V roku 1997 som uverila v Pána Ježiša, pretože som nevedela vyliečiť svoj chronický zápal tenkého čreva, a môj zdravotný stav sa po nájdení Pána značne zlepšil. O dva roky neskôr som prijala dielo Všemohúceho Boha posledných dní a odvtedy konám svoje povinnosti v cirkvi. Ani som si to neuvedomila a moja enteritída sa celkom vyliečila. Začala som k svojim povinnostiam pristupovať s ešte väčším nadšením, nikdy som sa nevyhla žiadnej, ktorú mi cirkev zariadila, a ani som žiadnu neodmietla. Bolo mi jedno, či ma obmedzoval alebo obťažoval manžel, alebo sa ma snažila zatknúť a prenasledovať komunistická strana. Nikdy som neustúpila a nikdy som svoje povinnosti neodkladala.

Raz v máji 2020 som pocítila istý nepríjemný pocit v hrdle, akoby ma čosi škrtilo, a tak som zašla do nemocnice na vyšetrenie. Diagnostikovali mi uzol štítnej žľazy. Doktor po vyšetrení povedal: „Nie je to vážne. Budete brať lieky a prídete sa každých šesť mesiacov ukázať na kontrolu. Pokiaľ sa nevyskytnú žiadne abnormality, liečba nebude potrebná.“ Keď som ho to počula hovoriť, pomyslela som si: „Nejde o vážnu chorobu. Kým sa vo svojich povinnostiach budem zo všetkých síl snažiť, Boh ma ochráni.“ Brala som teda lieky a pokračovala v konaní svojich povinností a choroba sa zdanlivo trochu zmiernila. V roku 2023 sa môj zdravotný stav zhoršil. V hrdle som počas spánku cítila tlak, ťažko sa mi dýchalo, začala som mať ťažkosti s rozprávaním, ktoré sa nezaobišlo bez námahy. Doktor mi po vyšetrení povedal, že moje ochorenie smeruje k rakovine, a tak potrebujem operáciu. Pomyslela som si: „V súčasnosti konám vodcovské povinnosti a mám každý deň od rána do večera plno práce. Boh ma za moje snahy a vydávanie ochráni. Neprerastie to do rakoviny.“ Veľmi som sa teda nebála a podstúpila som operáciu. Dopadlo to s ňou dobre a už na druhý deň po nej som s pomocou rodiny dokázala vstať z lôžka. Mala som pocit, že je za tým Božia starostlivosť a ochrana, a z celého srdca som Mu ďakovala.

Asi po dvoch týždňoch som šla do nemocnice po svoje zdravotné záznamy. Uvidela som, že poukazujú na zhubný nádor, rakovinu, a začala som sa cítiť skľúčene a premýšľať: „Takže mám naozaj rakovinu! A hoci som podstúpila operáciu, môže sa jedného dňa vrátiť alebo metastázovať. Vari to znamená, že umriem? Prečo ma Boh neochránil? Posledných dvadsať rokov som si pri povinnostiach veľa vytrpela. Vytrvala som v nich aj napriek mnohým riskantným a ťažkým situáciám. Tak ako som mohla dostať rakovinu? Keby som vedela, že ju dostanem, nezanechala by som svoju rodinu a prácu, aby som konala povinnosti. Myslela som, že v budúcnosti budem môcť získať Božiu spásu aj dobrý konečný osud, ibaže keď som teraz smrteľne chorá a môžem umrieť, dobrý konečný osud je mimo môjho dosahu!“ Čím viac som o tom premýšľala, tým väčšiu beznádej a bolesť som cítila. Pripadala som si žalostne a nedokázala som sa ubrániť slzám. V nasledujúcich dňoch sa mi v mysli ustavične ozývalo jedno slovo – rakovina. Cítila som sa tak skormútene. Nemohla som jesť ani piť, bolela ma každá kosť v tele a nemala som cit v rukách. Predstúpila som pred Boha a v nádeji, že mi pomôže pochopiť Jeho úmysel, som Mu rozprávala o svojom stave. Potom som si prečítala Božie slová o tom, ako sa vyrovnať s chorobou. Po prečítaní úryvku Božích slov som trochu lepšie porozumela Jeho úmyslu. Všemohúci Boh hovorí: „Keď Boh zariadi, aby niekto ochorel, či už veľmi, alebo len mierne, nerobí to preto, aby si ocenil, aké je to byť chorý, ako ti choroba ubližuje, aké nepríjemnosti a problémy ti spôsobuje a aké nespočetné pocity v tebe vyvoláva – Jeho cieľom nie je dosiahnuť, aby si ocenil chorobu vďaka tomu, že budeš sám chorý. Skôr chce, aby si si z nej zobral ponaučenie, naučil sa chápať Božie úmysly, spoznal skazené povahy a nesprávne postoje, ktoré zaujímaš voči Bohu, keď si chorý, a zistil, ako sa podriadiť Božej zvrchovanosti a opatreniam, aby si mohol dosiahnuť skutočnú podriadenosť voči Bohu a dokázal si pevne stáť za svojím svedectvom – toto je úplne kľúčové. Boh ťa chce prostredníctvom choroby zachrániť a očistiť. Čo chce na tebe vyčistiť? Chce očistiť všetky tvoje prehnané túžby a požiadavky na Neho, a dokonca aj rôzne plány, súdy a veci, ktoré za každú cenu pripravuješ, aby si prežil a žil. Boh ťa nežiada, aby si plánoval, nežiada ťa, aby si súdil, a nepovoľuje ti, aby si mal voči Nemu prehnané túžby. Žiada len, aby si sa Mu podriadil a pri praktizovaní a prežívaní podriaďovania sa spoznal svoj vlastný postoj voči chorobe a voči týmto telesným stavom, ktoré na teba zosiela, ako aj k vlastným osobným želaniam. Keď budeš tieto veci poznať, dokážeš oceniť, nakoľko je pre teba prospešné, že Boh pre teba pripravil chorobu alebo ti zoslal tieto telesné stavy; a dokážeš oceniť, ako ti pomáhajú meniť vlastnú povahu a dosiahnuť spásu a vstup do života. Preto keď sa ozve choroba, nesmieš nikdy premýšľať, ako pred ňou môžeš utiecť či uniknúť alebo ako ju môžeš odmietnuť.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Po prečítaní Božích slov sa moje srdce rozjasnilo. Ukázalo sa, že ma Boh touto chorobou nezjavoval ani nevyraďoval, ale skôr očisťoval moju skazenú povahu a poskytoval mi spásu. No ja som nehľadala Boží úmysel a myslela som si, že ma Boh touto chorobou zjavuje a vyraďuje. Žila som v zúfalstve, hádala som sa s Bohom a sťažovala sa Mu a dokonca som aj ľutovala svoje predošlé snahy a vydávanie. Uvidela som, že som bola naozaj bezohľadná! Vtedy som pochopila, že to, či sa moja choroba vráti alebo bude metastázovať a do akej miery sa vyvinie, všetko obsahuje Boží úmysel. Už som viac nemohla mylne chápať Boha. Musela som hľadať pravdu, aby som svoje problémy vyriešila.

Spomenula som si na úryvok Božích slov o tom, ako správne čeliť smrti, a tak som si ho našla a prečítala. Všemohúci Boh hovorí: „Záležitosť smrti má rovnakú prirodzenosť ako iné záležitosti. Nie je na ľuďoch, aby si sami vybrali, a už vôbec sa to nedá zmeniť vôľou človeka. Smrť je rovnaká ako akákoľvek iná dôležitá udalosť v živote: je to úplne vec predurčenia a zvrchovanosti Stvoriteľa. Ak by niekto prosil o smrť, nemusí nevyhnutne zomrieť; a ak by prosil o život, nemusí nevyhnutne žiť. To všetko je pod Božou zvrchovanosťou a je to Božie predurčenie, mení to a rozhoduje o tom Božia autorita, Božia spravodlivá povaha a Božia zvrchovanosť a Jeho opatrenia. Preto povedzme, že dostaneš vážnu chorobu, potenciálne smrteľnú vážnu chorobu – nemusíš nevyhnutne zomrieť. Kto rozhoduje o tom, či zomrieš alebo nie? (Boh.) Boh rozhoduje. A keďže Boh rozhoduje a ľudia o takej veci rozhodovať nemôžu, prečo sa potom cítia znepokojene a utrápene? … To, čo by mali ľudia robiť, keď čelia nesmierne dôležitej záležitosti smrti, nie je sa rozčuľovať, trápiť sa tým alebo sa toho báť, ale čo? Ľudia by mali čakať, či nie? (Áno.) Však? Je čakanie čakaním na smrť? Čakanie na smrť, keď človek čelí smrti? Je to správne? (Nie, ľudia by sa k tomu mali postaviť pozitívne a podriadiť sa.) Presne tak, neznamená to čakať na smrť. Nebuď vydesený zo smrti a nevenuj všetku svoju energiu premýšľaniu o smrti. Nepremýšľaj celý deň: ‚Zomriem? Kedy zomriem? Čo budem robiť po smrti?‘ Jednoducho na to nemysli. Niektorí ľudia povedia: ‚Prečo na to nemyslieť? Prečo na to nemyslieť, keď čoskoro zomriem?‘ Pretože nie je známe, či zomrieš alebo nie, a nie je známe, či Boh dovolí, aby si zomrel – tieto veci sú neznáme. Konkrétne nie je známe, kedy zomrieš, kde zomrieš, v akom čase zomrieš ani ako sa bude tvoje telo cítiť, keď zomrieš. Keď si lámeš hlavu premýšľaním a uvažovaním o veciach, ktoré nevieš, a pociťuješ pre ne úzkosť a obavy, nerobí to z teba hlupáka? Keďže to z teba robí hlupáka, nemal by si si lámať hlavu nad týmito vecami.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (4)) Po čítaní Božích slov sa moje srdce ešte viac rozjasnilo. Každý z nás zažije smrť a to, aké choroby dostaneme alebo kedy umrieme, je všetko predurčené Bohom. Život a smrť človeka neovplyvňujú vonkajšie faktory. Obe skôr závisia od Božej zvrchovanosti a Jeho predurčenia. Boh predurčil dĺžku života každého človeka a nemá to nič spoločné s jeho fyzickým stavom ani tým, či je ťažko chorý. Spomenula som si na mamu, ktorá vždy bola zdravá, no napokon ochrnula na pol tela a do niekoľkých rokov zomrela. Lenže je tu aj moja suseda, ktorá, ako som sa dopočula, mala už od štyridsiatky veľmi podlomené zdravie, bývala často chorá, nemohla pracovať na poli a dokázala iba variť a starať sa o domácnosť, no dnes má vyše deväťdesiat. Ukazuje to, že zdravie a dĺžku života človeka predurčuje Boh a že ak podľa Božieho predurčenia neprišiel jeho čas, nezomrie ani napriek ťažkej chorobe. Keď som nad tým premýšľala, dokázala som pokojne čeliť vlastnej chorobe.

Následne som si prečítala ďalšie Božie slová: „Povedzte Mi, kto z tých miliárd ľudí na celom svete je taký požehnaný, že počuje toľko Božích slov, chápe toľko životných právd a rozumie toľkým tajomstvám? Kto z nich môže osobne prijímať Božie vedenie, Božie zaopatrenie, Jeho starostlivosť a ochranu? Ktože je taký požehnaný? Je ich veľmi málo. Preto, hoci len málo z vás môže dnes žiť v Božom dome, prijímať Jeho spásu a Jeho zaopatrenie, všetko to stojí za to, hoc by ste mali hneď teraz zomrieť. Ste tak veľmi požehnaní, nie je to pravda? (Áno.) Ak sa na to pozrieme z tohto pohľadu, ľudia by sa smrti nemali desiť, ani by ňou nemali byť obmedzovaní. Aj keď ste sa netešili zo slávy a bohatstva sveta, predsa mal Stvoriteľ s vami súcit a počuli ste toľko Božích slov – nie je to úžasné? (Je.) Nezáleží na tom, koľko rokov žiješ v tomto živote, všetko to stojí za to a ty nič neľutuješ, pretože si neustále vykonával svoju povinnosť v Božom diele, pochopil si pravdu, porozumel si tajomstvám života a pochopil si cestu a ciele, o ktoré by si sa mal v živote usilovať – získal si tak veľa! Žil si hodnotný život!“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (4)) To, že niekto taký bezvýznamný ako ja môže prijať Božie dielo v posledných dňoch, je Božím povýšením. Verím v Boha už viac ako dvadsať rokov a tešila som sa z toľkého polievania a zaopatrovania Jeho slovami a z Jeho starostlivosti a ochrany, no po tom, čo som ochorela, som Mu aj tak nerozumela, sťažovala som sa, hádala som sa s Ním a odolávala som Mu. Úplne mi chýbalo svedectvo a stala som sa znamením hanby. Prežívala som veľkú bolesť a myslela som si, že som ani po toľkých rokoch viery v Boha stále nevstúpila do veľkej časti pravdy-reality. Že ak umriem, zanechám za sebou iba pocit ľútosti. No bola som ešte stále nažive, a tak som cítila, že sa musím úprimne usilovať o pravdu, vážiť si každý deň, čo mám, bez ohľadu na to, ako dlho budem žiť, a plniť si povinnosť stvorenej bytosti, aby som pri svojom odchode nič neľutovala.

Neskôr som si prečítala ďalší úryvok Božích slov a hlboko ma to dojalo. Všemohúci Boh hovorí: „Mnohí z tých, čo nasledujú Boha, sa zaujímajú len o získanie požehnania a odvrátenie nešťastia. … Nasledovanie Boha slúži u takýchto ľudí len jedinému účelu, a to získavaniu požehnaní. Sú príliš leniví, aby venovali pozornosť čomukoľvek, čo sa priamo netýka tohto účelu. V ich očiach neexistuje legitímnejší účel viery v Boha, než získavanie požehnaní – stojí na tom samotná hodnota ich viery. Ak niečo neprispieva k dosiahnutiu tohto cieľa, ich srdcia voči tomu zostávajú zatvorené. A presne to je prípad väčšiny tých, čo dnes veria v Boha. Ich zámer a úmysel pôsobia legitímne, lebo veria v Boha, a taktiež Bohu venujú svoj čas, oddávajú sa Mu a vykonávajú svoju povinnosť. Vzdávajú sa mladosti, opúšťajú rodiny a kariéry, a dokonca celé roky žijú mimo domova pohltení zhonom. Aby naplnili svoj najvyšší cieľ, menia svoje záujmy, svoj pohľad na život, a dokonca aj smer, ktorým sa ich život uberá; no nedokážu zmeniť zmysel ich viery v Boha. … Nateraz sa nezaoberajme tým, koľko títo ľudia dali. Ich správanie je však hodné rozobrania. Odhliadnuc od prínosov, ktoré sa s týmito ľuďmi tak úzko spájajú, môžu byť aj iné dôvody, prečo by tí, čo nikdy nepochopili Boha, Mu dávali tak veľa? Narážame na doposiaľ nerozpoznaný problém: vzťah človeka k Bohu je len vzťahom očividného vlastného záujmu. Je to vzťah medzi prijímateľom a darcom požehnaní. Povedané na rovinu, je to vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Zamestnanec tvrdo pracuje len preto, aby od zamestnávateľa dostal odmenu. V takomto vzťahu založenom na záujmoch niet náklonnosti, je to len obchod. Niet milujúceho ani milovaného, sú len milodary a milosrdenstvo. Niet pochopenia, je len bezmocné potlačené rozhorčenie a klamstvo. Niet žiadnej intimity, je len neprekročiteľná priepasť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dodatok 3: Človek môže byť spasený jedine v rámci Božieho riadenia) Božie slová odhalili presne môj stav. Po tom, čo som uverila v Boha a uvidela, že vyliečil moju chorobu, som kvôli konaniu svojej povinnosti zanechala rodinu aj kariéru. Nedotklo sa ma dokonca ani to, keď ma moja rodina prenasledovala a hrozilo mi zatknutie. Lenže keď som sa dozvedela, že mám rakovinu, a moje nádeje na spásu sa rozplynuli, hádala som sa s Bohom, sťažovala sa, že ma neochránil, ľutovala som svoje predošlé vydávanie aj snahy a už som sa k Nemu viac nechcela modliť ani čítať Jeho slová. Až vtedy som pochopila, že môj vzťah s Bohom bol čisto transakčný. Chcela som svoje obety a snahy vymeniť za dobrý konečný osud. Snažila som sa Boha oklamať a využiť. Bola som taká sebecká a opovrhnutiahodná! Človek s ľudskou prirodzenosťou by zoči-voči skúškam nepodľahol mylnému chápaniu Boha a nesťažoval by sa na Neho, no hľadal by Jeho úmysel, stál by aj napriek bolesti na svojom správnom mieste stvorenej bytosti a nechal by Boha, aby všetko ovládal tak, ako si praje. Keď som sa však pozrela na seba, považovala som všetku milosť a požehnania, ktoré mi Boh dal, za samozrejmosť, a keď jedna vec neuspokojila moje požiadavky, dávala som Mu to za vinu. Naozaj mi chýbala ľudská prirodzenosť a nezaslúžila som si žiť. Aj keby ma Boh zničil, bola by to Jeho spravodlivosť! No On mi aj tak dal príležitosť konať pokánie a používal svoje slová, aby ma osvietil a viedol k uvažovaniu o samej sebe. Už som Mu viac nemohla mylne rozumieť a sťažovať sa na Neho. Musela som sa usilovať o pravdu a dobre konať svoje povinnosti.

Neskôr som si prečítala ďalší úryvok Božích slov a našla zopár ciest k praktizovaniu. Všemohúci Boh hovorí: „Medzi povinnosťou človeka a tým, či dostane požehnania alebo ho postihne nešťastie, nie je žiadna súvislosť. Povinnosť je to, čo má človek plniť. Je to jeho poslanie zoslané z neba a nemalo by závisieť od odmeny, podmienok alebo dôvodov. Len vtedy si človek plní svoju povinnosť. Dostať požehnania znamená, keď je niekto po tom, ako zakúsi súd, zdokonalený a teší sa z Božích požehnaní. Človeka postihne nešťastie vtedy, keď sa jeho povaha po zažití napomínania a súdu nezmení, a keď nezažije zdokonalenie, ale je potrestaný. No bez ohľadu na to, či stvorené bytosti dostanú požehnania alebo ich postihne nešťastie, majú konať svoju povinnosť, robiť to, čo musia a čoho sú schopné. To je to najmenšie, čo by mal robiť človek, ktorý sa usiluje o Boha. Nemal by si konať povinnosť len preto, aby si dostal požehnania, a nemal by si odmietať konať zo strachu, že ťa postihne nešťastie. Chcem vám povedať toto: Vykonávanie povinnosti je to, čo by mal človek robiť, a ak nie je schopný vykonávať svoju povinnosť, potom je to jeho vzdorovitosť. Človek sa postupne mení práve pri tom, ako koná svoju povinnosť, a práve v tomto procese preukazuje svoju vernosť. Čím viac si teda dokážeš plniť svoju povinnosť, tým viac pravdy dostaneš a tým skutočnejší bude tvoj výraz. Tí, ktorí svoju povinnosť plnia iba mechanicky a nehľadajú pravdu, budú napokon vyradení, pretože takíto ľudia nekonajú svoju povinnosť v praktizovaní pravdy a nepraktizujú pravdu pri vykonávaní svojej povinnosti. Sú to tí, ktorí zostanú nezmenení a postihne ich nešťastie. Nečisté sú nielen ich výrazy, ale zlé je aj všetko, čo vyjadrujú.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Rozdiel medzi službou vteleného Boha a povinnosťou človeka) Z Božích slov som pochopila, že vykonávanie povinnosti nemá nič spoločné s dostávaním požehnaní ani trpením pohrôm. Pre stvorené bytosti je konanie vlastných povinností celkom prirodzené a oprávnené a musia ich konať bez ohľadu na to, či majú dobrý výsledok alebo konečný osud, alebo či môžu byť požehnané. Požehnania sú navyše niečím, čo si ľudia užívajú ako výsledok svojho úsilia o pravdu a dosahovania zmeny povahy, keď konajú povinnosti a keď ich Boh nakoniec spasí. Ak sa v istom človeku nezmení jeho skazená povaha, bude napokon potrestaný. Vo svetle Božích slov som uvidela, ako veľmi absurdné boli moje názory. Vždy som si myslela, že pokiaľ si toho viac vytrpím, viac obetujem, budem sa viac vydávať Bohu, tak budem spasená a dostanem dobrý konečný osud, ktorý Boh ľuďom udeľuje. Bolo to z mojej strany len zbožné želanie. Keby som iba konala svoju povinnosť a neskúmala tie nečistoty, ktoré v nej sú, nevenovala pozornosť úsiliu o pravdu a moja skazená povaha sa nikdy nezmenila, a ešte aj Bohu vyvodzovala zodpovednosť, kedykoľvek nedostanem požehnania, Boh by ma nakoniec potrestal za to, že Mu odolávam. Keď som to zbadala, pochopila som, aké veľké nebezpečenstvo mi to hrozí. Ak by som po tejto ceste pokračovala, bola by som vyradená a ani by som nevedela prečo! Úprimne som Bohu ďakovala za to, že mojej chorobe dovolil, aby mi pomohla uvidieť zlú cestu, na ktorej som vo viere stála, a včas sa na nej otočiť. Pochopila som aj to, že by viera v Boha nemala byť o honbe za požehnaniami, ale o úsilí o pravdu a zmenu povahy a podriaďovaní sa všetkým Božím opatreniam. Keď som si tieto veci uvedomila, moje srdce pocítilo okamžitú úľavu a oslobodenie a už som sa viac necítila obmedzovaná chorobou alebo smrťou. Ak by sa choroba vrátila alebo metastázovala, bola som ochotná podriadiť sa Božím ovládaniam. Nezáležalo na tom, či by sa dala vyliečiť a či by som v budúcnosti mohla získať požehnania, zo všetkých síl sa budem snažiť dobre konať svoje povinnosti. Následne som s bratmi a sestrami začala spolupracovať na riešení ťažkostí a problémov pri šírení evanjelia a dosiahli sme určité výsledky. O viac ako desať dní neskôr som podstúpila ďalšie vyšetrenie a nečakane boli všetky ukazovatele v norme.

Táto choroba mi dala veľa. Uvidela som svoje skutočné duchovné postavenie a pochopila som, že keď som celé tie roky zanechávala svoju rodinu a kariéru, robila som to kvôli požehnaniam a všetko len kvôli zisku. Mala som naozaj neoblomné srdce! Boh mi dal toľko milosti a požehnaní a neustále pracoval na tom, aby ma spasil, no ja som sa s Ním len preto, že táto jedna vec neuspokojila moje požiadavky, hádala a brala som Ho na zodpovednosť. Boh pre mňa toľko zaplatil, a predsa nemohol na oplátku dostať moje srdce! Keď som nad tým premýšľala, cítila som sa Mu hlboko zaviazaná. No zároveň som Mu bola aj veľmi vďačná, pretože keby nebolo tejto choroby, nikdy by som sa nespoznala ani nad sebou neuvažovala a ďalej by som sa Ho snažila oklamať, vydierať a robiť s Ním obchody. Nebyť toho, že ma Boh zjavil, stále by som si myslela, že ma možno spasiť. Ibaže teraz vidím, že mám žalostne nízke duchovné postavenie a mám od spásy ďaleko! Musím začať odznova, akurát tentoraz s rozumom. Nech už ma Boh skúša v budúcnosti akokoľvek, musím sa podriadiť Jeho ovládaniam, usilovať o pravdu a snažiť sa o zmenu vo svojej povahe.