čo získanie požehnaní je jediná vec v celom ich živote, na ktorú nemožno nikdy zabudnúť. S čímkoľvek sa stretne, nech je to akékoľvek veľké či malé, spája to s požehnaním, je neuveriteľne opatrný a pozorný a vždy si necháva zadné dvierka. Takže keď má úprava povinnosti antikrista charakter povýšenia, bude si myslieť, že má nádej na požehnanie. Ak ide o preradenie na nižšiu funkciu – z vodcu tímu na asistenta vodcu tímu alebo z asistenta vodcu tímu na bežného člena skupiny – predpovedá, že to bude veľký problém, a myslí si, že jeho nádej na získanie požehnaní je mizivá. Aký je to postoj? Je to správny postoj? Rozhodne nie. Takýto pohľad je absurdný!“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Dvanásty bod) Božie slová odhalili, že antikristi veria v Boha len preto, aby získali požehnania, svoje vlastné záujmy považujú vo svojej povinnosti za najvyššiu prioritu a najdôležitejšie pre nich je dosiahnutie požehnaní. Keď som uvažovala o svojom vlastnom správaní, videla som, že som bola presne ako antikrist. Nerozmýšľala som nad tým, ako čo najlepšie konať svoju povinnosť ako stvorená bytosť a namiesto toho bolo pre mňa prioritou získať požehnania. Vo svojej povinnosti som bola vždy bojazlivá a opatrná, večne som sa obávala, že ak sa previním a pokarhajú ma za priestupok, stratím šancu získať požehnania. Uvedomila som si, že moje správania boli dôsledkom satanských filozofií, ako napríklad „Každý sám za seba a ostatných nech vezme čert“ a „Nehľadaj zásluhy, ale vyhni sa vine“, ktoré sa hlboko zakorenili v mojom srdci a fungovali ako moje životné princípy. Jednoducho som verila, že ľudia by mali žiť pre seba a že je správne a náležité veriť v Boha, aby sme získali požehnania. Keď odo mňa cirkev vyžadovala, aby som vykonávala svoje povinnosti, opakovane som zvažovala, ktorá povinnosť mi najviac umožní získať požehnania a zároveň nebudem riskovať zjavenie svojich nedostatkov a skazenosti a vyhnem sa situácii, v ktorej by som mohla urobiť nejaké veľké chyby. Bola som ochotná konať len takú povinnosť, ktorá spĺňala tieto podmienky. Naopak, odolávala som a odmietala akúkoľvek povinnosť, ktorá by mi neumožnila získať požehnania. Získavanie požehnaní dominovalo každej stránke môjho vykonávania povinnosti a veľmi som si vyberala, aké povinnosti prijmem – na cirkevnú prácu som neprihliadala ani v najmenšom. Kde bola moja podriadenosť a vernosť Bohu? Žila som podľa satanských filozofií pre svetské záležitosti, vždy som sa snažila od Boha ako odplatu niečo získať a pre svoje vyhliadky a konečný osud som odmietala svoju pridelenú povinnosť. Nezrádzala som Boha? Čím viac som uvažovala, tým viac som cítila, že moje úmysly pri viere v Boha boli naozaj dosť opovrhnutiahodné. Ak by som tento problém nevyriešila, stal by sa kameňom úrazu, ktorý by mi zabránil vykročiť na správnu cestu viery v Boha. Vskutku, ak by som takto pokračovala a môj život-povaha by sa nezmenili, Bohu by som sa zhnusila a nakoniec by som bola vyradená. Myslela som na Pavla, ktorý sa celý život vydával Bohu, len aby bol korunovaný a odmenený. Počas svojej práce sa neusiloval o pravdu ani o premenu povahy a hoci pracoval mnoho rokov, jeho satanská povaha zostala nedotknutá. Nakoniec ho Boh potrestal za to, že Mu odolával. Kráčala som po tej istej ceste ako Pavol a ak by som sa nekajala, Bohu by som sa zhnusila za to, že som sa neusilovala o pravdu, a bola by som vyradená! Pokľakla som pred Ním a modlila sa k Nemu: „Ó, Bože, až teraz som si uvedomila, aká som bola sebecká a opovrhnutiahodná. Odkedy som vstúpila do viery, usilovala som sa len o požehnania. Nechcem ďalej kráčať po tejto pomýlenej ceste. Chcem len dobre konať svoju povinnosť a kráčať po ceste usilovania sa o pravdu.“

Neskôr som natrafila na úryvok z Božích slov, ktorý mi pomohol lepšie pochopiť význam a hodnotu konania povinností. Všemohúci Boh hovorí: „Bez ohľadu na to, akú povinnosť človek vykonáva, je to tá najsprávnejšia vec, ktorú môže robiť, tá najkrajšia a najspravodlivejšia vec v rámci ľudstva. Ľudia by ako stvorené bytosti mali vykonávať svoje povinnosti, a len tak môžu získať odobrenie od Stvoriteľa. Stvorené bytosti žijú pod Stvoriteľovou nadvládou a prijímajú všetko, čo im Boh poskytuje a všetko, čo pochádza od Boha, preto by si mali plniť svoje povinnosti a záväzky. Je to dokonale prirodzené a opodstatnené a bolo to ustanovené Bohom. Na tom možno vidieť, že vykonávať povinnosti stvorenej bytosti je pre ľudí spravodlivejšie, krajšie a vznešenejšie než čokoľvek iné, čo robia počas svojho života na zemi; medzi ľuďmi neexistuje nič zmysluplnejšie a cennejšie a nič nevnáša väčší zmysel a hodnotu do života stvoreného človeka, než vykonávať povinnosti stvorenej bytosti. Len tí ľudia na zemi, ktorí pravdivo a úprimne vykonávajú povinnosti stvorenej bytosti, sú tí, ktorí sa podriaďujú Stvoriteľovi. Táto skupina sa neriadi svetskými trendmi; podriaďujú sa Božiemu vedeniu a usmerňovaniu, počúvajú len slová Stvoriteľa, prijímajú pravdy vyjadrené Stvoriteľom a žijú podľa Stvoriteľových slov. Toto najpravdivejšie, najhlasnejšie svedectvo je tým najlepším svedectvom viery v Boha. To, že stvorená bytosť dokáže vykonať povinnosť stvorenej bytosti, dokáže uspokojiť Stvoriteľa, je tá najkrajšia vec medzi ľuďmi a je to niečo, čo by sa malo šíriť ako príbeh, ktorý by mali chváliť všetci ľudia. Stvorené bytosti by mali bezpodmienečne prijať všetko, čo im Stvoriteľ zverí; pre ľudstvo je to záležitosťou šťastia i výsady a pre všetkých, ktorí sú schopní vykonávať povinnosť stvorenej bytosti, neexistuje nič krajšie a viac hodné spomienky – je to niečo pozitívne. … Keď človek ako stvorená bytosť predstúpi pred Stvoriteľa, mal by vykonávať svoju povinnosť. Takéto konanie je správne a človek by si mal danú zodpovednosť splniť. Na základe toho, že stvorené bytosti vykonávajú svoje povinnosti, Stvoriteľ vykonal medzi ľuďmi ešte väčšie dielo a uskutočnil na nich ďalšiu etapu diela. O aké dielo ide? Zaopatruje ľudstvo pravdou a umožňuje mu, aby ju od Neho získalo pri vykonávaní svojich povinností, zbavilo sa tak svojich skazených pováh a očistilo sa. Tak ľudia uspokoja Božie úmysly a vydajú sa na správnu cestu životom. Napokon sa dokážu báť Boha a vyhýbať sa zlu, dosiahnu úplnú spásu a nebudú viac podliehať satanovmu súženiu. Boh chce, aby ľudstvo napokon dosiahlo práve tento účinok vykonávaním svojich povinností.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Siedma časť)) Skutočne, rovnako ako deti majú povinnosť a zodpovednosť správať sa k rodičom, ako sa na synov a dcéry patrí, tak aj stvorené bytosti majú povinnosť vykonávať svoje povinnosti. Pri konaní povinnosti by vôbec nemalo ísť o transakčnú výmenu. Som stvorená bytosť a Boh mi dal život, obdaril ma všetkým, čo potrebujem a milostivo mi dovolil predstúpiť pred Neho, aby som prijala Jeho slová a vykonávala povinnosť – to je znak Božej lásky a milosrdenstva. Boh dúfa, že počas svojej povinnosti budem hľadať pravdu a usilovať sa o vstup do života. Želá si, aby som o sebe prostredníctvom situácií, ktoré pre mňa ovláda, uvažovala, spoznala samu seba, vyriešila svoju skazenú povahu, vykročila na cestu strachu pred Bohom a vyhýbania sa zlu, odvrhla svoju skazenosť a dosiahla Jeho spásu. Musela som odhodiť svoj úmysel a túžbu získať požehnania, odovzdať svoje srdce Bohu a úprimne plniť svoje povinnosti a záväzky, aby som potešila Božie srdce. Potom som sa vo svojich povinnostiach cítila oveľa slobodnejšia, hoci som sa občas mala na pozore a Boha nechápala, začala som vedome hľadať pravdu a vzdorovať sama sebe, uprednostňovať záujmy cirkvi, konať svoju povinnosť podľa pravdy-princípov a zdržiavať sa bojazlivosti a opatrnosti. Keď som začala praktizovať týmto spôsobom, cítila som sa oveľa pokojnejšia a vyrovnanejšia.

Keď sa nad celou touto skúsenosťou spätne zamyslím, či už nad obdobím, keď som pracovala ako vodkyňa, alebo keď ma prepustili, uvedomila som si, že Boh všetky tieto situácie starostlivo ovládal, aby mi umožnil spoznať samu seba a odvrhnúť svoju skazenosť. Bolo to osvietenie a osvetlenie Božích slov, čo mi umožnilo rozpoznať moje mylné názory a skazenosť a nečistotu v mojej povinnosti, pochopiť úprimný Boží úmysel spasiť ľudstvo a konečne sa oslobodiť od svojho nepochopenia a ostražitosti.