Ahoj

Huijuan,

Dostal som tvoj list. Písala si v ňom, že naše deti boli vyčistené z cirkvi. Spočiatku som to nemohol prijať. Pamätám si, že keď som pred pár rokmi prišiel domov, Xiaotao a Xiaomin sa stále zúčastňovali zhromaždení a vykonávali povinnosti, tak ako je možné, že ich vyčistili? Aj keď sa veľmi neusilovali o pravdu, ich viera bola pravá. Žiadal od nich vodca priveľa? Bolo ich vyčistenie chybou? Dokonca som svoje sťažnosti namieril na teba. Naše deti nasledovali svetské trendy, zaujímala ich len honba za peniazmi a neboli ochotné konať svoju povinnosť ani jesť a piť Božie slová. Premýšľal som, prečo si s nimi nehovorila v duchovnom spoločenstve. Mal som pocit, že keby som bol doma, poskytol by som im väčšiu pomoc a podporu a nedovolil by som im zájsť až tak ďaleko, že ich napokon vyčistia. Hlavu som mal plnú takýchto myšlienok a v noci som nevedel zaspať, len som ležal v posteli prenasledovaný šťastnými spomienkami na naše spoločné chvíle, keď sme spievali Božie chvály a jedli a pili Jeho slovo. Spomínam si, ako som ti povedal, že dúfam, že sa celá naša rodina dokáže usilovať o pravdu, že nás Boh spasí a my budeme ďalej žiť v Jeho kráľovstve, a aké úžasné by to bolo. Nikdy by som nečakal, že keď sa Božie dielo bude chýliť ku koncu, naše deti budú zjavené ako pochybovači a vyčistené z cirkvi. Neznamenalo by to, že stratili svoju príležitosť na spásu? Čím viac som o tom premýšľal, tým viac ma to znepokojovalo. Keď som videl, že pohromy naberajú na rozmeroch a pandémia sa zhoršuje, začal som sa ešte viac obávať o budúcnosť našich detí. Chcel som dokonca napísať list cirkevnému vodcovi a požiadať ho, či by nemohli zostať a pracovať pre cirkev, aby existovala aspoň nejaká iskierka nádeje na ich spásu. Pre roky strávené konaním povinnosti mimo domu v dôsledku zatýkania ČKS som mal pocit, že som sa o naše deti nestaral a nesplnil som si otcovské záväzky. Cítil som voči nim dlh. Huijuan, vedela si, že kým som žil v tomto stave, moje srdce bolo plné temnoty a skľúčenosti a nedokázal som sa sústrediť na svoju povinnosť? Uvedomil som si, že môj stav nie je v poriadku a pomodlil som sa k Bohu: „Bože! Bolí ma vedomie, že moje deti vyčistili z cirkvi. Aj keď viem, že si to dovolil a že by som sa mal podriadiť, nedokážem sa skrátka vzdať svojich detí a mám pocit, že im veľmi veľa dlžím. Bože! Prosím, osvieť ma, aby som v tejto veci porozumel pravde a aby ma neobmedzovala moja náklonnosť.“

Po modlitbe som si prečítal Božie slovo. „Boli v Jóbovom praktizovaní nejaké mimoriadne detaily? Najprv si povedzme o tom, ako sa správal k svojim deťom. Jeho cieľom bolo vo všetkom sa podriadiť Božím opatreniam a ovládaniam; neskúšal vynútiť si veci, ktoré Boh nerobil, ani nemal špekulácie a plány založené na ľudskej vôli. Vo všetkom počúval a čakal na Božie opatrenia a ovládania. To bol všeobecný princíp. … Ako sa správal Jób k svojim deťom? Len si plnil svoj otcovský záväzok, zdieľal s nimi evanjelium a v duchovnom spoločenstve s nimi hovoril o pravde. Avšak bez ohľadu na to, či ho počúvali alebo nie, či poslúchali alebo nie, Jób ich nenútil veriť v Boha – netlačil na nich kopaním a kričaním ani sa im nemiešal do života. Ich myšlienky a názory sa líšili od tých jeho, a preto nezasahoval do toho, čo robili, ani do toho, po akej ceste sa vydali. Hovoril Jób svojim deťom o viere v Boha zriedkavo? Určite by im o tom mal toho dosť čo povedať, ale oni odmietali počúvať a jeho slová neprijali. Ako sa k tomu postavil Jób? ‚Svoju zodpovednosť som splnil; čo sa týka toho, akú cestu si zvolia, závisí od toho, čo si vyberú a od Božích ovládaní a opatrení. Ak na nich Boh nepôsobí ani nimi nepohne, nebudem sa pokúšať nútiť ich.‘ Jób sa preto za nich pred Bohom nemodlil, neronil nad nimi slzy utrpenia, nepostil sa za nich a žiadnym spôsobom netrpel. Také veci nerobil. Prečo Jób nič z toho nerobil? Pretože nič z toho nebol spôsob, ako sa podriadiť Božej zvrchovanosti a Božím opatreniam; všetko to vychádzalo z ľudských predstáv a boli to spôsoby, ako si niečo aktívne vynútiť. … Jeho metóda praktizovania bola správna; v každom spôsobe, akým praktizoval, v stanovisku, prístupe a stave, s ktorými ku všetkému pristupoval, bol vždy v pozícii a stave podriadenia sa, čakania, hľadania a potom dosiahnutia poznania. Tento prístup je veľmi dôležitý. Ak ľudia nikdy nemajú takýto prístup v ničom, čo robia, a majú obzvlášť silné osobné myšlienky a pred všetkým ostatným uprednostňujú osobné úmysly a prospech, skutočne sa potom podriaďujú? (Nie.) U takýchto ľudí nemožno vidieť skutočnú podriadenosť; skutočnú podriadenosť nie sú schopní dosiahnuť.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Princípy podriaďovania sa Bohu v praxi) Pri čítaní Božieho slova, ktoré zjavuje Jóbovu skúsenosť, som cítil potupu a hanbu. Videl som, že Jób sa pri svojich deťoch nespoliehal na náklonnosť a dokázal byť rozumný. Hoci dúfal, že jeho deti budú veriť v Boha a ubránia sa zlu, aby priveľa nehrešili a nekráčali po ceste k zničeniu, keď videl, že Boha neuctievajú a žijú v morálnom rozpade, nenútil ich zmeniť svoje spôsoby ani od nich nevyžadoval, aby šli určitou cestou. Len sa podriadil Božím opatreniam a zdržal sa hrešenia proti Bohu. Neskôr, keď jeho deti zavalili a usmrtili múry domu, Jób nevinil Boha. Videl som, že vo vzťahu k svojim deťom sa Jób bál Boha a podriadil sa Mu. A predsa, keď som sa dozvedel, že môj syn odišiel z cirkvi kvôli honbe za svetským životom a že moju dcéru vyčistili, zameral som sa na svoju telesnú náklonnosť k rodine. Premýšľal som, ako by si mohli udržať aspoň nejakú nádej na spásu. Bez ohľadu na to, či bola ich viera úprimná alebo nie, alebo či sa usilovali o pravdu, chcel som len to, aby mohli zostať v cirkvi. Dokonca som chcel, aby im vodca dal druhú šancu a nechal ich akýmkoľvek možným spôsobom pracovať pre cirkev. Keď išlo o moje deti, chcel som na záchranu vecí skrátka použiť ľudské metódy. Nepodriaďoval som sa Božej zvrchovanosti ani Jeho opatreniam. Najmä keď som sa dozvedel, že moje deti označili za pochybovačov Vtedy som nielenže nehľadal pravdu na rozlíšenie ich podstaty, ale žil som v nedorozumení, pochyboval som o tom, či vodca konal spravodlivo, a stratil som motiváciu pre svoju povinnosť. V mojom srdci bolo miesto len pre moje deti; Boh v ňom nemal miesto. Spomenul som si na jasné požiadavky Božích správnych ustanovení. „Tvoji príbuzní, ktorí nectia vieru (tvoje deti, tvoj manžel alebo tvoja manželka, tvoje sestry alebo tvoji rodičia a tak ďalej), by nemali byť nútení vstupovať do cirkvi. Božia domácnosť nemá nedostatok členov a nie je potrebné dopĺňať spoločenstvo ľuďmi, ktorí sú bez úžitku. Nik, kto neverí z presvedčenia, nemá mať voľnú cestu do cirkvi. Toto ustanovenie je určené všetkým ľuďom. Mali by ste to kontrolovať, sledovať a navzájom si to pripomínať. Nikto to nesmie porušovať.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Desať správnych ustanovení, ktoré musí dodržiavať Boží vyvolený ľud vo Veku kráľovstva) Spomínam si, ako si vo svojom liste písala, že ostatní ich veľmi podporili a že sa sami rozhodli nečiniť pokánie, zanedbávať čítanie Božieho slova a prestať sa zúčastňovať zhromaždení. Už to dokazovalo, že sú pochybovačmi, ibaže ja som nedbal na Božie slovo a chcel som sa spoľahnúť na svoju náklonnosť, aby som ich udržal v cirkvi. Bol som taký vzdorovitý! Nemôžem sa naďalej spoliehať na svoju náklonnosť. Pokiaľ ide o naše deti, musím sa k nim správať ako Jób, hľadať pravdu a podriadiť sa Božiemu ovládaniu a Jeho opatreniam. Takýmto rozumom by som sa mal riadiť.

Potom som pomyslel na všetkých tých ľudí, ktorí boli za posledné roky zjavení a vyradení. Keď som videl oznámenia o ich odstránení vydané Božím domom, nemal som žiadne predstavy. Vedel som, že Boh je spravodlivý a že v Jeho dome vládne pravda a nikomu nie je ukrivdené. Prečo som sa však nepodriadil Bohu a nechválil Jeho spravodlivosť, keď som videl, ako vyčistili naše deti, a namiesto toho som sa spoliehal na svoju náklonnosť a pochyboval o tom, či cirkev konala spravodlivo? Pokračoval som v čítaní Božieho slova. „Čo charakterizuje pocity? Určite nič pozitívne. Je to zameranie na fyzické vzťahy a uspokojovanie telesných sklonov. Protežovanie, obhajovanie nedostatkov iných ľudí, opičia láska, prílišná starostlivosť aj rozmaznávanie – to všetko spadá pod pocity. Niektorí ľudia veľmi dávajú na pocity, reagujú na všetko, čo sa im deje, na základe svojich pocitov; vo svojich srdciach veľmi dobre vedia, že to nie je správne, a napriek tomu nie sú schopní byť objektívni a už vôbec nie konať podľa princípu. Keď sú ľudia stále obmedzovaní pocitmi, dokážu praktizovať pravdu? Je to mimoriadne ťažké! U mnohých ľudí spočíva neschopnosť praktizovať pravdu len v pocitoch; pocity považujú za mimoriadne dôležité, kladú ich na prvé miesto. Sú to ľudia milujúci pravdu? Určite nie. V podstate, čo sú pocity? Sú akousi skazenou povahou. Prejavy pocitov možno opísať niekoľkými slovami: protežovanie, ochrana iných bez princípov, udržiavanie fyzických vzťahov a predpojatosť; to sú pocity. Aké sú pravdepodobné následky toho, že ľudia majú pocity a žijú podľa nich? Prečo Boh najviac nenávidí ľudské pocity? Niektorí ľudia sú stále obmedzovaní svojimi pocitmi, nevedia uviesť pravdu do praxe a hoci sa chcú podriadiť Bohu, nemôžu, a tak sa cítia sužovaní svojimi pocitmi. Existuje veľa ľudí, ktorí chápu pravdu, ale nedokážu ju uviesť do praxe; aj to je preto, lebo ich obmedzujú pocity. Niektorí ľudia napríklad odchádzajú z domu, aby vykonávali svoje povinnosti, ale stále myslia na svoju rodinu, vo dne v noci, a svoje povinnosti nedokážu vykonávať dobre. Nie je to problém? Niektorí ľudia sú tajne zaľúbení a v ich srdci je miesto len pre danú osobu, čo ovplyvňuje vykonávanie ich povinností. Nie je to problém? Niektorí ľudia obdivujú druhých a robia z nich idoly, nepočúvajú nikoho okrem daného človeka, a to až natoľko, že nepočúvajú ani to, čo hovorí Boh. Dokonca aj keď s nimi niekto iný hovorí o pravde v duchovnom spoločenstve, neprijmú to; počúvajú len slová daného človeka, slová svojho idolu. Niektorí ľudia majú idol vo svojom srdci a nedovolia, aby iní ľudia o ich idole hovorili alebo sa ho dotýkali. Ak niekto hovorí o problémoch ich idolu, nahnevajú sa a musia svoj idol brániť a slová daného človeka vyvracať. Nedovolia, aby ich idol trpel nespravodlivosťou bez obhajoby, a robia všetko, čo je v ich silách, aby chránili jeho povesť; ich slovami sa zlé skutky ich idolu stávajú dobrými a nedovolia ľuďom hovoriť slová pravdy ani ich odhaliť. To nie je spravodlivosť; nazýva sa to pocity.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Čo je pravda-realita?) Vďaka Božiemu slovu som pochopil, že náklonnosť patrí k satanskej skazenej povahe a že spoliehaním sa na ňu nielenže nedokážeme na veci alebo ľudí nazerať spravodlivo, ale vypestujeme si zaujatosť a favorizovanie a porušíme princípy, aby sme ochránili svoje telesné vzťahy. Rovnako, ako keď som sa ja dozvedel o vyčistení Xiaotaa a Xiaomin. Nehľadal som Boží úmysel, ponaučenia, ktoré si z toho vziať, ani aspekt pravdy, do ktorého by som mal vstúpiť. Namiesto toho som si vzal do hlavy, že vodca koná bez princípov. Obával som sa, že sa našim deťom stala krivda, a chcel som na vec reagovať napísaním listu vodcovi a požiadať ho, aby ich nechal dýchať a umožnil im naďalej konať povinnosť v cirkvi. Pochopil som, že moje emotívne správanie voči deťom bolo prejavom zaujatosti a favorizovania a že mu chýbal princíp. Po všetkých tých rokoch vo viere som vedel, že cirkev má na vyčistenie ľudí princípy a že to robí na základe celkového správania človeka, nie pre jeho chvíľkové pochybenie. Len ak človek ani po rozsiahlej pomoci a duchovnom spoločenstve nečiní pokánie a nakoniec ho označia za zlosyna alebo pochybovača, bude sa s ním zaobchádzať podľa princípov. Takéhoto človeka navyše možno vyčistiť len so súhlasom minimálne 80 % členov cirkvi. Je to spravodlivé a v súlade s pravdou. Myslel som na nášho syna a na to, čo mi odpovedal, keď som sa spýtal, prečo išiel konať povinnosť: „Šiel som konať povinnosť preto, lebo si mi chýbal.“ Pochopil som, že v srdci nemá miesto pre Boha, že vôbec nemiluje pravdu a že svoju povinnosť nekonal preto, aby sa usiloval o pravdu. Keď videl, že Boží dom nepretržite hovorí v duchovnom spoločenstve o pravde a že to nemôže uspokojiť jeho túžby, chcel sa svojej povinnosti vzdať. Vodcovia s ním boli toľkokrát v duchovnom spoločenstve, on však nikdy nepočúval. Po príchode domov sa radšej hrával videohry, než aby čítal Božie slovo. Bol pochybovačom. S našou dcérou to bolo obdobné – verila viac než desať rokov, ale len zriedka jedla alebo pila Božie slovo a jej názory sa podobali názorom nevercov. Občas síce konala svoju povinnosť, no vždy, keď sa nezhodovala s jej predstavami alebo ovplyvnila jej záujmy, odmietala ju konať. Nemala pravú vieru v Boha a v podstate bola tiež pochybovačom. Spomínam si, že Boh raz povedal: „Keď je niekto v Božích očiach skutočne označený za takého, čo odišiel, v skutočnosti to nie je len vtedy, keď opustil Jeho dom, keď ho už nevídať alebo keď bol vyškrtnutý zo zoznamov cirkvi. Faktom je, že bez ohľadu na to, či sa človek považuje za veriaceho v Boha a bez ohľadu na veľkosť jeho viery, ak nečíta Božie slová, je to dôkaz, že vo svojom srdci neuznáva, že Boh existuje, ani že Jeho slová sú pravdou. Pre Boha už tento človek odišiel a už sa nepočíta za člena Jeho domu. Tí, ktorí nečítajú Božie slová, sú jedným druhom ľudí, ktorí odišli. … Je aj iný druh: tí, ktorí odmietajú konať povinnosti. Čokoľvek od nich Boží dom žiada, akýkoľvek druh práce by im zadal, akúkoľvek povinnosť by im pridelil, a to vo veľkých aj malých veciach, dokonca aj v niečom takom jednoduchom, ako je odovzdanie príležitostného posolstva – nechcú to spraviť. Oni, samozvaní veriaci v Boha, nedokážu vykonať ani len úlohy, s ktorými by vedel pomôcť aj neverec. Je to odmietanie prijať pravdu a odmietanie konať povinnosť. Bez ohľadu na to, ako ich bratia a sestry nabádajú, oni to odmietajú a neprijímajú; keď im cirkev uloží nejakú povinnosť, ktorú majú konať, ignorujú ju a uvádzajú hojné množstvo výhovoriek, aby ju odmietli. Sú to ľudia, ktorí odmietajú konať povinnosti. Takíto ľudia už z pohľadu Boha odišli. Ich odchod nie je spôsobený tým, že by ich Boží dom vyčistil alebo vyškrtol zo svojich zoznamov; skôr ide o to, že oni sami nemajú pravú vieru – nepovažujú sa za veriacich v Boha.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Dvanásty bod) „Kto je satan, kto sú démoni a kto sú Boží nepriatelia, ak nie odporcovia neveriaci v Boha? Nie sú to tí ľudia, čo sú vzdorovití voči Bohu? Nie sú to tí, čo tvrdia, že majú vieru, no chýba im pravda? Nie sú to tí, čo sa len snažia získať požehnania, no nie sú schopní podávať svedectvo o Bohu? Ty sa aj dnes stýkaš s tými démonmi, zaobchádzaš s nimi so svedomím a láskou, ale neprejavuješ v tomto prípade dobré úmysly voči satanovi? Nespolčil si sa s démonmi? Ak ľudia dospeli do tohto bodu, stále nedokážu rozlišovať medzi dobrom a zlom a naďalej slepo milujú a sú milosrdní bez toho, aby túžili hľadať Božie úmysly alebo boli nejakým spôsobom schopní prijať Božie úmysly za svoje vlastné, ich koniec bude o to žalostnejší.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh a človek vstúpia spolu do odpočinku)

Huijuan, po prečítaní týchto Božích slov som si uvedomil, aký žalostne hlúpy som bol. Chcel som využiť ľudské prostriedky na to, aby som udržal naše deti v cirkvi, a myslel som, že možno nakoniec prežijú, ak v nej budú vykonávať nejakú prácu. Ale vo svetle Božích slov vidím, aké absurdné bolo moje zmýšľanie. Boh ako veriacich v skutočnosti vôbec neuznáva tých, ktorí v Neho veria, ale nečítajú Jeho slovo ani nekonajú povinnosť, aj keď ešte neboli vyčistení, pretože v Božích očiach sa už stiahli. Porovnal som to so správaním našich detí. Xiaotao po všetkých tých rokoch viery stále nasledoval svetské trendy a nečítal Božie slovo ani nekonal povinnosť. Pochopil som, že vôbec nemiloval pravdu a v podstate mal k pravde odpor a bol pochybovačom. Xiaomin verila roky, ale nikdy sa nesústredila na čítanie Božieho slova a už len na základe tejto okolnosti mohla byť vyčistená ako pochybovač. Boží dom nepotrebuje, aby takíto ľudia rozširovali jeho rady, a už vôbec nepotrebuje prácu takýchto pochybovačov. Aj keby ich cirkev nevyčistila, Boh by ich neuznal ako veriacich. Mal som ich vedieť rozlíšiť, pri nazeraní na veci v súlade s pravdou-princípmi som mal stáť pri Bohu a podriadiť sa Božej zvrchovanosti a Jeho opatreniam. Ja som sa však pri našich deťoch spoľahol na náklonnosť a bez toho, aby som poznal fakty, som vodcu podozrieval, že ich vyčistil neprávom, a chcel som, aby títo pochybovači v cirkvi zostali a rozširovali jej rady. Stále som ochraňoval svoje telesné vzťahy. Vari som netancoval s démonmi a neprejavoval dobré úmysly a lásku voči satanovi presne tak, ako to zjavil Boh? Nedokázal som odlíšiť správne od nesprávneho, spolčoval som sa s démonmi a v podstate odolával Bohu. Keď som si to uvedomil, úplne som pochopil, že vyčistenie Xiaotaa a Xiaomin bolo celkom v súlade s Božím slovom, pravdou-princípmi.

Tiež som premýšľal, prečo som sa cítil taký vinný a obviňovaný, keď naše deti vyčistili, a prečo som mal pocit, že som si nesplnil otcovské záväzky; mal som podozrenie, že keby som si našiel čas vrátiť sa domov, hovoril s nimi v duchovnom spoločenstve a viac im pomohol, nikdy by sa nedostali do tejto situácie. Huijuan, je tvoj stav rovnaký ako ten môj? Neskôr som si prečítal Božie slovo, ktoré rozoberá a odhaľuje tradičné zmýšľanie ľudí, a pochopil som, že ma ovplyvnila tradičná predstava, ktorá hovorí, že „je chybou otca, keď kŕmi bez toho, aby učil“. Božie slová znejú: „Čo za výraz je ‚kŕmenie bez učenia je chybou otca‘? V čom je zlý? Tento výraz znamená, že ak deti neposlúchajú alebo sú nezrelé, je za to zodpovedný otec, inými slovami, rodičia ich nevychovali dobre. Ale je to naozaj tak? (Nie.) Niektorí rodičia vystupujú slušne a napriek tomu sú ich synovia výtržníci a ich dcéry prostitútky. Muž, ktorý hrá úlohu otca, sa rozčuľuje a vraví: ‚Kŕmenie bez učenia je chybou otca. Rozmaznal som ich!‘ Je správne povedať to tak alebo nie? (Nie, je to nesprávne.) V čom je to nesprávne? Ak dokážeš pochopiť, čo je na tomto výraze nesprávne, je to dôkaz, že rozumieš pravde a chápeš, čo je zlé na probléme, ktorý sa v tomto výraze skrýva. Ak nechápeš pravdu v tejto veci, potom ju nemôžeš jasne vysvetliť.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Prvá časť)) „Ako prvé si treba vyjasniť, že nie je správne povedať: ‚Za to, že deti nenasledujú správnu cestu, môžu ich rodičia.‘ Nech je to ktokoľvek, ak je určitým druhom človeka, bude kráčať po určitej ceste. Nie je to isté? (Áno.) Cesta, ktorou sa človek vydá, určuje, kým je. To, akou cestou sa vydá a akým druhom človeka sa stane, závisí od neho. Sú to veci, ktoré sú predurčené, vrodené a súvisia s prirodzenosťou človeka. Načo je teda rodičovská výchova? Môže riadiť prirodzenosť človeka? (Nie.) Rodičovská výchova nemôže riadiť ľudskú prirodzenosť a nemôže vyriešiť problém spočívajúci v tom, akou cestou sa človek vydá. Čo je jediné vzdelanie, ktoré rodičia môžu poskytnúť? Niektoré jednoduché spôsoby správania v každodennom živote detí, niektoré dosť povrchné myšlienky a pravidlá správania – to sú veci, ktoré nejako súvisia s rodičmi. Skôr ako ich deti dospejú, rodičia by si mali splniť svoju náležitú povinnosť, ktorou je vychovávať svoje deti k tomu, aby nasledovali správnu cestu, usilovne študovali a snažili sa, aby v dospelosti dokázali prevýšiť ostatných, aby nerobili zlé veci a nestali sa zlými ľuďmi. Rodičia by mali tiež usmerňovať správanie svojich detí, učiť ich, aby boli zdvorilé a zdravili starších vždy, keď ich uvidia, ako aj ďalšie veci týkajúce sa správania – to je zodpovednosť, ktorú by mali rodičia plniť. Starať sa o život svojich detí a vychovávať ich podľa určitých základných pravidiel správania sa – to je to, čo znamená rodičovský vplyv. Pokiaľ ide o osobnosť ich dieťaťa, tú rodičia nemôžu naučiť. Niektorí rodičia sú uvoľnení a všetko robia v pokojnom tempe, zatiaľ čo ich deti sú veľmi netrpezlivé a nedokážu byť ani chvíľu v pokoji. Keď majú 14 alebo 15 rokov, odchádzajú, aby sa o svoje živobytie postarali na vlastnú päsť, o všetkom sa rozhodujú samy, nepotrebujú rodičov a sú veľmi samostatné. Naučili ich to rodičia? Nie. Osobnosť človeka, jeho povaha a dokonca ani jeho podstata, ako ani cesta, ktorú si v budúcnosti vyberie, nemajú preto vôbec nič spoločné s jeho rodičmi. … Niektorí rodičia veria v Boha a svoje deti vychovávajú vo viere v Boha. Nech však hovoria čokoľvek, ich deti neveria a rodičia s tým nemôžu nič urobiť. Niektorí rodičia v Boha neveria, pričom ich deti v Boha veria. Keď ich deti začnú veriť v Boha, nasledujú Ho, vydávajú sa Mu, sú schopné prijať pravdu a získať Božie schválenie a ich osud sa tak mení. Je to výsledok výchovy rodičov? Vôbec nie, súvisí to s Božím predurčením a výberom. Vyjadrenie ‚Kŕmenie bez učenia je chybou otca‘ je problematické. Rodičia síce majú zodpovednosť za výchovu svojich detí, no osud dieťaťa neurčujú rodičia, ale prirodzenosť dieťaťa. Môže vzdelávanie vyriešiť problém prirodzenosti dieťaťa? Vôbec ho nemôže vyriešiť. Cestu, ktorou sa človek v živote vydá, neurčujú jeho rodičia, ale je vopred určená Bohom. Hovorí sa, že ‚Osud človeka určuje nebo‘, a toto príslovie je zhrnuté ľudskou skúsenosťou. Kým človek nedospeje, nemôžeš povedať, akou cestou sa vydá. Keď dospeje, bude rozmýšľať a dokáže uvažovať o problémoch, vyberie si, čo bude tam vonku v širšom spoločenstve robiť. Niektorí ľudia hovoria, že chcú byť vyššími úradníkmi, iní, že chcú byť právnikmi, a ďalší spisovateľmi. Každý sa rozhodne sám a každý má svoje vlastné idey. Nikto nepovie: ‚Budem jednoducho čakať, kým ma rodičia vychovajú. Stanem sa tým, koho zo mňa vychovajú moji rodičia.‘ Nikto nie je taký hlúpy. Keď ľudia dospejú, začnú sa v nich miešať myšlienky, ktoré postupne dozrievajú, a cesta a ciele, ktoré majú pred sebou, sú vďaka tomu čoraz jasnejšie. Vtedy je postupne čoraz očividnejšie a jasnejšie, akým druhom ľudí sú a do akej skupiny patria. Od tohto momentu sa osobnosť každého človeka postupne jasne definuje, rovnako ako jeho povaha a cesta, o ktorú sa usiluje, a tiež životné smerovanie a skupina, do ktorej patrí. Na čom je to všetko založené? V konečnom dôsledku je to to, čo Boh predurčil – s rodičmi to nemá nič spoločné. Vidíš to už teraz jasne?“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Prvá časť)) Božie slovo jasne rozobralo tradičnú predstavu „je chybou otca, keď kŕmi bez toho, aby učil“. O budúcnosti našich detí a o cestách, ktorými sa vydajú, rozhodujú len ich prirodzenosti. Nemá to nič spoločné s našou rodičovskou výchovou. Tá môže ovplyvniť len každodenný život dieťaťa alebo niektoré zo správaní, ktoré prejavuje navonok, ale vôbec nie jeho prirodzenosť. Keď deti dozrievajú vo svojom zmýšľaní, vyberajú si rôzne cesty v súlade so svojou vrodenou prirodzenosťou a nachádzajú si tak cestu ku kategóriám, do ktorých patria. Predurčil to Boh a žiaden človek to nemôže zmeniť. Pokiaľ však išlo o cestu, ktorou sa naše deti vo svojej viere vydali, nedokázal som vnímať ich prirodzenosť-podstatu. Svojím vlastným spôsobom som im chcel dokonca pomôcť, aby naďalej zotrvali vo viere a v cirkvi. Márne som dúfal, že pri záchrane ich osudov sa môžem spoliehať na vlastné metódy. Tvrdohlavo som odolával Bohu. Som len nepodstatná stvorená bytosť a nemám kontrolu ani nad vlastným osudom, tak ako som mohol dúfať, že budem mať kontrolu nad budúcnosťou svojich detí alebo že zmením ich osud? Bol som taký arogantný a nevedomý a precenil som svoje schopnosti. Potom som sa zamyslel: „Prečo takto zmýšľam?“ Spomenul som si, ako sme v ich detstve zvykli spoločne veriť v Boha a ako sme ich po prijatí Božieho diela posledných dní priviedli do cirkvi a povzbudili ich, aby sa ujali povinnosti. Myslel som si, že ich schopnosť veriť v Boha priamo súvisí s naším rodičovstvom. Takže keď som sa dozvedel, že ich vyčistili, myslel som si, že som si nesplnil otcovské záväzky a že keby som s nimi býval častejšie, aby som im pomáhal a bol s nimi v duchovnom spoločenstve, možno by nezanechali svoju vieru a neodišli by do sveta. Vďaka Božiemu slovu teraz vidím, aké celkom absurdné boli moje názory a ako neboli vôbec zosúladené s pravdou. Verili v Boha viac než jedno desaťročie, čítali Jeho slovo, počúvali kázne a vedeli, že pravý život sa musí žiť tak, aby sa človek usiloval o pravdu a konal povinnosť stvorenej bytosti. Oni však nemali žiaden záujem o pravdu, a keď videli, že po rokoch viery neboli požehnaní, začali sa oddávať telu. Zradili Boha a nasledovali svetské trendy napriek tomu, že poznali pravú cestu, a hoci s nimi ostatní často hovorili v duchovnom spoločenstve a pomáhali im, boli tvrdohlaví a nekajali sa. To dokazuje, že majú skutočne odpor k pravde a že podporujú zlo. Nepatria medzi tých, ktorých má Boh spasiť, ale medzi diablov tohto sveta. Keď budú v prichádzajúcich pohromách zničení, bude to preto, lebo zradili Boha, a bude to len a len ich chyba. Tiež som premýšľal o mnohých ľuďoch v cirkvi, ktorých neobrátili ich rodičia, ale skôr náhoda, kolegovia, priatelia či dokonca cudzí ľudia, ktorí sa s nimi podelili o evanjelium, a ktorým prenasledovanie rodičov nedokázalo zamedziť vo viere alebo v konaní povinnosti. Niektorí rodičia sa pri kázaní svojim deťom spoliehajú na náklonnosť, ale ich deti neveria a dokonca k rodičom cítia odpor a odolávajú im. Niektorých rodičov vypudia pre ich nekajúcne úsilie o postavenie a množstvo zlých činov, no na ich deti to nemá vplyv a dokonca dokážu v súlade s Božím slovom preniknúť do podstaty svojich rodičov a odmietnuť ich. Rovnako bývajú vyčistené a vypudené mnohé deti a ich rodičia dokážu vo svetle Božieho slova rozlíšiť ich podstaty. Na tomto vidíme, že o tom, či človek kráča správnou alebo nesprávnou cestou, či je dobrý alebo zlý, či miluje alebo nenávidí pravdu, a dokonca o tom, aký je jeho konečný výsledok, rozhoduje výhradne jeho prirodzenosť-podstata a nie je to výsledok rodičovskej výchovy. Záväzok, ktorý si môžu rodičia plniť, je vychovanie svojich detí do dospelosti a ich privedenie pred Boha. Cesta, ktorou sa vydajú, a ich osud sú však úplne mimo dosah ich rodičov. Naše deti si samé vybrali, že sa vydajú nesprávnou cestou, a plnenie mojich otcovských záväzkov by ich nepriviedlo späť. Nemá to nič spoločné s tým, či som si splnil svoje záväzky. Ich prirodzenosti majú odpor k pravde. Aj keby som s nimi zostal a celé dni s nimi hovoril v duchovnom spoločenstve, bolo by to márne. Našimi rodičovskými záväzkami bolo vychovať ich a priviesť pred Boha. Čo sa týka toho, o čo sa usilujú a akou cestou sa vydajú, to s nami rodičmi nemá nič spoločné. Keď som so svojimi deťmi zaobchádzal v súlade s Božím slovom, cítil som sa slobodnejší a v povinnosti ma už nič viac nevyrušovalo.

Huijuan, toto som získal vďaka tejto situácii. Viem, že tvoje city k našim deťom sú silné a že toto všetko muselo byť pre teba veľmi ťažké. Neviem, ako si to celé zvládla. Aj keď vyčistenie našich detí nemusí byť celkom v súlade s našimi predstavami, určite si z tejto situácie, ktorú vytvoril Boh, máme zobrať nejaké ponaučenie. Dúfam, že dokážeš v tejto veci hľadať pravdu a budeš k nej pristupovať správne. Ak vďaka tejto situácii takisto niečo získaš, môžeš mi napísať. Teším sa na tvoju odpoveď.

Zhou Ming

20. august 2022