V októbri roku 2022 si Shelley a mňa zvolili za cirkevné vodkyne. Keďže sme ešte len začali praktizovať a nepoznali sme mnohé úlohy, zvykli sme všetko vždy preberať spolu. V našej práci sa po nejakom čase začali dostavovať isté výsledky. Shelley mala pomerne dobrú kvalitu. Kedykoľvek sa nás vodkyňa na niečo pýtala, vedela rýchlo odpovedať. A vodkyňa ju väčšinu času aj oceňovala. Výsledkom bolo, že vodkyňa v mnohých otázkach dávala prednosť Shelleyným návrhom, zatiaľ čo ja som vyzerala ako niekto nepotrebný odstrčený bokom. Pomyslela som si: „Shelley má dobrú kvalitu a vodkyňa o nej má pomerne vysokú mienku, zatiaľ čo ja som už dlho nepovedala ani slovo. Vodkyňa už možno prekukla moju neschopnosť a myslí si, že viem robiť len nejaké pomocné práce.“ Cítila som sa trochu skormútene, no potom mi napadlo, že keďže som ešte len začala praktizovať a nemám až takú dobrú kvalitu, nebyť využívaná na dôležitú prácu je u mňa normálne. Utešila som sa a ten pocit ma prešiel.

Neskôr sa nakopilo množstvo práce, ktorú sme mali na starosti, a vodkyňa nás pri zadávaní práce volala obe. Keď ale prišlo na realizáciu niektorých náročnejších úloh, vodkyňa o ich sledovanie žiadala výhradne Shelley a moje meno spomenula len zriedka. Nanajvýš to zvykla uzavrieť slovami: „Shelley, môžeš aj s ostatnými sledovať túto úlohu.“ Navonok som predstierala, že ma to netrápi, no vo vnútri to vo mne vrelo: „Vždy som tá prehliadaná a len súčasťou ‚ostatných‘. Zdá sa, že v mysli vodkyne vôbec neexistujem. Nedá sa nič robiť. Nakoniec, nemám až takú dobrú kvalitu ako Shelley. Spravím len to, čo môžem.“ Následne som v sledovaní úloh bola čoraz pasívnejšia a nechcela som sa veľmi zapájať do práce, ktorú mala na starosti Shelley. Keď za mnou prišla diskutovať o práci, odpovedala som len letmo. Občas všetci aktívne rozoberali istý problém a ja, ktorá som celé popoludnie nepovedala takmer ani slovo, som sa cítila ako outsider. Niekedy som aj mala nejaké nápady, no nebola som si istá, či sú skutočne správne. Keby som povedala niečo zlé, nespravila by som zo seba hlupaňu? Keď som si to premyslela, rozhodla som sa mlčať. Naberala som tak čoraz väčší pocit, že mám chabú kvalitu a nie som zvlášť užitočná a už som preto nechcela zodpovedať za toľko práce. Potom som svoju pozornosť upriamila na prácu na polievaní. V cirkvi vtedy chýbala vodkyňa polievacej skupiny a mne vtedy napadla sestra Rose, ktorá predtým v polievaní nových veriacich dosiahla isté výsledky. Bratia a sestry však uvádzali, že vo svojej povinnosti nenesie bremeno a že sa na prácu vodkyne skupiny nehodí. Chcela som to prebrať so Shelley, no pri pohľade na to, aká bola zaneprázdnená, som sa bála, že by moju kvalitu mohla označiť za chabú, pretože som nezvládala ani len túto malú úlohu, a tak som jej to nespomenula. Pomyslela som si: „Rose má dobrú kvalitu a v duchovnom spoločenstve vie vyriešiť niektoré problémy. Aj keď možno teraz nenesie bremeno, pretože ju obmedzuje jej manžel, stačilo by viac sledovania a môjho duchovného spoločenstva a nemalo by to zdržať prácu.“ Ako vodkyňu polievacej skupiny som teda vybrala Rose. O niekoľko dní som sa však dozvedela, že Rose nechala svoje povinnosti a odišla domov, pretože ju manžel obmedzoval. Keď som sa to dozvedela, bola som ochromená a pomyslela som si: „To je môj koniec. To ja som ju vybrala. Nesvedčí to o tom, že nie som schopná rozlišovať? Už aj pri samostatnej práci na malej úlohe som robila chyby, a toto je naozaj strašné. Ak by to zdržalo polievanie nových veriacich, narúšala by som tým prácu cirkvi.“ Čím viac som o tom premýšľala, tým horšie som sa cítila, a verila som, že nič neviem spraviť dobre. Keďže mi chýbala kvalita aj schopnosť rozlišovať a nevidela som nič jasne, mala som rýchlo odstúpiť ešte skôr, ako uškodím bratom a sestrám a zdržím prácu cirkvi. Napísala som teda výpoveď a poslala som ju vodkyni aj Shelley. Shelley mi krátko nato poslala úryvok Božích slov: „Ľudia niekedy robia chyby bez ohľadu na situáciu alebo pracovné prostredie a sú oblasti, v ktorých ich kvalita, postrehy a perspektívy nesplnia očakávania. Je to normálne a ty sa musíš naučiť, ako to správne zvládnuť. V každom prípade by si tomu mal čeliť a zvládnuť to správne a aktívne bez ohľadu na to, aké je tvoje praktizovanie. Keď čelíš nejakej drobnej ťažkosti, nebuď skľúčený, necíť sa negatívne ani utlačene a neprepadaj negatívnym emóciám. Nič z toho nie je potrebné, nerob z toho veľkú vec. To, čo by si mal urobiť, je okamžite o sebe uvažovať a zistiť, či ide o problém s tvojimi profesionálnymi schopnosťami alebo s tvojimi úmyslami. Preskúmaj, či v tvojom konaní nie sú nejaké nečistoty alebo či na vine nie sú určité predstavy. Uvažuj o všetkých aspektoch. Ak ide o problém s nedostatočnou odbornosťou, môžeš sa ďalej vzdelávať, nájsť si niekoho, kto ti pomôže preskúmať riešenia, alebo sa poradiť s ľuďmi v rovnakej oblasti. Ak sú v tom nejaké zlé úmysly a týka sa to problému, ktorý sa dá vyriešiť pomocou pravdy, môžeš vyhľadať cirkevných vodcov alebo niekoho, kto chápe pravdu, aby si sa s ním poradil a hovoril s ním v duchovnom spoločenstve. Porozprávaj sa s ním o stave, v ktorom sa nachádzaš, a dovoľ mu, aby ti ho pomohol vyriešiť. Ak sa problém týka predstáv, keď ich preskúmaš a uvedomíš si ich, môžeš ich rozobrať a pochopiť, potom sa od nich odvrátiť a vzdorovať im. Nie je to všetko, o čo v tejto súvislosti ide? Máš pred sebou ďalšie dni, zajtra opäť vyjde slnko a ty musíš žiť ďalej. Keďže si nažive a si človek, mal by si pokračovať vo vykonávaní svojej povinnosti. Pokiaľ si nažive a máš myšlienky, mal by si sa snažiť plniť si svoju povinnosť a dokončiť ju. To je cieľ, ktorý by sa počas života človeka nemal nikdy zmeniť. Je jedno kedy a s akými ťažkosťami sa stretneš a čomu čelíš, nemal by si sa cítiť utláčaný. Ak sa budeš cítiť utláčaný, budeš stagnovať a budeš porazený. Akí ľudia sa vždy cítia utláčaní? Často utláčaní bývajú slabosi a hlupáci.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (6)) Čítanie Božích slov vo mne zanechalo hrejivý pocit. Boh povedal, že keď ľudia konajú svoje povinnosti, môžu byť občas zmätení a robiť chyby alebo porušiť princípy, pretože nerozumejú pravde. Čiže keď nastanú problémy, ktoré práci spôsobia škodu, alebo keď ľudí orezávajú, tak je to všetko normálne a malo by sa s tým nakladať správne. Kľúčové je poučiť sa z neúspechov, uvažovať nad sebou, ľutovať a zmeniť sa. Ak škodu práci spôsobí konanie v súlade so skazenými povahami, mali by sme hľadať pravdu, aby sme tieto skazené povahy vyriešili. Ak je práca neefektívna, pretože niekto nemá dostatok zručností, mal by sa ich rýchlo doučiť alebo sa poradiť s niekým zručnejším. A ak si len pre tento výskyt odchýlok a chýb niekto myslí, že sú zjavené, a prepadne preto negativite, začne sa vymedzovať a ešte aj nie je ochotný konať svoje povinnosti, dokazuje to, že je hlúpy a slabý. Uvažovala som o problémoch s výberom Rose a pochopila som, že ma až príliš zaujímala moja povesť a postavenie. V čase, keď som spolupracovala so Shelley a cítila, že som všade zatlačená do úzadia, som jednu úlohu chcela splniť samostatne, aby som dokázala, že mám stále isté pracovné schopnosti. V prípade výberu vodkyne polievacej skupiny som tak aj napriek tomu, že mi zjavne chýbali princípy aj schopnosť rozlišovať ľudí, dala na vlastné predstavy a vybrala Rose, pretože som sa bála, že keby som sa opýtala bratov a sestier, mysleli by si, že som naozaj neschopná a nedokážem zvládnuť ani len takú malú úlohu. Chýbala mi schopnosť rozlišovať ľudí a pri ich výbere a využívaní som sa neriadila princípmi. Boží dom totiž v duchovnom spoločenstve dávno hovorí o tom, že by sme sa pri výbere a využívaní ľudí mali radiť s tými, ktorí poznajú svoju minulosť, aby sme sa pred rozvíjaním tých, ktorých sme vybrali, uistili, že majú zmysel pre povinnosť a istú kvalitu, a aby sme vo chvíli, keď sa u niekoho z nich objaví problém, vedeli ihneď preskúmať a pochopiť danú situáciu. Ak nám nie je jasná, mali by sme vyhľadať niekoho, kto rozumie pravde. Jedine tak môžeme presnejšie vyberať a využívať ľudí. Ibaže ja som v záujme ochrany svojej márnivosti a svojho postavenia povýšila Rose na základe vlastnej vôle. Konala som svojvoľne a v práci som bola vážne nezodpovedná. Keď teraz meškala práca, mala by som radšej rýchlo prísť na spôsoby, ako ten problém vyriešiť, než aby som upadala do skormútenosti a odpisovala samu seba. Vyhýbala som sa tým vlastnej zodpovednosti. Bola som taká sebecká!

Na jednom zhromaždení som si prečítala úryvok Božích slov, ktorý mi veľmi pomohol. Všemohúci Boh hovorí: „Ak si odhodlaný človek, ak vieš zaobchádzať so zodpovednosťou a s povinnosťami, ktoré by mali ľudia niesť, s vecami, ktoré musia dosiahnuť ľudia s normálnou ľudskou prirodzenosťou, a s vecami, ktoré musia docieliť dospelí, ako s cieľmi a úlohami svojho usilovania sa, a ak dokážeš niesť na pleciach svoje povinnosti, potom sa nebudeš sťažovať bez ohľadu na to, akú cenu zaplatíš a akú bolesť znesieš. Pokiaľ ich budeš považovať za Božie požiadavky a úmysly, budeš schopný zniesť akékoľvek utrpenie a budeš dobre plniť svoju povinnosť. Aké by bolo v tom čase tvoje duševné rozpoloženie? Bolo by iné. V srdci by si cítil pokoj a stabilitu a prežíval by si radosť. Vidíš, ľudia už len vďaka tomu, že hľadajú, ako žiť normálnu ľudskú prirodzenosť, a usilujú sa o plnenie svojej zodpovednosti, záväzkov a poslania, ktoré by ľudia s normálnou ľudskou prirodzenosťou mali niesť a prijať, pociťujú v srdci pokoj a radosť a zažívajú potešenie. Ešte ani nedosiahli bod, v ktorom záležitosti vykonávajú podľa princípov a získavajú pravdu, a už prešli určitou zmenou. Takíto ľudia majú svedomie a rozum. Sú to čestní ľudia, ktorí dokážu prekonať akúkoľvek ťažkosť a prijať akúkoľvek úlohu. Sú to Kristovi dobrí vojaci, prešli výcvikom a žiadna ťažkosť ich nemôže poraziť. Povedzte Mi, čo si myslíte o takomto správaní? Nie sú títo ľudia statoční? (Sú.) Sú statoční a ľudia ich obdivujú. Cítili by sa takíto ľudia stále utláčaní? (Nie.) Ako teda zmenili tieto potláčané emócie? Z akého dôvodu ich tieto potláčané emócie nebudú trápiť ani si ich nenájdu? (Je to preto, lebo milujú pozitívne veci a vo svojich povinnostiach nesú bremeno.) Správne, ide o to, aby sa človek venoval svojej riadnej práci. … Ak sa človek venuje svojej riadnej práci a kráča po správnej ceste, tieto emócie sa neobjavia. Aj keď v dôsledku dočasných zvláštnych okolností občas zažije utláčajúce emócie, budú to len prechodné nálady, pretože ľudia so správnym spôsobom života a správnym pohľadom na existenciu tieto negatívne emócie rýchlo prekonajú. V dôsledku toho sa nedostaneš často do pasce potláčaných emócií. To znamená, že takéto potláčané emócie ťa nebudú trápiť. Môžeš prechodne zažiť zlú náladu, no nestaneš sa jej väzňom. To podčiarkuje dôležitosť usilovania sa o pravdu. Ak budeš hľadať, ako sa venovať svojej riadnej práci, budeš niesť zodpovednosť, ktorú by mali niesť dospelí ľudia, a budeš sa snažiť o normálny, dobrý, pozitívny a proaktívny spôsob existencie, potom sa u teba tieto negatívne emócie nerozvinú. Tieto potláčané emócie si ťa nenájdu ani sa ťa nebudú držať.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (5)) Po prečítaní Božích slov som sa cítila veľmi zahanbená. Ukázali mi, že dospelí a tí, ktorí sa venujú poriadnej práci, sa zameriavajú na správne veci. Každý deň myslia len na veci, ktoré súvisia s ich povinnosťami, napríklad ako ich konať dobre, aké problémy v nich ešte stále sú, ako svoju prácu robiť lepšie a podobne. Aj keď sa možno v ich povinnostiach vyskytnú isté odchýlky alebo chyby a oni čelia prehrám a prepadajú chvíľkovej slabosti a skormútenosti, neviaznu na celý ten čas v stave negatívnych emócií a namiesto toho aktívne hľadajú pravdu, aby svoje problémy vyriešili. Lenže ja som teraz bola presne ako naničhodníčka, ktorá nevie niesť zodpovednosti. Tvárou v tvár prehrám som prepadla negativite a bez štipky statočnosti, ktorú by dospelý človek mal mať, som sa vzdala, čo ďalej odhalilo aj to, ako som sa v poslednom čase nevenovala, čomu som mala. Odkedy som sa ujala práce cirkvi, sledovala som, ako sa v rôznych aspektoch nevyrovnám sestre, s ktorou pracujem, a mala som pocit, že mi chýba kvalita a som nedocenená. Veľmi som preto dúfala v príležitosť dokázať svoje schopnosti. Keď sa s nami vodkyňa zhromažďovala, neustále som pozorovala jej výrazy tváre a snažila som sa z jej tónu hlasu usúdiť, či si ma váži. Ak o nejakú prácu žiadala konkrétne mňa, cítila som sa šťastná, pretože som si myslela, že si ma váži, a mala som motiváciu konať svoje povinnosti. No ak miesto toho pridelila hlavné úlohy mojej spoločníčke, cítila som sa nedocenená. Moja túžba po povesti a postavení sa vo chvíli, keď som ju nenaplnila, premenila na skľúčenosť. Pri spolupráci s bratmi a sestrami som nemyslela na svoje povinnosti, ale na to, nakoľko súhlasia s tým, čo som povedala. Keď som sa podelila o názor a nikto neodpovedal, miestami som sa cítila nepríjemne, a ak ponúkli protinávrhy, tak moja negativita ešte vzrástla a v presvedčení, že mám prinízku kvalitu, som sa nechcela ani len podieľať na diskusii. Platilo to najmä pri tej záležitosti s Rose. Napriek svojej neschopnosti rozlišovať som vtedy konala ľahkovážne a podľa vlastnej vôle a po svojom pochybení som nad sebou neuvažovala, ale prepadla negatívnym emóciám a chcela odstúpiť. To všetko sa dialo preto, lebo som sa pri konaní povinností nevenovala poriadnej práci, no usilovala sa o povesť a postavenie. Nevidela a nemyslela som na nič iné ako svoju povesť a postavenie. Keď som si u ľudí nezískala ich obdiv, začala som byť negatívna a utrápená a dokonca som aj odkladala prácu cirkvi. Vonkoncom som takto nemohla dobre konať svoju povinnosť. Boh tento postoj naozaj neznášal. Spomenula som si, že povedal: „Majú najmä tí, ktorí v súčasnosti vykonávajú svoje povinnosti v Božom dome, vôbec čas, aby sa cítili utláčaní? Nie je na to čas. Ako je to teda s tými, ktorí sa cítia utláčaní, majú zlú náladu a pociťujú skleslosť alebo skľúčenosť, kedykoľvek sa stretnú s niečím, čo je trochu nepríjemné? Ide o to, že sa nezaoberajú správnymi vecami a sú nečinní.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (5)) Keď som videla, ako všetkých bratov a sestry v mojom okolí zamestnávajú ich povinnosti, zatiaľ čo sama zotrvávam v zajatí starostí o povesť a postavenie, nehľadám pravdu, aby som tieto problémy vyriešila, a stávam sa radšej ešte negatívnejšou a odolnejšou, uvedomila som si, že nie som niekým, kto sa usiluje o pravdu. A pri pomyslení na to, ako mi Shelley spomínala, že práca na evanjeliu, ktorú má na starosti, nedosiahla dobré výsledky, že všetci žijú v ťažkostiach a že naozaj dúfa, že budeme môcť byť jednou mysľou a srdcom, aby sme tak tieto ťažkosti spoločne prekonali, ten vnútorný pocit veľkej viny a trápenia ešte silnel. Boh pre nás pripravil prostredie, v ktorom máme spolupracovať a zodpovedať za prácu cirkvi, no ja som sa namiesto sústreďovania na to, ako dobre konať svoje povinnosti, topila vo vlastných malicherných myšlienkach, stala negatívnou a uzavretou a chcela odstúpiť. Naozaj mi chýbala ľudská prirodzenosť! Modlila som sa k Bohu: „Bože, som príliš sebecká. V cirkevnej práci je teraz toľko ťažkostí a ja som sa predsa nestarala o poriadne veci, ale len deň čo deň súperila so sestrou. Keď som nemohla byť lepšia ako ona, podľahla som negativite. Cítim sa ako stoka, ktorú zbavili všetkých pozitívnych úsilí. Nielenže sa trápim, no ešte aj zdržujem prácu cirkvi. Práve som si uvedomila svoje problémy. Aj keď nemám veľmi dobrú kvalitu, mala by som sa zo všetkých síl snažiť spolupracovať a pracovať v súlade so sestrou. Prinajmenšom by som svojím postojom nemala spôsobovať omeškania práce. Môžeš moje srdce podrobne skúmať – som ochotná sa kajať!“ Môj postoj ku konaniu povinností sa po tomto zmenil na aktívnejší. Začala som aktívne diskutovať a problémy v práci riešiť spolu so Shelley. Pri niektorých náročných úlohách, ktorých som sa predtým bála, som sa modlila k Bohu a podieľala sa na nich toľko, koľko som vedela. Keď som si všimla ťažkosti v povinnostiach iných a nemohla ponúknuť väčšiu pomoc, našla som niekoho, kto rozumel pravde, aby s ním spolupracoval na ich riešení. Aj keď občas vodkyňa pridelila sledovanie určitej úlohy výhradne Shelley a nespomenula pri tom moje meno, nestarala som sa o to, či si ma všimla, a kým so mnou Shelley komunikovala, tak som sa zúčastňovala a predkladala návrhy. Praktizovala som robenie vecí pred Bohom, zameriavala som sa na svedomité plnenie každej úlohy, a verila som, že praktizovanie pravdy a uspokojovanie Boha je to hlavné. Keď som vedome vzdorovala proti vlastným úmyslom a v srdci som sa každý deň sústreďovala na svoje povinnosti, cítila som sa neochvejne a začala som sa trochu vymaňovať zo svojich negatívnych emócií.

No určitom čase som sa stretla s orezávaním a upadla som do nich znova. Vodkyňa ma vtedy požiadala, aby som pripravila nejaké podklady. A keďže mi chýbali skúsenosti, spolupracovala som na nich s bratmi a sestrami. Keď sme dokončili návrh, vodkyňa po jeho prečítaní usúdila, že je dobrý, a iba do niektorých častí navrhla pridať detaily. Potešilo ma, keď som videla, že s tým neboli žiadne veľké problémy, a myslela som, že sme odviedli dobrú prácu. Dodatočné detaily sa dali ľahko doplniť a stačilo by len pridať trochu viac obsahu. S bratmi a sestrami som sa preto v duchovnom spoločenstve nepodelila o princípy. Po doplnení sa však nečakane vodkyni zdal nový obsah rozvláčny a nesúvislý, čo ho ešte zhoršilo. Pýtala sa, či sme nad tým dôkladne pouvažovali a jasne porozumeli, v čom bol problém, a potom ostatných požiadala, aby podklady prepracovali. Keď som to začula, ostala som ohromená: „Chcela som to spraviť dobre. Prečo sa to skončilo takto?“ Keď som o tom uvažovala, cítila som, že za to ešte stále mohla moja chabá kvalita a plytké porozumenie pravde. Myslela som, že nejaké bežné veci zvládnem, no keď prišlo na úlohu, ktorá si vyžadovala porozumenie pravde, tak som sa na ňu necítila. Niežeby som sa teraz úmyselne chcela stiahnuť, to nie – naozaj som mala vôľu. No chýbala mi schopnosť. V spolupráci som potom začala byť váhavá. Keď som si v práci všimla isté problémy, chcela som na ne upozorniť, no potom som si to odoprela. Myslela som si: „Viem vôbec s touto chabou kvalitou postrehnúť problémy? Som schopná tejto práce? Mám chabú kvalitu a nedostatočnú schopnosť rozlišovať veci. Ak by to tak nebolo, tak by tá práca nebola spravená tak zle. Radšej teda nebudem upozorňovať na problémy druhých.“ Následne som opäť podľahla negatívnym emóciám a pasivite vo svojich povinnostiach, neustále som sa obávala o svoju budúcnosť a svoje vyhliadky a nedokázala som utíšiť svoje srdce.

Až kým som si na jednom zhromaždení neprečítala jeden úryvok Božích slov, ktorý pomohol zlepšiť môj stav. Všemohúci Boh hovorí: „Všetky veľké alebo malé veci, ktoré sa každý deň objavujú a ktoré môžu otriasť tvojou rozhodnosťou, zamestnať tvoje srdce alebo obmedziť tvoju schopnosť konať svoju povinnosť a tvoje napredovanie, si vyžadujú dôkladné spracovanie – mal by si ich pozorne preskúmať a hľadať pravdu. Sú to všetko problémy, ktoré je potrebné riešiť ako tvoje skúsenosti. Niektorí ľudia sa pri stretnutí s ťažkosťami stávajú negatívnymi, sťažujú sa a opúšťajú svoje povinnosti a nedokážu sa po každom neúspechu znovu postaviť na nohy. Všetci títo ľudia sú hlupáci, ktorí nemilujú pravdu, a nezískali by ju ani s celoživotnou vierou. Ako by mohli takíto blázni nasledovať až do konca? Ak sa ti desaťkrát stane rovnaká vec, no nič tým nezískaš, potom si priemerný, zbytočný človek. Bystrí ľudia a ľudia pravej kvality, ktorí majú duchovné porozumenie, hľadajú pravdu – keby sa im niečo stalo desaťkrát, potom by možno v ôsmich z týchto prípadov dokázali získať nejaké osvietenie, poučiť sa, pochopiť nejakú pravdu a dosiahnuť určitý pokrok. Keď sa niečo stane desaťkrát hlupákovi, ktorý nemá duchovné porozumenie, ani raz to nebude prínosom pre jeho život, ani raz ho to nezmení a ani raz to nepovedie k tomu, že spozná svoju škaredú tvár, a v takom prípade sa to pre neho skončí. Padne vždy, keď sa mu niečo stane, a zakaždým, keď padne, potrebuje, aby ho niekto iný podržal a prehováral. Bez podpory a prehovárania nedokáže vstať a vždy, keď sa niečo stane, hrozí mu pád a poníženie. Nie je to jeho koniec? Existujú nejaké iné dôvody na to, aby boli takíto neužitoční ľudia spasení? Božia spása ľudstva je spásou tých, ktorí milujú pravdu, spásou tej ich časti, ktorá má vôľu a odhodlanie, a tej ich časti, ktorá v ich srdciach túži po pravde a spravodlivosti. Odhodlanosť človeka je tá jeho časť v srdci, ktorá túži po spravodlivosti, dobre a pravde a má svedomie. Boh spasí túto časť ľudí a tým zmení ich skazenú povahu, aby pochopili a získali pravdu, aby sa ich skazenosť očistila a ich život-povaha sa mohli premeniť. Ak v sebe tieto veci nemáš, nemôžeš byť spasený. … Niektorí ľudia majú pocit, že ich kvalita je príliš nízka a že nemajú schopnosť chápať, preto sa vymedzujú a cítia, že bez ohľadu na to, ako veľmi sa usilujú o pravdu, nebudú schopní splniť Božie požiadavky. Myslia si, že nech sa akokoľvek snažia, je to zbytočné a to je všetko. Sú teda vždy negatívni a v dôsledku toho ani po rokoch viery v Boha nezískali žiadnu pravdu. Bez toho, aby si si dal tú námahu a usiloval sa o pravdu, hovoríš, že máš príliš slabú kvalitu, vzdávaš sa sám seba a neustále žiješ v negatívnom stave. V dôsledku toho nechápeš pravdu, ktorú by si mal chápať, ani v rámci svojej schopnosti nepraktizuješ pravdu – nie si to ty, kto bráni sám sebe? Ak vždy hovoríš, že tvoja kvalita nie je dosť dobrá, neunikáš pred zodpovednosťou a nevyhýbaš sa jej? Ak dokážeš trpieť, zaplatiť cenu a získať dielo Ducha Svätého, potom nevyhnutne dokážeš pochopiť niektoré pravdy a vstúpiť do niektorých realít. Ak sa nepozeráš ani nespoliehaš na Boha a vzdávaš sa sám seba bez toho, aby si vynaložil nejaké úsilie alebo zaplatil nejakú cenu, a jednoducho podľahneš, potom si ničomník a nemáš ani kúsok svedomia a rozumu. Bez ohľadu na to, či máš slabú alebo vynikajúcu kvalitu, ak máš aspoň kúsok svedomia a rozumu, mal by si riadne dokončiť to, čo máš urobiť, ako aj svoje poslanie – byť zbehom je hrozná vec a zrada Boha. To sa nedá napraviť. Usilovanie sa o pravdu si vyžaduje pevnú vôľu a ľudia, ktorí sú príliš negatívni alebo slabí, nič nedosiahnu. Nebudú schopní veriť v Boha až do konca, a ak chcú získať pravdu a dosiahnuť zmenu povahy, majú ešte menšiu nádej. Len tí, ktorí sú odhodlaní a usilujú sa o pravdu, ju môžu získať a Boh ich môže zdokonaliť.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Po prečítaní Božích slov som si ich spojila so sebou. Uvedomila som si, že keď čelím prehrám a zlyhaniam, som vždy mimoriadne krehká a negatívna a cítim sa ako pokrčený kus papiera. Mojou prvou reakciou boli vždy myšlienky: „nechaj, nech to vyriešia iní“ alebo „mám príliš zlú kvalitu“ a prácu som potom hodila na iných, aby ju vyriešili oni. Zdalo sa, že som tým pádom rozumná a mám sebauvedomenie, no v skutočnosti som sa vymedzovala a vzdávala samej seba. Svedčilo to o tom, že neprijímam a nemilujem pravdu. Boh chce, aby sme tvárou v tvár prehrám a zlyhaniam hľadali pravdu a aby sme tak vyriešili problémy a spravili pokrok. Práve prostredníctvom našej vôle a túžby po spravodlivosti nás Boh zdokonaľuje. Ľudia, ktorí milujú pravdu a majú dobrú kvalitu sú aktívni. Vedia dobre zhrnúť zážitky zo svojich zlyhaní, skúmať svoje nedostatky prostredníctvom hľadania porozumieť niektorým pravdám, získať isté poznanie o sebe samých a urobiť v živote pokrok. Keď som sa tentoraz stretla s orezávaním, neanalyzovala som príčiny svojho zlyhania a namiesto toho som sa vyhovárala. Mala som pocit, že to nebolo preto, lebo som nechcela uspieť, ale skôr preto, lebo moja chabá kvalita viedla k toľkým problémom pri konaní povinností. Vyplývalo z toho, že som spravila všetko, čo bolo v mojich silách, a nebolo o čom uvažovať. No keď som sa na to pozrela bližšie, bola naozaj pravda, že som nemala žiadne problémy? Keď vodkyňa poukázala na to, že podkladom chýbajú detaily, tak som nerozmýšľala ani nehľadala a na báze vlastnej predstavivosti som tam pridala množstvo zbytočného obsahu, čím som revidované podklady spravila príliš dlhé a triviálne. Nehľadala som princípy a nepremýšľala o tom, ako dosiahnuť lepšie výsledky, iba som mechanicky postupovala podľa pravidiel. Takýto prístup ku konaniu mojich povinností bol len čisto formálny. Mala by som ho rýchlo zhrnúť a napraviť. Už mi chýbala kvalita, a ak by mi malo chýbať ešte aj proaktívne myslenie a tvárou v tvár ťažkostiam by som vždy iba pasívne cúvla, bolo by pre mňa ťažké zlepšiť sa.

Neskôr som sa zamyslela, prečo som zakaždým, keď som čelila prehrám a zlyhaniam, chcela utiecť. Po dlhom premýšľaní som si uvedomila, že to bolo preto, lebo som sa príliš znepokojovala povesťou a postavením a vo svojej viere v Boha som nešla po správnej ceste. Vybavila som si úryvok, v ktorom Boh rozoberá antikristov. Božie slová hovoria: „To, ako si antikristi cenia svoju povesť a postavenie, presahuje rámec bežných ľudí a je to niečo v ich samotnej povahe-podstate; nie je to dočasný záujem ani prechodný vplyv ich okolia – je to niečo v ich živote, v ich kostiach, a je to teda ich podstata. Znamená to, že pri všetkom, čo antikristi robia, berú do úvahy predovšetkým svoju vlastnú povesť a postavenie, nič iné. Pre antikristov je povesť a postavenie ich životom a celoživotným cieľom. Vo všetkom, čo robia, je ich prvou úvahou: ‚Čo sa stane s mojím postavením? A s mojou povesťou? Ak to urobím, budem mať vďaka tomu dobrú povesť? Zvýši to moje postavenie v očiach ľudí?‘ To je prvá vec, na ktorú myslia, čo je dostatočným dôkazom, že majú povahu a podstatu antikristov; inak by o týchto problémoch neuvažovali. Dá sa povedať, že pre antikristov nie sú povesť a postavenie nejakou dodatočnou požiadavkou a už vôbec nie niečím cudzím, bez čoho by sa zaobišli. Sú súčasťou prirodzenosti antikristov, sú v ich kostiach, v ich krvi, sú im vrodené. Antikristom nie je ľahostajné, či majú dobrú povesť a postavenie; to nie je ich postoj. Aký je teda ich postoj? Povesť a postavenie sú úzko spojené s ich každodenným životom, s ich každodenným stavom, s tým, o čo sa denne usilujú. A tak pre antikristov sú postavenie a povesť ich životom. Bez ohľadu na to, ako žijú, bez ohľadu na to, v akom prostredí žijú, bez ohľadu na to, akú prácu robia, bez ohľadu na to, o čo sa usilujú, aké sú ich ciele a aké je ich životné smerovanie, všetko sa točí okolo dobrej povesti a vysokého postavenia. A tento cieľ sa nemení; nikdy nedokážu odložiť tieto veci bokom. To je pravá tvár antikristov a ich podstata.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Tretia časť)) Boh vraví, že antikristi si svoju povesť a postavenie cenia viac ako normálni ľudia a že povesť a postavenie sú ich celoživotným úsilím, východiskom aj cieľom všetkého, čo robia. Keď k nim ľudia vzhliadajú a chvália ich, majú motiváciu vykonávať povinnosti a sú ochotní spraviť všetko. No len čo prídu o ich obdiv, začnú byť negatívni a poľavia a ešte aj majú pocit, že veriť v Boha a konať svoje povinnosti nedáva zmysel. Môj pohľad na úsilie bol rovnaký ako pohľad antikristov. Keď moje názory mohli byť všetkými uznané a prijaté, mohla som chvíľu aktívne pracovať. No keď oceňovali sestru, s ktorou som pracovala, zatiaľ čo mňa vždy ignorovali, cítila som sa stratená a zronená a v povinnostiach som stratila motiváciu. Keď som čelia viacerým zlyhaniam, tak som samu seba ďalej vymedzovala ako človeka bez kvality, ktorý tej práce nie je schopný, a chcela som ujsť. Vždy som si myslela, že chcem odstúpiť, pretože na tú prácu naozaj nie som spôsobilá, a že to svedčí o tom, že mám sebauvedomenie, no v skutočnosti to bolo preto, lebo som si príliš vážila svoju povesť a postavenie. Vedela som, že mať hlavu hore by pri konaní tejto povinnosti bolo ťažké, a ak by som v nej pokračovala, tak by som zrejme zlyhala, zjavili by ma ešte mnohokrát a ostatní by ma úplne prezreli. Chcela som preto prejsť na ľahšiu povinnosť, aby som si udržala povesť aj postavenie. Či už išlo o výber povinnosti, alebo miesta štúdia alebo práce, moje hlavné kritérium po celý čas spočívalo v tom, či vďaka tomu môžem dobre vyzerať a vyniknúť. Keď som sa hlásila na vysokú školu, vyberala som medzi jednou univerzitou s dobrým odborom a druhou s relatívne slabším. Vyučujúci z tej druhej ma však opakovane vyzývali, aby som si tam podala prihlášku, a ja som mala pocit, že si ma tam budú vážiť. Nakoniec som sa rozhodla pre univerzitu so slabším odborom. Počas štúdia to bolo to isté. Svoje úsilie som vkladala do predmetov, na ktorých si ma vyučujúci vážili, a vyhýbala som sa tým, kde som oceňovaná nebola. Celý svoj život som všetko súdila podľa toho, či mi to prinesie povesť a postavenie. Mala som rada miesta, kde si ma vážili a kde som mohla vyniknúť, a miestam, kde by ma zanedbávali alebo ponižovali, som sa vyhýbala. Uvedomila som si, že moje obavy o povesť a postavenie majú hlboké korene, sú vo mne vryté a že ma tak neustále nútia chrániť ich. Napríklad teraz som dobre vedela, že byť vodkyňou znamená aj byť často zjavovaná a orezávaná, čo bolo prínosné pre moje porozumenie pravde-princípom aj môj vstup do života. No na to, aby som si udržala povesť a postavenie, som dokonca zvažovala, že sa vzdám povinnosti. Pochopila som, že si povesť a postavenie cením viac ako pravdu a zjavujem povahu, ktorá má k pravde odpor. Ak by som sa takto usilovala aj ďalej, čo by som na konci získala? Nebola by som schopná uplatniť svoje schopnosti ani spraviť akýkoľvek pokrok vo svojom vstupe do života a nakoniec som bola iba naničhodníčka, ktorú Boh neznáša a vyradí. Bolo to presne vtedy, čo som si uvedomila, že úsilie o povesť a postavenie vedie do slepej uličky a že od neho musím upustiť, hľadať pravdu a vymaniť sa tak z tohto stavu.

Neskôr som si prečítala úryvok Božích slov a našla cestu praktizovania. Všemohúci Boh hovorí: „Na ktorú najdôležitejšiu vec sa treba pri viere v Boha najviac sústrediť? Či má niekto vysokú alebo nízku kvalitu, či má duchovné porozumenie alebo akému druhu orezávania čelí – nič z toho nie je dôležité. Čo je v dnešnej dobe dôležité? To, ako vstúpite do pravdy-realít. Akú úplne základnú vec by mal človek mať, aby to mohol urobiť? Musí mať úprimné srdce. Čo to znamená byť úprimný? Znamená to nebyť úskočný, keď vás niečo postihne, nebrať ohľad na vlastné záujmy, nespriadať tajné plány, neintrigovať s ostatnými a nehrať s Bohom klamlivé hry. Ak dokážeš Boha podvádzať a nie si k Nemu úprimný, potom je to tvoj úplný koniec a Boh ťa nespasí, tak aký význam má pochopenie pravdy? Môžeš mať duchovné porozumenie, byť dobrej kvality, byť výrečný a schopný rýchlo chápať veci, vyvodzovať závery a chápať všetko, čo Boh hovorí, ale ak hráš s Bohom klamlivé hry, keď ťa niečo postihne, je to satanská povaha, ktorá je veľmi nebezpečná. Nech je tvoja kvalita akákoľvek dobrá, je nanič a Boh ťa nebude chcieť. Boh povie: ‚Hovoríš dobre, máš dobrú kvalitu, si bystrý a máš duchovné porozumenie, ale je tu len jeden problém – nemiluješ pravdu.‘ Tí, ktorí nemilujú pravdu, robia problémy a Boh ich nechce. Človek bez dobrého srdca bude zlikvidovaný podobne, ako bude úplne zničené auto, ktoré navonok vyzerá dobre udržiavané, ale má zlý motor. Aj ľudia sú takí – je jedno, aká dobrá sa zdá byť tvoja kvalita, aký si šikovný, výrečný alebo schopný či ako dobre zvládaš problémy. To všetko je nanič a nie je to kľúčový bod. Čo je teda kľúčový bod? To, či srdce človeka miluje pravdu. Netreba počúvať, ako hovorí, ale pozerať sa na to, ako koná. Boh sa nepozerá na to, čo pred Ním hovoríš alebo sľubuješ. Pozerá sa na to, či má tvoje konanie pravdu-realitu. Boh sa nestará ani o to, aké vznešené, hlboké alebo silné sú tvoje činy, a aj keď urobíš nejakú drobnosť a Boh vidí v každom tvojom kroku úprimnosť, povie: ‚Tento človek vo Mňa úprimne verí. Nikdy sa nevychvaľoval. Správa sa podľa svojho postavenia. Aj keď možno nebol veľkým prínosom pre Boží dom a je slabej kvality, je vytrvalý a úprimný vo všetkom, čo robí.‘ Čo zahŕňa táto ‚úprimnosť‘? Zahŕňa strach a podriadenosť Bohu, ako aj pravú vieru a lásku. Zahŕňa všetko, čo chce Boh vidieť. Takíto ľudia sa ostatným môžu zdať nevýrazní. Pokojne to môže byť človek, ktorý pripravuje jedlo alebo upratuje, niekto, kto vykonáva bežnú povinnosť. Takíto ľudia sú pre ostatných nevýrazní, nedosiahli nič veľké a nie je na nich nič hodnotné, obdivuhodné ani závideniahodné – sú to len obyčajní ľudia. A predsa v nich je a žije všetko, čo Boh vyžaduje, a oni Mu to všetko dávajú. Povedzte Mi, čo viac chce Boh? Je s nimi spokojný.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Kedysi som prikladala veľký význam tomu, či istá osoba mala kvalitu a dary, a verila som, že len tých s dobrou kvalitou možno značne využiť v Božom dome. Keď ma opakovane zjavili, že nemám dostatočnú kvalitu a nedokážem veci vidieť jasne, podľahla som negativite, začala som sa vymedzovať a nedokázala som vykonávať ani len úlohy, ktorých som bola schopná. Po prečítaní Božích slov som pochopila, že veriaci by sa nemali sústreďovať na úroveň svojej kvality alebo to, či sú výreční alebo bystrí, pretože to nie je to, čo si Boh cení. Jemu záleží na srdci človeka a tom, či je toto srdce úprimné voči Bohu a práci cirkvi. Kvalita a výrečnosť, ktoré mi Boh dal, nerozhodujú o tom, či viem dobre konať svoje povinnosti. Ak som výrečná a schopná, no vyhýbam sa záväzkom a vo svojom skutočnom praktizovaní konám nečestne, nezáleží na tom, aká vysoká je moja kvalita. Stále som niekým, koho Boh neznáša. Kvalita síce ľuďom môže pomôcť pri konaní ich povinností, no dôležitejší je ich postoj k pravde a svojim povinnostiam a to, či majú aktívne srdce, ktoré miluje pravdu, či dokážu hľadať pravdu, keď zlyhajú alebo keď ich zjavia, a či sa dokážu poučiť zo svojich skúseností a usilovať o rast v živote. To je to, čo si Boh váži. V minulosti mali niektorí ľudia dary aj kvality a slúžili aj ako cirkevní vodcovia, no svoje povinnosti nekonali poriadne. Po čase zatúžili po pohodlí a ľahkosti a nerobili skutočnú prácu alebo viedli boj o slávu a prospech, narušili prácu cirkvi a nakoniec boli vyradení. Iní ľudia sa však zdali nevýrazní, bez darov a s priemernou kvalitou, a predsa svoje povinnosti konali s nohami pevne na zemi, vo všetkom hľadali princípy a robili vo svojich povinnostiach pokroky bez toho, aby boli nahradení alebo vyradení. Svedčí to o tom, že Boh je spravodlivý a nevynáša nad ľuďmi rozsudky na základe ich kvalít. Hodnotí, či sa usilujú o pravdu a praktizujú ju a či každú prácu dokážu vykonať zodpovedne a s nohami pevne na zemi. Keď som tomu porozumela, v duchu som si povedala, že sa odteraz musím sústrediť na svoje povinnosti a svedomito pracovať a že kým mi pridelia prácu, mala by som ju robiť pozorne a zodpovedne, vynaložiť na ňu toľko úsilia, koľko len viem, a byť praktickým a spoľahlivým človekom, ktorý sa venuje poriadnej práci.

Potom som sa začala sústreďovať na to, aby som sa poučila z každého zlyhania a zmenila svoje zmýšľanie v súvislosti s každým jedným prípadom, keď ma zjavili. Kedysi som si vždy, keď ma postretol neúspech alebo orezávanie, myslela: „Ach, vodkyňa ma musela prekuknúť,“ „všetci si musia myslieť, že mi chýba kvalita“. Keď som sa v tom začala utápať, bola som veľmi skormútená. Neskôr som začala premýšľať, prečo ma zjavili, aké problémy som o sebe ešte mohla zistiť a aké nedostatky napraviť. S týmto novým zmýšľaním som sa v duchu viac zameriavala na tie správne veci. Neskôr nastalo obdobie, v ktorom ma postretlo jedno orezávanie za druhým. Niekedy to bolo za to, že som veci nerobila dosť efektívne, niekedy za to, že som pri zvládaní úloh nechápala princípy, a inokedy zas za to, že som na istú otázku mala jednostranný pohľad a nerozumela som jej správne. Ak sa to týkalo mojich zručností, uvažovala som o problémoch a hľadala spôsoby, ako v práci zlepšiť svoju efektivitu, a ak problém spočíval v mojom porozumení, rozmýšľala som o svojich problémoch, skúmala, v čom je moje porozumene zlé, a potom vyhľadávala bratov a sestry, ktorí rozumeli pravde a mali skúsenosti. Keď som takto rozmýšľala, môj postoj k orezávaniu sa zlepšil. Aj keď sa miestami ešte stále cítim skormútene, už pri tom pocite neviaznem a pri každodennom konaní svojich povinností už nemám takú ustarostenú myseľ a viem normálne zažívať okolnosti, ktorým čelím.

Ako tak teraz uvažujem o tomto období, v ktorom ma väznila moja negativita a ja som sa utápala v trápení a únave, nebyť vedenia Božích slov, nemohla by som zanechať svoju negatívnu emóciu, pokračovala by som vo svojom rozklade, ktorým som sa vzďaľovala od Boha, a ešte by som aj prišla o svoje súčasné povinnosti. Zo srdca ďakujem Bohu, pretože v mojich najslabších chvíľach používal ľudí okolo mňa, aby mi posielal pripomienky, a svoje slová, aby ma viedol, a pomohol mi zanechať tú negatívnu emóciu. Odteraz sa chcem už iba usadiť a konať svoje povinnosti najlepšie, ako viem.