Mi Xue, Čína

Jedného dňa v marci 2013 sme sa s niekoľkými sestrami vrátili domov zo zhromaždenia, a keď sme vošli dnu, uvideli sme, že je tam hotová spúšť. Domysleli sme si, že tam asi urobila raziu polícia, tak sme sa okamžite presťahovali. Hneď po tom k nám vtrhli dáki ľudia z tej štvrte spolu s políciou. Polícia nás zahnala do obývačky a potom všetko prevrátili naruby. Keď sa nikto z nich nepozeral, podarilo sa mi zlomiť SIM kartu, ktorú som mala vo vrecku. Jeden z policajtov si to všimol, násilím mi roztvoril dlaň, a keď uvidel zlomenú kartu, nahnevane skríkol: „Možno vyzerá mlado, ale vie, ako v tom chodiť. Odveďte ju na výsluch.“ Jednej z policajtiek prikázal, aby ma prehľadala, a potom nás posadili do policajného auta. Bola som dosť vystrašená, tak som sa modlila k Bohu: „Bože, neviem, kam ma berú, ani ako ma budú mučiť. Prosím, veď ma a daj mi vieru. Je jedno, ako veľmi budem trpieť, nestanem sa Judášom. Nezradím Ťa.“ Po modlitbe som sa postupne upokojila.

Policajti ma na stanici odviedli do výsluchovej miestnosti a prikázali mi zdvihnúť ruky a zostať stáť v podrepe. Po niekoľkých minútach mi ruky vypovedali službu, nohy sa mi roztriasli, na hrudi som pocítila tlak a zrútila som sa na zem. Policajti ma potom posadili do vypočúvacieho kresla a pevne mi k nemu pripútali nohy. O niečo neskôr prišla do miestnosti bacuľatá kriminalistka aj s nejakými dokumentami a povedala mi: „Vykonávame veľkú celoštátnu zatýkaciu akciu, robíme raziu na vás, veriacich vo Všemohúceho Boha. Máme všetkých vašich vodcov a rozložili sme vašu cirkev. Aký má ešte zmysel mlčať? Povedz, čo vieš, a môžeš ísť.“ Keď som to počula, došlo mi, že je to jeden zo satanových trikov a že sa len zo mňa snaží spraviť Judáša. Nemohla som jej na to naletieť. Aj keby už zatkli veľa bratov a sestier, Božie dielo nemôžu tak ľahko zlikvidovať. Namietla som: „Všemohúci Boh hovorí: ‚Všetci veríme, že žiadna krajina ani sila nemôže zabrániť tomu, čo chce Boh dosiahnuť, a tých, ktorí sa snažia prekážať Jeho dielu, ktorí odolávajú Jeho slovu a vyrušujú a snažia sa skaziť Jeho plán, Boh nakoniec potrestá.‘“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dodatok 2: Boh má zvrchovanosť nad osudom celého ľudstva) Na to len odfrkla, potriasla hlavou a odišla. Potom ma začal vypočúvať ďalší policajt: „Kedy si sa stala veriacou? Ako dlho si v tejto oblasti? S kým si bola v kontakte? Kde si sa zdržiavala?“ Keď som nepovedala ani slovo, vyhrážal sa mi: „Ak nebudeš hovoriť, jednoducho ťa ubijeme na smrť a tvoju mŕtvolu zakopeme v horách.“ Napadlo mi, že títo ľudia zabíjajú druhých ako zvieratá, že im na ľudskom živote vôbec nezáleží. Premýšľala som, či ma naozaj ubijú na smrť. Veľmi som sa bála, tak som sa v duchu pomodlila k Bohu a potom som si spomenula na tieto Jeho slová: „Neboj sa toho ani onoho, Všemohúci Boh zástupov bude určite s tebou; On je vašou záložnou silou a On je vaším štítom.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 26. kapitola) Vedela som, že je pravda, že Boh je mojím štítom a On vládne nad všetkým. Moje telo a duša boli v Jeho rukách, takže nezáležalo na polícii, či budem ubitá na smrť. Táto myšlienka mi dodala vieru a silu. Policajti ma potom neustále vypočúvali, ale nič som im nepovedala.

Na tretí deň skoro ráno jeden z nich povedal: „Už budeš hovoriť?“ Nepovedala som ani slovo. Zúrivo ma chytil za golier a dal mi facku, až mi z toho zvonilo v ušiach a tvár mi horela. Potom využil moju nepozornosť, zroloval papiere a udrel ma s nimi do očí. Bolelo to tak veľmi, až som mala pocit, že mi oči vypadnú. Inštinktívne som ich zavrela. Jeden z policajtov nahnevane povedal: „Otvor oči!“ Pomaly som ich otvorila, ale nič som nevidela. Až po desiatich minútach som pomaly začala opäť vidieť. Oči ma veľmi boleli a chcela som ich len mať zatvorené, takže v domnení, že som ospalá, ma policajti udierali do hlavy fľašou vody a chvíľami ma kopali do hlavy a do rúk. A aby mi zabránili zaspať, pripevnili mi vlasy a ruky suchým zipsom k operadlu vypočúvacieho kresla. Hlavu som musela držať hore. V snahe zmierniť bolesť som sa len s námahou opierala o kreslo. Hlava sa mi krútila, telo ma bolelo, srdce mi nepravidelne búšilo a cítila som sa hrozne. Bála som sa, že to nevydržím, a tak som neustále volala k Bohu: „Bože, prosím ťa, daj mi odhodlanie trpieť, prosím, daj mi vieru. Nikdy sa neskloním pred satanom!“ V tých bolestiach som si spomenula na Božie slová: „Veľký červený drak prenasleduje Boha a je Jeho nepriateľom, a preto sú ľudia v tejto zemi vystavení ponižovaniu a prenasledovaniu pre svoju vieru v Boha. A tak sa tieto slová napĺňajú práve vo vás, v tejto skupine ľudí. Keďže Boh vykonáva svoje dielo v krajine, ktorá Mu odoláva, celé Jeho dielo čelí obrovským prekážkam a mnohé z Jeho slov sa nedajú naplniť okamžite. Ľudia sú teda zušľachťovaní v dôsledku Božích slov, čo je tiež súčasťou utrpenia.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Je Božie dielo také jednoduché, ako si človek predstavuje?) Prostredníctvom Božích slov som videla, že komunistická strana je nepriateľom Boha, nenávidí pravdu aj Jeho. Chce urobiť všetko pre to, aby nám zabránila veriť v Boha, a používa rôzne kruté metódy mučenia, aby nás prinútila zradiť Ho. Narodila som sa v krajine veľkého červeného draka, takže toto je niečo, čo musím vytrpieť. Ale skrze útlak komunistickej strany som videla, aká je zlá, ako sa vo svojej podstate stavia proti Bohu. Ešte viac som chcela zavrhnúť satana a obrátiť sa k Bohu, pevne vytrvať vo svojom svedectve skrze vieru, zahanbiť satana a vidieť ho porazeného. Mať túto príležitosť vytrvať vo svojom svedectve bolo požehnaním od Boha a bola to mimoriadna milosť. Keď som to pochopila, dodalo mi to vieru a už mi to nepripadalo také ťažké.

Potom ma opäť začali vypočúvať, a keď som zostala ticho, vyhrážali sa mi: „Čím skôr prehovoríš, tým to bude ľahšie. Dáme ti päť minút.“ Potom predo mňa položili stopky, a kým som sledovala plynúci čas, každú minútu, každú sekundu, neprestajne som sa modlila k Bohu: „Bože, neviem, čo mi títo démoni urobia. Prosím, chráň ma. Nech sa stane čokoľvek, svojich bratov a sestry nezapredám.“ Prešlo päť minút, a keď videli, že neprehovorím, jeden z nich mi spútal ruky za chrbtom, chytil ma za golier a tvárou sa nalepil až k tej mojej. Potom sa ma surovo spýtal, kto je cirkevný vodca a s kým som bola v kontakte. Stále som mlčala, tak si zapálil cigaretu a opakovane mi fúkal dym do tváre. Napínalo ma z toho na vracanie a po tvári mi stekali slzy. Potom mi dal naozaj silnú facku a udrel ma do pravého ucha, až ma ohlušil. Keď videl, že stále nechcem hovoriť, oči sa mu zväčšili od zúrivosti a oboma rukami mi zovrel krk a povedal: „Tak budeš hovoriť alebo nie? Ak nie, zaškrtím ťa. Na mňa nikdy nezabudneš, každú noc budeš mať nočné mory o tom, ako ťa bijem.“ Škrtil ma tak silno, že som sa nemohla poriadne nadýchnuť a mala som pocit, že každú chvíľu vydýchnem naposledy. Povedala som mu, že nič neviem, a je jedno, či ma zaškrtí. Potom vošiel vysoký policajt a naznačil tomu, čo ma škrtil, že tam sú bezpečnostné kamery, takže by ma mal vziať do rohu, keď ma chce biť. Konečne sa mi podarilo nadýchnuť. Vytiahol ma z kresla, trhol mi putami, sotil ma do rohu a potom mi tresol hlavu o stenu. Urobil to toľkokrát, že som stratila prehľad, až mi ňou nakoniec tresol priamo do tabule visiacej na stene. Mala som pocit, akoby mi z tých úderov v hlave zostala priehlbina, a s tupým nárazom som sa zrútila na dlážku. Svet sa mi točil, hlava mi išla vybuchnúť a srdce mi trhalo na kusy. Nemohla som otvoriť oči a mala som pocit, že sa dusím. Neskutočne to bolelo. Modlila som sa k Bohu: „Bože, prosím, vezmi si môj život, aby som už nemusela trpieť tieto muky.“ Po nejakom čase som ledva dokázala otvoriť oči a kládla som si otázku: „Prečo nie som mŕtva?“ Potom som si uvedomila, že som nemala Boha žiadať, aby mi vzal život, že to nebola rozumná požiadavka. On chcel, aby som žila ďalej, aby som pevne vytrvala vo svojom svedectve a zahanbila satana. Ja som však dúfala, že zomriem, aby som unikla tomu utrpeniu. To nebolo podávanie svedectva. Keď som si to uvedomila, cítila som sa trochu previnilo. Práve vtedy som začula, ako nejaký policajt kričí: „Vstávaj! Vstávaj!“ Keď som nereagovala, kopol do mňa a povedal: „Hráš sa na mŕtvu?“ V duchu som sa modlila: „Bože, títo démoni ma mučia, aby som Ťa zradila. Prosím, daj mi vieru. Pevne vytrvám vo svojom svedectve, aj keby ma to malo stáť život.“ Jeden z nich ma chytil za oblečenie na pleciach, napoly ma vytiahol hore a potom ma nechal celou váhou spadnúť späť na dlážku. Ruky a chrbát ma veľmi boleli z toho, ako som bola po celý čas spútaná, a tak som sa na dlážke stočila do klbka, aby som sa pokúsila tú bolesť trochu zmierniť. Jeden z policajtov ma vytiahol hore a oprel ma o stenu, nútil ma stáť rovno a skôr, než som stihla zareagovať, kopol ma do ľavého stehna. Od bolesti som sa skrčila a on na mňa vyštekol: „Postav sa!“ Ale všetko ma tak veľmi bolelo, že som nedokázala stáť. Potom ma kopol do oblasti pása a na chvíľu mi vyrazil dych. Mala som pocit, akoby ma bodali nožom. Ďalší ma odvliekol späť do rohu a dal mi facku, až mi z úst začala tiecť krv. Potom si zapálil cigaretu a povedal: „Ak budeš mlčať, popálim ti tvár cigaretou a budeš znetvorená.“ Potom mi ju priložil veľmi blízko k tvári. Keď som ucítila teplo z cigarety, veľmi som sa zľakla a pomyslela som si: „Ak ma popáli, zanechá to strašné jazvy a všade, kam pôjdem, si ma budú doberať a vysmievať sa mi.“ Predstava, že by na mňa ľudia ukazovali prstom a hovorili o mne, bola hrozná. Potom som si spomenula na tieto Božie slová: „Vycvičiť skupinu ľudí, aby sa stali dobrými vojakmi kráľovstva, neznamená vycvičiť ich, aby sa z nich stali ľudia, ktorí dokážu len hovoriť o realite alebo ktorí sa dokážu chváliť; skôr to znamená vycvičiť ich, aby sa z nich stali ľudia, ktorí dokážu neustále žiť Božie slová, zostať nepodvolenými bez ohľadu na to, akým prekážkam čelia, a vždy žiť podľa Božích slov a nevrátiť sa do sveta. Toto je realita, o ktorej hovorí Boh. Toto je Božia požiadavka na človeka.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Len uvedenie pravdy do praxe znamená vlastniť realitu) Z Božích slov som porozumela, že skutočný veriaci, nech sa stane čokoľvek, dokáže pevne vytrvať vo svojej viere v Boha bez toho, aby sa niekedy poddal silám temnoty, a bez toho, aby Boha zradil. Policajti sa mi chceli vyhrážať znetvorením, aby som zradila Boha, a ja som im na to nemohla naletieť. Navyše, aj keby ma znetvorili, ak by som nebola Judášom, ale pevne vytrvala vo svojom svedectve, mohla by som získať Božie schválenie a mať pokoj v srdci. Keby som Boha zradila, aby som ochránila samú seba, živorila by som v hanbe a moje svedomie by nikdy nenašlo pokoj. To by bolo neznesiteľné. Spomenula som si na časť cirkevného chválospevu: „Hoci môžem prísť o hlavu a preliať svoju krv, Boží ľud sa nikdy nezlomí. Podám zvučné svedectvo pre Boha a ponížim diablov a satana.“ (Nasledujme Baránka a spievajme nové piesne, Túžim vidieť deň, keď Boh získa slávu) Pocítila som príval viery a odvahu čeliť mučeniu policajtov. Zavrela som oči a v duchu som sa modlila: „Bože! Nech ma akokoľvek mučia, aj keby mi naozaj popálili tvár, pevne vytrvám vo svojom svedectve. Prosím, daj mi vieru a odhodlanie trpieť.“ Potom som zaťala zuby a zovrela ruky. V domnení, že sa bojím, policajt sa začal šialene smiať. Otvorila som oči, zazrela naňho a on s chladným úsmevom povedal: „Rozmyslel som si to. Popálim ti jazyk a popálim ho tak, že ani nebudeš môcť hovoriť.“ Chcel mi nasilu otvoriť ústa, no nech sa snažil akokoľvek, nedokázal to. Zúrivo ma chytil za plecia a dupol mi na nohy, potom vyskočil, dopadol mi opäť na nohy a stúpal mi po nich sem a tam. Potom schmatol putá a trhal nimi dopredu a dozadu, kým som nestála na špičkách. Zápästia ma neskutočne boleli a mala som pocit, že mi odtrhne ruky. Výsmešne povedal: „Vari tvoj boh nie je všemohúci? Nech ťa príde zachrániť!“ Modlila som sa k Bohu, neprestajne som k Nemu volala a bola som plná nenávisti voči týmto démonom.

Keď sa unavil, oprel sa o stôl a fajčil. Premýšľala som, aké ďalšie metódy mučenia na mne ešte použijú a či nakoniec nezomriem. Ak áno, dúfala som, že to bude rýchle, pretože to peklo na zemi, do ktorého ma dostali, bolo neznesiteľné. Nevedela som, kedy sa to celé skončí. Čím viac som o tom premýšľala, tým viac som sa bála a pomyslela som si: „Nikdy nemôžem zapredať cirkevných vodcov ani bratov a sestry, takže by som im mohla aspoň povedať o tom, ako som sa stala veriacou a mať to za sebou, možno by ma potom prestali biť.“ Potom som si pomyslela: „Moji rodičia sú veriaci. Ak im to poviem, budú do toho zapletení a takisto aj niektorí bratia a sestry. Stala by som sa tak Judášom a Boh by ma potrestal.“ Potom som si spomenula na tento chválospev Božích slov: „Viera je ako most z jedného brvna: tí, ktorí lipnú na živote a boja sa smrti, budú mať ťažkosti cezeň prejsť, ale tí, čo sú pripravení položiť život, môžu prejsť istým krokom a bez obáv. Ak ľudia prechovávajú váhavé a bojazlivé myšlienky, je to preto, že ich podviedol satan, ktorý sa obáva, že prekročíme most viery, aby sme vstúpili do Boha. Satan sa všemožne pokúša vnuknúť nám svoje myšlienky. V každom okamihu by sme sa mali modliť, aby nás Boh osvetlil a osvietil, v každom okamihu sa na Neho spoliehať, že z nášho vnútra očistí satanov jed, v každom okamihu sa cvičiť v približovaní sa k Bohu v našom duchu, a nechať Ho vládnuť nad celým naším bytím a prebývať v ňom.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 6. kapitola) Prostredníctvom Božích slov som si uvedomila, že premýšľať zo zbabelosti nad tým, že im poviem, ako som uverila v Boha, znamená poddať sa satanovým trikom. Videla som, že mi naozaj chýba viera v Boha, že mi chýba odhodlanie znášať utrpenie. Dostala som sa až do tohto bodu, nie vďaka svojmu duchovnému vzrastu, ale preto, že Božie slová ma viedli krok za krokom. V tej chvíli som sa skutočne potrebovala oprieť o Boha a mať vieru, a bez ohľadu na to, ako ma mučili, nikdy by som nedokázala zradiť Boha. V srdci som sa modlila: „Ó, Bože, som ochotná vložiť svoj život do Tvojich rúk a prijmem Tvoje usporiadania. Nestanem sa Judášom, aj keby ma mali umučiť na smrť.“ Na moje prekvapenie potom policajtov odvolal preč ich šéf. V duchu som poďakovala Bohu.

O malú chvíľu prišiel k dverám policajt, odfotil si ma a povedal: „Dám tvoju fotku na internet a urobím z teba ‚celebritu‘, aby všetci tvoji priatelia, príbuzní a vôbec všetci videli, ako teraz vyzeráš, a videli, že vy veriaci ste blázni.“ Vôbec ma to nevystrašilo a odvetila som: „Nie ste to vy, kto ma takto doriadil? Ak zverejníte túto fotku na internete, len všetkým ukážete pravdu o tom, ako prenasledujete kresťanov.“ Jedna policajtka potom povedala: „Tak to musím uznať. Naozaj neviem, aký je ten tvoj boh, ani odkiaľ sa berie všetka tvoja sila. Po tomto všetkom stále trváš na svojej viere. Nikdy by som si nepomyslela, že niekto taký mladý môže byť taký tvrdý.“ Keď som ju to počula povedať, v srdci som poďakovala Bohu. Potom som si spomenula na tieto Božie slová: „Životná sila Boha dokáže zvíťaziť nad všetkými silami, ba dokonca ich presahuje. Jeho život je večný, Jeho moc je neobyčajná a Jeho životnú silu nemôže prekonať žiadna stvorená bytosť ani nepriateľská sila.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Len Kristus posledných dní môže dať človeku cestu večného života) Po celé tie dni, keď ma týrali a mučili, som sa cítila zbabelá a slabá a dokonca som z toho chcela uniknúť smrťou, no Boh bol so mnou a chránil ma, a práve Božie slová mi dodávali vieru a silu a viedli ma k tomu, aby som prekonala všetko to brutálne mučenie. Z celého srdca som ďakovala Bohu.

Keď ma o chvíľu neskôr vzala jedna policajtka na záchod, povedala mi: „Čoskoro ťa budú znovu vypočúvať, mala by si jednoducho povedať, čo vieš. Inak ťa zavrú na dlhé roky do väzenia a po odpykaní trestu odtiaľ vyjdeš ako mrzák. Vieš, ako sa zaobchádza s väzňami? Ženy sa bijú medzi sebou a drevenými tyčami ťa budú tĺcť medzi nohami. Ak sa im dostaneš do rúk, tvoj život bude zničený.“ Jej slová ma naplnili nenávisťou aj strachom a pri predstave, že by som sa ako dvadsiatnička stala invalidom, som naozaj nevedela, ako by som potom mohla žiť. Keďže som jedináčik, moji rodičia by sa nemali na koho spoliehať, keby zo mňa bol invalid. Potom sa mi vybavili tieto Božie slová: „Abrahám obetoval Izáka – čo ste obetovali vy? Jób obetoval všetko – čo ste obetovali vy? Toľkí ľudia sa obetovali, položili svoj život a preliali svoju krv pri hľadaní pravej cesty. Aj vy ste zaplatili túto cenu?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Význam záchrany potomkov Moába) Abrahám dokázal obetovať svojho jediného syna, a keď bol skúšaný Jób, prišiel o všetko, čo mal, a celé telo mal posiate vredmi, jeho priatelia sa mu smiali, jeho žena sa mu vysmievala, ale on sa nikdy nesťažoval na Boha. Pevne vytrval vo svojom svedectve. Jób a Abrahám mali skutočnú vieru v Boha a v skúškach podávali silné svedectvo. Musela som nasledovať ich príklad, podávať svedectvo a zahanbiť satana, bez ohľadu na to, ako veľmi by som trpela. V duchu som sa takto pomodlila k Bohu: „Bože, verím, že absolútne všetky veci sú pod Tvojou zvrchovanosťou, takže to, či budem invalidom, je v Tvojich rukách. Nech už sa mi stane čokoľvek a akokoľvek veľmi budem trpieť, som ochotná pevne vytrvať vo svojom svedectve a uspokojiť Ťa.“ A tak som policajtke povedala: „Bolo by to proti môjmu svedomiu. Keby som zapredala svojich bratov a sestry, moje svedomie by nikdy nenašlo pokoj. Aj keby ma odsúdili, nikdy by som neurobila nič proti svojmu svedomiu.“ Keď to počula, bez slova ma odviedla späť do vypočúvacej miestnosti.

Skoro ráno 1. apríla ma policajti znova prišli vypočúvať, ale stále som odmietala čokoľvek povedať. Okolo druhej popoludní ma naložili do policajnej dodávky, aby ma previezli na základňu na vymývanie mozgov. Celú cestu tam som v srdci tajne uvažovala nad Božími slovami: „Keď ľudia nemajú žiadnu vieru, nie je pre nich ľahké pokračovať na tejto ceste. Každý teraz môže vidieť, že Božie dielo nie je ani v najmenšom v súlade s predstavami a predpokladmi ľudí. Boh vykonal toľko veľa práce a vyslovil toľko veľa slov, a hoci ľudia môžu uznať, že sú pravdou, stále majú sklon vytvárať si o Bohu predstavy. Ak si ľudia želajú porozumieť pravde a získať ju, musia mať vieru a silu vôle, a dokázať stáť za tým, čo už videli a čo získali zo svojich skúseností. Bez ohľadu na to, čo Boh v ľuďoch vykonáva, musia sa držať toho, čo sami vlastnia, musia byť úprimní pred Bohom a zostať Mu verní až do úplného konca. To je povinnosť ľudstva. Ľudia sa musia držať toho, čo by mali urobiť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Mal by si si zachovať svoju vernosť Bohu) Už som vedela, že mať vieru bude znamenať byť utláčaná a musieť trpieť, a bola som odhodlaná pevne vytrvať vo svojom svedectve a uspokojiť Boha, bez ohľadu na to, akému útlaku alebo utrpeniu budem čeliť, ale keď už som skutočne stála pred tým, uvedomila som si, že pevne vytrvať vo svojom svedectve nie je také jednoduché, ako som si myslela. Nešlo len o to byť plná nadšenia, ale vyžadovalo si to mať vieru a odhodlanie trpieť. Boh ma vystavil tomuto brutálnemu prostrediu ako skúške, aby zdokonalil moju vieru, aby ma očistil a spasil. Verila som, že Boh ma povedie bez ohľadu na to, čo sa stane. Moja viera rástla, keď som si spievala tento chválospev, a vedela som, že je jedno, ako ma budú mučiť, musím sa oprieť o Boha, aby som to zvládla a nasledovala Ho až do samého konca.

Keď sme dorazili na základňu na vymývanie mozgov, polícia pridelila dvoch policajtov, aby ma strážili 24 hodín denne, aby mi kládli otázky o cirkvi, vymývali mi mozog a prinútili ma napísať niečo, čím by som sa zriekla svojej viery. Na tretí deň ráno mi povedali, že mi ukážu video, ktoré natočili v mojom rodnom meste. Srdce som z toho mala až v krku a premýšľala som, či u nás doma neurobili raziu a či moji rodičia nemajú problémy. Bála som sa, že to ohrozilo aj niektorých bratov a sestry z tamojšej cirkvi. Mala som čoraz väčší strach. Neustále som sa vrtela na stoličke a mala som pocit, akoby mi stŕpli končatiny. V srdci som sa modlila k Bohu. Na videu bol môj otec trochu žltý a opuchnutý a povedal mi zopár vecí, ktorými ma nenápadne povzbudzoval, aby som sa oprela o Boha a pevne vytrvala vo svojom svedectve. Keď som to počula, slzy mi stekali po tvári a cítila som sa hrozne. Uvedomila som si tiež, že polícia sa snaží hrať na moje city, aby ma prinútila zradiť Boha, a z celej duše som komunistickou stranou opovrhovala. Spomenula som si na niečo, čo povedal Boh: „Aká náboženská sloboda? Aké legitímne práva a záujmy občanov? Všetko sú to triky, ktoré majú zamaskovať zlo!“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dielo a vstup (8)) Komunistická strana má plné ústa náboženskej slobody, ale v skutočnosti šialene zatýka a prenasleduje kresťanov, brutálne ich mučí a odsudzuje na základe vymyslených obvinení. Nespočetné množstvo kresťanov je nútených zostať na úteku, bez možnosti vidieť svojich rodičov alebo vychovávať svoje deti. Všetko to má na svedomí komunistická strana. Je hlavným vinníkom rozvracania kresťanských rodín. Policajti stáli bokom, a keď videli, že plačem, zlovestne sa usmievali, a mysleli si, že potom určite prehovorím. Ale keď som stále držala jazyk za zubami, udreli do stola, zasypali ma nadávkami a potom sa otočili a nahnevane odišli.

O mesiac neskôr ma opäť prišli vypočúvať dvaja policajti, ukázali mi fotky a kázali mi identifikovať bratov a sestry. Jeden z nich mi povedal: „Ak sa k ničomu nepriznáš, budeš potrestaná za zločiny iných a uvidím, koľko ti toho dokážeme prišiť. Skončíš s ôsmimi alebo desiatimi rokmi a potom uvidíme, aká si tvrdá!“ Ďalší v snahe pokúšať ma povedal: „Jednoducho s nami spolupracuj, napíš vyhlásenie, že si sa zriekla svojho náboženstva, a my urobíme, čo len budeš chcieť.“ Neustúpila som ani o krok, tak sa ma opäť pokúsil zlákať: „Viem, že tvoji rodičia nemajú žiadne iné deti a tak tvrdo dreli, aby ťa vychovali. Možno si teraz z dlhého trestu nič nerobíš, ale keď ten deň skutočne príde, budeš zúfalá a na ľútosť bude neskoro. Máš na výber z dvoch možností: 1. Zriekni sa svojho náboženstva, zapri Všemohúceho Boha a odvezieme ťa rovno domov. 2. Trvaj na svojej viere a pôjdeš do väzenia. Výber je len na tebe. Radšej si to dobre premysli.“ Cítila som sa rozpoltene. Keby som napísala vyhlásenie o zrieknutí sa viery, zradila by som Boha, ale ak by som si vybrala svoju vieru, išla by som do väzenia. Uvidím ešte niekedy svojich rodičov? Ak by som išla do väzenia, ľudia by mojich rodičov určite odsudzovali a ich neveriaci príbuzní a priatelia by na nich útočili. Bolo by to pre nich naozaj ťažké. Na videu mala otcova tvár žltú farbu a bola opuchnutá. Mal zdravotné problémy? Pri tejto myšlienke som bola čoraz zúfalejšia a zvádzala som vnútorný boj, a tak som sa modlila: „Bože, nemôžem Ťa zradiť, ale nedokážem svojich rodičov opustiť. Bože, čo mám robiť?“ Práve vtedy mi prišli na myseľ tieto Božie slová: „Bez ohľadu na to, kto utečie, ty do nedokážeš. Iní ľudia neveria, ale ty musíš. Iní ľudia opustia Boha, ale ty musíš Boha podržať a vydať o Ňom svedectvo. Iní Boha ohovárajú, avšak ty nemôžeš. … Mal by si Mu oplatiť Jeho lásku a musíš mať svedomie, lebo Boh je nevinný.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Význam záchrany potomkov Moába) tieto slová mi neustále zneli v ušiach. Za tie roky viery som si užívala toľko Božej milosti. Tiež som spoznala niektoré pravdy a vedela som, akým človekom by som mala byť. Získala som od Boha tak veľa. Zradiť Ho by bolo proti môjmu svedomiu. Ale musieť si vybrať medzi Bohom na jednej strane a mojimi rodičmi na strane druhej bolo trýznivé. Bol to obzvlášť krutý boj v mojom srdci. V duchu som sa pomodlila a prosila Boha, aby ma viedol a dal mi vieru. Po modlitbe mi prišli na myseľ tieto Božie slová: „Mnohí z vás váhali medzi správnym a nesprávnym, nie je to tak? Vo všetkých zápasoch medzi pozitívnym a negatívnym, čiernym a bielym – medzi rodinou a Bohom, deťmi a Bohom, harmóniou a rozkolom, bohatstvom a chudobou, postavením a obyčajnosťou, podporou a odvrhnutím a tak ďalej – určite ste si vedomí rozhodnutí, ktoré ste urobili! Medzi harmonickou a rozvrátenou rodinou ste si bez váhania vybrali prvú možnosť. Medzi bohatstvom a povinnosťou ste si znova vybrali prvú možnosť, dokonca vám chýbala vôľa vrátiť sa na breh. Medzi prepychom a chudobou ste si vybrali prvú možnosť. Ak ste si mali vybrať medzi svojimi deťmi, manželkami a manželmi alebo Mnou, vybrali ste si rodinu. A medzi predstavami a pravdou ste si tak isto vybrali prvú možnosť. Zoči-voči všetkým vašim zlým skutkom som jednoducho stratil vieru vo vás, som jednoducho ohromený. Vaše srdcia sú nečakane také neschopné obmäkčenia. … Ak by ste si raz mali vybrať opäť, ako by ste sa zachovali? Stále by ste trvali na prvej možnosti? Stále by ste Mi oplácali sklamaním a bolestným zármutkom? Našlo by sa vo vašich srdciach stále iba trochu vrúcnosti? Stále by ste netušili, čo robiť, aby ste potešili Moje srdce? Čo si teraz vyberáte?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Komu presne si verný?) Mala som pocit, akoby bol Boh priamo pri mne a čakal na moju odpoveď. Vedela som, že nemôžem zradiť Boha len preto, aby som uspokojila svoju ľudskú náklonnosť a udržala rodinnú harmóniu. Boh je všemohúci a zdravie i životy mojich rodičov boli v Božích rukách. To, že som sa o nich neustále strachovala, len ukazovalo, že mi chýba viera v Boha. Možno sa nebudeme môcť vídať, ale vedela som, že kým sa budeme opierať o Boha, On nás povedie. Táto myšlienka mi vrátila vieru a cítila som sa pripravená vzdorovať svojmu telu, aby som uspokojila Boha. Modlila som sa: „Ó, Bože, som ochotná vložiť svojich rodičov do Tvojich rúk a podriadiť sa Tvojmu ovládaniu a usporiadaniu.“ A tak som zaťala päste, postavila sa a povedala: „Rozhodla som sa pre Všemohúceho Boha. On je ten jediný pravý Boh, ktorý stvoril nebo, zem a všetko, a je to navrátený Pán Ježiš. Boha nikdy nezapriem.“ Keď som to vyslovila, pocítila som úplný pokoj. Keby nebolo vedenia Božích slov, naozaj by som len ťažko dokázala zvíťaziť nad satanovým pokušením. Hneď ako policajt uvidel moje odhodlanie, naplno sa prejavila jeho zúrivosť. Tresol hrubou kopou papierov o stôl, dal mi silnú facku a potom na mňa zareval: „Si stratený prípad! Myslíš si, že keď nebudeš hovoriť, nič sa nedozvieme? Aby bolo jasné – sledovali sme vás už tri mesiace, naozaj si myslíš, že o vás nevieme všetko? Chceme len vidieť, či budeš mať dobrý prístup, tak o tom premýšľaj.“ Povedala som: „Boha nezapriem, nezradím Ho, aj keby to znamenalo väzenie.“ Potom ma previezli do mestskej vyšetrovacej väzby.

Tam som často dostávala vysoké horúčky, ruky i nohy mi opúchali a nútili ma sedieť v tureckom sede dve hodiny každý deň. Pri výsluchu ma kopli do krížov, čím mi poškodili obličku, takže ma kríže tak veľmi boleli, že som nedokázala sedieť rovno. Bolo naozaj ťažké prečkať každý deň až do chvíle, keď som mohla ísť spať, a napriek tomu ma často budili, aby som nastúpila na nočnú smenu. Po niekoľkých týždňoch som začala mať problémy s močením, brucho som mala nafúknuté a bolestivé a boleli ma aj kríže. A potom mi každý deň okolo šiestej alebo siedmej večer prudko stúpla horúčka a tvár mi sčervenela. Vyšetril ma lekár, ktorý mi povedal, že na ľavej obličke mám takmer tri centimetre veľkú cystu, ktorá je zapálená. Keď to veľmi bolelo, modlila som sa k Bohu, približovala som sa k Nemu a spievala chválospevy na Jeho chválu, a potom som, ani neviem ako, zabúdala na bolesť. Keď som bola vo väzbe 27 dní, prepustili ma na kauciu pred súdnym procesom, a ja som si naivne myslela, že môžem ísť naozaj domov. Na moje prekvapenie ma však polícia z môjho rodného mesta a úradníci miestnej samosprávy odviezli priamo na ďalšiu základňu na vymývanie mozgov na 48 dní prevýchovy a vymývania mozgu a potom ma vzali na miestnu policajnú stanicu, aby ma zaregistrovali. Náčelník polície si ma zavolal do kancelárie a povedal: „Teraz si prepustená na kauciu, takže tvoj prípad je v štádiu riešenia. Na jeden rok máš zakázané opustiť hranice mesta, a aj keby si si potrebovala niečo vybaviť v blízkom okolí, stále musíš najprv prísť sem, nahlásiť sa nám a požiadať o povolenie, a musíš byť pripravená hlásiť sa nám kedykoľvek ťa zavoláme.“ Hoci som bola opäť doma, stále som nemala žiadnu slobodu a zakaždým, keď som išla do mesta, niekto ma sledoval. Po niekoľkých takýchto mesiacoch mi nezostávalo nič iné, len opustiť domov, aby som mohla konať svoju povinnosť. Polícia poslala straníckeho tajomníka našej dediny, aby ma vyhľadal doma a vyzvedal o mojej viere a mojej rodine povedal, že ak budem naďalej praktizovať svoju vieru, znova ma zatknú a že sa musím hlásiť na policajnej stanici. Keď som sa to dozvedela, zúrila som. A pomyslela som si: „Budem veriť v Boha bez ohľadu na to, čo sa stane, a nielen to, zanechám všetko, aby som kázala evanjelium a podávala svedectvo o Bohu! S oporou v Bohu budem určite pokračovať vpred.“ Bohu vďaka!