V roku 2017 ma zvolili za cirkevnú vodkyňu. No aj keď som v tejto povinnosti sprvu dosahovala výsledky, potom som zatúžila po požehnaní postavenia a prestala konať skutočnú prácu. V práci cirkvi som nepokračovala. Vyhovárala som sa, že mám chabú kvalitu a nechápem odborné zručnosti. Keď sa ma sestra Julia, vyššie postavená vodkyňa, spýtala na prácu, vôbec som jej nevedela odpovedať a nerozumela som ani skutočným ťažkostiam, ktorým bratia a sestry čelili pri konaní svojich povinností. Darmo ma potom Julia v snahe pomôcť upozornila na moje problémy. Nezmenila som sa. Párkrát ma pred niekoľkými diakonmi odhalila so slovami, že nekonám skutočnú prácu, ulievam sa zo svojej povinnosti, som príliš nečestná a tak ďalej. Myslela som, že sa mi snaží strpčiť život a zahanbiť ma pred ostatnými a v srdci som preto začala odolávať.

Jedného dňa som počas zhromaždenia našla isté chyby v Juliinej práci, a tak som ju odsúdila rovno pred bratmi a sestrami. Výsledkom bolo, že sa začali mylne domnievať, že je to falošná vodkyňa. To, čo som spravila, vyrušilo prácu cirkvi. Odhalenie tejto záležitosti vo mne vyvolalo obavy, že ma vodkyňa oreže a upraví mi povinnosť, a tak som sa Julii ponáhľala ospravedlniť a pred bratmi a sestrami som nad sebou uvažovala a rozobrala samu seba. Myslela som, že mi táto záležitosť len tak prejde. No na moje prekvapenie ma o niekoľko dní oslovili moji vyššie postavení vodcovia, aby mi povedali, že už len to, že som nekonala skutočnú prácu, bolo hrubou nedbanlivosťou a že okrem toho neprijímam orezávanie a tajne druhých podkopávam. Narúšalo to vraj prácu cirkvi. Keď som to začula, ťažko sa mi to prijímalo a v duchu som sa neprestajne obhajovala: Nie je to tak, že nechcem robiť skutočnú prácu, no mám na to príliš chabú kvalitu. A pokiaľ ide o podkopávanie druhých, tak už som si chybu priznala. Ospravedlnila som sa Julii a pred bratmi a sestrami som rozobrala svoju skazenosť. Tak prečo už tú záležitosť nenecháte tak? Bez ohľadu na to, ako ku mne v duchovnom spoločenstve hovorili, som to vtedy nevedela prijať. Jeden z vodcov mi preto na základe môjho stavu prečítal tieto Božie slová: „Tí medzi bratmi a sestrami, ktorí vždy dávajú priechod svojej negativite, sú lokajmi satana a narúšajú cirkev. Takíto ľudia musia byť jedného dňa vypudení a vyradení. Ak ľudia vo svojej viere v Boha nebudú mať bohabojné srdce, ak nebudú mať srdce podriadené Bohu, potom nielenže nebudú môcť pre Neho vykonať žiadne dielo, ale naopak, stanú sa tými, ktorí narúšajú Jeho dielo a ktorí Mu odolávajú. Veriť v Boha, ale nepodriadiť sa Mu a nebáť sa Ho a namiesto toho Mu vzdorovať, je pre veriaceho najväčšou hanbou. Ak sú veriaci rovnako ľahostajní a bezuzdní vo svojom prejave a správaní ako neverci, potom sú ešte podlejší ako oni. Sú to priam archetypálni démoni. Tí, ktorí dávajú priechod svojim jedovatým, zlomyseľným rečiam v cirkvi, ktorí šíria klebety, podnecujú disharmóniu a vytvárajú sváry medzi bratmi a sestrami, by mali byť z cirkvi vyradení. Keďže však teraz prebieha iná etapa Božieho diela, títo ľudia sú obmedzení, pretože majú byť rozhodne vyhnaní.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Varovanie pre tých, ktorí neuvádzajú pravdu do praxe) Čím viac som počúvala, tým väčší strach som v srdci cítila, pretože som vedela, že odsúdenie Julie naozaj viedlo k vyrušeniam cirkevnej práce. No keď som počula slová ako „lokaji satana“, „narúšajú cirkev“ a „vypudení“ a „vyradení“, nemala som tú odvahu priznať si ich zo strachu, či by to neviedlo k môjmu odsúdeniu, ak tak spravím. Ako by som potom mohla získať spásu? Nechcela som tú skutočnosť prijať a v domnienke, že vodkyňa úmyselne využíva Božie slová, aby ma napadla a odsúdila, som sa na ňu sťažovala. Začali mnou zmietať emócie a povedala som: „V duchovnom spoločenstve mi ani trochu nehovoríš pravdu, aby si mi pomohla s riešením tohto problému! Však ma len napádaš!“ Vodcovia si uvedomili, že sa vôbec nepoznám, a tak pokračovali v duchovnom spoločenstve, aby mi pomohli. Ešte v ňom aj hovorili o svojich vlastných skúsenostiach, aby ma viedli k porozumeniu samej sebe. Lenže mne bez ohľadu na to, čo vraveli, chýbalo akékoľvek porozumenie. Nakoniec, keď videli, že nekonám žiadnu skutočnú prácu a navyše neprijímam pravdu a nemám postoj kajúcnika, ma vyššie postavení vodcovia prepustili.

V tej chvíli som náhle ochabla. Pomyslela som na to, že v Boha verím už viac ako desať rokov. Nie som nejaký nováčik, ktorý verí len dva či tri roky. Božie dielo sa teraz schyľuje k svojmu koncu. Čas na zjavovanie ľudí a ich klasifikovanie podľa ich druhu je už tu. A mňa v tejto kritickej chvíli zjavili ako človeka, ktorý neprijíma pravdu. Neznamená to, že som bola vyradená? Bála som sa, že od tej chvíle už bude zbytočné, aby som sa vo viere viac snažila; že nebudem mať žiadnu budúcnosť. Bola som taká negatívna. Môj stav sa každým dňom zhoršoval. Cítila som sa ako naničhodnica, ktorá žiadnu povinnosť nevie vykonať dobre. Mala som ustavičný pocit, že ma Boh opustil, a srdce mi každý deň napĺňal strach a nepokoj. Aj keď mi bratia a sestry v duchovnom spoločenstve ďalej hovorili o Božom úmysle a pobádali ma, aby som nad sebou uvažovala a poučila sa zo svojho zlyhania, ja som tvrdohlavo verila, že už ma zjavili ako človeka, ktorý sa neusiluje o pravdu, a usilovať sa ďalej by teda bola strata času. K akýmkoľvek povinnostiam, ktoré mi cirkev pridelila, som od tej chvíle pristupovala negatívne a pasívne, bola som povrchná a nedosahovala som skoro žiadne výsledky. Až napokon moji vodcovia na základe princípov prerušili moje povinnosti a izolovali ma, aby som nad sebou uvažovala. V tej chvíli sa mi zastavil rozum; pripadalo mi to ako rozsudok smrti. Uvedomila som si, že som úplne skončila. Ako by som bez povinnosti mohla mať akúkoľvek nádej dosiahnuť spásu? V tých dňoch som žila ako chodiaca mŕtvola a neraz som mala pocit, že ma Boh zavrhol. Na to, aby som sa modlila, som sa príliš hanbila, a necítila som sa hodná Božích slov. Našli sa bratia a sestry, ktorí ma vtedy podporovali a čítali mi Božie slová. Ibaže ja som verila, že Božie slová sú pre tých, ktorí sa usilujú o pravdu, nie pre mňa, a tak som ich vôbec nemohla prijať. Nepovedal azda Pán Ježiš: „Nedávajte, čo je sväté, psom a nehádžte svoje perly pred svine?“Ako by Boh mohol prehovárať k niekomu, ako som ja? V tom čase ma každý deň sužoval strach a nepokoj. Ak ma Boh naozaj opustil, aký bol zmysel mojej existencie? To už som rovno jedného dňa mohla zomrieť na nejaký trest. Moje srdce napĺňal strach a každý deň zápasilo v mukách. Neskôr sa však stalo niečo, čo ma hlboko dojalo.

Našla som si prácu ako opatrovateľka a v nej zamestnávateľa, ktorý preukazoval dobrú ľudskú prirodzenosť a v živote sa o mňa dobre staral. Povzbudená týmto všetkým som s ním teda zdieľala Božie evanjelium posledných dní, a on ho s radosťou prijal. Bola som taká nadšená. Táto skúsenosť mi umožnila pochopiť, že ma Boh neopustil a stále mi prejavoval milosrdenstvo a spásu. Zmocnil sa ma pocit viny a so slzami v očiach som k Nemu zvolala: „Bože, už ďalej nechcem byť takáto negatívna. Prosím, spas ma!“ Zbadala som úryvok Božích slov, ktorý hovorí: „Keď niektorí ľudia čítajú Božie slová a vidia, že Boh vo svojich slovách ľudí odsudzuje, vytvárajú si predstavy a cítia sa rozporuplne. Božie slová napríklad hovoria, že neprijímaš pravdu, takže Boh ťa nemá rád alebo ťa neprijíma, že si zlosyn, antikrist, že Boh sa zlostí už len pri pohľade na teba a že ťa nechce. Ľudia čítajú tieto slová a myslia si: ‚Tieto slová sú zamerané na mňa. Boh sa rozhodol, že ma nechce, a keďže ma opustil, nebudem už ani ja veriť v Boha.‘ Sú ľudia, v ktorých pri čítaní Božích slov často vznikajú predstavy a nedorozumenia, pretože Boh odhaľuje skazené stavy ľudí a hovorí niektoré veci, ktoré ľudí odsudzujú. Stávajú sa negatívnymi a slabými a myslia si, že Božie slová boli namierené proti nim, že Boh to s nimi vzdáva a nespasí ich. Stávajú sa negatívnymi až natoľko, že ronia slzy a už nechcú nasledovať Boha. To je v skutočnosti nesprávne pochopenie Boha. Keď nechápeš význam Božích slov, nemal by si sa pokúšať Boha vymedzovať. Nevieš, akého človeka Boh opúšťa alebo za akých okolností sa vzdáva ľudí alebo ich dáva bokom; na to všetko existujú princípy a súvislosti. Ak tieto podrobné záležitosti úplne nepoznáš, budeš mať veľký sklon k precitlivenosti a budeš sa vymedzovať na základe jedného Božieho slova. Nie je to problematické? Keď Boh súdi ľudí, ktorý ich hlavný aspekt odsudzuje? To, čo Boh súdi a odhaľuje, sú skazené povahy a skazené podstaty ľudí, odsudzuje ich satanské povahy a satanské prirodzenosti, rôzne prejavy a správania vyjadrujúce ich vzdor a odpor voči Bohu, odsudzuje ich za to, že sa Bohu nedokážu podriadiť, že Mu vždy odporujú a majú svoje vlastné motivácie a ciele – ale takéto odsúdenie neznamená, že Boh opustil ľudí so satanskými povahami. … Keď od Boha počuješ jediný výrok odsúdenia, myslíš si, že keďže Boh ľudí odsúdil, tak ich opustil a už nebudú spasení, a preto sa staneš negatívnym a prepadneš zúfalstvu. To je nesprávny výklad Boha. Boh v skutočnosti ľudí neopustil. To oni si Boha zle vyložili a opustili sami seba. Nič nie je kritickejšie, ako keď ľudia opustia sami seba, čo sa naplnilo v slovách Starého zákona: ‚Blázni hynú nedostatkom rozumu‘ (Príslovia 10, 21). Žiadne správanie nie je hlúpejšie, ako keď sa ľudia opustia a prepadnú zúfalstvu. Niekedy čítaš Božie slová, ktoré akoby vymedzovali ľudí; v skutočnosti však nikoho nevymedzujú, ale sú vyjadrením Božích úmyslov a názorov. Sú to slová pravdy a princípu, nikoho nevymedzujú. Slová, ktoré Boh vyslovuje v čase hnevu alebo zúrivosti, tiež predstavujú Božiu povahu, tieto slová sú pravdou a navyše patria k princípu. Ľudia to musia pochopiť. Cieľom týchto Božích slov je umožniť ľuďom pochopiť pravdu a princípy; vôbec nejde o to, aby niekoho vymedzoval. Nemá to nič spoločné s konečným osudom a odmenou ľudí, a už vôbec to nie je konečný trest ľudí. Sú to len slová vyslovené s cieľom súdiť ich a orezať, sú výsledkom hnevu na ľudí, ktorí nežijú podľa Jeho očakávaní, a sú vyslovené, aby ľudí prebudili a poslúžili im ako návod, a sú to slová z Božieho srdca. A predsa niektorí ľudia padnú a zanechajú Boha pre jediný Boží výrok súdu. Takíto ľudia nevedia, čo je pre nich dobré, nepripúšťajú rozum a vôbec neprijímajú pravdu.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek sa môže vydať na správnu cestu viery v Boha, iba ak sa zbaví svojich predstáv (1)) Tie slová som si čítala znova a znova a vo svojom sebaobviňovaní som sa nemohla ubrániť plaču. Bolo to, akoby ma Boh osobne utešoval, najmä, keď povedal: „Sú to len slová vyslovené s cieľom súdiť ich a orezať, sú výsledkom hnevu na ľudí, ktorí nežijú podľa Jeho očakávaní, a sú vyslovené, aby ľudí prebudili a poslúžili im ako návod, a sú to slová z Božieho srdca. A predsa niektorí ľudia padnú a zanechajú Boha pre jediný Boží výrok súdu. Takíto ľudia nevedia, čo je pre nich dobré, nepripúšťajú rozum a vôbec neprijímajú pravdu.“ Božie slová ma prebudili. Uvažovaním nad svojím postojom k nim som si uvedomila, že keď mi vodkyňa čítala slová odhalenia a odsúdenia od Boha, zdalo sa mi to ako rozsudok. Moje srdce bolo až príliš odolné na to, aby prijalo súd a odhalenie Božích slov. No v tejto chvíli som konečne pochopila, že aj keď sú Božie slová ostré, sú určené na to, aby nám pomohli spoznať samých seba, kajať sa a zmeniť. Vodkyňa ma odhalila preto, lebo si to vyžadovala závažnosť mojich činov, čo mi však moja tvrdohlavá povaha bránila prijať. Nespamätala som sa ani po tom, čo ma prepustili, mylne som sa domnievala, že ma Boh zjavuje a vyraďuje, ostala som lapená v negatívnom stave, zlomila som nad sebou palicu a podľahla som zúfalstvu. Čím viac som nad sebou uvažovala, tým väčšie som mala výčitky a nenávidela som svoju tvrdohlavosť a vzdorovitosť. Uvedomila som si, ako málo som vlastne rozumela Božiemu dielu. Spomenula som si na Božie slová, ktoré hovoria: „Akým spôsobom Boh dosiahne dokonalosť človeka? Dosiahne ju svojou spravodlivou povahou. Božiu povahu tvoria predovšetkým spravodlivosť, hnev, majestát, súd a kliatba, pričom Boh človeka zdokonaľuje predovšetkým svojím súdom. Niektorí ľudia nerozumejú a pýtajú sa, prečo Boh dokáže človeka zdokonaliť iba skrz súd a kliatbu. Hovoria: ‚Ak by Boh preklial človeka, nezahynul by človek? Ak by Boh súdil človeka, nebol by človek zavrhnutý? Tak ako ho i tak dokáže priviesť k dokonalosti?‘ Také slová vychádzajú z úst ľudí, ktorí nepoznajú Božie dielo. To, čo Boh preklína, je vzdorovitosť človeka, a to, čo súdi, sú hriechy človeka. Hoci hovorí príkro a neoblomne, odkryje všetko, čo je v človeku, odhaľujúc cez tieto prísne slová to, čo je v človeku podstatné, jednako ale cez takýto súd poskytne človeku hlboké poznanie telesného jadra, a tak sa človek podriadi Bohu. Telo človeka patrí hriechu a satanovi, je vzdorovité a je predmetom Božieho napomínania. A tak, aby Boh dovolil človeku spoznať seba samého, musia ho postihnúť slová Božieho súdu a človek musí byť vystavený najrôznejším spôsobom zušľachťovania, len potom môže byť Božie dielo účinné.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Iba ak zažijete bolestné skúšky, môžete spoznať Božiu milotu) Ten úryvok Božích slov som už čítala toľkokrát. Prečo som napriek tomu stále nerozumela Božiemu úmyslu? Božie dielo sa v posledných dňoch zameriava na to, aby pomocou slov, ktoré napomínajú a súdia, očistilo a spasilo ľudstvo. Ľudstvo, ktoré satan tak hlboko skazil, že by sme bez Božích slov, ktoré súdia a odhaľujú, nikdy nemohli spoznať podstatu a realitu vlastnej skazenosti a nieto ešte dosiahnuť úprimné pokánie a premenu. Ibaže ja som mylne verila, že keď nás Boh súdil a odhaľoval, rovnalo sa to nášmu odsúdeniu a večnému vyradeniu, čo by znamenalo, že by sme nikdy nemohli mať dobrý výsledok ani konečný osud. Moje chápanie bolo absurdné a scestné. O Božom diele a Jeho úprimných úmysloch spasiť ľudstvo som vedela tak málo. Spomenula som si na niečo, čo predtým povedal: „Vždy platí, že Boží úmysel spasiť človeka sa nikdy nemení.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný VI) Až vtedy som si uvedomila, aké praktické tie slová boli. Boh nám poskytuje spásu v najväčšej možnej miere a nikoho sa len tak nevzdá, ak sa svoje úsilie o pravdu nerozhodne zanechať sám. Nemohla som si pomôcť a položila som si úprimnú otázku: „Ak by ma Boh pre moje činy nechcel spasiť, nevyradil by ma už dávno? A ak by to bola pravda, musel by ma súdiť a odhaliť a zariadiť všetky okolnosti tak, aby zjavil moju skazenosť a aby ma viedol a osvietil, nech o sebe uvažujem a porozumiem si? Bratia a sestry ma orezali a varovali, aby mi pomohli obrátiť sa a uvažovať nad sebou. Vari neboli práve tieto činy Božou praktickou a úprimnou spásou? No ja som nerozumela spôsobom, ktorými Boh zaisťuje spásu ľudstva, ani nerozpoznala Jeho lásku. Naopak, mylne som Mu rozumela, odolávala Mu a žila v negativite. Aká som bola nerozumná!“ Ako som tak nad tým rozmýšľala, moje dlho otupené srdce začalo niečo cítiť a ja zas hlboko ľutovať svoje činy. Modlila som sa k Bohu: „Bože, bez ohľadu na to, na aké prekážky a zlyhania narazím, Ti už odteraz nechcem mylne rozumieť. Som nad sebou ochotná seriózne pouvažovať a poučiť sa, svedomito sa usilovať o pravdu a po zvyšok života si poriadne plniť svoje povinnosti, aby som dosiahla pravé pokánie.“

Neskôr som napísala článok o svojich skúsenostiach v tom období. Keď si ho jedna sestra prečítala, poslala mi isté Božie slová a upozornila ma so slovami: „Mala by si nad dôvodmi svojho orezania uvažovať. Uvažuj nad každým problémom, ktorý vodcovia odhalili, a na jeho riešenie používaj pravdy, ktoré s ním súvisia. Len tak tieto problémy budeš môcť naozaj vyriešiť.“ Stíšila som sa teda a začala nad sebou uvažovať: Prečo vodcovia tvrdili, že neprijímam pravdu? A aké správanie svedčilo o mojom odmietaní prijať ju? Keď som si vybavila svoje časy v roli vodkyne, uvedomila som si, že kedykoľvek som stála pred ťažkosťami, dávala som prednosť svojmu telu. Vyhýbala som sa vynakladaniu snahy a plateniu ceny za hľadanie pravdy k riešeniam. Dokonca som siahala po klamlivých taktikách, pretože som verila, že by ma riešenie problémov hľadaním pravdy príliš stresovalo a vyčerpávalo. Ak som svoju chabú kvalitu použila ako zámienku, aby som istý problém prenechala vyšším vodcom, mohla som sa vyhnúť problému. A aj keď sa problémy nakoniec nedali vyriešiť, nemusela som niesť žiadnu zodpovednosť. Spomenula som si, že keď som raz svojim vodcom nahlásila problémy v práci, odpovedali so slovami: „Keď narazíš na problémy, nesnažíš sa ich vyriešiť a radšej k nim pristupuješ ako k bremenu, ktoré prenecháš druhým. Keby si v súvislosti s ťažkosťami, ktoré máš, hľadala pravdu, mala by si svoje vlastné nápady, ako ich vyriešiť.“ Keď som to začula, namiesto toho, aby som nad sebou pouvažovala, som sa rozhnevala: „Čo je zlé na nahlasovaní problémov? Ako môžete tvrdiť, že pri stretnutí s ťažkosťami nehľadám pravdu?“ Hádala som sa mlčky v duchu. Ako som tak nad tým rozmýšľala, odrazu som pochopila, že presne takto som nehľadala a neprijímala pravdu. Navyše som si vybavila, ako Julia niekoľkokrát poukázala na moje problémy a ako ich počas duchovného spoločenstva odhalila. Namiesto toho, aby som nad sebou uvažovala, som prechovávala zášť a hľadala odplatu. Stále som sa vracala k jej chybám v práci a jej súdením a podkopávaním poza jej chrbát som vyrušovala prácu cirkvi. Keď môj priestupok odhalili, tak som sa Julii pokrytecky ospravedlnila, aby som sa zbavila zodpovednosti, a v snahe zľahčovať závažnosť problému som sa pred bratmi a sestrami obnažila a spoznala. Keď vodcovia v súlade s Božími slovami odhalili moje správanie, v duchu som im síce dala za pravdu, no nahlas som to neuznala a vodcov som aj tak nezmyselne obviňovala z používania Božích slov na to, aby ma napadli a odsúdili. Neboli všetky tieto činy prejavmi môjho odmietania prijať pravdu? Keď som si neskôr prečítala viac Božích slov, umožnilo mi to lepšie porozumieť svojmu vnútornému stavu. Božie slová hovoria: „Ak chceš byť očistený od skazenosti a podstúpiť zmenu vo svojej povahe života, musíš milovať pravdu a mať schopnosť ju prijať. Čo znamená prijať pravdu? Znamená to, že bez ohľadu na to, akú máš skazenú prirodzenosť alebo aké jedy veľkého červeného draka – satanove jedy – v nej sú, keď Božie slová odhalia tieto veci, mal by si ich uznať a podriadiť sa. Nemôžeš si vybrať inak a mal by si sa poznať podľa Božích slov. Znamená to schopnosť prijať Božie slová a pravdu. Bez ohľadu na to, čo Boh hovorí, aké prísne sú Jeho výroky a aké slová používa, môžeš ich prijať, ak je to, čo hovorí, pravda, a môžeš ich uznať, ak zodpovedajú realite. Božím slovám sa môžeš podriadiť bez ohľadu na to, do akej hĺbky im rozumieš, môžeš prijať svetlo, ktoré zjaví Duch Svätý a o ktorom vedú duchovné spoločenstvo tvoji bratia a sestry, a môžeš sa tomuto svetlu podriadiť. Keď takýto človek hľadá pravdu do určitého bodu, môže získať pravdu a dosiahnuť premenu svojej povahy. Aj keď ľudia, ktorí nemilujú pravdu, majú trochu ľudskej prirodzenosti, dokážu vykonať nejaké dobré skutky, zaprieť sa a vydať sa Bohu, pravda v nich vyvoláva zmätok, neberú ju vážne a ich povaha života sa preto nikdy nezmení.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Ako spoznať prirodzenosť človeka) Z Božích slov som pochopila, že keď ide o človeka, ktorý prijíma pravdu, a jeho postoj k Božím slovám, tak by ich mal bezpodmienečne pripúšťať, prijímať a podriaďovať sa im. Bez ohľadu na to, či sú ostré alebo jemné a či so sebou nesú odsúdenie a odhalenie alebo nabádanie a útechu, človek by ich mal vždy prijímať a podriaďovať sa im. Takýto rozum by mal mať. Niekedy síce môžeme zápasiť s rozpoznávaním stavu, ktorý Božie slová odhaľujú, no mali by sme si zachovať postoj prijatia a podriadenosti. Prinajmenšom by sme mali veriť, že Božie slová sú pravda, Jeho odhalenia sú vecné a zjavujú skryté aspekty našej skazenej povahy, a mali by sme na Jeho slová odvetiť svoje „amen“. Lenže ja som to neprijala, aj keď som dobre vedela, že Božie slová odhaľujú presne môj stav, a dokonca som vodcov nerozumne obvinila z používania Božích slov na to, aby ma odsúdili a spravili negatívnou. Nielenže som nedokázala prijať súd a odhaľovanie Božích slov, no ešte som aj prenášala zodpovednosť na iných. Naozaj som ani trochu neprijímala pravdu. Aká som bola nerozumná! Ešte ani vtedy, keď ma postretli pozitívne veci ako návrhy, pomoc a orezávanie bratov a sestier, som ich od Boha nedokázala prijať a podriadiť sa im. Namiesto toho som obviňovala tých, ktorí ma orezávali a odhaľovali. Čím dlhšie som nad sebou uvažovala, tým viac som si uvedomovala svoj nedostatok ľudskej prirodzenosti a pociťovala obrovskú hanbu. Z hĺbky duše som si priznala, že nie som človek, ktorý prijíma pravdu.

Neskôr som sa vrátila k slovám Boha, o ktoré sa so mnou podelili vodcovia, rozjímala som nad nimi, čítala ich a modlila sa. Božie slová hovoria: „Ľudia, ktorí sú vo svojich slovách a činoch vždy ľstiví a pri vykonávaní svojich povinností sú vždy úlisní a vyhýbajú sa zodpovednosti, sú tí, ktorí vôbec neprijímajú pravdu. Nemajú dielo Ducha Svätého, čo sa podobá životu v bahne a temnote. Je jedno, ako tápu a ako veľmi sa snažia, nedokážu vidieť svetlo ani nájsť smer. Svoje povinnosti vykonávajú bez inšpirácie a Božieho vedenia, v mnohých veciach narazia a pri niektorých sú nevedomky zjavení.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Iba v dobrom vykonávaní povinnosti stvorenej bytosti je hodnota života) „Tí medzi bratmi a sestrami, ktorí vždy dávajú priechod svojej negativite, sú lokajmi satana a narúšajú cirkev. Takíto ľudia musia byť jedného dňa vypudení a vyradení.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Varovanie pre tých, ktorí neuvádzajú pravdu do praxe) Vďaka Božím slovám som si uvedomila, že vo svojich povinnostiach som skutočne niekým, kto je nečestný, úlisný a vyhýba sa záväzkom. Chýbala mi vernosť voči Bohu. Zakaždým, keď som narazila na problémy a ťažkosti, som dávala prednosť svojmu pohodliu. Nebola som ochotná vynakladať úsilie na hľadanie pravdy a riešenie problémov ani za to platiť cenu. Problémy som radšej často prenechávala vyššie postaveným vodcom, aby som sa vyhla ťažkostiam, a svoju chabú kvalitu som používala ako výhovorku, aby som sa zbavila viny za to, že nerobím skutočnú prácu. Bola som taká sebecká a nečestná! Svoje povinnosti som zväčša vykonávala povrchne a nezodpovedne nemohla som preto prijať vedenie a osvietenie Ducha Svätého ani objaviť žiadne problémy. Keď ma vodkyňa orezala, namiesto uvažovania o sebe samej som sa cítila dotknutá, pretože mi bolo trápne. Poza jej chrbát som ju tak súdila a odsudzovala, aby som si vyliala svoju osobnú nevraživosť, čo vyrušilo prácu cirkvi. Keď vezmem do úvahy svoje zlé skutky, neboli práve tým správaním, ktoré Boh odhalil ako správanie „lokajov satana“, ktorí „narúšajú cirkev“? No prečo som sa v tom čase nepoznala? Uvažovala som nad svojím postojom k Bohu a Jeho slovám a nad svojimi priestupkami a cítila som obrovské výčitky a nenávisť voči sebe samej. Predstúpila som pred Boha a modlila sa: „Bože, bola som taká vzdorovitá. Som ochotná konať pokánie. Už Ti nechcem mylne rozumieť. Verím, že všetko, čo robíš, robíš preto, aby si ma očistil a spasil!“ Po modlitbe som sa cítila hlboko dojatá. V duchu som Bohu povedala: „Bože, odteraz Ťa už nikdy viac neopustím. Dni strávené ďaleko od Teba sú príliš bolestivé.“ Môj negatívny stav sa od tej chvíle celkom zmenil. Aktívne som sa podieľala na duchovnom spoločenstve, mala som motiváciu konať si povinnosti a začala som písať skúsenostné svedectvá. Skutočne som každý deň cítila, ako sa mi zlepšuje stav. Akoby som bola pacientkou s ťažkou chorobou, ktorá sa každým dňom viac a viac zotavuje. Takmer rok som bez povinnosti žila v stave nedorozumenia, voči Bohu som prechovávala obranný postoj a v srdci som cítila strach a nepokoj. Po tom, čo som plne zakúsila utrpenie v podobe straty pôsobenia Ducha Svätého, som sa ten deň konečne dostala zo svojho negatívneho stavu. A to všetko vďaka ohromnému Božiemu milosrdenstvu a Jeho spáse. Krátko nato mi prišla správa od vodkyne, aby som sa vrátila do cirkvi konať svoje povinnosti. Sotva som ju dočítala, bola som taká dojatá, až som nenachádzala slová, no predsa som Bohu dookola ďakovala.

Keďže som poznala svoj sklon hľadať logické vysvetlenia, keď sa mi niečo stane, obrátila som sa k Božím slovám a hľadala pravdu, ktorá súvisela s mojím stavom. Jedného dňa som si v Božích slovách prečítala toto a hlboko sa to dotklo môjho srdca. Božie slová hovoria: „Existuje dôvod, prečo sa Boh tak veľmi hnevá na jedného človeka alebo na jeden typ človeka. Tento dôvod nie je daný tým, čo Boh uprednostňuje, ale postojom daného človeka k pravde. Keď má človek odpor k pravde, je to nepochybne osudné pre jeho dosiahnutie spásy. Nie je to niečo, čo sa dá alebo nedá odpustiť, nie je to forma správania ani niečo, čo sa v nich letmo zjavuje. Je to prirodzenosť-podstata človeka a Boh je z takýchto ľudí najviac znechutený. Ak občas zjavíš skazenosť v podobe odporu k pravde, musíš na základe Božích slov preskúmať, či tieto zjavenia vyplývajú z tvojej antipatie k pravde alebo z nedostatočného pochopenia pravdy. To si vyžaduje hľadanie a vyžaduje si to Božie osvietenie a pomoc. Ak je tvoja prirodzenosť-podstata taká, že máš odpor k pravde, nikdy ju neprijímaš, obzvlášť sa ti hnusí a si voči nej nepriateľský, potom máš problém. Určite si zlý človek a Boh ťa nespasí.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Pre dobré plnenie povinnosti je najdôležitejšie pochopiť pravdu) Božie slová mi umožnili pochopiť, prečo sa Boh na niektorých ľudí tak strašne hnevá. Je to preto, že majú odpor k pravde a odmietajú ju. Boh je Ten, ktorý vyjadruje pravdu, a náš postoj k pravde teda predstavuje náš postoj k Bohu. Mať odpor k pravde a nenávidieť ju je rovnaké, ako stáť na opačnej strane ako Boh a stávať sa Jeho nepriateľom. Človek s prirodzenosťou, ktorá má odpor k pravde a nenávidí Boha, pravdu isto neprijme. Pri takom človeku nezáleží na tom, koľko sa kajá a zjavuje svoje skazené povahy alebo koľko ho orezávajú. Nikdy neoľutuje. Bez ohľadu na to, koľko rokov strávi vierou v Boha, sa jeho skazená povaha nikdy nezmení a Boh ho nakoniec celkom určite zavrhne a vyradí. Presne ako u Pavla, ktorého prirodzenosť mala odpor k pravde a nenávidela ju a ktorý nad sebou nikdy neuvažoval. Výsledkom bolo, že aj po rokoch práce bol stále arogantný a sebecký. Jeho skazená povaha sa ani trochu nezmenila a Boh ho preto nakoniec odsúdil a potrestal. Uvidela som v ňom odraz seba samej. Neusilovala som sa o pravdu a neprijímala orezávanie. To, čo som žila a zjavovala, bola satanská povaha majúca odpor k pravde. A výsledok? Dlho som žila v temnote, strachu a bolestiach a Boh ma nakoniec nechal stranou. Všetky tieto následky mal na svedomí môj odpor k pravde. Božia povaha je vskutku spravodlivá, svätá a neuraziteľná. Ak by som nikdy neprijala pravdu ani Božie orezávanie, ako by som niekedy mohla dosiahnuť Jeho očistu a spásu? Nebola by potom moja viera v Boha na konci márna? Uvedomila som si, že nechávať svoju povahu odporu k pravde nevyriešenú je nebezpečné! Neskôr som sa úmyselne sústreďovala na hľadanie pravdy a vzdorovanie svojej skazenej povahe. Keď som opäť čelila orezávaniu, moja pohnútka odvrávať a odolávať už bola slabšia. Nezáležalo na tom, koľko z tých vecí, ktoré mi bratia a sestry povedali, bolo správnych. Kým zodpovedali faktom, prijala som ich. Keď som si občas nedokázala uvedomiť svoj problém a chcela som odvrávať, pomodlila som sa najprv k Bohu a podriadila sa. Neskôr mi to, že som nad sebou uvažovala, prinieslo isté pochopenie a plody.

Keď tak spomínam na to, aká som bola tvrdohlavá a vzdorovitá a ako som vôbec nechcela prijať pravdu, a vidím, ako mi takto dnešok priniesol isté pochopenie a plody, uvedomujem si, že je za tým naozaj Božia spása. Vďaka tejto skúsenosti som sa konečne trochu spoznala a tiež trochu porozumela Božiemu úmyslu aj spôsobom, ktoré využíva na spásu ľudstva. Úprimne som si uvedomila, že Božie karhanie, disciplinovanie a orezávanie naozaj slúžia na očistu a spásu ľudí a nie na ich odsudzovanie a vyraďovanie.