V roku 2012 som prevzala zodpovednosť za prácu niekoľkých cirkví. Dozvedela som sa, že počas cirkevných volieb sa moja mama nechala zavádzať zlým človekom menom Li Feng a napadla a znevážila novozvoleného cirkevného vodcu. Tvrdila, že nemá žiadnu pracovnú schopnosť, nechápe pravdu a nie je vhodný na to, aby bol vodcom. Robila všetko pre to, aby Li Fang vyzdvihovala a chválila ako niekoho, kto má pravdu-realitu, kto dokáže zanechať veci a tvrdo pracovať, znášať útrapy a platiť cenu. Nakoniec hlasovala, aby sa vodkyňou stala zlá Li Fang. Moja mama tiež napadla a súdila diakona pre polievanie ako niekoho, kto nemá dielo Ducha Svätého, nedokáže konať skutočnú prácu a mal by sa vzdať svojej funkcie. Diakon preto žil v negativite a ovplyvnilo to prácu na polievaní. Moja mama vôbec neuvažovala o svojich vlastných zlých skutkoch a keď cirkev chcela Li Fang vypudiť, urobila všetko, čo mohla, aby ju ochránila. Hľadala pre ňu spravodlivosť a dokonca podnecovala a zavádzala bratov a sestry, aby boli na strane Li Fang. Povedala tiež: „Je jedno, koľko volieb budeme mať, stále budem hlasovať za to, aby bola vodkyňou Li Fang.“ Veci vyrušila do takej miery, že voľba nemohla prebehnúť normálne, čo vážne ovplyvnilo prácu cirkvi. Neskôr jeden vodca rozobral a odhalil mamine zlé skutky. Ona si ich však vôbec nepriznala ani sa za ne nekajala. V súlade so svojím správaním mala byť vyčistená. Keď som sa dozvedela, že má byť vyčistená, veľmi ma to rozrušilo. Po tom, čo začala veriť v Boha, ju prenasledovali a veľmi trpela. Bola mojím najbližším človekom a mala čo robiť, aby ma vychovala, takže som s ňou do istej miery súcitila a nechcela som čeliť skutočnosti, že bude vyčistená. Mnohokrát som sa modlila k Bohu a žiadala Ho o pomoc, a s osvietením a vedením Božích slov som do istej miery rozlíšila jej podstatu zlého človeka a podpísala som súhlas s jej vyčistením z cirkvi.

V máji 2018 som mala na starosti prácu cirkvi na očisťovaní. V pracovných opatreniach vydaných Božím domom som videla, že v prípade tých, ktorí po vyčistení prejavia pravé pokánie, možno zvážiť opätovné prijatie do cirkvi. Premýšľala som o tom, ako v posledných rokoch moja mama občas spomenula, že ju vyčistili z cirkvi. Hovorila, že jej prirodzenosť bola príliš arogantná, že bola tvrdohlavá, a že to, že ju vyčistili, bolo prejavom Božej spravodlivej povahy. Raz som sa jej spýtala, ako vtedy chápala svoje zlé skutky. Povedala, že to bolo najmä tým, že nevedela rozlišovať a že ju zavádzali. Myslela si, že Li Fang už dlho verí v Boha a dokáže zanechať veci, tvrdo pracovať a znášať útrapy, že je stvorená pre pozíciu vodkyne, a tak verila, že jej vlastný názor je správny, a nepočúvala žiadne odrádzajúce reči. Keď však hovorila o podrobnostiach svojich zlých skutkov, stále ospravedlňovala a odôvodňovala svoje konanie a tvrdila, že je nevinná, akoby na to, čo spravila, existovali oprávnené dôvody. Jej problémy som teda spojila so správaním Li Fang a hovorila som s ňou v duchovnom spoločenstve o prirodzenosti a následkoch vyrušení práce v dôsledku ochrany zlých ľudí. Viedla som ju k tomu, aby o sebe uvažovala a pochopila samu seba. Moja mama súhlasne prikývla a povedala, že bola poskokom a hovorkyňou satana, že bola zlým človekom. Keď som to videla, bola som veľmi rada. Úplne pravdu neodmietala a mala určité pochopenie. Pomyslela som si tiež: „Celé tieto roky jedla a pila Božie slová, trvala na prinášaní obiet a prispievaní na charitu a Li Fang do istej miery rozlišovala. Po vyčistení ju raz pri kázaní evanjelia zatkla polícia, nikdy však cirkev nezapredala a nestala sa Judášom. Keď som bola negatívna a slabá, utešovala ma a povzbudzovala. Posledných niekoľko rokov som sa nemohla vrátiť domov, lebo ma prenasledovala polícia, a ona mi pomáhala tým, že sa starala o moje dieťa a podporovala ma pri konaní mojej povinnosti.“ Keď som o týchto veciach premýšľala, položila som si otázku, či prejavuje pokánie. Keď ju vyčistili, bola veľmi rozrušená a dúfala, že príde deň, keď ju do cirkvi opäť prijmú. Teraz to vyšlo tak, že som túto prácu mala na starosti ja, takže som musela vynaložiť „všetko úsilie“, aby ju prijali späť do cirkvi. Potom by mohla žiť cirkevný život s bratmi a sestrami a keby zistila, že som to bola ja, kto ju opäť prijal, určite by bola šťastím bez seba.

Potom som napísala listy cirkvám, ktoré som mala na starosti. Žiadala som v nich cirkevných vodcov, aby preskúmali, či sú nejakí ľudia, ktorí sa úprimne kajali a ktorí by mohli byť po vypudení znova prijatí. Jedného dňa mi cirkevní vodcovia poslali štyri listy s pokáním, ktoré napísali vypudení zlí ľudia. Bol medzi nimi aj list od mojej mamy. Bola som šťastím bez seba. O ďalších troch ľuďoch som už vedela. Po vypudení neprejavili žiadne známky pokánia. V porovnaní s nimi bola možnosť, že moju mamu prijmú späť do cirkvi, oveľa vyššia. Myslela som si, že podľa cirkevných princípov pre opätovné prijímanie ľudí musí toho, koho znovu prijímajú, posúdiť väčšina bratov, sestier, vodcov a pracovníkov. Ani zďaleka nestačilo riadiť sa len listom s pokáním od danej osoby a hodnotením cirkevných vodcov. Okamžite som napísala listy cirkevným vodcom a požiadala ich, aby dodali hodnotenia mojej mamy od ľudí, ktorí ju poznali. Bála som sa však, že ak ich požiadam len o hodnotenia mojej mamy, bratia a sestry ma obvinia z uprednostňovania. Aby som nevzbudila podozrenie, požiadala som vodcov o hodnotenia všetkých štyroch ľudí s tým, že čím skôr budú, tým lepšie. Myslela som si tiež, že moje vlastné hodnotenie bude kľúčové, takže som napísala podrobný opis „kajúcneho“ konania mojej mamy po vyčistení. Napísala som však len letmú poznámku o dôvodoch jej vtedajšieho vyčistenia. Bála som sa, že ak napíšem priveľa, ovplyvní to jej opätovné prijatie. Najdôležitejšie bolo, že som musela vyzdvihnúť jej relatívne dobré správanie po vyčistení. Takýmto spôsobom by sa zväčšili nádeje na jej opätovné prijatie do cirkvi. Potom som napísala mame v duchovnom spoločenstve a rozobrala som jej vtedajšie zlé skutky. Viedla som ju k pochopeniu hlavných príčin a pripomenula jej, aby sa chopila tejto príležitosti a rýchlo sa kajala. Pri písaní som pocítila isté výčitky svedomia – vari som nekonala podľa svojich pocitov, keď som potajomky vkladala toľko úsilia do toho, aby mamu prijali späť do cirkvi? Boli to však len letmé myšlienky a nehľadala som pravdu ani som o sebe neuvažovala. Kým som čakala na listy, bála som sa akýchkoľvek chýb, ktoré by ovplyvnili opätovné prijatie mojej mamy, preto som každých pár dní písala listy cirkevným vodcom a vytrvalo sa ich dopytovala, ako ide zber hodnotení.

Jedného dňa mi vodca vyššej úrovne napísal list, v ktorom ma orezal: „Cirkevní vodcovia sa v poslednom čase zamerali na svoju prácu na získavaní materiálov na opätovné prijatie niekoľkých vypudených osôb a všetku ostatnú prácu odložili bokom. Cirkev týchto ľudí, ktorí neprejavili žiadne známky pokánia, opätovne neprijme a vy ste napriek tomu požiadali cirkvi, aby vyzbierali ich hodnotenia. Narúšate a vyrušujete prácu cirkvi.“ Keď som si to prečítala, v mysli som stále argumentovala vo svoj prospech: „Zbieranie hodnotení pre ľudí, ktorí neprejavili žiadne známky pokánia? Vari to vodca zle pochopil? Moja mama prejavila známky pokánia. Ako môže vodca povedať, že nikto z týchto ľudí ich neprejavil a mňa orezať za narúšanie a vyrušovanie práce cirkvi?“ Cítila som neustále odolávanie a vôbec som to neprijala. Bola som si vedomá, že môj stav je nesprávny, a tak som si kľakla a modlila sa k Bohu: „Ó, Bože! Nedokážem prijať toto dnešné orezanie zo strany vodcu. Nerozlišujem svoju mamu a nechápem, čo je pravé pokánie. Prosím, osvieť ma a veď, aby som pochopila túto pravdu.“ Po modlitbe som sa cítila trochu pokojnejšie. Potom som si prečítala dva úryvky z Božích slov: „Táto ‚zlá cesta‘ sa nevzťahuje na niekoľko zlých činov, ale na zdroj zla, z ktorého pramení ľudské správanie. Keď sa človek ‚odvráti od svojej zlej cesty‘, znamená to, že sa už nikdy nedopustí týchto činov. Inak povedané, už nikdy sa nebude takto zle správať; metóda, zdroj, motív, zámer a princíp jeho konania sa zmenili; už nikdy tieto metódy a princípy nepoužije, aby svojmu srdcu priniesol radosť a šťastie. Výraz ‚zriecť sa‘ v slovnom spojení ‚zriecť sa násilia vo svojich rukách‘ znamená odložiť alebo zavrhnúť, úplne sa rozlúčiť s minulosťou a už sa nikdy nevrátiť. Keď sa Ninivčania zriekli násilia vo svojich rukách, dokazovalo a predstavovalo to ich skutočné pokánie. Boh sleduje vonkajšie prejavy ľudí, ako aj ich srdcia. Keď Boh spozoroval skutočné pokánie v srdciach Ninivčanov aj to, že sa odvrátili od svojich zlých ciest a zriekli sa násilia vo svojich rukách, zmenil názor.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný II) „Bez ohľadu na to, ako sa Boh na Ninivčanov hneval, hneď ako vyhlásili pôst, obliekli si vrecovinu a sadli si do popola, obmäkčilo to Jeho srdce a začal meniť svoj názor. Keď im oznámil, že zničí ich mesto – len chvíľu pred ich vyznaním a pokáním za hriechy –, stále sa na nich hneval. Keď vykonali činy pokánia, Boží hnev na Ninivčanov sa postupne zmenil na milosrdenstvo a toleranciu voči nim. Na súbežnom zjavení týchto dvoch aspektov Božej povahy v tej istej udalosti nie je nič protirečivé. Ako by sme teda mali chápať a poňať tento nedostatok protirečenia? Boh postupne vyjadril a zjavil každú z týchto dvoch protikladných podstát, predtým aj potom ako Ninivčania činili pokánie, čo im umožnilo vidieť reálnosť a neuraziteľnosť Božej podstaty. Boh použil svoj postoj, aby ľuďom povedal nasledovné: niežeby Boh netoleroval ľudí alebo im nechcel preukázať milosrdenstvo; skôr ide o to, že len zriedka činia pred Bohom skutočné pokánie a len zriedka sa skutočne odvrátia od svojich zlých ciest a zrieknu sa násilia vo svojich rukách. Inak povedané, keď sa Boh na človeka hnevá, dúfa, že človek bude schopný činiť skutočné pokánie – v skutočnosti dúfa, že uvidí pravé pokánie človeka. V takom prípade bude naďalej hojne udeľovať človeku svoje milosrdenstvo a toleranciu. To znamená, že zlé správanie človeka vzbudzuje Boží hnev, zatiaľ čo Božie milosrdenstvo a tolerancia sa udeľujú tým, čo počúvajú Boha a činia pred Ním skutočné pokánie, tým, čo sa dokážu odvrátiť od svojich zlých ciest a zrieknuť sa násilia vo svojich rukách. Boží postoj sa veľmi jasne prejavil v Jeho správaní sa k Ninivčanom: Božie milosrdenstvo a toleranciu nie je vôbec ťažké získať a to, čo Boh vyžaduje, je pravé ľudské pokánie. Pokiaľ sa ľudia odvrátia od svojich zlých ciest a zrieknu sa násilia vo svojich rukách, Boh zmení svoj názor aj postoj k nim.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný II) Keď som uvažovala o Božích slovách, pochopila som, že Ninivčania vzbudili Boží hnev tým, že páchali všemožné zlé skutky. Keďže však dokázali zanechať svoje zlé spôsoby a úplne sa zrieknuť svojich zlých činov, neboli to len ich slová vyznania a pokánia, ani zmena ich správania navonok, ale skôr uvažovali nad svojimi zlými skutkami a pochopili ich a úmysel, zdroj a cieľ ich skutkov sa zmenil. Dosiahli skutočné pokánie, a tak od Boha získali Jeho milosrdenstvo a toleranciu. Títo zlí ľudia a antikristi však po vypudení prejavujú dobré správanie len navonok. Kážu evanjelium alebo robia nejaké dobré skutky v nádeji, že tak odčinia svoje minulé zlé skutky. Hoci sa slovami priznávajú k tomu, že konali zlo, pokiaľ ide o to, aké zlé skutky konkrétne vykonali, aké boli ich úmysly, ciele a motivácie na konanie takých vecí a aká prirodzenosť ich ovládala, nikdy v skutočnosti nepochopia ani neznenávidia tieto základné problémy, a preto sa nemôžu skutočne kajať. Ak sa im naskytne vhodná príležitosť, budú naďalej konať zlo a odolávať Bohu. Takíto ľudia nemôžu získať Božie milosrdenstvo a Jeho toleranciu. Ak to porovnám so správaním mojej mamy, ju cirkev vyčistila, pretože konala veľa zla a tvrdohlavo sa odmietala kajať, čo urážalo Božiu povahu. Bola to Božia spravodlivosť. Keby však vedela skutočne pochopiť a oľutovať svoje minulé zlé skutky, zamerať sa na praktizovanie pravdy a zaručiť sa, že už nebude robiť také zlé veci, potom by možno existovala určitá nádej, že by od Boha získala Jeho milosrdenstvo a toleranciu. Moja mama však len slovami priznala, že ju Li Fang zavádzala, a narušila a vyrušila cirkevný život. Priznala, že je zlý človek a satanov poskok. Nechápala však, ako argumentovala v mene zlého človeka alebo svojich zlých skutkov, ktoré narušili a vyrušili voľbu v cirkvi. Po opätovnom odhalení svojich zlých skutkov používala objektívne dôvody, aby sa stále pokúšala argumentovať vo svoj prospech. Vôbec nechápala svoju vlastnú prirodzenosť-podstatu. To sa nedalo nazvať pravým pokáním. Keď som videla, aká bola po vyčistení rozrušená, ako zotrvávala vo svojej viere a navštevovala zhromaždenia, ako sa po zatknutí nestala Judášom, stále prinášala obety a prispievala na charitu a ako ma utešovala a povzbudzovala, keď som sa cítila negatívne a slabo, myslela som si, že prejavuje známky pokánia a chcela som, aby ju prijali späť do cirkvi. Pomyslela som si na tieto Božie slová: „Ľudia posudzujú iných ľudí podľa ich správania. Tí, ktorí sa správajú dobre, sú spravodliví, zatiaľ čo tí, ktorí sa správajú ohavne, sú zlí. Boh posudzuje ľudí podľa toho, či sa Mu svojou podstatou podriadia alebo nie. Ten, kto sa podriaďuje Bohu, je spravodlivý človek, zatiaľ čo ten, kto sa Mu nepodriaďuje, je nepriateľ a zlý človek, bez ohľadu na to, či je správanie tohto človeka dobré alebo zlé a nehľadiac na to, či je jeho reč správna alebo nesprávna.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh a človek vstúpia spolu do odpočinku) Boh nesúdi, či je niekto dobrý alebo zlý, podľa toho, či je jeho správanie navonok dobré alebo zlé, ale na základe jeho podstaty, postoja k pravde a podľa toho, či úmysly a motívy jeho konania smerujú k praktizovaniu pravdy a podriadeniu sa Bohu. Ak niekto nenávidí pravdu vo svojej podstate, potom je jedno, ako dobre sa správa navonok – stále je to zlý človek, ktorý odoláva Bohu. Videla som, že k ľuďom pristupujem bez princípov. Myslela som si, že sa skutočne kajá, len na základe toho, že sa do istej miery navonok správa dobre, ale nevedela som, ako rozlíšiť jej podstatu a nepozerala som sa na jej postoj k pravde. Jediné, čo som chcela, bolo, aby ju prijali späť do cirkvi, čo bolo úplne bez princípu. Moje názory na veci boli také absurdné! Neskôr som o sebe uvažovala: aká skazená povaha ma obmedzuje a zväzuje, že takto konám? S touto otázkou na mysli som pokračovala v hľadaní odpovedí v Božích slovách.

Počas svojich pobožností som si prečítala niekoľko Božích slov: „V podstate, čo sú pocity? Sú akousi skazenou povahou. Prejavy pocitov možno opísať niekoľkými slovami: protežovanie, ochrana iných bez princípov, udržiavanie fyzických vzťahov a predpojatosť; to sú pocity. Aké sú pravdepodobné následky toho, že ľudia majú pocity a žijú podľa nich? Prečo Boh najviac nenávidí ľudské pocity? Niektorí ľudia sú stále obmedzovaní svojimi pocitmi, nevedia uviesť pravdu do praxe a hoci sa chcú podriadiť Bohu, nemôžu, a tak sa cítia sužovaní svojimi pocitmi. Existuje veľa ľudí, ktorí chápu pravdu, ale nedokážu ju uviesť do praxe; aj to je preto, lebo ich obmedzujú pocity.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Čo je pravda-realita?) „Boží dom ťa žiada, aby si vykonal dielo očistenia cirkvi, a je v nej niekto, kto je stále vo svojej povinnosti povrchný a stále hľadá spôsoby, ako sa ulievať. Podľa princípu by sa tento človek mal odstrániť, ale ty s ním máš dobrý vzťah. Aké druhy myšlienok a úmyslov sa teda v tebe vynoria? Ako budeš praktizovať? (Budem konať podľa vlastných preferencií.) A čo vytvára tieto preferencie? Keďže tento človek sa k tebe správal dobre alebo pre teba niečo urobil, máš z neho dobrý dojem, a preto ho chceš v tejto chvíli chrániť a brániť. Nie je to účinok pocitov? Prechovávaš k nemu pocity, a tak zaujmeš postoj: ‚Kým vyššie autority majú politiky, nižšie postavení majú svoje protiopatrenia.‘ Hráš na dve strany. Na jednej strane mu povieš: ‚Musíš sa trochu viac snažiť, keď niečo robíš. Prestaň byť povrchný, musíš znášať trochu ťažkostí; je to naša povinnosť.‘ Na druhej strane odpovedáš tomu Zhora a hovoríš: ‚Zmenil sa k lepšiemu, teraz je pri vykonávaní svojej povinnosti efektívnejší.‘ Ale v skutočnosti si myslíš: ‚To preto, že som na ňom pracoval. Keby nie, stále by bol taký ako predtým.‘ V duchu si stále myslíš: ‚Bol na mňa milý, nemôže byť vyčistený!‘ Čo je to za stav, keď máš v úmysle takéto veci? Je to poškodzovanie práce cirkvi prostredníctvom ochrany osobných citových vzťahov. Je takéto konanie v súlade s pravdou-princípmi? A je v ňom podriadenosť? (Nie.) Nie je v ňom žiadna podriadenosť; v tvojom srdci je odolávanie. Vo veciach, ktoré sa ti dejú, a v práci, ktorú máš vykonávať, obsahujú tvoje vlastné predstavy subjektívne úsudky a vmiešavajú sa do nich emocionálne faktory. Robíš veci na základe pocitov, a pritom stále veríš, že konáš nestranne, že dávaš ľuďom šancu na pokánie a že im poskytuješ láskyplnú pomoc; konáš teda podľa seba, nie tak, ako hovorí Boh. Takýto spôsob práce znižuje jej kvalitu, znižuje efektivitu a škodí práci cirkvi – a to všetko je výsledkom konania podľa pocitov. Ak neskúmaš sám seba, budeš schopný v tom identifikovať problém? Nikdy. Možno vieš, že takéto konanie nie je správne, že je to nedostatok podriadenosti, ale znovu o tom premýšľaš a hovoríš si: ‚Musím mu s láskou pomáhať a keď mu pomôžem a polepší sa, nebude potrebné vyčistiť ho. Vari Boh nedáva ľuďom šancu na pokánie? Boh ľudí miluje, tak im musím s láskou pomáhať a musím robiť to, čo žiada Boh.‘ Keď budeš o veciach uvažovať takto, urobíš ich potom po svojom. Následne sa tvoje srdce cíti uvoľnene; cítiš, že praktizuješ pravdu. Praktizoval si počas tohto procesu podľa pravdy, alebo si konal podľa vlastných preferencií a úmyslov? Tvoje konanie bolo úplne v súlade s tvojimi vlastnými preferenciami a úmyslami. Počas celého procesu si používal svoju takzvanú láskavosť a lásku, pocity a filozofie pre svetské záležitosti, aby si veci urovnal, a snažil si sa byť nestranný. Zdalo sa, že tomuto človeku s láskou pomáhaš, ale v skutočnosti ťa v srdci obmedzovali city – a v obave, že sa to ten Zhora dozvie, si sa snažil presvedčiť ho kompromisom, aby sa nikto neurazil a práca bola hotová – čo je rovnaké, ako keď neverci skúšajú byť nestrannými. Ako v skutočnosti hodnotí túto situáciu Boh? Bude ťa klasifikovať ako človeka, ktorý sa nepodriaďuje pravde, ktorý často zaujíma skúmavý, analytický postoj k pravde a Božím požiadavkám. Akú úlohu zohráva tvoj úmysel, keď sa s použitím tejto metódy približuješ k pravde a Božím požiadavkám a keď s týmto postojom vykonávaš svoje povinnosti? Slúži na ochranu tvojich vlastných záujmov, tvojej vlastnej pýchy a tvojich medziľudských vzťahov bez ohľadu na Božie požiadavky a bez pozitívneho vplyvu na tvoje vlastné povinnosti alebo prácu cirkvi. Takíto ľudia žijú výlučne podľa filozofií pre svetské záležitosti. Všetko, čo hovoria a robia, im slúži na ochranu ich pýchy, pocitov a medziľudských vzťahov, ale nemajú žiadnu skutočnú podriadenosť voči pravde a Bohu a ani sa nepokúšajú priznať si tieto problémy alebo sa k nim prihlásiť. Nemajú ani za mak výčitiek a naďalej úplne ignorujú prirodzenosť problémov. Ak ľuďom chýba bohabojné srdce a ak Boh nemá miesto v ich srdci, potom nikdy nemôžu konať podľa princípu bez ohľadu na to, aké povinnosti vykonávajú alebo akými problémami sa zaoberajú. Ľudia žijúci v rámci svojich úmyslov a sebeckých túžob nie sú schopní vstúpiť do pravdy-reality. Z toho dôvodu, ak narazia na problém a nepreskúmajú svoje úmysly a nedokážu rozpoznať, v čom sú ich úmysly chybné, ale namiesto toho používajú najrôznejšie odôvodnenia, aby sami pre seba vytvorili lži a výhovorky, ako to napokon končí? Síce sa im celkom darí chrániť svoje vlastné záujmy, medziľudské vzťahy a svoju pýchu, ale strácajú svoj normálny vzťah s Bohom.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Aký postoj by mal mať človek k Bohu) Keď som uvažovala o Božích slovách, cítila som sa taká zranená a rozrušená. Keď sa objavili problémy, nehľadala som pravdu ani som nekonala podľa princípov. Namiesto toho som uprednostňovala a chránila svoju rodinu a v každom ohľade som presadzovala svoje telesné pocity a osobné záujmy. Konala som podľa svojich pocitov a bola to skazená povaha – bolo to v úplnom rozpore s Božím úmyslom. Bola som človek s neuveriteľne silnými pocitmi. Neustále som myslela na to, že moja mama znášala útrapy, aby ma vychovala, a vynaložila pre mňa tak veľa. Pre toto pokrvné puto som ju vždy chcela chrániť a pristupovala som k nej úplne bez princípov. Keď som videla pracovné opatrenia cirkvi pre opätovné prijímaní ľudí, moja prvá myšlienka patrila mame. Vedela som, že je to zlý človek, ktorého cirkev vyčistila, ale len na základe niektorých dobrých skutkov, ktoré prejavila, som chcela, aby ju prijali späť do cirkvi, aby som ju potešila, urobila šťastnou a udržala si s ňou rodinný vzťah. Najmä pri písaní jej hodnotenia som porušila princípy objektívnosti, spravodlivosti, pravdivosti a praktickosti. Pod vplyvom svojich pocitov som ju uprednostňovala a chránila a väčšina mojich riadkov sa venovala jej dobrým stránkam, vďaka čomu vyznievala ako pozitívna osoba usilujúca sa o pravdu, a jej zlé skutky z minulosti som spomenula naozaj len okrajovo. Bála som sa, že skutočne nechápe svoje vtedajšie zlé skutky, a tak som jej napísala výslovne preto, aby som jej pripomenula a odhalila každý jej zlý skutok, aby skutočne chápala samu seba, rýchlo sa kajala a snažila sa o prijatie späť do cirkvi. Pri zbere hodnotení od tých, ktorí ju poznali, som vedela, že ostatní traja vypudení nepreukazovali žiadne známky pokánia. Bála som sa však, že ak by som zbierala hodnotenia len o mame, bratia a sestry by povedali, že konám na základe svojich pocitov. Zakryla som to teda tým, že som požiadala vodcov o hodnotenia všetkých štyroch ľudí. Každú chvíľu som sa navyše cirkevných vodcov naliehavo dopytovala, ako v zbere týchto hodnotení pokročili, čím som vyrušovala ich povinnosti. Vari som tým nenarúšala a nevyrušovala prácu cirkvi? Konala som na základe svojich pocitov, bola som vypočítavá a používala som podvodné prostriedky. Už som nedokázala rozlíšiť dobro od zla. Konala som úplne bez princípu a chcela som ľudí opätovne prijímať podľa vlastného uváženia – bola som taká sebecká, opovrhnutiahodná a celkom bez ľudskej prirodzenosti! Aj keď som takýmito opovrhnutiahodnými prostriedkami mohla dosiahnuť, aby moju mamu opäť prijali, a zachovať si s ňou emocionálny vzťah, urazila by som Boha, odolávala Mu a konala zlo! Pri tejto myšlienke som pocítila strach z toho, čo som urobila.

Potom som si prečítala ďalšie dva úryvky z Božích slov a dospela som k určitému pochopeniu prirodzenosti a dôsledkov konania podľa vlastných pocitov. Všemohúci Boh hovorí: „Niektorí ľudia sú mimoriadne sentimentálni. Každý deň žijú podľa svojich pocitov vo všetkom, čo hovoria, a vo všetkom svojom správaní k druhým. Cítia náklonnosť k tej a onej osobe a celé dni sa zaoberajú jemnými odtienkami náklonnosti. Vo všetkom, s čím sa stretávajú, žijú v ríši pocitov. Keď neveriaci príbuzný takéhoto človeka zomrie, bude ho tri dni oplakávať a nedovolí pochovať telo. Stále prechováva k zosnulému pocity a tieto jeho pocity sú príliš naliehavé. Dá sa povedať, že pocity sú osudovou chybou tohto človeka. Vo všetkých záležitostiach je svojimi pocitmi obmedzovaný, nie je schopný praktizovať pravdu ani konať podľa princípu a častokrát má tendenciu vzdorovať Bohu. Pocity sú jeho najväčšou slabosťou, jeho osudovou chybou, a práve jeho pocity mu môžu spôsobiť úplný zánik a zničiť ho. Ľudia, ktorí sú príliš sentimentálni, nie sú schopní uvádzať pravdu do praxe alebo podriaďovať sa Bohu. Príliš sa zaoberajú telom, sú hlúpi a zmätení. Prirodzenosťou takého druhu človeka je byť veľmi sentimentálny a žijú podľa svojich pocitov.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Ako spoznať prirodzenosť človeka) „Kto je satan, kto sú démoni a kto sú Boží nepriatelia, ak nie odporcovia neveriaci v Boha? Nie sú to tí ľudia, čo sú vzdorovití voči Bohu? Nie sú to tí, čo tvrdia, že majú vieru, no chýba im pravda? Nie sú to tí, čo sa len snažia získať požehnania, no nie sú schopní podávať svedectvo o Bohu? Ty sa aj dnes stýkaš s tými démonmi, zaobchádzaš s nimi so svedomím a láskou, ale neprejavuješ v tomto prípade dobré úmysly voči satanovi? Nespolčil si sa s démonmi? Ak ľudia dospeli do tohto bodu, stále nedokážu rozlišovať medzi dobrom a zlom a naďalej slepo milujú a sú milosrdní bez toho, aby túžili hľadať Božie úmysly alebo boli nejakým spôsobom schopní prijať Božie úmysly za svoje vlastné, ich koniec bude o to žalostnejší. Každý, kto neverí v Boha v tele, je Božím nepriateľom. Ak dokážeš mať svedomie a prechovávať lásku voči nepriateľovi, nechýba ti zmysel pre spravodlivosť? Ak si rozumieš s tými, ktorých Ja nenávidím a s ktorými nesúhlasím, a stále k nim prechovávaš lásku alebo osobné city, nie si vzdorovitý? Neodporuješ Bohu úmyselne? Vlastní taký človek pravdu? Ak ľudia majú svedomie voči nepriateľom, prechovávajú lásku k démonom a milosrdenstvo k satanovi, nenarúšajú úmyselne Božie dielo?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh a človek vstúpia spolu do odpočinku) Z Božích slov som pochopila, že pre zachovanie rodinných vzťahov budú ľudia, ktorých pocity sú prisilné, v kľúčových momentoch porušovať princípy, zapredávať pravdu a robiť veci, ktoré odolávajú Bohu a zrádzajú Ho, čím sa budú Bohu protiviť a On ich bude nenávidieť. Keď to porovnám so svojím stavom, žila som podľa satanských jedov ako „človek nie je neživý, ako môže byť bez citov?“ a „krv nie je voda.“ Rodinné zväzky som považovala za najdôležitejšie. Svoju povinnosť som využívala na hľadanie spôsobov, ako dosiahnuť, aby moju mamu prijali späť do cirkvi. Vôbec som nehľadala pravdu. Vychádzala som len z toho, že mama vravela, že sa kajala, a z nejakého dobrého správania, ktoré prejavovala, a chcela som, aby ju prijali späť do cirkvi. Požiadala som ľudí, aby o nej napísali hodnotenia – chcela som, aby poskytli dôkazy na jej opätovné prijatie a výslovne som jej napísala a odhalila jej zlé skutky, aby to rýchlo pochopila, kajala sa a snažila sa, aby ju čoskoro prijali späť do cirkvi. Premýšľala som o tom, ako od chvíle, keď som začala robiť prácu na očisťovaní, boli všetky materiály, ktoré som vybavovala pre vyčistených ľudí a uchádzačov o opätovné prijatie, skontrolované podľa princípov. S mamou som však zaobchádzala veľmi zhovievavo a nikdy počas tohto obdobia som nehľadala pravdu-princípy. Najmä keď som na mamu písala hodnotenie, zámerne som sa dopúšťala klamstva a podvodu a hovorila len dobré veci v jej prospech a v duchovnom spoločenstve som jej povedala, aby sa rýchlo kajala. Hoci som pociťovala výčitky svedomia, stále som tvrdohlavo konala v rozpore s princípmi. Chcela som, aby do cirkvi znovu prijali zaťatého zlého človeka. Trvala som na tom, aby sme našli spôsoby, ako do cirkvi znovu prijať niekoho, koho Boh neznášal a nenávidel, na základe mojich pocitov – vari som tým úmyselne nešla proti Bohu a nenarúšala a nevyrušovala prácu cirkvi? Premýšľala som o tom, ako ľudia v národe, ktorému vládne veľký červený drak, ohýbajú zákon vo svoj prospech. Keď sa niekto stane úradníkom a má moc, spolu s ním z toho profitujú aj jeho príbuzní a priatelia. Môžu byť povýšení a dosadení na dôležité pozície bez ohľadu na to, či sú dobrí alebo zlí, nehľadiac na zákon a poriadok. Nedbala som na princípy Božieho domu a vôbec som nemala bohabojné srdce. Porušovala som princípy a tvrdohlavo som chcela, aby moju mamu prijali späť do cirkvi. Ani som si to neuvedomila a stala som sa štítom pre zlého človeka – skutočne som donútila Boha neznášať ma a nenávidieť! Cirkevné princípy pre prijímanie ľudí hovoria: Niektorí ľudia páchajú najrôznejšie zlo a bezohľadne sa dopúšťajú zlých skutkov. Vyrušujú prácu cirkvi, a tak sú vypudení. Ak po vypudení svoje zlé skutky skutočne oľutujú a pri hlásaní evanjelia môžu získať viac ľudí, dobrých ľudí, potom možno zvážiť prijatie takýchto ľudí a dať im možnosť, ak požiadajú o opätovné prijatie do cirkvi. Ak cirkev znovu prijme väčšinu vyčistených ľudí, potom je to v rozpore s princípmi. Keďže podstata zlého človeka je navždy podstatou zlého človeka, nie je možné, aby sa skutočne kajal. V otázke opätovného prijímania ľudí do cirkvi treba mať bohabojné srdce, hľadať pravdu, jasne rozlišovať prejavy a podstatu každého človeka a usilovať sa o to, aby sme dobrého človeka neprávom neobvinili a záporného alebo zlého neprijali späť. Myslela som si, že ak poruším princípy, prijmem svoju mamu späť do cirkvi a ona vôbec nepochopí svoje zlé skutky a nebude sa skutočne kajať, potom bude určite naďalej páchať zlo, provokovať, podnecovať a zavádzať ľudí, keď na to bude mať vhodnú príležitosť. Bude narúšať a vyrušovať prácu cirkvi a ja potom budem súčasťou tohto zla a budem hrať rolu satanovho poskoka! Videa som, že moje pocity sú mojou osudnou slabosťou, prekážkou a kameňom úrazu, ktorý mi bráni praktizovať pravdu. Zaslepovali ma pocity a nedokázala som vidieť veci v súlade s Božími slovami. Porušila som princípy vo svojej povinnosti, aby som zachovala city medzi mnou a mamou. Len som odolávala Bohu a zrádzala Ho a pokračovať takýmto spôsobom by bolo veľmi nebezpečné! Našťastie som bola orezaná a to včas zastavilo moje postupujúce zlo. Inak by som prijala mamu späť do cirkvi a vyrušila prácu cirkvi a vstup bratov a sestier do života. Vari by som sa potom nestala komplicom zlého človeka? Následky by boli nepredstaviteľné! Napĺňali ma výčitky svedomia, sebaobviňovanie a dlh voči Bohu a cítila som sa taká vďačná Bohu, že ma ochránil. Rozhodla som sa, že už nikdy nebudem konať podľa svojich pocitov a zraňovať Božie srdce a začala som ochotne hľadať pravdu a konať podľa princípov.

Neskôr som opäť hľadala príslušné princípy a zistila som, že nikto z tých štyroch ľudí skutočne nechápal svoje zlé skutky. Niektorí z nich sa vo svojich listoch s pokáním stále nepriamo ospravedlňovali, aby si ľudia mylne mysleli, že ich zlo malo opodstatnené dôvody. Podľa cirkevných princípov pre opätovné prijímanie ľudí som rozhodla, že žiaden z týchto štyroch ľudí nemôže byť prijatý späť do cirkvi. Pomyslela som si na tieto Božie slová: „Na základe akého princípu by sa podľa Božích slov mali ľudia správať voči ostatným? Milujte to, čo Boh miluje, a nenáviďte to, čo Boh nenávidí. To je princíp, ktorým sa treba riadiť. Boh miluje tých, čo sa usilujú o pravdu a dokážu nasledovať Jeho vôľu; týmto ľuďom by sme aj my mali preukazovať lásku. Boh neznáša tých, ktorí nedokážu nasledovať Božiu vôľu, prejavujú nenávisť voči Bohu a vzdorujú Mu, a aj my by sme ich mali neznášať. To od človeka žiada Boh. Ak tvoji rodičia neveria v Boha, ak dobre vedia, že viera v Boha je správna cesta a môže viesť k spáse, a napriek tomu ju neprijímajú, potom niet pochýb o tom, že sú to ľudia, ktorí majú odpor k pravde a nenávidia ju. Sú to tiež ľudia, ktorí vzdorujú Bohu a nenávidia Ho – a Bohu sa prirodzene hnusia a nenávidí ich. Mohol by si pohŕdať takýmito rodičmi? Odporujú Bohu a zlorečia Mu – a v tom prípade sú to iste démoni a satani. Mohol by si ich nenávidieť a preklínať? To všetko sú skutočné otázky. Ak ti tvoji rodičia bránia veriť v Boha, ako by si sa k nim mal správať? Ako žiada Boh, mal by si milovať to, čo Boh miluje, a nenávidieť to, čo Boh nenávidí. Vo Veku milosti Pán Ježiš povedal: ‚Kto je Moja matka? A kto sú Moji bratia?‘ ‚Každý, kto nasleduje vôľu Môjho Otca na nebi, je Môj brat, sestra i matka.‘ Tieto slová existovali už vo Veku milosti a teraz sú Božie slová ešte zreteľnejšie: ‚Milujte to, čo Boh miluje, a nenáviďte to, čo Boh nenávidí.‘ Tieto slová sú bez okolkov, no ľudia aj tak často nepochopia ich skutočný význam.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek sa môže skutočne zmeniť, až keď spozná vlastné mylné názory) Pri uvažovaní o Božích slovách som pochopila, že len tí, ktorí dokážu prijať a praktizovať pravdu a chrániť dielo Božieho domu, sú skutoční bratia a sestry, a týmto ľuďom treba pomáhať s milujúcim srdcom. Čo sa týka tých zlých ľudí, ktorí vôbec nepraktizujú pravdu a dokonca k nej majú odpor a odmietajú sa kajať, keď konajú zlo a spôsobujú vyrušenia, mali by sme ich odmietnuť. Iba takéto praktizovanie je v súlade s Božím úmyslom a požiadavkou. Našla som princíp, ako si poradiť s mamou – miluj to, čo Boh miluje, a nenáviď to, čo Boh nenávidí. Z hľadiska pokrvných väzieb je to moja mama, ale jej prirodzenosť odporuje pravde a nenávidí ju. Ona skutočne nechápe svoje zlé skutky a nekajá sa za ne. Podľa hodnotení od bratov a sestier sú názory mojej mamy na veci rovnaké ako názory nevercov, usiluje sa o svetské trendy a zjavila sa jej podstata pochybovača a zlého človeka. Boh takýchto ľudí neznáša a nenávidí a zlých ľudí nespasí, preto musím so svojou mamou zaobchádzať podľa pravdy-princípov, lebo len to je v súlade s Božím úmyslom. Nakoniec som v súlade s cirkevnými princípmi prijímania ľudí a pravdami týkajúcimi sa rozlišovania dobrého správania a pravého pokánia napísala list cirkevným vodcom so svojimi odporúčaniami, ako s týmito ľuďmi naložiť. Cirkevní vodcovia mi potom odpovedali listom, v ktorom uviedli, že prostredníctvom učenia sa a skúmania počas tohto obdobia videli, že moja mama len prejavila nejaké dobré správanie, že skutočne nepochopila svoje zlé skutky a ani sa za ne nekajala a že nikto z týchto štyroch ľudí nespĺňa princípy pre opätovné prijatie a nemôže byť prijatý späť do cirkvi. Vtedy sa mi uľavilo a uznala som, že len ak sa človek nenechá obmedzovať pocitmi a koná podľa princípu, môže byť jeho srdce skutočne oslobodené. Za to, že som mohla získať takéto praktizovanie, vďačím výlučne vedeniu Božích slov.