Zhang Meng, Čína

Môj otec ochorel a zomrel, keď som nemala ešte ani rok. Mama musela mať dve práce, aby nás päť detí vychovala. Každý deň pracovala od svitu do mrku a bola nám matkou aj otcom. Bolo mi z toho ťažko na srdci, preto som v duchu prisahala: „Keď vyrastiem, postarám sa o mamu, aby mohla žiť bez starostí.“ Po škole som mame pomáhala s domácimi prácami, aby som jej pomohla s jej bremenom, ale ona ma tak veľmi ľúbila, že to odmietala a chcela len to, aby som sa usilovne učila. Povedala som jej: „Si taká vyčerpaná. Nebudeš to mať o niečo ľahšie, keď ti pomôžem?“ Mama mi odvetila: „Na tom, že som unavená, nezáleží. Keď vy deti vyrastiete a budete sa o mňa starať, nebude sa mi žiť pohodlne? Pozri sa na svoju sesternicu, mama jej zomrela priskoro a tak ju jej otec vychoval sám. Keď sa vydala, postarala sa otcovi o všetko – o stravu, oblečenie aj všetko ostatné, čo potreboval. Nežije sa mu pohodlne?“ Raz mi moja sesternica povedala: „Vrany vedia kŕmiť svojich rodičov. Môj otec zniesol všetky možné útrapy, len aby ma vychoval. Nebola by som horšia ako zviera, keby som sa o neho nepostarala?“ Vtedy som si pomyslela, že keď vyrastiem, chcem byť presne ako moja sesternica a postarať sa o mamu. Keď som sa vydala, hoci som nemala dobrú prácu ani dobrý príjem, robila som, čo bolo v mojich silách, aby som mame materiálne pomohla, a často som ju brávala k sebe domov a starala sa o ňu. Všetci susedia ma chválili a hovorili: „Hoci jej dcéra býva ďaleko, robí maximum, aby sa postarala o svoju mamu.“ Veľmi dobre mi to padlo. Cítila som, že takto by som sa mala ako dieťa správať, a že len takto jej môžem oplatiť jej dobrotu.

V roku 1999 som prijala Božie nové dielo. Z Božích slov som pochopila Boží naliehavý úmysel spasiť človeka a pridala som sa ku kázaniu evanjelia. Na konci roka 2003 ma počas kázania evanjelia zatkli. Po prepustení som bola nútená odísť z domu a pracovať a prenajala som si byt, aby som sa vyhla policajnému sledovaniu a dozoru. Neskôr som sa dozvedela, že polícia prišla do našej dediny trikrát za pol roka, tajne po mne pátrala a vypytovala sa, kde mám prenajatý byt. Odvtedy som žila ako tuláčka a nemohla som si mamu brať k sebe domov a starať sa o ňu ako predtým. Cítila som voči mame obrovský dlh. Najmä keď som sa dopočula, že s ňou švagriná počas choroby zaobchádzala zle, trhalo mi to srdce a trápila som sa, a dokonca som oľutovala, že som išla kázať evanjelium. „Keby som nekázala evanjelium, nezatkli by ma a nemusela by som odísť z domu. Vtedy by som mohla stáť mame po jej boku a starať sa o ňu.“ Uvedomila som si, že moje rozpoloženie bolo nesprávne, a že kázanie evanjelia je mojou zodpovednosťou a poslaním. Nebolo to, že som oľutovala kázanie evanjelia a konanie si povinnosti, prejavom zrady Boha? Na stretnutí som vodcovi povedala o svojom rozpoložení a vodca mi ukázal pasáž Božích slov: „Že všetci ľudia žijú v stave citov –, a tak sa Boh nikomu nevyhýba a odhaľuje tajomstvá skryté v srdciach celého ľudstva. Prečo je pre ľudí také ťažké odvrhnúť svoje pocity? Presahuje to štandardy svedomia? Môže svedomie plniť Božiu vôľu? Môžu pocity pomôcť ľuďom prekonať nepriazeň osudu? V Božích očiach sú pocity Jeho nepriateľom – nehovorili o tom Božie slová jasne?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Odhalenie tajomstiev „Božie slová celému vesmíru“, 28. kapitola) Po prečítaní Božích slov som si uvedomila, že skutočne žijem vo svojich pocitoch, a že pocity mi zaslepili oči natoľko, že som nedokázala rozoznať dobré od zlého. Kázala som evanjelium, aby ľudia mohli predstúpiť pred Boha a prijať Jeho spásu. Bola to spravodlivá vec a povinnosť, ktorú som mala konať. Či už od dávnych časov nebolo množstvo skutočných veriacich, ktorí zanechali všetko, aby nasledovali Boha a vydali sa Mu? Napríklad Peter. Keď ho Pán Ježiš povolal, okamžite odhodil svoje rybárske siete a nasledoval Pána. Keď som si to uvedomila, získala som väčšiu vieru. Rozhodla som sa konať svoju povinnosť poriadne a uspokojiť Boha, a tak som išla znova kázať evanjelium.

Na jeseň roku 2015 mi jedna sestra z cirkvi povedala, že moja mama zomrela. Keď som to počula, zlomilo mi to srdce a trápila som sa. Snažila som sa potlačiť slzy a pomyslela som si: „Ako to, že mama je preč? Upadla do skľúčenosti a ochorela, pretože som nebola po jej boku? Chýbala som jej a robila si o mňa starosti? Keby nebolo prenasledovania ČKS, mohla som byť po jej boku, viac sa o ňu starať, zabezpečiť jej pohodlie v posledných rokoch, a možno by žila o niekoľko rokov dlhšie.“ Čím viac som na to myslela, tým viac som sa trápila. Keď som odchádzala zo sestrinho domu, po tvári mi stekali slzy. Moja mama si toľko odtrpela, aby ma vychovala, no keď zostarla a ochorela, nemohla som byť s ňou a postarať sa o ňu, a nemohla som s ňou byť ani v jej posledných chvíľach. Pri tejto myšlienke som si išla oči vyplakať a cítila som veľkú bolesť. Utrela som si oči a nasadla na bicykel a ako som bicyklovala, scény o tom, ako sa moja mama natrápila, len aby ma vychovala, sa mi v mysli premietali ako film. Cítila som sa svojej mame byť taká dlžná a ona zomrela skôr, ako som dostala šancu byť dobrou oddanou dcérou. Nemohla som s ňou byť ani v jej posledných chvíľach. Povedia si iní ľudia, že som zlá dcéra, nevďačníčka? Keď som sa vrátila do hostiteľského domu, bola som príliš rozrušená, aby som jedla. Sestra hostiteľka ma utešovala a povedala: „Dĺžka života každého človeka je v Božích rukách. Kedy sa niekto narodí a kedy zomrie, je určené Bohom. Nebuď príliš smutná. Viac sa modli k Bohu.“ Keď to vyslovila, necítila som už takú bolesť a trápenie, ale moje srdce sa pri konaní si povinnosti stále nevedelo upokojiť, a tak som sa pomodlila k Bohu a prosila som Ho, aby ma vyviedol z tohto negatívneho stavu. Po modlitbe som si prečítala úryvok Božích slov: „Boh stvoril tento svet a priviedol naň človeka, živú bytosť, ktorej udelil život. Človek následne získal rodičov a príbuzných a už nebol sám. Odkedy človek po prvýkrát uzrel tento hmotný svet, bol predurčený na to, aby existoval v rámci Božieho ustanovenia. Je to dych života od Boha, ktorý podporuje každú živú bytosť počas dospievania až do dospelosti. Počas tohto procesu nik nemá pocit, že človek existuje a rastie pod Božou opaterou. Skôr verí, že človek rastie pod milosťou rodičovskej výchovy a jeho vlastný životný inštinkt podnecuje jeho rast. To preto, lebo človek nevie, kto mu dal život, ani odkiaľ pochádza, a už vôbec nie, akým spôsobom životný inštinkt vytvára zázraky.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh je zdrojom života človeka) Z Božích slov som pochopila, že Boh stvoril nebo, zem a všetko a On udeľuje človeku život. Navonok to vyzeralo tak, že ma vychovala mama, ale nebyť Božej starostlivosti a ochrany, nikdy by som sa nedožila dnešného dňa. Spomenula som si, ako moja dcéra v piatich rokoch dostala smrteľnú chorobu. Bola som nesmierne zdrvená žiaľom a chcela som jej darovať svoje orgány. Lekár povedal: „Je to zbytočné. Liečenie tejto choroby jej nezachráni život. Má smrteľnú chorobu, nikto ju nedokáže zachrániť.“ Boh už dávno ustanovil naše životy a smrť a nikto to nemôže zmeniť. Aj čas smrti mojej mamy bol v Božích rukách a bol určený Ním, no ja som verila, že zomrela na zármutok a chorobu spôsobenú tým, že som jej chýbala a že si o mňa robila starosti. Nerozumela som Božej zvrchovanosti! Najmä keď som myslela na to, ako sa moja mama natrápila, aby ma po otcovej smrti vychovala, a na to, ako zostarla a ochorela a ja som sa o ňu nemohla postarať, cítila som sa jej byť dlžná a srdce sa mi pri mojej povinnosti nevedelo upokojiť. V skutočnosti život človeka pochádza od Boha a všetko, z čoho sa teším, mi udeľuje Boh. Necítila som sa byť dlžná Bohu za to, že som si nekonala povinnosť dobre, ale namiesto toho som sa vždy cítila byť dlžná svojej mame, až do tej miery, že som ľutovala konanie si povinnosti. Naozaj som nebola hodná nazývať sa človekom!

Neskôr som si prečítala Božie slová, v ktorých On hovoril v duchovnom spoločenstve o tom, že „tvoji rodičia nie sú tvoji veritelia“, a moje názory sa zmenili. Všemohúci Boh hovorí: „Pozrime sa na záležitosť toho, že rodičia ťa priviedli na svet. Rozhodol si sa snáď ty, že ťa tvoji rodičia privedú na svet, alebo sa tak rozhodli tvoji rodičia? Ak sa na to pozrieš z pohľadu Boha, ľudia o tom nemajú čo rozhodovať. Ty si si nevybral, že sa narodíš svojim rodičom, ani tvoji rodičia si to nevybrali. Pri pohľade na koreň tejto veci to ustanovil Boh. Nateraz túto tému odsunieme bokom, pretože je pre ľudí ľahko pochopiteľná. Z tvojho pohľadu si sa rodičom narodil pasívne, bez toho, aby si mal na výber. Z pohľadu tvojich rodičov to bola ich subjektívna vôľa mať a vychovávať deti. Inými slovami, ak odhliadneme od Božieho predurčenia, v záležitosti plodenia a výchovy detí mali všetku moc tvoji rodičia. Oni sa rozhodli porodiť ťa. Ty si sa im pasívne narodil. V tejto veci si nemal na výber. Takže, keďže tvoji rodičia mali všetku moc a keďže ťa porodili, majú povinnosť a zodpovednosť vychovať ťa do dospelosti. Či už ide o poskytnutie vzdelania, alebo o zaopatrenie jedlom a oblečením, je to ich zodpovednosť a povinnosť a je to to, čo by mali robiť. Zatiaľ čo ty si bol v období, keď ťa vychovávali, vždy pasívny a nemal si právo voľby – musel si byť vychovávaný nimi. Pretože si bol malý, nevedel si sa postarať sám o seba a nemal si inú možnosť, než byť pasívne vychovávaný svojimi rodičmi. Akokoľvek ťa tvoji rodičia vychovávali, nebolo to tvoje rozhodnutie. Ak ti dávali dobré jedlo a nápoje, tak si jedol dobré jedlo a pil dobré nápoje, a ak ti na život poskytli prostredie, v ktorom si sa živil chlebom a vodou, tak si prežil na chlebe a vode. V každom prípade si bol počas výchovy pasívny a tvoji rodičia si plnili svoju zodpovednosť. Je to rovnaké, ako keď sa tvoji rodičia starajú o kvet. Keďže sú ochotní sa oň starať, mali by ho hnojiť, zalievať a uistiť sa, že má dosť slnka. Pokiaľ teda ide o ľudí, bez ohľadu na to, či sa o teba rodičia starali úzkostlivo dôsledne alebo veľmi svedomite, v každom prípade si len plnili svoju povinnosť a záväzok. Bez ohľadu na to, s akým cieľom ťa vychovali, bola to ich zodpovednosť – keďže ti dali život, mali by za teba niesť zodpovednosť. Dá sa všetko, čo pre teba rodičia urobili, na základe toho považovať za láskavosť? Nedá, však? (Presne tak.) Plnenie rodičovskej povinnosti voči tebe sa nepovažuje za láskavosť, takže ak si tvoji rodičia plnia svoju povinnosť voči kvetu alebo rastline, polievajú ich a hnoja, to sa za láskavosť považuje? (Nie.) To už vôbec nie je láskavosť. Kvety a rastliny rastú lepšie vonku – ak sú zasadené v zemi a vystavené vetru, slnku a dažďu, darí sa im ešte viac. Keď sú zasadené v kvetináči vnútri, nerastú tak dobre a nedarí sa im tak ako vonku. Do akejkoľvek rodiny sa človek narodí, je to ustanovené Bohom. Si človek, ktorý má život, a Boh preberá zodpovednosť za každý život, umožňuje ľuďom prežiť a nasledovať zákon, ktorého sa držia všetky stvorené bytosti. Ide len o to, že ako človek si žil v prostredí, v ktorom ťa vychovali tvoji rodičia, takže si v tom prostredí mal vyrásť. To, že si sa narodil v takom prostredí, je Božie ustanovenie; to, že ťa tvoji rodičia vychovali do dospelosti, je tiež Božím ustanovením. V každom prípade si tvoji rodičia tvojou výchovou plnia svoju zodpovednosť a záväzok. Vychovať ťa do dospelosti je ich povinnosťou a záväzkom a to nemožno nazvať láskavosťou. Keďže sa to nedá nazvať láskavosťou, dá sa povedať, že je to niečo, z čoho máš nárok sa tešiť? (Dá.) Je to druh práva, z ktorého by si sa mal tešiť. Zaslúžiš si, aby ťa rodičia vychovali, pretože pred dosiahnutím dospelosti hráš úlohu vychovávaného dieťaťa. Preto to, čo dostávaš, je jednoducho plnenie zodpovednosti tvojich rodičov voči tebe, nie ich láskavosť alebo dobrota. … Ťa rodičia vychovávajú, preto nie je druh láskavosti. Na základe toho možno povedať, že tvoji rodičia nie sú tvojimi veriteľmi. Plnia si voči tebe svoju povinnosť. Bez ohľadu na to, koľko krvi svojho srdca pre teba vydajú a koľko peňazí na teba minú, nemali by za to od teba nič žiadať, je to totiž ich zodpovednosť ako rodičov. Keďže ide o zodpovednosť a povinnosť, malo by to byť nezištné a nemali by od teba žiadať, aby si im to splatil. Tým, že ťa tvoji rodičia vychovávajú, len plnia svoju zodpovednosť a povinnosť; malo by sa to robiť nezištne, nie ako transakcia. Takže pri tom, ako sa správaš k svojim rodičom alebo ako riešiš vzťah medzi sebou a nimi, nepotrebuješ mať taký postoj, že to musíš splatiť. Ak sa k svojim rodičom správaš tak, že im to splácaš a riešiš vzťah medzi tebou a nimi s takýmto zmýšľaním, v skutočnosti je to neľudské. Takýmto konaním budeš zároveň náchylnejší na to, že budeš obmedzený a spútaný svojimi telesnými pocitmi, a bude pre teba ťažké vymaniť sa z týchto osídel, až do takej miery, že by si mohol dokonca zablúdiť. Tvoji rodičia nie sú tvojimi veriteľmi, takže nie si povinný splniť všetky ich očakávania. Nemáš povinnosť vyrovnať účet za ich očakávania.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) Božie slová mi umožnili porozumieť tomu, že Boh má zvrchovanosť nad každým človekom, ktorý prichádza na tento svet, a usporadúva jeho osud. Aj to, že som sa narodila do tejto rodiny, ustanovil Boh. Bez ohľadu na to, koľko utrpenia moja mama musela zniesť, aby ma vychovala, bola to jej zodpovednosť a ja by som to nemala považovať za prejav láskavosti. Presne ako hovorí Boh: „Keďže tvoji rodičia mali všetku moc a keďže ťa porodili, majú povinnosť a zodpovednosť vychovať ťa do dospelosti. Či už ide o poskytnutie vzdelania, alebo o zaopatrenie jedlom a oblečením, je to ich zodpovednosť a povinnosť a je to to, čo by mali robiť.“ Ale ja som nerozumela pravde a nevidela som veci podľa Božích slov. Vždy som verila, že po otcovej smrti sa mama stala mojou matkou aj otcom, žila skromne, aby som mohla chodiť do školy, s námahou ma vychovala do dospelosti a bez jej starostlivej opatery a výchovy by som nebola človekom, ktorým som dnes. Maminu starostlivosť som považovala za láskavosť a vždy som sa jej chcela za túto obetavú starostlivosť odvďačiť. V momente, keď som sa dopočula, že zomrela, som pocítila obrovský zármutok a cítila som, že som sa o ňu dobre nepostarala. Nemohla som s ňou byť ani v jej posledných chvíľach, preto som sa cítila ako zlá dcéra. Jediné, čo som cítila, bol dlh voči nej a vôbec som nebola v stave konať svoju povinnosť. Keby som naďalej žila s týmto pocitom dlhu voči mame a nedokázala konať svoju povinnosť, tak by som v sebe naozaj nemala svedomie ani ľudskosť. Keď som myslela na maminu smrť, život by som jej zachrániť nedokázala, ani keby som s ňou na konci mohla byť. Aj keby ma iní chválili ako dobrú dcéru, aký by to malo zmysel?

Potom som si prečítala viac Božích slov. Boh hovorí: „V dôsledku podmieňovania tradičnou čínskou kultúrou Číňania vo svojich tradičných predstavách veria, že človek musí prejavovať rodičom synovskú úctu a že ten, kto synovskú úctu neprejavuje, je vzdorovité dieťa. Tieto myšlienky sú ľuďom vštepované od detstva a učia sa prakticky v každej domácnosti, ako aj v každej škole a v celej spoločnosti. Keď má človek hlavu plnú takýchto vecí, myslí si: ‚Synovská úcta je dôležitejšia ako čokoľvek iné. Keby som ju neprejavoval, nebol by som dobrým človekom; bol by som vzdorovitým dieťaťom, verejná mienka by ma odsúdila. Bol by som človekom bez svedomia.‘ Je tento názor správny? Ľudia videli toľko právd vyjadrených Bohom – vyžadoval Boh, aby človek prejavoval synovskú úctu svojim rodičom? Je toto jedna z právd, ktorým musia veriaci v Boha rozumieť? Nie, nie je. Boh hovoril v duchovnom spoločenstve len o niektorých princípoch. Podľa akého princípu Božie slová žiadajú, aby ľudia zaobchádzali s inými? Milovať to, čo miluje Boh, a nenávidieť to, čo nenávidí Boh. To je princíp, ktorého by sa ľudia mali držať. Boh miluje tých, ktorí sa usilujú o pravdu a sú schopní nasledovať Jeho vôľu; to sú ľudia, ktorých by sme mali milovať aj my. Tí, ktorí nie sú schopní nasledovať Božiu vôľu, ktorí nenávidia Boha a vzdorujú Mu – títo ľudia sa Bohu bridia a nám by sa mali bridiť tiež. Toto Boh žiada od človeka. … Satan tieto tradičné kultúry a tieto predstavy o morálke používa na to, aby zviazal tvoje srdce a myseľ, čím spôsobuje, že tvoje názory na veci sa stávajú absurdnými a že v srdci popieraš Boha a odporuješ Mu, a tak nie si schopný prijať Božie slová; posadli ťa tieto satanove veci a urobili ťa neschopným prijať Božie slová. Ak chceš praktizovať Božie slová, tieto veci sa ozvú a spôsobia v tebe vyrušenie a prinútia ťa odporovať pravde a Božím požiadavkám. Aj keby si sa chcel zbaviť jarma tradičnej kultúry, budeš bezmocný urobiť to. Po chvíli boja urobíš kompromis. Uveríš, že tradičné predstavy o morálke sú správne a v súlade s pravdou, a tak odmietneš alebo spochybníš Božie slová, neprijmeš ich ako pravdu a nebudeš sa starať o to, či môžeš dosiahnuť spásu, s pocitom, že koniec koncov stále žiješ v tomto svete a cestu vpred v živote môžeš mať len vtedy, ak sa budeš spoliehať na tieto veci. Neschopný zniesť odsúdenie verejnej mienky by si sa rozhodol vzdať sa pravdy a Božích slov a namiesto toho by si sa držal predstáv tradičnej kultúry o morálke, prešiel by si na satanovu stranu a stál by si pri ňom, pričom by si radšej urazil Boha, než by si prijal pravdu. Povedz Mi, nie je človek úbohý? Nepotrebuje Božiu spásu?“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek sa môže skutočne zmeniť len vtedy, keď pozná svoje vlastné nesprávne názory) „V neveriacom svete sa hovorí: ‚Vrany kŕmia svoje starnúce matky a jahňatá kľačia, aby sa nadojčili.‘ Hovorí sa aj: ‚Človek, ktorý sa správa neúctivo k svojim rodičom, je na nižšej úrovni ako zviera.‘ Ako veľkolepo znejú tieto úslovia! V skutočnosti javy spomenuté v prvom úsloví, teda ‚vrany kŕmia svoje starnúce matky a jahňatá kľačia, aby sa nadojčili‘, naozaj existujú – sú to fakty. Ide však len o javy, ktoré sa vyskytujú vo svete živých tvorov. Sú len akýmsi zákonom, ktorý Boh ustanovil pre rôzne živé tvory. Všetky druhy živých tvorov vrátane ľudí sa riadia týmto zákonom a to ďalej potvrdzuje, že všetky živé tvory stvoril Boh. Žiadny živý tvor nemôže tento zákon porušiť a žiadny živý tvor ho nemôže presiahnuť. … To, že vrany kŕmia svoje starnúce matky a jahňatá kľačia, aby sa nadojčili, presne potvrdzuje, že svet živých vecí nasleduje práve tento druh zákona. Tento inštinkt majú všetky druhy živých tvorov. Keď sa narodí potomstvo, starajú sa oň a vychovávajú ho samice alebo samci daného druhu, kým nedosiahne dospelosť. Všetky druhy živých tvorov si dokážu plniť svoje zodpovednosti a záväzky voči mláďatám, svedomito a so zmyslom pre povinnosť vychovávajú ďalšiu generáciu. O to viac by to malo platiť v prípade ľudí. Ľudstvo nazýva ľudí vyššími živočíchmi – ak nedokážu dodržiavať tento zákon a chýba im tento inštinkt, potom sú ľudia horší ako zvieratá, či nie? Preto bez ohľadu na to, do akej miery sa o teba rodičia starali alebo do akej miery si plnili svoju zodpovednosť voči tebe, keď ťa vychovávali, robili len to, čo by mala robiť stvorená bytosť – je to ich inštinkt.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) Po prečítaní Božích slov som pochopila toto: Dôvod, prečo som cítila takú veľkú bolesť, bol ten, že som bola ovplyvnená myšlienkami a názormi ako „človek bez úcty k rodičom je horší ako zviera“ a „vychovávaj deti, aby sa o teba postarali v starobe“. Myslela som si, že preukazovať úctu rodičom je úplne prirodzené a oprávnené a že nerobiť to je zrada a znamená to, že človek je horší ako zviera. Bola som na úteku a nemohla som sa postarať o mamu doma, takže som mala výčitky svedomia a cítila som sa jej byť dlžná. Tiež som sa bála, že ľudia povedia, že nemám svedomie a som zlá dcéra, preto som cítila takú bolesť a nedokázala som si pokojne konať povinnosť a neskôr som sa úplne zrútila, keď som počula, že moja mama zomrela. Videla som, že mi boli vštepované tieto myšlienky tradičnej kultúry, a považovala som preukazovanie úcty rodičom za dôležitejšie ako konanie povinnosti stvorenej bytosti, a dokonca som oľutovala kázanie evanjelia a konanie svojej povinnosti – nebolo to prejavom toho, že som zradila Boha? Keďže ma polícia zatkla za kázanie evanjelia, nemohla som sa vrátiť domov. Ale namiesto toho, aby som nenávidela ČKS, obviňovala som Boha, v domnení, že to bolo spôsobené kázaním evanjelia. Naozaj som to všetko vnímala úplne naruby a nedokázala som rozoznať, čo je správne a čo nie! Všetko, čo mám, pochádza od Boha. Celé tie roky sa o mňa staral a chránil ma, aby som mala šancu kázať evanjelium a konať svoju povinnosť, usilovať sa o pravdu a byť spasená Bohom. Nielenže som nebola Bohu vďačná, ale nesprávne som Ho pochopila a obviňovala Ho, a dokonca som ľutovala konanie svojej povinnosti. Naozaj som bola bez svedomia! Až vtedy som pochopila, že myšlienky a názory ako „človek bez úcty k rodičom je horší ako zviera“ a „vychovávaj deti, aby sa o teba postarali v starobe“ boli mylné a že to je spôsob, akým satan zavádza a kazí ľudí. Už som viac nechcela žiť podľa satanových myšlienok a názorov, ale chcela som sa pozerať na ľudí a veci, počínať si a konať podľa Božích slov.

Neskôr som si prečítala viac Božích slov: „V prvom rade sa väčšina ľudí rozhodne odísť z domu, aby vykonávala svoju povinnosť, v jednom ohľade za to môžu širšie objektívne okolnosti, ktoré si vyžadujú odchod od rodičov a ktoré spôsobujú, že nemôžu zostať po boku svojich rodičov, aby sa o nich starali a robili im spoločnosť. Nie je to tak, že by sa dobrovoľne rozhodli opustiť svojich rodičov. Toto je jeden objektívny dôvod. V druhom ohľade, subjektívne povedané, odchádzaš vykonávať svoju povinnosť nie preto, aby si sa vyhol svojim zodpovednostiam voči rodičom, ale preto, lebo ťa Boh povolal. Aby si mohol spolupracovať na Božom diele, prijať Božie volanie a vykonávať povinnosť stvorenej bytosti, nemal si na výber a musel si opustiť svojich rodičov; nemohol si zostať po ich boku, aby si im robil spoločnosť a staral sa o nich. Neopustil si ich preto, aby si sa vyhol zodpovednostiam, však? Opustiť ich, aby si sa vyhol zodpovednostiam, a musieť ich opustiť, aby si prijal Božie volanie a vykonával svoju povinnosť – nie sú to dve rozdielne povahy? (Áno.) Vo svojom srdci sa o svojich rodičov obávaš a chýbajú ti; tvoje city nie sú prázdne. Ak to objektívne okolnosti umožnia a môžeš zostať po ich boku a zároveň vykonávať svoju povinnosť, potom by si bol ochotný robiť im spoločnosť, pravidelne sa o nich starať a plniť si zodpovednosti. No z dôvodu objektívnych okolností ich musíš opustiť a nemôžeš zostať po ich boku. Nejde o to, že by si nechcel plniť svoje zodpovednosti ako ich dieťa, ale o to, že nemôžeš. Nie je to odlišné vo svojej povahe? (Áno.) Ak si odišiel z domu, aby si sa vyhol prejavovaniu synovskej úcty a plneniu zodpovedností, je to voči tvojim rodičom neúctivé a chýba tomu ľudská prirodzenosť. Rodičia ťa vychovali, ale ty sa nevieš dočkať, kedy roztiahneš krídla a rýchlo sa vydáš do sveta na vlastnú päsť. Nechceš vidieť svojich rodičov a neberieš ohľad na to, keď sa dozvieš o nejakých ťažkostiach, ktoré ich postihli. Aj keď máš prostriedky na to, aby si im pomohol, neurobíš to; jednoducho sa tváriš, že si hluchý, a nech si o tebe ostatní hovoria, čo chcú – jednoducho si nechceš plniť zodpovednosti. To znamená neprejavovať synovskú úctu. No je to tak teraz? (Nie.) Mnohí ľudia opustili svoje okresy, mestá, provincie či dokonca krajiny, aby vykonávali svoje povinnosti; sú už ďaleko od svojich rodných miest. Okrem toho im z rôznych dôvodov nevyhovuje kontaktovať svoje rodiny. Z času na čas sa pýtajú na aktuálnu situáciu svojich rodičov od ľudí, ktorí pochádzajú z toho istého rodného mesta, a pociťujú úľavu, keď sa dozvedia, že ich rodičia sú zdraví a v poriadku. V skutočnosti neprejavuješ synovskú úctu; nie je to tak, že by si dosiahol bod, keď ti chýba ľudská prirodzenosť a nechceš sa ani postarať o svojich rodičov či plniť si svoje zodpovednosti voči nim. Svoju zodpovednosť nedokážeš splniť z rôznych objektívnych dôvodov, takže nie je pravda, že neprejavuješ synovskú úctu.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (16)) „Ako dieťa by si mal pochopiť, že tvoji rodičia nie sú tvojimi veriteľmi. Ak budeš dbať len na to, aby si sa odplatil za láskavosť svojich rodičov, bude to prekážať mnohým povinnostiam, ktoré by si mal konať. Je veľa vecí, ktoré musíš vo svojom živote urobiť, a tieto povinnosti, ktoré by si mal konať sú veci, ktoré by mala robiť stvorená bytosť, zveril ti ich Stvoriteľ a nemajú nič spoločné s tým, že by si mal oplácať láskavosť svojich rodičov. Prejavovanie synovskej úcty rodičom, oplácanie, vracanie ich láskavosti – tieto veci nemajú nič spoločné s tvojím životným poslaním. Možno tiež povedať, že nie je potrebné, aby si svojim rodičom preukazoval synovskú zbožnosť, oplácal im alebo si plnil akékoľvek zodpovednosti voči nim. Jednoducho povedané, môžeš to do určitej miery robiť a trochu si plniť svoje povinnosti, keď ti to okolnosti dovolia; keď ti to nedovolia, nemusíš sa k tomu nútiť. Ak si nedokážeš plniť svoju zodpovednosť prejavovať synovskú úctu rodičom, nie je to hrozná chyba, len to trochu ide proti tvojmu svedomiu a morálnej spravodlivosti a niektorí ľudia ťa za to odsúdia – to je všetko. Prinajmenšom to však nejde proti pravde. Ak je to v záujme konania tvojej povinnosti a nasledovania Božej vôle, potom ťa dokonca Boh schváli. Preto, pokiaľ ide o prejavovanie synovskej úcty rodičom, pokiaľ rozumieš pravde a chápeš Božie požiadavky na ľudí, potom aj keď ti podmienky nedovoľujú prejavovať synovskú úctu rodičom, tvoje svedomie ťa nebude karhať.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) Z Božích slov som pochopila, ako by sa deti mali správať k svojim rodičom. Moja mama nebola mojou veriteľkou. Prišla som na tento svet s poslaním, a to konať povinnosť stvorenej bytosti. Keby to okolnosti a podmienky dovolili, mohla som sa o mamu postarať, preukázať jej úctu a splniť si zodpovednosť a povinnosti dieťaťa. Ak to okolnosti neumožnili, nemusela som na tom trvať. Taktiež to nebolo tak, že by som mame nechcela preukazovať úctu, bolo to preto, lebo ma prenasledovala a stíhala ČKS, a tak som nemohla ísť domov, aby som sa o ňu postarala. Nebolo to tak, že som nemala úctu, a nemusela som sa starať o to, čo si o mne myslia iní. Najkľúčovejšie bolo to, aby som sa podriadila Božej zvrchovanosti a usporiadaniam a dobre konala svoju povinnosť. Keď som tomu porozumela, už som sa necítila obmedzovaná a mohla som vložiť srdce do konania svojej povinnosti. Súd a odhalenie Božích slov mi umožnili porozumieť niektorým z mojich vlastných mylných názorov, pochopiť, ako pristupovať k svojej mame spôsobom, ktorý je v súlade s pravdami-princípmi, už nežiť s pocitom dlhu voči svojej mame a dokázať upokojiť svoje srdce a konať svoju povinnosť.