Keď som mal tri roky, moji rodičia sa rozviedli pre nezhody v citovej oblasti, a v štyroch rokoch som dostal nevlastnú matku. V hmlistom obraze dávnych spomienok si pamätám, že mi niekoľko starších dám zo susedstva často hovorievalo: „Chudáčik, ty budeš neskôr trpieť, nevlastné matky sa nikdy nestarajú o svoje deti! Nehnevaj svoju nevlastnú mamu, maličký. Musíš byť poslušný a pracovitý, aby ťa nebili a dostal si najesť.“ Vtedy som len napoly chápal, čo tým mysleli. Trochu som sa zľakol, preto som sa nikdy neodvážil nevlastnú matku nahnevať. Na moje prekvapenie sa však ku mne správala veľmi dobre, akoby som bol jej vlastný syn. Neskôr som mal mladšieho brata a nevlastná mama sa o mňa naďalej starala a mala ma rovnako rada. Vlastne bola ešte láskavejšia ako moja biologická matka. Moja nevlastná mama môjmu bratovi a mne často vravievala: „Váš otec a ja tvrdo pracujeme a trpíme, aby sme zarobili peniaze. Všetko, čo robíme, robíme preto, aby sme vám obom postavili nové domy a pripravili sa na vašu svadbu. Keď vyrastiete a založíte si vlastné rodiny, musíte sa k nám správať, ako sa na synov patrí. Je jedno, koľko útrap budeme znášať, všetko to bude stáť za to!“ Zakaždým som s vážnym hlasom prisľúbil: „Mami, keď vyrastiem, určite sa o vás oboch postarám.“ Keď to moja nevlastná matka počula, vždy sa s úľavou usmiala a neustále prikyvovala. Prešla veľkým utrpením, aby ma vychovala, a pomohla mi oženiť sa, založiť si rodinu a rozbehnúť kariéru. Vždy som pamätal na babkine slová: „pôrod nie je taký dôležitý ako výchova dieťaťa“ a „od ľudí dostaneš to, čo im dáš – ako sa hovorí, pol funta za funt.“ Myslel som si, že to je princíp ľudského správania a že ak človeku chýba svedomie a je nevďačný, nie je hoden toho, aby sa nazýval človekom.

V roku 1994 celá naša rodina uverila v Pána Ježiša. S manželkou sme sa často chodili starať o cirkev. Niekedy sme boli deň či dva preč z domu, dokonca aj vtedy, keď si naše dvojročné dieťa a práca na poli vyžadovali náš čas a pozornosť. Moja matka sa chopila iniciatívy a vzala tieto práce na seba, aby sme mohli dobre slúžiť Pánovi. V roku 2002 celá naša rodina prijala dielo Všemohúceho Boha posledných dní. Rodičia ma v mojich povinnostiach plne podporovali. Keďže som sa vo svojom okolí stal známym pre svoju vieru v Pána, po prijatí tejto etapy diela moja práca na evanjeliu v okolí upútala pozornosť polície. Aby ma polícia nezatkla, odišiel som z domu a dlhé roky som konal svoje povinnosti inde. Počas prázdnin ma pohľad na iných, ktorí sa opäť stretli so svojimi rodinami, skutočne viedol k obavám o moju vlastnú rodinu a chýbali mi rodičia. Najmä počas rušnej poľnohospodárskej sezóny som myslel na to, ako moja matka trpela problémami s chrbtom a nohami a reumou, a ako som sa rodičom v daždivom počasí, keď sa mamine bolesti obzvlášť zhoršili, zvyčajne snažil zabrániť, aby doma robili ťažké poľnohospodárske práce. Teraz sme však boli obaja s manželkou preč a konali sme svoje povinnosti. Moji rodičia sa nestarali len o naše dieťa, ale robili aj na poliach. Pracovali veľmi ťažko a ja som uvažoval o tom, že risknem návrat domov, aby som im pomohol s poľnohospodárskymi prácami, aby už nemuseli drieť. Ale ak by som sa vrátil, pravdepodobne by ma zatkla polícia a rodičom by som nedokázal veľmi pomôcť. Okrem toho som bol zaneprázdnený svojimi povinnosťami a nemohol som zanechať prácu v cirkvi a vrátiť sa domov. Keď som kráčal po ceste, videl som farmárov, ako na poliach zberajú pšenicu. Bolo to, akoby som sledoval svoju vlastnú matku, ako na poli dvíha hlavu, aby si utrela pot z čela. Po tvári mi začali tiecť slzy a musel som sa posťažovať: „Keby nebolo mojej viery v Boha a mojej práce na evanjeliu, pre ktorú mi hrozí zatknutie, mohol by som sa vrátiť domov a pomáhať rodičom v rušnej sezóne!“ Čím viac som o tom premýšľal, tým viac som sa cítil byť dlžníkom svojich rodičov. V ten večer sa mi v mysli vynoril obraz mojich rodičov, ako sa tackajú pri práci na poli, a nevedel som si pomôcť a potajomky som ronil slzy. A tak som sa často modlil k Bohu a zveroval svojich rodičov do Jeho rúk.

V decembri 2012 ma pri hlásaní evanjelia zatkla polícia. Počas výsluchu ma policajti mučili krutými metódami a keď som bol omámený, policajný šéf ma prinútil pozerať video na svojom telefóne. Uvidel som svoju deväťdesiatročnú babku so zapadnutými očami a prázdnym pohľadom. Vyzerala, že každú chvíľu môže zomrieť. Videl som aj svoju matku – mala šedivé vlasy a tvár zmáčanú slzami. Chveli sa jej pery, akoby sa o niečom hádala, a vyzerala veľmi otrasene. Pri sledovaní videa mi po tvári stekali slzy. Náčelník tímu štátnej bezpečnosti využil tento moment na to, aby povedal: „Overili sme si to aj u ľudí z vašej dediny. Všetci o tebe hovoria dobre. Si poslušný syn. Tvoja babka bude mať pomaly sto rokov a obaja tvoji rodičia majú vyše sedemdesiat. Všetci sa tešia, že sa vrátiš a rodina bude opäť spolu! Tvoja babka je na pokraji smrti. Vari ju nechceš ešte naposledy vidieť? Ako sa hovorí: ‚v živote je na prvom mieste úcta detí k rodičom.‘ Vari ťa tvoji rodičia nevychovali, aby sa na teba mohli spoľahnúť a užiť si jeseň svojho života? Dokážeš zniesť, že starobu trávia takto osamelo? Obaja sú už postarší. Nikdy nevieš, kedy sa na nich pozeráš naposledy. Ak ťa za tvoju vieru odsúdia na osem až desať rokov, možno ich už nikdy neuvidíš a budeš to do konca života ľutovať. Len nám povedz, čo vieš, a rovno ťa pošlem domov, aby ste boli znova spolu. Premysli si to!“ Keď som to počul, v mysli sa mi vynorilo plno spomienok na babku a mamu, ako sa o mňa starali a milovali ma. Nemohol som si pomôcť a rozplakal som sa. Moja matka dúfala, že sa o nich postarám, keď zostarnú, a teraz boli obaja takí starí a zdravie im neslúžilo. Keď ma najviac potrebovali, ja som tam nebol, aby som si splnil svoje povinnosti ako syn. Namiesto toho žili pre moje zatknutie v strachu. Ak by ma odsúdili na osem až desať rokov väzenia, možno ich už nikdy neuvidím. Čím viac som o tom premýšľal, tým viac som bol negatívny a začal som v sebe prechovávať zatrpknutosť. Premýšľal som: „Keby som sem neprišiel hlásať evanjelium a nezatkli by ma, mohol som sa o nich postarať. Čo mám teraz robiť? Mám sa pripraviť na väzenie alebo uzavrieť dohodu so satanom a diablami, aby som sa rodičom odvďačil za ich láskavosť? Ak zradím svojich bratov a sestry alebo záujmy Božieho domu, stane sa zo mňa hanebný Judáš, moje svedomie nikdy nenájde pokoj, Boh ma prekľaje a pôjdem do pekla!“ Moje srdce sa zmietalo v nepokoji a mal som pocit, že mi vybuchne hlava. Bol som na pokraji zrútenia. V modlitbe som volal k Bohu: „Bože, prosím, zachráň ma! Čo mám robiť?“ V tej chvíli mi prišla na um jedna časť z Božieho slova: „Môj ľud by mal byť vždy na stráži pred podlými satanovými úkladmi, strážiť pre Mňa bránu Môjho domu; ľudia by sa mali navzájom podporovať a starať sa jeden o druhého, aby sa vyhli pádu do satanovej pasce, keď by už bolo príliš neskoro na ľútosť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Slová Boha celému vesmíru, 3. kapitola) Božie slová upokojili moje nepokojné srdce. Satan kul úklady, aby využil moju náklonnosť, aby ma zničil a prinútil zradiť Boha. Nemohol som naletieť jeho ľstiam. Musel som si pevne stáť za svojím svedectvom! Tak som povedal: „Ja nič neviem. Robte si so mnou, čo chcete!“ Polícia vynaložila všetky snahy, ale nezískala žiadne užitočné informácie a súd ma nakoniec odsúdil na tri a pol roka väzenia.

V júli 2016 sa môj trest v tom pekle na zemi skončil. Keď som sa vrátil domov, mama mi schúlila hlavu do svojho náručia a trpko zaplakala. Utešoval som ju a utieral som jej slzy z tváre. Pomyslel som si: „Pre zatýkanie a prenasledovanie zo strany ČKS som nebol doma už vyše desať rokov. Moji rodičia sa neustále obávali o moju bezpečnosť a obzvlášť počas rokov, ktoré som strávil vo väzení, sa o mňa báli ešte viac. Teraz majú obaja po sedemdesiatke a ja už naozaj nechcem, aby sa o mňa strachovali. Teraz, keď som späť, chcem s nimi tráviť viac času a plniť si svoje záväzky ako ich syn.“ O niekoľko dní neskôr ma prišiel navštíviť strýko a posťažoval sa mi: „Celé tie roky si sa nevrátil. Tvoja matka bola niekoľkokrát hospitalizovaná a po tebe ani stopy. Všetci o tebe hovoria, že si mizerný syn! Obaja tvoji rodičia sú už veľmi starí. Starali sa o tvoje dieťa a pracovali za teba na poliach. Teraz sú obaja chorí. Myslíš si, že to pre nich bolo ľahké? Teraz, keď si sa vrátil, musíš tráviť svoje dni doma, riadne žiť a zaistiť, aby o nich bolo postarané, aby ťa ľudia prestali ohovárať!“ Keď som sledoval strýka odchádzať, zvieral ma nepríjemný pocit. V jeho očiach som sa naozaj stal nevďačným dieťaťom. Pomyslel som si, že by som možno mohol len konať svoje povinnosti v miestnej cirkvi, vďaka čomu by som sa mohol o rodičov starať. Pri tejto úvahe som sa však pristihol pri tom, ako nevedomky upadám do chmúrnych myšlienok. Modlil som sa teda vedome k Bohu a hľadal Jeho úmysly. Uvedomil som si, že vo svojej súčasnej situácii nemôžem konať svoje povinnosti doma, že ma môžu kedykoľvek zatknúť, a že nemôžem dovoliť, aby mi úcta syna k rodičom zabránila konať moje povinnosti. Počas týchto rokov som sa tešil z toľkej Božej milosti, polievania a zaopatrenia pravdou, takže teraz som nemohol stratiť svedomie a musel som konať svoje povinnosti, aby som splatil Božiu lásku. Tak som sa opäť vydal hlásať evanjelium.

V hĺbke duše však pretrvávala moja citová náklonnosť k matke a pri niektorých situáciách som zistil, že som vyrušený. Postaršia sestra z môjho hostiteľského domu mávala často závraty. Raz ochorela a bola viac ako desať dní v nemocnici. Myslel som na svoju matku: „Má už takmer osemdesiat rokov a má vysoký krvný tlak, choré srdce a často máva závraty. Čo ak ochorie a budú ju musieť hospitalizovať? Hovorí sa, že ‚pôrod nie je taký dôležitý ako výchova dieťaťa‘ a ‚v živote je na prvom mieste úcta detí k rodičom‘. Ako syn svojich rodičov nie som schopný ani len byť tu pre nich a slúžiť im. Nepovedia moji príbuzní a susedia, že sa nesprávam ako syn, že som nevďačný a nemám svedomie?“ V tom čase som sa nemohol zbaviť toho, ako veľmi mi chýbala matka a ako veľmi som sa o ňu bál. V mysli mi zostával obraz matkinho nádejného pohľadu a v ušiach mi zneli posmešky príbuzných a susedov. Moje srdce sa cítilo utláčané a dni som trávil len nezaujatým plnením svojich povinností bez akýchkoľvek výsledkov. Uvedomoval som si, že môj stav ovplyvňuje moju schopnosť konať povinnosti. Modlil som sa preto k Bohu, aby som vyhľadal pomoc. Neskôr som si prečítal tieto Božie slová: „Ak si myslíš, že sú pre teba rodičia tými najbližšími ľuďmi na svete, že sú tvojimi šéfmi a vodcami, že sú to ľudia, ktorí ťa priviedli na svet, odchovali, poskytli ti jedlo, oblečenie, domov aj dopravu a vychovali ťa, a že sú tvojimi dobrodincami, budeš sa vedieť ľahko vzdať ich očakávaní? (Nie.) Ak týmto veciam veríš, k očakávaniam svojich rodičov budeš s veľkou pravdepodobnosťou pristupovať z telesného hľadiska a bude pre teba ťažké zbaviť sa akýchkoľvek z týchto ich nevhodných a nerozumných očakávaní. Ich očakávania ťa budú zväzovať a potláčať. Aj keď sa v srdci budeš cítiť nespokojný a neochotný, nebudeš mať silu, aby si sa od týchto očakávaní oslobodil, a nebudeš mať inú možnosť, ako nechať im voľný priebeh. Prečo im budeš musieť nechať voľný priebeh? Pretože ak by si sa týchto očakávaní vzdal a akékoľvek očakávania svojich rodičov by si ignoroval alebo odmietol, mal by si pocit, že si neúctivé dieťa, že si nevďačný, že si svojich rodičov sklamal a že nie si dobrým človekom. Ak vychádzaš z telesného hľadiska, v snahe dohliadnuť na to, že utrpenie, ktoré pre teba rodičia znášali, nebude márne, urobíš všetko preto, aby si svoje svedomie využil na splatenie ich láskavosti, a tiež budeš chcieť naplniť ich očakávania. Budeš sa usilovne snažiť vykonať všetko, o čo ťa požiadajú, aby si ich nesklamal a aby si im vyšiel v ústrety, a keď budú starí, rozhodneš sa, že sa o nich postaráš, aby si zaistil, že ich posledné roky života budú šťastné. Ba dokonca budeš myslieť trochu ďalej a postaráš sa o ich pohreb, čím zároveň uspokojíš ich aj svoju vlastnú túžbu byť úctivým dieťaťom. Ľudí v ich živote na tomto svete ovplyvňujú rôzne druhy verejnej mienky a spoločenskej atmosféry, ako aj rôzne myšlienky a názory, ktoré sú v spoločnosti populárne. Ak nechápu pravdu, môžu sa na tieto veci pozerať len z pohľadu telesných pocitov a zároveň ich môžu len z tohto pohľadu riešiť.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) To, čo Božie slová odhalili, bol presne môj stav. Pozeral som sa na veci z pohľadu telesnej náklonnosti. Veril som, že všetko, čo mám, pochádza od mojich rodičov a že ako človek by som mal byť rodičom vďačný a odplatiť sa im za to, že ma vychovali, že by som sa mal snažiť splniť ich požiadavky a očakávania a že takto by mal konať človek so svedomím. Keď som bol malý, moji rodičia sa rozviedli a mnohí ľudia hovorili, že som úbohé dieťa, s ktorým bude nevlastná matka zle zaobchádzať. Moja nevlastná matka sa však ku mne správala ako k vlastnému synovi. V mojom mladom srdci mi bola dokonca bližšia ako moja biologická matka. Cítil som, že tvrdo pracovala, uskromňovala sa a šetrila, aby vychovala mňa a môjho brata, podporovala moje vzdelávanie a pomohla mi založiť si vlastnú rodinu a rozbehnúť kariéru. Bola človekom, ktorého som si v živote najviac vážil a ctil. Tak som si v srdci tajne sľúbil, že k nej budem dobrý a keď bude stará, postarám sa o ňu. Nepožadovala odo mňa veľa – len dúfala, že keď s mojím otcom zostarnú, postarám sa o nich a zabezpečím, aby sa mali na koho spoľahnúť. To bolo jediné, čo odo mňa očakávala. Pomyslel som si: „Ako človek so svedomím by som mal urobiť všetko preto, aby som splnil želania svojich rodičov, a mal by som si ich ako syn aj ctiť. Inak budem nehodným synom a nevďačným človekom bez svedomia a zaslúžim si, aby ma spoločnosť odsúdila.“ Keďže som vykonával svoje povinnosti inde, často som si počas sviatkov a rušných poľnohospodárskych sezón robil veľké starosti. Bál som sa totiž, že moji rodičia budú príliš ťažko pracovať a ochorejú, a tak som sa chcel vrátiť domov, aby som im pomohol. Zdalo sa, že konám svoje povinnosti, moje srdce však nevedelo nájsť pokoj a konal som ich povrchne, bez záujmu. Keď ma zatkli, polícia využila moju náklonnosť k rodičom, aby ma naviedla na zradu mojich bratov a sestier, a nebyť Božích slov, ktoré ma osvietili a viedli, možno by som pre svoju náklonnosť zradil Boha. Keď som videl, že postaršia sestra z môjho hostiteľského domu ochorela a bola hospitalizovaná, spomenul som si na svoju mamu a myslel som na to, aká je slabá a chorá a ako sa nemôžem vrátiť, aby som sa o ňu postaral. Cítil som vinu a tieseň a začal som byť negatívny a slabý. V srdci som sa na Boha potichu sťažoval v presvedčení, že nedokážem splniť očakávania svojich rodičov ani byť dobrým synom a že za to všetko môžu moja viera v Boha a moje povinnosti. Videl som, že po toľkých rokoch viery v Boha som nezískal žiadnu pravdu a že stále nie som schopný vidieť veci podľa Božích slov. Vždy, keď sa záležitosti týkali mojej rodiny, zistil som, že sa riadim svojou telesnou náklonnosťou, čo znamenalo, že som stále zastával názory neverca. Modlil som sa teda, aby ma Boh osvietil a viedol k pochopeniu pravdy, aby som vyriešil svoje problémy.

Neskôr som si prečítal tieto Božie slová: „Pod vplyvom čínskej tradičnej kultúry vychádzajú tradičné predstavy Číňanov z toho, že človek musí mať úctu k svojim rodičom. Kto ju nemá, je nehodným dieťaťom. Tieto predstavy sa ľuďom vštepujú od detstva a učia sa v podstate v každej domácnosti, ako aj v každej škole a v celej spoločnosti. Keď človeku do hlavy vštepili takéto myšlienky, povie si: ‚Synovská zbožnosť je dôležitejšia než čokoľvek iné. Keby som ju neprechovával, nebol by som dobrým človekom – bol by som dieťaťom, ktoré sa správa nesynovsky, a spoločnosť by ma odsúdila. Bol by som človekom, ktorému chýba svedomie.‘ Je tento názor správny? Ľudia videli toľko Bohom vyjadrených právd – vyžadoval Boh, aby človek prechovával synovskú zbožnosť voči svojim rodičom? Je to jedna z právd, ktoré musia veriaci v Boha pochopiť? Nie, nie je. Boh len v duchovnom spoločenstve zdieľal niektoré princípy. Na základe akého princípu by sa podľa Božích slov mali ľudia správať voči ostatným? Milujte to, čo Boh miluje, a nenáviďte to, čo Boh nenávidí. To je princíp, ktorým sa treba riadiť. Boh miluje tých, čo sa usilujú o pravdu a dokážu nasledovať Jeho vôľu; týmto ľuďom by sme aj my mali preukazovať lásku. Boh neznáša tých, ktorí nedokážu nasledovať Božiu vôľu, prejavujú nenávisť voči Bohu a vzdorujú Mu, a aj my by sme ich mali neznášať. To od človeka žiada Boh. … Satan používa tento druh tradičnej kultúry a predstavy o morálke, aby spútal tvoje myšlienky, tvoju myseľ a tvoje srdce, čím ti znemožní prijať Božie slová; si posadnutý týmito satanovými vecami a neschopný prijať Božie slová. Keď chceš praktizovať Božie slová, tieto veci ťa vyrušujú, spôsobujú, že sa staviaš proti pravde a Božím požiadavkám, a robia ťa bezmocným zbaviť sa jarma tradičnej kultúry. Po určitom čase zápasu urobíš kompromis: radšej veríš, že tradičné predstavy o morálke sú správne a v súlade s pravdou, a tak odmietaš alebo zanecháš Božie slová. Neprijímaš Božie slová ako pravdu a nemyslíš na to, že by si mohol byť spasený. Cítiš, že stále žiješ v tomto svete a môžeš prežiť len tak, že sa spoľahneš na týchto ľudí. Nedokážeš znášať obvinenia spoločnosti a radšej sa rozhodneš vzdať sa pravdy a Božích slov, podľahneš tradičným predstavám o morálke a vplyvu satana, radšej urážaš Boha a nepraktizuješ pravdu. Povedzte Mi, nie je človek úbohý? Vari nepotrebuje Božiu spásu?“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek sa môže skutočne zmeniť, až keď spozná vlastné mylné názory) Z Božích slov som pochopil, že keďže ma od detstva ovplyvňovala tradičná kultúra a mala na mňa vplyv aj moja výchova, tradičné myšlienky, ako „prijatú láskavosť treba s vďačnosťou oplatiť“, „úcta voči rodičom je cnosť, ktorá má byť nadovšetko“ a „kým žijú tvoji rodičia, necestuj ďaleko“ som považoval za princípy, podľa ktorých sa mám správať. Svojich rodičov som vnímal ako svojich dobrodincov a celoživotných veriteľov a veril som, že ak nedokážem mať k rodičom úctu a nedovolím im, aby si užili starobu, budem neúctivým potomkom bez svedomia, ktorý si zaslúži pohŕdanie a odsúdenie spoločnosťou. Pod vplyvom tradičných kultúrnych hodnôt sa mi počas sviatkov a rušných poľnohospodárskych sezón alebo keď som videl, ako starší bratia a sestry ochoreli a boli hospitalizovaní, vracali spomienky na mojich rodičov. A keďže som sa nemohol vrátiť domov, aby som sa o nich postaral, niekoľko dní som mal zlú náladu, čo malo vplyv na vykonávanie mojich povinností. Očakávania mojej matky voči mne sa stali citovým dlhom v mojom srdci, ktorý som nikdy nemohol splatiť. Keď ma zatkla a vypočúvala polícia, zavádzala ma výrokmi ako „v živote je na prvom mieste úcta k rodičom“ a nebyť Božích slov, ktoré ma osvietili a viedli, možno by som podľahol svojej telesnej náklonnosti a zradil Boha. Uvažujúc o tých, ktorí pre svoju náklonnosť po zatknutí zradili Boha, som si uvedomil, že hoci uspokojili svoje rodiny a telesné túžby, prišli o Božiu spásu. Videl som, že ak sa problémy s náklonnosťou nevyriešia, človek môže kedykoľvek zradiť Boha. Vďaka viere v Boha a výkonu svojich povinností som pochopil niektoré pravdy. Pochopil som význam života a moja skazená povaha sa trochu zmenila. To, že som dokázal kráčať po správnej ceste života, bola Božia milosť. Namiesto vďačnosti som sa však na Boha sťažoval. Myslel som si, že keby nebolo mojej viery v Boha a ČKS, ktorá ma prenasleduje, nemusel by som sa otočiť k svojmu domovu chrbtom a stále by som si mohol plniť povinnosť voči rodičom ako ich syn. To, že som nemohol preukazovať úctu svojim rodičom, jednoznačne spôsobili zatknutia a prenasledovanie zo strany ČKS. Napriek tomu som obviňoval Boha. Videl som, že pre satanove zavádzanie som zmätený a nedokážem rozoznať správne od nesprávneho a že vzdorujem a odporujem Bohu bez toho, aby som si to uvedomoval. Keď som na to prišiel, pocítil som v srdci hlbokú ľútosť a pomodlil sa k Bohu: „Bože, viem, že žiť v tomto stave je vzbura proti Tebe, a nechcem žiť podľa týchto predstáv, ktoré mi vštepil satan. Prosím, osvieť ma a veď, aby som pochopil pravdu a získal schopnosť rozlišovať.“

Potom som si prečítal tieto Božie slová: „Pozrime sa na záležitosť toho, že rodičia ťa priviedli na svet. Kto sa rozhodol priviesť ťa na svet: ty alebo tvoji rodičia? Kto si koho vybral? Ak sa na to pozrieš z pohľadu Boha, odpoveď znie: nikto z vás. To, že sa im narodíš, si si nezvolil ani ty, ani tvoji rodičia. Ak sa pozrieš na koreň tejto veci, uvidíš, že to určil Boh. Nateraz túto tému odsunieme bokom, pretože je pre ľudí ľahko pochopiteľná. Z tvojho pohľadu si sa rodičom narodil pasívne; bez toho, aby si mal na výber. A z pohľadu tvojich rodičov, to oni ťa priviedli na svet z vlastnej vôle, je tak? Inými slovami, ak odhliadneme od Božieho posvätenia, v prípade tvojho narodenia mali všetku moc tvoji rodičia. Oni sa rozhodli priviesť ťa na svet, oni o všetkom rozhodli. Ty si si nevybral, že sa narodíš práve im. Pasívne si sa im narodil a nemal si v tejto veci na výber. Tvoji rodičia mali všetku moc a rozhodli sa priviesť ťa na svet a sú preto povinní a zodpovední odchovať ťa, vychovať z teba dospelého človeka a poskytnúť ti vzdelanie, jedlo, oblečenie a peniaze – je to ich zodpovednosť a povinnosť a mali by to robiť, zatiaľ čo ty si bol v období, keď ťa vychovávali, vždy pasívny a nemal si právo voľby – museli ťa vychovávať oni. Pretože si bol malý, nevedel si sa vychovávať sám a nemal si inú možnosť, než byť pasívne vychovávaný svojimi rodičmi. Bol si vychovávaný tak, ako sa tvoji rodičia rozhodli. Ak ti dávali dobré jedlo a nápoje, tak si jedol dobré jedlo a pil dobré nápoje, a ak ti na život poskytli prostredie, v ktorom si sa živil plevami a divými rastlinami, tak si prežil na plevách a divých rastlinách. V každom prípade si bol počas výchovy pasívny a tvoji rodičia si plnili svoju zodpovednosť. Je to rovnaké, ako keď sa tvoji rodičia starajú o kvet. Keďže sa oň chcú starať, mali by ho hnojiť, zalievať a uistiť sa, že má dosť slnka. Pokiaľ teda ide o ľudí, bez ohľadu na to, či sa o teba rodičia starali úzkostlivo dôsledne alebo veľmi svedomite, v každom prípade si len plnili svoju povinnosť a záväzok. Bez ohľadu na dôvod, prečo ťa vychovali, bola to ich zodpovednosť – keďže ti dali život, mali by za teba niesť zodpovednosť. … V každom prípade si tvoji rodičia tým, že ťa vychovávajú, plnia svoju povinnosť a záväzok. Vychovať z teba dospelého človeka je ich povinnosťou a záväzkom a to nemožno nazvať láskavosťou. Ak sa to nedá nazvať láskavosťou, nie je to potom niečo, z čoho by si sa mal tešiť? (Je.) Je to druh práva, z ktorého by si sa mal tešiť. Rodičia by ťa mali vychovávať, pretože pred dosiahnutím dospelosti hráš úlohu vychovávaného dieťaťa. Tvoji rodičia si teda voči tebe plnia len istý druh povinnosti a ty ju len prijímaš, ale určite od nich nedostávaš milosť ani láskavosť.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) Z Božích slov som pochopil, že Božím zvrchovaným ustanovením je to, aby rodičia vychovávali svoje deti. Je jedno, koľko utrpenia a úsilia na starostlivosť o svoje deti vynaložia, je to jednoducho ich záväzok a povinnosť a nemožno to považovať za láskavosť. Aj vyrastanie v takejto rodine bolo pre mňa Božím usporiadaním a bez ohľadu na to, koľko utrpenia moji rodičia pri mojej výchove znášali alebo akú cenu za ňu zaplatili, jednoducho si plnili svoje záväzky a povinnosti. Boh to už vopred určil a nemalo by sa to považovať za láskavosť a ja som sa im za to nemusel odvďačovať. Boh zariadil, aby sa o mňa nevlastná mama starala a milovala ma, a to bola Božia milosť, takže by som mal byť vďačný Bohu a nepripisovať všetky zásluhy svojim rodičom. Ja som však nechápal pravdu a veril som, že bez rodičov by som nemal nič, že to bola láska mojej matky, ktorá zmenila môj nešťastný život. Nebola mojou biologickou matkou, ale bola mi ešte bližšia ako ona, takže som ju považoval za najdôležitejšiu osobu vo svojom živote, a vždy som jej chcel splatiť dlh za jej láskyplnú starostlivosť. Neuvažoval som však nad tým, ako konať svoje povinnosti tak, aby som uspokojil Boha. Vari mi nechýbala ľudská prirodzenosť? Je to ako keď si rodičia najmú opatrovateľku, zveria jej svoje dieťa na určitý čas do opatery a opatrovateľka poskytuje dieťaťu všetko, čo potrebuje. Ale ak toto dieťa uzná opatrovateľku za svoju matku a vidí len jej starostlivosť a neuznáva všetko, čo preň rodičia urobili, nezlomí to rodičom srdce? Nebolo by to skutočne nevďačné a prekrútenie toho, čo je a čo nie je dôležité? Môj život pochádza od Boha a práve vďaka Božej ochrane a starostlivosti som prežil až dodnes. Rodičia, ktorí ma vychovávali, si len plnili svoje záväzky a povinnosti, a nemožno v tom hľadať žiadnu koncepciu láskavosti. Svojich rodičov by som nemal považovať za veriteľov. Skôr by som mal byť vďačný Bohu, ktorý má nad všetkým zvrchovanosť, a odvďačiť sa Jemu. Ak si pre úctu k rodičom nebudem konať svoje povinnosti pred Bohom, potom budem naozaj nevďačný úbožiak bez svedomia! Snažiť sa konať povinnosti stvorenej bytosti, aby sme uspokojili Boha, je to, čo robí z človeka hodnú spôsobilú stvorenú bytosť a človeka so svedomím a rozumom. Keby som sa vrátil domov, aby som sa postaral o svojich rodičov, tak aj keď by ma ostatní chválili ako úctivého syna, aký by to malo význam, keby som nedostal Božie schválenie?

Neskôr som opäť predstúpil pred Boha, aby som sa modlil a hľadal Jeho vedenie. Pýtal som sa, ako sa mám správať k svojim rodičom podľa pravdy-princípov. Potom som si prečítal tieto Božie slová: „Ak tvoja úcta k rodičom nie je na základe prostredia a kontextu, v ktorom sa nachádzaš, v rozpore s tým, ako plníš Božie poverenie a ako vykonávaš svoje povinnosti – alebo inými slovami, ak úcta k tvojim rodičom nemá vplyv na tvoje verné plnenie povinnosti – potom môžeš praktizovať oboje súčasne. Nemusíš sa navonok oddeľovať od svojich rodičov a nemusíš sa ich navonok zrieknuť ani ich odmietnuť. V akej situácii to platí? (Ak úcta k rodičom nie je v rozpore s vykonávaním povinnosti.) Presne tak. Inými slovami, ak sa tvoji rodičia nesnažia brániť ti vo viere v Boha a sú tiež veriaci a skutočne ťa podporujú a povzbudzujú, aby si verne vykonával svoju povinnosť a plnil Božie poverenie, potom tvoj vzťah s rodičmi nie je telesným vzťahom medzi príbuznými v bežnom zmysle slova, je vzťahom medzi cirkevnými bratmi a sestrami. V takom prípade si okrem toho, že s nimi budeš komunikovať ako s blížnymi bratmi a sestrami cirkvi, musíš voči nim splniť aj niekoľko svojich synovských záväzkov. Musíš sa o nich zaujímať o niečo viac. Pokiaľ to neovplyvňuje vykonávanie tvojej povinnosti, teda pokiaľ tvoje srdce nie je tvojimi rodičmi obmedzované, môžeš im zavolať a opýtať sa, ako sa im darí, a trochu sa o nich zaujímať. Môžeš im pomôcť vyriešiť nejaké ťažkosti, zvládnuť niektoré ich životné problémy a dokonca im môžeš pomôcť vyriešiť niektoré ťažkosti, ktoré majú v súvislosti so vstupom do života – toto všetko môžeš robiť. Inými slovami, ak tvoji rodičia nebránia tvojej viere v Boha, mal by si s nimi udržiavať tento vzťah a mal by si si voči nim plniť svoje záväzky. A prečo by si sa mal o nich zaujímať, starať sa o nich a pýtať sa ich, ako sa majú? Pretože si ich dieťaťom a máš s nimi tento vzťah, máš iný druh záväzku a pre tento záväzok sa o nich musíš starať trochu viac a poskytovať im väčšiu materiálnu pomoc. Pokiaľ to neovplyvňuje vykonávanie tvojej povinnosti a pokiaľ ti rodičia nebránia a nevyrušujú tvoju vieru v Boha a vykonávanie tvojej povinnosti a ani ťa nezdržujú, potom je prirodzené a vhodné, aby si si plnil svoje záväzky voči nim, a musíš to robiť do takej miery, aby si nemal výčitky svedomia – to je najnižšia norma, ktorú musíš spĺňať. Ak si nemôžeš ctiť svojich rodičov doma pre vplyv a prekážky tvojich okolností, potom sa tohto pravidla nemusíš držať. Mal by si sa vydať na milosť Božím ovládaniam a podriadiť sa Jeho opatreniam, pričom nemusíš trvať na tom, aby si si ctil svojich rodičov. Odsudzuje to Boh? Boh to neodsudzuje; nenúti ľudí, aby to robili. O čom teraz hovoríme v duchovnom spoločenstve? V duchovnom spoločenstve hovoríme o tom, ako praktizovať, keď je úcta k rodičom v rozpore s vykonávaním povinnosti; hovoríme v duchovnom spoločenstve o princípoch praktizovania a o pravde. Máš záväzok ctiť svojich rodičov, a ak to okolnosti dovolia, môžeš tento záväzok plniť, ale nemal by si sa nechať obmedzovať svojimi pocitmi. Ak napríklad jeden z tvojich rodičov ochorie a musí ísť do nemocnice, ale nemá sa o neho kto postarať a ty si príliš zaneprázdnený svojou povinnosťou, aby si sa vrátil domov, čo by si mal spraviť? V takýchto chvíľach sa nemôžeš nechať obmedzovať svojimi pocitmi. Mal by si túto záležitosť odovzdať modlitbe, zveriť ju Bohu a vydať ju na milosť Božiemu ovládaniu. To je postoj, aký by si mal mať. Ak chce Boh vziať život tvojmu rodičovi a vziať ti ho, aj tak by si sa mal podriadiť. Niektorí ľudia vravia: ‚Hoci som sa podriadil, stále sa cítim mizerne a celé dni preto plačem – nie je to vari telesný pocit?‘ To nie je telesný pocit, je to ľudská láskavosť, je to vlastnenie ľudskej prirodzenosti a Boh to neodsudzuje. … Ak sa necháš chytiť do pasce svojich pocitov a to zdržuje plnenie tvojej povinnosti, potom to je úplne v rozpore s Božími úmyslami. Boh od teba nikdy nežiadal, aby si to robil, Boh len vyžaduje, aby si si plnil svoje záväzky voči rodičom, to je všetko. To sa myslí pod pojmom prechovávanie synovskej zbožnosti. Keď Boh hovorí o ‚úcte k rodičom‘, má to svoj kontext. Stačí len splniť niekoľko záväzkov, čo sa dá dosiahnuť v akýchkoľvek situáciách, to je všetko. Čo sa týka toho, či tvoji rodičia vážne ochorejú alebo zomrú, sú to veci, o ktorých rozhoduješ ty? To, aký život majú, kedy zomrú, aká choroba ich zabije alebo ako zomrú – týkajú sa tieto veci nejakým spôsobom teba? (Nie.) Teba sa to vôbec netýka.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Čo znamená usilovať sa o pravdu (4)) Po prečítaní Božích slov som získal princípy a cestu praktizovania. Ak za vhodných podmienok budem môcť konať svoje povinnosti doma, môžem rodičom prejaviť úctu a postarať sa o nich. Ak mi však podmienky neumožnia postarať sa o nich, Boh ma za to neodsúdi. Keď sa nad tým zamyslím, nešlo o to, že by som sa o svojich rodičov nechcel postarať. No keďže ma zatkla ČKS a bol som pod jej prísnym dohľadom, ak by som naďalej veril v Boha a konal svoje povinnosti doma, znovu by ma zatkli a čelil by som ešte brutálnejšiemu prenasledovaniu. Ak sa v budúcnosti naskytnú vhodné podmienky a bude možnosť vrátiť sa domov, prejavím rodičom úctu a budem s nimi hovoriť v duchovnom spoločenstve o Božích slovách. Ale bez týchto podmienok sa stále budem podriaďovať Božiemu ovládaniu a opatreniam a budem dobre konať svoje povinnosti. Mal by som sa modliť k Bohu za zdravie svojich rodičov a ich opateru v starobe a zveriť Mu tieto veci. Boh stvoril ľudstvo a usporiadal zákony narodenia, starnutia, choroby a smrti. Nikomu v dejinách sa nepodarilo tomuto zákonu vzoprieť a nikto nemôže uniknúť Božej zvrchovanosti a Božím opatreniam. To, že rodičia s pribúdajúcim vekom ochorejú, je prirodzený zákon. Tomu sa nedá vyhnúť. Navyše, aj keby som zostal po ich boku, čo by som vlastne mohol urobiť? Mohol som trpieť namiesto nich? Okrem toho mám aj mladšieho brata, ktorý sa o nich stará. Každý kráča po vlastnej ceste a má skúsenosti, ktorými musí v živote prejsť. Nemožno ich nahradiť inými ani zmeniť. Osud mojich rodičov je v Božích rukách a ja sa za nich môžem modliť a podriadiť sa Božej zvrchovanosti a opatreniam. To je rozum, ktorý by som mal mať.

Vďaka tejto skúsenosti som pochopil, že predstavy tradičnej kultúry a dedičstva predkov, ktoré ľudia vnímajú ako dobré a správne a ktoré považujú za zodpovedajúce ľudovým predstavám o etike a morálke, nie sú pravdou, nie sú ani Božími požiadavkami na ľudstvo a ani normami ľudského správania. Jedine Božie slová sú pravdou a ľudia by sa nimi mali riadiť. Len ak človek žije podľa Božích slov a pravdy, môže sa skutočne považovať za človeka, ktorý má svedomie a rozum. Práve Božie slová mi umožnili pochopiť, ako mám pristupovať k láskavosti svojich rodičov a že sa viac nemám nechať zväzovať ani obmedzovať tradičnými predstavami. Bohu vďaka!