S manželom sme prijali dielo Všemohúceho Boha posledných dní v máji 2012. Neustále sme spoločne čítali Božie slová a spievali chválospevy na Božiu chválu a ja som sa cítila veľmi šťastná a naplnená. Netrvalo dlho a ujala som sa povinnosti v cirkvi. Často som chodievala na zhromaždenia a kázala evanjelium. Manžel ma skutočne podporoval. Neskôr mi však rodina pre útlak komunistickej strany začala v praktizovaní mojej viery brániť a od tej chvíle bol náš kedysi harmonický a pokojný život úplne zničený.

Jedného dňa nám zavolal môj starší brat a povedal, že v správach videl, že vláda tvrdo zakročuje proti veriacim vo Všemohúceho Boha, zatýka ich a odsudzuje na väzenie. Povedal: „Ak je jeden človek veriaci, poznačí to aj jeho ďalšie generácie. Jeho deti sa nedostanú na univerzitu a ich vyhliadky na prácu alebo dobrú budúcnosť budú zničené. Nemôžeš naďalej praktizovať toto náboženstvo.“ Môj manžel pracoval v škole, a keď počul bratove slová, so znepokojením mi povedal: „Viera je dobrá vec, ale komunistická strana zatýka veriacich ako šialená. Poznačí to aj budúcnosť našich detí. Ja už toto náboženstvo praktizovať nechcem a ty by si mala prestať chodiť na zhromaždenia. Ak chceš nasledovať Boha, rob to len potajme doma.“ Odpovedala som: „Môžem sa vôbec nazývať veriacou, ak nechodím na zhromaždenia? Môžem takto spoznať pravdu? Veriť v Boha a usilovať sa o pravdu – to je správna životná cesta. Musím chodiť na zhromaždenia.“ Keď videl, že neustúpim, vzal stoličku a baterku a od hnevu ich rozbil. Na druhý deň, keď prišiel domov zo školy, povedal mi: „Dnes sme mali v škole poradu. Ústredný výbor vydal oficiálny dokument, v ktorom sa uvádza, že veriaci vo Všemohúceho Boha sú považovaní za politických zločincov a sú terčom veľkého celoštátneho zásahu. Učitelia a ich rodiny nesmú vyznávať žiadne náboženstvo a každý, u koho sa zistí, že je veriaci, bude prepustený a zaradený na čiernu listinu pre zamestnanie. Jeho deti nebudú môcť ísť na vysokú školu – žiadna škola ich neprijme. Nemôžeš naďalej praktizovať svoju vieru. Ak na to niekto príde a nahlási ťa, prídem o prácu a utrpí tým budúcnosť našich detí. Zničí to našu rodinu.“ Keď som si vypočula manželove slová, pomyslela som si, že na pokrytie rodinných výdavkov potrebujeme jeho plat. Ak by ho naozaj vyhodili pre moju vieru, ako by sme dokázali vyžiť? A neznenávideli by ma naše deti, keby sa nemohli dostať na univerzitu alebo si nájsť prácu? Tieto myšlienky ma veľmi trápili, a tak som vo svojom srdci volala k Bohu a prosila Ho, aby ma viedol a pomohol mi pochopiť Jeho úmysel. Po modlitbe som si spomenula na niečo z Božích slov: „Osud človeka ovládajú Božie ruky. Nedokážeš sa sám ovládať: Aj keď sa človek kvôli sebe vždy náhli a je zaneprázdnený, nie je schopný ovládať seba samého. Ak by si poznal svoje vlastné vyhliadky, ak by si mohol ovládať svoj vlastný osud, bol by si naďalej nazývaný stvorenou bytosťou?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Obnoviť normálny život človeka a priviesť ho do nádherného konečného osudu) Keď som o tom premýšľala, uvedomila som si, že osudy ľudí sú úplne v Božích rukách. To, akú prácu bude mať môj manžel a akú budúcnosť budú mať naše deti, závisí od Božej zvrchovanosti a usporiadania – tieto veci nezávisia od žiadneho človeka. Nemohla som sa vzdať svojej viery, aby som ochránila ich prácu alebo budúcnosť. Cítila som sa pripravená zveriť našu budúcnosť do Božích rúk a podriadiť sa Jeho ovládaniu. Keď som o tom takto premýšľala, už som sa tak neobávala a naďalej som chodila na zhromaždenia a konala svoju povinnosť ako zvyčajne.

Potom, jedného dňa v júli 2013, ma spolu s niekoľkými ďalšími sestrami zatkli počas zhromaždenia. V ten večer ma vypočúval kapitán Zhao z policajnej stanice a dožadoval sa odpovedí na otázky: „Kto ťa obrátil na vieru? Kto je váš cirkevný vodca?“ Neodpovedala som. Potom pokračoval: „Tvoj manžel bol môj učiteľ. Povedz mi všetko o cirkvi a môžem ťa pustiť domov, vzhľadom na to, že ma učil.“ Uvedomila som si, že je to jeden zo satanových trikov, ktorým sa ma snaží prinútiť, aby som zapredala bratov a sestry a zradila Boha – nemohla som mu naletieť. V duchu som sa znova a znova modlila k Bohu a prosila Ho, aby nado mnou bdel a pomohol mi stáť si pevne za svojím svedectvom. Potom som kapitána Zhaa jednoducho ignorovala bez ohľadu na to, čo sa ma pýtal. Nakoniec ma odviedol späť do cely predbežného zadržania. Na druhý deň ráno ma prišiel vypočúvať príslušník z mestského Úradu verejnej bezpečnosti. Zaskočilo ma, keď som zistila, že je to môj bratranec. Keď videl, že som to ja, od hnevu mu išli oči vyskočiť. Ukázal na mňa a povedal: „To je ale šok! Ty si veriaca? Odkedy veríš? Kto ťa obrátil na vieru?“ Ignorovala som ho. Povedal ešte niekoľko vecí, ktorými sa rúhal Bohu, a potom pokračoval: „Národná vláda už dávno vydala oficiálne dokumenty, v ktorých sa uvádza, že ak sa u niekoho zistí, že verí vo Všemohúceho Boha, poznačí to tri generácie jeho potomkov. Tvoj starší syn práve skončil vysokú školu a hľadá si prácu a mladší sa chystá na vysokú. Musíš myslieť na budúcnosť svojich detí. Komunistická strana má veľkú moc – trvať na svojej viere napriek tomu je ako ísť hlavou proti múru. Musíš sa toho vzdať!“ Keď som to všetko počula, pomyslela som si, že ak budem naďalej praktizovať svoju vieru, určite to poznačí budúcnosť mojich synov. Za ich vzdelanie som zaplatila nemalú cenu – neboli by všetky tie roky, počas ktorých som do toho dávala celé srdce, zbytočné, ak by si nakoniec naozaj nevedeli nájsť prácu? Bola to pre mňa naozaj skľučujúca myšlienka. Modlila som sa k Bohu a prosila Ho, aby bdel nad mojím srdcom a viedol ma k pochopeniu Jeho úmyslu, aby som vedela, čo mám robiť. Potom mi napadla táto pasáž z Božích slov: „Odkedy prídeš s plačom na tento svet, začneš si plniť svoje povinnosti. V záujme Božieho plánu a Jeho predurčenia zohrávaš svoju úlohu a začínaš svoju životnú cestu. Bez ohľadu na tvoj pôvod a cestu, ktorú máš pred sebou, v každom prípade nikto nemôže uniknúť ovládaniam a usporiadaniam nebies a nikto nemôže riadiť svoj vlastný osud, pretože len On, ktorý je zvrchovaný nad všetkými vecami, je schopný takéhoto diela. … Srdce a duch človeka sú v Božom zovretí a všetko z jeho života vidia Božie oči. Bez ohľadu na to, či tomu všetkému veríš alebo nie, akékoľvek a všetky veci, či už živé alebo mŕtve, sa budú meniť, premieňať sa, obnovovať sa a miznúť v súlade s Božími myšlienkami. Takto má Boh zvrchovanosť nad všetkými vecami.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh je zdrojom života človeka) Z Božích slov som si uvedomila, že absolútne všetko je v Jeho rukách, netýkalo sa to teda aj budúcnosti a osudov mojich synov? Koľko človek v živote vytrpí a akú prácu vykonáva, to všetko je predurčené Bohom. Nemohla som sa pre tieto veci trápiť. Bez ohľadu na to, aké skvelé vzdelanie a prácu človek vo svete má, neznamená to, že bude mať dobrú budúcnosť a osud. Bez viery v Boha, bez prijatia Božej spásy človek jednoducho zomrie vo veľkých kataklizmách, keď prídu, a nebude mať vôbec žiadnu budúcnosť. Predstúpiť pred Boha, prijať pravdu a byť spasený Bohom je jediný spôsob, ako skutočne mať budúcnosť. A tak som svojmu bratrancovi povedala: „Nech už je budúcnosť mojich synov akákoľvek, je to ich osud – nezávisí to od žiadneho človeka. Moja viera v Boha a usilovanie sa o pravdu sú tou správnou cestou a som pre ňu úplne rozhodnutá. Neobťažuj sa mi radiť!“ Keď videl, aká som odhodlaná zachovať si vieru, neodpovedal. Držali ma tam jeden deň a jednu noc, a potom ma poslali domov.

Hneď ako som sa vrátila do domu, manžel vzal stoličku a chystal sa udrieť ma ňou, ale náš starší syn ho zadržal. S nadávkami mi manžel povedal: „Pre svoju vieru si mi urobila neskutočnú hanbu a skôr či neskôr zničíš budúcnosť našich synov. Ak si túto vieru zachováš, ubijem ťa na smrť!“ Keď som ho videla v takomto stave, pomyslela som si, že naše manželské puto je zrejme príliš slabé na to, aby čelilo skutočným ťažkostiam. Keď ma zatkli za moju vieru a dotklo sa to jeho vlastných záujmov a povesti, vyhrážal sa, že ma zbije. Ako toto mohla byť manželská láska? V tom čase bola u nás moja mladšia sestra, a tá sa pridala: „Nemôžeš sa jednoducho vzdať svojej viery? Ak v tom budeš pokračovať, zničíš budúcnosť svojich synov!“ Povedala som im: „Jediné, čo robím, je, že chodím na zhromaždenia a čítam Božie slová. To je tá správna životná cesta – neurobila som nič zlé. Ako by to mohlo ohroziť budúcnosť mojich detí? To komunistická strana utláča veriacich a nešetrí ani ich rodiny. Ak si naše deti v budúcnosti nebudú vedieť nájsť prácu, bude to vinou komunistickej strany. Prečo neviete rozoznať dobré od zlého?“ Potom môj mladší brat zavolal môjmu manželovi a povedal: „Ak bude moja sestra naďalej nasledovať to náboženstvo, jednoducho jej zlom nohy. Potom uvidíš, ako bude schopná chodiť na tie zhromaždenia.“ Jeho žena surovo dodala: „Zbi ju na smrť, ak v tom bude pokračovať. Naša rodina si s tebou nebude vybavovať účty.“ Srdce mi zamrazilo. Myslela som si, že moja rodina bude mať pre mňa pochopenie. Nikdy by som si nepomyslela, že bude počúvať komunistickú stranu, že sa stane takou bezcitnou len preto, aby si ochránila vlastné záujmy, a že jej bude úplne jedno, či budem žiť alebo zomriem, len aby mi zabránila praktizovať moju vieru. Kam sa podela ich ľudskosť? Na druhý deň môj starší brat zavolal môjmu manželovi a povedal: „Ak sa sestra nevzdá toho svojho náboženstva, prerušíme s ňou všetky styky. Podporím ťa, ak sa budeš chcieť rozviesť. Nenechaj jej nič a vyhoď ju. Uvidíš, ako si potom poradí.“ Okolo poludnia prišiel môj bratranec na policajnom aute a povedal manželovi, aby na mňa dohliadal a zabránil mi praktizovať moju vieru, inak to poznačí celú rodinu. Manžel mi povedal: „Kvôli našim deťom a tejto rodine sa dnes musíš pozrieť svojmu bratrancovi do očí a vyhlásiť, že sa vzdávaš svojej viery.“ Povedala som mu: „Nasledovať Boha je správne a náležité. Svojej viery sa nevzdám.“ Keď videl, že ma neprinúti ustúpiť, nahnevane povedal: „Ak trváš na svojej viere v Boha a nedbáš na budúcnosť našich detí, budem sa musieť s tebou rozviesť.“ Priniesol dohodu o rozvode a kázal mi ju podpísať. V dohode sa písalo, že odídem a nič si so sebou nevezmem. Obaja sme tak tvrdo pracovali, aby sme vybudovali náš domov – z čoho by som žila, keby som odišla s prázdnymi rukami? Potom som sa však opäť zamyslela nad tým, že Boh už predurčil, koľko bude človek v živote trpieť, a nech by sa udialo čokoľvek, nemohla som prestať veriť v Boha, musela som si zachovať vieru a naďalej sa usilovať o pravdu. Práve som sa chystala podpísať, keď si manžel všimol, že nemám v úmysle ustúpiť, a tak povedal: „Tak sa teda nerozvádzajme. Ak chceš veriť, nemôžem ti v tom brániť. Len si teda ver.“ To síce povedal, ale v skutočnosti ma začal čoraz viac kontrolovať. Doma mi nedovolil vysloviť slovo „Boh“ a zakaždým, keď som povedala niečo, čo sa mu nepáčilo, ma udrel. Počas dovoleniek prestal kamkoľvek chodiť a zostával len doma, aby na mňa dohliadal. Keď ma videl čítať Božie slová, vytrhol mi knihu Božích slov z rúk a povedal: „Ak to uvidím ešte raz, túto knihu spálim!“ Nejaký čas som nemohla chodiť na zhromaždenia, kontaktovať sa s bratmi a sestrami ani doma čítať Božie slová. Nemala som absolútne žiadnu slobodu.

Jedného večera som sa vkradla do našej spálne, aby som si čítala Božie slová, keď dovnútra zrazu vtrhol manžel a veľmi agresívne povedal: „Ty sa to ešte stále opovažuješ čítať! Ak ťa znova zatknú, s mojou prácou a budúcnosťou našich detí je koniec! Komunistická strana je schopná absolútne všetkého.“ Povedala som mu: „Len čítam Božie slová. Ako by to mohlo poznačiť tvoju budúcnosť a budúcnosť našich synov?“ Na moje zhrozenie ku mne pribehol, oboma rukami mi zovrel krk, stisol ho a povedal: „Jednoducho ťa uškrtím a bude po všetkom!“ Nemala som dosť síl na to, aby som sa vyslobodila, a nedokázala som zo seba vydať ani hlásku. Nepustil ma, kým som neprestala dýchať a dokonca sa hýbať. Lapala som po dychu a cítila som obrovskú bolesť na duši. Mala som pocit, že byť veriacou v Číne a kráčať po správnej ceste je príliš ťažké. Zatkla ma komunistická strana, moja rodina mi stála v ceste, už som nemohla konať povinnosť a teraz ma dokonca pripravili aj o právo čítať Božie slová. Aký zmysel mal ešte môj život? Cítila som, že by mi bolo lepšie, keby som jednoducho zomrela. Vzala som manželovu žiletku a plánovala som spáchať samovraždu tým, že si podrežem žily. Vtom mi zrazu napadla táto pasáž z Božích slov: „Dnes väčšine ľudí také poznanie chýba. Nazdávajú sa, že trpieť nestojí za to, že svet sa ich zriekol, že ich domáci život sužujú problémy, Bohu sa nepáčia a ich vyhliadky sú pochmúrne. Niektorí ľudia trpia do určitej miery, a dokonca chcú zomrieť. To nie je skutočná láska k Bohu. Takí ľudia sú zbabelci, nemajú žiadnu vytrvalosť, sú slabí a neschopní! Boh prahne po tom, aby Ho človek miloval, ale čím viac Ho človek miluje, tým väčšie je jeho utrpenie, a čím viac Ho človek miluje, tým väčším skúškam čelí. … A tak počas týchto posledných dní musíte svedčiť pre Boha. Nehľadiac na veľkosť vášho utrpenia, mali by ste kráčať až do úplného konca a aj pri poslednom nádychu musíte byť verní Bohu a vydať sa na milosť Božiemu ovládaniu. Iba to znamená skutočne milovať Boha a iba to je silné a hlasné svedectvo.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Iba ak zažiješ bolestné skúšky, môžeš spoznať Božiu milotu) Vďaka tomu, že ma Božie slová prebudili v tej správnej chvíli, som tento hlúpy čin nespravila. Chcela som sa zabiť, pretože som bola zúfalá a utrápená, neschopná znášať tú trýzeň. Aká som len bola zbabelá. Veľmi mi chýbala viera a nemala som vôbec žiadne svedectvo. Boh dúfa, že ľudia nestratia vieru v Neho, keď prechádzajú bolesťou a súžením, a že pre Neho dokážu podať svedectvo. Ako by som mohla podať akékoľvek svedectvo, keby som zomrela? Nestala by som sa tak terčom satanovho posmechu? Keď som si to uvedomila, pevne som sa rozhodla, že bez ohľadu na to, ako ma manžel a príbuzní budú v budúcnosti prenasledovať a snažiť sa mi zabrániť v mojej viere, bez ohľadu na to, koľko budem musieť trpieť, kým len budem dýchať, budem žiť svoj život dobre a nasledovať Boha až do konca. Keďže ma však po zatknutí sledovala polícia a obmedzovala moja rodina, tri roky som nemohla žiť riadnym cirkevným životom. Musela som sa tajne vytrácať do otcovho domu, aby som si tam potajomky čítala Božie slová. Potom, v lete 2016, som sa konečne skontaktovala s bratmi a sestrami. Podarilo sa mi vrátiť k cirkevnému životu a znovu sa ujať povinnosti.

Neskôr ma manžel naďalej prenasledoval. Spomínam si, ako ma raz po návrate zo zhromaždenia vzal do domu môjho staršieho brata. Videla som, že je tam aj s mojimi ďalšími dvoma bratmi a ich manželkami, a všetci na mňa zazerali. Vedela som, že sa ma opäť pokúsia prinútiť vzdať sa mojej viery, a tak som sa v duchu pomodlila a prosila Boha, nech ma vedie, aby mi bez ohľadu na to, čo mi urobia, nebránili. Môj starší brat na mňa zazrel a povedal: „Komunistická strana je ateistická. Celé roky potláča náboženské presvedčenie a nikto to nedokáže zmeniť. Viera v Boha pod nadvládou strany ťa celkom iste dostane do väzenia a poznačí to aj zvyšok rodiny. Nekoleduješ si len o problémy?“ Môj švagor na to nadviazal: „Môj syn robil prijímačky na vysokú školu a musel vyplniť formulár na politickú previerku. Pýtali sa v ňom na veriacich členov rodiny. Polícia našla tvoj záznam o viere vo Všemohúceho Boha a nenechala ho prejsť. Musel som využiť svoje známosti a posielať dary – stálo to kopec úsilia, a aj tak prešiel len s odretými ušami. V Číne platí, že ak niekto verí v Boha, poznačí to celú jeho rodinu. Musíš sa vzdať svojej viery!“ Potom sa ma mladší brat opýtal: „Nemôžeš brať trochu ohľad na našu rodinu, na budúcnosť svojich synov? Prestaň veriť v Boha! Čo sa stane, ak sa vzdáš svojej viery? Zabije ťa to?“ A tak som im povedala: „Viete, čo je to dobrá budúcnosť? Myslíte si, že mať dobrú budúcnosť znamená mať dobrú prácu, dobré jedlo a oblečenie? Pohromy sa neustále stupňujú a každý, kto nie je veriaci, do nich padne. Len tí, ktorí veria v Boha a ktorých Boh spasí, prežijú, a len oni budú mať dobrú budúcnosť a osud.“ Manžel na to zareagoval: „Neviem, čo sa stane neskôr – vidím len to, čo mám priamo pred sebou. Toto je súčasná politika komunistickej strany – ak si veriaca, zatknú ťa, pripravia ťa o prácu a poznačí to aj túto rodinu. Za všetky tie roky nikto nedokázal zmeniť túto ich politiku a sú oveľa silnejší ako my! Jednoducho sa vzdaj svojej viery! Tu pred všetkými povedz, že to urobíš.“ Hneď ako to dopovedal, všetci ostatní začali hovoriť jedno cez druhé a naliehali na mňa, aby som už viac v Boha neverila. Kedysi sme boli veľká šťastná rodina, ale útlak komunistickej strany obrátil všetko naruby. Manžel ma neustále bil a kričal na mňa a nemali sme ani jeden deň pokoja. Kedy sa to skončí? Bola som z toho čoraz viac rozrušená, a tak som sa pomodlila k Bohu, a potom som si spomenula na túto pasáž z Jeho slov: „Za pravdu musíš znášať ťažkosti, musíš sa pravde obetovať, musíš pre pravdu strpieť poníženie a musíš podstúpiť viac utrpenia, aby si získal viac pravdy. Toto by si mal urobiť. Pravdu nesmieš odhodiť pre potešenie z rodinnej harmónie a nesmieš stratiť celoživotnú dôstojnosť a integritu pre dočasný pôžitok. Mal by si sa usilovať o všetko, čo je krásne a dobré, a mal by si sa usilovať o cestu života, ktorá je zmysluplnejšia. Ak vedieš takýto všedný a svetský život a nemáš žiadny cieľ, o ktorý by si sa usiloval, nie je to mrhanie tvojím životom? Čo môžeš z takého života získať? Mal by si zanechať všetky telesné pôžitky kvôli jednej pravde a nemal by si odhodiť všetky pravdy kvôli malému pôžitku. Takíto ľudia nemajú integritu ani dôstojnosť. Ich existencia nemá zmysel!“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Skúsenosti Petra: Jeho poznanie o napomínaní a súde) Božie slová mi pomohli pochopiť Jeho úmysel. Neochvejne som nasledovala Boha a konala svoju povinnosť – bola som na ceste usilovania sa o pravdu. Členovia mojej rodiny sa usilovali o peniaze, slávu a zisk. Boli sme na odlišných cestách a bolo nevyhnutné, že sa naša rodina rozpadne. Musela som prijať toto utrpenie, aby som získala pravdu. Malo to zmysel. Nemohla som sa vzdať pravdy kvôli svojej rodine. A tak som im povedala: „Som si istá, že Všemohúci Boh je pravý Boh, Spasiteľ, ktorý prišiel spasiť ľudstvo. V žiadnom prípade sa svojej viery nevzdám!“ Keď videli, že nemajú ako zmeniť môj názor, všetci odišli.

Jedného večera, keď som sa vrátila domov zo zhromaždenia, manžel sa opieral zvalený o stôl, bol opitý a plakal. Povedal: „Každý deň si preč na zhromaždeniach. Ak ťa znova zatknú, nikto nevie, kedy sa pre teba náš domov ocitne v troskách.“ Potom od hnevu prevrátil stôl, jednou rukou ma schmatol za oblečenie a druhou mi vrazil. Skôr než som sa stihla čo i len nadýchnuť, surovo ma zhodil na podlahu v kúpeľni, silno ma udrel do hlavy a zúrivo povedal: „Vzdaj sa svojej viery! Dnes večer som pripravený riskovať všetko – zmlátim ťa na smrť. Tvojej vlastnej rodine je aj tak jedno, či budeš žiť alebo zomrieš!“ Z úderov sa mi točila hlava a videla som rozmazane. Odtiahol ma na okraj schodov a sotil ma dole so slovami: „Ak spadneš a zabiješ sa, jednoducho dám tvoje telo spáliť a popol hodím do rieky!“ Keď som ho to počula hovoriť, bola som naozaj vydesená – znova a znova som sa modlila k Bohu. Vďaka Božej ochrane sa mi v poslednej sekunde podarilo zachytiť sa stuhy na zábradlí, čo ma zachránilo pred pádom zo schodov. Potom k nám pribehol náš mladší syn a manželovi povedal: „Zbláznil si sa z toho pitia? Mama vo svojej viere neurobila nič zlé. Prečo ju biješ?“ On mu odpovedal: „Ja ju nechcem biť, ale ak ju znova zatknú, s tebou a tvojím bratom je koniec. Nemám inú možnosť.“ Keďže stál syn po mojom boku, manžel sa ma neodvážil ďalej biť, ale zdvihol sklenený stôl a rozbil ho o stenu, takže celá izba zostala plná rozbitého skla.

Neskôr som si v Božích slovách prečítala toto: „Veriaci a neverci svojou podstatou nie sú zlučiteľní. Skôr si navzájom odporujú.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh a človek vstúpia spolu do odpočinku) Premýšľala som o tom a v srdci som vedela, že hoci manžel najprv veril v Boha, bolo to len preto, že chcel získať požehnania. Nebol skutočným veriacim. Keď počul, že viera by mohla ohroziť jeho vyhliadky do budúcnosti a vyhliadky našich synov, úplne obrátil. Nielenže sa vzdal svojej viery, ale snažil sa aj mne zabrániť vo viere v Boha. Keď ma nedokázal zastaviť, začal byť ku mne násilný a začal sa ku mne správať ako k nepriateľovi, pretože moja viera zasahovala do jeho osobných záujmov. Pochopila som, že vo svojej podstate môj manžel nenávidí pravdu a nenávidí Boha. Nasledoval komunistickú stranu, aby si ochránil vlastné živobytie; usiloval sa o svetskú budúcnosť, slávu a zisk. Ja som verila v Boha a usilovala som sa o pravdu, kráčala som po správnej životnej ceste – boli sme na dvoch odlišných cestách. To, že ma manžel a zvyšok rodiny takto prenasledovali pre moju vieru, mi jasne ukázalo, že majú zlú prirodzenosť-podstatu a že sú proti Bohu. Manžel predtým chodil na zhromaždenia a vedel, že Všemohúci Boh je pravý Boh. Svojim príbuzným som kázala evanjelium a prečítala som im pomerne dosť Božích slov. Nikto z nich sa nestal veriacim a vo chvíli, keď moja viera ohrozila ich záujmy, pridali sa ku komunistickej strane, prenasledovali ma a hovorili o tom, že so mnou prerušia všetky styky. Čo to bolo za blízkych? Boli to výlučne satanovi komplici, ktorí sa postavili na stranu komunistickej strany a odporovali Bohu. Boh sa teraz stal telom a vyjadruje pravdy, čím odhaľuje prirodzenosť-podstatu každého druhu človeka. Tiež mi ukázal, že kráčam po inej ceste ako moja rodina – veriaci a neverci sú odlišné druhy ľudí. Keď som si to všetko uvedomila, necítila som sa nimi už taká obmedzovaná a pocítila som úľavu.

Neskôr som si v Božích slovách prečítala túto pasáž: „Táto krajina, ktorá je už tisíce rokov špinavá, je neznesiteľne nečistá, oplýva biedou, vyčíňajú v nej duchovia, podvádzajú a klamú, vznášajú nepodložené obvinenia, bezcitne využívajú surové prostriedky a dupocú po tomto meste duchov, ktoré po nich ostáva posiate mŕtvymi telami. Zápach rozkladu sa šíri po krajine a napĺňa vzduch a krajina je prísne strážená. Kto vidí svet, ktorý je za oblohou? Diabol pevne spútava celé ľudské telo, zastiera mu obe oči a uzamyká mu pery. Kráľ diablov besní už tisíce rokov, až dodnes, keď stále pozorne stráži mesto duchov, akoby to bol nepreniknuteľný palác démonov. Táto svorka strážnych psov medzitým uprene hľadí, oči sa im lesknú, veľmi sa boja, že ich Boh prekvapí bez varovania a všetkých ich vykynoží a oni zostanú bez miesta pokoja a šťastia. Ako by mohli obyvatelia takéhoto mesta duchov vôbec niekedy uzrieť Boha? Mohli niekedy okúsiť Božiu nehu a milotu? Mohli by niekedy porozumieť záležitostiam ľudského sveta? Kto z nich vie pochopiť horlivé Božie úmysly? Niet sa čo diviť, že vtelený Boh zostáva úplne skrytý: ako by v tejto temnej spoločnosti, kde sú démoni nemilosrdní a neľudskí, mohol kráľ diablov, ktorý zabíja ľudí bez mihnutia oka, tolerovať existenciu Boha, ktorý je milý, láskavý a tiež svätý? Ako by mohol tlieskať a jasať nad Jeho príchodom? Títo lokaji! Odplácajú láskavosť nenávisťou, už dávno sa začali správať k Bohu ako k nepriateľovi, zneužívajú Ho, sú nanajvýš barbarskí, nemajú k Bohu najmenšiu úctu, útočia a plienia, stratili už všetok cit pre morálku, idú proti svedomiu a pokúšajú nevinné ľudstvo do omámenia. Akí starovekí predkovia? Akí milovaní vodcovia? Všetci sú to darebáci, ktorí sa stavajú proti Bohu! Ich zásahy zanechali všetko pod nebom v temnote a chaose! Aká náboženská sloboda? Aké legitímne práva a záujmy občanov? Všetko sú to triky, ktoré majú zamaskovať zlo!“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dielo a vstup (8)) Božie slová sú nesmierne praktické. To, že je pri moci komunistická strana, znamená, že je pri moci satan, diabol. Nenávidí Boha a nedokáže zniesť, aby ľudia mali vieru a nasledovali Ho. Chce byť tým jediným, čo ľudia nasledujú a uctievajú. Komunistická strana sa tvári, že máva vlajkou náboženskej slobody, ale v tajnosti brutálne utláča a zatýka veriacich a pletie do toho aj ich rodiny. Dokonca si vymýšľa fámy a lži, aby zavádzala ľudí, ktorí nepoznajú pravdu, aby prinútila čínsky ľud povstať a postaviť sa proti ľuďom viery. S toľkými ľuďmi sa už komunistická strana zahrávala a zneužívala ich, a oni sa pridávajú k strane v popieraní a odporovaní Bohu a v utláčaní veriacich. Všetkých spolu s komunistickou stranou postretne ich koniec – Boh ich potrestá a vyhladí. Kedysi sme mali šťastnú rodinu, ale pre útlak a zatýkanie zo strany komunistickej strany sa moji príbuzní začali báť, že sa dostanú do problémov, a tak ma začali utláčať tiež, čím sa stali satanovými nástrojmi. Jasne som si uvedomila zlú podstatu komunistickej strany, ktorá nenávidí pravdu a nenávidí Boha, a tiež som pochopila, že iba Boh má k ľuďom skutočnú lásku. Boli to Božie slová, ktoré ma zakaždým viedli, dávali mi vieru a umožnili mi porozumieť pravde a prekuknúť satanove triky. Manžel sa mi stále snaží stáť v ceste k mojej viere, ale už sa ním nenechám zadržiavať. Naďalej chodím na zhromaždenia a konám svoju povinnosť a som ešte pevnejšie odhodlaná nasledovať Boha. Zo srdca ďakujem Bohu!